Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 238/06

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta

a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa na neverejnom zasadnutí 16. decembra

2008 prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., R., právne zastúpenej advokátom

JUDr. B. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04 z 13. septembra 2005

a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04

z 13. septembra 2005 p o r u š i l základné právo spoločnosti B., s. r. o., R., na súdnu

ochranu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa práva na spravodlivé

súdne konanie podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04

z 13. septembra 2005 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti B., s. r. o., R., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

10 332 Sk (slovom desaťtisíctristotridsaťdva slovenských korún), ktoré j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. B. N., B.,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. júla

2006 č. k. -11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., R. (ďalej len „sťažovateľka“),

právne zastúpenej advokátom JUDr. B. N., B., ktorou namietala porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj

„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04 z 13. septembra 2005 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

1.1 Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Najvyšší súd SR rozsudkom č. 1 Sž-o-KS 212/2004 zo

dňa 13. septembra 2005 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. -62 zo

dňa 30. apríla 2004 a o trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu žalobcovi nepriznal.

Krajský súd v Žiline označeným rozsudkom zamietol našu žalobu na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného D., pracovisko Ž. č. k. /Kum zo dňa

23. júla 2003 a dorubil nám rozdiel dane vo výške 6 215 600,- Sk. Žalovaný D. svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že sme nepreukázali vykonanie prác našimi subdodávateľmi a

tak nám výdavky za tieto práce neuznal, čím zvýšil náš daňový základ pre daň z príjmov

právnických osôb za zdaňovacie obdobie r. 1998.

Proti tomuto rozhodnutiu žalovaného sme podali žalobu na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného zo dňa 8. októbra 2003, v ktorej sme namietali nezákonnosť

rozhodnutia žalovaného z toho dôvodu, že nevykonal dôkazy na riadne zistenie skutkového

stavu, pretože žalovaným uvádzané dôkazy boli rozporné. Namietali sme tiež, že daňové

orgány v dôvodoch svojich rozhodnutí vôbec neuviedli dôkazy jednoznačne svedčiace v náš

prospech (písomné čestné vyhlásenia subdodávateľov a to vtedajšieho predsedu D. Ing.

R. O., R. K., M. F. a J. A.) a tieto dôkazy vôbec nevyhodnotili a nezohľadnili. Naviac sme

namietali, že dôkazy uvádzané žalovaným v náš neprospech boli získané v rozpore so

všeobecnými právnymi predpismi a tak na ne vôbec nebolo možné prihliadať (§ 29 ods. 4

). Z týchto dôvodov sme žiadali napadnuté rozhodnutie žalovaného

zrušiť.

Krajský súd našu žalobu zamietol s odôvodnením, že sme nepreukázali uskutočnenie

prác našimi subdodávateľmi, pričom vychádzal z dôkazov (podobne ako daňové orgány),

ktoré boli vykonané bez akejkoľvek našej vedomosti. Išlo o svedecké výpovede, ktorých

obsah bol vyhodnotený v náš neprospech. Pravdivosť týchto výpovedí sme spochybnili

predložením listinných dôkazov - čestných vyhlásení, ktoré boli opačného obsahu než

dôkazy zistené daňovými orgánmi.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu sme podali odvolanie zo dňa 13. júla 2004 a

doplnenie dôvodov tohto odvolania zo dňa 2. augusta 2004. Namietali sme znovu, že

krajský súd zohľadnil v náš neprospech dôkazy, ktoré boli vykonané bez akejkoľvek našej

vedomosti, teda v rozpore so všeobecne záväznými právnymi normami a na také nebolo

možné vôbec prihliadať. Poukázali sme na nelogické a účelové hodnotenie dôkazov

v rozpore s ich obsahom v náš neprospech. Taktiež sme namietali nepreskúmateľnosť

rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Všetky tieto procesné pochybenia a nesprávne postupy

mali za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.

Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok krajského súdu a v podstate sa stotožnil s dôvodmi

daňových orgánov i krajského súdu. V dôvodoch svojho rozsudku sa s našimi námietkami

buď vôbec nevysporiadal, alebo sa vysporiadal v rozpore s ich skutočným obsahom, alebo

sa s nimi vysporiadal len formálne.

V dôvodoch rozsudku Najvyššieho súdu SR, tak ako v rozsudku krajského súdu a

v rozhodnutiach daňových orgánov, vôbec nie je ani zmienka o našej námietke, že dôkazy

z ktorých sa pri rozhodovaní vychádzalo, nebolo možné použiť, pretože boli vykonané

v rozpore so všeobecne záväznými právnymi normami. Dôvody rozsudku vôbec neobsahujú

skutočnosť, že sme podali doplnenie dôvodov odvolania zo dňa 2. augusta 2004, kde sme

uviedli a zdôvodnili tieto podstatné námietky na ktoré Najvyšší súd SR vôbec nereagoval.

Napadnutý rozsudok je teda svojvoľný a arbitrárny, bez uvedenia akýchkoľvek

dôvodov.

