Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)IV. ÚS 237/2012
PDF · 367.55 KB
No categories available
IV. ÚS 237/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. I. O., Z., ktorou
namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a porušenie čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009
a jeho rozsudkom z 9. februára 2011 a
- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžo/24/2011 a jeho rozsudkom z 8. septembra 2011, ako aj
porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a porušenie čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
- postupom riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Z. v konaní bližšie
neoznačenom spisovou značkou a služobným hodnotením z 13. marca 2008,
- postupom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. v konaní
vedenom pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutím zo 16. mája 2008,
- personálnym rozkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. č.
608 z 11. júla 2008,
- rozhodnutím prezidenta Policajného zboru č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra
2008,
- prípisom ministra vnútra Slovenskej republiky č.: SRLZ-494-9/SP-2008
z 22. septembra 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2011 doručená sťažnosť J. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I.
O., Z., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy
- postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudkom z 9. februára 2011 a
- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo/24/2011 a jeho rozsudkom z 8. septembra 2011, ako aj
porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy, práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a porušenie čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy
- postupom riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Z. (ďalej len
„riaditeľ OR PZ“) v konaní bližšie neoznačenom spisovou značkou a služobným
hodnotením z 13. marca 2008,
- postupom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. (ďalej len
„riaditeľ KR PZ“) v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutím zo
16. mája 2008,
- personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla 2008,
- rozhodnutím prezidenta Policajného zboru (ďalej len „prezident PZ“) č.: SLV-
805/PK-2008 zo 14. októbra 2008,
- prípisom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“)
č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že služobným hodnotením príslušníka
Policajného zboru z 13. marca 2008 (ďalej len „služobné hodnotenie“) podľa § 27 ods. 6
písm. b) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) bol sťažovateľ
hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Sťažovateľ sa
s uvedeným služobným hodnotením oboznámil 19. marca 2008 a napadol ho odvolaním
z 30. marca 2008. O odvolaní rozhodol riaditeľ KR PZ rozhodnutím č.: KRP-16-6/PK-2008
zo 16. mája 2008 tak, že odvolanie podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. ako
nedôvodné zamietol a napadnuté služobné hodnotenie potvrdil.
Sťažovateľ bol následne personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla
2008 podľa § 192 ods. 1 písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru. Toto rozhodnutie sťažovateľ prevzal 17. júla 2008 a napadol
ho odvolaním z 21. júla 2008. O odvolaní rozhodol prezident PZ rozhodnutím
č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008 tak, že odvolanie podľa § 243 ods. 4 zákona
č. 73/1998 Z. z. zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Sťažovateľ podaním z 21. júla 2008 požiadal ministra vnútra o preskúmanie
služobného hodnotenia z 13. marca 2008 a rozhodnutia riaditeľa KR PZ č.: KRP-16-6/PK-
2008 zo 16. mája 2008 mimo odvolacieho konania. Podnet sťažovateľa vybavil minister
vnútra tak, že ho zamietol ako nedôvodný, o čom informoval sťažovateľa prípisom
č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008.
Proti rozhodnutiu prezidenta PZ č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008 podal
sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, o ktorej rozhodol krajský
súd rozsudkom č. k. 2 S/78/2009-86 z 9. februára 2011 tak, že žalobu zamietol. Proti
rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 3 Sžo/24/2011 z 8. septembra 2011 tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil.
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v namietaných
konaniach a ich rozsudkami bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, «a to tým, že ani Krajský súd SR a ani Najvyšší súd
podľa § 245 v napadnutom rozsudku odmietol preskúmať „Služobné hodnotenie“ na moju
osobu schválené riaditeľom OR PZ Z. dňa 14. 3. 2008 z dôvodu, že som nepožiadal
o preskúmanie zákonnosti samostatnou žalobou.
Uvádzam, že služobné hodnotenie policajta ako rozhodnutie má deklaratórny
charakter, keďže samo o sebe nezakladá, nemení ani nezrušuje oprávnenie, alebo
povinnosti policajta a je len podkladom pre rozhodovanie vo veciach služobného pomeru.
Oprávnenie a povinnosti policajta sa zakladajú, menia, alebo zrušujú až rozhodnutím, ku
ktorému služobné hodnotenie ako podklad boli použité. So zreteľom na charakter
služobného hodnotenia nejde o rozhodnutie, ktoré spĺňa podmienky vymedzené v ustanovení
§ 244 OSP, a preto nie je daný ani predpoklad na samostatné preskúmanie tohto
rozhodnutia v správnom súdnictve. Povinnosť súdu je však založená v ustanovení § 245
OSP v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré zo služobného
hodnotenia policajta vychádzalo.
Tento postup súdu s odôvodnením, že nemohol preskúmať zákonnosť „Služobného
hodnotenia“ považujem za nesprávny, nakoľko KS Bratislava mal v zmysle § 245 OSP
preskúmať uvedené „Služobné hodnotenie“ a ak by súd dospel k záveru, že prv urobené
správne rozhodnutie je nezákonné a jeho nezákonnosť spôsobila aj nezákonnosť na jeho
podklade vydaného rozhodnutia, potom žalobcom napadnuté rozhodnutie zruší.».
