Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 24/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 29. júna 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. U.,

Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia práv zaručených čl. 6 ods. 1

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Právo spoločnosti S., s. r. o., na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jej právo na účinný prostriedok

nápravy zaručené čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2009 v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2009 v konaní vedenom

pod sp. zn. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti S., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 373,14 €

(slovom tristosedemdesiattri eur a štrnásť centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. U., Advokátska kancelária, T., do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 26. januára 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., L. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. mája 2009 v konaní vedenom

pod sp. zn. . Ústavný súd zároveň nevyhovel návrhu sťažovateľa na odklad

vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad P. (ďalej len „daňový úrad“)

začal 3. septembra 2002 u sťažovateľa vykonávať daňovú kontrolu zameranú predovšetkým

na daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2001 a daň z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie druhého, tretieho a štvrtého štvrťroku 2001. Po ukončení kontrolnej

činnosti na základe protokolu o daňovej kontrole č. /Sal

z 10. novembra 2003 vydal daňový úrad 30. decembra 2003 dodatočný platobný výmer

č. /Kov, ktorým dorubil sťažovateľovi rozdiel dane z príjmov

právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2001 v sume 3 863 100 Sk.

Na odvolanie sťažovateľa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko T.

(ďalej len „daňové riaditeľstvo“), rozhodnutím č. k. VIII/256/4283/04/Vac z 21. apríla 2004

dodatočný platobný výmer daňového úradu zrušilo a vec mu vrátilo na ďalšie konanie.

Dôvodom zrušenia dodatočného platobného výmeru bolo „neprerokovanie protokolu

o daňovej kontrole podľa ustanovenia v znení

neskorších predpisov, t. j. neukončenie daňovej kontroly a nedostatočne zistený skutkový

stav veci pre vydanie rozhodnutia. V ďalšom konaní uložilo správcovi dane ukončiť daňovú

kontrolu podľa v znení neskorších predpisov, uviesť

v protokole a rozhodnutí všetky zistené skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie,

zhodnotiť vykonané dokazovanie a rozhodnúť v predmetnej veci.“. Toto rozhodnutie sa

splnomocnenému zástupcovi sťažovateľa nepodarilo doručiť a zásielku s rozhodnutím

neprevzal ani v odbernej lehote.

Po zrušení prvostupňového rozhodnutia daňové riaditeľstvo adresovalo 3. júna 2004

daňovému úradu podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly na dani z príjmov

právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2001. Na základe tohto podnetu daňový úrad

listom z 11. júla 2006 oznámil výkon opakovanej daňovej kontroly sťažovateľovi,

ktorá mala začať 6. septembra 2006 spísaním zápisnice o začatí opakovanej daňovej

kontroly. Následne však daňové riaditeľstvo zistilo, že pochybilo pri vydávaní uvedeného

podnetu, pretože vo svojom zrušovacom rozhodnutí z 21. apríla 2004 rozhodlo, že prv

vykonávaná daňová kontrola u sťažovateľa nebola ukončená v súlade s § 15 zákona

Slovenskej národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní

a poplatkov“). Daňové riaditeľstvo preto listom z 19. septembra 2006 oznámilo daňovému

úradu, aby podnet z 3. júna 2004 považoval za „bezpredmetný pre ďalšie konanie a riadil

sa právoplatným rozhodnutím odvolacieho orgánu“.

Daňový úrad v intenciách formulovaného právneho názoru odvolacieho orgánu

po ukončení kontrolnej činnosti vyhotovil 12. decembra 2006 protokol o výsledku daňovej

kontroly č. /Sal, ktorý bol so sťažovateľom prerokovaný

29. januára 2007. Sťažovateľ ho odmietol podpísať. Na základe výsledkov daňovej kontroly

daňový úrad 2. februára 2007 vydal dodatočný platobný výmer č. /Kov,

ktorým vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie

obdobie 2001 v sume 10 857 000 Sk.

Sťažovateľ napadol predmetný dodatočný platobný výmer odvolaním,

v ktorom namietal nezákonnosť uňho vykonávanej daňovej kontroly, pretože „daňový úrad

nepostupoval podľa § 15... zákona a vykonal duplicitnú kontrolu, ktorú daňový subjekt

považuje za nedôvodnú a žiada túto v plnom rozsahu zrušiť“. V nadväznosti na to

sťažovateľ poukázal na oba protokoly o výsledkoch daňovej kontroly a namietal,

že „duplicitná daňová kontrola je antidatovaná, nakoľko obidva protokoly majú zhodné

jednacie čísla... a dátum začatia kontroly 03.09.2002, dátum vystavenia protokolu

10.11.2003. Termín ukončenia u duplicitného protokolu je na prvej strane 10.11.2003,

na strane 45 je uvedený dátum 12.12.2006. Výkon kontroly tak predstavuje 4 roky

a 4 mesiace nepretržitej činnosti daňovej kontroly, čo je v rozpore s § 30a zákona

č. v znení neskorších predpisov. Zo zákonného hľadiska nie je možné riadnu

kontrolu vykonať dva krát, ak už bola riadne začatá a ukončená riadnym platobným

výmerom.“. Okrem toho sťažovateľ mal námietky aj proti výsledkom kontrolných zistení.

Daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/226/4896-60928/2007/990596-r z 26. júla 2007

dodatočný platobný výmer daňového úradu potvrdilo. V odôvodnení svojho rozhodnutia

v prvom rade uviedlo, že „daňový subjekt v odvolaní neuvádza žiadne konkrétne námietky

proti jednotlivým skutočnostiam zisteným správcom dane a proti aplikácii ustanovení

hmotnoprávneho predpisu, ...“.

K problému zákonnosti spornej daňovej kontroly daňové riaditeľstvo uviedlo, že jeho

pochybenie pri posúdení charakteru pokračujúcej daňovej kontroly, „ako i následné

konanie správcu dane nemá za následok upretie práv daňovému subjektu z dôvodu, že

správca dane začal opakovanú daňovú kontrolu namiesto toho, aby pokračoval v začatej

daňovej kontrole a ukončil ju. Postup správcu dane pri výkone riadnej a opakovanej

kontrole je podľa ustanovenia v znení neskorších predpisov

z hľadiska práv a povinností daňového subjektu rovnaký. Konanie správcu dane pred

vydaním dodatočného platobného výmeru, ktorý je predmetom odvolania, nemá v tomto

konkrétnom prípade zásadný vplyv na určenie daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobie

roku 2001 na dani z príjmov právnických osôb... a na následne vyrubený rozdiel dane

z príjmov.“. S námietkou sťažovateľa týkajúcou sa dĺžky daňovej kontroly sa daňové

riaditeľstvo vysporiadalo konštatovaním, že „správca dane nepostupoval v súlade s § 30a

ods. 7 a 8 v znení neskorších predpisov, keď neukončil daňovú

kontrolu do šiestich resp. dvanástich mesiacov odo dňa jej začatia. Lehota v citovanom

ustanovení je poriadková lehota, ktorej nedodržanie zo strany správcu dane nemá za

následok nesprávnosť, resp. nezákonnosť rozhodnutia.“.

Napokon k nesprávnemu datovaniu protokolu o výsledku daňovej kontroly daňové

riaditeľstvo potvrdilo neštandartnosť postupu správcu dane, avšak „takýto postup správcu

dane... nie je nezákonný a nemá za následok zrušenie odvolaním napadnutého dodatočného

platobného výmeru. Protokol zo dňa 10.11.2003 nebol s daňovým subjektom prerokovaný

a tento postup správcu dane mal za následok aj zrušenie dodatočného platobného výmeru

č. /Kov odvolacím orgánom rozhodnutím č. k. VIII/256/4283/04/Vac

a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane pokračoval v riadnej

daňovej kontrole, k čomu ho zaviazal v rozhodnutí... zo dňa 21. 4. 2004 odvolací orgán.

Správca dane nevykonával duplicitnú kontrolu, ani opakovanú kontrolu, ako v odvolaní

nesprávne daňový subjekt namieta.“.

Rozhodnutie daňového riaditeľstva, dodatočný platobný výmer daňového úradu

i postup daňových orgánov pred vydaním týchto rozhodnutí sťažovateľ napadol žalobou

podanou podľa druhej hlavy piatej časti

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), v ktorej namietal danosť dôvodov na

zrušenie napadnutých rozhodnutí uvedených v – e) , čo podložil

v prvom rade tvrdením o nezákonnosti vykonanej daňovej kontroly z rovnakých dôvodov,

ako to bolo v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru daňového úradu. Poukázal

na rozpornosť zistení zachytených v oboch vyhotovených protokoloch a uviedol,

že „takzvané výsledky duplicitnej daňovej kontroly považuje za nepravdivé, zavádzajúce

a nezákonné“. Podľa jeho názoru bol „prvý“ protokol o daňovej kontroly vyhotovený

10. novembra 2003 s ním riadne prerokovaný. Javilo sa mu ako podozrivé, že zrušovacie

rozhodnutie daňového riaditeľstva z 21. apríla 2004, ako ani podnet na vykonanie

opakovanej daňovej kontroly z 11. júla 2006 mu neboli doručené. V tejto súvislosti

sa domnieval, že „tieto listy pôvodne neexistovali, boli vydané dodatočne ako antidatované

a neboli vôbec na adresu daňového subjektu odoslané“.

V podanej žalobe sťažovateľ vyjadril i nesúhlas so skutkovými zisteniami daňových

orgánov. Uviedol, že „doklady, ktoré správca dane považoval za nedodané a neúplné, boli

predložené k daňovej kontrole už dňa 03. 09. 2002, preto nemohol daňový subjekt tieto

predložiť k výkonu duplicitnej daňovej kontroly ku dňu 6. 9. 2006 tak, ako správca dane

požadoval...

Chýbajúce podklady správca dane mal k dispozícii na posúdenie pri výkone riadnej

daňovej kontroly a ich súpis uviedol aj vo vydanom protokole. Po vykonanej kontrole dňa

10. 11. 2003 nevrátil správca dane podklady a účtovné materiály, ktoré boli predložené

k daňovej kontrole, hoci to bola jeho zákonná povinnosť. Podklady nevydal ani po urgencii

daňového subjektu.“.

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) o podanej žalobe rozhodol

rozsudkom č. k. -69 z 23. januára 2008 tak, že ju zamietol.

