Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 279/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom vydaným 20. novembra 2008 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. M. K. a J. N. na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave z 20. novembra 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. novembra 2008 vydaný v konaní

vedenom pod sp. zn. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločne a nerozdielne Ing. M.

K. a J. N. trovy konania v sume 502,93 € (slovom päťstodva eur a deväťdesiattri centov)

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. E. Ľ., B.

4. Vo zvyšnej časti návrhu Ing. M. K. a J. N. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -13 z 8. septembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B. (ďalej len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a ich práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom vydaným

v tomto konaní 20. novembra 2008.

Sťažovatelia vystupovali ako navrhovatelia v konaní Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. . Od S., a. s., B. (ďalej len „odporca“),

sa domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (dve pozemkové parcely)

situovaným v okrese B., katastrálne územie S. Tvrdili, že o vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam prišli na základe kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli 2. decembra 1985

s Mestskou správou komunikácií B. v dôsledku psychického nátlaku vyvíjaného vtedajšími

orgánmi štátnej moci. Uzavretá kúpna zmluva je podľa ich názoru absolútne neplatná

i z dôvodu jednostranného určenia ceny kupujúcim a z dôvodu neurčitosti zmluvy.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní rozsudkom č. k. -345

z 23. februára 2006 návrh sťažovateľov zamietol.

K prejudiciálnej otázke absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 1985 okresný

súd uviedol, že sťažovatelia nepreukázali tvrdenú tieseň ani nevýhodné podmienky

pri uzatváraní zmluvy. Vo vzťahu ku kúpnej cene okresný súd poukázal na jej určenie podľa

v tom čase platných a účinných právnych predpisov, pričom sťažovatelia nepredložili

„žiaden relevantný doklad, z ktorého by bolo zrejmé, akú hodnotu resp. akú cenu

nehnuteľnosť v čase uzavretia kúpnej zmluvy mala, a teda, že kúpna cena nebola v súlade

s vtedy platnými právnymi predpismi“.

Okresný súd tiež zdôraznil skutkové zistenie, že uzavretiu kúpnej zmluvy

predchádzalo rozhodnutie o vyvlastnení vydané 19. júla 1984 bývalým Obvodným

národným výborom B., odborom výstavby a územného plánovania, pričom však toto

rozhodnutie bolo na základe odvolania sťažovateľov zrušené rozhodnutím bývalého

Národného výboru... B. z 18. decembra 1984. Ďalej okresný súd vo vzťahu ku kúpnej cene

poukázal i na skutočnosť, že sťažovatelia v odvolaní proti inému rozhodnutiu z 20. júna

1985, ktorým im bolo uložené predloženie statického posudku na porušené konštrukcie

domu, „uvádzali, že do domu neinvestovali, nakoľko sa očakávala jeho asanácia“. Rovnako

tak zo svedeckej výpovede Ing. J. B., vtedajšieho riaditeľa Mestskej správy komunikácií B.,

vyplývalo, že sťažovateľ Ing. M. K. v tom čase „inicioval ich stretnutie za účelom dohody

o odkúpení predmetného domu“.

Okresný súd vychádzal aj zo záveru, že sťažovateľmi tvrdená skutočnosť

zníženia kúpnej ceny po uzavretí zmluvy „z nijakých dokladov nevyplynula, navrhovateľ

v 1. a 2. rade síce predložil súdu kópiu poštovej poukážky na sumu 8.699,- Kčs, avšak

z predloženej poštovej poukážky nevyplýva dôvod zaplatenia tejto sumy“.

Okresný súd tiež spochybnil pasívnu legitimáciu odporcu v konaní vo vzťahu

k jednej z dvoch sporných pozemkových parciel, keďže z výpisu z príslušného listu

vlastníctva zistil, že ako vlastník tejto parcely je v katastri nehnuteľností vedený iný subjekt.