Na podporu tohto právneho názoru a výkladu § 245 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Sžo/202/2008 a „rozsudok... číslo... 120/1999“.
Sťažovateľ namieta, že ani krajský súd a ani najvyšší súd neprihliadol na jeho
námietku, že mu nebolo umožnené nahliadnuť «do úradných záznamov z konania pod číslo
ORP-830/OBV-2007, ktoré ako dôkaz uvádza mjr. B. v návrhu služobného hodnotenia, v
služobnom hodnotení a Krajský riaditeľ v personálnom rozkaze... č. 608/2008.
To, že mne nebolo umožnené nahliadnuť do týchto úradných záznamov pod číslom
konania ORP-830/OBV-2007 a priznáva aj sám Krajský riaditeľ a to v rozhodnutí o mojom
odvolaní proti „Služobnému hodnoteniu“ číslo KRP-16-6/PK-2008, kde na strane č. 5
odst. 2 uvádza, že: „K číslam ORP-336/OBV-2007 a ORP-830/OBV-2007, je poskytnutie
možnosti nahliadnutia do týchto spisov a možnosti urobiť si z nich fotokópie bezpredmetné,
nakoľko tieto spisy nie sú súčasťou služobného hodnotenia, voči ktorému sa odvolateľ
odvolal.», čím malo dôjsť aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47
ods. 3 ústavy.
Sťažovateľ namieta aj právny záver krajského súdu, ktorý konštatoval, že
ministerstvo vnútra nerozhodlo v lehote 60 dní od podania odvolania podľa § 243 ods. 2
zákona č. 73/1998 Z. z. Napriek tomu toto pochybenie nemalo vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že toto pochybenie nenapravil
ani najvyšší súd.
Krajský súd «... v rozsudku... nebral do úvahy, že v návrhu služobného hodnotenia
a v služobnom hodnotení nebol nadriadeným orgánom presne a úplne zistený skutočný stav
veci a na tento účel si on nezaobstaral potrebné podklady, čím došlo v porušeniu § 233
ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.. Taktiež oprávnený orgán v zmysle § 233 ods. 2 zákona
č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov neposudzoval rovnako dôkladne všetky
rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, či v neprospech účastníka
konania a posudzoval len okolnosti, ktoré svedčia v môj neprospech a ani sa dokonca ani
len slovom nezmienil nikde v konaní o dôkazoch, ktoré svedčia v môj prospech a ktoré som
ja v konaní navrhol vykonať. Taktiež nevypočul v samostatnom konaní o služobnom
hodnotení ani jednu osobu a to ani jedného z účastníkov zo zrušeného trestného konania na
ktorých svedectvá sa odvolával. ...
Považujem za nesprávne, že KS Bratislava a Najvyšší súd SR sa nevysporiadal
zákonnosťou personálneho rozkazu R KR PZ B. č. 608/2008, nakoľko tento mne do
dnešného dňa nebol zákonným spôsobom doručený a rozkaz výtlačok č.: 6, ktorý bol mne
doručený dňa 17. 7. 2008 nebol v zmysle § 241 Zák. č. 73/1998 Z. z. podpísaný policajtom,
ktorý ho vydal a namiesto podpisu pod menom policajta bolo strojovým písmom napísané
len „v. r.“ čo je nezákonné i napriek tomu. že som ja fotokópiu personálneho rozkazu
doručil ako dôkaz pod poradovým číslom 6. ...
V personálnom rozkaze, ktorý mne bol doručený tak, že nebol podpísaný Riaditeľom
KR PZ B. priamo plk. M. S. uvádza popis mojej údajnej protizákonnej činnosti v tom istom
znení ako v služobnom hodnotení, takže v personálnom rozkaze sa neopiera len o existenciu
služobného hodnotenia v ktorom som ja bol protizákonne hodnotený ako nespôsobilý
vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, ale priamo popisuje moju údajnú protiprávnu
činnosť, ktorej som sa ja mal dopustiť čo samozrejme nie je a nikdy nebola pravda.
Z uvedeného dôvodu sa mal Krajský súd a Najvyšší súd SR zaoberať aj zákonnosťou
personálneho rozkazu č. 608/2008 a priamo zákonnosťou textu odôvodnenia personálneho
rozkazu č. 608/2008. To, že súd sa zaoberal len tou časťou personálneho rozkazu
z uvedením, že som bol služobným hodnotením hodnotený ako nespôsobilý vykonávať
akúkoľvek funkciu v štátnej službe považujem za protiústavné a nezákonné a súd sa mal
zaoberať aj celým mnou napadnutým textom odôvodnenia personálneho rozkazu.
Týmito všetkými porušeniami zákonov sa mal zaoberať aj odvolací orgán
v napadnutom rozhodnutí číslo SLV-805/PK-2008, kde toto vôbec neurobil a vôbec sa
nezaoberal tým, že v konaniach, ktoré predchádzali jeho rozhodnutiu o odvolaní došlo
k nezákonným postupom a rozhodnutiam. ...