Najvyšší súd SR v dôvodoch napadnutého rozsudku uvádza „Podľa odvolacieho súdu

bol v preskúmavanej veci náležite zistený skutkový stav, žalobca mal možnosť navrhovať

dôkazy a preukázať pravdivosť svojich tvrdení, čo sa mu však nepodarilo. Nepreukázal

vierohodnosť sporných účtovných dokladov a neuniesol tak dôkazné bremeno v zmysle § 29

ods. 8 o správe daní a poplatkov v znení zmien a doplnkov.“

Ak sa Najvyšší súd SR (ako krajský súd a daňové orgány obidvoch stupňov), vôbec

nezaoberal našou námietkou, že dôkazy z ktorých, ako rozhodujúcich, sa pri rozhodovaní

vychádzalo, boli vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a teda na

ne nebolo možné prihliadať, došlo k porušeniu ust. čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 48 ods. 2

SR. Tým je porušená aj zásada spravodlivosti súdneho konania a tým je porušené

ust. a 2 .

Právo na spravodlivý proces je zabezpečené aj procesnými zárukami, medzi ktoré

patrí právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyžaduje, aby rozhodnutie bolo

náležite odôvodnené tak, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí len formálne vysporiadal s našimi námietkami

bez toho, aby jeho dôvody uvedené v rozhodnutí mali oporu v skutkovom stave

a v konkrétnom právnom ustanovení. Z toho vyplýva, že nestačí, keď Najvyšší súd SR

v odôvodnení uvedie, že „Tvrdenie žalobcu o porušení § 2 ods. 1, 3, 4 Zákona o správe daní

a poplatkov ako sú podľa názoru odvolacieho

súdu nedôvodné a neopodstatnené“, ale musí uviesť dôvody reálne zodpovedajúce

skutočnému obsahu administratívneho spisu, zohľadňujúc konkrétne ustanovenie právnej

normy. Najvyšší súd vyhodnotil len niektoré dôkazy a v úplnom rozpore s ich skutočným

obsahom a v rozpore v ich vzájomnej súvislosti, čím došlo k hrubému porušeniu základných

princípov spravodlivého procesu.

Naviac, Najvyšší súd neprihliadal na vady daňového konania, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa napriek tomu, že na

takéto vady bol povinný prihliadať z úradnej povinnosti a túto skutočnosť sme v odvolaní

namietali.

O tejto námietke v dôvodoch rozsudku Najvyššieho súdu SR niet ani zmienky.

Takouto vadou je skutočnosť, že v tejto veci neprebehlo prvostupňové daňové

konanie, čím nám teda bola znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre

správne určenie a vyrubenie dane tak, ako to vyplýva z ust. § 2 ods. 1, 2 a 8 a § 29 ods. 8

, v ktorých je stanovená tzv. preukazná povinnosť daňových subjektov.

Podľa § 1a písm. d) cit. zák. je daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje

o právach a povinnostiach daňových subjektov.

Podľa § 15 ods. 1 prvá veta cit. zák.., daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane

zisťuje alebo preveruje základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel

kontroly vyžaduje.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že daňová kontrola nie je daňovým konaním,

keďže sa v nej nerozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach daňových

subjektov. Keď v tejto veci došlo podľa § 15 ods. 3 cit. zák. k ukončeniu daňovej kontroly

dňom doručenia protokolu o daňovej kontrole nám, ako kontrolovanému daňovému

subjektu, týmto dňom sa začalo vyrubovacie konanie (§ 44 cit. zák.). Z ust. § 44 ods. 1 je

zrejmé, že ukončením daňovej kontroly (§ 15 ods. 13) začalo vyrubovacie konanie, teda

postup pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. V tomto konaní nám teda malo byť

umožnené využiť a použiť všetky nám zákonom priznané práva a malo byť vykonané najmä

dokazovanie podľa § 29 cit. zák., už vzhľadom na to, že sme namietali závery uvedené v

protokole o kontrole nadmerného odpočtu DPH. Za daňové - vyrubovacie prvostupňové

konanie, nemožno považovať jediný úkon správcu dane a to vydanie prvostupňového

rozhodnutia.

Naviac, ak D. rozhodlo o našom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu bez

akejkoľvek našej účasti, tým sme sa vlastne daňového konania, tak prvostupňového ako i

odvolacieho vôbec nezúčastnili, čím nám boli odňaté naše základné procesné práva a to

právo na postup zachovávajúci práva a zákonom chránené záujmy zo strany daňových

orgánov podľa a právo na úzku súčinnosť podľa a

8 cit. zák. Týmto postupom nám bolo prakticky znemožnené splniť si svoju povinnosť na

preukázanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie a vyrubenie dane, ako to určuje

§ 29 ods. 8 cit. zák., čím nám bolo odňaté nielen zákonné, ale i ústavné právo podľa čl. 48

ods. 2 SR vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom (taktiež , a cit.

zák.).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1, a práva podľa dohovoru je aj právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Preto ustanovenie § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku treba z hľadiska už uvedených článkov a dohovoru aj s ohľadom na

príslušnú judikatúru ESĽP (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, ods. 26,

týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) vykladať a uplatňovať tak, že

rozsudok Najvyššieho súdu mal obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody,

na základe ktorých bolo rozhodnuté.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať nielen toho, z akých úvah

Najvyšší súd vychádzal, keď uzavrel, že sme nepreukázali uskutočnenie prác našimi

subdodávateľmi, pričom sa mal zaoberať všetkými vykonanými dôkazmi v súlade s ich

skutočným obsahom.

Podľa nášho názoru sa uvedenými ustanoveniami Najvyšší súd SR vo veci dostatočne

neriadil, v dôsledku čoho napadnutým rozhodnutím Najvyšší súd porušil naše základné

právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a právo podľa dohovoru.

