Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 237/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. I. O., Z., ktorou

namieta

porušenie svojho základného práva podľa ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a porušenie a 2

- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 9. februára 2011 a

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. septembra 2011, ako aj

porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

, práv podľa a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a porušenie a 2

- postupom riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Z. v konaní bližšie

neoznačenom spisovou značkou a služobným hodnotením z 13. marca 2008,

- postupom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. v konaní

vedenom pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutím zo 16. mája 2008,

- personálnym rozkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. č.

608 z 11. júla 2008,

- rozhodnutím prezidenta Policajného zboru č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra

2008,

- prípisom ministra vnútra Slovenskej republiky č.: SRLZ-494-9/SP-2008

z 22. septembra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra

2011 doručená sťažnosť J. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I.

O., Z., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie a 2

- postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. februára 2011 a

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. septembra 2011, ako aj

porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

, práv podľa a 2 dohovoru a porušenie a 2

- postupom riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Z. (ďalej len

„riaditeľ OR PZ“) v konaní bližšie neoznačenom spisovou značkou a služobným

hodnotením z 13. marca 2008,

- postupom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. (ďalej len

„riaditeľ KR PZ“) v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutím zo

16. mája 2008,

- personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla 2008,

- rozhodnutím prezidenta Policajného zboru (ďalej len „prezident PZ“) č.: SLV-

805/PK-2008 zo 14. októbra 2008,

- prípisom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“)

č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že služobným hodnotením príslušníka

Policajného zboru z 13. marca 2008 (ďalej len „služobné hodnotenie“) podľa § 27 ods. 6

písm. b) o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) bol sťažovateľ

hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Sťažovateľ sa

s uvedeným služobným hodnotením oboznámil 19. marca 2008 a napadol ho odvolaním

z 30. marca 2008. O odvolaní rozhodol riaditeľ KR PZ rozhodnutím č.: KRP-16-6/PK-2008

zo 16. mája 2008 tak, že odvolanie podľa ako

nedôvodné zamietol a napadnuté služobné hodnotenie potvrdil.

Sťažovateľ bol následne personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla

2008 podľa prepustený zo služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru. Toto rozhodnutie sťažovateľ prevzal 17. júla 2008 a napadol

ho odvolaním z 21. júla 2008. O odvolaní rozhodol prezident PZ rozhodnutím

č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008 tak, že odvolanie podľa § 243 ods. 4 zákona

č. zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľ podaním z 21. júla 2008 požiadal ministra vnútra o preskúmanie

služobného hodnotenia z 13. marca 2008 a rozhodnutia riaditeľa KR PZ č.: KRP-16-6/PK-

2008 zo 16. mája 2008 mimo odvolacieho konania. Podnet sťažovateľa vybavil minister

vnútra tak, že ho zamietol ako nedôvodný, o čom informoval sťažovateľa prípisom

č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008.

Proti rozhodnutiu prezidenta PZ č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008 podal

sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, o ktorej rozhodol krajský

súd rozsudkom č. k. -86 z 9. februára 2011 tak, že žalobu zamietol. Proti

rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 8. septembra 2011 tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v namietaných

konaniach a ich rozsudkami bolo porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, «a to tým, že ani Krajský súd SR a ani Najvyšší súd

podľa § 245 v napadnutom rozsudku odmietol preskúmať „Služobné hodnotenie“ na moju

osobu schválené riaditeľom OR PZ Z. dňa 14. 3. 2008 z dôvodu, že som nepožiadal

o preskúmanie zákonnosti samostatnou žalobou.

Uvádzam, že služobné hodnotenie policajta ako rozhodnutie má deklaratórny

charakter, keďže samo o sebe nezakladá, nemení ani nezrušuje oprávnenie, alebo

povinnosti policajta a je len podkladom pre rozhodovanie vo veciach služobného pomeru.

Oprávnenie a povinnosti policajta sa zakladajú, menia, alebo zrušujú až rozhodnutím, ku

ktorému služobné hodnotenie ako podklad boli použité. So zreteľom na charakter

služobného hodnotenia nejde o rozhodnutie, ktoré spĺňa podmienky vymedzené v ustanovení

, a preto nie je daný ani predpoklad na samostatné preskúmanie tohto

rozhodnutia v správnom súdnictve. Povinnosť súdu je však založená v ustanovení § 245

v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré zo služobného

hodnotenia policajta vychádzalo.

Tento postup súdu s odôvodnením, že nemohol preskúmať zákonnosť „Služobného

hodnotenia“ považujem za nesprávny, nakoľko KS Bratislava mal v zmysle

preskúmať uvedené „Služobné hodnotenie“ a ak by súd dospel k záveru, že prv urobené

správne rozhodnutie je nezákonné a jeho nezákonnosť spôsobila aj nezákonnosť na jeho

podklade vydaného rozhodnutia, potom žalobcom napadnuté rozhodnutie zruší.».

Na podporu tohto právneho názoru a výkladu

(ďalej aj „OSP“) sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

a „rozsudok... číslo... 120/1999“.

