Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 40 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (45)III. ÚS 279/09
PDF · 270.82 KB
No categories available
III. ÚS 279/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Co 177/2006 a jeho rozsudkom vydaným 20. novembra 2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. M. K. a J. N. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave z 20. novembra 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 177/2006
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. novembra 2008 vydaný v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 177/2006 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločne a nerozdielne Ing. M.
K. a J. N. trovy konania v sume 502,93 € (slovom päťstodva eur a deväťdesiattri centov)
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. E. Ľ., B.
4. Vo zvyšnej časti návrhu Ing. M. K. a J. N. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 279/09-13 z 8. septembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B. (ďalej len
„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 177/2006 a jeho rozsudkom vydaným
v tomto konaní 20. novembra 2008.
Sťažovatelia vystupovali ako navrhovatelia v konaní Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 157/2002. Od S., a. s., B. (ďalej len „odporca“),
sa domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (dve pozemkové parcely)
situovaným v okrese B., katastrálne územie S. Tvrdili, že o vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam prišli na základe kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli 2. decembra 1985
s Mestskou správou komunikácií B. v dôsledku psychického nátlaku vyvíjaného vtedajšími
orgánmi štátnej moci. Uzavretá kúpna zmluva je podľa ich názoru absolútne neplatná
i z dôvodu jednostranného určenia ceny kupujúcim a z dôvodu neurčitosti zmluvy.
Okresný súd po vykonanom dokazovaní rozsudkom č. k. 16 C 157/2002-345
z 23. februára 2006 návrh sťažovateľov zamietol.
K prejudiciálnej otázke absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 1985 okresný
súd uviedol, že sťažovatelia nepreukázali tvrdenú tieseň ani nevýhodné podmienky
pri uzatváraní zmluvy. Vo vzťahu ku kúpnej cene okresný súd poukázal na jej určenie podľa
v tom čase platných a účinných právnych predpisov, pričom sťažovatelia nepredložili
„žiaden relevantný doklad, z ktorého by bolo zrejmé, akú hodnotu resp. akú cenu
nehnuteľnosť v čase uzavretia kúpnej zmluvy mala, a teda, že kúpna cena nebola v súlade
s vtedy platnými právnymi predpismi“.
Okresný súd tiež zdôraznil skutkové zistenie, že uzavretiu kúpnej zmluvy
predchádzalo rozhodnutie o vyvlastnení vydané 19. júla 1984 bývalým Obvodným
národným výborom B., odborom výstavby a územného plánovania, pričom však toto
rozhodnutie bolo na základe odvolania sťažovateľov zrušené rozhodnutím bývalého
Národného výboru... B. z 18. decembra 1984. Ďalej okresný súd vo vzťahu ku kúpnej cene
poukázal i na skutočnosť, že sťažovatelia v odvolaní proti inému rozhodnutiu z 20. júna
1985, ktorým im bolo uložené predloženie statického posudku na porušené konštrukcie
domu, „uvádzali, že do domu neinvestovali, nakoľko sa očakávala jeho asanácia“. Rovnako
tak zo svedeckej výpovede Ing. J. B., vtedajšieho riaditeľa Mestskej správy komunikácií B.,
vyplývalo, že sťažovateľ Ing. M. K. v tom čase „inicioval ich stretnutie za účelom dohody
o odkúpení predmetného domu“.
Okresný súd vychádzal aj zo záveru, že sťažovateľmi tvrdená skutočnosť
zníženia kúpnej ceny po uzavretí zmluvy „z nijakých dokladov nevyplynula, navrhovateľ
v 1. a 2. rade síce predložil súdu kópiu poštovej poukážky na sumu 8.699,- Kčs, avšak
z predloženej poštovej poukážky nevyplýva dôvod zaplatenia tejto sumy“.
Okresný súd tiež spochybnil pasívnu legitimáciu odporcu v konaní vo vzťahu
k jednej z dvoch sporných pozemkových parciel, keďže z výpisu z príslušného listu
vlastníctva zistil, že ako vlastník tejto parcely je v katastri nehnuteľností vedený iný subjekt.
