Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 531/2026
PDF · 435.82 KB
No categories available
I. ÚS 531/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Elenou Szabóovou, advokátkou, Komárňanská 100, Hurbanovo, proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6To/4/2021 z 24. júna 2021 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo/63/2024 z 11. decembra 2024 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. apríla 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, práva podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3Tdo/63/2024 z 11. decembra 2024 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Navrhuje zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, a keďže vady, ktoré uplatnil v dovolaní, sa vzťahujú aj na uznesenie krajského súdu sp. zn. 6To/4/2021 z 24. júna 2021, navrhuje zrušiť aj uznesenie krajského súdu. Zároveň navrhuje priznať mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v poradí tretím rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 6T/35/2014-418 z 22. septembra 2020 uznaný za vinného, že si spoločným konaním prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil, a spôsobil tak malú škodu a čin spáchal vlámaním, čím spáchal prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona vo forme
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v znení účinnom v rozhodnom období, za čo mu bol podľa § 114 ods. 1 Trestného zákona uložený peňažný trest vo výmere 50 eur. Podľa § 114 ods. 2 Trestného zákona mu okresný súd pre prípad úmyselného zmarenia výkonu uloženého peňažného trestu určil náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov.
3. O odvolaní sťažovateľa podanom proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6To/4/2021 z 24. júna 2021 tak, že ho podľa § 319 Trestného poriadku v znení účinnom v rozhodnom období ako nedôvodné zamietol.
4. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), e), g) a i) Trestného poriadku (s. 12 napadnutého uznesenia), o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku tým spôsobom, že ho ako nedôvodné odmietol.
II. Argumentácia sťažovateľa
5. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažovateľ podal túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje v niekoľkých argumentačných líniách.
6. Sťažovateľ atakuje odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v časti, v ktorej sa vysporiadal s námietkou, že o jeho obžalobe konal a rozhodoval sudca prvostupňového súdu, ktorý mal byť z úkonov trestného konania vylúčený. Nesúhlasí s tvrdením dovolacieho súdu, že už v pôvodnom konaní mal možnosť zistiť zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 26. marca 2015 (ktorá je súčasťou jeho trestného spisu na č. l. 191 – 196), na ktorom súd vyhlásil rozsudok v inej trestnej veci sp. zn. 6T/32/2015 akým spôsobom bolo o ich vine rozhodnuté, a že v jeho veci rozhodoval identický sudca; napriek tomu jeho zaujatosť nenamietal.
6.1. Sťažovateľ konštatuje porušenie základného práva na prezumpciu neviny v spojení s tým, že v inom trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 6T/32/2015 okresný súd vyslovil jeho vinu v skutkovej vete zjednodušeného písomného rozsudku z 26. marca 2015, ktorý netvorí súčasť súdneho spisu v jeho trestnej veci.
6.2. Základom jeho námietky bolo, že až v rozsudku vo veci ml. (sp. zn. 6T/32/2015 z 26. marca 2015) okresný súd popísal aj jeho konanie a zahrnul ho do výroku rozsudku, a to ešte predtým, ako sa rozhodlo o jeho vine v samostatnom konaní. Zároveň sa v zápisnici o hlavnom pojednávaní z 26. marca 2015 nenachádza predmetný opis konania. Ten bol až v rozsudku, ktorý nebol súčasťou jeho trestného spisu a nebol mu ani doručovaný. Dovolanie podal z dôvodu, že konajúci sudca ho označil za vinného vo výroku rozsudku týkajúcom sa iných obžalovaných. Nestotožňuje sa s argumentáciou najvyššieho súdu, že námietku zaujatosti sudcu mohol a mal vzniesť v priebehu trestného konania – vzhľadom na znenie § 32 ods. 6 Trestného poriadku a absenciu vedomosti o pertraktovanom rozsudku. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na závery rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Mucha proti Slovenskej republike č. 63703/19 z 25. novembra 2021.
6.3. Sťažovateľ konštatuje nesúhlas s tvrdením o preukázaní subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu, pre ktorý bol trestne stíhaný z dôvodu, že ak bol konajúci sudca presvedčený
o jeho vine, čo formuloval už v rozsudku z iného trestného konania, ide aj o vadu právneho (nielen skutkového) posúdenia veci.
6.4. Ak najvyšší súd argumentuje včasným nepodaním námietky zaujatosti proti konajúcemu sudcovi najneskôr v odvolacom konaní (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku), sťažovateľ akcentuje jeho zjednocovacie stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2017 pod č. 15 (ďalej len „zjednocovacie stanovisko č. 15/2017“), ktorým tento postup sám výslovne vylúčil.
