Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1118 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1217)III. ÚS 24/2010
PDF · 484.5 KB
No categories available
III. ÚS 24/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 29. júna 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. U.,
Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia práv zaručených čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 24/2008
a takto
rozhodol:
1. Právo spoločnosti S., s. r. o., na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jej právo na účinný prostriedok
nápravy zaručené čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2009 v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Sžf 24/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. mája 2009 v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Sžf 24/2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti S., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 373,14 €
(slovom tristosedemdesiattri eur a štrnásť centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. U., Advokátska kancelária, T., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 24/2010-12 z 26. januára 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., L. (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. mája 2009 v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Sžf 24/2008. Ústavný súd zároveň nevyhovel návrhu sťažovateľa na odklad
vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad P. (ďalej len „daňový úrad“)
začal 3. septembra 2002 u sťažovateľa vykonávať daňovú kontrolu zameranú predovšetkým
na daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2001 a daň z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie druhého, tretieho a štvrtého štvrťroku 2001. Po ukončení kontrolnej
činnosti na základe protokolu o daňovej kontrole č. 671/340/40391/2003/Sal
z 10. novembra 2003 vydal daňový úrad 30. decembra 2003 dodatočný platobný výmer
č. 671/230/45920/03/Kov, ktorým dorubil sťažovateľovi rozdiel dane z príjmov
právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2001 v sume 3 863 100 Sk.
Na odvolanie sťažovateľa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko T.
(ďalej len „daňové riaditeľstvo“), rozhodnutím č. k. VIII/256/4283/04/Vac z 21. apríla 2004
dodatočný platobný výmer daňového úradu zrušilo a vec mu vrátilo na ďalšie konanie.
Dôvodom zrušenia dodatočného platobného výmeru bolo „neprerokovanie protokolu
o daňovej kontrole podľa ustanovenia § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, t. j. neukončenie daňovej kontroly a nedostatočne zistený skutkový
stav veci pre vydanie rozhodnutia. V ďalšom konaní uložilo správcovi dane ukončiť daňovú
kontrolu podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, uviesť
v protokole a rozhodnutí všetky zistené skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie,
zhodnotiť vykonané dokazovanie a rozhodnúť v predmetnej veci.“. Toto rozhodnutie sa
splnomocnenému zástupcovi sťažovateľa nepodarilo doručiť a zásielku s rozhodnutím
neprevzal ani v odbernej lehote.
Po zrušení prvostupňového rozhodnutia daňové riaditeľstvo adresovalo 3. júna 2004
daňovému úradu podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly na dani z príjmov
právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2001. Na základe tohto podnetu daňový úrad
listom z 11. júla 2006 oznámil výkon opakovanej daňovej kontroly sťažovateľovi,
ktorá mala začať 6. septembra 2006 spísaním zápisnice o začatí opakovanej daňovej
kontroly. Následne však daňové riaditeľstvo zistilo, že pochybilo pri vydávaní uvedeného
podnetu, pretože vo svojom zrušovacom rozhodnutí z 21. apríla 2004 rozhodlo, že prv
vykonávaná daňová kontrola u sťažovateľa nebola ukončená v súlade s § 15 zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní
a poplatkov“). Daňové riaditeľstvo preto listom z 19. septembra 2006 oznámilo daňovému
úradu, aby podnet z 3. júna 2004 považoval za „bezpredmetný pre ďalšie konanie a riadil
sa právoplatným rozhodnutím odvolacieho orgánu“.
Daňový úrad v intenciách formulovaného právneho názoru odvolacieho orgánu
po ukončení kontrolnej činnosti vyhotovil 12. decembra 2006 protokol o výsledku daňovej
kontroly č. 671/340/40391/2003/Sal, ktorý bol so sťažovateľom prerokovaný
29. januára 2007. Sťažovateľ ho odmietol podpísať. Na základe výsledkov daňovej kontroly
daňový úrad 2. februára 2007 vydal dodatočný platobný výmer č. 671/230/2943/07/Kov,
ktorým vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie
obdobie 2001 v sume 10 857 000 Sk.
Sťažovateľ napadol predmetný dodatočný platobný výmer odvolaním,
v ktorom namietal nezákonnosť uňho vykonávanej daňovej kontroly, pretože „daňový úrad
nepostupoval podľa § 15... zákona a vykonal duplicitnú kontrolu, ktorú daňový subjekt
považuje za nedôvodnú a žiada túto v plnom rozsahu zrušiť“. V nadväznosti na to
sťažovateľ poukázal na oba protokoly o výsledkoch daňovej kontroly a namietal,
že „duplicitná daňová kontrola je antidatovaná, nakoľko obidva protokoly majú zhodné
jednacie čísla... a dátum začatia kontroly 03.09.2002, dátum vystavenia protokolu
10.11.2003. Termín ukončenia u duplicitného protokolu je na prvej strane 10.11.2003,
na strane 45 je uvedený dátum 12.12.2006. Výkon kontroly tak predstavuje 4 roky
a 4 mesiace nepretržitej činnosti daňovej kontroly, čo je v rozpore s § 30a zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Zo zákonného hľadiska nie je možné riadnu
kontrolu vykonať dva krát, ak už bola riadne začatá a ukončená riadnym platobným
výmerom.“. Okrem toho sťažovateľ mal námietky aj proti výsledkom kontrolných zistení.
Daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/226/4896-60928/2007/990596-r z 26. júla 2007
dodatočný platobný výmer daňového úradu potvrdilo. V odôvodnení svojho rozhodnutia
v prvom rade uviedlo, že „daňový subjekt v odvolaní neuvádza žiadne konkrétne námietky
proti jednotlivým skutočnostiam zisteným správcom dane a proti aplikácii ustanovení
hmotnoprávneho predpisu, zákona č. 366/1999 Z. z. ...“.
K problému zákonnosti spornej daňovej kontroly daňové riaditeľstvo uviedlo, že jeho
pochybenie pri posúdení charakteru pokračujúcej daňovej kontroly, „ako i následné
konanie správcu dane nemá za následok upretie práv daňovému subjektu z dôvodu, že
správca dane začal opakovanú daňovú kontrolu namiesto toho, aby pokračoval v začatej
daňovej kontrole a ukončil ju. Postup správcu dane pri výkone riadnej a opakovanej
kontrole je podľa ustanovenia § 15 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
z hľadiska práv a povinností daňového subjektu rovnaký. Konanie správcu dane pred
vydaním dodatočného platobného výmeru, ktorý je predmetom odvolania, nemá v tomto
konkrétnom prípade zásadný vplyv na určenie daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobie
roku 2001 na dani z príjmov právnických osôb... a na následne vyrubený rozdiel dane
z príjmov.“. S námietkou sťažovateľa týkajúcou sa dĺžky daňovej kontroly sa daňové
riaditeľstvo vysporiadalo konštatovaním, že „správca dane nepostupoval v súlade s § 30a
ods. 7 a 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, keď neukončil daňovú
kontrolu do šiestich resp. dvanástich mesiacov odo dňa jej začatia. Lehota v citovanom
ustanovení je poriadková lehota, ktorej nedodržanie zo strany správcu dane nemá za
následok nesprávnosť, resp. nezákonnosť rozhodnutia.“.
Napokon k nesprávnemu datovaniu protokolu o výsledku daňovej kontroly daňové
riaditeľstvo potvrdilo neštandartnosť postupu správcu dane, avšak „takýto postup správcu
dane... nie je nezákonný a nemá za následok zrušenie odvolaním napadnutého dodatočného
platobného výmeru. Protokol zo dňa 10.11.2003 nebol s daňovým subjektom prerokovaný
a tento postup správcu dane mal za následok aj zrušenie dodatočného platobného výmeru
č. 671/230/45920/03/Kov odvolacím orgánom rozhodnutím č. k. VIII/256/4283/04/Vac
a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane pokračoval v riadnej
daňovej kontrole, k čomu ho zaviazal v rozhodnutí... zo dňa 21. 4. 2004 odvolací orgán.
Správca dane nevykonával duplicitnú kontrolu, ani opakovanú kontrolu, ako v odvolaní
nesprávne daňový subjekt namieta.“.
Rozhodnutie daňového riaditeľstva, dodatočný platobný výmer daňového úradu
i postup daňových orgánov pred vydaním týchto rozhodnutí sťažovateľ napadol žalobou
podanou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), v ktorej namietal danosť dôvodov na
zrušenie napadnutých rozhodnutí uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) – e) OSP, čo podložil
v prvom rade tvrdením o nezákonnosti vykonanej daňovej kontroly z rovnakých dôvodov,
ako to bolo v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru daňového úradu. Poukázal
na rozpornosť zistení zachytených v oboch vyhotovených protokoloch a uviedol,
že „takzvané výsledky duplicitnej daňovej kontroly považuje za nepravdivé, zavádzajúce
a nezákonné“. Podľa jeho názoru bol „prvý“ protokol o daňovej kontroly vyhotovený
10. novembra 2003 s ním riadne prerokovaný. Javilo sa mu ako podozrivé, že zrušovacie
rozhodnutie daňového riaditeľstva z 21. apríla 2004, ako ani podnet na vykonanie
opakovanej daňovej kontroly z 11. júla 2006 mu neboli doručené. V tejto súvislosti
sa domnieval, že „tieto listy pôvodne neexistovali, boli vydané dodatočne ako antidatované
a neboli vôbec na adresu daňového subjektu odoslané“.
V podanej žalobe sťažovateľ vyjadril i nesúhlas so skutkovými zisteniami daňových
orgánov. Uviedol, že „doklady, ktoré správca dane považoval za nedodané a neúplné, boli
predložené k daňovej kontrole už dňa 03. 09. 2002, preto nemohol daňový subjekt tieto
predložiť k výkonu duplicitnej daňovej kontroly ku dňu 6. 9. 2006 tak, ako správca dane
požadoval...
Chýbajúce podklady správca dane mal k dispozícii na posúdenie pri výkone riadnej
daňovej kontroly a ich súpis uviedol aj vo vydanom protokole. Po vykonanej kontrole dňa
10. 11. 2003 nevrátil správca dane podklady a účtovné materiály, ktoré boli predložené
k daňovej kontrole, hoci to bola jeho zákonná povinnosť. Podklady nevydal ani po urgencii
daňového subjektu.“.
Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) o podanej žalobe rozhodol
rozsudkom č. k. 11 S 61/2007-69 z 23. januára 2008 tak, že ju zamietol.