Sťažovateľ namieta, že ani krajský súd a ani najvyšší súd neprihliadol na jeho

námietku, že mu nebolo umožnené nahliadnuť «do úradných záznamov z konania pod číslo

ORP-830/OBV-2007, ktoré ako dôkaz uvádza mjr. B. v návrhu služobného hodnotenia, v

služobnom hodnotení a Krajský riaditeľ v personálnom rozkaze... č. 608/2008.

To, že mne nebolo umožnené nahliadnuť do týchto úradných záznamov pod číslom

konania ORP-830/OBV-2007 a priznáva aj sám Krajský riaditeľ a to v rozhodnutí o mojom

odvolaní proti „Služobnému hodnoteniu“ číslo KRP-16-6/PK-2008, kde na strane č. 5

odst. 2 uvádza, že: „K číslam ORP-336/OBV-2007 a ORP-830/OBV-2007, je poskytnutie

možnosti nahliadnutia do týchto spisov a možnosti urobiť si z nich fotokópie bezpredmetné,

nakoľko tieto spisy nie sú súčasťou služobného hodnotenia, voči ktorému sa odvolateľ

odvolal.», čím malo dôjsť aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47

ods. 3 .

Sťažovateľ namieta aj právny záver krajského súdu, ktorý konštatoval, že

ministerstvo vnútra nerozhodlo v lehote 60 dní od podania odvolania podľa § 243 ods. 2

Napriek tomu toto pochybenie nemalo vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že toto pochybenie nenapravil

ani najvyšší súd.

Krajský súd «... v rozsudku... nebral do úvahy, že v návrhu služobného hodnotenia

a v služobnom hodnotení nebol nadriadeným orgánom presne a úplne zistený skutočný stav

veci a na tento účel si on nezaobstaral potrebné podklady, čím došlo v porušeniu § 233

ods. 1 . Taktiež oprávnený orgán v zmysle zákona

č. v znení neskorších predpisov neposudzoval rovnako dôkladne všetky

rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, či v neprospech účastníka

konania a posudzoval len okolnosti, ktoré svedčia v môj neprospech a ani sa dokonca ani

len slovom nezmienil nikde v konaní o dôkazoch, ktoré svedčia v môj prospech a ktoré som

ja v konaní navrhol vykonať. Taktiež nevypočul v samostatnom konaní o služobnom

hodnotení ani jednu osobu a to ani jedného z účastníkov zo zrušeného trestného konania na

ktorých svedectvá sa odvolával. ...

Považujem za nesprávne, že KS Bratislava a Najvyšší súd SR sa nevysporiadal

, nakoľko tento mne do

dnešného dňa nebol zákonným spôsobom doručený a rozkaz výtlačok č.: 6, ktorý bol mne

doručený dňa 17. 7. 2008 nebol v zmysle podpísaný policajtom,

ktorý ho vydal a namiesto podpisu pod menom policajta bolo strojovým písmom napísané

len „v. r.“ čo je nezákonné i napriek tomu. že som ja fotokópiu personálneho rozkazu

doručil ako dôkaz pod poradovým číslom 6. ...

V personálnom rozkaze, ktorý mne bol doručený tak, že nebol podpísaný Riaditeľom

KR PZ B. priamo plk. M. S. uvádza popis mojej údajnej protizákonnej činnosti v tom istom

znení ako v služobnom hodnotení, takže v personálnom rozkaze sa neopiera len o existenciu

služobného hodnotenia v ktorom som ja bol protizákonne hodnotený ako nespôsobilý

vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, ale priamo popisuje moju údajnú protiprávnu

činnosť, ktorej som sa ja mal dopustiť čo samozrejme nie je a nikdy nebola pravda.

Z uvedeného dôvodu sa mal Krajský súd a Najvyšší súd SR zaoberať aj zákonnosťou

personálneho rozkazu č. 608/2008 a priamo zákonnosťou textu odôvodnenia personálneho

rozkazu č. 608/2008. To, že súd sa zaoberal len tou časťou personálneho rozkazu

z uvedením, že som bol služobným hodnotením hodnotený ako nespôsobilý vykonávať

akúkoľvek funkciu v štátnej službe považujem za protiústavné a nezákonné a súd sa mal

zaoberať aj celým mnou napadnutým textom odôvodnenia personálneho rozkazu.

Týmito všetkými porušeniami zákonov sa mal zaoberať aj odvolací orgán

v napadnutom rozhodnutí číslo SLV-805/PK-2008, kde toto vôbec neurobil a vôbec sa

nezaoberal tým, že v konaniach, ktoré predchádzali jeho rozhodnutiu o odvolaní došlo

k nezákonným postupom a rozhodnutiam. ...

