Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 34/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. J. M., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. M., PhD., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -59, -59 zo 7. septembra

2011 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo

50/2011 z 22. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2012 doručená sťažnosť JUDr. P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -59, -59 zo

7. septembra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 22. augusta 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že od 15. apríla 2005 vykonával funkciu vedúceho

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru B.,

oddelenia odhaľovania (ďalej len „vedúci oddelenia odhaľovania“). Keďže na tomto

policajnom útvare dochádzalo k zmenám, sťažovateľ na príkaz svojho nadriadeného

19. februára 2008 požiadal o prevedenie na inú funkciu k 1. marcu 2008, a to podľa § 35

ods. 7 o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Sťažovateľ

uviedol, že o jeho žiadosti rozhodol riaditeľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti

organizovanej kriminalite (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“)

personálnym rozkazom č. 481 z 25. marca 2008 tak, že dňom 1. apríla 2008 ho previedol

z funkcie vedúceho oddelenia odhaľovania do funkcie staršieho referenta špecialistu

oddelenia finančnej polície úradu boja proti organizovanej kriminalite. Sťažovateľ dodal, že

po odchode svojho nadriadeného z funkcie vzal predmetnú žiadosť 10. apríla 2008 späť

a proti personálnemu rozkazu podal 14. apríla 2008 odvolanie, na základe

čoho 1. viceprezident Policajného zboru (ďalej len „1. viceprezident“) rozhodnutím č. SLV-

244/PK-2008 z 19. júna 2008 napadnutý personálny rozkaz v celom rozsahu zrušil.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že na základe zrušujúceho rozhodnutia bol vydaný nový

personálny rozkaz riaditeľa úradu boja proti organizovanej kriminalite č. 604 z 24. júna

2008, na základe ktorého bol týmto dňom prevedený z funkcie vedúceho oddelenia

odhaľovania a ustanovený do funkcie staršieho referenta špecialistu oddelenia kontroly

povinných osôb spravodajskej jednotky finančnej polície úradu boja proti organizovanej

kriminalite. Aj proti tomuto personálnemu rozkazu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol 1. viceprezident rozhodnutím č. SLV-783/PK-2008 z 11. septembra 2008 tak, že

napadnutý personálny rozkaz zmenil takým spôsobom, že slová „prevádzam...“ nahradil

slovami „ustanovujem...“ a výrokovú časť týkajúcu sa jeho odvolania z doterajšej funkcie

vypustil.

Proti druhostupňovým rozhodnutiam 1. viceprezidenta (ďalej aj „žalovaný“) podal

sťažovateľ žalobu, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -59,

-59 zo 7. septembra 2011 tak, že konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného z 19. júna 2008 zastavil a žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného z 11. septembra 2008 zamietol.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 22. augusta 2012 tak, že

napadnutý rozsudok potvrdil.

Sťažovateľ vyslovil názor, že rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu sú

arbitrárne a nepreskúmateľné, a tým nezlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru. Zároveň uviedol, že tým, že pred súdmi

nemal možnosť „navrhnúť osobne vykonanie dôkazov, prípadne sa konfrontovať s inými

osobami vystupujúcimi v tomto spore aktívne“, došlo aj k porušeniu jeho základného práva

podľa . Sťažovateľ sa domnieva, že oba súdy mali skúmať, z akého

dôvodu požiadal o prevedenie na inú funkciu, ako aj to, z akého dôvodu vzal svoju žiadosť

späť. Podľa sťažovateľa sa oba súdy mali venovať aj otázke, či bolo vhodné, aby do funkcie

vedúceho oddelenia odhaľovania, ktorú zastával do 1. apríla 2008, bola týmto dňom

ustanovená iná osoba. Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že „Súdy taktiež neprikladali

žiaden význam správnemu právnemu postupu pri prekladaní a zaraďovaní policajta

do funkcie, pre zrejmý rozdiel v ustanoveniach §§ 33 ods. 1 a 35 ZoŠs...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského

súdu č. k. -59, -59 zo 7. septembra 2011 a postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2012 boli porušené jeho základné

práva podľa a , ako aj právo podľa dohovoru,

namietané rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie a obom súdom uložil povinnosť nahradiť mu trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

K námietkam sťažovateľa o porušení práv rozsudkom krajského súdu

č. k. -59, -59 zo 7. septembra 2011

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv

rozsudkom krajského súdu č. k. -59, -59 zo 7. septembra 2011,

ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa . Toto ustanovenie

limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Pridržiavajúc sa uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozsudok krajského súdu bol

prvostupňovým rozhodnutím o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu [§ 247 a násl.