Na úvod odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd ustálil, že rozhodnutie
daňového riaditeľstva „je napadnuté v podstate len, čo do postupu správcu dane
a žalovaného pred vydaním rozhodnutia“. Krajský súd sa stotožnil s právnym záverom
daňového riaditeľstva, že daňová kontrola začatá 3. septembra 2002 nebola spočiatku
riadne ukončená, a dodal, že „v administratívnom spise sa nachádza výzva zo dňa
25.11.2003 s doručenkou žalobcovi dňa 10.12.2003, v ktorej je uvedené, že sa žalobca môže
k protokolu písomne vyjadriť najneskôr v deň prerokovania, ktorý bol určený
na 16.12.2003. toto znenie výzvy je v rozpore s ust. § 15 ods. 10 zákona, pretože
prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie k protokolu,
čo znamená, že ak sa mohol žalobca vyjadriť do 16.12.2003, prerokovať protokol bolo
možné najskôr až 17.12.2003 a z toho dôvodu je záver žalovaného o neprerokovaní
protokolu so žalobcom správny.“. Krajský súd takisto dospel k názoru, že „závery
z protokolu zo dňa 10.11.2003 nie sú relevantné a nemožno na ne prihliadať“, pretože
osoba, ktorá 16. decembra 2003 podpísala za sťažovateľa protokol o daňovej kontrole,
na to nebola v tom čase oprávnená.
K otázke dĺžky vykonanej daňovej kontroly krajský súd iba uviedol, že „nedodržanie
procesných lehôt nespôsobilo nezákonnosť rozhodnutia“. V súvislosti s tým dôvodil,
že „administratívny spis poskytuje dostatok dôkazov o tom, že žalovaný a správca dane,
i keď urobil podnet na opakovanú daňovú kontrolu, túto nevykonal a svoje pochybenie
na úrovni interných pokynov a potom postupom podľa § 15 zákona odstránil a napravil tak,
že žalobca nebol v tomto smere ukrátený na svojich právach a neutrpel žiadnu ujmu,
keďže sa opakovaná daňové kontrola vôbec nezačala vykonávať“.
Ani nevydanie všetkých dokladov predložených na výkon daňovej kontroly
podľa krajského súdu nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia daňového riaditeľstva.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým žiadal zmenu
rozsudku tak, že napadnuté rozhodnutia daňových orgánov budú zrušené a vec bude vrátená
na ďalšie konanie. Namietal, že krajský súd „pri svojom rozhodovaní vychádzal
z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s dôkazmi,
ktoré predkladal žalobca v daňovom konaní, ako aj v preskúmavacom konaní na súde
I. stupňa a s jeho právnou argumentáciou a rozhodol na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci“. Ďalej sťažovateľ namietal porušenie základných zásad daňového
konania zakotvených v § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o správe daní a poplatkov. Zdôraznil,
že v daňovom konaní „objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností
nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zákona
o správe daní a poplatkov) tak ako sa to stalo v tomto prípade“. Podľa sťažovateľa totiž
„v daňovom konaní ako aj v konaní pred súdom I. stupňa nebolo vykonanými dôkazmi
jednoznačne a nepochybne preukázané, že žalobca porušil ustanovenia zákona o dani
z príjmov.
Žalovaný a správca dane mali adekvátnymi dôkaznými prostriedkami zameranými
na objasnenie veci, jednoznačne a nepochybne preukázať, že či došlo alebo nedošlo
k plneniam a vykonať ďalšie dôkazy za účelom nepochybného a úplného zistenia skutkového
stavu a nie obmedziť sa na predčasné skutkové závery. V prípade pochybností mali
rozhodnúť až po vykonaní všetkých dostupných dôkazov a potom vydať kvalifikované
rozhodnutia. Mám za to, že v priebehu daňového konania bol nedostatočne zistený skutkový
stav veci preto aj rozhodnutia žalovaného, ako aj platobný výmer správcu dane vychádza
z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.“.
Najvyšší súd o podanom odvolaní rozsudkom z 26. mája 2009 v konaní sp. zn.
5 Sžf 24/2008 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
Pri preskúmavaní správnosti záverov krajského súdu ustálil najprv najvyšší súd
presný rozsah žalobných dôvodov sťažovateľa. V nadväznosti na to potom konštatoval,
že sťažovateľove námietky, „pokiaľ ich bolo možné považovať za dostatočne
konkretizované, netýkali sa podkladov, ani z nich vyvodených skutkových zistení a ich
právneho posúdenia daňovými orgánmi. Smerovali len voči postupu správcu dane a jeho
právneho posúdenia žalovaným. Preto súd napriek námietkam žalobcu o nesprávnom
právnom posúdení veci vychádzal zo skutkového stavu ako nesporne zisteného a z jeho
právneho posúdenia daňovými orgánmi.“.
Najvyšší súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí i administratívneho spisu
nezistil, „že by v konaní neboli vzaté do úvahy žalobcom predkladané dôkazy, že by správca
dane nevykonal dôkazy aj v prospech žalobcu, nevyhnutné pre správne posúdenie výdavkov
či príjmov a ich preukázateľnosti. Žalobca pre svoje tvrdenie, že sa tak stalo, v žiadnom
podaní ani pri výsluchu konkrétny dôkaz alebo údaj ani neuviedol. Nedôvodná potom
v tomto smere bola obrana žalobcu, že správca dane neoprávnene podsunul dôkaznú
povinnosť na daňový subjekt.
Žalobca totiž nevzal do úvahy, že v daňovom konaní platí prejednávacia zásada, nie
vyhľadávacia. Každý daňový subjekt má povinnosť jednak daň priznať (bremeno tvrdenia)
a jednak povinnosť toto tvrdenie preukázať (dôkazné bremeno). Povinnosť dôkazného
bremena nastáva vtedy, ak správca dane vyjadrí relevantné pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. Správca dane nemusí z úradnej povinnosti vyhľadávať a zisťovať
skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby platiteľ mohol v konaní uplatniť
nároky na zníženie daňovej povinnosti, priznanie odpočtu dane a pod. Povinnosťou správcu
dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom, je tieto prejednať, umožniť platiteľovi ich
existenciu z právne významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi, pričom sám má
zabezpečiť k tomu len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť platiteľ.