Napokon okresný súd poukázal i na skutočnosť, že sťažovatelia sa vydania sporných

nehnuteľností mohli domáhať podľa o mimosúdnych rehabilitáciách

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“), pretože

tento zákon sa vzťahuje na zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo okrem

iného aj občianskoprávnymi úkonmi vykonanými v období od 25. februára 1948

do 1. januára 1990. Keďže však „uplatnenie reštitučných nárokov bolo viazané na lehoty“,

aplikáciou právneho režimu všeobecných občianskoprávnych predpisov na sťažovateľmi

uplatnený nárok by „bola narušená právna istota osôb – subjektov, ktoré po tom, keď bolo

zrejmé, že nebol uplatnený reštitučný nárok tieto nehnuteľnosti získali od povinnej osoby“.

Rozsudok okresného súdu napadli sťažovatelia odvolaním, v ktorom vyjadrili názor,

že okresný súd ich prípadu „nevenoval patričnú pozornosť a vec neposudzoval z hľadiska

v žalobe a v konaní tvrdených dôvodov neplatnosti namietanej kúpnej zmluvy, ale z hľadísk,

ktoré si sám vytvoril a na ne hľadal odpoveď, opäť bez akejkoľvek odozvy na nami

uvádzané závery platnej judikatúry či jurisprudencie“. Kritizovali, že „je absurdné, ak

orgán aplikácie práva bez akéhokoľvek dokazovania tvrdí, že kúpna cena trojpodlažného

obytného domu zo 6 bytmi s prísl., dvorom, s prísl. v centre B. v roku 1985, bola znalcom

správne určená sumou 68.875 Sk, za ktorú sa v tom čase nedala kúpiť ani samostatná garáž

kdekoľvek na sídlisku“, a ďalej, že okresný súd pri zisťovaní správnej ceny «mal za pomoci

znalca vychádzať z poslednej vety vyhl. č. , ktorá znie doslovne:

„Dohodnutá vyššia cena však nesmie prekročiť náklady na obstaranie rovnakej alebo

porovnateľnej stavby v mieste a čase prevodu po odpočítaní priemerného opotrebenia“.

Ide o zisťovanie tzv. zostatkovej ceny nehnuteľnosti, ku ktorej sa malo dospieť tak, že znalec

vyčíslil skutočné náklady na vybudovanie rovnakej nehnuteľnosti, od ktorých potom

odpočítal bežnú amortizáciu a vyčíslil tzv. reprodukčné náklady.».

Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazu (podacieho lístka) okresným súdom sťažovatelia

uviedli, že z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že sumu 8 699 Kčs vrátili «titulom

„preplatku nehn. r. 85“, čo potvrdzuje..., že jednak

- cenu určoval len kupujúci a

- vrátenie jej časti spôsobilo neplatnosť kúpnej zmluvy, pretože v jej písomnom

vyhotovení chýbala cena, na ktorej sa mali obidve strany dohodnúť».

Podľa názoru sťažovateľov vtedajší kupujúci im „hrozil vyvlastnením nehnuteľnosti,

čo nemal právo urobiť, čo nakoniec konštatoval aj okresný súd (vyvlastňovacie rozhodnutie,

či rozhodnutie o zadovážení statického posudku, boli ako nezákonné zrušené)“. Vyhrážky

pritom dosahovali intenzitu vyžadovanú ustanovením

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

pretože sťažovatelia podľa ich tvrdenia „bojovali o svoj majetok so socialistickým režimom

40 rokov a za ten čas prišli o všetko – počnúc osobným automobilom, hotelom, obytným

domom – a ešte aj boli viackrát vysídlení z miesta bydliska, či vylučovaní zo škôl a pod.,

ale súd to spochybňuje a časovo lokalizuje do obdobia, kedy sa mu to hodilo“.