Napokon okresný súd poukázal i na skutočnosť, že sťažovatelia sa vydania sporných
nehnuteľností mohli domáhať podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“), pretože
tento zákon sa vzťahuje na zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo okrem
iného aj občianskoprávnymi úkonmi vykonanými v období od 25. februára 1948
do 1. januára 1990. Keďže však „uplatnenie reštitučných nárokov bolo viazané na lehoty“,
aplikáciou právneho režimu všeobecných občianskoprávnych predpisov na sťažovateľmi
uplatnený nárok by „bola narušená právna istota osôb – subjektov, ktoré po tom, keď bolo
zrejmé, že nebol uplatnený reštitučný nárok tieto nehnuteľnosti získali od povinnej osoby“.
Rozsudok okresného súdu napadli sťažovatelia odvolaním, v ktorom vyjadrili názor,
že okresný súd ich prípadu „nevenoval patričnú pozornosť a vec neposudzoval z hľadiska
v žalobe a v konaní tvrdených dôvodov neplatnosti namietanej kúpnej zmluvy, ale z hľadísk,
ktoré si sám vytvoril a na ne hľadal odpoveď, opäť bez akejkoľvek odozvy na nami
uvádzané závery platnej judikatúry či jurisprudencie“. Kritizovali, že „je absurdné, ak
orgán aplikácie práva bez akéhokoľvek dokazovania tvrdí, že kúpna cena trojpodlažného
obytného domu zo 6 bytmi s prísl., dvorom, s prísl. v centre B. v roku 1985, bola znalcom
správne určená sumou 68.875 Sk, za ktorú sa v tom čase nedala kúpiť ani samostatná garáž
kdekoľvek na sídlisku“, a ďalej, že okresný súd pri zisťovaní správnej ceny «mal za pomoci
znalca vychádzať z poslednej vety § 19 ods. 4 vyhl. č. 129/1984 Zb., ktorá znie doslovne:
„Dohodnutá vyššia cena však nesmie prekročiť náklady na obstaranie rovnakej alebo
porovnateľnej stavby v mieste a čase prevodu po odpočítaní priemerného opotrebenia“.
Ide o zisťovanie tzv. zostatkovej ceny nehnuteľnosti, ku ktorej sa malo dospieť tak, že znalec
vyčíslil skutočné náklady na vybudovanie rovnakej nehnuteľnosti, od ktorých potom
odpočítal bežnú amortizáciu a vyčíslil tzv. reprodukčné náklady.».
Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazu (podacieho lístka) okresným súdom sťažovatelia
uviedli, že z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že sumu 8 699 Kčs vrátili «titulom
„preplatku nehn. r. 85“, čo potvrdzuje..., že jednak
- cenu určoval len kupujúci a
- vrátenie jej časti spôsobilo neplatnosť kúpnej zmluvy, pretože v jej písomnom
vyhotovení chýbala cena, na ktorej sa mali obidve strany dohodnúť».
Podľa názoru sťažovateľov vtedajší kupujúci im „hrozil vyvlastnením nehnuteľnosti,
čo nemal právo urobiť, čo nakoniec konštatoval aj okresný súd (vyvlastňovacie rozhodnutie,
či rozhodnutie o zadovážení statického posudku, boli ako nezákonné zrušené)“. Vyhrážky
pritom dosahovali intenzitu vyžadovanú ustanovením § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“),
pretože sťažovatelia podľa ich tvrdenia „bojovali o svoj majetok so socialistickým režimom
40 rokov a za ten čas prišli o všetko – počnúc osobným automobilom, hotelom, obytným
domom – a ešte aj boli viackrát vysídlení z miesta bydliska, či vylučovaní zo škôl a pod.,
ale súd to spochybňuje a časovo lokalizuje do obdobia, kedy sa mu to hodilo“.