Námietka žalobcu v tomto smere bola nedôvodná. Výzva správcu dane urobená
žalobcovi v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, obsahom ktorej bolo
splnenie dôkazného bremena, tak bola v súlade s § 29 ods. 2, 4 a zásadami podľa § 2 tohto
zákona.“.
Námietkou sťažovateľa o nesprávnosti skutkových zistení daňových orgánov
vychádzajúcich z daňovej kontroly sa najvyšší súd nezaoberal, pretože „podľa obsahu
podaní... žalobca použité podklady nenamietal, pričom tvrdenie o nesprávnosti záveru
z nich prijatého, nijako nekonkretizoval“.
Vo vzťahu k námietke nesprávnych skutkových zistení krajského súdu najvyšší súd
poukázal na prieskumný charakter konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku, z čoho plynie pravidlo, že pre súd je pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). Námietka sťažovateľa tak bola nedôvodná, pretože
„z podkladov spisu krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd vykonával dokazovanie“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu zdôvodnil sťažovateľ porušenie ním
označených práv konštatovaním nespravodlivosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
V prvom rade uviedol, že „najvyšší súd... prerokoval vec bez nariadenia verejného
pojednávania... a rozsudok verejne nevyhlásil“. Podľa názoru sťažovateľa je tento rozsudok
postavený na „nezákonnostiach predchádzajúceho daňového konania a zrejmej trestnej
činnosti pracovníkov daňového úradu. V súdnom konaní pred Krajským súdom v Trenčíne
ani v odvolacom konaní pred Najvyšším súdom SR... neboli nezákonnosti a nespravodlivosti
daňového konania odstránené...“.
Sťažovateľ dôvodil, že napriek ukončeniu daňovej kontroly zákonným spôsobom
16. decembra 2003 daňový úrad pokračoval v daňovej kontrole, na konci ktorej vypracoval
„nezákonný tzv. druhý protokol datovaný (na prvej strane protokolu) dňom 10.11.2003,
na str. 45 protokolu datovaný, že bol vypracovaný dňa 12.12.2006 a prerokovaný dňa
29.01.2007...“. Podľa sťažovateľa došlo k falšovaniu protokolu z 10. novembra 2003.
Takýto nezákonný postup mal mať za následok i nezákonnosť dodatočného platobného
výmeru z 2. februára 2007. Keďže konkretizovaná nezákonnosť sa neodstránila
v odvolacom konaní ani v konaní o žalobe o preskúmanie rozhodnutí daňových orgánov, má
to podľa sťažovateľa za následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie i práva
na účinný prostriedok nápravy porušených práv zaručených dohovorom.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ doručil 27. januára 2007 ústavnému
súdu podanie označené ako „Doplnenie ústavnej sťažnosti...“, v ktorom rozšíril petit svojej
sťažnosti o návrh na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, č. 142 ods. 3 a čl. 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv na verejné
prerokovanie veci a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručených čl. 48
ods. 2 ústavy.
Ústavný súd vyzval 8. februára 2010 predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie
k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie súdneho spisu najvyššieho súdu
a na vyjadrenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
Rovnako 8. februára 2010 ústavný súd vyžiadal od krajského súdu súdny spis
v sťažovateľovej veci. Predseda krajského súdu v odpovedi doručenej ústavnému súdu
18. februára 2010 oznámil, že požadovaný súdny spis nemožno predložiť, pretože sa
nachádza na najvyššom súde z dôvodu podaného dovolania.
Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 24. marca 2010.
Najvyšší súd v ňom opätovne objasnil rozsah, v ktorom napadnuté rozhodnutia daňových
orgánov boli podrobené súdnemu prieskumu. Uviedol, že považoval „za spornú otázku iba
to, či namietanie pochybení v postupe daňových orgánov (§ 2 ods. 1, 2, 3, § 29 ods. 2, 4,
a 8, § 30 ods. 3 a § 30a zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení
neskorších predpisov – ...) bolo opodstatnené a aký bol ich vplyv na zákonnosť
rozhodnutia“. Následne najvyšší súd zrekapituloval odôvodnenie svojho napadnutého
rozsudku, pričom zvýraznil špecifiká konania v rámci správneho súdnictva a spomedzi nich
hlavne povinnosť žalobcu včasne, správne a úplne sformulovať žalobné dôvody určujúce
potom rozsah súdneho prieskumu. S poukazom na § 250i ods. 1 OSP zdôraznil,
že v správnom súdnictve sa dokazovanie v zásade nevykonáva a že všeobecný súd
v správnom súdnictve „posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnuti
a orgánu verejnej správy“.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení formuloval i názor, že sťažovateľom namietané
porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru neobstojí, pretože „aplikovateľnosť
článku 6 ods. 1 Dohovoru... v daňových veciach nie je jednoznačná“. Poukázal tu
i na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Ferrazzini
proti Taliansku (rozsudok z 12. júla 2001).
V závere svojho vyjadrenia najvyšší súd uviedol, že „ako celok by napadnuté
rozhodnutie... malo byť ústavne akceptovateľné“, keďže sa najvyšší súd „v danej veci
vyrovnal so všetkými námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými,
ktoré uplatnil aj na ústavnom súde a ktoré sú relevantné na posúdenie ‚ústavnosti‘
napadnutého rozhodnutia“. Najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci.