Považujem za nesprávne, že KS Bratislava a Najvyšší súd SR sa absolútne vôbec
nezaoberal, tým že pri personálnom konaní o prepustení mojej osoby, v celom konaní ktoré
tomuto predchádzalo a v konaní o odvolaní voči personálnemu rozkazu č. SLV - 805/PK-
2008 zo dňa 14. 10. 2008 bola porušená prezumpcia neviny i napriek tomu, že toto bolo
priamo napadnuté v žalobe. Taktiež som ja bol priamo obvinený so spáchania trestných
činov v návrhu služobného hodnotenia, v samotnom služobnom hodnotení a v personálnom
rozkaze o prepustení. kde moji nadriadený priamo uviedli, že som sa ja dopustil trestných
činov...», čím mal byť podľa sťažovateľa porušený aj čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy.
Sťažovateľ tiež namieta, že nebola dodržaná subjektívna dvojmesačná lehota podľa
§ 192 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., „nakoľko v mojom prípade už dňa 26. 4. 2007 môj
nadriadený v konaní číslo ORP-336/OBV-2007 uvádzal tie isté dôvody na prepustenie ako
dôvody uvádzané v služobnom hodnotení zo dňa 13. 3. 2008 tak je jednoznačné, že v tomto
prípade došlo k uplynutiu zákonnom stanovenej lehoty na vyhotovenie služobného
hodnotenia z dôvodu v zmysle § 27 ods. 6 písm. b Zák. č. 73/1998 Z. z.. Nadriadený mjr. B.
mal dosť časového priestoru na to, aby v lehote dvoch mesiacov od dňa 26. 4. 2007 podal
návrh služobného hodnotenia. Zmeškanie tejto dvojmesačnej lehoty taktiež nie je možné
odpustiť, nakoľko môj nadriadený mal poznať zákon a neznalosť zákona ho v tomto prípade
nesmie a ani nemôže ospravedlniť.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta, že krajský súd a ani najvyšší súd sa
nezaoberal tou časťou služobného hodnotenia a personálneho rozkazu, ktorá poukazuje na
jeho odpočúvanie v rámci trestného konania na základe rozhodnutia o odpočúvaní vydaného
Vojenským obvodovým súdom v B. č. 3 Ntt-V-18/2006 a č. 3 Ntt-V-20/2006 z 8. novembra
2006. Pri tejto argumentácii sťažovateľ uvádza, že „rozhodnutia o odpočúvaní... do
dnešného dňa tvoria utajovanú časť spisu ČVS:UIS-169/IOS-V-2006 a sám mjr. M. B. sa
odvoláva na tieto utajované rozhodnutia a dokonca ich protizákonne použil ako dôkaz. ...
Podotýkam, že v zmysle § 115 ods. 7 Trestného poriadku odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky nie je možné použiť ako dôkaz v služobnom hodnotení
a personálnom konaní.
Podotýkam, že v súčasnej dobe ja nemám vznesené obvinenie za prijímanie úplatku
ako mňa mjr. M. B. priamo obvinil počas konania o služobnom hodnotení. ...
V tomto prípade Ministerstvo vnútra SR a Prezídium Policajného zboru SR porušilo
moje základné ľudské práva a slobody podľa čl. 22, ods. 1 ods. 2 Ústavy SR a právo na
rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Základné právo J. K... podľa čl. 46 ods. 1, podľa čl. 50 ods. 1, ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžo/24/2011 zo dňa 8. 9. 2011 a
rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. 2S 78/09-86 zo dňa 9. 2. 2011 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 3Sžo/24/2011 zo dňa 8. 9. 2011 a rozsudok Krajského súdu Bratislava č. 2S 78/09-86
zo dňa 9. 2. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť J. K... trovy konania... do
dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky J. K... priznáva finančné zadosťučinenie v sume
10 000 € (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave v sume 5 000 €
(päťtisíc eur) povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a
Krajský súd SR v Bratislave v sume 5 000 € (päťtisíc eur) povinný vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. ...
5. Základné ľudské práva a slobody J. K... podľa čl. 22. ods. 1 ods. 2, čl. 47 ods. 3,
čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva... podľa čl. 8 ods. 1 a
2 Dohovoru... Služobným hodnotením na jeho osobu bez čísla konania schváleným
Okresným riaditeľom Policajného zboru Slovenskej republiky Z. a konaním, ktoré tomuto
predchádzalo, rozhodnutím Krajského riaditeľa číslo KRP-16-6/PK-2008 o odvolaní proti
služobnému hodnoteniu a rozhodnutím Ministra vnútra číslo SRLZ-494-9/SP-2008 o
preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania, Personálnym rozkazom Riaditeľa
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. č. 608/2008 a rozhodnutím Ministerstva
vnútra - Prezidenta Policajného zboru SR číslo SLV-805/PK-2008 porušené boli.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky J. K... priznáva finančné zadosťučinenie v sume
50 000 € (slovom päťdesiattisíc eur), ktoré je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v
Bratislave v sume 25 000 € (dvadsaťpäťtisíc eur) povinné vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru B. v sume 25 000 €
(dvadsaťpäťtisíc eur) povinné vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ
takto:
„Finančného zadosťučinenia sa domáham, nakoľko mne boli zo strany súdov
odobraté uvedené ústavné práva.