Považujem za nesprávne, že KS Bratislava a Najvyšší súd SR sa absolútne vôbec

nezaoberal, tým že pri personálnom konaní o prepustení mojej osoby, v celom konaní ktoré

tomuto predchádzalo a v konaní o odvolaní voči personálnemu rozkazu č. SLV - 805/PK-

2008 zo dňa 14. 10. 2008 bola porušená prezumpcia neviny i napriek tomu, že toto bolo

priamo napadnuté v žalobe. Taktiež som ja bol priamo obvinený so spáchania trestných

činov v návrhu služobného hodnotenia, v samotnom služobnom hodnotení a v personálnom

rozkaze o prepustení. kde moji nadriadený priamo uviedli, že som sa ja dopustil trestných

činov...», čím mal byť podľa sťažovateľa porušený aj a 2 .

Sťažovateľ tiež namieta, že nebola dodržaná subjektívna dvojmesačná lehota podľa

, „nakoľko v mojom prípade už dňa 26. 4. 2007 môj

nadriadený v konaní číslo ORP-336/OBV-2007 uvádzal tie isté dôvody na prepustenie ako

dôvody uvádzané v služobnom hodnotení zo dňa 13. 3. 2008 tak je jednoznačné, že v tomto

prípade došlo k uplynutiu zákonnom stanovenej lehoty na vyhotovenie služobného

hodnotenia z dôvodu v zmysle . Nadriadený mjr. B.

mal dosť časového priestoru na to, aby v lehote dvoch mesiacov od dňa 26. 4. 2007 podal

návrh služobného hodnotenia. Zmeškanie tejto dvojmesačnej lehoty taktiež nie je možné

odpustiť, nakoľko môj nadriadený mal poznať zákon a neznalosť zákona ho v tomto prípade

nesmie a ani nemôže ospravedlniť.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že krajský súd a ani najvyšší súd sa

nezaoberal tou časťou služobného hodnotenia a personálneho rozkazu, ktorá poukazuje na

jeho odpočúvanie v rámci trestného konania na základe rozhodnutia o odpočúvaní vydaného

Vojenským obvodovým súdom v B. č. 3 Ntt-V-18/2006 a č. 3 Ntt-V-20/2006 z 8. novembra

2006. Pri tejto argumentácii sťažovateľ uvádza, že „rozhodnutia o odpočúvaní... do

dnešného dňa tvoria utajovanú časť spisu ČVS:UIS-169/IOS-V-2006 a sám mjr. M. B. sa

odvoláva na tieto utajované rozhodnutia a dokonca ich protizákonne použil ako dôkaz. ...

Podotýkam, že v zmysle odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky nie je možné použiť ako dôkaz v služobnom hodnotení

a personálnom konaní.

Podotýkam, že v súčasnej dobe ja nemám vznesené obvinenie za prijímanie úplatku

ako mňa mjr. M. B. priamo obvinil počas konania o služobnom hodnotení. ...

V tomto prípade Ministerstvo vnútra SR a Prezídium Policajného zboru SR porušilo

moje základné ľudské práva a slobody podľa , ods. 1 ods. 2 SR a právo na

rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo J. K... podľa , podľa , ods. 2

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 8. 9. 2011 a

rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. -86 zo dňa 9. 2. 2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. zo dňa 8. 9. 2011 a rozsudok Krajského súdu Bratislava č. -86

zo dňa 9. 2. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť J. K... trovy konania... do

dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky J. K... priznáva finančné zadosťučinenie v sume

10 000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave v sume 5 000 €

(päťtisíc eur) povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a

Krajský súd SR v Bratislave v sume 5 000 € (päťtisíc eur) povinný vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. ...

5. Základné ľudské práva a slobody J. K... podľa čl. 22. ods. 1 ods. 2, čl. 47 ods. 3,

, , ods. 2 a práva... podľa a

2 Dohovoru... Služobným hodnotením na jeho osobu bez čísla konania schváleným

Okresným riaditeľom Policajného zboru Slovenskej republiky Z. a konaním, ktoré tomuto

predchádzalo, rozhodnutím Krajského riaditeľa číslo KRP-16-6/PK-2008 o odvolaní proti

služobnému hodnoteniu a rozhodnutím Ministra vnútra číslo SRLZ-494-9/SP-2008 o

preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania, Personálnym rozkazom Riaditeľa

Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. č. 608/2008 a rozhodnutím Ministerstva

vnútra - Prezidenta Policajného zboru SR číslo SLV-805/PK-2008 porušené boli.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky J. K... priznáva finančné zadosťučinenie v sume

50 000 € (slovom päťdesiattisíc eur), ktoré je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v

Bratislave v sume 25 000 € (dvadsaťpäťtisíc eur) povinné vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru B. v sume 25 000 €

(dvadsaťpäťtisíc eur) povinné vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

takto:

„Finančného zadosťučinenia sa domáham, nakoľko mne boli zo strany súdov

odobraté uvedené ústavné práva.