V správnom súdnictve (konanie v súčasnosti upravené len v V. časti ) ide

preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy, t. j. o určitý spôsob súdnej kontroly

zákonnosti rozhodovania verejnej správy. Sú to rozhodnutia, v ktorých už uplatnili svoju

zákonom danú kompetenciu orgány verejnej správy I. a II. stupňa a súdy tieto rozhodnutia

iba preskúmavajú ( SR), ako i zákonnosť postupu týchto orgánov a to

v rozsahu podanej žaloby.

Podstatou správneho súdnictva je teda ochrana práv fyzických a právnických osôb,

o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Ide o právny inštitút, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti poškodená dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie,

v ktorom už správny orgán nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom

konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.

Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentami a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie. Obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je právo

na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená viacerými inštitucionálnymi a procesnými

zárukami. Najvyšší súd SR, krajský súd a daňové orgány v tomto konaní takéto záruky

nerešpektovali a nezabezpečili ani minimálne potrebnú kvalitu procesu tak, aby bolo

naplnené právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu.

Dôkazy a spôsob ich vykonania protiprávnym spôsobom, ktorých zákonnosť

namietame, sú predovšetkým výsluchy svedkov, uskutočnených prostredníctvom

dožiadaných správcov dane (Ing. O., p. K. a p. A.), ktorý údajne nepotvrdili vykonanie prác,

o vykonaní ktorých sme vôbec neboli informovaní a teda nemohli sme im klásť otázky,

vyjadrovať sa k spôsobu a postupu ich vykonania, čím nám boli odňaté základné procesné

práva účastníka daňového konania, a to právo na úzku súčinnosť a spoluprácu a zákonný

postup, určené v ust , a , a

o správe daní a poplatkov v znení zmien a doplnkov. Tým bolo porušené i naše ústavné

právo podľa SR.

Naviac pravdivosť a objektivitu týchto dôkazov namietame a predložili sme dôkazy,

ktoré sú dôkazmi opačnými (čestné vyhlásenia Ing. O., K., A. a svedecké výpovede Z. N.,

J. Ž. a Ing. V.). Tieto priame dôkazy preukazujú pravdivosť našich tvrdení o uskutočnení

prác našimi dodávateľmi.

Tieto zásadné rozpory v dôkazoch ponechal Najvyšší súd SR bez povšimnutia, čím

nebol zistený skutkový stav veci takých skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre právne

posúdenie tejto veci.

Žiadny súd a ani správny orgán nemôže bez toho, aby nepoškodil riadny výkon

spravodlivosti, brať do úvahy dôkaz získaný nezákonným spôsobom, t. j. vykonaným

v rozpore s SR, alebo neprihliadať na dôkazy, ktoré majú zásadný

význam pre právne posúdenie veci. Ak súd takto postupoval porušil naše ústavné právo

podľa SR.

Súd má právomoc (kompetenciu), v rámci ktorej má nielen právo, ale i povinnosť

preskúmať všetky aspekty sporu o občianskom práve alebo záväzku, za ktoré treba

považovať predovšetkým konania pred správnymi orgánmi a správnymi súdmi a rozhodnúť

o všetkých skutkových a právnych otázkach, ktoré sú pre rozhodnutie o veci významné, tak

aby zabezpečil a poskytol účastníkom konania reálnu právnu ochranu. Poskytnutie len

formálnej právnej ochrany je v rozpore s obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru,

pretože len reálne (nie formálne) zabezpečenie tohto práva je jeho naplnením.

Z uvedeného je jednoznačné, že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR, je

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, svojvoľný a arbitrárny, bez uvedenia

adekvátnych dôvodov, čím došlo k porušeniu nášho základného práva na súdnu ochranu

podľa SR a práva na spravodlivé konanie podľa Dohovoru.

Ústavný súd SR je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania

všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred ním nedošlo k porušeniu procesnoprávnych

princípov konania ( až 50 SR).

Právomoc Ústavného súdu SR rozhodovať o tejto sťažnosti je zakotvená v čl. 127

ods. 1 SR posledná veta, podľa ktorého Ústavný súd SR je oprávnený a povinný

chrániť základné práva a slobody, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Okrem Ústavného súdu SR niet iného súdu, ktorý by chránil naše základné práva a

slobody, nakoľko proti napadnutému rozsudku Najvyššieho súdu SR nie sú prípustné žiadne

opravné prostriedky.

Napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR nám bol doručený 5. decembra 2005.

Lehota na podanie sťažnosti teda uplynie 6. februára 2006.»

1.2 Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal

toto rozhodnutie:

„1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny

proces podľa , a SR a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod

č. k. 1 Sž-o-KS 212/2004 zo dňa 13. septembra 2005 bolo porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sž-o-KS 212/2004 zo

dňa 13. septembra 2005.

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania 30 464,- Sk

podľa Vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnej pomoci za jeden úkon á 25.450,- Sk, 1 x režijný paušál á 150,- Sk, 19 % DPH

4.864,- Sk a zaplatiť ich advokátovi do 3 dní od doručenia rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. K., listom z 11. augusta 2006

č. k. -38 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

najvyššieho súdu z 25. septembra 2006.