Finančného zadosťučinenia sa domáham z dôvodu, že mňa takéto nezákonné
rozhodnutia štátnych orgánov, ktoré spadajú do pôsobnosti Ministerstva vnútra postavili
ich nezákonnými a protiústavnými rozhodnutiami do pozícii, že som prišiel o svoju funkciu
v Policajnom zbore SR i napriek tomu, že žiadneho protiprávneho konania som sa ja
nedopustil. Od začiatku tohto protiústavného konania som ja v strese a zjavne toto zasiahlo
aj môj rodinný život čo má vplyv aj na moje dve maloleté deti a manželku a postupne
prestávam veriť spravodlivosť a ústavnosť konania orgánov štátnej správy a v následnú
zákonnú spravodlivosť a ústavnosť rozhodovania nezávislých súdov SR. Vždy som ja veril
v spravodlivosť orgánov štátnej správy a ja som si ja vždy plnil svoje služobné povinnosti
a bol a som verný SR, bol a som čestný statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti
som ja vynakladal na to, aby som ja chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný
poriadok a nasadzoval som ja v služobných zákrokoch aj svoj vlastný život. Vždy som sa ja
riadil ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Objasnil som ja mnoho priestupkov, trestných činov a to napr. majetkových
trestných činov, iných násilných trestných činov, podieľal som sa ja na objasnení vrážd
Preto nerozumiem, prečo je umožnené orgánom štátnej správy v tomto štáte konať
neústavné a protizákonne.
Ja som mal v pláne i naďalej vykonávať štátnu službu príslušníka PZ SR zvyšovať
úroveň svojho policajného vzdelania v rámci kariérneho postupu v prospech Slovenskej
republiky, Európskej únii a hlavne v prospech občanov SR, kde mne toto týmito
nezákonnými rozhodnutiami bolo znemožnené.“
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 50
ods. 1 a 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo/24/2011
a jeho rozsudkom z 8. septembra 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudkom z 9. februára 2011.
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj porušenie
čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy postupom riaditeľa OR PZ v bližšie neoznačenom konaní
a služobným hodnotením z 13. marca 2008, postupom riaditeľa KR PZ v konaní vedenom
pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutím zo 16. mája 2008, personálnym
rozkazom riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla 2008, rozhodnutím prezidenta PZ
č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008 a prípisom ministra vnútra č.: SRLZ-494-9/SP-
2008 z 22. septembra 2008.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a k namietanému
porušeniu čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy postupom riaditeľa OR PZ v konaní bližšie
neoznačenom spisovou značkou a služobným hodnotením z 13. marca 2008,
personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla 2008 a postupom riaditeľa
KR PZ v konaní vedenom pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutím
zo 16. mája 2008 a rozhodnutím prezidenta PZ č.: SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra
2008
Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá žiada o ústavnoprávnu ochranu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, nie je oprávnená vyberať si orgán verejnej moci, ktorý jej má
poskytnúť ochranu namietaného porušenia jej práv. Jej ústavnou a zákonnou povinnosťou
je, aby pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpala všetky právne prostriedky
ochrany základných práv, tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až
po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné
a zákonné predpoklady, právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity). Vzhľadom
na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je potrebné uviesť, že k prípadnej náprave
namietaného zásahu orgánu verejnej moci do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručených práv alebo slobôd nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy bolo vyňaté rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd vždy skúma, či
sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky
na ochranu týchto práv.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy, namietanému porušeniu čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8
ods. 1 a 2 dohovoru postupom riaditeľa OR PZ v konaní bližšie neoznačenom spisovou
značkou a služobným hodnotením z 13. marca 2008 a personálnym rozkazom riaditeľa
KR PZ č. 608 z 11. júla 2008 ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
a v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde konštatuje, že nie je oprávnený preskúmať
postup riaditeľa OR PZ v konaní neoznačenom spisovou značkou a služobné hodnotenie
z 13. marca 2008, pretože ho preskúmal riaditeľ KR PZ na základe odvolania sťažovateľa
z 30. marca 2008, a rovnako tak ani personálny rozkaz riaditeľa KR PZ č. 608 z 11. júla
2008, pretože ho preskúmal prezident PZ na základe odvolania sťažovateľa z 21. júla 2008.
Ústavný súd rovnako nie je oprávnený preskúmať postup riaditeľa KR PZ v konaní
vedenom pod sp. zn. KRP-16-6/PK-2008 a jeho rozhodnutie zo 16. mája 2008, pretože
na ich preskúmanie bol oprávnený všeobecný súd v systéme správneho súdnictva na základe
žaloby podľa § 247 a nasl. OSP, pričom sťažovateľ uvedený právny prostriedok nápravy
nevyužil. Ústavný súd nie je oprávnený preskúmať ani rozhodnutie prezidenta PZ č.: SLV-
805/PK-2008 zo 14. októbra 2008, pretože ho preskúmal krajský súd na základe žaloby
sťažovateľa podľa § 247 a nasl. OSP zo 14. novembra 2008.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre neprípustnosť.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj
k namietanému porušeniu čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy prípisom ministra vnútra
č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008
Sťažovateľ žiadosťou z 21. júla 2008 žiadal ministra vnútra, aby preskúmal služobné
hodnotenie z 13. marca 2008 a rozhodnutie riaditeľa KR PZ č.: KRP-16-6/PK-2008
zo 16. mája 2008 mimo odvolacieho konania.
