Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 188 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (239)I. ÚS 238/06
PDF · 415.06 KB
No categories available
I. ÚS 238/06
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 238/06-39
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta
a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa na neverejnom zasadnutí 16. decembra
2008 prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., R., právne zastúpenej advokátom
JUDr. B. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04 z 13. septembra 2005
a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04
z 13. septembra 2005 p o r u š i l základné právo spoločnosti B., s. r. o., R., na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04
z 13. septembra 2005 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti B., s. r. o., R., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
10 332 Sk (slovom desaťtisíctristotridsaťdva slovenských korún), ktoré j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. B. N., B.,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. júla
2006 č. k. I. ÚS 238/06-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., R. (ďalej len „sťažovateľka“),
právne zastúpenej advokátom JUDr. B. N., B., ktorou namietala porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04 z 13. septembra 2005 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
1.1 Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Najvyšší súd SR rozsudkom č. 1 Sž-o-KS 212/2004 zo
dňa 13. septembra 2005 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 25 S 3/2003-62 zo
dňa 30. apríla 2004 a o trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu žalobcovi nepriznal.
Krajský súd v Žiline označeným rozsudkom zamietol našu žalobu na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného D., pracovisko Ž. č. k. V/256/6022/2003/Kum zo dňa
23. júla 2003 a dorubil nám rozdiel dane vo výške 6 215 600,- Sk. Žalovaný D. svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že sme nepreukázali vykonanie prác našimi subdodávateľmi a
tak nám výdavky za tieto práce neuznal, čím zvýšil náš daňový základ pre daň z príjmov
právnických osôb za zdaňovacie obdobie r. 1998.
Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného sme podali žalobu na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného zo dňa 8. októbra 2003, v ktorej sme namietali nezákonnosť
rozhodnutia žalovaného z toho dôvodu, že nevykonal dôkazy na riadne zistenie skutkového
stavu, pretože žalovaným uvádzané dôkazy boli rozporné. Namietali sme tiež, že daňové
orgány v dôvodoch svojich rozhodnutí vôbec neuviedli dôkazy jednoznačne svedčiace v náš
prospech (písomné čestné vyhlásenia subdodávateľov a to vtedajšieho predsedu D. Ing.
R. O., R. K., M. F. a J. A.) a tieto dôkazy vôbec nevyhodnotili a nezohľadnili. Naviac sme
namietali, že dôkazy uvádzané žalovaným v náš neprospech boli získané v rozpore so
všeobecnými právnymi predpismi a tak na ne vôbec nebolo možné prihliadať (§ 29 ods. 4
Zák. č. 511/1992 Zb.). Z týchto dôvodov sme žiadali napadnuté rozhodnutie žalovaného
zrušiť.
Krajský súd našu žalobu zamietol s odôvodnením, že sme nepreukázali uskutočnenie
prác našimi subdodávateľmi, pričom vychádzal z dôkazov (podobne ako daňové orgány),
ktoré boli vykonané bez akejkoľvek našej vedomosti. Išlo o svedecké výpovede, ktorých
obsah bol vyhodnotený v náš neprospech. Pravdivosť týchto výpovedí sme spochybnili
predložením listinných dôkazov - čestných vyhlásení, ktoré boli opačného obsahu než
dôkazy zistené daňovými orgánmi.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu sme podali odvolanie zo dňa 13. júla 2004 a
doplnenie dôvodov tohto odvolania zo dňa 2. augusta 2004. Namietali sme znovu, že
krajský súd zohľadnil v náš neprospech dôkazy, ktoré boli vykonané bez akejkoľvek našej
vedomosti, teda v rozpore so všeobecne záväznými právnymi normami a na také nebolo
možné vôbec prihliadať. Poukázali sme na nelogické a účelové hodnotenie dôkazov
v rozpore s ich obsahom v náš neprospech. Taktiež sme namietali nepreskúmateľnosť
rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Všetky tieto procesné pochybenia a nesprávne postupy
mali za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.
Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok krajského súdu a v podstate sa stotožnil s dôvodmi
daňových orgánov i krajského súdu. V dôvodoch svojho rozsudku sa s našimi námietkami
buď vôbec nevysporiadal, alebo sa vysporiadal v rozpore s ich skutočným obsahom, alebo
sa s nimi vysporiadal len formálne.
V dôvodoch rozsudku Najvyššieho súdu SR, tak ako v rozsudku krajského súdu a
v rozhodnutiach daňových orgánov, vôbec nie je ani zmienka o našej námietke, že dôkazy
z ktorých sa pri rozhodovaní vychádzalo, nebolo možné použiť, pretože boli vykonané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi normami. Dôvody rozsudku vôbec neobsahujú
skutočnosť, že sme podali doplnenie dôvodov odvolania zo dňa 2. augusta 2004, kde sme
uviedli a zdôvodnili tieto podstatné námietky na ktoré Najvyšší súd SR vôbec nereagoval.
Napadnutý rozsudok je teda svojvoľný a arbitrárny, bez uvedenia akýchkoľvek
dôvodov.