2.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení netrval na ústnom pojednávaní

v danej veci a uviedol, že:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 2005, č. 1 Sž-o-

KS 212/2004 bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2004, číslo 25

S 3/2003-62, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu B., s. r. o., R., zast. advokátom JUDr.

J. M. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia D., pracovisko Ž. z 23. júla 2003 č.

/Kum. Žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer D. R. zo 16. apríla

2002, č. /Jo-E/38 o dorubení dane z príjmov právnických osôb za

zdaňovacie obdobie 1998 v sume 6 215 600,- Sk.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní preskúmal rozsudok krajského

súdu spolu s predchádzajúcim administratívnym konaním, ako aj napadnuté rozhodnutie,

pričom spojil na spoločné pojednávanie veci vedené pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/2004 a 1 Sž-

o-KS 216/2004, nakoľko spolu súvisia.

V preskúmavaných veciach boli platobné výmery vydané na základe výsledkov

daňovej kontroly zameranej na daň z príjmov a daň z pridanej hodnoty vykonanej

u žalobcu. V daňovom konaní bol náležite a dôsledne zistený skutkový stav. Žalobca bol

v administratívnom konaní zastúpený daňovým poradcom JUDr. J. H., ktorý sa zúčastnil

výsluchov svedkov, kládol im otázky a mal možnosť navrhovať ďalšie dôkazy. Nie je

pravdivé potvrdenie sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť chrániť svoje záujmy

v daňovom konaní.

V prieskumnom súdnom konaní mal žalobca (sťažovateľ) v súlade so zákonom

umožnené všetkými zákonnými prostriedkami konať pred súdom a účinne chrániť svoje

záujmy. Toto právo využil. Skutočnosť, že nebol v konaní úspešný, však neznamená, že bolo

porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a SR) a právo na spravodlivé súdne konanie (

Dohovoru).

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v predmetnej veci nie sú

splnené podmienky pre konanie a rozhodovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky

ustanovené v SR. Sťažovateľom tvrdené a namietané porušenie jeho

základných práv a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodných zmlúv bolo predmetom konania a rozhodovania tak Krajského súdu

v Žiline, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda iného súdu ako Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

Navrhujem, aby Ústavný súd sťažnosť ako neopodstatnenú zamietol. Na ústnom

pojednávaní netrváme.

V prípade, že sa mieni ústavný súd vecne zaoberať sťažnosťou, bude vhodné si

zadovážiť spisy Krajského súdu v Žiline sp. zn. a , ako aj

administratívny spis D., pracovisko Ž., z ktorých zistí, že tvrdenia sťažovateľa nie sú

pravdivé.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

najvyššieho súdu uviedol najmä, že:

„1. Z vyjadrenia NS SR zo dňa 11. 8. 2006 je nepochybne zrejmé, že ani v ňom NS

SR rozlišuje medzi samostatnými procesnými fázami daňového procesu a to daňovou

kontrolou, ktorá nie je daňovým konaním a samotným daňovým konaním. Nemôže byť

pravdou, že v daňovom konaní bol náležite a dôsledne zistený skutkový stav, keď

v prvostupňovom daňovom konaní správca dane nevykonal žiadne dokazovanie, ani žiadny

iný procesný úkon okrem vydania rozhodnutia. Z tohto podania je teda zrejmé, že NS SR

doteraz nechápe správne jednotlivé samostatné časti daňového procesu. Taktiež je zrejmé

z vyjadrenia NS SR, že sa vôbec nezaoberal našimi námietkami o možnosti použitia dôkazov

vykonaných v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä SR

a Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách, ako i so Základnými zásadami

daňového procesu stanovenými v

2. Netrváme na vykonaní ústneho pojednávania.

3. Oznamujeme Vám číslo účtu nášho právneho zástupcu...“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z obsahu na vec sa vzťahujúceho

administratívneho, ako aj súdneho spisu a z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil

tieto relevantné skutočnosti:

1. D. R. vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu, o výsledku ktorej 25. marca 2002

vyhotovil protokol č. /Pt-B/4. Z tohoto protokolu vyplynulo, že

sťažovateľka v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnických osôb za

zdaňovacie obdobie 1998 priznala daň vo výške 146 000 Sk, čo predstavovalo o 6 215 600

Sk menej ako bolo zistené správcom dane. Protokol bol so sťažovateľkou prerokovaný

10. apríla 2002, pričom sťažovateľka k tomu uviedla, že: „nesúhlasím s výsledkami

protokolu.“

2. Na základe protokolu o daňovej kontrole z 25. marca 2002 daňový úrad

vydal 16. apríla 2002 dodatočný daňový výmer č. /Jo-E/38, ktorým

sťažovateľke dovyrubil daň v sume 6 215 600 Sk. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie.

3. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj „daňové riaditeľstvo“) svojím

rozhodnutím č. /Kum z 23. júla 2003 rozhodnutie D. R. č.

/Jo-E/38 zo 16. apríla 2002 potvrdilo. Sťažovateľka 10. októbra 2003

podala žalobný návrh na preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia daňového

riaditeľstva.

