Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 167/2015
PDF · 447.45 KB
No categories available
III. ÚS 167/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkom
č. k. 10 So 23/2013 282 z 18. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 10 So 23/2013 282
z 18. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa stal obeťou „porušenia práva na prístup
k súdu, na spravodlivé súdne konanie, na účinný opravný prostriedok pred národnými
súdmi v konaní pod č. k. 10So/23/2013 na Najvyššom súde SR“, ktorý potvrdil „zjavne
nezákonný a nespravodlivý, arbitrárne odôvodnený rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 5 Sd/31/2010 226 zo dňa 27. februára 2013 vydaný na podklade nedostatočne
a nepresvedčivo zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia.
V konaní pred Krajským súdom v Bratislave došlo k porušeniu práva sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie, porušeniu práva rovnosti a kontradiktórnosti súdneho
konania, čo sťažovateľ namietal.
Touto sťažnosťou sťažovateľ namieta porušenie jeho práva na prístup k súdu, práva
na spravodlivý súdny proces a to tým, že porušovateľ odňal sťažovateľovi právo osobne sa
zúčastniť konania o odvolaní, právo byť vypočutý odvolacím súdom a predniesť svoju
argumentáciu za účelom dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia porušovateľom v jeho
prospech a to zrušením, resp. zmenením napadnutého rozsudku vydaného Krajským súdom
v Bratislave dňa 25. februára 2013.
Sťažovateľ tvrdí, že právo sťažovateľa byť vypočutý a osobne sa zúčastniť konania
o odvolaní pred Najvyšším súdom SR aj s akcentom, že dovolanie proti potvrdzujúcemu
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR je neprípustné (IV. ÚS 208/08, II. ÚS 87/09), je treba
považovať za základný prvok práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý musí byť chránený v ktoromkoľvek
procesnom štádiu, lebo ostatné záruky obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 Dohovoru týkajúce sa
spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti konania by nemali žiaden zmysel, keby nebol chránený
prístup na súd, ktorý je predbežnou podmienkou užívania týchto záruk.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto
rozhodnutie:
„1. Základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR a jeho rozsudkom
č. k. 10So/23/2013 282 zo dňa 18. júna 2014 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10So/23/2013 282 zo dňa 18. júna 2014 sa
zrušuje, vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 eur, ktoré je
Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie
Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Základné právo na súdnu ochranu však
neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby
bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie
veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť
prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky
spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Podstatou sťažovateľových námietok je tvrdenie o odňatí práva byť vypočutý
a osobne sa zúčastniť konania o odvolaní, keďže napadnutý rozsudok vydal najvyšší súd bez
toho, aby vo veci vykonal pojednávanie, a mohol tak predniesť argumentáciu pre účely
dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia.
V súvislosti s preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý bol
vydaný v konaní podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), je
potrebné podľa názoru ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania
(správne súdnictvo). V konaní podľa V. časti OSP súdy preskúmavajú „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotno právne a procesno právne predpisy. Inými slovami, treba
vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba
právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy
(II. ÚS 127/07, II. ÚS 197/2010, I. ÚS 241/2012, IV. ÚS 237/2012, III. ÚS 34/2013,
V napadnutom rozsudku najvyšší súd uvádza, že ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2
OSP preskúmal rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 Sd 31/2010 226 z 27. februára 2013 spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, bez
pojednávania „v súlade s § 250ja ods. 2 O. s. p. a jednomyseľne dospel k záveru, že
odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť“.
Podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez
pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi
pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.
Sťažovateľ netvrdil, že by najvyšší súd pri svojom postupe porušil ustanovenie
ukladajúce súdom povinnosť upovedomovať účastníkov konania elektronickými
prostriedkami o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (§ 214 ods. 3 OSP) alebo
ustanovenie ukladajúce povinnosť súdu oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu 5 dní pred jeho vyhlásením. Ústavný súd sa preto zameral len na
posúdenie, či v danom prípade mohol najvyšší súd rozhodnúť bez vykonania pojednávania
a nezasiahnuť pritom do sťažovateľom označených práv zaručených ústavou a dohovorom.
