Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 167/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015

prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkom

č. k. 282 z 18. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 282

z 18. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa stal obeťou „porušenia práva na prístup

k súdu, na spravodlivé súdne konanie, na účinný opravný prostriedok pred národnými

súdmi v konaní pod č. k. na Najvyššom súde SR“, ktorý potvrdil „zjavne

nezákonný a nespravodlivý, arbitrárne odôvodnený rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. zo dňa 27. februára 2013 vydaný na podklade nedostatočne

a nepresvedčivo zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia.

V konaní pred Krajským súdom v Bratislave došlo k porušeniu práva sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie, porušeniu práva rovnosti a kontradiktórnosti súdneho

konania, čo sťažovateľ namietal.

Touto sťažnosťou sťažovateľ namieta porušenie jeho práva na prístup k súdu, práva

na spravodlivý súdny proces a to tým, že porušovateľ odňal sťažovateľovi právo osobne sa

zúčastniť konania o odvolaní, právo byť vypočutý odvolacím súdom a predniesť svoju

argumentáciu za účelom dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia porušovateľom v jeho

prospech a to zrušením, resp. zmenením napadnutého rozsudku vydaného Krajským súdom

v Bratislave dňa 25. februára 2013.

Sťažovateľ tvrdí, že právo sťažovateľa byť vypočutý a osobne sa zúčastniť konania

o odvolaní pred Najvyšším súdom SR aj s akcentom, že dovolanie proti potvrdzujúcemu

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR je neprípustné (, ), je treba

považovať za základný prvok práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 SR a Dohovoru, ktorý musí byť chránený v ktoromkoľvek

procesnom štádiu, lebo ostatné záruky obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 Dohovoru týkajúce sa

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti konania by nemali žiaden zmysel, keby nebol chránený

prístup na súd, ktorý je predbežnou podmienkou užívania týchto záruk.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto

rozhodnutie:

„1. Základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

podľa , SR a podľa , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR a jeho rozsudkom

č. k. zo dňa 18. júna 2014 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 18. júna 2014 sa

zrušuje, vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 eur, ktoré je

Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie

Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ). Základné právo na súdnu ochranu však

neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby

bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie

veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť

prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky

spravodlivého procesu ().

Podstatou sťažovateľových námietok je tvrdenie o odňatí práva byť vypočutý

a osobne sa zúčastniť konania o odvolaní, keďže napadnutý rozsudok vydal najvyšší súd bez

toho, aby vo veci vykonal pojednávanie, a mohol tak predniesť argumentáciu pre účely

dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia.

V súvislosti s preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý bol

vydaný v konaní podľa V. časti (ďalej aj „OSP“), je

potrebné podľa názoru ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania

(správne súdnictvo). V konaní podľa V. časti súdy preskúmavajú „zákonnosť“

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno právne a procesno právne predpisy. Inými slovami, treba

vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba

právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(, , , , ,

).

V napadnutom rozsudku najvyšší súd uvádza, že ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2

preskúmal rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 226 z 27. februára 2013 spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, bez

pojednávania „v súlade s a jednomyseľne dospel k záveru, že

odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť“.

Podľa odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez

pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi

pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.

Sťažovateľ netvrdil, že by najvyšší súd pri svojom postupe porušil ustanovenie

ukladajúce súdom povinnosť upovedomovať účastníkov konania elektronickými

prostriedkami o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku ( ) alebo

ustanovenie ukladajúce povinnosť súdu oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu 5 dní pred jeho vyhlásením. Ústavný súd sa preto zameral len na

posúdenie, či v danom prípade mohol najvyšší súd rozhodnúť bez vykonania pojednávania

a nezasiahnuť pritom do sťažovateľom označených práv zaručených a dohovorom.

Z uvádzaného ustanovenia vyplýva, že odvolací súd nariadi pojednávanie, len ak to

považuje za potrebné alebo ak mieni vykonať dokazovanie. Je teda len na úvahe

odvolacieho súdu, aby rozhodol, či pri prerokúvaní tej ktorej veci považuje najmä

s ohľadom na potrebu ďalšieho dokazovania vykonanie pojednávania vo veci za potrebné.

Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však nevyplýva, že by najvyšší súd

v danej veci vykonával nejaké dokazovanie, preto jeho rozhodnutie nenariadiť pojednávanie

možno hodnotiť ako využitie zákonom povolenej (ba dokonca predpokladanej) možnosti

prerokovania odvolania proti rozsudku krajského súdu v rámci správneho súdnictva.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej

uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva podľa alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, , ). Takýto postup podľa

platného procesnoprávneho ustanovenia nemožno považovať za porušenie práva na verejné

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručeného sťažovateľom označeným

, pretože zákon môže ustanoviť medze základných práv a slobôd, pričom

pri ich obmedzení sa musí dbať na ich podstatu a zmysel ( a 4 ).

Podľa názoru ústavného súdu námietka sťažovateľa, že v dôsledku postupu

najvyššieho súdu nemohol predniesť svoju argumentáciu pred odvolacím súdom, neobstojí,

pretože v danom prípade ide už v poradí o tretí štátny orgán (a v rámci správneho súdnictva

o súd druhého stupňa), na ktorom sa prerokúva jeho právna vec, a sťažovateľ mal možnosť

už v predchádzajúcich štádiách konania sa k veci vyjadriť vrátane možnosti vyjadriť sa

k veci na pojednávaní v konaní pred krajským súdom, a tak predniesť všetky argumenty

odôvodňujúce priznanie práva, ktorého sa domáhal. Súdne konanie pred prvostupňovým

a odvolacím súdom totiž z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, a preto aplikácia

uvádzanej procesnoprávnej úpravy, tak ako bola v posudzovanom prípade vykonaná,

neindikuje porušenie základných procesnoprávnych princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1

a , ako aj dohovoru.

Ústavný súd ďalej poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu obsahujúce dostatok presvedčivých právnych úvah odôvodňujúcich

rozhodnutie vyhlásené vo veci a pre účely posúdenia namietaného porušenia označených

práv zaručených a dohovorom z relevantných častí jeho odôvodnenia uvádza:

«V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ splnil zákonné podmienky pre priznanie

invalidného dôchodku, sporná zostáva iba jeho výška, ktorú navrhovateľ považuje

za „podhodnotenú“, pretože odporkyňa pri ustálení výšky invalidného dôchodku

nezohľadnila jeho príjem z pracovného pomeru so spoločnosťou KVESTOR Q s.r.o., a to

za obdobie od 14.12.1998 do 30.09.2008. Malo ísť o pracovný pomer na základe pracovnej

zmluvy zo dňa 04.12.2008 v znení dodatku z 15.01.1999 s dohodnutou čistou mesačnou

mzdou vo výške 30 000 Sk. Problém vyplynul z toho, že uvedený zamestnávateľ si neplnil

svoje povinnosti voči sociálnej poisťovni nepredkladal evidenčné listy dôchodkového

zabezpečenia, mesačné výkazy poistného, nesplnil si ohlasovaciu povinnosť pri

zamestnávaní poberateľa dôchodku a neumožnil vykonanie kontroly zamestnancom

Sociálnej poisťovne.

Ako vyplýva z obsahu spisu, odporkyňa svoj postup odôvodnila tým, že nemôže

považovať maximálne vymeriavacie základy predložené pôvodným štatutárnym orgánom

spoločnosti KVESTOR Q s.r.o. v konkurze za hodnoverné a ich správnosť nie je možné

overiť prvotnými dokladmi. Tieto údaje boli uvedené za obdobie od 01.01.2004

do 30.09.2008 na opakovane predložených evidenčných listoch dôchodkového poistenia

a za obdobie od 04.12.1998 do 31.12.2003 na tlačive „údaje na účely vedenia evidenčných

listov dôchodkového zabezpečenia zamestnancov malých závodov“, pričom tieto neboli

po vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti dňa 17.10.2000 predložené správcom

konkurznej podstaty, na ktorého prešlo aj oprávnenie konať za úpadcu v pracovnoprávnych

vzťahoch (vrátane všetkých povinností, ktoré sú s tým spojené), ale pôvodným štatutárnym

orgánom úpadcu konateľom . Hodnovernosť údajov

spochybňovala aj skutočnosť, že z dodatočne vyhotovených tlačív „údaje na účely vedenia