(ďalej aj „OSP“)], proti ktorému bolo prípustné odvolanie.

Podľa zistení ústavného súdu, ako aj podľa tvrdení samotného sťažovateľa toto právo

sťažovateľ využil a podaním odvolania proti rozsudku krajského súdu inicioval konanie

o riadnom opravnom prostriedku. Z uvedeného je teda zrejmé, že na preskúmanie

prvostupňového rozsudku krajského súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší (odvolací)

súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmať

rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci. Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa

preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. , , ,

).

K námietkam sťažovateľa o porušení práv rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. augusta 2012

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako vedúci oddelenia

odhaľovania požiadal 19. februára 2008 o prevedenie na inú funkciu k 1. marcu 2008.

O jeho žiadosti rozhodol riaditeľ úradu boja proti organizovanej kriminalite personálnym

rozkazom č. 481 z 23. marca 2008 tak, že dňom 1. apríla 2008 ho previedol z funkcie

vedúceho oddelenia odhaľovania do funkcie staršieho referenta špecialistu oddelenia

finančnej polície úradu boja proti organizovanej kriminalite. Následne sťažovateľ vzal svoju

žiadosť o prevedenie 10. apríla 2008 späť a proti personálnemu rozkazu podal 10. apríla

2008 odvolanie, o ktorom rozhodol 1. viceprezident rozhodnutím č. SLV-244/PK-2008

z 19. júna 2008 tak, že personálny rozkaz v celom rozsahu zrušil. V odôvodnení tohto

rozhodnutia 1. viceprezident konštatoval, že k prevedeniu a ustanoveniu sťažovateľa do inej

funkcie došlo v rozpore so zákonom ( ), keďže sťažovateľ

žiadal o prevedenie do funkcie ku dňu 1. marca 2008, ale o jeho prevedení a ustanovení

do inej funkcie sa rozhodlo až k 1. aprílu 2008, pričom na zmenu v dátume nedal sťažovateľ

súhlas.

Za danej situácie bol vydaný nový personálny rozkaz riaditeľa úradu boja proti

organizovanej kriminalite č. 604 z 24. júna 2008, ktorým bol sťažovateľ k 24. júnu 2008

podľa prevedený z funkcie vedúceho oddelenia

odhaľovania, podľa bol ustanovený do funkcie staršieho

referenta špecialistu oddelenia kontroly povinných osôb spravodajskej jednotky finančnej

polície úradu boja proti organizovanej kriminalite a podľa § 35 ods. 9 citovaného zákona

bol dňom 23. júna 2008 odvolaný z doterajšej funkcie. Aj proti tomuto personálnemu

rozkazu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol 1. viceprezident rozhodnutím

č. SLV-783/PK-2008 z 11. septembra 2008 tak, že napadnutý personálny rozkaz zmenil tak,

že slová „prevádzam podľa zákona číslo ..“ nahradil slovami

„ustanovujem podľa zákona číslo ..“ a výrokovú časť týkajúcu sa

odvolania sťažovateľa z doterajšej funkcie vypustil. V odôvodnení rozhodnutia

1. viceprezident okrem iného konštatoval, že potom, ako sťažovateľ podal žiadosť

o prevedenie na inú funkciu, bola k 1. aprílu 2008 „v záujme zabezpečenia riadneho

a nerušeného výkonu štátnej služby“ do dovtedy ním zastávanej funkcie ustanovená iná

osoba. Potom, ako došlo k zrušeniu personálneho rozkazu z marca 2008, bol v júni 2008

vykonaný so sťažovateľom pohovor a boli mu ponúknuté adekvátne voľné funkcie. Keďže

sťažovateľ žiadal o obnovenie právneho stavu, aký tu bol pred podaním žiadosti

o prevedenie na inú funkciu, ale funkcia vedúceho oddelenia odhaľovania už nebola voľná,

súhlasil s tým, aby bol ustanovený do funkcie staršieho referenta špecialistu oddelenia

kontroly povinných osôb spravodajskej jednotky finančnej polície úradu boja proti

organizovanej kriminalite. 1. viceprezident uzavrel, že vzhľadom na to, že v tomto prípade

šlo iba o ustanovenie sťažovateľa do voľnej funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona

č. , jeho súhlas sa nevyžadoval.