Na úvod odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd ustálil, že rozhodnutie

daňového riaditeľstva „je napadnuté v podstate len, čo do postupu správcu dane

a žalovaného pred vydaním rozhodnutia“. Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom

daňového riaditeľstva, že daňová kontrola začatá 3. septembra 2002 nebola spočiatku

riadne ukončená, a dodal, že „v administratívnom spise sa nachádza výzva zo dňa

25.11.2003 s doručenkou žalobcovi dňa 10.12.2003, v ktorej je uvedené, že sa žalobca môže

k protokolu písomne vyjadriť najneskôr v deň prerokovania, ktorý bol určený

na 16.12.2003. toto znenie výzvy je v rozpore s ust. § 15 ods. 10 zákona, pretože

prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie k protokolu,

čo znamená, že ak sa mohol žalobca vyjadriť do 16.12.2003, prerokovať protokol bolo

možné najskôr až 17.12.2003 a z toho dôvodu je záver žalovaného o neprerokovaní

protokolu so žalobcom správny.“. Krajský súd takisto dospel k názoru, že „závery

z protokolu zo dňa 10.11.2003 nie sú relevantné a nemožno na ne prihliadať“, pretože

osoba, ktorá 16. decembra 2003 podpísala za sťažovateľa protokol o daňovej kontrole,

na to nebola v tom čase oprávnená.

K otázke dĺžky vykonanej daňovej kontroly krajský súd iba uviedol, že „nedodržanie

procesných lehôt nespôsobilo nezákonnosť rozhodnutia“. V súvislosti s tým dôvodil,

že „administratívny spis poskytuje dostatok dôkazov o tom, že žalovaný a správca dane,

i keď urobil podnet na opakovanú daňovú kontrolu, túto nevykonal a svoje pochybenie

na úrovni interných pokynov a potom postupom podľa § 15 zákona odstránil a napravil tak,

že žalobca nebol v tomto smere ukrátený na svojich právach a neutrpel žiadnu ujmu,

keďže sa opakovaná daňové kontrola vôbec nezačala vykonávať“.

Ani nevydanie všetkých dokladov predložených na výkon daňovej kontroly

podľa krajského súdu nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia daňového riaditeľstva.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým žiadal zmenu

rozsudku tak, že napadnuté rozhodnutia daňových orgánov budú zrušené a vec bude vrátená

na ďalšie konanie. Namietal, že krajský súd „pri svojom rozhodovaní vychádzal

z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s dôkazmi,

ktoré predkladal žalobca v daňovom konaní, ako aj v preskúmavacom konaní na súde

I. stupňa a s jeho právnou argumentáciou a rozhodol na základe nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci“. Ďalej sťažovateľ namietal porušenie základných zásad daňového

konania zakotvených v § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o správe daní a poplatkov. Zdôraznil,

že v daňovom konaní „objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností

nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zákona

o správe daní a poplatkov) tak ako sa to stalo v tomto prípade“. Podľa sťažovateľa totiž

„v daňovom konaní ako aj v konaní pred súdom I. stupňa nebolo vykonanými dôkazmi

jednoznačne a nepochybne preukázané, že žalobca porušil ustanovenia zákona o dani

z príjmov.

Žalovaný a správca dane mali adekvátnymi dôkaznými prostriedkami zameranými

na objasnenie veci, jednoznačne a nepochybne preukázať, že či došlo alebo nedošlo

k plneniam a vykonať ďalšie dôkazy za účelom nepochybného a úplného zistenia skutkového

stavu a nie obmedziť sa na predčasné skutkové závery. V prípade pochybností mali

rozhodnúť až po vykonaní všetkých dostupných dôkazov a potom vydať kvalifikované

rozhodnutia. Mám za to, že v priebehu daňového konania bol nedostatočne zistený skutkový

stav veci preto aj rozhodnutia žalovaného, ako aj platobný výmer správcu dane vychádza

z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.“.

Najvyšší súd o podanom odvolaní rozsudkom z 26. mája 2009 v konaní sp. zn.

rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Pri preskúmavaní správnosti záverov krajského súdu ustálil najprv najvyšší súd

presný rozsah žalobných dôvodov sťažovateľa. V nadväznosti na to potom konštatoval,

že sťažovateľove námietky, „pokiaľ ich bolo možné považovať za dostatočne

konkretizované, netýkali sa podkladov, ani z nich vyvodených skutkových zistení a ich

právneho posúdenia daňovými orgánmi. Smerovali len voči postupu správcu dane a jeho

právneho posúdenia žalovaným. Preto súd napriek námietkam žalobcu o nesprávnom

právnom posúdení veci vychádzal zo skutkového stavu ako nesporne zisteného a z jeho

právneho posúdenia daňovými orgánmi.“.

Najvyšší súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí i administratívneho spisu

nezistil, „že by v konaní neboli vzaté do úvahy žalobcom predkladané dôkazy, že by správca

dane nevykonal dôkazy aj v prospech žalobcu, nevyhnutné pre správne posúdenie výdavkov

či príjmov a ich preukázateľnosti. Žalobca pre svoje tvrdenie, že sa tak stalo, v žiadnom

podaní ani pri výsluchu konkrétny dôkaz alebo údaj ani neuviedol. Nedôvodná potom

v tomto smere bola obrana žalobcu, že správca dane neoprávnene podsunul dôkaznú

povinnosť na daňový subjekt.