Finančného zadosťučinenia sa domáham z dôvodu, že mňa takéto nezákonné

rozhodnutia štátnych orgánov, ktoré spadajú do pôsobnosti Ministerstva vnútra postavili

ich nezákonnými a protiústavnými rozhodnutiami do pozícii, že som prišiel o svoju funkciu

v Policajnom zbore SR i napriek tomu, že žiadneho protiprávneho konania som sa ja

nedopustil. Od začiatku tohto protiústavného konania som ja v strese a zjavne toto zasiahlo

aj môj rodinný život čo má vplyv aj na moje dve maloleté deti a manželku a postupne

prestávam veriť spravodlivosť a ústavnosť konania orgánov štátnej správy a v následnú

zákonnú spravodlivosť a ústavnosť rozhodovania nezávislých súdov SR. Vždy som ja veril

v spravodlivosť orgánov štátnej správy a ja som si ja vždy plnil svoje služobné povinnosti

a bol a som verný SR, bol a som čestný statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti

som ja vynakladal na to, aby som ja chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný

poriadok a nasadzoval som ja v služobných zákrokoch aj svoj vlastný život. Vždy som sa ja

riadil , ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi. Objasnil som ja mnoho priestupkov, trestných činov a to napr. majetkových

trestných činov, iných násilných trestných činov, podieľal som sa ja na objasnení vrážd

Preto nerozumiem, prečo je umožnené orgánom štátnej správy v tomto štáte konať

neústavné a protizákonne.

Ja som mal v pláne i naďalej vykonávať štátnu službu príslušníka PZ SR zvyšovať

úroveň svojho policajného vzdelania v rámci kariérneho postupu v prospech Slovenskej

republiky, Európskej únii a hlavne v prospech občanov SR, kde mne toto týmito

nezákonnými rozhodnutiami bolo znemožnené.“

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ako aj porušenie

ods. 1 a 2 postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. septembra 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. februára 2011.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2,

a a práva podľa a 2 dohovoru, ako aj porušenie

a 2 postupom riaditeľa OR PZ v bližšie neoznačenom konaní

a služobným hodnotením z 13. marca 2008, postupom riaditeľa KR PZ v konaní vedenom

pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutím zo 16. mája 2008, personálnym

rozkazom riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla 2008, rozhodnutím prezidenta PZ

č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008 a prípisom ministra vnútra č.: SRLZ-494-9/SP-

2008 z 22. septembra 2008.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3 a a práv podľa a 2 dohovoru a k namietanému

porušeniu a 2 postupom riaditeľa OR PZ v konaní bližšie

neoznačenom spisovou značkou a služobným hodnotením z 13. marca 2008,

personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla 2008 a postupom riaditeľa

KR PZ v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutím

zo 16. mája 2008 a rozhodnutím prezidenta PZ č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra

2008

Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá žiada o ústavnoprávnu ochranu podľa

, nie je oprávnená vyberať si orgán verejnej moci, ktorý jej má

poskytnúť ochranu namietaného porušenia jej práv. Jej ústavnou a zákonnou povinnosťou

je, aby pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpala všetky právne prostriedky

ochrany základných práv, tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až

po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné

a zákonné predpoklady, právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity). Vzhľadom

na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je potrebné uviesť, že k prípadnej náprave

namietaného zásahu orgánu verejnej moci do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručených práv alebo slobôd nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa

bolo vyňaté rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd vždy skúma, či

sťažovateľ využil v súlade s všetky právne prostriedky

na ochranu týchto práv.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3

a , namietanému porušeniu a 2 a práva podľa

ods. 1 a 2 dohovoru postupom riaditeľa OR PZ v konaní bližšie neoznačenom spisovou

značkou a služobným hodnotením z 13. marca 2008 a personálnym rozkazom riaditeľa

KR PZ č. 608 z 11. júla 2008 ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

a v súlade s konštatuje, že nie je oprávnený preskúmať

postup riaditeľa OR PZ v konaní neoznačenom spisovou značkou a služobné hodnotenie

z 13. marca 2008, pretože ho preskúmal riaditeľ KR PZ na základe odvolania sťažovateľa

z 30. marca 2008, a rovnako tak ani personálny rozkaz riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla

2008, pretože ho preskúmal prezident PZ na základe odvolania sťažovateľa z 21. júla 2008.

Ústavný súd rovnako nie je oprávnený preskúmať postup riaditeľa KR PZ v konaní

vedenom pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutie zo 16. mája 2008, pretože

na ich preskúmanie bol oprávnený všeobecný súd v systéme správneho súdnictva na základe

žaloby podľa a nasl. , pričom sťažovateľ uvedený právny prostriedok nápravy

nevyužil. Ústavný súd nie je oprávnený preskúmať ani rozhodnutie prezidenta PZ č.: SLV-

805/PK-2008 zo 14. októbra 2008, pretože ho preskúmal krajský súd na základe žaloby

sťažovateľa podľa a nasl. zo 14. novembra 2008.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre neprípustnosť.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3 a a práv podľa a 2 dohovoru, ako aj

k namietanému porušeniu a 2 prípisom ministra vnútra

č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008

Sťažovateľ žiadosťou z 21. júla 2008 žiadal ministra vnútra, aby preskúmal služobné

hodnotenie z 13. marca 2008 a rozhodnutie riaditeľa KR PZ č.: KRP-16-6/PK-2008

zo 16. mája 2008 mimo odvolacieho konania.