Proti rozhodnutiam žalovaného č. SLV-244/PK-2008 z 19. júna 2008 a č. SLV-

783/PK-2008 z 11. septembra 2008 podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie ich zákonnosti,

o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -59, -59 zo 7. septembra

2011 tak, že konanie o žalobe vo vzťahu k prvému z uvedených rozhodnutí žalovaného

zastavil a zvyšnú časť žaloby zamietol. Pokiaľ ide o zastavenie konania, svoj verdikt

odôvodnil s poukazom na tým, že rozhodnutie žalovaného č. SLV-

244/PK-2008 z 19. júna 2008 bolo sťažovateľovi doručené 23. júna 2008 a žalobu podal

až 13. novembra 2008, čo je zjavne po lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

správneho orgánu v poslednom stupni. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia, ktorým bola

žaloba v časti zamietnutá, krajský súd vychádzajúc z administratívneho spisu a opierajúc sa

o relevantnú právnu úpravu preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. SLV-783/PK-

2008 z 11. septembra 2008 a dospel k záveru, že žalovaný danú vec správne právne posúdil

a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom argumentoval

tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a taktiež

tvrdil, že na základe vykonaných dôkazov dospel krajský súd k nesprávnym skutkovým

zisteniam.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 22. augusta 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

«Pokiaľ ide o zastavujúci výrok napadnutého rozsudku krajského súdu, tu najvyšší

súd uvádza, že jeho predmetom bolo rozhodnutie, na ktorého preskúmanie je určený

osobitný postup. Nebolo preto možné postupom podľa preskúmavať

v danom konaní jeho zákonnosť. Pretože odpustenie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby

nie je možné ( druhá veta ), krajský súd nepochybil, keď zastavil konanie

v časti o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-244/PK-2008 zo dňa 19. 6. 2008.

Vzhľadom na uvedenú kogentnú zákonnú procesnú úpravu nebolo možné ani v odvolacom

konaní zohľadniť námietky žalobcu, že uvedené rozhodnutie nenapadol, keďže ním bolo

jeho námietkam v celom rozsahu vyhovené a v rozhodnom čase objektívne nemohol

predpokladať, že v konečnom dôsledku nedôjde k náprave protiprávneho stavu...

V prvom rade je potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 zákona č.

uviesť, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru... je svojou povahou

inštitútom verejného práva - ide o štátnozamestnanecký právny pomer. Takýto právny

pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí

do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru

pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú

rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny

služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s ním

súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa vyhýba

implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodých) do vzťahov, ktoré sú

založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je

charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach

a povinnostiach príslušníkov... Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že

zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje

príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany, než je tomu u zamestnancov

v pracovnom pomere resp. umožňuje služobným orgánom operatívnejšie využitie

príslušníkov ustanoviť ich na služobné miesto v danom zbore pre plnenie úloh v inej funkcii.

S poukazom na to je potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 ods. 1 zákona

č. uviesť, že dikcia zákona hovorí o ustanovení do „voľnej funkcie“ a nie

do „primeranej“, resp. „adekvátnej funkcie“. Logickým výkladom citovaného ustanovenia

preto dôvodne možno dospieť k záveru, že citované predpoklady sa posudzujú z hľadiska

potrieb a požiadaviek pre danú voľnú funkciu, čo nemožno vykladať tak, že v prípade

splnenia požadovaných kritérií je automaticky nárokovateľná adekvátna voľná funkcia.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé z rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-

783/PK-2008 zo dňa 11. 9. 2008, ktorým bol zmenený personálny rozkaz riaditeľa Úradu

boja proti organizovanej kriminalite č. 604 z 24. 6. 2008, že ustanovenie žalobcu do funkcie

starší referent špecialista oddelenia finančnej polície odboru B., Úradu boja proti

organizovanej kriminalite, služobného úradu Ministerstva vnútra SR sa uskutočnilo v

súlade s ustanovením , nedošlo ani podľa názoru

najvyššieho súdu k porušeniu zákona postupom a rozhodovaním správnych orgánov v danej

veci.»

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa (obdobne , , ).

Vychádzajúc zo špecifík konania podľa piatej časti

(správne súdnictvo, § 244 a násl.), podľa ktorej sa v správnom súdnictve preskúmava

na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy, ústavný poukazuje na to, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je

nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov

a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených

žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami,

treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(obdobne ). Cez tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval

aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

sťažovateľovi ozrejmil, z akého dôvodu vyvstala potreba zastavenia časti konania o žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-244/PK-2008 z 19. júna 2008.