K spochybneniu pasívnej legitimácie odporcu vo vzťahu k jednej zo sporných

pozemkových parciel okresným súdom sťažovatelia v odvolaní uviedli, že odporca sa stal

v dôsledku rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky právnym nástupcom

subjektu, ktorý je ako vlastník parcely evidovaný v katastri nehnuteľností, pričom «listom

vlastníctva sa nezakladá subjektivita tam evidovaného „vlastníka“, ako sa to mylne

domnieva okresný súd, lebo túto otázku riešia iné právne predpisy – , , zákon

o združovaní občanov ap. – na ktoré si však okresný súd ani nespomenul».

K otázke aplikácie reštitučných právnych predpisov sťažovatelia vyjadrili názor,

že ich vzťah k je vzťahom špeciálnym ku všeobecnému

„za podmienky, že sú splnené všetky predpoklady pre ich použitie“.

Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. -388

z 20. novembra 2008 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Vychádzal z názoru, že sťažovatelia „v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti,

resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého

rozsudku dôsledne vysporiadal“, preto odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozsudku

založil na ustanovení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Zároveň na zdôraznenie správnosti napadnutého

prvostupňového rozsudku doplnil, že z dokazovania pred okresným súdom nevyplynuli

skutočnosti o danosti bezprávnej vyhrážky ako psychického donútenia takej intenzity, ktoré

vzbudzuje u konajúceho dôvodný strach, pretože «k násilnému vyvlastneniu nehnuteľnosti

nikdy nedošlo (navrhovatelia boli aktívni, na ich odvolanie bolo rozhodnutie o vyvlastnení

zrušené), v konaní nebolo preukázané, že žiadosť o statický posudok slúžila ako zámienka

pre „opätovné vyvlastnenie“ a že štátne orgány sledovali jediný cieľ zbaviť navrhovateľov

majetku».

Problematická kúpna zmluva nebola podľa názoru krajského súdu uzavretá

ani za nápadne nevýhodných podmienok, „pretože kúpna cena bola určená podľa vtedy

platnej vyhlášky č. 129/84 Zb.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia vyjadrili nesúhlas s právnymi

závermi oboch konajúcich súdov, pretože «nebrali dostatočne do úvahy dobové súvislosti

a okolnosti, v ktorých sťažovatelia nesporne prišli aj o iný majetok (hnuteľnosti,

nehnuteľnosti a p.), či možnosť sa riadne uplatniť v spoločnosti, ktoré vyvrcholili v zabraní

zostávajúceho súkromného majetku, ktorého sa sporná kúpna zmluva dotkla a ktorej

cieľavedome predchádzala hrozba jeho vyvlastnenia a potom ukladanie neúmerných

povinností na jeho správu a udržiavanie, hoci nájomné bolo regulované a ešte aj viazané

na osobitných účtoch, pričom dispozícia s bytmi patrila výlučne do kompetencie

býv. národných výborov.

V tejto súvislosti je odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu jednak

nepreskúmateľné a jednak vnútorne rozporné. Na jednej strane konštatuje a pripúšťa akúsi

ekonomickú tieseň (viď str. 5, tretí odsek), čo by zakladalo prípadné odstúpenie od zmluvy,

ak by sa naplnili aj nápadne nevýhodné podmienky (tie už nevzhliadol, lebo podľa neho

bola cena určená podľa cenových predpisov) a na strane druhej bagatelizoval hrozbu

násilného vyvlastnenia (viď druhý odsek strany 5 rozsudku), ku ktorému „nikdy nedošlo

pre aktívne správanie sa sťažovateľov“.».

Sťažovatelia taktiež namietli skutočnosť, že sa konajúce súdy riadne nezaoberali

navrhovanými dôkazmi (list z 11. mája 1948 špecifikujúci odhadnú hodnotu predmetných

nehnuteľností, znalecký posudok určujúci cenu sporných nehnuteľností predložený

v odvolacom konaní, podací lístok preukazujúci vrátenie časti kúpnej ceny).