7. Sťažovateľ namieta tvrdenie dovolacieho súdu, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa sú stručné, ale poskytujú „výstižné odpovede na otázky, ktoré bolo potrebné riešiť pre posúdenie otázky viny a trestu, keď súdy uverili výpovedi mladistvých, ktoré boli nepriamo podporené aj znaleckými posudkami z odvetvia psychiatria, a presvedčivo odôvodnili, prečo neuverili výpovedi obvineného. Tvrdí, že najvyšší súd posúdil vec na podklade neexistujúceho dôkazu. V priebehu celého konania totiž využil svoje právo nevypovedať, a teda vyjadrenie dovolacieho súdu, že neuveril jeho výpovedi, je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Sťažovateľ atakuje aj hodnotenie výpovede pôvodných spoluobvinených (ktorí boli uznaní za vinných, ale došlo k upusteniu od ich potrestania), ktoré mali byť zmenené a sú aj v rozpore s výpoveďou priameho svedka skutku.
8. Najvyšší súd sa ústavne udržateľným spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou o návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania (výsluchom v otázke trestnej zodpovednosti, čo bola podstatná právna otázka (nie skutková, ako to uviedol najvyšší súd).
9. Dovolací súd prehliadol, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o sťažovateľom podanej námietke zaujatosti týkajúcej sa znalkyne Minimálne do rozhodnutia o nej nie je možné jej posudok použiť pre rozhodnutie v jeho trestnom konaní. Sťažovateľ atakuje odôvodnenie napadnutého uznesenia v tejto otázke, keďže podľa jeho názoru nebolo potrebné ju uplatňovať opätovne, ako to prezentoval najvyšší súd.
10. Sťažovateľ sa nestotožňuje s dovolacím súdom ani v časti posúdenia jeho dovolacích námietok uplatnených v súvislosti s nepreukázaním subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu, pre ktorý bol trestne stíhaný.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
11. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených práv uznesením krajského súdu o zamietnutí sťažovateľovho odvolania podaného proti rozsudku okresného súdu (o jeho uznaní za vinného z prečinu krádeže vo forme spolupáchateľstva) a uznesením najvyššieho súdu (ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu), ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie podané proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
12. Sťažovateľova ústavnoprávna argumentácia je zväčša koncipovaná ako ďalší opravný prostriedok vo veci. Ústavný súd zdôrazňuje, že je nevyhnutné dôsledne odlišovať jeho úlohu pri ochrane základných práv a slobôd od iných orgánov verejnej moci, čo musí odrážať aj odôvodnenie ústavnej sťažnosti, v ktorom nepostačuje argumentovať ani rovnakým metodologickým a obsahovým spôsobom ako v konaní pred všeobecnými súdmi.
13. Ústavný súd, poukazujúc na svoje ústavné postavenie (čl. 124 ústavy), tiež akcentuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03). Rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno spravidla kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). V nadväznosti na popísané fakty ústavný súd pristúpil k posúdeniu sťažovateľových ústavnoprávnych námietok.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku:
14. Sťažovateľ v podstate namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu, že súd meritórne nepreskúmal jeho argumentáciu týkajúcu sa dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, ale túto odmietol na podklade § 371 ods. 4 Trestného poriadku, čím mu neumožnil účinne využiť jediný prostriedok nápravy, ktorý mal k dispozícii vo vzťahu k pochybeniam, ktoré dovolaním vytýkal súdom nižších stupňov. V tejto súvislosti namieta, že konaním súdu došlo aj porušeniu jeho práva na prezumpciu neviny a práva na zákonného sudcu.
15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (m. m. IV. ÚS 544/2023).
16. Pod čl. 6 ods. 1 dohovoru spadá okrem iného právomoc súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred súdom) len jedným z jeho
aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania (m. m. IV. ÚS 544/2023).
17. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie ESĽP z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu, ako je prezumpcia neviny (čl. 6 ods. 2 dohovoru a čl. 50 ods. 2 ústavy).
18. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd sa s pertraktovanou námietkou sťažovateľa meritórne nezaoberal, keďže bol toho názoru, že nebola vznesená ani pred súdom prvého stupňa, ani odvolacím súdom, a preto nebolo možné na ňu v zmysle § 371 ods. 4 Trestného poriadku prihliadať a nemohla byť použitá ani ako podklad pre splnenie dovolacieho dôvodu, ku ktorému smeruje.
19. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstránenie závažných procesných a hmotnoprávnych chýb v právoplatných rozhodnutiach súdov. Podmienky prípustnosti dovolania rieši zákon. Negatívne posúdenie otázky prípustnosti dovolania nemôže viesť k záveru o porušení základných práv sťažovateľa vtedy, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa. K takému záveru môže viesť len ústavne neudržateľný výklad zákona najvyšším súdom v otázke posúdenia prípustnosti dovolania. Stanovenie podmienok obmedzujúcich prípustnosť dovolania je pritom v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje s postavením a úlohami, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní (IV. ÚS 544/2023).
20. Podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Podnet podľa odseku 3 nemožno použiť na podanie dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369 ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.
21. Platí teda, že dovolateľ, ktorý vo svojom dovolaní poukazuje na právnu chybu rozhodnutia alebo konania, ktoré mu predchádzalo, kvalifikovanú ako dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (okrem iných, pozn.), musí preukázať namietanie vytýkanej chyby rozhodnutia alebo konania, a to najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Uvedená podmienka však nebude platiť (okrem iného, pozn.) v prípade, keď predmetná chyba nebola dovolateľovi známa v pôvodnom konaní.