Najvyšší súd SR v dôvodoch napadnutého rozsudku uvádza „Podľa odvolacieho súdu
bol v preskúmavanej veci náležite zistený skutkový stav, žalobca mal možnosť navrhovať
dôkazy a preukázať pravdivosť svojich tvrdení, čo sa mu však nepodarilo. Nepreukázal
vierohodnosť sporných účtovných dokladov a neuniesol tak dôkazné bremeno v zmysle § 29
ods. 8 Zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení zmien a doplnkov.“
Ak sa Najvyšší súd SR (ako krajský súd a daňové orgány obidvoch stupňov), vôbec
nezaoberal našou námietkou, že dôkazy z ktorých, ako rozhodujúcich, sa pri rozhodovaní
vychádzalo, boli vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a teda na
ne nebolo možné prihliadať, došlo k porušeniu ust. čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 48 ods. 2
Ústavy SR. Tým je porušená aj zásada spravodlivosti súdneho konania a tým je porušené
ust. čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Právo na spravodlivý proces je zabezpečené aj procesnými zárukami, medzi ktoré
patrí právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyžaduje, aby rozhodnutie bolo
náležite odôvodnené tak, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí len formálne vysporiadal s našimi námietkami
bez toho, aby jeho dôvody uvedené v rozhodnutí mali oporu v skutkovom stave
a v konkrétnom právnom ustanovení. Z toho vyplýva, že nestačí, keď Najvyšší súd SR
v odôvodnení uvedie, že „Tvrdenie žalobcu o porušení § 2 ods. 1, 3, 4 Zákona o správe daní
a poplatkov ako čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú podľa názoru odvolacieho
súdu nedôvodné a neopodstatnené“, ale musí uviesť dôvody reálne zodpovedajúce
skutočnému obsahu administratívneho spisu, zohľadňujúc konkrétne ustanovenie právnej
normy. Najvyšší súd vyhodnotil len niektoré dôkazy a v úplnom rozpore s ich skutočným
obsahom a v rozpore v ich vzájomnej súvislosti, čím došlo k hrubému porušeniu základných
princípov spravodlivého procesu.
Naviac, Najvyšší súd neprihliadal na vady daňového konania, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 250i ods. 3 O. s. p. napriek tomu, že na
takéto vady bol povinný prihliadať z úradnej povinnosti a túto skutočnosť sme v odvolaní
namietali.
O tejto námietke v dôvodoch rozsudku Najvyššieho súdu SR niet ani zmienky.
Takouto vadou je skutočnosť, že v tejto veci neprebehlo prvostupňové daňové
konanie, čím nám teda bola znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie a vyrubenie dane tak, ako to vyplýva z ust. § 2 ods. 1, 2 a 8 a § 29 ods. 8
Zák. č. 511/1992 Zb., v ktorých je stanovená tzv. preukazná povinnosť daňových subjektov.
Podľa § 1a písm. d) cit. zák. je daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje
o právach a povinnostiach daňových subjektov.
Podľa § 15 ods. 1 prvá veta cit. zák.., daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel
kontroly vyžaduje.
Z citovaných ustanovení je zrejmé, že daňová kontrola nie je daňovým konaním,
keďže sa v nej nerozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach daňových
subjektov. Keď v tejto veci došlo podľa § 15 ods. 3 cit. zák. k ukončeniu daňovej kontroly
dňom doručenia protokolu o daňovej kontrole nám, ako kontrolovanému daňovému
subjektu, týmto dňom sa začalo vyrubovacie konanie (§ 44 cit. zák.). Z ust. § 44 ods. 1 je
zrejmé, že ukončením daňovej kontroly (§ 15 ods. 13) začalo vyrubovacie konanie, teda
postup pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. V tomto konaní nám teda malo byť
umožnené využiť a použiť všetky nám zákonom priznané práva a malo byť vykonané najmä
dokazovanie podľa § 29 cit. zák., už vzhľadom na to, že sme namietali závery uvedené v
protokole o kontrole nadmerného odpočtu DPH. Za daňové - vyrubovacie prvostupňové
konanie, nemožno považovať jediný úkon správcu dane a to vydanie prvostupňového
rozhodnutia.
Naviac, ak D. rozhodlo o našom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu bez
akejkoľvek našej účasti, tým sme sa vlastne daňového konania, tak prvostupňového ako i
odvolacieho vôbec nezúčastnili, čím nám boli odňaté naše základné procesné práva a to
právo na postup zachovávajúci práva a zákonom chránené záujmy zo strany daňových
orgánov podľa § 2 ods. 1 Zák. č. 511/1992 Zb. a právo na úzku súčinnosť podľa § 2 ods. 2 a
8 cit. zák. Týmto postupom nám bolo prakticky znemožnené splniť si svoju povinnosť na
preukázanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie a vyrubenie dane, ako to určuje
§ 29 ods. 8 cit. zák., čím nám bolo odňaté nielen zákonné, ale i ústavné právo podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom (taktiež § 2 ods. 1, 2 a 8 cit.
zák.).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Preto ustanovenie § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku treba z hľadiska už uvedených článkov ústavy a dohovoru aj s ohľadom na
príslušnú judikatúru ESĽP (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, ods. 26,
týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) vykladať a uplatňovať tak, že
rozsudok Najvyššieho súdu mal obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody,
na základe ktorých bolo rozhodnuté.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať nielen toho, z akých úvah
Najvyšší súd vychádzal, keď uzavrel, že sme nepreukázali uskutočnenie prác našimi
subdodávateľmi, pričom sa mal zaoberať všetkými vykonanými dôkazmi v súlade s ich
skutočným obsahom.