Podľa ak sa dodatočne zistí, že právoplatné

rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi a ostatnými predpismi, môže ho minister

zmeniť alebo zrušiť.

Preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 246 zákona

č. je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí výlučne

ministrovi vnútra. K využitiu tohto procesného inštitútu pristúpi minister vnútra fakultatívne

(„môže“), ak sa dodatočne zistí, že právoplatné rozhodnutie je v rozpore s právnymi

predpismi a ostatnými predpismi, buď z vlastnej iniciatívy (ex offo), alebo na podnet,

pričom minister vnútra môže takto preskúmané rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť.

Na vyhovenie podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania neexistuje

právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp.

jeho akceptovanie, a teda minister vnútra nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je

na voľnej úvahe ministra vnútra rozhodnúť o zrušení alebo zmene právoplatného

rozhodnutia.

Podnet sťažovateľa vybavil minister vnútra tak, že ho zamietol ako nedôvodný,

o čom informoval sťažovateľa prípisom č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008.

Minister vnútra v oznámení uviedol:

„Preskúmaním bolo zistené, že predmetné služobné hodnotenie, ako i rozhodnutie

odvolacieho orgánu boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami uvedeného zákona

a ostatnými predpismi.

Na základe uvedeného sa Váš podnet na mimoriadny opravný prostriedok zamieta

ako nedôvodný.“

Z uvedeného prípisu ministra vnútra vyplýva, že sa zaoberal žiadosťou sťažovateľa

a dospel k záveru, že služobné hodnotenie z 13. marca 2008 a rozhodnutie zo 16. mája 2008

nie sú v rozpore s právnymi predpismi a ostatnými predpismi, preto podnet sťažovateľa

zamietol. Ústavný súd konštatuje, že minister vnútra podnet sťažovateľa relevantným

spôsobom vybavil prípisom, ktorý primeraným spôsobom odôvodnil. Jeho postup pri

vybavení žiadosti sťažovateľa bol v súlade s , nebol ani

svojvoľný, teda arbitrárny, preto je ústavne udržateľný.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré

by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2,

a , porušenia a 2 a porušenia práva

podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru prípisom ministra vnútra č.: SRLZ-494-9/SP-2008

z 22. septembra 2008 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri

predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu a 2

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 9. februára 2011

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd

zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je

ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu (m. m. napr. , , I. ÚS

178/04, ). Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru a k namietanému porušeniu a 2 postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. februára

2011 ústavný súd poukazuje na uvedený princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1

, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane

základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá

právomoc preskúmať postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok z 9. februára 2011, pretože ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľa

podľa a nasl. najvyšší súd, ktorý o odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 8. septembra 2011.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa , práva

podľa dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu a 2

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 8. septembra 2011

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ako aj namietaným porušením a 2

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 9. februára 2011 je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len

preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudku z 8. septembra 2011 (obdobne napr. m. m. , ,

).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. z 8. septembra 2011

potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -86 z 9. februára 2011. V odôvodnení

svojho rozsudku najvyšší súd uviedol:

„Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že

žalobca, v stálej štátnej službe vo funkcii referent s územnou a objektovou zodpovednosťou

OO PZ H., odboru poriadkovej polície OR PZ vo Z., služobného úradu KR PZ v B. bol

personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ v B. číslo: 608 zo dňa 11. júla 2008 podľa § 192

ods. 1 písm. d/ v znení neskorších predpisov prepustený zo

služobného pomeru príslušníka policajného zboru z dôvodu, že bol služobným hodnotením

hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Žalobcom podané

odvolanie žalovaný napadnutým rozhodnutím č. p.: SLV-805/PK-2008 zo dňa 14. 10. 2008

zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Z odôvodnenia vyplýva, že k spracovaniu

služobného hodnotenia bolo pristúpené v súlade s ustanovením § 27 ods. 6 písm. b/ zákona

č. , pretože u žalobcu došlo k závažným zmenám spôsobilosti na výkon funkcie.

Pokiaľ ide o dôkazné prostriedky použité v rámci konania vo veci služobného hodnotenia,

boli využité aj dôkazy získané v rámci samostatného trestného konania, čo umožňuje

ustanovenie ...

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody podaného odvolania vo vzťahu

k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom

súdneho a administratívneho spisu, a s prihliadnutím na vyššie citované ustanovenie § 219

ods. 2 dospel k záveru, že niet dôvodu na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku, spolu so s právnou citáciou dotknutých právnych noriem, ale na doplnenie

k dostatočným a výstižným dôvodom dodáva:

... najvyšší súd zdôrazňuje, že... námietka v tom smere, že bolo povinnosťou súdu

preskúmať služobné hodnotenie z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia proti jeho

osobe ako aj trestné stíhanie bolo pred vydaním personálneho rozkazu zrušené, ako aj

skutočnosť, že v služobnom hodnotení nebol nadriadeným presne a úplne zistený skutočný

stav veci, a preto závery obsiahnuté v služobnom hodnotení sú nepodložené, nie je dôvodná