22. Skutočnosť, že sťažovateľ nenamietal zaujatosť konajúceho sudcu v priebehu trestného konania, resp. najneskôr v odvolacom konaní, nerozporuje ani on sám. Namieta však, že tak urobiť objektívne nemohol. Najvyšší súd ale posúdil, že už v pôvodnom konaní mal možnosť zistiť, akým spôsobom bolo rozhodnuté vo vzťahu k ostatným dvom obvineným – o ich vine (hoci došlo k vylúčeniu ich pôvodne spoločne vedenej trestnej veci na samostatné konanie); vedel, že v jeho trestnej veci vypovedali v procesnom postavení svedkov a že v týchto veciach rozhodoval identický sudca. Podľa najvyššieho súdu zároveň bola na hlavnom pojednávaní konanom 26. marca 2015, na ktorom urobili vyhlásenie o vine, ktoré bolo súdom prijaté, prítomná jeho obhajkyňa a zápisnica z neho tvorí súčasť trestného spisu sťažovateľa.
Predmetný záver podľa dovolacieho súdu platí bez ohľadu na to, či bol rozsudok okresného súdu súčasťou trestného spisu sťažovateľa (s. 14 a 15 napadnutého uznesenia). V neposlednom rade podotkol, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku nemožno aplikovať izolovane od § 32 ods. 6 Trestného poriadku, a teda, pokiaľ sa strana dozvie o dôvodoch vylúčenia sudcu a námietku zaujatosti nevznesie bez meškania, má to za dôsledok, že sa o nej nekoná a nerozhoduje. V takom prípade nie je možné ju v dovolacom konaní úspešne uplatniť ako dôvod dovolania, keďže by sa tým de facto negovalo toto zákonné ustanovenie a strana by v zásade mohla čakať až do právoplatného rozhodnutia s jej uplatnením.
23. Najvyšší súd v tejto súvislosti akcentoval závery vyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2021 pod č. 52 (ustanovenie § 371 ods. 4 prvú vetu Trestného poriadku treba vykladať tak, že predpoklad, že namietaná okolnosť bola tomu, kto dovolanie podáva, známa už v pôvodnom konaní, bude daný vždy, ak sa s ňou mohol dovolateľ pri riadnom využití svojich práv – v prípade obvineného realizovaných či už priamo, alebo prostredníctvom obhajcu – oboznámiť už v pôvodnom konaní. V takom prípade sa nemôže dovolateľ úspešne odvolávať na svoju nevedomosť zapríčinenú rezignáciou na uplatnenie svojich práv, resp. majúcu pôvod v ich nedôslednom, resp. nedostatočnom uplatňovaní.).
24. Ústavný súd na podklade popísaných teoretických východísk a po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádza, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci a v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom. Vykonal tak ústavne súladný výklad prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku. Najvyšší súd jasne pomenoval, z akých dokumentov boli zistiteľné skutočnosti, ktoré mohli tvoriť podklad pre uplatnenie sťažovateľom aktuálne namietanej zaujatosti konajúceho sudcu (pozri aj bod 22 tohto uznesenia, pozn.).
25. Ústavný súd sa nemôže stotožniť so sťažovateľovou argumentáciou, že námietku zaujatosti nemohol uplatniť v priebehu konania, keďže zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 26. marca 2015, na ktorú dovolací súd poukázal (a ktorá je súčasťou súdneho spisu, pozn.), nie je zrejmý presný opis skutkovej vety. Podľa § 171 ods. 2 Trestného poriadku vyhlasujú sa úvodné slová „V mene Slovenskej republiky“, úplné znenie výroku tak, ako bol odhlasovaný, aspoň podstatná časť odôvodnenia a poučenie o opravnom prostriedku. Podľa § 163 ods. 3 Trestného poriadku výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Je teda zrejmé, že výrok rozsudku musí obsahovať aj skutkovú vetu. Podľa § 58 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku o každom úkone trestného konania sa spíše, a to spravidla pri úkone alebo bezprostredne po ňom, zápisnica, ktorá musí obsahovať stručné, ale výstižné opísanie priebehu úkonu, z ktorého je zrejmé i zachovanie zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie úkonu, ďalej podstatný obsah rozhodnutí vyhlásených pri úkone. Súčasťou zápisnice o hlavnom pojednávaní z 26. marca 2015 pritom je, že vo veci bol vyhlásený rozsudok v mene Slovenskej republiky, že sa upustilo od potrestania obžalovaných , ako aj to, že
rozhodnutie bolo odôvodnené a konajúci sudca prítomných poučil v súvislosti s opravnými prostriedkami.