Podľa nášho názoru sa uvedenými ustanoveniami Najvyšší súd SR vo veci dostatočne
neriadil, v dôsledku čoho napadnutým rozhodnutím Najvyšší súd porušil naše základné
právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V správnom súdnictve (konanie v súčasnosti upravené len v V. časti OSP) ide
preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy, t. j. o určitý spôsob súdnej kontroly
zákonnosti rozhodovania verejnej správy. Sú to rozhodnutia, v ktorých už uplatnili svoju
zákonom danú kompetenciu orgány verejnej správy I. a II. stupňa a súdy tieto rozhodnutia
iba preskúmavajú (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR), ako i zákonnosť postupu týchto orgánov a to
v rozsahu podanej žaloby.
Podstatou správneho súdnictva je teda ochrana práv fyzických a právnických osôb,
o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Ide o právny inštitút, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti poškodená dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie,
v ktorom už správny orgán nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom
konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.
Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentami a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie. Obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je právo
na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená viacerými inštitucionálnymi a procesnými
zárukami. Najvyšší súd SR, krajský súd a daňové orgány v tomto konaní takéto záruky
nerešpektovali a nezabezpečili ani minimálne potrebnú kvalitu procesu tak, aby bolo
naplnené právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu.
Dôkazy a spôsob ich vykonania protiprávnym spôsobom, ktorých zákonnosť
namietame, sú predovšetkým výsluchy svedkov, uskutočnených prostredníctvom
dožiadaných správcov dane (Ing. O., p. K. a p. A.), ktorý údajne nepotvrdili vykonanie prác,
o vykonaní ktorých sme vôbec neboli informovaní a teda nemohli sme im klásť otázky,
vyjadrovať sa k spôsobu a postupu ich vykonania, čím nám boli odňaté základné procesné
práva účastníka daňového konania, a to právo na úzku súčinnosť a spoluprácu a zákonný
postup, určené v ust § 2 ods. 1, 2 a 8, § 15 ods. 5 písm. d) a § 29 ods. 4 Zák. č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov v znení zmien a doplnkov. Tým bolo porušené i naše ústavné
právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Naviac pravdivosť a objektivitu týchto dôkazov namietame a predložili sme dôkazy,
ktoré sú dôkazmi opačnými (čestné vyhlásenia Ing. O., K., A. a svedecké výpovede Z. N.,
J. Ž. a Ing. V.). Tieto priame dôkazy preukazujú pravdivosť našich tvrdení o uskutočnení
prác našimi dodávateľmi.
Tieto zásadné rozpory v dôkazoch ponechal Najvyšší súd SR bez povšimnutia, čím
nebol zistený skutkový stav veci takých skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre právne
posúdenie tejto veci.
Žiadny súd a ani správny orgán nemôže bez toho, aby nepoškodil riadny výkon
spravodlivosti, brať do úvahy dôkaz získaný nezákonným spôsobom, t. j. vykonaným
v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, alebo neprihliadať na dôkazy, ktoré majú zásadný
význam pre právne posúdenie veci. Ak súd takto postupoval porušil naše ústavné právo
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Súd má právomoc (kompetenciu), v rámci ktorej má nielen právo, ale i povinnosť
preskúmať všetky aspekty sporu o občianskom práve alebo záväzku, za ktoré treba
považovať predovšetkým konania pred správnymi orgánmi a správnymi súdmi a rozhodnúť
o všetkých skutkových a právnych otázkach, ktoré sú pre rozhodnutie o veci významné, tak
aby zabezpečil a poskytol účastníkom konania reálnu právnu ochranu. Poskytnutie len
formálnej právnej ochrany je v rozpore s obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
pretože len reálne (nie formálne) zabezpečenie tohto práva je jeho naplnením.
Z uvedeného je jednoznačné, že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR, je
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, svojvoľný a arbitrárny, bez uvedenia
adekvátnych dôvodov, čím došlo k porušeniu nášho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Ústavný súd SR je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania
všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred ním nedošlo k porušeniu procesnoprávnych
princípov konania (čl. 46 až 50 Ústavy SR).
Právomoc Ústavného súdu SR rozhodovať o tejto sťažnosti je zakotvená v čl. 127
ods. 1 Ústavy SR posledná veta, podľa ktorého Ústavný súd SR je oprávnený a povinný
chrániť základné práva a slobody, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Okrem Ústavného súdu SR niet iného súdu, ktorý by chránil naše základné práva a
slobody, nakoľko proti napadnutému rozsudku Najvyššieho súdu SR nie sú prípustné žiadne
opravné prostriedky.
Napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR nám bol doručený 5. decembra 2005.
Lehota na podanie sťažnosti teda uplynie 6. februára 2006.»
1.2 Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal
toto rozhodnutie:
„1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny
proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod
č. k. 1 Sž-o-KS 212/2004 zo dňa 13. septembra 2005 bolo porušené.
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sž-o-KS 212/2004 zo
dňa 13. septembra 2005.
3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania 30 464,- Sk
podľa § 10 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnej pomoci za jeden úkon á 25.450,- Sk, 1 x režijný paušál á 150,- Sk, 19 % DPH
4.864,- Sk a zaplatiť ich advokátovi do 3 dní od doručenia rozhodnutia.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. K., listom z 11. augusta 2006
č. k. KP 8/06-38 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
najvyššieho súdu z 25. septembra 2006.