K spochybneniu pasívnej legitimácie odporcu vo vzťahu k jednej zo sporných
pozemkových parciel okresným súdom sťažovatelia v odvolaní uviedli, že odporca sa stal
v dôsledku rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky právnym nástupcom
subjektu, ktorý je ako vlastník parcely evidovaný v katastri nehnuteľností, pričom «listom
vlastníctva sa nezakladá subjektivita tam evidovaného „vlastníka“, ako sa to mylne
domnieva okresný súd, lebo túto otázku riešia iné právne predpisy – OZ, OBZ, zákon
o združovaní občanov ap. – na ktoré si však okresný súd ani nespomenul».
K otázke aplikácie reštitučných právnych predpisov sťažovatelia vyjadrili názor,
že ich vzťah k Občianskemu zákonníku je vzťahom špeciálnym ku všeobecnému
„za podmienky, že sú splnené všetky predpoklady pre ich použitie“.
Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 3 Co 177/2006-388
z 20. novembra 2008 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Vychádzal z názoru, že sťažovatelia „v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti,
resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku dôsledne vysporiadal“, preto odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozsudku
založil na ustanovení § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Zároveň na zdôraznenie správnosti napadnutého
prvostupňového rozsudku doplnil, že z dokazovania pred okresným súdom nevyplynuli
skutočnosti o danosti bezprávnej vyhrážky ako psychického donútenia takej intenzity, ktoré
vzbudzuje u konajúceho dôvodný strach, pretože «k násilnému vyvlastneniu nehnuteľnosti
nikdy nedošlo (navrhovatelia boli aktívni, na ich odvolanie bolo rozhodnutie o vyvlastnení
zrušené), v konaní nebolo preukázané, že žiadosť o statický posudok slúžila ako zámienka
pre „opätovné vyvlastnenie“ a že štátne orgány sledovali jediný cieľ zbaviť navrhovateľov
majetku».
Problematická kúpna zmluva nebola podľa názoru krajského súdu uzavretá
ani za nápadne nevýhodných podmienok, „pretože kúpna cena bola určená podľa vtedy
platnej vyhlášky č. 129/84 Zb.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia vyjadrili nesúhlas s právnymi
závermi oboch konajúcich súdov, pretože «nebrali dostatočne do úvahy dobové súvislosti
a okolnosti, v ktorých sťažovatelia nesporne prišli aj o iný majetok (hnuteľnosti,
nehnuteľnosti a p.), či možnosť sa riadne uplatniť v spoločnosti, ktoré vyvrcholili v zabraní
zostávajúceho súkromného majetku, ktorého sa sporná kúpna zmluva dotkla a ktorej
cieľavedome predchádzala hrozba jeho vyvlastnenia a potom ukladanie neúmerných
povinností na jeho správu a udržiavanie, hoci nájomné bolo regulované a ešte aj viazané
na osobitných účtoch, pričom dispozícia s bytmi patrila výlučne do kompetencie
býv. národných výborov.
V tejto súvislosti je odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu jednak
nepreskúmateľné a jednak vnútorne rozporné. Na jednej strane konštatuje a pripúšťa akúsi
ekonomickú tieseň (viď str. 5, tretí odsek), čo by zakladalo prípadné odstúpenie od zmluvy,
ak by sa naplnili aj nápadne nevýhodné podmienky (tie už nevzhliadol, lebo podľa neho
bola cena určená podľa cenových predpisov) a na strane druhej bagatelizoval hrozbu
násilného vyvlastnenia (viď druhý odsek strany 5 rozsudku), ku ktorému „nikdy nedošlo
pre aktívne správanie sa sťažovateľov“.».
Sťažovatelia taktiež namietli skutočnosť, že sa konajúce súdy riadne nezaoberali
navrhovanými dôkazmi (list z 11. mája 1948 špecifikujúci odhadnú hodnotu predmetných
nehnuteľností, znalecký posudok určujúci cenu sporných nehnuteľností predložený
v odvolacom konaní, podací lístok preukazujúci vrátenie časti kúpnej ceny).