4. Krajský súd v Žiline žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

daňového riaditeľstva č. /Kum z 23. júla 2003 zamietol svojím rozsudkom

č. k. -62 z 30. apríla 2004. Proti tomuto rozsudku podala 13. júla 2004

sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, ktorého dôvody podaním zo 6. augusta 2004

doplnila. Z odvolania sťažovateľky vyplývajú okrem iného tieto relevantné skutočnosti:

„Máme za to, že v konaní správneho orgánu, ktorého rozhodnutie je napadnuté

žalobou, bol porušený zákon, a to vo vzťahu k základným zásadám daňového konania.

... dôkazy tak prvostupňový orgán, ako i žalovaný považovali za dôkazy preukazujúce

neuskutočnenie zdaniteľného plnenia.

Takýto záver daňových orgánov je však nesprávny, pretože všetky uvedené dôkazy

boli vykonané, bez akejkoľvek vedomosti daňového subjektu, nemohol sa vyjadriť k spôsobu

ich vykonania a ani ich obsahu, čím bolo porušené základné právo účastníka konania podľa

SR, ako i v rozpore s ust. ,, a , a ,

ako i Keďže tieto dôkazy boli vykonané v rozpore so

zákonom nemožno na ne vôbec prihliadať.“

5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04 z 13. septembra

2005 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -62 z 30. apríla 2004.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, bolo tvrdenie

sťažovateľky, že rozsudkom najvyššieho súdu z 13. septembra 2005 sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04

došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov, vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ), zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47

ods. 3 a a dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Ústavný súd rovnako judikoval, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej

(vrátane rozhodnutia všeobecného súdu v správnom súdnictve) musí predchádzať jeho

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým

v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne

konanie (mutatis mutandis ).

Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne konanie

najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt nesmie byť v ktorejkoľvek fáze správy daní

a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený, či obmedzený v uplatnení svojich procesných

práv, ako je napr. podávanie návrhov dôkazných prostriedkov, podávanie námietok

a sťažností na postup pracovníka správcu dane, podanie odvolaní proti rozhodnutiam

správcu dane či prístup k nezávislému a nestrannému súdu v otázke zákonnosti rozhodnutí

či dokonca správcu dane ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom

konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (, ).

1. Predmetom tohto konania boli najmä tvrdenia sťažovateľky o porušení jej

základných práv na rovnosť účastníkov v konaní, na spravodlivé súdne konanie podľa

označeného článku a dohovoru. Podstatu námietok sťažovateľky možno zhrnúť tak,

že spočívali predovšetkým v tom, že v napadnutom konaní boli porušené „základné zásady

daňového konania“, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu „sa s našimi námietkami buď

vôbec nevysporiadal, alebo... sa s nimi vysporiadal len formálne“, najmä preto, že:

„- V dôvodoch rozsudku Najvyššieho súdu SR, tak ako v rozsudku krajského súdu a

v rozhodnutiach daňových orgánov, vôbec nie je ani zmienka o našej námietke, že dôkazy

z ktorých sa pri rozhodovaní vychádzalo, nebolo možné použiť, pretože boli vykonané

v rozpore so všeobecne záväznými právnymi normami. Dôvody rozsudku vôbec neobsahujú

skutočnosť, že sme podali doplnenie dôvodov odvolania zo dňa 2. augusta 2004, kde sme

uviedli a zdôvodnili tieto podstatné námietky na ktoré Najvyšší súd SR vôbec nereagoval.

Napadnutý rozsudok je teda svojvoľný a arbitrárny, bez uvedenia akýchkoľvek

dôvodov.

- Krajský súd našu žalobu zamietol s odôvodnením, že sme nepreukázali

uskutočnenie prác našimi subdodávateľmi, pričom vychádzal z dôkazov (podobne ako

daňové orgány), ktoré boli vykonané bez akejkoľvek našej vedomosti.

- Naviac, Najvyšší súd neprihliadal na vady daňového konania, ktoré mohli mať

vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa napriek tomu, že

na takéto vady bol povinný prihliadať z úradnej povinnosti a túto skutočnosť sme v odvolaní

namietali.

O tejto námietke v dôvodoch rozsudku Najvyššieho súdu SR niet ani zmienky.

Takouto vadou je skutočnosť, že v tejto veci neprebehlo prvostupňové daňové

konanie, čím nám teda bola znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre

správne určenie a vyrubenie dane tak, ako to vyplýva z ust. § 2 ods. 1, 2 a 8 a § 29 ods. 8

, v ktorých je stanovená tzv. preukazná povinnosť daňových subjektov.

- ... je zrejmé, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďže sa v nej

nerozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach daňových subjektov. Keď v tejto

veci došlo podľa § 15 ods. 3 cit. zák. k ukončeniu daňovej kontroly dňom doručenia

protokolu o daňovej kontrole nám, ako kontrolovanému daňovému subjektu, týmto dňom sa

začalo vyrubovacie konanie (§ 44 cit. zák.). Z ust. § 44 ods. 1 je zrejmé, že ukončením

daňovej kontroly (§ 15 ods. 13) začalo vyrubovacie konanie, teda postup pred vydaním

rozhodnutia vo veci samej. V tomto konaní nám teda malo byť umožnené využiť a použiť

všetky nám zákonom priznané práva a malo byť vykonané najmä dokazovanie podľa § 29

cit. zák., už vzhľadom na to, že sme namietali závery uvedené v protokole o kontrole

nadmerného odpočtu DPH. Za daňové - vyrubovacie prvostupňové konanie, nemožno

považovať jediný úkon správcu dane a to vydanie prvostupňového rozhodnutia.“.