Vo vzťahu k právnemu hodnoteniu veci sťažovatelia namietli, že nemohli využiť

právny režim zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, pretože „z neho expresis verbis

vyplýva, že cudzí štát (Maďarská republika, ktorej v r. 1990 boli dané sporné nehnuteľnosti

do trvalého užívania) nemohol byť povinnou osobou [§ 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona], takže

voči nemu by žaloba o vydanie nemohla obstáť“.

Napokon sťažovatelia kritizovali hodnotenie otázky pasívnej legitimácie odporcu

konajúcimi súdmi.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 16. septembra 2009 vyzval

predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie

súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V odpovedi doručenej ústavnému súdu 2. októbra 2009 predsedníčka krajského súdu

sprostredkovala vyjadrenie predsedníčky senátu prerokúvajúceho kauzu sťažovateľov,

ktorá „uviedla, že trvá na odôvodnení, uvedenom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -388 zo dňa 20. 11. 2008 a nemá k veci viac čo dodať“. Predsedníčka

krajského súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom

a doručila mu zberný spis vedený pod sp. zn. .

Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 8. októbra 2009 právnej zástupkyni

sťažovateľov s možnosťou zaujať stanovisko.

Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila 14. októbra 2009 ústavnému súdu

stanovisko, v ktorom k stručnému vyjadreniu krajského súdu uviedla, že „nemohol inak

reagovať, pretože inak by sám uznal nezákonnosť a protiústavnosť svojho rozhodnutia.

Preto zotrvávame na stanovisku, že krajský súd napadnutým rozhodnutím ústavne

nekonformným spôsobom interpretoval takmer všetky čiastkové otázky (ne)platnosti kúpnej

zmluvy, na základe ktorej mali sťažovatelia stratiť voje vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam, ako aj princíp (zásadu), že právo vlastníkov má rovnaký zákonný obsah.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľov tiež poukázala na cenové predpisy účinné

pred rokom 1990, ktoré „odrážali delenie vlastníctva na osobné a súkromné“, z čoho

sa potom „vyvodzovali dôsledky, ktoré nie sú prijateľné v demokratickej spoločnosti hlavne

tým, že diskriminovali veľmi výrazne dve skupiny vlastníkov, ktorým by inak patrilo rovnaké

zaobchádzanie a ich vlastníckemu právu rovnaký zákonný obsah. V konkrétnom prípade

išlo o pozemky a obytný dom, ktoré boli posúdené ako súkromné vlastníctvo, ale pokiaľ

by boli klasifikované ako osobné vlastníctvo, náhrada za ich prevod (prechod) by bola

niekoľko 10-násobne vyššia. Tento rozporuplný postoj k vlastníctvu... mal nutne nájsť svoj

výraz pri úvahe súdu o tom, či bol právny úkon platný alebo neplatný.“.

Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadrili súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci a vyčíslili náhradu trov konania sumou 502,93 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Predmetom konania, v ktorom sťažovatelia vystupovali ako navrhovatelia, bolo

určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Ako prejudiciálna sa v tomto konaní

vyskytla otázka platnosti kúpnej zmluvy z roku 1985, ktorou sťažovatelia mali prísť o svoje

vlastnícke právo k predávaným nehnuteľnostiam.

Ústavný súd konštantne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu

by mohli byť predmetom ústavno-súdnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery

všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ). V tomto

poňatí sa odráža i skutočnosť, že ústavný súd nie je „ďalšou“ inštanciou všeobecného

súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Napriek citovanej judikatúre berúc do úvahy charakter námietok sťažovateľov

bolo pre poskytnutie dôslednej ochrany označeným základným právam sťažovateľov

nevyhnutné, aby ústavný súd podrobil postup a rozhodovanie oboch všeobecných súdov

prieskumu tak po stránke skutkovej, ako aj právnej. Len tak bolo totiž možné dať odpoveď

na všetky ústavne relevantné otázky nastolené sťažovateľmi v ich sťažnosti, ktoré ústavný

súd viedli i k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Z obsahu odôvodnení oboch rozsudkov ústavný súd zistil, že okresný súd i krajský