Vo vzťahu k právnemu hodnoteniu veci sťažovatelia namietli, že nemohli využiť
právny režim zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, pretože „z neho expresis verbis
vyplýva, že cudzí štát (Maďarská republika, ktorej v r. 1990 boli dané sporné nehnuteľnosti
do trvalého užívania) nemohol byť povinnou osobou [§ 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona], takže
voči nemu by žaloba o vydanie nemohla obstáť“.
Napokon sťažovatelia kritizovali hodnotenie otázky pasívnej legitimácie odporcu
konajúcimi súdmi.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 16. septembra 2009 vyzval
predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie
súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
V odpovedi doručenej ústavnému súdu 2. októbra 2009 predsedníčka krajského súdu
sprostredkovala vyjadrenie predsedníčky senátu prerokúvajúceho kauzu sťažovateľov,
ktorá „uviedla, že trvá na odôvodnení, uvedenom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3 Co 177/2006-388 zo dňa 20. 11. 2008 a nemá k veci viac čo dodať“. Predsedníčka
krajského súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom
a doručila mu zberný spis vedený pod sp. zn. 3 Co 177/2006.
Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 8. októbra 2009 právnej zástupkyni
sťažovateľov s možnosťou zaujať stanovisko.
Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila 14. októbra 2009 ústavnému súdu
stanovisko, v ktorom k stručnému vyjadreniu krajského súdu uviedla, že „nemohol inak
reagovať, pretože inak by sám uznal nezákonnosť a protiústavnosť svojho rozhodnutia.
Preto zotrvávame na stanovisku, že krajský súd napadnutým rozhodnutím ústavne
nekonformným spôsobom interpretoval takmer všetky čiastkové otázky (ne)platnosti kúpnej
zmluvy, na základe ktorej mali sťažovatelia stratiť voje vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, ako aj princíp (zásadu), že právo vlastníkov má rovnaký zákonný obsah.“.
Právna zástupkyňa sťažovateľov tiež poukázala na cenové predpisy účinné
pred rokom 1990, ktoré „odrážali delenie vlastníctva na osobné a súkromné“, z čoho
sa potom „vyvodzovali dôsledky, ktoré nie sú prijateľné v demokratickej spoločnosti hlavne
tým, že diskriminovali veľmi výrazne dve skupiny vlastníkov, ktorým by inak patrilo rovnaké
zaobchádzanie a ich vlastníckemu právu rovnaký zákonný obsah. V konkrétnom prípade
išlo o pozemky a obytný dom, ktoré boli posúdené ako súkromné vlastníctvo, ale pokiaľ
by boli klasifikované ako osobné vlastníctvo, náhrada za ich prevod (prechod) by bola
niekoľko 10-násobne vyššia. Tento rozporuplný postoj k vlastníctvu... mal nutne nájsť svoj
výraz pri úvahe súdu o tom, či bol právny úkon platný alebo neplatný.“.
Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadrili súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci a vyčíslili náhradu trov konania sumou 502,93 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Predmetom konania, v ktorom sťažovatelia vystupovali ako navrhovatelia, bolo
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Ako prejudiciálna sa v tomto konaní
vyskytla otázka platnosti kúpnej zmluvy z roku 1985, ktorou sťažovatelia mali prísť o svoje
vlastnícke právo k predávaným nehnuteľnostiam.
Ústavný súd konštantne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu
by mohli byť predmetom ústavno-súdnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery
všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). V tomto
poňatí sa odráža i skutočnosť, že ústavný súd nie je „ďalšou“ inštanciou všeobecného
súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Napriek citovanej judikatúre berúc do úvahy charakter námietok sťažovateľov
bolo pre poskytnutie dôslednej ochrany označeným základným právam sťažovateľov
nevyhnutné, aby ústavný súd podrobil postup a rozhodovanie oboch všeobecných súdov
prieskumu tak po stránke skutkovej, ako aj právnej. Len tak bolo totiž možné dať odpoveď
na všetky ústavne relevantné otázky nastolené sťažovateľmi v ich sťažnosti, ktoré ústavný
súd viedli i k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.