1.1 K namietanému porušeniu základných zásad daňového konania

Sťažovateľka namietala predovšetkým nedostatky konania pred prvostupňovým

daňovým orgánom. Tvrdila, že boli porušené základné zásady daňového konania, pretože

v napadnutej veci ani „neprebehlo prvostupňové daňové konanie“, keďže „daňová kontrola

nie je daňovým konaním“.

A. Pred posúdením prípadného porušenia základných princípov napadnutého

daňového konania ústavný súd považoval za dôležité zaujať právne stanovisko k tomu, čo

sa podľa jeho výkladu pod „daňovou kontrolou“ rozumie, pretože zákon Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“ alebo

„“) definíciu daňovej kontroly neobsahuje, a to napriek tomu, že

s ňou spája celý rad procesných dôsledkov, ktoré už upravuje.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu

dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde

to účel kontroly vyžaduje.

Podľa názoru ústavného súdu daňová kontrola nepredstavuje samostatné daňové

konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového

konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane.

Daňová kontrola sa spravidla začína spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly.

Ukončená je dňom prerokovania protokolu o daňovej kontrole s kontrolovaným daňovým

subjektom. Protokol o daňovej kontrole nemožno považovať za rozhodnutie, pretože ním sa

daňovému subjektu neukladajú práva a povinnosti, ale je iba podkladom na prípadné

vydanie platobného výmeru. Daňová kontrola je teda svojou povahou procesom

kontrolným, a nie rozhodovacím.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, ktorý vo svojom rozsudku

sp. zn. 5 Sž-o-KS 139/2005 z 24. novembra 2006 konštatoval, že „samotná daňová

kontrola nemôže a ani zákonodarca nemal na mysli, aby nahradila prvostupňové daňové

konanie so všetkými svojimi procesnými právami a povinnosťami účastníka konania.“

Podľa poslednej vety ak sa konanie začína

z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď tento orgán

vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa tohto zákona

oprávnený konať, prvý úkon v konaní.

Na základe uvedeného treba vykladať formuláciu obsiahnutú v § 15 ods. 13

poslednej vete , podľa ktorej doručenie protokolu podľa odseku 12

sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu na dani, ako prvý úkon

v konaní v zmysle citovaného ustanovenia , na základe

ktorého sa účastník konania dozvie, aká povinnosť sa od neho požaduje splniť, tzn. v akej

výške, na akom právnom základe a na akých dôvodoch.

Takáto procesná situácia umožňuje účastníkovi konania rozhodnúť sa, či využije

všetky prípustné prostriedky, alebo nie. V žiadnom prípade však nemožno zameniť právo

využiť prostriedky obrany v začatom daňovom konaní za jednoduché využitie inštitútu

vyjadrenia sa kontrolovaného daňového subjektu k protokolu v lehote 8 dní postupom podľa

Účelom prerokovania protokolu je vnútorná revízia

protokolu správcom dane pri jeho prerokovaní. Opačný výkladový prístup by znamenal

negáciu osobitného postavenia daňovej kontroly, ktoré ju odlišuje od daňového konania

[najmä vymedzenie rozsahu práv a povinností daňového subjektu od rozsahu jeho práv

a povinností v daňovom konaní a striktné pridržiavanie sa označovania kontrolovaný

daňový subjekt namiesto účastník konania ( )].

B. Pokiaľ ide o základné zásady daňového konania, ústavný súd predovšetkým

poznamenáva, že daňové konanie je ovládané celou radou princípov, resp. zásad, ktoré sú

spoločné pre celú oblasť správy daní a ktoré sa premietajú najmä do roviny práv

a povinností subjektov zúčastnených na daňovej kontrole a nadväzujúcich konaní

a procesov. Tieto princípy, resp. zásady možno rozdeliť do viacerých základných skupín,

z ktorých sú z pohľadu posudzovanej veci najdôležitejšie princípy ústavné a princípy

vyplývajúce zo zákona o správe daní.

Z ústavných princípov je najdôležitejší princíp právneho štátu ( ).

Jednou zo základných aspektov právneho štátu je právna istota, ktorá by sa mala odrážať

v určitej stabilite práva, resp. normotvorby, ale tiež jeho aplikácie. Taktiež právo na súdnu

a inú ochranu ( a nasl. ) patrí k základným komponentom právneho štátu. Pre

daňovú oblasť je vo vzťahu k tomuto právu najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt

nesmie byť v žiadnej fáze správy daní a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený alebo

obmedzený v uplatnení svojich procesných práv. Princíp legality ( )

vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány môžu teda konať iba to, čo je zákonom

povolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Z tejto zásady

vyplýva množstvo obmedzení pre oblasť správy daní. Správca dane napr. nesmie vykladať

zákon extenzívnym spôsobom a nie je v žiadnom prípade oprávnený uskutočňovať výpoveď

svedkov bez oznámenia tohto úkonu daňovému subjektu a pod.

Medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patrí napr. zásada

zákonnosti, ktorá predovšetkým ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní

postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1). V zmysle

zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti

s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších

zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3), podľa ktorej správca dane

hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada

rovnosti (§ 2 ods. 7), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké

práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov

( ).