evidenčných listov dôchodkového zabezpečenia zamestnancov malých závodov za roky 1998

až 2003“ pôvodne nevyplývalo, kto ich vyhotovil, až neskôr na základe opravy boli

potvrdené a overené a ako mzdový účtovník bola uvedená

spoločnosť JUPITER SK, s. r. o., ktorá vznikla 30. novembra 2005 a v mene ktorej je

oprávnená konať , čo je navrhovateľovi blízka osoba. V rámci kontroly na

overenie správnosti predložených dokladov ani pôvodný, ani nový správca tieto nepotvrdili,

naopak, spochybnil pracovný pomer navrhovateľa s tým, že pracovnú

zmluvu považuje za simulovanú. Svoj názor odôvodňoval tým, že jednak miesto výkonu

práce dohodnuté v , čo bol

podľa jeho osobného zistenia byt v paneláku, ale hlavne, že ešte v decembri 1998 bol

úpadca vykradnutý, a to vrátane technológie, ktorá už nebola obnovená a úpadca

nevykonával predmet svojej činnosti (výroba alkoholických a nealkoholických nápojov); to

znamená, že pracovné zmluvy stratili svoje opodstatnenie. Tento záver nepriamo potvrdzuje

aj skutočnosť, že podľa predloženej pracovnej zmluvy bol navrhovateľ zamestnaný ako

obchodný a personálny manažér s právomocou pre aktívnu a pasívnu ochranu objektu,

pričom sám potvrdil, že od vyhlásenia konkurzu mu nebola prideľovaná práca, ani

vyplatená mzda (ktorej vyplatenie si neúspešne uplatnil v konkurznom konaní). V rámci

dokazovania vykonaného odporkyňou bolo tiež zistené, že uvedená spoločnosť v spornom

období, t. j. od 14. decembra 1998 do 30. septembra 2008 nebola registrovaná ako platiteľ

dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a neodvádzala Daňovému úradu Trnava

žiadne preddavky na daň zo závislej činnosti ani nepodávala daňové priznania. Všetky

tieto: skutočnosti podporujú záver odporkyne o nedôveryhodnosti poskytnutých údajov

spoločnosti KVESTR Q, s.r.o. ako zamestnávateľa.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku, že krajský súd mu

odňal možnosť konať pred súdom tým, že ho nepoučil o jeho procesných právach v zmysle

Táto poučovacia povinnosť sa dotýka výlučne oblasti procesného práva,

pričom navrhovateľ nešpecifikoval, o ktoré procesné právo mal byť postupom súdu ukrátený

a takáto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu spisu. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil

s názorom navrhovateľa, že súd si mal vyžiadať vyšetrovací spis, pretože vyšetrovanie nie je

ukončené a pre súd platí viazanosť rozhodnutí príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný

trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov

a nepatrí mu, aby sám posudzoval tieto otázky. Napokon, ako to uviedli odporkyňa aj súd

v odôvodnení svojich rozhodnutí, ak by v budúcnosti došlo k overeniu

hodnovernosti predložených osobných vymeriavacích základov, prípadne predloženiu

právoplatného rozhodnutia súdu o mzdových nárokoch navrhovateľa u zamestnávateľa

KVESTOR Q, s. r. o. v konkurze, odporkyňa v súlade s

rozhodne znova o sume už priznaného invalidného dôchodku.

Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutia odporkyne

za zákonné a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa

potvrdil.»

Vychádzajúc z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že označený rozsudok je z hľadiska obsahu sťažovateľom uvedených práv

zaručených a dohovorom ústavne udržateľný. Nezistil pritom existenciu skutočností

nasvedčujúcich tomu, že by namietané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, pretože najvyšší súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľa vyrovnal dostatočne.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu

takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a dohovoru nezistil ani porušenie práva na účinný právny

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť

práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad

rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok

vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok

ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122),

a keďže ústavný súd nezistil, že by k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

došlo, nemohol dospieť ani k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo

zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu, ktorý ústavne konformným spôsobom potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnutý

rozsudok krajského súdu, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti

v takom zmysle, ako to sťažovateľ namieta. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má

procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy

pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd

uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty

priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne , , III. ÚS

135/2014).

Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015