2.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení netrval na ústnom pojednávaní
v danej veci a uviedol, že:
„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 2005, č. 1 Sž-o-
KS 212/2004 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2004, číslo 25
S 3/2003-62, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu B., s. r. o., R., zast. advokátom JUDr.
J. M. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia D., pracovisko Ž. z 23. júla 2003 č.
V/256/6022/2003/Kum. Žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer D. R. zo 16. apríla
2002, č. 661/2200/26569/02/Jo-E/38 o dorubení dane z príjmov právnických osôb za
zdaňovacie obdobie 1998 v sume 6 215 600,- Sk.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní preskúmal rozsudok krajského
súdu spolu s predchádzajúcim administratívnym konaním, ako aj napadnuté rozhodnutie,
pričom spojil na spoločné pojednávanie veci vedené pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/2004 a 1 Sž-
o-KS 216/2004, nakoľko spolu súvisia.
V preskúmavaných veciach boli platobné výmery vydané na základe výsledkov
daňovej kontroly zameranej na daň z príjmov a daň z pridanej hodnoty vykonanej
u žalobcu. V daňovom konaní bol náležite a dôsledne zistený skutkový stav. Žalobca bol
v administratívnom konaní zastúpený daňovým poradcom JUDr. J. H., ktorý sa zúčastnil
výsluchov svedkov, kládol im otázky a mal možnosť navrhovať ďalšie dôkazy. Nie je
pravdivé potvrdenie sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť chrániť svoje záujmy
v daňovom konaní.
V prieskumnom súdnom konaní mal žalobca (sťažovateľ) v súlade so zákonom
umožnené všetkými zákonnými prostriedkami konať pred súdom a účinne chrániť svoje
záujmy. Toto právo využil. Skutočnosť, že nebol v konaní úspešný, však neznamená, že bolo
porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
Dohovoru).
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v predmetnej veci nie sú
splnené podmienky pre konanie a rozhodovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky
ustanovené v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľom tvrdené a namietané porušenie jeho
základných práv a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodných zmlúv bolo predmetom konania a rozhodovania tak Krajského súdu
v Žiline, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda iného súdu ako Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
Navrhujem, aby Ústavný súd sťažnosť ako neopodstatnenú zamietol. Na ústnom
pojednávaní netrváme.
V prípade, že sa mieni ústavný súd vecne zaoberať sťažnosťou, bude vhodné si
zadovážiť spisy Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25 S 3/2003 a 25 S 4/2003, ako aj
administratívny spis D., pracovisko Ž., z ktorých zistí, že tvrdenia sťažovateľa nie sú
pravdivé.“
2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
najvyššieho súdu uviedol najmä, že:
„1. Z vyjadrenia NS SR zo dňa 11. 8. 2006 je nepochybne zrejmé, že ani v ňom NS
SR rozlišuje medzi samostatnými procesnými fázami daňového procesu a to daňovou
kontrolou, ktorá nie je daňovým konaním a samotným daňovým konaním. Nemôže byť
pravdou, že v daňovom konaní bol náležite a dôsledne zistený skutkový stav, keď
v prvostupňovom daňovom konaní správca dane nevykonal žiadne dokazovanie, ani žiadny
iný procesný úkon okrem vydania rozhodnutia. Z tohto podania je teda zrejmé, že NS SR
doteraz nechápe správne jednotlivé samostatné časti daňového procesu. Taktiež je zrejmé
z vyjadrenia NS SR, že sa vôbec nezaoberal našimi námietkami o možnosti použitia dôkazov
vykonaných v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä Ústavou SR
a Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách, ako i so Základnými zásadami
daňového procesu stanovenými v Zák. č. 511/1992 Zb.
2. Netrváme na vykonaní ústneho pojednávania.
3. Oznamujeme Vám číslo účtu nášho právneho zástupcu...“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z obsahu na vec sa vzťahujúceho
administratívneho, ako aj súdneho spisu a z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil
tieto relevantné skutočnosti:
1. D. R. vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu, o výsledku ktorej 25. marca 2002
vyhotovil protokol č. 661/2200/23427/02/Pt-B/4. Z tohoto protokolu vyplynulo, že
sťažovateľka v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnických osôb za
zdaňovacie obdobie 1998 priznala daň vo výške 146 000 Sk, čo predstavovalo o 6 215 600
Sk menej ako bolo zistené správcom dane. Protokol bol so sťažovateľkou prerokovaný
10. apríla 2002, pričom sťažovateľka k tomu uviedla, že: „nesúhlasím s výsledkami
protokolu.“
2. Na základe protokolu o daňovej kontrole z 25. marca 2002 daňový úrad
vydal 16. apríla 2002 dodatočný daňový výmer č. 661/2200/26569/02/Jo-E/38, ktorým
sťažovateľke dovyrubil daň v sume 6 215 600 Sk. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie.
3. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj „daňové riaditeľstvo“) svojím
rozhodnutím č. V/256/6022/2003/Kum z 23. júla 2003 rozhodnutie D. R. č.
661/2200/26569/02/Jo-E/38 zo 16. apríla 2002 potvrdilo. Sťažovateľka 10. októbra 2003
podala žalobný návrh na preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia daňového
riaditeľstva.