26. K tomu sa pridáva nesporný fakt, že sťažovateľova vtedajšia advokátka (ktorá ho zastupovala na podklade povinnej obhajoby) bola účastná na tomto hlavnom pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu o vine (pôvodne stíhaných so sťažovateľom, avšak na danom pojednávaní bola ich trestná vec z dôvodu neúčasti sťažovateľa vylúčená na samostatné konanie), ktoré bolo súdom uznesením prijaté a došlo aj k vyhláseniu rozsudku v danej veci (prezumpcia vedomosti obhajoby). V kontexte popísaných skutočností nemožno vyhodnotiť, že by záver najvyššieho súdu o možnosti sťažovateľa vzniesť námietku zaujatosti už v priebehu konania nebol uskutočnený v medziach ústavnej akceptovateľnosti. Tento rezultát neovplyvňuje ani sťažovateľovo tvrdenie, že skutková veta rozsudku okresného súdu z 26. marca 2015 a znenie obžaloby sa nestotožňujú. Znenie skutkovej vety sa totiž môže v priebehu trestného konania meniť, resp. skutková veta (popis skutku v rozhodnutí) nie je nemenný, pretože odráža aktuálny stav dokazovania. Dôležité je zachovanie totožnosti skutku, čo v okolnostiach veci nie je sporné.
27. Pre posúdenie pertraktovaných námietok bol pre najvyšší súd rozhodujúci fakt, či bola eventuálna zaujatosť konajúceho sudcu objektívne zistiteľná z obsahu spisového materiálu, prípadne samotného priebehu pojednávania, t. j. či sa s ňou sťažovateľ mohol pri riadnom využití svojich práv oboznámiť v pôvodnom konaní. Platí pritom, že spravodlivosť konania v trestných veciach musí byť zachovaná za každých okolností, avšak určenie, či konanie bolo spravodlivé, nemôže byť založené na jednom a nemennom pravidle a vždy je potrebné prihliadnuť na okolnosti každej veci a zistiť, či konanie bolo spravodlivé ako celok. To znamená, že je potrebné v každej jednotlivej veci prihliadnuť na priebeh celého súdneho konania a nemožno prihliadať izolovane len na jeho jeden konkrétny aspekt či na jednu konkrétnu skutočnosť (v angličtine „incident“) v tomto konaní (m. m. rozhodnutie ESĽP vo veci Beuze proti Belgicku, body 120 a 121 odôvodnenia).
28. Pokiaľ ide o priebeh samotného pojednávania, ústavný súd vzhliadol osobitné okolnosti veci aj v tom, že znenie rozsudku okresného súdu z 26. marca 2015, ktorý nebol súčasťou sťažovateľovho trestného spisu, si sťažovateľ vyžiadal od mestského súdu až v roku 2024, a to napriek tomu, že rozsudok bol vydaný už v roku 2015 a zápisnica o hlavnom pojednávaní z 26. marca 2015, na ktorom sa zúčastnila jeho obhajkyňa a na ktorom došlo k vyhláseniu dotknutého rozsudku, bola súčasťou spisového materiálu v podstate od začiatku.
29. Sťažovateľovo tvrdenie, že § 32 ods. 6 Trestného poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, resp. zjednocovacie stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2017 pod č. 15 mu neumožňovali uplatnenie námietky zaujatosti, tak na pomyslených miskách váh neprevážilo tvrdenie najvyššieho súdu (v komplexe už popísaných skutočností, pozn.) o tom, že vo veci výrazne rezonuje snaha sťažovateľa so značným časovým odstupom od právoplatného rozhodnutia vo veci samej, využívajúc prakticky celú trojročnú lehotu na podanie dovolania, využiť rozsudok vo veci Mucha proti Slovenskej republike na zvrat jeho odsúdenia vyslovením záveru o zaujatosti sudcu v pôvodnom konaní, ktorú ale do právoplatnosti rozhodnutia vo veci nenamietal (resp. ju účelovo/alebo nedopatrením nepodal, pozn.). Inak povedané, najvyšší súd neprijal tvrdenie sťažovateľa o tom, že objektívne nemohol podať námietku zaujatosti. Ústavný súd k zjednocovaciemu stanovisku trestnoprávneho kolégia č. 15/2017 dodáva, že v nadväznosti na vývoj judikatúry už nebolo predmetné stanovisko aktuálne vo vzťahu k obdobným otázkam v čase, keď najvyšší súd rozhodoval o sťažovateľovom dovolaní.
30. Pokiaľ je teda rozhodujúcim kritériom fakt, či sa sťažovateľ mohol pri riadnom využití svojich práv oboznámiť s dotknutou skutočnosťou už v pôvodnom konaní, po oboznámení sa s napadnutým uznesením a obsahom súdneho spisu ústavný súd uzatvára, že v priebehu konania mal sťažovateľ k dispozícii obhajcu ako osobu znalú práva, ktorá sa zúčastnila hlavného pojednávania, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku okresného súdu, ktorého znenie aktuálne namieta v súvislosti s namietaných porušením jeho práv. Zároveň si jeho znenie vyžiadal až po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej, pričom nemožnosť jeho skoršieho vyžiadania sťažovateľ neodôvodňoval. Pokiaľ v podstate argumentuje nemožnosťou podania námietky z dôvodu v tom čase aplikovanej judikatúry, predmetné nekorešponduje so skutočnosťou, že námietku zaujatosti sudcu uplatnil až potom, keď si (v roku 2024) vyžiadal rozsudok okresného súdu z 26. marca 2015. Predmetná okolnosť sa mu teda nestala známou až v roku 2024, ale bola a mohla byť sťažovateľovi známa v skoršom časovom období pri vynaložení bežnej procesnej bdelosti.