Z obsahu odôvodnení oboch rozsudkov ústavný súd zistil, že okresný súd i krajský
súd sa ťažiskovo zaoberali problematikou prípadnej absolútnej neplatnosti spornej kúpnej
zmluvy. Záver o tejto otázke potom mal byť nápomocný pre rozhodnutie o merite veci,
teda o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Pre toto rozhodnutie bola však
relevantná aj skutočnosť, že argumentácia sťažovateľov ako navrhovateľov v konaní
v prospech absolútnej neplatnosti zmluvy sa zakladala na tvrdeniach o psychickom donútení
zo strany vtedajšej štátnej správy, ktorý sa prejavil najprv vo vyvlastnení nehnuteľností,
a potom, ako sťažovatelia dosiahli zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia, aj v ukladaní
povinností zaťažujúcich sťažovateľov do tej miery, že napokon súhlasili so zmluvným
predajom nehnuteľností.
Tieto skutočnosti správne neušli pozornosti okresného súdu, ktorý v odôvodnení
svojho rozhodnutia poukázal na možnosť právneho posudzovania kauzy sťažovateľov podľa
zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, čo by vylučovalo aplikáciu všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Ústavný súd hodnotí tento
právny názor ako správny, keďže, ako zdôraznil aj okresný súd, jeho nerešpektovanie
by výrazne narúšalo požiadavku právnej istoty nastolenú v procese reštitúcií samotným
zákonodarcom, ktorý uplatňovanie reštitučných nárokov časovo obmedzil.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že pre meritórne rozhodnutie
o určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam prioritnou bola otázka skúmania,
či sťažovatelia svoje vlastnícke nároky mohli uplatňovať podľa reštitučných právnych
predpisov. Až po negatívnej odpovedi na túto otázku malo význam zaoberať sa prípadnou
absolútnou neplatnosťou kúpnej zmluvy z roku 1985. Okresný súd však v prvom rade
analyzoval možnosť absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a len okrajovo poukázal
na možnosť aplikácie reštitučných právnych predpisov na prerokovávanú kauzu.
K tomu je potrebné dodať, že zo súvisiaceho spisu sp. zn. 12 C 68/1992 okresný súd
mal vedomosť o tom, že sťažovatelia sa domáhali podľa zákona o mimosúdnych
rehabilitáciách vydania predmetných nehnuteľností, pričom za odporcov v tomto konaní
označili „v I. rade. S., v II. rade. Čsl. štát, právny nástupca I. generálny investor B.
v III. rade Maďarská republika zastúpená Veľvyslanectvom maďarskej republiky B.“.
Výpočet odporcov v súvisiacom konaní naznačuje, že reštitučný nárok bol uplatnený aj voči
cudziemu štátu (Maďarská republika), ktorý podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách nebol kvalifikovaný ako povinná osoba. Na druhej strane
v konaní o určovacej žalobe sťažovateľov títo už Maďarskú republiku ako odporcu
neoznačili.
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne
vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový
stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997).
Už uvedené okolnosti posudzovaného prípadu bezpochyby vyvolávajú pochybnosti
o tom, či sťažovatelia mohli v procese reštitúcií uplatňovať svoje vlastnícke právo
k dotknutým nehnuteľnostiam. Odpoveď na túto otázku mala pre prerokovávanú vec
podstatný význam, pretože ak by okresný súd dospel k jednoznačnému záveru o danosti
skutkových dôvodov na ochranu vlastníckeho práva sťažovateľov prostredníctvom
reštitučných predpisov, potom by určovaciu žalobu sťažovateľov bolo potrebné
bez ďalšieho zamietnuť. Okresný súd však túto otázku vyriešil len poukazom na právny
názor, ktorý je síce správny, no jeho formulácii nepredchádzala potrebná analýza okolností
konkrétneho prípadu. Okresný súd preto vo svojom rozsudku neodôvodnil dostatočne záver
o použiteľnosti právneho názoru o vzťahu všeobecných občianskoprávnych predpisov
a predpisov reštitučných na prípad sťažovateľov.