Ústavný súd zaslal 30. marca 2010 vyjadrenie najvyššieho súdu právnemu
zástupcovi sťažovateľa na zaujatie stanoviska. V stanovisku doručenom ústavnému súdu
20. apríla 2010 právny zástupca sťažovateľa vyjadril nesúhlas s argumentáciou najvyššieho
súdu, pričom dôvodil predovšetkým nezákonnosťou vykonanej daňovej kontroly, a tým
aj porušením zásad daňového konania. To podľa jeho názoru všeobecné súdy konajúce
v jeho veci nenapravili, čo viedlo k porušeniu označených práv. Sťažovateľ tiež namietol,
že najvyšší súd sa nezaoberal všetkými jeho námietkami „a ani sa v odôvodnení
rozhodnutia s nimi nevysporiadal, rovnako ako vo svojom vyjadrení“. V závere svojho
stanoviska sťažovateľ zdôraznil, že trvá na ústnom pojednávaní vo veci jeho sťažnosti.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Citovaná právna norma zakotvuje striktnú viazanosť ústavného súdu v konaní
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy petitom sťažnosti. Sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie
svojich práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru. V doplnení sťažnosti doručenom
ústavnému súdu 27. januára 2010 navrhol vyslovenie porušenia základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141
ods. 1, čl. 142 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd poukazuje na zvláštnosť konania pred ústavným súdom, ktorá vylučuje
možnosť navrhovateľa meniť predmet konania vymedzeného v uznesení o prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (II. ÚS 55/98, I. ÚS 6/02, I. ÚS 157/02). Preto vzhľadom na to,
že v uznesení č. k. III. ÚS 24/2010-12 z 26. januára 2010 prijal sťažnosť sťažovateľa
na ďalšie konanie v rozsahu navrhovaného vyslovenia porušenia práv zaručených čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru, pri meritórnom prerokovávaní predloženej sťažnosti už ústavný
súd neprihliadal na tvrdené porušenie ďalších základných práv zaručených ústavou tak,
ako to sťažovateľ navrhol v podaní doručenom 27. januára 2010.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť
vyhlásený verejne...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Prvou námietkou, ktorou sťažovateľ v sťažnosti podložil návrh na vyslovenie
porušenia označených práv, bolo tvrdenie, že najvyšší súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní
prerokoval vec bez nariadenia verejného pojednávania a že rozsudok, ktorým potvrdil
prvostupňový rozsudok krajského súdu, verejne nevyhlásil.
Ústavný súd tu poukazuje na ustanovenie § 250ja ods. 2 OSP v znení platnom
a účinnom 26. mája 2009, podľa ktorého v konaní o žalobách proti rozhodnutiam
a postupom správnych orgánov odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla
bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania
nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach podľa § 250i ods. 2
alebo ak vykonáva dokazovanie.
Zároveň podľa § 156 ods. 3 OSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom
bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Konanie v sťažovateľovej veci možno charakterizovať ako prieskumné konanie,
ktoré z pohľadu rozhodovacích možností konajúcich súdov je ovládané kasačným
princípom. Súdy v týchto veciach zásadne dokazovanie nevykonávajú a obmedzujú sa
na posúdenie súladu postupov a rozhodnutí správnych orgánov so zákonom. Tomu
korešponduje aj citovaná právna úprava Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej je
úlohou odvolacieho súdu zhodnotiť, či v predmetnej veci je potrebné pojednávanie
nariaďovať. Ak odvolací súd dospeje k záveru o nepotrebnosti pojednávania, potom sa pri
napĺňaní požiadavky verejného vyhlasovania rozsudku spravuje ustanovením § 156 ods. 3
OSP. Postačuje teda, ak miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej
tabuli súdu v ustanovenej lehote.
Z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že vyhlásenie rozsudku
v sťažovateľovej veci bolo oznámené prostredníctvom úradnej tabule súdu 18. mája 2009.
Preto možno konštatovať, že požiadavku verejnosti vyhlásenia svojho rozsudku najvyšší
súd splnil v medziach zákonnej úpravy. Napokon, sťažovateľ netvrdil a ani nepredložil
žiadne dôkazy spochybňujúce obsah zápisnice o vyhlásení rozsudku najvyššieho súdu
z 26. mája 2009, ktorá je súčasťou vyžiadaného súdneho spisu. Prvá sťažovateľova
námietka je tak nedôvodná.
Druhou námietkou sťažovateľa bolo tvrdenie o nespravodlivosti rozsudku
najvyššieho súdu, ktorý neodstránil nezákonnosť daňového konania v jeho veci. Nezákonný
stav mal vzniknúť „na základe sfalšovania protokolu o daňovej kontrole zo dňa 16.12.2003
riadne prerokovaného na základe výzvy na prerokovanie..., podpísaného a doručeného
sťažovateľovi... dňa 16.12.2003 a to napriek tomu, že daňová kontrola bola zákonným
spôsobom ukončená Daňový úrad P. nemal žiadne zákonné oprávnenie... pokračovať
v daňovej kontrole a následne vypracovať nezákonný tzv. druhý protokol“.
Otázka falšovania protokolu o daňovej kontrole a s ňou súvisiaca prípadná trestná
činnosť zamestnancov daňového úradu siaha mimo rámca prieskumu zo strany ústavného
súdu. Z obsahu podaní samotného sťažovateľa vyplýva, že v tejto veci podal trestné
oznámenie, a tak bude úlohou orgánov činných v trestnom konaní a súdov zistiť, či trestný
čin bol, alebo nebol spáchaný.