31. Najvyšší súd teda v rozsahu namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku nepristúpil k jeho vecnému prieskumu, keďže tomu bránil § 371 ods. 4 Trestného poriadku, pretože dôvody nepodania námietky zaujatosti proti konajúcemu sudcovi vyhodnotil ako také, ktoré sťažovateľovi boli známe už v pôvodnom konaní a nenamietal ich najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.
32. Podmienka na dovolací prieskum uvedená v § 371 ods. 4 prvej vete Trestného poriadku je prejavom zásady subsidiarity a nerešpektovanie predmetného obmedzenia najvyšším súdom by znamenalo porušenie princípu konania štátneho orgánu len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom zhmotneného v čl. 2 ods. 2 ústavy a diskrimináciu všetkých dovolateľov, vo vzťahu ku ktorým je také obmedzenie štandardne a obligatórne uplatňované.
33. Ústavný súd opakuje, že mu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu, a ak závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, nemá dôvod zasahovať do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu (m. m. II. ÚS 223/2019, III. ÚS 394/2023). Sumarizuje, že najvyšší súd vykonal ústavne súladný výklad prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku. Hoci sa dá uzatvoriť, že zvolil reštriktívnejší výklad, nič to nemení na skutočnosti, že išlo o jeden z možných ústavne súladných interpretácií právnej normy vzhľadom na okolnosti dotknutej veci.
34. V nadväznosti na popísané skutočnosti a závery ústavného súdu nie je dôvodné ďalej sa zaoberať sťažovateľovou námietkou, že konajúci sudca ho označil za vinného vo výroku rozsudku týkajúcom sa iných obžalovaných a v tejto súvislosti došlo k porušeniu jeho práv, ako ani tým, že zaujatý sudca nemohol vysloviť preukázanie subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu.
K tvrdenej absencii rozhodnutia o námietke zaujatosti podanej proti znalkyni:
35. Pokiaľ sťažovateľ namieta nevysporiadanie sa najvyššieho súdu s námietkou zaujatosti, ktorú podal proti znalkyni , na podklade čoho usudzuje, že nie je možné použiť jej posudok ako podklad pre rozhodnutie v jeho veci, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa predmetnou otázkou zaoberal a adresne sa s ňou vysporiadal. Pomerne podrobne popísal postup, akým bola znalkyňa uznesením zo 7. mája 2018 pribratá do konania na podanie znaleckého posudku, následné podanie sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu z vecných dôvodov
a z dôvodu jej osoby, ako aj na to nadväzujúce zrušenie tohto uznesenia a jej opätovné pribratie do konania uznesením z 20. septembra 2019, čo korešponduje s obsahom súdneho spisu. Ako podstatná sa tu javí okolnosť, že sťažovateľ nepodal proti predmetnému (v poradí druhému) uzneseniu o jej pribratí do konania sťažnosť, v nadväznosti na čo nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd akcentoval, že sťažovateľ sa navyše osobne zúčastnil predmetného znaleckého dokazovania, avšak námietku zaujatosti v tomto štádiu – po doručení mu uznesenia o pribratí menovanej znalkyne, už nepodal. Najvyšší súd teda nepovažoval otázku týkajúcu sa osoby znalkyne za nevyriešenú. Ďalej sa ale osobitne vyjadril aj k dôvodom, pre ktoré by podľa sťažovateľa mala byť vylúčená z možnosti podať vo veci znalecký posudok, ako aj k prípadnej nezákonnosti vykonania znaleckého posudku (s. 23 napadnutého uznesenia). Najvyšší súd tak poskytol sťažovateľovi zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď. Nemožno sa stotožniť s tvrdením o absencii vysporiadania sa s otázkami tohto charakteru. Skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil s právnym názorom sťažovateľa, nie je dôvodom na vyslovenie porušenia jeho práv.