Rovnakým nedostatkom podľa názoru ústavného súdu trpí aj odôvodnenie rozsudku
krajského súdu, pretože hoci sťažovatelia v odvolaní poukázali na potrebu skúmania
splnenia všetkých predpokladov na uplatnenie reštitučných predpisov, odvolací súd
sa týmto problémom v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal.
Ako nedostatočné ústavný súd hodnotil aj odôvodnenie rozsudku krajského súdu
vo vzťahu k určeniu ceny, za ktorú sťažovatelia v roku 1985 predali sporné nehnuteľnosti.
Sťažovatelia v odvolaní poukazovali na konkrétne ustanovenie cenového právneho predpisu
(§ 19 ods. 4 vyhlášky Slovenského cenového úradu č. 129/1984 Zb. o cenách stavieb,
pozemkov, porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov
a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov), ktoré sa podľa ich názoru malo aplikovať
pri určení ceny nimi predávaných nehnuteľností. Keďže sa tak nestalo, mala byť sporná
kúpna zmluva uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok.
Krajský súd reagoval na túto námietku konštatovaním, že „nebolo preukázané,
že kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok“, pretože
„kúpna cena bola určená podľa vtedy platnej vyhlášky č. 129/84 Zb.“. Pritom nijako
nevysvetlil, prečo nemožno aplikovať na prípad sťažovateľov už uvedené ustanovenie
cenového právneho predpisu. Takáto odpoveď však bola dôležitá pre zistenie, či cena bola
určená podľa právneho predpisu, čo na platnosť kúpnej zmluvy vyžadovalo v roku 1985
účinné ustanovenie § 399 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
V otázke určovania kúpnej ceny nebolo bez významu ani tvrdenie sťažovateľov
ako navrhovateľov, že po určitom čase od uzavretia kúpnej zmluvy boli povinní vrátiť časť
prijatej kúpnej ceny, a teda, že za scudzené nehnuteľnosti reálne dostali nižšiu cenu,
než určovali vtedajšie právne predpisy. Sťažovatelia pre účely preukázania tejto skutočnosti
predložili kópiu poštovej poukážky, ktorú okresný súd vyhodnotil tak, že z nej „nevyplýva
dôvod zaplatení... sumy“. V odvolaní na to sťažovatelia reagovali poukazom na obsah
poukážky, podľa ktorého vracali sumu 8 699 Kčs z titulu „preplatku nehn. r. 85“. Krajský
súd ani na túto námietku nijako nereagoval a uspokojil sa odkazom na odôvodnenie
prvostupňového rozsudku spojené s tvrdením o určení kúpnej ceny v súlade s právnymi
predpismi.
Všetky uvedené skutočnosti zistené ústavným súdom z podkladov, ktoré mal
k dispozícii, ho vedú k záveru o porušení základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu,
ktorého sa krajský súd dopustil nedostatočným odôvodnením svojho potvrdzujúceho
rozsudku. Obsah odvolania sťažovateľov totiž podľa názoru ústavného súdu vyvolával
potrebu podrobnejšie sa v odôvodnení rozsudku krajského súdu vysporiadať s jednotlivými
odvolacími námietkami, ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci.