Nezákonnosť daňového konania nebola podľa názoru ústavného súdu spôsobená
samotným vyhotovením protokolu 12. decembra 2006. Ústavný súd sa totiž stotožňuje
so závermi, ku ktorým dospeli oba konajúce všeobecné súdy, a to, že protokol
z 10. novembra 2003 nebol s daňovým subjektom prerokovaný, pretože vo výzve
na prerokovanie protokolu doručenej sťažovateľovi 10. decembra 2003 daňový úrad
umožnil písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr v deň jeho prerokovania, ktorý bol
určený na 16. december 2003. Je potom ústavne akceptovateľný záver krajského súdu
i najvyššieho súdu, že takto formulované znenie výzvy bolo v rozpore s § 15 ods. 10 zákona
o správe daní a poplatkov účinným v rozhodnom čase, ktorý predpokladal možnosť
prerokovania protokolu o daňovej kontrole až po uplynutí lehoty na vyjadrenie k protokolu,
teda v sťažovateľovom prípade najskôr 17. decembra 2003.
Napokon sťažovateľ vytýkal rozsudku najvyššieho súdu, že sa nezaoberal všetkými
námietkami, ktoré tvorili obsah žalobných dôvodov. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení
doručenom ústavnému súdu 24. marca 2010 nepriamo poukazoval na nesplnenie povinnosti
sťažovateľa ako žalobcu včasne, správne a úplne sformulovať žalobné dôvody.
Ústavný súd plne akceptuje názor najvyššieho súdu, že v konaní podľa druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je zodpovednosťou žalobcu formulovať žalobné
dôvody a konajúci súd nie je povinný zaoberať sa z vlastnej iniciatívy zákonnosťou postupu
a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu z iných hľadísk.
Žalobné dôvody sťažovateľa zrekapituloval samotný najvyšší súd v odôvodnení
svojho potvrdzujúceho rozsudku na strane 4 a 5. Sťažovateľ podľa zistení najvyššieho súdu
namietal, „že rozhodnutia daňových orgánov sú nepreskúmateľné, že nadriadený orgán
po prerušení konania nevydal vo veci už žiadne rozhodnutie o pokračovaní v konaní...,
že vydaný protokol o duplicitnej kontrole je v rozpore so zápisnicou zo dňa
6. septembra 2006, podľa ktorej sa začala opakovaná daňová kontrola, že výkon kontroly
predstavoval 4 roky a 4 mesiace nepretržitej činnosti, čo je v hrubom rozpore s § 30a
zákona č. 511/1992 Zb., že obidve daňové kontroly... sa podstatne líšia nielen kontrolnými
zisteniami, ale aj dorubením dane, že žalobca predložil k pôvodnej kontrole dostatočné
doklady, ktoré mu však neboli vrátené a preto ich nemohol predložiť opätovne, že protokol
zo dňa 10. novembra 2003 bol dňa 16. decembra 2003 so žalobcom riadne prerokovaný
a nesúhlasil s tvrdením, že porušil predpisy o účtovaní, že mu bola odcudzená účtovná
evidencia.“. Skutočnosť, že sťažovateľ napádal žalovaný postup a rozhodnutie daňového
riaditeľstva z hľadísk vymedzených citovanými žalobnými dôvodmi, tak ústavný súd
považuje za nespornú. Bolo potom úlohou najvyššieho súdu v tomto rozsahu preskúmať
na základe odvolania sťažovateľa rozsudok krajského súdu.
Pri preskúmaní podkladov, ktoré mal k dispozícii, ústavný súd zistil, že najvyšší súd
sa vôbec nezaoberal žalobným dôvodom sťažovateľa spočívajúcim v námietke dĺžky trvania
spornej daňovej kontroly. Sťažovateľ v odvolaní proti rozhodnutiu daňového úradu
i v žalobe adresovanej krajskému súdu túto námietku predostrel. Daňové riaditeľstvo sa
s ňou vysporiadalo konštatovaním, že lehota v zákone o správe daní a poplatkov limitujúca
časovú dĺžku vykonávania daňovej kontroly „je poriadková lehota, ktorej nedodržanie
zo strany správcu dane nemá za následok nesprávnosť, resp. nezákonnosť rozhodnutia“.
Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že „nedodržanie procesných lehôt nespôsobilo
nezákonnosť rozhodnutia“.
Podľa názoru ústavného súdu sú citované závery daňového riaditeľstva i krajského
súdu arbitrárne, ústavne neakceptovateľné a s námietkou sťažovateľa sa nevysporiadali
dostatočným spôsobom.
Podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov účinného v čase vykonávania
daňovej kontroly u sťažovateľa (v súčasnosti podľa § 15 ods. 17) správca dane ukončí
daňovú kontrolu (§ 15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie
nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej
uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov...
Ústavný súd dodáva, že citované ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. mája 2003, teda
v čase, keď sa už daňová kontrola u sťažovateľa vykonávala (začiatok daňovej kontroly
pripadá na 3. september 2002), intertemporálne ustanovenie § 105a zákona
č. 114/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov, však zakotvilo aplikovateľnosť § 30a ods. 7 aj na daňové kontroly,
ktoré začali pred 1. májom 2003.