K nevykonanému dokazovaniu:
36. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nevykonanie navrhovaných dôkazov, a to jeho návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania (výsluchom v otázke trestnej zodpovednosti, čo bola podstatná právna otázka (nie skutková, ako to uviedol najvyšší súd). Vadu ústavnoprávneho rozmeru podľa názoru sťažovateľa zakladá, že nevykonanie dôkazu krajský súd neodôvodnil a táto skutočnosť nebola ústavne udržateľným spôsobom posúdená ani v rámci dovolacieho konania, v ktorom namietal (okrem iného, pozn.) porušenie svojho práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
37. Ústavný súd sa zaoberal preskúmaním toho, ako sa krajský súd vysporiadal so sťažovateľom navrhnutými dôkazmi, a zároveň aj tým, ako sa k predmetnej skutočnosti vyjadril dovolací súd v napadnutom uznesení. Jeho úlohou bolo preskúmať, či bolo posúdenie navrhovaných dôkazov (v kontexte sťažovateľom prezentovaných námietok, pozn.) krajským súdom a v nadväznosti na to aj vysporiadanie sa s touto otázkou v kontexte uplatneného dovolacieho dôvodu v napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavne udržateľné vo vzťahu k okolnostiam preskúmavanej veci. Na tento účel ústavný súd v primeranom rozsahu použil aj tzv. „Perna test“ (Perna proti Taliansku, č. 48898/99, rozsudok veľkého senátu zo 6. 5. 2003, doplnený koncepciou v zmysle rozsudku veľkého senátu ESĽP vo veci Murtazaliyeva proti Rusku z 18. 12. 2018, č. 36658/05), ktorý je založený (čo i len implicitne) na posúdení troch základných kritérií: (a) či bola žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty obvinenia, či (b) bol posúdený význam určitého dôkazu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nebol vykonaný v priebehu súdneho konania, a napokon (c) či toto rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania. Bez zrozumiteľného, logického a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdu nemožno za obvyklý postup prijať stav, ak súdy vykonajú dôkazy navrhnuté obžalobou a dôkazy navrhnuté obhajobou odmietnu s odôvodnením, že už existuje dostatočná dôkazná báza pre odsúdenie obžalovaného. Rešpektovanie záruk vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru vyvoláva potrebu vyvážene posúdiť a preskúmať nielen verziu skutočností prezentovaných obžalobou, ale aj takú verziu vo vzťahu k rozhodujúcim okolnostiam prípadu, ktorou sa bráni obhajoba. Nie je možné vylúčiť ani situáciu, že dôkazný stav bude natoľko presvedčivý, že dôkazné návrhy obhajoby môžu byť súdom v individuálnych okolnostiach prejednávanej veci vyhodnotené ako nadbytočné. Na to však musí nadväzovať
pregnantná súdna argumentácia, ktorá tento postup vysvetlí bez vyvolania pochybností o spravodlivosti samotného konania (ZNaU č. 22/2023).
38. V kontexte vopred nastavených kritérií ústavný súd posudzoval, či v okolnostiach preskúmavanej veci ide o ústavne udržateľné vysporiadanie sa so sťažovateľovými námietkami zo strany všeobecných súdov. Sumarizuje, že návrh sťažovateľa na doplnenie znaleckého dokazovania výsluchom bol uplatnený na verejnom zasadnutí krajského súdu konanom 24. júna 2021 z dôvodu odlišnosti záverov ich znaleckých posudkov.
39. Z pripojeného súdneho spisu (sp. zn. 6T/35/2014) ústavný súd zistil, že zo zápisnice o verejnom zasadnutí z 24. júna 2021 ani z uznesenia krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd o tomto návrhu explicitne rozhodol.
40. Ústavný súd sa ďalej zameral na preskúmanie odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k posúdeniu otázky ne/vykonania dôkazu a absencii zmienky o jeho nevykonaní. Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ túto svoju námietku subsumoval pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd sa predmetnou problematikou explicitne zaoberal na strane 19 a 20 napadnutého uznesenia, keď uviedol, že obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10, resp. 11 Trestného poriadku nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V konkrétnosti potvrdil, že krajský súd na predmetný návrh na doplnenie dokazovania explicitne nereagoval a na verejnom zasadnutí o ňom nerozhodol. Pripustil, že nerozhodnutím súdu o odmietnutí návrhu na doplnenie dokazovania môže dôjsť k porušeniu práva na obhajobu, pokiaľ súd nevysvetlí zrozumiteľným spôsobom nadbytočnosť či nepotrebnosť doplnenia dokazovania a existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu. K takému záveru ale nedospel s poukazom na obsah uznesenia krajského súdu (s. 3 a 4 uznesenia krajského súdu), z ktorého vyplynulo, na podklade akých dôvodov odvolací súd nevykonal predmetné návrhy. Najvyšší súd sumarizoval, že vo vzťahu k išlo o nadbytočnosť, keďže odvolací súd považoval vo veci vykonané znalecké dokazovanie z odvetvia psychiatrie týkajúce sa posúdenia obvyklej a rozpoznávacej schopnosti sťažovateľa za dostatočné. V prípade išlo na rozdiel od o procesné postavenie svedka, a nie znalca, ako to namietal sťažovateľ, a teda ňou uvedené tvrdenia týkajúce sa ovládacích a rozpoznávacích schopností v čase spáchania skutku boli výhradne názorom ošetrujúceho lekára (s. 20 napadnutého uznesenia).