V tejto súvislosti najvyšší súd zhodne s názorom krajského súdu poukázal na zmeškanie

lehoty na podanie žaloby (v tejto časti) a na nemožnosť odpustiť zmeškanie danej lehoty (§

250b ods. 1 a ).

Pokiaľ ide o postup a rozhodnutie najvyššieho súdu pri preskúmaní rozsudku

krajského súdu v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. SLV-783/PK-2008 z 11. septembra 2008, jeho závery sa nejavia

ako arbitrárne alebo neodôvodnené a rovnako aplikácia príslušných ustanovení použitých

všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany najvyššieho súdu nesignalizuje popretie

ich podstaty či zmyslu. Najvyšší súd v namietanom rozsudku podrobne popísal zistenia

a závery krajského súdu, ktoré skonfrontoval s argumentmi sťažovateľa. Ústavný súd

konštatuje, že pri odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd v súvislosti s výkladom

zameral hlavne na podstatu a povahu služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru a na právomoc „zamestnávateľa“ operatívne využiť

príslušníka Policajného zboru a ustanoviť ho „na služobné miesto v danom zbore

pre plnenie úloh v inej funkcii“. V nadväznosti na to najvyšší súd poukázal na význam

slovného spojenia „voľná funkcia“ obsiahnutého v 8 Z. z.,

ktorý žalovaný správny orgán v namietanom prípade aplikoval. Najvyšší súd stotožňujúc sa

so záverom krajského súdu a právnym názorom žalovaného uzavrel, že ustanovenie

sťažovateľa do voľnej funkcie podľa sa uskutočnilo

v súlade s relevantnou právnou normou, čím „odobril“ zákonnosť postupu a rozhodnutia

žalovaného, o preskúmanie ktorej v rámci tohto konania šlo.

Aj keď najvyšší súd nereagoval na všetky argumenty sťažovateľa obsiahnuté

v odvolaní, automaticky neznamená, že výsledok jeho rozhodovacej činnosti je

netransparentný. Ústavný súd tvrdí, že najvyšší súd k zásadnej otázke, ktorou bolo

posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného o ustanovení sťažovateľa do voľnej

funkcie podľa , zaujal legitímny právny názor.

Ústavný súd považuje namietaný rozsudok najvyššieho súdu za dostatočne

odôvodnený, a preto mu neplynie oprávnenie ani povinnosť nahrádzať postupy a hodnotenia

najvyššieho súdu (podobne aj , , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do jeho právneho názoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Osobitne k námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 48

ods. 2

Sťažovateľ v sťažnosti súčasne tvrdil, že v priebehu súdneho konania mu nebolo

umožnené osobne sa vyjadriť k vykonávaným dôkazom, čím malo dôjsť k porušeniu jeho

základného práva podľa .

Aj keď sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu túto skutočnosť

nenamietal, ústavný súd predsa považuje za nevyhnutné pripomenúť dikciu § 250f ods. 1

, podľa ktorého súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to

účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným

záujmom. Podľa zistení ústavného súdu však krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol

rozsudkom 7. septembra 2011 na pojednávaní, na ktorom bol prítomný jeho právny

zástupca. Potom, ako mu bolo udelené slovo, zotrval na písomných dôvodoch žaloby.

Je nepochybné, že nariadením a následným uskutočnením pojednávania na súde prvého

stupňa bolo sťažovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu umožnené vyjadriť sa

k veci, ako aj ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tým podľa názoru ústavného súdu došlo

k plnej realizácii základného práva sťažovateľa podľa .

Pokiaľ ide o konanie na najvyššom súde, námietka sťažovateľa o porušení jeho

základného práva podľa sa javí ako zjavne neopodstatnená. Podľa

zistení ústavného súdu najvyšší súd síce rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania,

ale učinil tak spôsobom súladným so zákonom, pretože podľa odvolací

súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným

záujmom. Na prerokovanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné,

alebo ak vykonáva dokazovanie. Ak teda najvyšší súd vyhodnotil, že pojednávanie v danej

veci nie je potrebné nariadiť, jeho postup mal oporu v zákone, a preto ním nemohol navodiť

stav, ktorý by znamenal porušenie označeného základného práva podľa .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013