Žalobca totiž nevzal do úvahy, že v daňovom konaní platí prejednávacia zásada, nie

vyhľadávacia. Každý daňový subjekt má povinnosť jednak daň priznať (bremeno tvrdenia)

a jednak povinnosť toto tvrdenie preukázať (dôkazné bremeno). Povinnosť dôkazného

bremena nastáva vtedy, ak správca dane vyjadrí relevantné pochybnosti o tvrdeniach

daňového subjektu. Správca dane nemusí z úradnej povinnosti vyhľadávať a zisťovať

skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby platiteľ mohol v konaní uplatniť

nároky na zníženie daňovej povinnosti, priznanie odpočtu dane a pod. Povinnosťou správcu

dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom, je tieto prejednať, umožniť platiteľovi ich

existenciu z právne významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi, pričom sám má

zabezpečiť k tomu len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť platiteľ.

Námietka žalobcu v tomto smere bola nedôvodná. Výzva správcu dane urobená

žalobcovi v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, obsahom ktorej bolo

splnenie dôkazného bremena, tak bola v súlade s § 29 ods. 2, 4 a zásadami podľa § 2 tohto

zákona.“.

Námietkou sťažovateľa o nesprávnosti skutkových zistení daňových orgánov

vychádzajúcich z daňovej kontroly sa najvyšší súd nezaoberal, pretože „podľa obsahu

podaní... žalobca použité podklady nenamietal, pričom tvrdenie o nesprávnosti záveru

z nich prijatého, nijako nekonkretizoval“.

Vo vzťahu k námietke nesprávnych skutkových zistení krajského súdu najvyšší súd

poukázal na prieskumný charakter konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku, z čoho plynie pravidlo, že pre súd je pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého

rozhodnutia ( ). Námietka sťažovateľa tak bola nedôvodná, pretože

„z podkladov spisu krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd vykonával dokazovanie“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu zdôvodnil sťažovateľ porušenie ním

označených práv konštatovaním nespravodlivosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

V prvom rade uviedol, že „najvyšší súd... prerokoval vec bez nariadenia verejného

pojednávania... a rozsudok verejne nevyhlásil“. Podľa názoru sťažovateľa je tento rozsudok

postavený na „nezákonnostiach predchádzajúceho daňového konania a zrejmej trestnej

činnosti pracovníkov daňového úradu. V súdnom konaní pred Krajským súdom v Trenčíne

ani v odvolacom konaní pred Najvyšším súdom SR... neboli nezákonnosti a nespravodlivosti

daňového konania odstránené...“.

Sťažovateľ dôvodil, že napriek ukončeniu daňovej kontroly zákonným spôsobom

16. decembra 2003 daňový úrad pokračoval v daňovej kontrole, na konci ktorej vypracoval

„nezákonný tzv. druhý protokol datovaný (na prvej strane protokolu) dňom 10.11.2003,

na str. 45 protokolu datovaný, že bol vypracovaný dňa 12.12.2006 a prerokovaný dňa

29.01.2007...“. Podľa sťažovateľa došlo k falšovaniu protokolu z 10. novembra 2003.

Takýto nezákonný postup mal mať za následok i nezákonnosť dodatočného platobného

výmeru z 2. februára 2007. Keďže konkretizovaná nezákonnosť sa neodstránila

v odvolacom konaní ani v konaní o žalobe o preskúmanie rozhodnutí daňových orgánov, má

to podľa sťažovateľa za následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie i práva

na účinný prostriedok nápravy porušených práv zaručených dohovorom.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ doručil 27. januára 2007 ústavnému

súdu podanie označené ako „Doplnenie ústavnej sťažnosti...“, v ktorom rozšíril petit svojej

sťažnosti o návrh na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, č. 142 ods. 3 a čl. 144 ods. 1

(ďalej len „“) a základných práv na verejné

prerokovanie veci a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručených čl. 48

ods. 2 .

Ústavný súd vyzval 8. februára 2010 predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie

k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie súdneho spisu najvyššieho súdu

a na vyjadrenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Rovnako 8. februára 2010 ústavný súd vyžiadal od krajského súdu súdny spis

v sťažovateľovej veci. Predseda krajského súdu v odpovedi doručenej ústavnému súdu

18. februára 2010 oznámil, že požadovaný súdny spis nemožno predložiť, pretože sa

nachádza na najvyššom súde z dôvodu podaného dovolania.

Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 24. marca 2010.

Najvyšší súd v ňom opätovne objasnil rozsah, v ktorom napadnuté rozhodnutia daňových

orgánov boli podrobené súdnemu prieskumu. Uviedol, že považoval „za spornú otázku iba

to, či namietanie pochybení v postupe daňových orgánov (§ 2 ods. 1, 2, 3, § 29 ods. 2, 4,

a 8, a o správe daní a poplatkov v znení

neskorších predpisov – ...) bolo opodstatnené a aký bol ich vplyv na zákonnosť

rozhodnutia“. Následne najvyšší súd zrekapituloval odôvodnenie svojho napadnutého

rozsudku, pričom zvýraznil špecifiká konania v rámci správneho súdnictva a spomedzi nich

hlavne povinnosť žalobcu včasne, správne a úplne sformulovať žalobné dôvody určujúce

potom rozsah súdneho prieskumu. S poukazom na zdôraznil,

že v správnom súdnictve sa dokazovanie v zásade nevykonáva a že všeobecný súd

v správnom súdnictve „posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnuti

a orgánu verejnej správy“.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení formuloval i názor, že sťažovateľom namietané

porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru neobstojí, pretože „aplikovateľnosť

článku 6 ods. 1 Dohovoru... v daňových veciach nie je jednoznačná“. Poukázal tu

i na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Ferrazzini

proti Taliansku (rozsudok z 12. júla 2001).