Podľa § 246 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. ak sa dodatočne zistí, že právoplatné
rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi a ostatnými predpismi, môže ho minister
zmeniť alebo zrušiť.
Preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 246 zákona
č. 73/1998 Z. z. je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí výlučne
ministrovi vnútra. K využitiu tohto procesného inštitútu pristúpi minister vnútra fakultatívne
(„môže“), ak sa dodatočne zistí, že právoplatné rozhodnutie je v rozpore s právnymi
predpismi a ostatnými predpismi, buď z vlastnej iniciatívy (ex offo), alebo na podnet,
pričom minister vnútra môže takto preskúmané rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť.
Na vyhovenie podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania neexistuje
právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp.
jeho akceptovanie, a teda minister vnútra nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je
na voľnej úvahe ministra vnútra rozhodnúť o zrušení alebo zmene právoplatného
rozhodnutia.
Podnet sťažovateľa vybavil minister vnútra tak, že ho zamietol ako nedôvodný,
o čom informoval sťažovateľa prípisom č.: SRLZ-494-9/SP-2008 z 22. septembra 2008.
Minister vnútra v oznámení uviedol:
„Preskúmaním bolo zistené, že predmetné služobné hodnotenie, ako i rozhodnutie
odvolacieho orgánu boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami uvedeného zákona
a ostatnými predpismi.
Na základe uvedeného sa Váš podnet na mimoriadny opravný prostriedok zamieta
ako nedôvodný.“
Z uvedeného prípisu ministra vnútra vyplýva, že sa zaoberal žiadosťou sťažovateľa
a dospel k záveru, že služobné hodnotenie z 13. marca 2008 a rozhodnutie zo 16. mája 2008
nie sú v rozpore s právnymi predpismi a ostatnými predpismi, preto podnet sťažovateľa
zamietol. Ústavný súd konštatuje, že minister vnútra podnet sťažovateľa relevantným
spôsobom vybavil prípisom, ktorý primeraným spôsobom odôvodnil. Jeho postup pri
vybavení žiadosti sťažovateľa bol v súlade s § 246 zákona č. 73/1998 Z. z., nebol ani
svojvoľný, teda arbitrárny, preto je ústavne udržateľný.
Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré
by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenia čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy a porušenia práva
podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru prípisom ministra vnútra č.: SRLZ-494-9/SP-2008
z 22. septembra 2008 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri
predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudkom
z 9. februára 2011
V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd
zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je
ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto
ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
uplatneniu právomoci ústavného súdu (m. m. napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS
178/04, IV. ÚS 380/04). Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a k namietanému porušeniu čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudkom z 9. februára
2011 ústavný súd poukazuje na uvedený princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1
ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane
základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá
právomoc preskúmať postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009
a jeho rozsudok z 9. februára 2011, pretože ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľa
podľa § 201 a nasl. OSP najvyšší súd, ktorý o odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn.
3 Sžo/24/2011 z 8. septembra 2011.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
4. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo/24/2011 a jeho
rozsudkom z 8. septembra 2011
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj namietaným porušením čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S/78/2009 a jeho rozsudkom
z 9. februára 2011 je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len
preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo/24/2011 a jeho
rozsudku z 8. septembra 2011 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. 3 Sžo/24/2011 z 8. septembra 2011
potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 2 S/78/2009-86 z 9. februára 2011. V odôvodnení
svojho rozsudku najvyšší súd uviedol:
„Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že
žalobca, v stálej štátnej službe vo funkcii referent s územnou a objektovou zodpovednosťou
OO PZ H., odboru poriadkovej polície OR PZ vo Z., služobného úradu KR PZ v B. bol
personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ v B. číslo: 608 zo dňa 11. júla 2008 podľa § 192
ods. 1 písm. d/ zákona č. 73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov prepustený zo
služobného pomeru príslušníka policajného zboru z dôvodu, že bol služobným hodnotením
hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Žalobcom podané
odvolanie žalovaný napadnutým rozhodnutím č. p.: SLV-805/PK-2008 zo dňa 14. 10. 2008
zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Z odôvodnenia vyplýva, že k spracovaniu
služobného hodnotenia bolo pristúpené v súlade s ustanovením § 27 ods. 6 písm. b/ zákona
č. 73/1998 Z. z., pretože u žalobcu došlo k závažným zmenám spôsobilosti na výkon funkcie.
Pokiaľ ide o dôkazné prostriedky použité v rámci konania vo veci služobného hodnotenia,
boli využité aj dôkazy získané v rámci samostatného trestného konania, čo umožňuje
ustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. ...
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody podaného odvolania vo vzťahu
k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom
súdneho a administratívneho spisu, a s prihliadnutím na vyššie citované ustanovenie § 219
ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že niet dôvodu na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku, spolu so s právnou citáciou dotknutých právnych noriem, ale na doplnenie
k dostatočným a výstižným dôvodom dodáva:
... najvyšší súd zdôrazňuje, že... námietka v tom smere, že bolo povinnosťou súdu
preskúmať služobné hodnotenie z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia proti jeho
osobe ako aj trestné stíhanie bolo pred vydaním personálneho rozkazu zrušené, ako aj
skutočnosť, že v služobnom hodnotení nebol nadriadeným presne a úplne zistený skutočný
stav veci, a preto závery obsiahnuté v služobnom hodnotení sú nepodložené, nie je dôvodná
(naviac ak tieto námietky boli predmetom odvolania žalobcu proti služobnému hodnoteniu
podľa § 242 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.). Z vyššie citovaných zákonných ustanovení totiž
vyplýva, že služobné hodnotenie policajta je síce podkladovým materiálom pre rozhodnutie
o prepustení zo služobného pomeru, avšak, zároveň predmetný zákon upravuje osobitný
postup na jeho preskúmanie súdom. K tejto problematike už Najvyšší súd Slovenskej
republiky zaujal stanovisko a vyslovil právny názor vo veciach vedených pod sp. zn.