(naviac ak tieto námietky boli predmetom odvolania žalobcu proti služobnému hodnoteniu

podľa ). Z vyššie citovaných zákonných ustanovení totiž

vyplýva, že služobné hodnotenie policajta je síce podkladovým materiálom pre rozhodnutie

o prepustení zo služobného pomeru, avšak, zároveň predmetný zákon upravuje osobitný

postup na jeho preskúmanie súdom. K tejto problematike už Najvyšší súd Slovenskej

republiky zaujal stanovisko a vyslovil právny názor vo veciach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a to ten, že služobné hodnotenie policajta je

samostatným predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí, preto poukazujúc na

v spojení s , je na jeho preskúmanie určený

osobitný postup a ustanovenie v tomto prípade nemožno aplikovať.

Z konania v danej veci je nepochybné, že dôvodom prepustenia žalobcu

zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru je existencia právoplatného

služobného hodnotenia so záverom, že je nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej

službe. Treba dodať, že prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného

v ustanovení nespadá do oblastí

disciplinárnych opatrení, a žalovaný napadnutým rozhodnutím nerozhodoval o vine alebo

nevine žalobcu zo spáchania trestného činu uvedeného v , resp. priestupku

v zmysle ustanovení o priestupkoch, ale do oblasti personálnych

opatrení.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal všetkými zásadnými

odvolacími námietkami žalobcu, ktoré by mohli spochybniť zákonnosť napadnutého

rozhodnutia a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal. Najvyšší súd

považuje za ústavne konformný taký výklad, ktorý neukracuje účastníka na jeho práve

poznať dôvody akéhokoľvek rozhodnutia, dotýkajúceho sa jeho práv a oprávnených

záujmov. Rozsudok krajského súdu tomu zodpovedá.

Správny je záver žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu

nespôsobilosti na výkon funkcie na základe služobného hodnotenia, k spracovaniu ktorého

sa pristúpilo v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 27 ods. 6 písm. b/ zákona

č. z dôvodu, že u žalobcu došlo k závažným zmenám v spôsobilosti na výkon

funkcie. Žalovaný rozhodoval iba o ďalšom zotrvaní žalobcu v služobnom pomere

príslušníka policajného zboru a v rámci odvolacieho konania nepreskúmaval skutočnosti,

ktoré sú obsahom právoplatného rozhodnutia riaditeľa KR PZ v B. o zamietnutí odvolania

proti schválenému služobnému hodnoteniu, ktoré nadobudlo právoplatnosť a následne

nebolo predmetom preskúmavacieho konania na súde, keďže žalobca nepodal žalobu.“

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Tieto závery možno aplikovať aj v konaniach, v ktorých súdy

preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy v systéme

správneho súdnictva podľa piatej časti .

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok krajského súdu č. k. -86

z 9. februára 2011, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia prezidenta PZ č. SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008. V tejto

súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

„Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že dňa 14. 03. 2008 bolo

schválené služobné hodnotenie žalobcu ako príslušníka PZ. Rozsiahle služobné hodnotenie

napísané na siedmych stranách hodnotilo žalobcu za obdobie od 12. 10. 2006, kedy bol

naposledy služobne hodnotený a sú v ňom uvedené kladné i záporné stránky pôsobenia

žalobcu v služobnom pomere príslušníka PZ. Záverom bol žalobca hodnotený ako

nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Žalobca sa proti služobnému

hodnoteniu v zákonnej lehote odvolal. O odvolaní rozhodol riaditeľ Krajského riaditeľstva

Policajného zboru tak, že odvolanie zamietol a napadnuté služobné hodnotenie potvrdil.

Dňom doručenia tohto rozhodnutia dňa 19. 06. 2008 služobné hodnotenie nadobudlo

právoplatnosť. Dňa 11. 07. 2008 vydal riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v B. personálny

rozkaz č. 608, ktorým žalobcu prepustil zo služobného pomeru a to z dôvodu, že bol

služobným hodnotením hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej

službe. V rozhodnutí sa uvádza, že skutočnosť, ktorá založila dôvod prepustenia, je

existencia služobného hodnotenia schváleného dňa 14. 03. 2008 s uvedeným záverom,

ktorého hodnotiaca časť tento záver odôvodňuje. Proti personálnemu rozkazu podal

žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. SLV-805/PK-2008 zo dňa

14. 10. 2008. Žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a napadnutý personálny rozkaz potvrdil.

V rozhodnutí sa uvádza, že dôvodom prepustenia zo služobného pomeru bolo služobné

hodnotenie so záverom, že žalobca je nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej

službe. Služobné hodnotenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 06. 2008, pričom

prvostupňovému orgánu zákonná dvojmesačná lehota na prepustenie žalobcu zo služobného

pomeru uplynula dňom 20. 08. 2008, teda vydaním rozhodnutia o prepustení dňa 17. 07.