V závere svojho vyjadrenia najvyšší súd uviedol, že „ako celok by napadnuté

rozhodnutie... malo byť ústavne akceptovateľné“, keďže sa najvyšší súd „v danej veci

vyrovnal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými,

ktoré uplatnil aj na ústavnom súde a ktoré sú relevantné na posúdenie ‚ústavnosti‘

napadnutého rozhodnutia“. Najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

Ústavný súd zaslal 30. marca 2010 vyjadrenie najvyššieho súdu právnemu

zástupcovi sťažovateľa na zaujatie stanoviska. V stanovisku doručenom ústavnému súdu

20. apríla 2010 právny zástupca sťažovateľa vyjadril nesúhlas s argumentáciou najvyššieho

súdu, pričom dôvodil predovšetkým nezákonnosťou vykonanej daňovej kontroly, a tým

aj porušením zásad daňového konania. To podľa jeho názoru všeobecné súdy konajúce

v jeho veci nenapravili, čo viedlo k porušeniu označených práv. Sťažovateľ tiež namietol,

že najvyšší súd sa nezaoberal všetkými jeho námietkami „a ani sa v odôvodnení

rozhodnutia s nimi nevysporiadal, rovnako ako vo svojom vyjadrení“. V závere svojho

stanoviska sťažovateľ zdôraznil, že trvá na ústnom pojednávaní vo veci jeho sťažnosti.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Citovaná právna norma zakotvuje striktnú viazanosť ústavného súdu v konaní

podľa petitom sťažnosti. Sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie

svojich práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru. V doplnení sťažnosti doručenom

ústavnému súdu 27. januára 2010 navrhol vyslovenie porušenia základných práv

zaručených a v spojení s , ,

ods. 1, a .

Ústavný súd poukazuje na zvláštnosť konania pred ústavným súdom, ktorá vylučuje

možnosť navrhovateľa meniť predmet konania vymedzeného v uznesení o prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (, , ). Preto vzhľadom na to,

že v uznesení č. k. -12 z 26. januára 2010 prijal sťažnosť sťažovateľa

na ďalšie konanie v rozsahu navrhovaného vyslovenia porušenia práv zaručených čl. 6

ods. 1 a čl. 13 dohovoru, pri meritórnom prerokovávaní predloženej sťažnosti už ústavný

súd neprihliadal na tvrdené porušenie ďalších základných práv zaručených tak,

ako to sťažovateľ navrhol v podaní doručenom 27. januára 2010.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť

vyhlásený verejne...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Prvou námietkou, ktorou sťažovateľ v sťažnosti podložil návrh na vyslovenie

porušenia označených práv, bolo tvrdenie, že najvyšší súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní

prerokoval vec bez nariadenia verejného pojednávania a že rozsudok, ktorým potvrdil

prvostupňový rozsudok krajského súdu, verejne nevyhlásil.

Ústavný súd tu poukazuje na ustanovenie v znení platnom

a účinnom 26. mája 2009, podľa ktorého v konaní o žalobách proti rozhodnutiam

a postupom správnych orgánov odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla

bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania

nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach podľa § 250i ods. 2

alebo ak vykonáva dokazovanie.

Zároveň podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Konanie v sťažovateľovej veci možno charakterizovať ako prieskumné konanie,

ktoré z pohľadu rozhodovacích možností konajúcich súdov je ovládané kasačným

princípom. Súdy v týchto veciach zásadne dokazovanie nevykonávajú a obmedzujú sa

na posúdenie súladu postupov a rozhodnutí správnych orgánov so zákonom. Tomu

korešponduje aj citovaná právna úprava , podľa ktorej je

úlohou odvolacieho súdu zhodnotiť, či v predmetnej veci je potrebné pojednávanie

nariaďovať. Ak odvolací súd dospeje k záveru o nepotrebnosti pojednávania, potom sa pri

napĺňaní požiadavky verejného vyhlasovania rozsudku spravuje ustanovením § 156 ods. 3

. Postačuje teda, ak miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej

tabuli súdu v ustanovenej lehote.

Z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že vyhlásenie rozsudku

v sťažovateľovej veci bolo oznámené prostredníctvom úradnej tabule súdu 18. mája 2009.

Preto možno konštatovať, že požiadavku verejnosti vyhlásenia svojho rozsudku najvyšší

súd splnil v medziach zákonnej úpravy. Napokon, sťažovateľ netvrdil a ani nepredložil

žiadne dôkazy spochybňujúce obsah zápisnice o vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu

z 26. mája 2009, ktorá je súčasťou vyžiadaného súdneho spisu. Prvá sťažovateľova

námietka je tak nedôvodná.

Druhou námietkou sťažovateľa bolo tvrdenie o nespravodlivosti rozsudku

najvyššieho súdu, ktorý neodstránil nezákonnosť daňového konania v jeho veci. Nezákonný

stav mal vzniknúť „na základe sfalšovania protokolu o daňovej kontrole zo dňa 16.12.2003

riadne prerokovaného na základe výzvy na prerokovanie..., podpísaného a doručeného

sťažovateľovi... dňa 16.12.2003 a to napriek tomu, že daňová kontrola bola zákonným

spôsobom ukončená Daňový úrad P. nemal žiadne zákonné oprávnenie... pokračovať

v daňovej kontrole a následne vypracovať nezákonný tzv. druhý protokol“.