2 Sžo 144/2009 a sp. zn. 8 Sžo 523/2009 a to ten, že služobné hodnotenie policajta je
samostatným predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí, preto poukazujúc na
§ 248 v spojení s § 28 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., je na jeho preskúmanie určený
osobitný postup a ustanovenie § 245 ods. 3 O. s. p. v tomto prípade nemožno aplikovať.
Z konania v danej veci je nepochybné, že dôvodom prepustenia žalobcu
zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru je existencia právoplatného
služobného hodnotenia so záverom, že je nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej
službe. Treba dodať, že prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 192 ods. 1 písm. d/ zákona č. 73/1998 Z. z. nespadá do oblastí
disciplinárnych opatrení, a žalovaný napadnutým rozhodnutím nerozhodoval o vine alebo
nevine žalobcu zo spáchania trestného činu uvedeného v Trestnom zákone, resp. priestupku
v zmysle ustanovení zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ale do oblasti personálnych
opatrení.
Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal všetkými zásadnými
odvolacími námietkami žalobcu, ktoré by mohli spochybniť zákonnosť napadnutého
rozhodnutia a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal. Najvyšší súd
považuje za ústavne konformný taký výklad, ktorý neukracuje účastníka na jeho práve
poznať dôvody akéhokoľvek rozhodnutia, dotýkajúceho sa jeho práv a oprávnených
záujmov. Rozsudok krajského súdu tomu zodpovedá.
Správny je záver žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu
nespôsobilosti na výkon funkcie na základe služobného hodnotenia, k spracovaniu ktorého
sa pristúpilo v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 27 ods. 6 písm. b/ zákona
č. 73/1998 Z. z. z dôvodu, že u žalobcu došlo k závažným zmenám v spôsobilosti na výkon
funkcie. Žalovaný rozhodoval iba o ďalšom zotrvaní žalobcu v služobnom pomere
príslušníka policajného zboru a v rámci odvolacieho konania nepreskúmaval skutočnosti,
ktoré sú obsahom právoplatného rozhodnutia riaditeľa KR PZ v B. o zamietnutí odvolania
proti schválenému služobnému hodnoteniu, ktoré nadobudlo právoplatnosť a následne
nebolo predmetom preskúmavacieho konania na súde, keďže žalobca nepodal žalobu.“
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09). Tieto závery možno aplikovať aj v konaniach, v ktorých súdy
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy v systéme
správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok krajského súdu č. k. 2 S/78/2009-86
z 9. februára 2011, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia prezidenta PZ č. SLV-805/PK-2008 zo 14. októbra 2008. V tejto
súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:
„Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že dňa 14. 03. 2008 bolo
schválené služobné hodnotenie žalobcu ako príslušníka PZ. Rozsiahle služobné hodnotenie
napísané na siedmych stranách hodnotilo žalobcu za obdobie od 12. 10. 2006, kedy bol
naposledy služobne hodnotený a sú v ňom uvedené kladné i záporné stránky pôsobenia
žalobcu v služobnom pomere príslušníka PZ. Záverom bol žalobca hodnotený ako
nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Žalobca sa proti služobnému
hodnoteniu v zákonnej lehote odvolal. O odvolaní rozhodol riaditeľ Krajského riaditeľstva
Policajného zboru tak, že odvolanie zamietol a napadnuté služobné hodnotenie potvrdil.
Dňom doručenia tohto rozhodnutia dňa 19. 06. 2008 služobné hodnotenie nadobudlo
právoplatnosť. Dňa 11. 07. 2008 vydal riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v B. personálny
rozkaz č. 608, ktorým žalobcu prepustil zo služobného pomeru a to z dôvodu, že bol
služobným hodnotením hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej
službe. V rozhodnutí sa uvádza, že skutočnosť, ktorá založila dôvod prepustenia, je
existencia služobného hodnotenia schváleného dňa 14. 03. 2008 s uvedeným záverom,
ktorého hodnotiaca časť tento záver odôvodňuje. Proti personálnemu rozkazu podal
žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. SLV-805/PK-2008 zo dňa
14. 10. 2008. Žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a napadnutý personálny rozkaz potvrdil.
V rozhodnutí sa uvádza, že dôvodom prepustenia zo služobného pomeru bolo služobné
hodnotenie so záverom, že žalobca je nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej
službe. Služobné hodnotenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 06. 2008, pričom
prvostupňovému orgánu zákonná dvojmesačná lehota na prepustenie žalobcu zo služobného
pomeru uplynula dňom 20. 08. 2008, teda vydaním rozhodnutia o prepustení dňa 17. 07.