4. Krajský súd v Žiline žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
daňového riaditeľstva č. V/256/6022/2003/Kum z 23. júla 2003 zamietol svojím rozsudkom
č. k. 25 S 3/03-62 z 30. apríla 2004. Proti tomuto rozsudku podala 13. júla 2004
sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, ktorého dôvody podaním zo 6. augusta 2004
doplnila. Z odvolania sťažovateľky vyplývajú okrem iného tieto relevantné skutočnosti:
„Máme za to, že v konaní správneho orgánu, ktorého rozhodnutie je napadnuté
žalobou, bol porušený zákon, a to vo vzťahu k základným zásadám daňového konania.
... dôkazy tak prvostupňový orgán, ako i žalovaný považovali za dôkazy preukazujúce
neuskutočnenie zdaniteľného plnenia.
Takýto záver daňových orgánov je však nesprávny, pretože všetky uvedené dôkazy
boli vykonané, bez akejkoľvek vedomosti daňového subjektu, nemohol sa vyjadriť k spôsobu
ich vykonania a ani ich obsahu, čím bolo porušené základné právo účastníka konania podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i v rozpore s ust. § 2 ods. 1,2,3 a 8, § 15 ods. 5 písm. d/ a e/,
ako i § 29 ods. 4 Zák. č. 511/1992 Zb. Keďže tieto dôkazy boli vykonané v rozpore so
zákonom nemožno na ne vôbec prihliadať.“
5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04 z 13. septembra
2005 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 25 S 3/03-62 z 30. apríla 2004.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, bolo tvrdenie
sťažovateľky, že rozsudkom najvyššieho súdu z 13. septembra 2005 sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04
došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov, vzhľadom na ich postavenie ako
primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky
rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02), zahŕňa zároveň požiadavku
rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Ústavný súd rovnako judikoval, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej
(vrátane rozhodnutia všeobecného súdu v správnom súdnictve) musí predchádzať jeho
postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných
ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým
v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne
konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03).
Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne konanie
najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt nesmie byť v ktorejkoľvek fáze správy daní
a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený, či obmedzený v uplatnení svojich procesných
práv, ako je napr. podávanie návrhov dôkazných prostriedkov, podávanie námietok
a sťažností na postup pracovníka správcu dane, podanie odvolaní proti rozhodnutiam
správcu dane či prístup k nezávislému a nestrannému súdu v otázke zákonnosti rozhodnutí
či dokonca správcu dane (I. ÚS 269/05).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom
konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).
1. Predmetom tohto konania boli najmä tvrdenia sťažovateľky o porušení jej
základných práv na rovnosť účastníkov v konaní, na spravodlivé súdne konanie podľa
označeného článku ústavy a dohovoru. Podstatu námietok sťažovateľky možno zhrnúť tak,
že spočívali predovšetkým v tom, že v napadnutom konaní boli porušené „základné zásady
daňového konania“, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu „sa s našimi námietkami buď
vôbec nevysporiadal, alebo... sa s nimi vysporiadal len formálne“, najmä preto, že:
„- V dôvodoch rozsudku Najvyššieho súdu SR, tak ako v rozsudku krajského súdu a
v rozhodnutiach daňových orgánov, vôbec nie je ani zmienka o našej námietke, že dôkazy
z ktorých sa pri rozhodovaní vychádzalo, nebolo možné použiť, pretože boli vykonané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi normami. Dôvody rozsudku vôbec neobsahujú
skutočnosť, že sme podali doplnenie dôvodov odvolania zo dňa 2. augusta 2004, kde sme
uviedli a zdôvodnili tieto podstatné námietky na ktoré Najvyšší súd SR vôbec nereagoval.
Napadnutý rozsudok je teda svojvoľný a arbitrárny, bez uvedenia akýchkoľvek
dôvodov.
- Krajský súd našu žalobu zamietol s odôvodnením, že sme nepreukázali
uskutočnenie prác našimi subdodávateľmi, pričom vychádzal z dôkazov (podobne ako
daňové orgány), ktoré boli vykonané bez akejkoľvek našej vedomosti.
- Naviac, Najvyšší súd neprihliadal na vady daňového konania, ktoré mohli mať
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 250i ods. 3 O. s. p. napriek tomu, že
na takéto vady bol povinný prihliadať z úradnej povinnosti a túto skutočnosť sme v odvolaní
namietali.
O tejto námietke v dôvodoch rozsudku Najvyššieho súdu SR niet ani zmienky.
Takouto vadou je skutočnosť, že v tejto veci neprebehlo prvostupňové daňové
konanie, čím nám teda bola znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie a vyrubenie dane tak, ako to vyplýva z ust. § 2 ods. 1, 2 a 8 a § 29 ods. 8
Zák. č. 511/1992 Zb., v ktorých je stanovená tzv. preukazná povinnosť daňových subjektov.
- ... je zrejmé, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďže sa v nej
nerozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach daňových subjektov. Keď v tejto
veci došlo podľa § 15 ods. 3 cit. zák. k ukončeniu daňovej kontroly dňom doručenia
protokolu o daňovej kontrole nám, ako kontrolovanému daňovému subjektu, týmto dňom sa
začalo vyrubovacie konanie (§ 44 cit. zák.). Z ust. § 44 ods. 1 je zrejmé, že ukončením
daňovej kontroly (§ 15 ods. 13) začalo vyrubovacie konanie, teda postup pred vydaním
rozhodnutia vo veci samej. V tomto konaní nám teda malo byť umožnené využiť a použiť
všetky nám zákonom priznané práva a malo byť vykonané najmä dokazovanie podľa § 29
cit. zák., už vzhľadom na to, že sme namietali závery uvedené v protokole o kontrole
nadmerného odpočtu DPH. Za daňové - vyrubovacie prvostupňové konanie, nemožno
považovať jediný úkon správcu dane a to vydanie prvostupňového rozhodnutia.“.