41. V rámci jednotlivých posudzovaných kritérií tzv. Perna testu ústavný súd uvádza, že k istému pochybeniu došlo na strane krajského súdu, keď opomenul o dotknutom návrhu na doplnenie dokazovania rozhodnúť a svoje rozhodnutie explicitne odôvodniť. Platí ale, že pokiaľ súdy v rámci vysporiadania sa s množstvom dôkazov obhajoby síce opomenuli uviesť, prečo nevykonali navrhované dôkazy, súčasne sa však v ich rozhodnutiach zreteľne a bez dôvodných pochybností uvádza, že sťažovateľ bol jednoznačne usvedčený na základe už vykonaných dôkazov, nemožno uzavrieť, že išlo o dôkazy opomenuté, t. j. o také dôkazné návrhy, ktorých vykonanie by malo zásadný význam pre posúdenie riešenej otázky (m. m. Ústavný súd Českej republiky II. ÚS 783/17). K posúdeniu ústavnoprávnej relevancie pochybenia v procese dokazovania vo vzťahu k tzv. opomenutým dôkazom je ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti oprávnený korigovať len najextrémnejšie excesy (m. m. Ústavný súd Českej republiky
II. ÚS 418/03). Nedôslednosť krajského súdu zhojilo odôvodnenie najvyššieho súdu. Krajský súd síce nepristúpil k explicitnému hodnoteniu návrhu na vykonanie dôkazu, avšak pristúpil k vyhodnoteniu dôkaznej situácie z pohľadu nadbytočnosti jeho vykonania. Bol totiž bez ďalších pochybností presvedčený o tom, že vykonanie obhajobou navrhovaných dôkazov by neviedlo k inému rozhodnutiu o vine, ako aj o dostatočnosti zisteného skutkového stavu, čo podporil pomenovaním konkrétnych dôkazov vo veci spolu so skutočnosťami, ktoré z nich vyplývali (s. 3 a 4 uznesenia krajského súdu). Najvyšší súd sa (v nadväznosti na sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody a námietky, pozn.) následne stotožnil s rozhodnutím odvolacieho súdu. Konajúce súdy sa teda nevyjadrili k odmietnutiu jednotlivých návrhov explicitne, no z rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé (z jeho rôznych častí) argumenty, ktoré dávajú odpovede na účel, pre ktorý sťažovateľ navrhoval vykonať jednotlivé dôkazy. Na podklade popísaného možno konštatovať, že dotknutým návrhom na vykonanie dôkazu zodpovedalo odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov o ich nevykonaní, z ktorých vyplynulo, že predmetné dôkazy by boli vo veci nadbytočné, čomu zodpovedala aj explicitná a čiastočne aj implicitná odpoveď súdov, ktorú bolo možné nájsť v samotnom rozhodnutí (krajského a najvyššieho súdu).
42. Zvolený postup súdov (najmä krajského súdu) ústavný súd hodnotí ako hranične ústavne udržateľný. Vzal však do úvahy princíp racionality, ktorý v okolnostiach individuálnych vecí prehodnocuje reálne dopady porušenia procesných práv na postavenie sťažovateľa a ochranu jeho základných práv a slobôd. Ústavný súd zvažoval aj hospodárnosť konania v prípade zrušenia namietaného rozhodnutia „len“ pre účely doplnenia tejto časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, keďže odstránenie pertraktovaného nedostatku by podľa názoru ústavného súdu nebolo (vzhľadom na dosiaľ vymedzené skutočnosti konštatované v tomto uznesení, pozn.) aktuálne spôsobilé ovplyvniť situáciu sťažovateľa v jeho prospech (m. m I. ÚS 68/2022, I. ÚS 12/2022, I. ÚS 536/2024). Preto v závere vyhodnotil, že popísaný postup súdov nevyvoláva pochybnosti o spravodlivosti samotného konania.
43. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd posúdil otázku dokazovania vo vzťahu k rozumovej a mravnej vyspelosti sťažovateľa v čase spáchania skutku ako otázku skutkovú, a nie právnu, ide o mylnú interpretáciu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Dovolací súd totiž tento záver nevyslovil. V podstate vyslovil, že otázka ďalšieho dokazovania, t. j. širšieho zisťovania skutkových poznatkov (nie otázka hodnotenia sťažovateľovej ne/príčetnosti), je otázkou skutkovou. Podľa § 145 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky ani hodnotiť vykonané dôkazy, ani robiť právne závery. Samotný znalecký posudok je dôkazný prostriedok, ktorý je objektom hodnotenia zo strany konajúceho orgánu tak, ako aj iné dôkazné prostriedky.
K vykonanému dokazovaniu a znakom skutkovej podstaty trestného činu krádeže:
44. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nesúrodo namieta značné množstvo skutočností týkajúcich sa vykonaného dokazovania a nenaplnenia znakov skutkovej podstaty prečinu krádeže, za ktorý bol právoplatne odsúdený (nevieryhodnosť výpovedí svedkov; rozpor ich výpovede s výpoveďou priameho svedka; nesprávne vyjadrenie, že najvyšší súd neuveril jeho výpovedi, pričom v priebehu konania využil svoje právo nevypovedať; nesprávne právne posúdenie skutku [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] z dôvodu nepreukázania subjektívnej a objektívnej stránky prečinu krádeže a nesprávne použitie § 23 a § 95 Trestného zákona).