Z uvádzaného ustanovenia vyplýva, že odvolací súd nariadi pojednávanie, len ak to
považuje za potrebné alebo ak mieni vykonať dokazovanie. Je teda len na úvahe
odvolacieho súdu, aby rozhodol, či pri prerokúvaní tej ktorej veci považuje najmä
s ohľadom na potrebu ďalšieho dokazovania vykonanie pojednávania vo veci za potrebné.
Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však nevyplýva, že by najvyšší súd
v danej veci vykonával nejaké dokazovanie, preto jeho rozhodnutie nenariadiť pojednávanie
možno hodnotiť ako využitie zákonom povolenej (ba dokonca predpokladanej) možnosti
prerokovania odvolania proti rozsudku krajského súdu v rámci správneho súdnictva.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej
uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, I. ÚS 670/2014). Takýto postup podľa
platného procesnoprávneho ustanovenia nemožno považovať za porušenie práva na verejné
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručeného sťažovateľom označeným
čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože zákon môže ustanoviť medze základných práv a slobôd, pričom
pri ich obmedzení sa musí dbať na ich podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy).
Podľa názoru ústavného súdu námietka sťažovateľa, že v dôsledku postupu
najvyššieho súdu nemohol predniesť svoju argumentáciu pred odvolacím súdom, neobstojí,
pretože v danom prípade ide už v poradí o tretí štátny orgán (a v rámci správneho súdnictva
o súd druhého stupňa), na ktorom sa prerokúva jeho právna vec, a sťažovateľ mal možnosť
už v predchádzajúcich štádiách konania sa k veci vyjadriť vrátane možnosti vyjadriť sa
k veci na pojednávaní v konaní pred krajským súdom, a tak predniesť všetky argumenty
odôvodňujúce priznanie práva, ktorého sa domáhal. Súdne konanie pred prvostupňovým
a odvolacím súdom totiž z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, a preto aplikácia
uvádzanej procesnoprávnej úpravy, tak ako bola v posudzovanom prípade vykonaná,
neindikuje porušenie základných procesnoprávnych princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd ďalej poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu obsahujúce dostatok presvedčivých právnych úvah odôvodňujúcich
rozhodnutie vyhlásené vo veci a pre účely posúdenia namietaného porušenia označených
práv zaručených ústavou a dohovorom z relevantných častí jeho odôvodnenia uvádza:
«V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ splnil zákonné podmienky pre priznanie
invalidného dôchodku, sporná zostáva iba jeho výška, ktorú navrhovateľ považuje
za „podhodnotenú“, pretože odporkyňa pri ustálení výšky invalidného dôchodku
nezohľadnila jeho príjem z pracovného pomeru so spoločnosťou KVESTOR Q s.r.o., a to
za obdobie od 14.12.1998 do 30.09.2008. Malo ísť o pracovný pomer na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 04.12.2008 v znení dodatku z 15.01.1999 s dohodnutou čistou mesačnou
mzdou vo výške 30 000 Sk. Problém vyplynul z toho, že uvedený zamestnávateľ si neplnil
svoje povinnosti voči sociálnej poisťovni nepredkladal evidenčné listy dôchodkového
zabezpečenia, mesačné výkazy poistného, nesplnil si ohlasovaciu povinnosť pri
zamestnávaní poberateľa dôchodku a neumožnil vykonanie kontroly zamestnancom
Sociálnej poisťovne.