2008 prvostupňový správny orgán dodržal zákonom stanovenú lehotu. Ďalej sa v
rozhodnutí o odvolaní konštatuje, že zákonnou povinnosťou riaditeľa Krajského riaditeľstva
PZ v B. bolo postupovať po nadobudnutí právoplatnosti služobného hodnotenia tak, že
žalobcu prepustil zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1.
písm. d/ zákona. ...
Žalobca namietal, že počas personálneho konania mu nebolo napriek opakovaným
žiadostiam umožnené nahliadnutie do spisov a rozhodnutí, o ktoré sa personálny rozkaz
opieral ani do služobného hodnotenia na jeho osobu. Toto tvrdenie žalobcu, ako súd zistil,
bolo v diametrálnom rozpore s obsahom administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že
žalobca mal niekoľkokrát a v súlade s právnymi predpismi, možnosť oboznámiť sa
so spisovým materiálom, konkrétne s návrhom služobného hodnotenia sa žalobca oboznámil
dňa 05. 03. 2008, so služobným hodnotením, ktoré bolo podkladom žalobou napadnutého
rozhodnutia č. ORP-314/VO-2008 spísaným dňa 13. 03. 2008 a schváleným dňa 14. 03.
2008 sa oboznámil žalobca dňa 16. 03. 2008, čo potvrdil svojim vlastnoručným podpisom.
Všetky rozhodnutia a oznámenia vydané v personálnom konaní boli žalobcovi riadne
doručené a žalobca na ne i reagoval. V spisovom materiáli sa nenachádza správnym
orgánom odopretá žiadosť žalobcu o umožnenie nahliadnutia do spisu, či námietka
o bránení v uplatnení tohto práva. V administratívnom spise sa tiež nachádza záznam
o nazretí do spisu zo dňa 11. 09. 2008 podpísaný žalobcom. Žalobca o porušení jeho práva
oboznámiť sa s listinami obsiahnutými v administratívnom spise nepredložil súdu žiaden
dôkaz.
Rozhodnutie v prvom stupni holo vydané správnym orgánom s príslušnou
personálnou právomocou voči žalobcovi. Táto skutočnosť súdu vyplynula najmä
z nariadenia ministra vnútra SR č. 62/2003 v znení nariadenia č. 65/2005 o rozsahu
pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru. Na rozhodnutie o prepustení
žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. d) zák. č. 73/1998 Z. z. bol príslušným riaditeľ Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v B. O odvolaní proti rozhodnutiam riaditeľa Krajského
riaditeľstva policajného zboru v Ž. v súlade § 243 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z. rozhoduje
jemu najbližší nadriadený, ktorým je v zmysle čl. 7 ods. 3 nariadenia ministra vnútra SR č.
62/2003 prezident PZ. Podľa § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. odvolací orgán je
povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania
a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii, ak tento zákon neustanovuje
inak. Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania
odvolania, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť. Orgánu, ktorý rozhodol o
prepustení žalobcu zo služobného pomeru bolo odvolanie proti tomuto rozhodnutiu
doručené dňa 24. 07. 2008. Dňa 20. 08. 2008, teda v súlade s § 242 ods. 7 zákona
č. 73/1998 Z. z. bola vec postúpená žalovanému, ktorý o odvolaní rozhodol až dňa 17. 10.
2008, teda po lehote určenej ust. § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.., pričom o predĺžení
lehoty na rozhodnutie o odvolaní žalovaný žalobcu nevyrozumel. Súd konštatoval, že
v tomto došlo k porušeniu procesných ustanovení, ktorými bol žalovaný viazaný, avšak toto
pochybenie nemohlo a ani nemalo vplyv na zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ ide o dôvody a spôsob vykonania služobného hodnotenia č. ORP-314/VO-
2008 schváleným dňa 14. 03. 2008 riaditeľom OR PZ vo Z., tu mohol súd len konštatovať,
že hodnotenie prebehlo v súlade s ustanovením § 27 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z., bolo
vykonané na to oprávnenou osobou, so zákonom vymedzených hľadísk a z formálneho
hľadiska predpísaným spôsobom. Žalobca s ním bol riadne oboznámený a využil aj právo
podať proti služobnému hodnoteniu opravný prostriedok. Keďže odvolanie žalobcu proti
služobnému hodnoteniu bolo odvolacím orgánom zamietnuté a žalobca samostatnou
žalobou o preskúmanie jeho zákonnosti súd nepožiadal, je treba považovať záver
služobného hodnotenia za otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. V konaní o žalobe
nemohol súd preskúmavať zákonnosť právoplatného služobného hodnotenia žalobcu (§ 245
ods. 1 O. s. p.). Právoplatným rozhodnutím o tejto otázke bol viazaný i prvostupňový
správny orgán v konaní o prepustenie žalobcu zo služobného pomeru podľa ustanovenia §
192 ods. 1 písm. d/zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré nedáva oprávnenému orgánu priestor pre
úvahu o tom, či policajta, ktorý bol právoplatným služobným hodnotením hodnotený ako
nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, prepustiť zo služobného pomeru
alebo nie. Na rozhodujúcej právnej skutočnosti, že v konaní o prepustenie žalobcu zo
služobného pomeru správne orgány s ohľadom na záver jeho služobného hodnotenia ani
nemali inú možnosť, ako prijať žalobou napadnuté rozhodnutie, nič nemenila ani žalobcova
námietka, že uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe, ako aj trestné stíhanie v
uvedenej veci, bolo pred vydaním personálneho rozkazu zrušené a napriek tomu nadriadený
použil ako dôkazy do personálneho rozkazu dôkazy vykonávané v trestnom konaní. Preto ak
správny orgán prvého stupňa, viazaný predmetným služobným hodnotením žalobcu,
rozhodol o jeho prepustení zo služobného pomeru, postupoval zákonným spôsobom,
rovnako ako žalovaný, ktorý zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie o jeho prepustení zo
služobného pomeru príslušníka PZ potvrdil.“
V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa ústavy,
označených článkov ústavy a práva podľa dohovoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká
správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,
ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých
fyzická osoba alebo právnická tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247
ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-
právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny
súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho
súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu ako súdu prvého stupňa a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktorý sa
predovšetkým týkal toho, či služobné hodnotenie je spôsobilým predmetom preskúmania
podľa § 244 OSP alebo len postupom podľa § 245 ods. 1 OSP, a tiež postupom správnych
orgánov.
Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sa stotožnil
s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa toho, že riaditeľ KR PZ a prezident PZ
postupovali v súlade so zákonom č. 73/1998 Z. z. pri prepustení sťažovateľa zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru. Konajúce súdy zhodne poukázali na to, že
sťažovateľ bol prepustený zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. d) zákona
č. 73/1998 Z. z., pretože bol pri služobnom hodnotení hodnotený ako nespôsobilý
vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe. Konštatovali tiež, že riaditeľ KR PZ bol pri
rozhodnutí o prepustení viazaný právoplatným služobným hodnotením, pričom nemohol
v konaní o prepustení hodnotiť námietky sťažovateľa, ktoré smerovali proti konaniu
o služobnom hodnotení, zisťovaniu skutkového stavu, ktorý bol podkladom pre služobné
hodnotenie a jeho závery. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho
súdu je zrejmé, že tieto sa zaoberali odvolacími námietkami sťažovateľa a námietkami,
ktoré uviedol vo svojej sťažnosti. Krajský súd poukázal na procesné pochybenie prezidenta
PZ, ktorý nerozhodol o odvolaní sťažovateľa v lehote podľa § 243 ods. 2 zákona
č. 73/1998 Z. z., pričom konštatoval, že toto pochybenie nemalo vplyv na vecnú správnosť
rozhodnutia o odvolaní. Konajúce súdy sa vysporiadali aj s námietkou sťažovateľa, že
nemal možnosť nahliadnuť do administratívneho spisu, pričom ju vyhodnotili ako
neopodstatnenú. Uvedené závery najvyšší súd v spojení s krajským súdom primeraným
spôsobom odôvodnil, sú spätne preskúmateľné, logické a vychádzajú z aplikácie
príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z., nie sú zjavne neodôvodnené a ani
arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné.
Rozhodujúcou je námietka sťažovateľa o tom, či služobné hodnotenie je
samostatným predmetom preskúmania v správnom súdnictve podľa § 244 OSP alebo len
predmetom preskúmania postupom podľa § 245 ods. 1 OSP. V rámci svojej argumentácie
poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré považovali služobné hodnotenie
za spôsobilé preskúmania len podľa § 245 ods. 1 OSP, nepovažovali ho teda za rozhodnutie
o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Sťažovateľ tvrdí, že
krajský súd a najvyšší súd porušili jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa stotožnili s právnou argumentáciou správneho orgánu
o tom, že služobné hodnotenie možno preskúmať samostatne postupom podľa § 244 OSP.
Žalobou napadnutý správny orgán na druhej strane poukázal na rozhodnutia najvyššieho
súdu, ktoré túto otázku posúdili tak, že služobné hodnotenie je rozhodnutím podľa § 244
OSP, ktoré je samostatným predmetom prieskumu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov
a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu
(m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci
koherentnosť judikatúry v § 22 zákona o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte
zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte
prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že
rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach, je prirodzenou
súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene
dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale
dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby
uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej
súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či
vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný
orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian
v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007].
Rovnako tak nemožno automaticky konštatovať porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, ak vo veci, v súvislosti
s ktorou existujú odlišné rozhodnutia najvyššieho súdu, sa všeobecný súd prikloní k takému
právnemu hodnoteniu, ktoré je v neprospech účastníka konania.
Závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické, rešpektujú zmysel
a účel príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z., nie sú arbitrárne, preto sú ústavne
udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. najvyšším
súdom takéto nedostatky nevykazuje.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup
súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd dospel
k záveru, že medzi postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom
z 8. septembra 2011 a namietaným porušením čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy nie je príčinná
súvislosť. Princípy uvedené v čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy sa aplikujú v trestnom konaní,
predmetom konania najvyššieho súdu nebolo rozhodovanie o vine a treste sťažovateľa
za skutok kvalifikovaný podľa Trestného zákona.
Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré
by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo/24/2011 a jeho rozsudkom
z 8. septembra 2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri
predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2012