Otázka falšovania protokolu o daňovej kontrole a s ňou súvisiaca prípadná trestná

činnosť zamestnancov daňového úradu siaha mimo rámca prieskumu zo strany ústavného

súdu. Z obsahu podaní samotného sťažovateľa vyplýva, že v tejto veci podal trestné

oznámenie, a tak bude úlohou orgánov činných v trestnom konaní a súdov zistiť, či trestný

čin bol, alebo nebol spáchaný.

Nezákonnosť daňového konania nebola podľa názoru ústavného súdu spôsobená

samotným vyhotovením protokolu 12. decembra 2006. Ústavný súd sa totiž stotožňuje

so závermi, ku ktorým dospeli oba konajúce všeobecné súdy, a to, že protokol

z 10. novembra 2003 nebol s daňovým subjektom prerokovaný, pretože vo výzve

na prerokovanie protokolu doručenej sťažovateľovi 10. decembra 2003 daňový úrad

umožnil písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr v deň jeho prerokovania, ktorý bol

určený na 16. december 2003. Je potom ústavne akceptovateľný záver krajského súdu

i najvyššieho súdu, že takto formulované znenie výzvy bolo v rozpore s § 15 ods. 10 zákona

o správe daní a poplatkov účinným v rozhodnom čase, ktorý predpokladal možnosť

prerokovania protokolu o daňovej kontrole až po uplynutí lehoty na vyjadrenie k protokolu,

teda v sťažovateľovom prípade najskôr 17. decembra 2003.

Napokon sťažovateľ vytýkal rozsudku najvyššieho súdu, že sa nezaoberal všetkými

námietkami, ktoré tvorili obsah žalobných dôvodov. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení

doručenom ústavnému súdu 24. marca 2010 nepriamo poukazoval na nesplnenie povinnosti

sťažovateľa ako žalobcu včasne, správne a úplne sformulovať žalobné dôvody.

Ústavný súd plne akceptuje názor najvyššieho súdu, že v konaní podľa druhej hlavy

piatej časti je zodpovednosťou žalobcu formulovať žalobné

dôvody a konajúci súd nie je povinný zaoberať sa z vlastnej iniciatívy zákonnosťou postupu

a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu z iných hľadísk.

Žalobné dôvody sťažovateľa zrekapituloval samotný najvyšší súd v odôvodnení

svojho potvrdzujúceho rozsudku na strane 4 a 5. Sťažovateľ podľa zistení najvyššieho súdu

namietal, „že rozhodnutia daňových orgánov sú nepreskúmateľné, že nadriadený orgán

po prerušení konania nevydal vo veci už žiadne rozhodnutie o pokračovaní v konaní...,

že vydaný protokol o duplicitnej kontrole je v rozpore so zápisnicou zo dňa

6. septembra 2006, podľa ktorej sa začala opakovaná daňová kontrola, že výkon kontroly

predstavoval 4 roky a 4 mesiace nepretržitej činnosti, čo je v hrubom rozpore s § 30a

, že obidve daňové kontroly... sa podstatne líšia nielen kontrolnými

zisteniami, ale aj dorubením dane, že žalobca predložil k pôvodnej kontrole dostatočné

doklady, ktoré mu však neboli vrátené a preto ich nemohol predložiť opätovne, že protokol

zo dňa 10. novembra 2003 bol dňa 16. decembra 2003 so žalobcom riadne prerokovaný

a nesúhlasil s tvrdením, že porušil predpisy o účtovaní, že mu bola odcudzená účtovná

evidencia.“. Skutočnosť, že sťažovateľ napádal žalovaný postup a rozhodnutie daňového

riaditeľstva z hľadísk vymedzených citovanými žalobnými dôvodmi, tak ústavný súd

považuje za nespornú. Bolo potom úlohou najvyššieho súdu v tomto rozsahu preskúmať

na základe odvolania sťažovateľa rozsudok krajského súdu.

Pri preskúmaní podkladov, ktoré mal k dispozícii, ústavný súd zistil, že najvyšší súd

sa vôbec nezaoberal žalobným dôvodom sťažovateľa spočívajúcim v námietke dĺžky trvania

spornej daňovej kontroly. Sťažovateľ v odvolaní proti rozhodnutiu daňového úradu

i v žalobe adresovanej krajskému súdu túto námietku predostrel. Daňové riaditeľstvo sa

s ňou vysporiadalo konštatovaním, že lehota v zákone o správe daní a poplatkov limitujúca

časovú dĺžku vykonávania daňovej kontroly „je poriadková lehota, ktorej nedodržanie

zo strany správcu dane nemá za následok nesprávnosť, resp. nezákonnosť rozhodnutia“.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že „nedodržanie procesných lehôt nespôsobilo

nezákonnosť rozhodnutia“.

Podľa názoru ústavného súdu sú citované závery daňového riaditeľstva i krajského

súdu arbitrárne, ústavne neakceptovateľné a s námietkou sťažovateľa sa nevysporiadali

dostatočným spôsobom.

Podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov účinného v čase vykonávania

daňovej kontroly u sťažovateľa (v súčasnosti podľa § 15 ods. 17) správca dane ukončí

daňovú kontrolu (§ 15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie

nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej

uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov...