súd sa ťažiskovo zaoberali problematikou prípadnej absolútnej neplatnosti spornej kúpnej

zmluvy. Záver o tejto otázke potom mal byť nápomocný pre rozhodnutie o merite veci,

teda o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Pre toto rozhodnutie bola však

relevantná aj skutočnosť, že argumentácia sťažovateľov ako navrhovateľov v konaní

v prospech absolútnej neplatnosti zmluvy sa zakladala na tvrdeniach o psychickom donútení

zo strany vtedajšej štátnej správy, ktorý sa prejavil najprv vo vyvlastnení nehnuteľností,

a potom, ako sťažovatelia dosiahli zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia, aj v ukladaní

povinností zaťažujúcich sťažovateľov do tej miery, že napokon súhlasili so zmluvným

predajom nehnuteľností.

Tieto skutočnosti správne neušli pozornosti okresného súdu, ktorý v odôvodnení

svojho rozhodnutia poukázal na možnosť právneho posudzovania kauzy sťažovateľov podľa

zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, čo by vylučovalo aplikáciu všeobecných ustanovení

o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Ústavný súd hodnotí tento

právny názor ako správny, keďže, ako zdôraznil aj okresný súd, jeho nerešpektovanie

by výrazne narúšalo požiadavku právnej istoty nastolenú v procese reštitúcií samotným

zákonodarcom, ktorý uplatňovanie reštitučných nárokov časovo obmedzil.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že pre meritórne rozhodnutie

o určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam prioritnou bola otázka skúmania,

či sťažovatelia svoje vlastnícke nároky mohli uplatňovať podľa reštitučných právnych

predpisov. Až po negatívnej odpovedi na túto otázku malo význam zaoberať sa prípadnou

absolútnou neplatnosťou kúpnej zmluvy z roku 1985. Okresný súd však v prvom rade

analyzoval možnosť absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a len okrajovo poukázal

na možnosť aplikácie reštitučných právnych predpisov na prerokovávanú kauzu.

K tomu je potrebné dodať, že zo súvisiaceho spisu sp. zn. okresný súd

mal vedomosť o tom, že sťažovatelia sa domáhali podľa zákona o mimosúdnych

rehabilitáciách vydania predmetných nehnuteľností, pričom za odporcov v tomto konaní

označili „v I. rade. S., v II. rade. Čsl. štát, právny nástupca I. generálny investor B.

v III. rade Maďarská republika zastúpená Veľvyslanectvom maďarskej republiky B.“.

Výpočet odporcov v súvisiacom konaní naznačuje, že reštitučný nárok bol uplatnený aj voči

cudziemu štátu (Maďarská republika), ktorý podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách nebol kvalifikovaný ako povinná osoba. Na druhej strane

v konaní o určovacej žalobe sťažovateľov títo už Maďarskú republiku ako odporcu

neoznačili.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne

vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu ( ). Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Už uvedené okolnosti posudzovaného prípadu bezpochyby vyvolávajú pochybnosti

o tom, či sťažovatelia mohli v procese reštitúcií uplatňovať svoje vlastnícke právo

k dotknutým nehnuteľnostiam. Odpoveď na túto otázku mala pre prerokovávanú vec

podstatný význam, pretože ak by okresný súd dospel k jednoznačnému záveru o danosti

skutkových dôvodov na ochranu vlastníckeho práva sťažovateľov prostredníctvom

reštitučných predpisov, potom by určovaciu žalobu sťažovateľov bolo potrebné

bez ďalšieho zamietnuť. Okresný súd však túto otázku vyriešil len poukazom na právny

názor, ktorý je síce správny, no jeho formulácii nepredchádzala potrebná analýza okolností

konkrétneho prípadu. Okresný súd preto vo svojom rozsudku neodôvodnil dostatočne záver

o použiteľnosti právneho názoru o vzťahu všeobecných občianskoprávnych predpisov

a predpisov reštitučných na prípad sťažovateľov.