V podanom odvolaní je účastník konania bezpochyby oprávnený namietať právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd potom môže využiť postup podľa § 219
ods. 2 OSP len v tom prípade, ak odvolacie námietky týkajúce sa právneho posúdenia veci
sú totožné s dôvodmi návrhu na začatie konania, prípadne ak takéto námietky obsiahnuté
v odvolaní už účastník konania uplatnil v priebehu prvostupňovej fázy konania
a prvostupňový súd na ne nereagoval požadovaným spôsobom. Vzhľadom na uvedené
je ústavný súd toho názoru, že v okolnostiach posudzovaného prípadu neboli splnené
podmienky na tak strohé odôvodnenie, aké využil krajský súd vo svojom potvrdzujúcom
rozsudku. Ústavný preto súd vyhovel návrhu sťažovateľov a vyslovil porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského
súdu.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a tak ústavný súd
vyslovil i porušenia práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľov v tej časti, ktorou namietali postup
krajského súdu v predmetnom konaní. Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti neuviedli žiadne
skutočnosti, ktoré by mohli naznačovať porušenie označených základných práv postupom
krajského súdu. I tvrdenia o existencii opomenutých dôkazov v konaní krajského súdu
(čo by mohlo viesť k záveru o chybách postupu súdu) boli v sťažnosti napokon
konkretizované argumentáciou, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
dôsledne nevysporiadal so všetkými navrhovanými dôkazmi, resp. že ich posudzoval
svojvoľne. Teda v konečnom dôsledku tak sťažovatelia opätovne dospeli ku kritike
rozhodnutia (nie postupu) krajského súdu v odvolacej fáze konania.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
K aplikácii citovaného ustanovenia v okolnostiach prerokúvanej sťažnosti ústavný
súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho právne názory, ktoré ho viedli k vysloveniu porušenia
označených základných práv sťažovateľov a k následnému zrušeniu rozsudku krajského
súdu, nesmerujú k jednoznačnému záveru o tom, ako má krajský súd o podanom odvolaní
meritórne rozhodnúť. Základom pre výrok tohto nálezu bolo totiž výlučne zistenie
nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu.
Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude preto opätovne preskúmať odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu tak, aby vo svojom rozhodnutí o podanom odvolaní
dôsledne zodpovedal na všetky relevantné odvolacie námietky prednesené sťažovateľmi.
Ústavný súd tu má na mysli predovšetkým odvolaciu námietku, ktorá sa týkala právneho
posúdenia veci, a to konkrétne aplikovateľnosti právneho názoru o špeciálnom vzťahu
reštitučných predpisov ku všeobecným občianskoprávnym predpisom o absolútnej
neplatnosti právnych úkonov. Ak táto otázka bude vyriešená záverom, že nárok
sťažovateľov nemožno posudzovať podľa reštitučných predpisov, potom bude úlohou
krajského súdu vysporiadať sa s prípadnou absolútnou neplatnosťou spornej kúpnej zmluvy
z hľadiska dôvodov tvrdených sťažovateľmi, s osobitným zameraním na právne posúdenie
otázky kúpnej ceny zaplatenej sťažovateľom pri uzavretí kúpnej zmluvy v roku 1985,
a to z hľadiska dôsledného vyhodnotenia skutkových okolností vo väzbe na následný záver
o rešpektovaní alebo nerešpektovaní vtedy účinných právnych predpisov, ktoré regulovali
výšku kúpnej ceny.
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovatelia si v sťažnosti uplatnili trovy konania za „tri úkony právnej pomoci
(pôvodné dva + toto vyjadrenie)“ v sume 502,93 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2009. Základná tarifa podľa ustanovení
§ 11 ods. 2 vyhlášky predstavuje 1/6 z výpočtového základu [§ 1 ods. 3 vyhlášky,
t. j. zo sumy 20 950 Sk (695,41 €) pre úkony vykonané v roku 2009], čo predstavuje
za jeden úkon v roku 2009 odmenu v sume 115,90 € a k tomu režijný paušál v sume 6,95 €.
Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide
o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia
nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009
(prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť a stanovisko z 12. októbra
2009), preto základná sadzba tarifnej odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky
v tomto prípade predstavuje sumu 556,32 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný
paušál dvakrát za tri úkony právnej pomoci, teda šesťkrát po 6,95 €. Spolu by tak náhrada
trov právneho zastúpenia podľa relevantných ustanovení vyhlášky predstavovala sumu
598,02 €. Keďže si sťažovatelia uplatnili nárok na náhradu trov konania len v sume
502,93 €, musel ústavný súd rešpektovať ich dispozičné právo, a priznal im tak náhradu trov
konania len v uplatnenej sume, teda 502,93 €.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2009