Ústavný súd dodáva, že citované ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. mája 2003, teda

v čase, keď sa už daňová kontrola u sťažovateľa vykonávala (začiatok daňovej kontroly

pripadá na 3. september 2002), intertemporálne ustanovenie § 105a zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov, však zakotvilo aplikovateľnosť § 30a ods. 7 aj na daňové kontroly,

ktoré začali pred 1. májom 2003.

Lehota, ktorá bola ustanovená v § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov, je

lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným

limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Uvedenú lehotu

nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie podľa § 30a ods. 1 až 4 zákona o správe

daní a poplatkov. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného

prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej

povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah

do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej

správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového

subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). Cieľ

daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov

daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti

(proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 3

zákona o správe daní a poplatkov). Túto požiadavku v niektorých prípadoch zákonodarca

formuloval celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu.

Pri daňovej kontrole boli v čase jej vykonávania u sťažovateľa uvedené limity

obmedzujúce dĺžku daňovej kontroly ustanovené v § 15 ods. 1 druhej vete zákona o správe

daní a poplatkov (daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na

dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného zákona), ale aj v § 30a ods. 7 zákona

o správe daní a poplatkov. Daňovú kontrolu tak nemožno vykonávať dlhšie, než to

ustanovuje zákon. Tento záver potvrdzuje aj neskoršia zmena zákona o správe daní

a poplatkov (, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej

rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov), ktorej účinnosťou boli ustanovenia obmedzujúce časový rozsah daňovej kontroly

systematicky preradené z § 30a upravujúceho lehoty na rozhodnutie do § 15 regulujúceho

komplexne daňovú kontrolu. Ústavný súd však v zhode so stabilizovanou judikatúrou

najvyššieho súdu neopomína, že zákaz prekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre

výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky, že kontrolovaný daňový

subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť

(rozsudok najvyššieho súdu z 29. januára 2009 v konaní sp. zn. ).

V sťažovateľovom prípade daňová kontrola dane z príjmov právnických osôb

za zdaňovacie obdobie roku 2001 začala 3. septembra 2002. Jej prvá etapa trvala

do 16. decembra 2003. Neskôr však samotné daňové riaditeľstvo vo svojom rozhodnutí

(č. k. VIII/256/4283/04/Vac z 21. apríla 2004) konštatovalo, že daňová kontrola nebola

riadne ukončená, a preto daňový úrad v daňovej kontrole pokračoval. Ukončil ju

až 29. januára 2007. Z toho teda plynie, že daňová kontrola u sťažovateľa prebiehala viac

ako 4 roky a 4 mesiace, čo je v rozpore so zákonom ustanoveným limitom jej trvania.

V tejto súvislosti nie je rozhodné, či v uvedenom časovom úseku sa vyskytli aj prestávky

v kontrolných aktivitách spôsobené procesným priebehom daňového konania. Podstatné je,

že daňová kontrola nebola zákonom predpísaným spôsobom ukončená. Pritom z obsahu

sťažnosti, z jej príloh ani z vyjadrenia najvyššieho súdu nevyplýva, že by sťažovateľ

v pozícii kontrolovaného daňového subjektu nebol poskytoval daňovému úradu pri daňovej

kontrole potrebnú súčinnosť.

Ak teda daňový úrad v sťažovateľovom prípade nerešpektoval maximálnu dĺžku

trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 30a ods. 7 zákona o správe daní

a poplatkov, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Daňová

kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu

nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť

(a contrario § 29 ods. 4 prvá veta zákona o správe daní a poplatkov). V prípade, že použitý

bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho

zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly

a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné.

Podľa ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa

žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie

správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak

o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.

Ako vyplýva z už uvedeného, dodatočný platobný výmer z 2. februára 2007 i naň

nadväzujúce potvrdzujúce rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/226/4896-

60928/2007/990596-r z 26. júla 2007 boli zaťažené vadou nezákonnosti, a tak bolo úlohou

všeobecných súdov v rámci konania podľa druhej hlavy piatej časti túto vadu namietanú

sťažovateľom odstrániť. Keďže sa tak nestalo a najvyšší súd prvostupňový rozsudok

krajského súdu podľa ako vecne správny potvrdil, došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie však porušili oba v jeho veci

konajúce súdy aj nedostatočným odôvodnením svojich rozsudkov, keď problém dĺžky

daňovej kontroly krajský súd vyriešil v podstate jednou vetou a najvyšší súd sa mu vôbec

nevenoval napriek tomu, že sám túto námietku identifikoval ako sťažovateľom

konkretizovaný žalobný dôvod. Popísaný prístup oboch všeobecných súdov nerešpektuje

požiadavku odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (). Dĺžka

daňovej kontroly, ktorá prebiehala u sťažovateľa, bola bez akýchkoľvek pochybností

otázkou relevantnou na rozhodnutie o podanej žalobe, preto bolo povinnosťou konajúcich

súdov, berúc do úvahy okolnosti konkrétneho prejednávaného prípadu (Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), sa s touto otázkou náležite vysporiadať.

Ústavný súd vyslovil porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu) napriek obrane najvyššieho súdu, ktorá sa

okrem iného zakladala aj na argumentácii judikatúrou ESĽP.

Ústavný súd zdôrazňuje, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4

a c ods. 1 vyplýva, že dohovor a k nemu vzťahujúca sa judikatúra predstavujú

pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad

a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec,

v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov

„práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. , ).