Rovnakým nedostatkom podľa názoru ústavného súdu trpí aj odôvodnenie rozsudku

krajského súdu, pretože hoci sťažovatelia v odvolaní poukázali na potrebu skúmania

splnenia všetkých predpokladov na uplatnenie reštitučných predpisov, odvolací súd

sa týmto problémom v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal.

Ako nedostatočné ústavný súd hodnotil aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu

vo vzťahu k určeniu ceny, za ktorú sťažovatelia v roku 1985 predali sporné nehnuteľnosti.

Sťažovatelia v odvolaní poukazovali na konkrétne ustanovenie cenového právneho predpisu

( vyhlášky Slovenského cenového úradu č. o cenách stavieb,

pozemkov, porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov

a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov), ktoré sa podľa ich názoru malo aplikovať

pri určení ceny nimi predávaných nehnuteľností. Keďže sa tak nestalo, mala byť sporná

kúpna zmluva uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok.

Krajský súd reagoval na túto námietku konštatovaním, že „nebolo preukázané,

že kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok“, pretože

„kúpna cena bola určená podľa vtedy platnej vyhlášky č. 129/84 Zb.“. Pritom nijako

nevysvetlil, prečo nemožno aplikovať na prípad sťažovateľov už uvedené ustanovenie

cenového právneho predpisu. Takáto odpoveď však bola dôležitá pre zistenie, či cena bola

určená podľa právneho predpisu, čo na platnosť kúpnej zmluvy vyžadovalo v roku 1985

účinné ustanovenie .

V otázke určovania kúpnej ceny nebolo bez významu ani tvrdenie sťažovateľov

ako navrhovateľov, že po určitom čase od uzavretia kúpnej zmluvy boli povinní vrátiť časť

prijatej kúpnej ceny, a teda, že za scudzené nehnuteľnosti reálne dostali nižšiu cenu,

než určovali vtedajšie právne predpisy. Sťažovatelia pre účely preukázania tejto skutočnosti

predložili kópiu poštovej poukážky, ktorú okresný súd vyhodnotil tak, že z nej „nevyplýva

dôvod zaplatení... sumy“. V odvolaní na to sťažovatelia reagovali poukazom na obsah

poukážky, podľa ktorého vracali sumu 8 699 Kčs z titulu „preplatku nehn. r. 85“. Krajský

súd ani na túto námietku nijako nereagoval a uspokojil sa odkazom na odôvodnenie

prvostupňového rozsudku spojené s tvrdením o určení kúpnej ceny v súlade s právnymi

predpismi.

Všetky uvedené skutočnosti zistené ústavným súdom z podkladov, ktoré mal

k dispozícii, ho vedú k záveru o porušení základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu,

ktorého sa krajský súd dopustil nedostatočným odôvodnením svojho potvrdzujúceho

rozsudku. Obsah odvolania sťažovateľov totiž podľa názoru ústavného súdu vyvolával

potrebu podrobnejšie sa v odôvodnení rozsudku krajského súdu vysporiadať s jednotlivými

odvolacími námietkami, ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci.

V podanom odvolaní je účastník konania bezpochyby oprávnený namietať právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd potom môže využiť postup podľa § 219

ods. 2 len v tom prípade, ak odvolacie námietky týkajúce sa právneho posúdenia veci

sú totožné s dôvodmi návrhu na začatie konania, prípadne ak takéto námietky obsiahnuté

v odvolaní už účastník konania uplatnil v priebehu prvostupňovej fázy konania

a prvostupňový súd na ne nereagoval požadovaným spôsobom. Vzhľadom na uvedené

je ústavný súd toho názoru, že v okolnostiach posudzovaného prípadu neboli splnené

podmienky na tak strohé odôvodnenie, aké využil krajský súd vo svojom potvrdzujúcom

rozsudku. Ústavný preto súd vyhovel návrhu sťažovateľov a vyslovil porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného napadnutým rozsudkom krajského

súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (), a tak ústavný súd

vyslovil i porušenia práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľov v tej časti, ktorou namietali postup

krajského súdu v predmetnom konaní. Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti neuviedli žiadne

skutočnosti, ktoré by mohli naznačovať porušenie označených základných práv postupom

krajského súdu. I tvrdenia o existencii opomenutých dôkazov v konaní krajského súdu