Lehota, ktorá bola ustanovená v § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov, je
lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným
limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Uvedenú lehotu
nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie podľa § 30a ods. 1 až 4 zákona o správe
daní a poplatkov. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného
prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej
povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah
do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej
správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového
subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). Cieľ
daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti
(proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 3
zákona o správe daní a poplatkov). Túto požiadavku v niektorých prípadoch zákonodarca
formuloval celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu.
Pri daňovej kontrole boli v čase jej vykonávania u sťažovateľa uvedené limity
obmedzujúce dĺžku daňovej kontroly ustanovené v § 15 ods. 1 druhej vete zákona o správe
daní a poplatkov (daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na
dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného zákona), ale aj v § 30a ods. 7 zákona
o správe daní a poplatkov. Daňovú kontrolu tak nemožno vykonávať dlhšie, než to
ustanovuje zákon. Tento záver potvrdzuje aj neskoršia zmena zákona o správe daní
a poplatkov (zákon č. 215/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov), ktorej účinnosťou boli ustanovenia obmedzujúce časový rozsah daňovej kontroly
systematicky preradené z § 30a upravujúceho lehoty na rozhodnutie do § 15 regulujúceho
komplexne daňovú kontrolu. Ústavný súd však v zhode so stabilizovanou judikatúrou
najvyššieho súdu neopomína, že zákaz prekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre
výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky, že kontrolovaný daňový
subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť
(rozsudok najvyššieho súdu z 29. januára 2009 v konaní sp. zn. 3 Sžf 1/2009).
V sťažovateľovom prípade daňová kontrola dane z príjmov právnických osôb
za zdaňovacie obdobie roku 2001 začala 3. septembra 2002. Jej prvá etapa trvala
do 16. decembra 2003. Neskôr však samotné daňové riaditeľstvo vo svojom rozhodnutí
(č. k. VIII/256/4283/04/Vac z 21. apríla 2004) konštatovalo, že daňová kontrola nebola
riadne ukončená, a preto daňový úrad v daňovej kontrole pokračoval. Ukončil ju
až 29. januára 2007. Z toho teda plynie, že daňová kontrola u sťažovateľa prebiehala viac
ako 4 roky a 4 mesiace, čo je v rozpore so zákonom ustanoveným limitom jej trvania.
V tejto súvislosti nie je rozhodné, či v uvedenom časovom úseku sa vyskytli aj prestávky
v kontrolných aktivitách spôsobené procesným priebehom daňového konania. Podstatné je,
že daňová kontrola nebola zákonom predpísaným spôsobom ukončená. Pritom z obsahu
sťažnosti, z jej príloh ani z vyjadrenia najvyššieho súdu nevyplýva, že by sťažovateľ
v pozícii kontrolovaného daňového subjektu nebol poskytoval daňovému úradu pri daňovej
kontrole potrebnú súčinnosť.
Ak teda daňový úrad v sťažovateľovom prípade nerešpektoval maximálnu dĺžku
trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 30a ods. 7 zákona o správe daní
a poplatkov, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Daňová
kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu
nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť
(a contrario § 29 ods. 4 prvá veta zákona o správe daní a poplatkov). V prípade, že použitý
bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho
zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly
a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné.
Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa
žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie
správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak
o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.
Ako vyplýva z už uvedeného, dodatočný platobný výmer z 2. februára 2007 i naň
nadväzujúce potvrdzujúce rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/226/4896-
60928/2007/990596-r z 26. júla 2007 boli zaťažené vadou nezákonnosti, a tak bolo úlohou
všeobecných súdov v rámci konania podľa druhej hlavy piatej časti túto vadu namietanú
sťažovateľom odstrániť. Keďže sa tak nestalo a najvyšší súd prvostupňový rozsudok
krajského súdu podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdil, došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie však porušili oba v jeho veci
konajúce súdy aj nedostatočným odôvodnením svojich rozsudkov, keď problém dĺžky
daňovej kontroly krajský súd vyriešil v podstate jednou vetou a najvyšší súd sa mu vôbec
nevenoval napriek tomu, že sám túto námietku identifikoval ako sťažovateľom
konkretizovaný žalobný dôvod. Popísaný prístup oboch všeobecných súdov nerešpektuje
požiadavku odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 279/09). Dĺžka
daňovej kontroly, ktorá prebiehala u sťažovateľa, bola bez akýchkoľvek pochybností
otázkou relevantnou na rozhodnutie o podanej žalobe, preto bolo povinnosťou konajúcich
súdov, berúc do úvahy okolnosti konkrétneho prejednávaného prípadu (Georgidias
v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), sa s touto otázkou náležite vysporiadať.
Ústavný súd vyslovil porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu) napriek obrane najvyššieho súdu, ktorá sa
okrem iného zakladala aj na argumentácii judikatúrou ESĽP.
Ústavný súd zdôrazňuje, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4
a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a k nemu vzťahujúca sa judikatúra predstavujú
pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad
a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu
ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec,
v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov
„práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).
Ústavný súd si je vedomý, že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie
z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6
ods. 1 dohovoru na daňové záležitosti, „a to napriek finančným dôsledkom,
ktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní“. V tom istom rozhodnutí však ESĽP pripomenul,
že dohovor „je živý nástroj, ktorý má byť interpretovaný vo svetle súčasných pomerov
a Súdu prináleží zrevidovať, či by na základe zmeny názorov spoločnosti na právnu
ochranu, ktorá má byť zaručená jednotlivcom v ich vzťahoch s orgánmi verejnej moci,
nemala byť pôsobnosť článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru rozšírená na spory
medzi občanmi a orgánmi verejnej moci o zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov.“.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, že aj dohovor ako každodenne
realizovaný a aplikovaný právny predpis má byť „živým nástrojom“, a je tak úlohou
orgánov ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa
spoločenské podmienky. V tejto súvislosti je preto potrebné zohľadniť spoločenské pomery,
ktoré podmieňovali podobu dohovoru v období jeho vzniku.