1.1 K namietanému porušeniu základných zásad daňového konania
Sťažovateľka namietala predovšetkým nedostatky konania pred prvostupňovým
daňovým orgánom. Tvrdila, že boli porušené základné zásady daňového konania, pretože
v napadnutej veci ani „neprebehlo prvostupňové daňové konanie“, keďže „daňová kontrola
nie je daňovým konaním“.
A. Pred posúdením prípadného porušenia základných princípov napadnutého
daňového konania ústavný súd považoval za dôležité zaujať právne stanovisko k tomu, čo
sa podľa jeho výkladu pod „daňovou kontrolou“ rozumie, pretože zákon Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“ alebo
„zákon č. 511/1992 Zb.“) definíciu daňovej kontroly neobsahuje, a to napriek tomu, že
s ňou spája celý rad procesných dôsledkov, ktoré už upravuje.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu
dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde
to účel kontroly vyžaduje.
Podľa názoru ústavného súdu daňová kontrola nepredstavuje samostatné daňové
konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového
konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane.
Daňová kontrola sa spravidla začína spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly.
Ukončená je dňom prerokovania protokolu o daňovej kontrole s kontrolovaným daňovým
subjektom. Protokol o daňovej kontrole nemožno považovať za rozhodnutie, pretože ním sa
daňovému subjektu neukladajú práva a povinnosti, ale je iba podkladom na prípadné
vydanie platobného výmeru. Daňová kontrola je teda svojou povahou procesom
kontrolným, a nie rozhodovacím.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, ktorý vo svojom rozsudku
sp. zn. 5 Sž-o-KS 139/2005 z 24. novembra 2006 konštatoval, že „samotná daňová
kontrola nemôže a ani zákonodarca nemal na mysli, aby nahradila prvostupňové daňové
konanie so všetkými svojimi procesnými právami a povinnosťami účastníka konania.“
Podľa § 20 ods. 1 poslednej vety zákona č. 511/1992 Zb. ak sa konanie začína
z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď tento orgán
vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa tohto zákona
oprávnený konať, prvý úkon v konaní.
Na základe uvedeného treba vykladať formuláciu obsiahnutú v § 15 ods. 13
poslednej vete zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorej doručenie protokolu podľa odseku 12
sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu na dani, ako prvý úkon
v konaní v zmysle citovaného ustanovenia § 20 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., na základe
ktorého sa účastník konania dozvie, aká povinnosť sa od neho požaduje splniť, tzn. v akej
výške, na akom právnom základe a na akých dôvodoch.
Takáto procesná situácia umožňuje účastníkovi konania rozhodnúť sa, či využije
všetky prípustné prostriedky, alebo nie. V žiadnom prípade však nemožno zameniť právo
využiť prostriedky obrany v začatom daňovom konaní za jednoduché využitie inštitútu
vyjadrenia sa kontrolovaného daňového subjektu k protokolu v lehote 8 dní postupom podľa
§ 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. Účelom prerokovania protokolu je vnútorná revízia
protokolu správcom dane pri jeho prerokovaní. Opačný výkladový prístup by znamenal
negáciu osobitného postavenia daňovej kontroly, ktoré ju odlišuje od daňového konania
[najmä vymedzenie rozsahu práv a povinností daňového subjektu od rozsahu jeho práv
a povinností v daňovom konaní a striktné pridržiavanie sa označovania kontrolovaný
daňový subjekt namiesto účastník konania (§ 6 zákona č. 511/1992 Zb.)].
B. Pokiaľ ide o základné zásady daňového konania, ústavný súd predovšetkým
poznamenáva, že daňové konanie je ovládané celou radou princípov, resp. zásad, ktoré sú
spoločné pre celú oblasť správy daní a ktoré sa premietajú najmä do roviny práv
a povinností subjektov zúčastnených na daňovej kontrole a nadväzujúcich konaní
a procesov. Tieto princípy, resp. zásady možno rozdeliť do viacerých základných skupín,
z ktorých sú z pohľadu posudzovanej veci najdôležitejšie princípy ústavné a princípy
vyplývajúce zo zákona o správe daní.
Z ústavných princípov je najdôležitejší princíp právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).
Jednou zo základných aspektov právneho štátu je právna istota, ktorá by sa mala odrážať
v určitej stabilite práva, resp. normotvorby, ale tiež jeho aplikácie. Taktiež právo na súdnu
a inú ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) patrí k základným komponentom právneho štátu. Pre
daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt
nesmie byť v žiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený alebo
obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. Princíp legality (čl. 2 ods. 2 ústavy)
vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány môžu teda konať iba to, čo je zákonom
povolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Z tejto zásady
vyplýva množstvo obmedzení pre oblasť správy daní. Správca dane napr. nesmie vykladať
zákon extenzívnym spôsobom a nie je v žiadnom prípade oprávnený uskutočňovať výpoveď
svedkov bez oznámenia tohto úkonu daňovému subjektu a pod.
Medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí napr. zásada
zákonnosti, ktorá predovšetkým ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní
postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1). V zmysle
zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších
zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3), podľa ktorej správca dane
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada
rovnosti (§ 2 ods. 7), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké
práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov
C. Za účelom overenia tvrdení o porušení označených základných práv sťažovateľky
ústavný súd vykonal dokazovanie vyžiadaním súvisiacich spisov a zistil, že 6. júna 2001
spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly sa u sťažovateľky začala daňová kontrola na
obdobie rokov 1998 a 1999. Ku kontrole sťažovateľka predložila základnú účtovnú
dokumentáciu (napr. hlavnú knihu, knihu analytických účtov, výpisy z bežného účtu, výpisy
z účtu sociálneho fondu, pokladničné doklady, došlé a vyšlé faktúry, zmluvy, záznamy
o prevádzke motorových vozidiel, rekapitulácie miezd, inventárne karty, evidenciu nákupu
pohonných hmôt, evidenciu DPH, veľké technické preukazy) a ostatné podklady k tejto
kontrole zhromažďoval správca dane najmä miestnym zisťovaním. Dňa 25. marca 2002 bol
spísaný protokol o daňovej kontrole, ktorý bol sťažovateľkou prerokovaný 10. apríla 2002.
Napriek tomu, že sťažovateľka s týmto protokolom nesúhlasila, bez ďalšieho konania,
výlučne na základe protokolu o daňovej kontrole, daňový úrad vydal 16. apríla 2002
dodatočný daňový výmer, ktorým sťažovateľke dovyrubil daň.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery nemožno mať pochybnosti o tom,
že v danom prípade po ukončení daňovej kontroly nebolo uskutočnené vyrubovacie konanie
(prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by sťažovateľka mohla uplatniť svoje
procesné práva, najmä aby už v prvostupňovom konaní dostala príležitosť predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby jej návrhy uspeli, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími
dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho
orgánu, a vyjadriť sa k nim. Daňové konanie sa v okolnostiach danej veci pre sťažovateľku
začalo bez prvej daňovej inštancie, teda prakticky odvolacím konaním, pričom správca dane
tak svojím postupom porušil základné zásady daňového konania (najmä zásadu zákonnosti,
zásadu súčinnosti, zásadu rovnosti). Ak je konanie pred správnym orgánom vo veci
sťažovateľky zaťažené tak výraznou procesnou chybou, že v danom prípade ani neprebehlo
prvostupňové daňové konanie, nezostáva nič iné, ako konštatovať, že také procesné
pochybenie daňového orgánu je vážnym porušením ustanoveného zákonného postupu ako
podstatného znaku ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu. Správny orgán postupoval
v danom prípade spôsobom, ktorý ani nemohol viesť k vydaniu rozhodnutia na základe
objektívne zisteného skutkového stavu, preto došlo aj k porušeniu princípov spravodlivého
procesu, vrátane porušenia zásady rovnosti.
Ústavný súd po zvážení všetkých uvedených okolností dospel k záveru, že
v napadnutom daňovom konaní správca dane porušil základné princípy daňového konania
tak zásadným spôsobom, že tieto chyby konania mohli mať za následok nezákonné
rozhodnutie vo veci samej, pričom v dôsledku uplatnenia opravných prostriedkov
sťažovateľkou tieto chyby napravené neboli (najmä zachovanie garancie inštančnej kontroly
rozhodnutí správneho orgánu).
1.2 K námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu
Podľa § 157 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti
má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený
skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil (odsek 2). V záujme výchovného
pôsobenia rozsudku dbá súd na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a zaoberalo
sa príčinami sporu (odsek 3).
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu
ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (ktorého
dôležitým aspektom je právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3) a podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (pozri
napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie
súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti
sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.
Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené
súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže
považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).
Príslušné ustanovenia ústavy a dohovoru, ktoré sa týkajú spravodlivého procesu,
treba interpretovať tak, že kvalita procesu musí zodpovedať právam a povinnostiam,
o ktorých sa koná. Z ústavnoprávneho hľadiska a z požiadaviek, ktoré vyplývajú z ochrany
ústavnosti, rozsahu a spôsobu súdnej kontroly správnych aktov, treba venovať
rozhodnutiam dostatočnú a výraznú pozornosť, rovnako ako ich treba v dostatočnej miere a
presvedčivým spôsobom odôvodniť.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplývajú tieto relevantné
skutočnosti:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu dôvodov
uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel
k záveru, že odvolaniu nemožno vyhovieť.
Základom dane z príjmov je rozdiel medzi príjmami, s výnimkou príjmov
oslobodených od dane, a výdavkami (nákladmi) vynaloženými na ich dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie, a to pri rešpektovaní ich vecnej a časovej súvislosti v danom
zdaňovacom období, upravený podľa odsekov 2 až 4.
Hospodársky výsledok alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami sa upraví o sumy,
ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do výdavkov (nákladov) alebo sú do nich
zahrnuté v nesprávnej výške, a o všetky sumy neoprávnene skracujúce príjmy (§ 23 ods. 1,3
zák. č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení zmien a doplnkov).
Správca dane neuznal ako daňový výdavok žalobcu sumu 15 518 580 Sk, ktorú
žalobca mal zaplatiť za výkopové práce D. (10 926 570 Sk), spoločnosti P., s.r.o. V.