2008 prvostupňový správny orgán dodržal zákonom stanovenú lehotu. Ďalej sa v

rozhodnutí o odvolaní konštatuje, že zákonnou povinnosťou riaditeľa Krajského riaditeľstva

PZ v B. bolo postupovať po nadobudnutí právoplatnosti služobného hodnotenia tak, že

žalobcu prepustil zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1.

písm. d/ zákona. ...

Žalobca namietal, že počas personálneho konania mu nebolo napriek opakovaným

žiadostiam umožnené nahliadnutie do spisov a rozhodnutí, o ktoré sa personálny rozkaz

opieral ani do služobného hodnotenia na jeho osobu. Toto tvrdenie žalobcu, ako súd zistil,

bolo v diametrálnom rozpore s obsahom administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že

žalobca mal niekoľkokrát a v súlade s právnymi predpismi, možnosť oboznámiť sa

so spisovým materiálom, konkrétne s návrhom služobného hodnotenia sa žalobca oboznámil

dňa 05. 03. 2008, so služobným hodnotením, ktoré bolo podkladom žalobou napadnutého

rozhodnutia č. ORP-314/VO-2008 spísaným dňa 13. 03. 2008 a schváleným dňa 14. 03.

2008 sa oboznámil žalobca dňa 16. 03. 2008, čo potvrdil svojim vlastnoručným podpisom.

Všetky rozhodnutia a oznámenia vydané v personálnom konaní boli žalobcovi riadne

doručené a žalobca na ne i reagoval. V spisovom materiáli sa nenachádza správnym

orgánom odopretá žiadosť žalobcu o umožnenie nahliadnutia do spisu, či námietka

o bránení v uplatnení tohto práva. V administratívnom spise sa tiež nachádza záznam

o nazretí do spisu zo dňa 11. 09. 2008 podpísaný žalobcom. Žalobca o porušení jeho práva

oboznámiť sa s listinami obsiahnutými v administratívnom spise nepredložil súdu žiaden

dôkaz.

Rozhodnutie v prvom stupni holo vydané správnym orgánom s príslušnou

personálnou právomocou voči žalobcovi. Táto skutočnosť súdu vyplynula najmä

z nariadenia ministra vnútra SR č. 62/2003 v znení nariadenia č. 65/2005 o rozsahu

pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru. Na rozhodnutie o prepustení

žalobcu podľa bol príslušným riaditeľ Krajského

riaditeľstva Policajného zboru v B. O odvolaní proti rozhodnutiam riaditeľa Krajského

riaditeľstva policajného zboru v Ž. v súlade rozhoduje

jemu najbližší nadriadený, ktorým je v zmysle čl. 7 ods. 3 nariadenia ministra vnútra SR č.

62/2003 prezident PZ. Podľa odvolací orgán je

povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania

a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii, ak tento zákon neustanovuje

inak. Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania

odvolania, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť. Orgánu, ktorý rozhodol o

prepustení žalobcu zo služobného pomeru bolo odvolanie proti tomuto rozhodnutiu

doručené dňa 24. 07. 2008. Dňa 20. 08. 2008, teda v súlade s § 242 ods. 7 zákona

č. bola vec postúpená žalovanému, ktorý o odvolaní rozhodol až dňa 17. 10.

2008, teda po lehote určenej ust. ., pričom o predĺžení

lehoty na rozhodnutie o odvolaní žalovaný žalobcu nevyrozumel. Súd konštatoval, že

v tomto došlo k porušeniu procesných ustanovení, ktorými bol žalovaný viazaný, avšak toto

pochybenie nemohlo a ani nemalo vplyv na zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ ide o dôvody a spôsob vykonania služobného hodnotenia č. ORP-314/VO-

2008 schváleným dňa 14. 03. 2008 riaditeľom OR PZ vo Z., tu mohol súd len konštatovať,

že hodnotenie prebehlo v súlade s ustanovením a nasl. , bolo

vykonané na to oprávnenou osobou, so zákonom vymedzených hľadísk a z formálneho

hľadiska predpísaným spôsobom. Žalobca s ním bol riadne oboznámený a využil aj právo

podať proti služobnému hodnoteniu opravný prostriedok. Keďže odvolanie žalobcu proti

služobnému hodnoteniu bolo odvolacím orgánom zamietnuté a žalobca samostatnou

žalobou o preskúmanie jeho zákonnosti súd nepožiadal, je treba považovať záver

služobného hodnotenia za otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. V konaní o žalobe

nemohol súd preskúmavať zákonnosť právoplatného služobného hodnotenia žalobcu (§ 245

ods. 1 ). Právoplatným rozhodnutím o tejto otázke bol viazaný i prvostupňový

správny orgán v konaní o prepustenie žalobcu zo služobného pomeru podľa ustanovenia §