Ústavný súd si je vedomý, že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie

z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6

ods. 1 dohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom,

ktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul,

že dohovor „je živý nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov

a Súdu prináleží zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu

ochranu, ktorá má byť zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci,

nemala byť pôsobnosť článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory

medzi občanmi a orgánmi verejnej moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov.“.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne

realizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou

orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa

spoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské pomery,

ktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku.

Vývoj judikatúry ESĽP však postupne speje k novoformulovaným kritériám na

posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na spory o zákonnosť

administratívnych rozhodnutí medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami

a právnickými osobami. Do popredia sa dostáva predovšetkým kritérium individuálnych

záujmov jednotlivca dotknutých administratívnym zásahom v spojení so skúmaním rozsahu

uplatnenia diskrečných právomocí správneho orgánu pri realizácii tohto zásahu (pozri

Pecníková, M.: Tendencie aplikácie článku 6 ods. 1 dohovoru v sporoch s orgánmi verejnej

moci. In: Justičná revue, č. 5/2002, s. 616 – 635).

Za danej situácie charakterizovanej značným stupňom neustálenosti a permanentne

prebiehajúcej kryštalizácie názorov ESĽP na interpretáciu pojmu „občianske práva

a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o sporoch

medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí

daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok z 24. februára 1994, séria

A, č. 284, Georgiou proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo 16. mája 2000

o prijateľnosti sťažnosti č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku – rozhodnutie z 12. júla

2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98), ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť

z hľadiska založenia svojej právomoci podľa pri preskúmavaní

postupov a rozhodnutí všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely

medzi sťažovateľmi, ktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu potvrdzuje

aj ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu

zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany

podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v takých konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

, v ktorých je predmetom preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu v správnom

súdnictve týkajúce sa daňových záležitostí (, ).

V posudzovanom prípade pristúpil navyše ústavný súd k vysloveniu porušenia čl. 6

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu aj na základe zistenia nedostatočného

odôvodnenia napadnutého rozsudku, čo relevanciu z pohľadu práva na spravodlivé súdne

konanie nepochybne má aj v prípade ústavno-súdneho prieskumu rozhodnutia všeobecného

súdu vydaného v správnom súdnictve.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol ústavnému súdu aj vyslovenie porušenia

práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd tu opätovne odkazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej uplatňovanie

práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhajiteľné tvrdenie

(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci

Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak

vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť

tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice

proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

dospel k záveru o porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru

(čl. 6 ods. 1), zároveň konštatuje, že najvyšší súd nenaplnil ani obsah práva sťažovateľa

zaručeného čl. 13 dohovoru, pretože svojím rozsudkom nijako neprispel k odstráneniu už

analyzovanej nezákonnosti daňového konania, ktorú krajský súd ako súd prvého stupňa

v správnom súdnictve napriek námietkam sťažovateľa nenapravil. Najvyšší súd preto

svojím odvolacím rozsudkom porušil aj právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na konštatovanie porušenia práv zaručených dohovorom ústavný súd

vyhovel aj návrhu sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Úlohou najvyššieho súdu pri opätovnom prerokovaní odvolania sťažovateľa

proti rozsudku krajského súdu bude dôsledné rešpektovanie rozsahu prieskumu, ktorý už

samotný najvyšší súd vymedzil vo svojom vyjadrení k predmetnej sťažnosti doručenom

ústavnému súdu 24. marca 2010, keď považoval „za spornú otázku iba to, či namietanie

pochybení v postupe daňových orgánov [§ 2 ods. 1, 2, 3, § 29 ods. 2, 4, a 8, § 30 ods. 3

a o správe daní a poplatkov v znení neskorších

predpisov – (...)] bolo opodstatnené a aký bol ich vplyv na zákonnosť rozhodnutia“.

Najvyšší súd totiž v odôvodnení svojho zrušeného rozsudku dal odpoveď iba na niektoré

z týchto otázok, kým s pochybením porušenia § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov

výkonom spornej daňovej kontroly sa vôbec nevysporiadal napriek tomu, že sám toto

pochybenie identifikoval ako žalobný dôvod sťažovateľa. Pritom bude potrebné, aby

najvyšší súd rešpektoval ústavným súdom formulovaný právny názor o povahe lehoty

ustanovenej v uvedenom ustanovení zákona o správe daní a poplatkov a o následkoch jej

nerešpektovania.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 292,39 € (2 úkony právnej

služby vykonané v roku 2009 spolu s režijným paušálom a pripočítaním 19 % dane

z pridanej hodnoty).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny

za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu

predstavuje 6,95 €, za úkon realizovaný v roku 2010 je odmena 120,23 € a náhrada

režijného paušálu 7,21 €.

S poukazom na výsledok konania i na sťažovateľom požadovaný rozsah náhrady trov

právneho zastúpenia priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania

za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava zastúpenia,

písomné podanie – sťažnosť) v sume 245,70 € (vrátane paušálu) a za jeden úkon vykonaný

v roku 2010 v sume 120,23 € (podanie doručené ústavnému súdu 20. apríla 2010) a k tomu

náhradu režijného paušálu 7,21 €, spolu sumu 373,14 €. Sumu priznanej náhrady však

nezvýšil o 19 % dane z pridanej hodnoty, pretože sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu

žiaden relevantný dôkaz o registrácii právneho zástupcu JUDr. J. U. za platiteľa dane

z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010