(3 632 160 Sk) a podnikateľovi R. K., N. (959 850 Sk).
Z predloženého spisu žalovaného odvolací súd zistil, že v daňovom konaní vypočutí
svedkovia popreli tvrdenia žalobcu. Účtovníčka družstva Z. M. a podpredseda P. O.
vypovedali, že sporné faktúry družstvo nevystavilo, žiadne výkopové práce pre žalobcu
nevykonávali, peniaze na účet družstva neprišli. Faktúry pre žalobcu neboli vôbec
v účtovníctve družstva zaúčtované a neboli ani evidované v knihe vyšlých faktúr.
Konateľ firmy P., s.r.o. V. M. F. uviedol, že on práce pre žalobcu nevykonával,
nemal na to zamestnancov. Práce vykonali zamestnanci firmy I., s.r.o. M. Peniaze, ktoré
mal od žalobcu prevziať, osobne odovzdal M. N. D. M. zistil, že majiteľom a konateľom
spol. I. od 25.3.1997 je M. N., bytom N.. Faktúra č. 021/98 vystavená firmou I., s.r.o. M. za
výkopové a zásypové práce v sume 1 022 900 Sk, z toho DPH 57 900 Sk mala byť zaplatená
v hotovosti 30. novembra 1998 M. N. a faktúra č. 20/98 v sume 2 862 000 Sk, z tho DPH
162 000 Sk mala byť zaplatená 20. novembra 1998, pričom však M. N. bol už od júla 1998
vo väzbe.
Svedok R. K. vypovedal, že so žalobcom nemá žiadne obchodné vzťahy, nikoho
z firmy nepozná, žiadne práce pre žalobcu nevykonával, faktúru nevystavil, podpis
a pečiatka použitá na dokladoch nie je jeho.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel i odvolací súd k záveru, že daňové doklady,
na základe ktorých žalobca preukazoval svoje výdavky, sú nevierohodné a fiktívne. V súlade
s § 23 ods. 3 zák. č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení zmien a doplnkov správca
dane neuznal výdavky v sume 15 518 580 Sk a o túto sumu zvýšil základ dane z príjmov
právnických osôb za rok 1998.
Správca dane a ani žalovaný nespochybňovali, že výkopové a zásypové práce boli
vykonané, nie však firmami, ktoré označil žalobca a ktoré mali vystaviť faktúry pre žalobcu.
Kontrolované účtovné doklady mali požadované formálne náležitosti, avšak ich obsah
nezodpovedal skutočnosti.
Podľa odvolacieho súdu bol v preskúmavanej veci náležite zistený skutkový stav,
žalobca mal možnosť navrhovať dôkazy a preukázať pravdivosť svojich tvrdení, čo sa mu
však nepodarilo. Nepreukázal vierohodnosť sporných účtovných dokladov a neuniesol tak
dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
v znení zmien a doplnkov.
Tvrdenie žalobcu o porušení § 2 ods. 1,3, 4 Zákona o správe daní a poplatkov ako aj
čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodné
a neopodstatnené.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2004 č. 25 S 3/2003-62 je vecne
správny, preto ho odvolací súd podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.“
Z uvedeného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že
najvyšší súd sa sústredil iba na vecnú správnosť svojho rozhodnutia, pričom v tomto smere
možno považovať odôvodnenie tohto rozsudku za skutočne dostatočné. Okrem uvedeného sa
však najvyšší súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nezaoberal procesnými
námietkami sťažovateľky, ktoré sa v daných súvislostiach (ako to je konštatované v bode 1.1
časti III tohto nálezu) javia byť ako rozhodujúce. Najvyšší súd vôbec nezaujal stanovisko
k tomu, či v napadnutom konaní boli, alebo neboli porušené základné zásady daňového
konania, hoci tieto sťažovateľka v doplnení svojho odvolania namietala. Najvyšší súd
nijakým spôsobom nereagoval na námietku sťažovateľky, že v danom prípade vôbec
neprebehlo prvostupňové daňové konanie, čím jej mala byť znemožnená možnosť preukázať
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane. Sťažovateľka pritom
vychádzala z toho, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, a tiež tvrdila, že za daňové
vyrubovacie konanie nemožno považovať jediný úkon správcu dane, a to vydanie
prvostupňového rozhodnutia. Najvyšší súd uvedené závažné tvrdenia sťažovateľky nielen
neskúmal a nedal na tieto otázky ústavne konformné odpovede, ale v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia ani neuviedol, prečo tak neurobil, a preto podľa názoru
ústavného súdu napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu treba považovať za arbitrárne.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na
rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
2. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné práva alebo
slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04 z 13. septembra 2005 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2
výroku).
3. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia za tri úkony
právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti v roku 2006 a podanie
písomného stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu v roku 2006). Za tri úkony vykonané
v roku 2006 patrí odmena v sume trikrát po 2 730 Sk a k tomu trikrát náhrada režijného
paušálu v sume 164 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Odmenu za zastupovanie v sume 8 682 Sk bolo potrebné
zvýšiť o 19 % dane z pridanej hodnoty, teda o sumu 1 649,58 Sk. Celkové trovy právneho
zastúpenia sťažovateľky predstavujú preto zaokrúhlene sumu 10 332 Sk.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd o uplatnených trovách konania
sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
4. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2008