C. Za účelom overenia tvrdení o porušení označených základných práv sťažovateľky

ústavný súd vykonal dokazovanie vyžiadaním súvisiacich spisov a zistil, že 6. júna 2001

spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly sa u sťažovateľky začala daňová kontrola na

obdobie rokov 1998 a 1999. Ku kontrole sťažovateľka predložila základnú účtovnú

dokumentáciu (napr. hlavnú knihu, knihu analytických účtov, výpisy z bežného účtu, výpisy

z účtu sociálneho fondu, pokladničné doklady, došlé a vyšlé faktúry, zmluvy, záznamy

o prevádzke motorových vozidiel, rekapitulácie miezd, inventárne karty, evidenciu nákupu

pohonných hmôt, evidenciu DPH, veľké technické preukazy) a ostatné podklady k tejto

kontrole zhromažďoval správca dane najmä miestnym zisťovaním. Dňa 25. marca 2002 bol

spísaný protokol o daňovej kontrole, ktorý bol sťažovateľkou prerokovaný 10. apríla 2002.

Napriek tomu, že sťažovateľka s týmto protokolom nesúhlasila, bez ďalšieho konania,

výlučne na základe protokolu o daňovej kontrole, daňový úrad vydal 16. apríla 2002

dodatočný daňový výmer, ktorým sťažovateľke dovyrubil daň.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a právne závery nemožno mať pochybnosti o tom,

že v danom prípade po ukončení daňovej kontroly nebolo uskutočnené vyrubovacie konanie

(prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by sťažovateľka mohla uplatniť svoje

procesné práva, najmä aby už v prvostupňovom konaní dostala príležitosť predložiť všetky

dôkazy potrebné na to, aby jej návrhy uspeli, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími

dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie správneho

orgánu, a vyjadriť sa k nim. Daňové konanie sa v okolnostiach danej veci pre sťažovateľku

začalo bez prvej daňovej inštancie, teda prakticky odvolacím konaním, pričom správca dane

tak svojím postupom porušil základné zásady daňového konania (najmä zásadu zákonnosti,

zásadu súčinnosti, zásadu rovnosti). Ak je konanie pred správnym orgánom vo veci

sťažovateľky zaťažené tak výraznou procesnou chybou, že v danom prípade ani neprebehlo

prvostupňové daňové konanie, nezostáva nič iné, ako konštatovať, že také procesné

pochybenie daňového orgánu je vážnym porušením ustanoveného zákonného postupu ako

podstatného znaku ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu. Správny orgán postupoval

v danom prípade spôsobom, ktorý ani nemohol viesť k vydaniu rozhodnutia na základe

objektívne zisteného skutkového stavu, preto došlo aj k porušeniu princípov spravodlivého

procesu, vrátane porušenia zásady rovnosti.

Ústavný súd po zvážení všetkých uvedených okolností dospel k záveru, že

v napadnutom daňovom konaní správca dane porušil základné princípy daňového konania

tak zásadným spôsobom, že tieto chyby konania mohli mať za následok nezákonné

rozhodnutie vo veci samej, pričom v dôsledku uplatnenia opravných prostriedkov

sťažovateľkou tieto chyby napravené neboli (najmä zachovanie garancie inštančnej kontroly

rozhodnutí správneho orgánu).

1.2 K námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu

Podľa (ďalej len „OSP“) v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti

má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený

skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil (odsek 2). V záujme výchovného

pôsobenia rozsudku dbá súd na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a zaoberalo

sa príčinami sporu (odsek 3).

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu

ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle (ktorého

dôležitým aspektom je právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3) a podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (pozri

napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie

súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti

sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

Z citovaných článkov a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené

súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže

považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis ).

Príslušné ustanovenia a dohovoru, ktoré sa týkajú spravodlivého procesu,

treba interpretovať tak, že kvalita procesu musí zodpovedať právam a povinnostiam,

o ktorých sa koná. Z ústavnoprávneho hľadiska a z požiadaviek, ktoré vyplývajú z ochrany

ústavnosti, rozsahu a spôsobu súdnej kontroly správnych aktov, treba venovať

rozhodnutiam dostatočnú a výraznú pozornosť, rovnako ako ich treba v dostatočnej miere a

presvedčivým spôsobom odôvodniť.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplývajú tieto relevantné

skutočnosti:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu dôvodov

uvedených v odvolaní žalobcu ( ) a dospel

k záveru, že odvolaniu nemožno vyhovieť.

Základom dane z príjmov je rozdiel medzi príjmami, s výnimkou príjmov

oslobodených od dane, a výdavkami (nákladmi) vynaloženými na ich dosiahnutie,

zabezpečenie a udržanie, a to pri rešpektovaní ich vecnej a časovej súvislosti v danom

zdaňovacom období, upravený podľa odsekov 2 až 4.

Hospodársky výsledok alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami sa upraví o sumy,

ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do výdavkov (nákladov) alebo sú do nich

zahrnuté v nesprávnej výške, a o všetky sumy neoprávnene skracujúce príjmy (§ 23 ods. 1,3

o daniach z príjmov v znení zmien a doplnkov).

Správca dane neuznal ako daňový výdavok žalobcu sumu 15 518 580 Sk, ktorú

žalobca mal zaplatiť za výkopové práce D. (10 926 570 Sk), spoločnosti P., s.r.o. V.

(3 632 160 Sk) a podnikateľovi R. K., N. (959 850 Sk).