(čo by mohlo viesť k záveru o chybách postupu súdu) boli v sťažnosti napokon

konkretizované argumentáciou, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

dôsledne nevysporiadal so všetkými navrhovanými dôkazmi, resp. že ich posudzoval

svojvoľne. Teda v konečnom dôsledku tak sťažovatelia opätovne dospeli ku kritike

rozhodnutia (nie postupu) krajského súdu v odvolacej fáze konania.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3

písm. b) vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

K aplikácii citovaného ustanovenia v okolnostiach prerokúvanej sťažnosti ústavný

súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho právne názory, ktoré ho viedli k vysloveniu porušenia

označených základných práv sťažovateľov a k následnému zrušeniu rozsudku krajského

súdu, nesmerujú k jednoznačnému záveru o tom, ako má krajský súd o podanom odvolaní

meritórne rozhodnúť. Základom pre výrok tohto nálezu bolo totiž výlučne zistenie

nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude preto opätovne preskúmať odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu tak, aby vo svojom rozhodnutí o podanom odvolaní

dôsledne zodpovedal na všetky relevantné odvolacie námietky prednesené sťažovateľmi.

Ústavný súd tu má na mysli predovšetkým odvolaciu námietku, ktorá sa týkala právneho

posúdenia veci, a to konkrétne aplikovateľnosti právneho názoru o špeciálnom vzťahu

reštitučných predpisov ku všeobecným občianskoprávnym predpisom o absolútnej

neplatnosti právnych úkonov. Ak táto otázka bude vyriešená záverom, že nárok

sťažovateľov nemožno posudzovať podľa reštitučných predpisov, potom bude úlohou

krajského súdu vysporiadať sa s prípadnou absolútnou neplatnosťou spornej kúpnej zmluvy

z hľadiska dôvodov tvrdených sťažovateľmi, s osobitným zameraním na právne posúdenie

otázky kúpnej ceny zaplatenej sťažovateľom pri uzavretí kúpnej zmluvy v roku 1985,

a to z hľadiska dôsledného vyhodnotenia skutkových okolností vo väzbe na následný záver

o rešpektovaní alebo nerešpektovaní vtedy účinných právnych predpisov, ktoré regulovali

výšku kúpnej ceny.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia si v sťažnosti uplatnili trovy konania za „tri úkony právnej pomoci

(pôvodné dva + toto vyjadrenie)“ v sume 502,93 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2009. Základná tarifa podľa ustanovení

§ 11 ods. 2 vyhlášky predstavuje 1/6 z výpočtového základu [§ 1 ods. 3 vyhlášky,

t. j. zo sumy 20 950 Sk (695,41 €) pre úkony vykonané v roku 2009], čo predstavuje

za jeden úkon v roku 2009 odmenu v sume 115,90 € a k tomu režijný paušál v sume 6,95 €.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide

o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia

nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009

(prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť a stanovisko z 12. októbra

2009), preto základná sadzba tarifnej odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky

v tomto prípade predstavuje sumu 556,32 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný

paušál dvakrát za tri úkony právnej pomoci, teda šesťkrát po 6,95 €. Spolu by tak náhrada

trov právneho zastúpenia podľa relevantných ustanovení vyhlášky predstavovala sumu

598,02 €. Keďže si sťažovatelia uplatnili nárok na náhradu trov konania len v sume

502,93 €, musel ústavný súd rešpektovať ich dispozičné právo, a priznal im tak náhradu trov

konania len v uplatnenej sume, teda 502,93 €.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009