Vývoj judikatúry ESĽP však postupne speje k novoformulovaným kritériám na
posudzovanie aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na spory o zákonnosť
administratívnych rozhodnutí medzi správnymi orgánmi a fyzickými osobami
a právnickými osobami. Do popredia sa dostáva predovšetkým kritérium individuálnych
záujmov jednotlivca dotknutých administratívnym zásahom v spojení so skúmaním rozsahu
uplatnenia diskrečných právomocí správneho orgánu pri realizácii tohto zásahu (pozri
Pecníková, M.: Tendencie aplikácie článku 6 ods. 1 dohovoru v sporoch s orgánmi verejnej
moci. In: Justičná revue, č. 5/2002, s. 616 – 635).
Za danej situácie charakterizovanej značným stupňom neustálenosti a permanentne
prebiehajúcej kryštalizácie názorov ESĽP na interpretáciu pojmu „občianske práva
a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj pri rozhodovaní o sporoch
medzi fyzickými a právnickými osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí
daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok z 24. februára 1994, séria
A, č. 284, Georgiou proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie zo 16. mája 2000
o prijateľnosti sťažnosti č. 40042/98, Ferrazzini proti Taliansku – rozhodnutie z 12. júla
2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98), ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť
z hľadiska založenia svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pri preskúmavaní
postupov a rozhodnutí všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozdiely
medzi sťažovateľmi, ktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu potvrdzuje
aj ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1
ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu
zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany
podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v takých konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, v ktorých je predmetom preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu v správnom
súdnictve týkajúce sa daňových záležitostí (I. ÚS 238/06, III. ÚS 305/08).
V posudzovanom prípade pristúpil navyše ústavný súd k vysloveniu porušenia čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu aj na základe zistenia nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku, čo relevanciu z pohľadu práva na spravodlivé súdne
konanie nepochybne má aj v prípade ústavno-súdneho prieskumu rozhodnutia všeobecného
súdu vydaného v správnom súdnictve.
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol ústavnému súdu aj vyslovenie porušenia
práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd tu opätovne odkazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej uplatňovanie
práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhajiteľné tvrdenie
(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci
Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak
vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť
tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice
proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131).
Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd
dospel k záveru o porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru
(čl. 6 ods. 1), zároveň konštatuje, že najvyšší súd nenaplnil ani obsah práva sťažovateľa
zaručeného čl. 13 dohovoru, pretože svojím rozsudkom nijako neprispel k odstráneniu už
analyzovanej nezákonnosti daňového konania, ktorú krajský súd ako súd prvého stupňa
v správnom súdnictve napriek námietkam sťažovateľa nenapravil. Najvyšší súd preto
svojím odvolacím rozsudkom porušil aj právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na konštatovanie porušenia práv zaručených dohovorom ústavný súd
vyhovel aj návrhu sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Úlohou najvyššieho súdu pri opätovnom prerokovaní odvolania sťažovateľa
proti rozsudku krajského súdu bude dôsledné rešpektovanie rozsahu prieskumu, ktorý už
samotný najvyšší súd vymedzil vo svojom vyjadrení k predmetnej sťažnosti doručenom
ústavnému súdu 24. marca 2010, keď považoval „za spornú otázku iba to, či namietanie
pochybení v postupe daňových orgánov [§ 2 ods. 1, 2, 3, § 29 ods. 2, 4, a 8, § 30 ods. 3
a § 30a zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších
predpisov – (...)] bolo opodstatnené a aký bol ich vplyv na zákonnosť rozhodnutia“.
Najvyšší súd totiž v odôvodnení svojho zrušeného rozsudku dal odpoveď iba na niektoré
z týchto otázok, kým s pochybením porušenia § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov
výkonom spornej daňovej kontroly sa vôbec nevysporiadal napriek tomu, že sám toto
pochybenie identifikoval ako žalobný dôvod sťažovateľa. Pritom bude potrebné, aby
najvyšší súd rešpektoval ústavným súdom formulovaný právny názor o povahe lehoty
ustanovenej v uvedenom ustanovení zákona o správe daní a poplatkov a o následkoch jej
nerešpektovania.
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 292,39 € (2 úkony právnej
služby vykonané v roku 2009 spolu s režijným paušálom a pripočítaním 19 % dane
z pridanej hodnoty).
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny
za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu
predstavuje 6,95 €, za úkon realizovaný v roku 2010 je odmena 120,23 € a náhrada
režijného paušálu 7,21 €.
S poukazom na výsledok konania i na sťažovateľom požadovaný rozsah náhrady trov
právneho zastúpenia priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava zastúpenia,
písomné podanie – sťažnosť) v sume 245,70 € (vrátane paušálu) a za jeden úkon vykonaný
v roku 2010 v sume 120,23 € (podanie doručené ústavnému súdu 20. apríla 2010) a k tomu
náhradu režijného paušálu 7,21 €, spolu sumu 373,14 €. Sumu priznanej náhrady však
nezvýšil o 19 % dane z pridanej hodnoty, pretože sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu
žiaden relevantný dôkaz o registrácii právneho zástupcu JUDr. J. U. za platiteľa dane
z pridanej hodnoty.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2010