Ako vyplýva z obsahu spisu, odporkyňa svoj postup odôvodnila tým, že nemôže
považovať maximálne vymeriavacie základy predložené pôvodným štatutárnym orgánom
spoločnosti KVESTOR Q s.r.o. v konkurze za hodnoverné a ich správnosť nie je možné
overiť prvotnými dokladmi. Tieto údaje boli uvedené za obdobie od 01.01.2004
do 30.09.2008 na opakovane predložených evidenčných listoch dôchodkového poistenia
a za obdobie od 04.12.1998 do 31.12.2003 na tlačive „údaje na účely vedenia evidenčných
listov dôchodkového zabezpečenia zamestnancov malých závodov“, pričom tieto neboli
po vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti dňa 17.10.2000 predložené správcom
konkurznej podstaty, na ktorého prešlo aj oprávnenie konať za úpadcu v pracovnoprávnych
vzťahoch (vrátane všetkých povinností, ktoré sú s tým spojené), ale pôvodným štatutárnym
orgánom úpadcu konateľom . Hodnovernosť údajov
spochybňovala aj skutočnosť, že z dodatočne vyhotovených tlačív „údaje na účely vedenia
evidenčných listov dôchodkového zabezpečenia zamestnancov malých závodov za roky 1998
až 2003“ pôvodne nevyplývalo, kto ich vyhotovil, až neskôr na základe opravy boli
potvrdené a overené a ako mzdový účtovník bola uvedená
spoločnosť JUPITER SK, s. r. o., ktorá vznikla 30. novembra 2005 a v mene ktorej je
oprávnená konať , čo je navrhovateľovi blízka osoba. V rámci kontroly na
overenie správnosti predložených dokladov ani pôvodný, ani nový správca tieto nepotvrdili,
naopak, spochybnil pracovný pomer navrhovateľa s tým, že pracovnú
zmluvu považuje za simulovanú. Svoj názor odôvodňoval tým, že jednak miesto výkonu
práce dohodnuté v , čo bol
podľa jeho osobného zistenia byt v paneláku, ale hlavne, že ešte v decembri 1998 bol
úpadca vykradnutý, a to vrátane technológie, ktorá už nebola obnovená a úpadca
nevykonával predmet svojej činnosti (výroba alkoholických a nealkoholických nápojov); to
znamená, že pracovné zmluvy stratili svoje opodstatnenie. Tento záver nepriamo potvrdzuje
aj skutočnosť, že podľa predloženej pracovnej zmluvy bol navrhovateľ zamestnaný ako
obchodný a personálny manažér s právomocou pre aktívnu a pasívnu ochranu objektu,
pričom sám potvrdil, že od vyhlásenia konkurzu mu nebola prideľovaná práca, ani
vyplatená mzda (ktorej vyplatenie si neúspešne uplatnil v konkurznom konaní). V rámci
dokazovania vykonaného odporkyňou bolo tiež zistené, že uvedená spoločnosť v spornom
období, t. j. od 14. decembra 1998 do 30. septembra 2008 nebola registrovaná ako platiteľ
dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a neodvádzala Daňovému úradu Trnava
žiadne preddavky na daň zo závislej činnosti ani nepodávala daňové priznania. Všetky
tieto: skutočnosti podporujú záver odporkyne o nedôveryhodnosti poskytnutých údajov
spoločnosti KVESTR Q, s.r.o. ako zamestnávateľa.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku, že krajský súd mu
odňal možnosť konať pred súdom tým, že ho nepoučil o jeho procesných právach v zmysle
§ 5 ods. 1 O. s. p. Táto poučovacia povinnosť sa dotýka výlučne oblasti procesného práva,
pričom navrhovateľ nešpecifikoval, o ktoré procesné právo mal byť postupom súdu ukrátený
a takáto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu spisu. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil
s názorom navrhovateľa, že súd si mal vyžiadať vyšetrovací spis, pretože vyšetrovanie nie je
ukončené a pre súd platí viazanosť rozhodnutí príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný
trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov
a nepatrí mu, aby sám posudzoval tieto otázky. Napokon, ako to uviedli odporkyňa aj súd
v odôvodnení svojich rozhodnutí, ak by v budúcnosti došlo k overeniu
hodnovernosti predložených osobných vymeriavacích základov, prípadne predloženiu
právoplatného rozhodnutia súdu o mzdových nárokoch navrhovateľa u zamestnávateľa
KVESTOR Q, s. r. o. v konkurze, odporkyňa v súlade s § 112 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
rozhodne znova o sume už priznaného invalidného dôchodku.
Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutia odporkyne
za zákonné a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 O. s. p.
potvrdil.»
Vychádzajúc z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje, že označený rozsudok je z hľadiska obsahu sťažovateľom uvedených práv
zaručených ústavou a dohovorom ústavne udržateľný. Nezistil pritom existenciu skutočností
nasvedčujúcich tomu, že by namietané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za popierajúce zmysel práva na súdnu
ochranu, pretože najvyšší súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľa vyrovnal dostatočne.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu
takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil ani porušenie práva na účinný právny
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť
práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríklad
rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudok
vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudok
ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122),
a keďže ústavný súd nezistil, že by k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
došlo, nemohol dospieť ani k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo
zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu, ktorý ústavne konformným spôsobom potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnutý
rozsudok krajského súdu, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti
v takom zmysle, ako to sťažovateľ namieta. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má
procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy
pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd
uvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty
priaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013, III. ÚS
135/2014).
Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015