192 ods. 1 písm. d/, ktoré nedáva oprávnenému orgánu priestor pre

úvahu o tom, či policajta, ktorý bol právoplatným služobným hodnotením hodnotený ako

nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, prepustiť zo služobného pomeru

alebo nie. Na rozhodujúcej právnej skutočnosti, že v konaní o prepustenie žalobcu zo

služobného pomeru správne orgány s ohľadom na záver jeho služobného hodnotenia ani

nemali inú možnosť, ako prijať žalobou napadnuté rozhodnutie, nič nemenila ani žalobcova

námietka, že uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe, ako aj trestné stíhanie v

uvedenej veci, bolo pred vydaním personálneho rozkazu zrušené a napriek tomu nadriadený

použil ako dôkazy do personálneho rozkazu dôkazy vykonávané v trestnom konaní. Preto ak

správny orgán prvého stupňa, viazaný predmetným služobným hodnotením žalobcu,

rozhodol o jeho prepustení zo služobného pomeru, postupoval zákonným spôsobom,

rovnako ako žalovaný, ktorý zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie o jeho prepustení zo

služobného pomeru príslušníka PZ potvrdil.“

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa ,

označených článkov a práva podľa dohovoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká

správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,

ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých

fyzická osoba alebo právnická tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247

ods. 1 ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-

právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny

súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho

súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako súdu prvého stupňa a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktorý sa

predovšetkým týkal toho, či služobné hodnotenie je spôsobilým predmetom preskúmania

podľa alebo len postupom podľa , a tiež postupom správnych

orgánov.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sa stotožnil

s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa toho, že riaditeľ KR PZ a prezident PZ

postupovali v súlade so pri prepustení sťažovateľa zo služobného

pomeru príslušníka Policajného zboru. Konajúce súdy zhodne poukázali na to, že

sťažovateľ bol prepustený zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. d) zákona

č. , pretože bol pri služobnom hodnotení hodnotený ako nespôsobilý

vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Konštatovali tiež, že riaditeľ KR PZ bol pri

rozhodnutí o prepustení viazaný právoplatným služobným hodnotením, pričom nemohol

v konaní o prepustení hodnotiť námietky sťažovateľa, ktoré smerovali proti konaniu

o služobnom hodnotení, zisťovaniu skutkového stavu, ktorý bol podkladom pre služobné

hodnotenie a jeho závery. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho

súdu je zrejmé, že tieto sa zaoberali odvolacími námietkami sťažovateľa a námietkami,

ktoré uviedol vo svojej sťažnosti. Krajský súd poukázal na procesné pochybenie prezidenta

PZ, ktorý nerozhodol o odvolaní sťažovateľa v lehote podľa § 243 ods. 2 zákona

č. , pričom konštatoval, že toto pochybenie nemalo vplyv na vecnú správnosť

rozhodnutia o odvolaní. Konajúce súdy sa vysporiadali aj s námietkou sťažovateľa, že

nemal možnosť nahliadnuť do administratívneho spisu, pričom ju vyhodnotili ako

neopodstatnenú. Uvedené závery najvyšší súd v spojení s krajským súdom primeraným

spôsobom odôvodnil, sú spätne preskúmateľné, logické a vychádzajú z aplikácie

príslušných ustanovení , nie sú zjavne neodôvodnené a ani

arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné.

Rozhodujúcou je námietka sťažovateľa o tom, či služobné hodnotenie je

samostatným predmetom preskúmania v správnom súdnictve podľa alebo len

predmetom preskúmania postupom podľa . V rámci svojej argumentácie

poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré považovali služobné hodnotenie

za spôsobilé preskúmania len podľa , nepovažovali ho teda za rozhodnutie

o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Sťažovateľ tvrdí, že

krajský súd a najvyšší súd porušili jeho základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa stotožnili s právnou argumentáciou správneho orgánu

o tom, že služobné hodnotenie možno preskúmať samostatne postupom podľa .

Žalobou napadnutý správny orgán na druhej strane poukázal na rozhodnutia najvyššieho

súdu, ktoré túto otázku posúdili tak, že služobné hodnotenie je rozhodnutím podľa § 244

, ktoré je samostatným predmetom prieskumu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu

(m. m. , , , , ,

).

Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry v § 22 zákona o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte

zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte

prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach, je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej

súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či

vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný

orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007].

Rovnako tak nemožno automaticky konštatovať porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v prípade, ak vo veci, v súvislosti

s ktorou existujú odlišné rozhodnutia najvyššieho súdu, sa všeobecný súd prikloní k takému

právnemu hodnoteniu, ktoré je v neprospech účastníka konania.

Závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické, rešpektujú zmysel

a účel príslušných ustanovení , nie sú arbitrárne, preto sú ústavne

udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení najvyšším

súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup

súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu vyjadreného v a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru namietaným postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a 2 ústavný súd dospel

k záveru, že medzi postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom

z 8. septembra 2011 a namietaným porušením a 2 nie je príčinná

súvislosť. Princípy uvedené v a 2 sa aplikujú v trestnom konaní,

predmetom konania najvyššieho súdu nebolo rozhodovanie o vine a treste sťažovateľa

za skutok kvalifikovaný podľa .

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré

by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ako aj porušenia a 2 postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. septembra 2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri

predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012