Z predloženého spisu žalovaného odvolací súd zistil, že v daňovom konaní vypočutí

svedkovia popreli tvrdenia žalobcu. Účtovníčka družstva Z. M. a podpredseda P. O.

vypovedali, že sporné faktúry družstvo nevystavilo, žiadne výkopové práce pre žalobcu

nevykonávali, peniaze na účet družstva neprišli. Faktúry pre žalobcu neboli vôbec

v účtovníctve družstva zaúčtované a neboli ani evidované v knihe vyšlých faktúr.

Konateľ firmy P., s.r.o. V. M. F. uviedol, že on práce pre žalobcu nevykonával,

nemal na to zamestnancov. Práce vykonali zamestnanci firmy I., s.r.o. M. Peniaze, ktoré

mal od žalobcu prevziať, osobne odovzdal M. N. D. M. zistil, že majiteľom a konateľom

spol. I. od 25.3.1997 je M. N., bytom N.. Faktúra č. 021/98 vystavená firmou I., s.r.o. M. za

výkopové a zásypové práce v sume 1 022 900 Sk, z toho DPH 57 900 Sk mala byť zaplatená

v hotovosti 30. novembra 1998 M. N. a faktúra č. 20/98 v sume 2 862 000 Sk, z tho DPH

162 000 Sk mala byť zaplatená 20. novembra 1998, pričom však M. N. bol už od júla 1998

vo väzbe.

Svedok R. K. vypovedal, že so žalobcom nemá žiadne obchodné vzťahy, nikoho

z firmy nepozná, žiadne práce pre žalobcu nevykonával, faktúru nevystavil, podpis

a pečiatka použitá na dokladoch nie je jeho.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel i odvolací súd k záveru, že daňové doklady,

na základe ktorých žalobca preukazoval svoje výdavky, sú nevierohodné a fiktívne. V súlade

s o daniach z príjmov v znení zmien a doplnkov správca

dane neuznal výdavky v sume 15 518 580 Sk a o túto sumu zvýšil základ dane z príjmov

právnických osôb za rok 1998.

Správca dane a ani žalovaný nespochybňovali, že výkopové a zásypové práce boli

vykonané, nie však firmami, ktoré označil žalobca a ktoré mali vystaviť faktúry pre žalobcu.

Kontrolované účtovné doklady mali požadované formálne náležitosti, avšak ich obsah

nezodpovedal skutočnosti.

Podľa odvolacieho súdu bol v preskúmavanej veci náležite zistený skutkový stav,

žalobca mal možnosť navrhovať dôkazy a preukázať pravdivosť svojich tvrdení, čo sa mu

však nepodarilo. Nepreukázal vierohodnosť sporných účtovných dokladov a neuniesol tak

dôkazné bremeno v zmysle o správe daní a poplatkov

v znení zmien a doplnkov.

Tvrdenie žalobcu o porušení § 2 ods. 1,3, 4 Zákona o správe daní a poplatkov ako aj

sú podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodné

a neopodstatnené.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2004 č. -62 je vecne

správny, preto ho odvolací súd podľa potvrdil.“

Z uvedeného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že

najvyšší súd sa sústredil iba na vecnú správnosť svojho rozhodnutia, pričom v tomto smere

možno považovať odôvodnenie tohto rozsudku za skutočne dostatočné. Okrem uvedeného sa

však najvyšší súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nezaoberal procesnými

námietkami sťažovateľky, ktoré sa v daných súvislostiach (ako to je konštatované v bode 1.1

časti III tohto nálezu) javia byť ako rozhodujúce. Najvyšší súd vôbec nezaujal stanovisko

k tomu, či v napadnutom konaní boli, alebo neboli porušené základné zásady daňového

konania, hoci tieto sťažovateľka v doplnení svojho odvolania namietala. Najvyšší súd

nijakým spôsobom nereagoval na námietku sťažovateľky, že v danom prípade vôbec

neprebehlo prvostupňové daňové konanie, čím jej mala byť znemožnená možnosť preukázať

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane. Sťažovateľka pritom

vychádzala z toho, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, a tiež tvrdila, že za daňové

vyrubovacie konanie nemožno považovať jediný úkon správcu dane, a to vydanie

prvostupňového rozhodnutia. Najvyšší súd uvedené závažné tvrdenia sťažovateľky nielen

neskúmal a nedal na tieto otázky ústavne konformné odpovede, ale v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia ani neuviedol, prečo tak neurobil, a preto podľa názoru

ústavného súdu napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu treba považovať za arbitrárne.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , základného práva na

rovnosť účastníkov v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

2. Podľa prvej vety ak sa základné práva alebo

slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. 1 Sž-o-KS 212/04 z 13. septembra 2005 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2

výroku).

3. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia za tri úkony

právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti v roku 2006 a podanie

písomného stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu v roku 2006). Za tri úkony vykonané

v roku 2006 patrí odmena v sume trikrát po 2 730 Sk a k tomu trikrát náhrada režijného

paušálu v sume 164 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Odmenu za zastupovanie v sume 8 682 Sk bolo potrebné

zvýšiť o 19 % dane z pridanej hodnoty, teda o sumu 1 649,58 Sk. Celkové trovy právneho

zastúpenia sťažovateľky predstavujú preto zaokrúhlene sumu 10 332 Sk.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd o uplatnených trovách konania

sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

4. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008