45. Predmetné námietky ale nekoncipuje ako ústavnoprávnu argumentáciu, ale ako tvrdenia pred ďalšou opravnou inštanciou, ktorú ústavný súd nepredstavuje (pozri aj bod 13 tohto uznesenia). Ústavný súd sa v tomto kontexte zaoberal posúdením nastolených otázok zo strany najvyššieho súdu (eventuálne krajského či okresného súdu) v nadväznosti na to, ako ich uplatnil v dovolacom konaní a akým spôsobom sa s nimi vysporiadal najvyšší súd.
46. Vo vzťahu k tvrdeniam týkajúcim sa uznania ho za vinného najvyšší súd nenašiel porušenie jeho práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, keďže nezistil zásadné pochybenie v odôvodnení súdov nižšej inštancie. Práve v tejto časti najvyšší súd vyslovil sťažovateľom namietané tvrdenie, že súdy nižšieho stupňa „presvedčivo odôvodnili, prečo neuverili výpovedi obvineného“. Sťažovateľ toto vyjadrenie namieta z dôvodu, že v priebehu konania využil svoje právo nevypovedať (súdy teda nemohli neuveriť jeho výpovedi). Najvyšší súd toto vyjadrenie ale nevyslovil ako samostatné tvrdenie, ale v nadväznosti na posudzovanie dostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Ústavný súd po oboznámení sa s rozhodnutiami súdov nižšieho stupňa uzatvára, že tieto sa vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu vyjadrovali aj k otázke, prečo neuverili obhajobe sťažovateľa (nie priamo jeho výpovedi, s. 4 uznesenia krajského súdu, s. 5 rozsudku okresného súdu). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažuje predmetné (javí sa že) nepresné tvrdenie dovolacieho súdu za ústavne problematické.
47. Vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku najvyšší súd zaujal stanovisko o naplnení zákonných znakov spolupáchateľstva trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona (s. 25 napadnutého uznesenia), kde zahrnul aj vyjadrenie sa k otázke sťažovateľovej viny (s. 26 napadnutého uznesenia). Pokiaľ najvyšší súd v súvislosti s naplnením subjektívnej stránky trestného činu (ktorá bola aj okresným súdom jasne pomenovaná) odkázal na stanovisko najvyššieho súdu publikovaného v zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov č. 1/2011 pod č. 3 [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným dokazovaní subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia.], ústavný súd k predmetnému nemá výhrady.
48. Za ústavne neakceptovateľné nemožno považovať, ak najvyšší súd vyhodnotil sťažovateľove námietky týkajúce sa správnosti skutkových zistení či domáhajúce sa zmeny ich hodnotenia v jeho prospech ako nepatriace pod uplatnený dovolací dôvod. V neposlednom rade dovolací súd posúdil aj jeho námietky týkajúce sa hodnovernosti svedeckých výpovedí a obsahu znaleckých posudkov, ktoré podradil pod tzv. nesprávne hodnotenie dôkazov a z toho vyplývajúcu nesprávnosť skutkových zistení, ako nesubsumovateľné pod dovolací dôvod (s. 27 napadnutého uznesenia). K tomuto hodnoteniu ústavný súd už len v skratke odkazuje na s. 3 a 4 uznesenia krajského súdu (v kontexte odôvodnenia rozsudku okresného súdu najmä na s. 5 a 6), ktoré sa venovalo otázke hodnotenia jednotlivých dôkazov vo veci. Ústavný súd ani v tomto síce stručnejšom posúdení veci nenašiel ústavnoprávny problém, právny omyl, exces či svojvoľnosť. Opakuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. aby príslušné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 638/2024, I. ÚS 227/2026).
49. Najvyšší súd sa venoval aj námietkam týkajúcim sa sťažovateľovej trestnej zodpovednosti (s. 24), pričom jeho závery ústavný súd nepovažuje za potrebné citovať.
50. Ústavný súd, sumarizujúc všetky vo veci dosiaľ popísané skutočnosti, bez potreby ich opätovného opakovania uzatvára, že aj napriek hraničnej udržateľnosti niektorých častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (v spojení s uznesením krajského súdu) dospel k záveru, že vo veci nezistil takú možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, v nadväznosti na čo ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“).
51. Osobitne, pokiaľ ide o namietané porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122). Ústavný súd v danom prípade nezistil, že by k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo, preto ani nie je možné dospieť k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Ústavný súd poznamenáva, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013, III. ÚS 135/2014, III. ÚS 167/2015).
52. Vo vzťahu k namietanému čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd dopĺňa, že tento článok ústavy je vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako taký má charakter všeobecných ústavných princípov. Napriek tomu, že je implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemá charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 7/2010, I. ÚS 518/2013). Nezakotvuje však žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania (m. m. III. ÚS 99/2012, III. ÚS 313/2018).
53. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu