Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 34/2013
PDF · 251.78 KB
No categories available
III. ÚS 34/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. J. M., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. M., PhD., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo 7. septembra
2011 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo
50/2011 z 22. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2012 doručená sťažnosť JUDr. P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo
7. septembra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Sžo 50/2011 z 22. augusta 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že od 15. apríla 2005 vykonával funkciu vedúceho
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru B.,
oddelenia odhaľovania (ďalej len „vedúci oddelenia odhaľovania“). Keďže na tomto
policajnom útvare dochádzalo k zmenám, sťažovateľ na príkaz svojho nadriadeného
19. februára 2008 požiadal o prevedenie na inú funkciu k 1. marcu 2008, a to podľa § 35
ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“). Sťažovateľ
uviedol, že o jeho žiadosti rozhodol riaditeľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti
organizovanej kriminalite (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“)
personálnym rozkazom č. 481 z 25. marca 2008 tak, že dňom 1. apríla 2008 ho previedol
z funkcie vedúceho oddelenia odhaľovania do funkcie staršieho referenta špecialistu
oddelenia finančnej polície úradu boja proti organizovanej kriminalite. Sťažovateľ dodal, že
po odchode svojho nadriadeného z funkcie vzal predmetnú žiadosť 10. apríla 2008 späť
a proti personálnemu rozkazu podal 14. apríla 2008 odvolanie, na základe
čoho 1. viceprezident Policajného zboru (ďalej len „1. viceprezident“) rozhodnutím č. SLV-
244/PK-2008 z 19. júna 2008 napadnutý personálny rozkaz v celom rozsahu zrušil.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že na základe zrušujúceho rozhodnutia bol vydaný nový
personálny rozkaz riaditeľa úradu boja proti organizovanej kriminalite č. 604 z 24. júna
2008, na základe ktorého bol týmto dňom prevedený z funkcie vedúceho oddelenia
odhaľovania a ustanovený do funkcie staršieho referenta špecialistu oddelenia kontroly
povinných osôb spravodajskej jednotky finančnej polície úradu boja proti organizovanej
kriminalite. Aj proti tomuto personálnemu rozkazu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol 1. viceprezident rozhodnutím č. SLV-783/PK-2008 z 11. septembra 2008 tak, že
napadnutý personálny rozkaz zmenil takým spôsobom, že slová „prevádzam...“ nahradil
slovami „ustanovujem...“ a výrokovú časť týkajúcu sa jeho odvolania z doterajšej funkcie
vypustil.
Proti druhostupňovým rozhodnutiam 1. viceprezidenta (ďalej aj „žalovaný“) podal
sťažovateľ žalobu, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 218/08-59,
2 S 223/08-59 zo 7. septembra 2011 tak, že konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného z 19. júna 2008 zastavil a žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného z 11. septembra 2008 zamietol.
Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 50/2011 z 22. augusta 2012 tak, že
napadnutý rozsudok potvrdil.
Sťažovateľ vyslovil názor, že rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu sú
arbitrárne a nepreskúmateľné, a tým nezlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň uviedol, že tým, že pred súdmi
nemal možnosť „navrhnúť osobne vykonanie dôkazov, prípadne sa konfrontovať s inými
osobami vystupujúcimi v tomto spore aktívne“, došlo aj k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ sa domnieva, že oba súdy mali skúmať, z akého
dôvodu požiadal o prevedenie na inú funkciu, ako aj to, z akého dôvodu vzal svoju žiadosť
späť. Podľa sťažovateľa sa oba súdy mali venovať aj otázke, či bolo vhodné, aby do funkcie
vedúceho oddelenia odhaľovania, ktorú zastával do 1. apríla 2008, bola týmto dňom
ustanovená iná osoba. Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že „Súdy taktiež neprikladali
žiaden význam správnemu právnemu postupu pri prekladaní a zaraďovaní policajta
do funkcie, pre zrejmý rozdiel v ustanoveniach §§ 33 ods. 1 a 35 ZoŠs...“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom krajského
súdu č. k. 2 S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo 7. septembra 2011 a postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 50/2011 z 22. augusta 2012 boli porušené jeho základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
namietané rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie a obom súdom uložil povinnosť nahradiť mu trovy konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K námietkam sťažovateľa o porušení práv rozsudkom krajského súdu
č. k. 2 S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo 7. septembra 2011
Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv
rozsudkom krajského súdu č. k. 2 S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo 7. septembra 2011,
ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie
limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Pridržiavajúc sa uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozsudok krajského súdu bol
prvostupňovým rozhodnutím o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu [§ 247 a násl.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], proti ktorému bolo prípustné odvolanie.
Podľa zistení ústavného súdu, ako aj podľa tvrdení samotného sťažovateľa toto právo
sťažovateľ využil a podaním odvolania proti rozsudku krajského súdu inicioval konanie
o riadnom opravnom prostriedku. Z uvedeného je teda zrejmé, že na preskúmanie
prvostupňového rozsudku krajského súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší (odvolací)
súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmať
rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci. Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09,
K námietkam sťažovateľa o porušení práv rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžo 50/2011 z 22. augusta 2012
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 50/2011 z 22. augusta 2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako vedúci oddelenia
odhaľovania požiadal 19. februára 2008 o prevedenie na inú funkciu k 1. marcu 2008.
O jeho žiadosti rozhodol riaditeľ úradu boja proti organizovanej kriminalite personálnym
rozkazom č. 481 z 23. marca 2008 tak, že dňom 1. apríla 2008 ho previedol z funkcie
vedúceho oddelenia odhaľovania do funkcie staršieho referenta špecialistu oddelenia
finančnej polície úradu boja proti organizovanej kriminalite. Následne sťažovateľ vzal svoju
žiadosť o prevedenie 10. apríla 2008 späť a proti personálnemu rozkazu podal 10. apríla
2008 odvolanie, o ktorom rozhodol 1. viceprezident rozhodnutím č. SLV-244/PK-2008
z 19. júna 2008 tak, že personálny rozkaz v celom rozsahu zrušil. V odôvodnení tohto
rozhodnutia 1. viceprezident konštatoval, že k prevedeniu a ustanoveniu sťažovateľa do inej
funkcie došlo v rozpore so zákonom (§ 25 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z.), keďže sťažovateľ
žiadal o prevedenie do funkcie ku dňu 1. marca 2008, ale o jeho prevedení a ustanovení
do inej funkcie sa rozhodlo až k 1. aprílu 2008, pričom na zmenu v dátume nedal sťažovateľ
súhlas.
Za danej situácie bol vydaný nový personálny rozkaz riaditeľa úradu boja proti
organizovanej kriminalite č. 604 z 24. júna 2008, ktorým bol sťažovateľ k 24. júnu 2008
podľa § 35 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. prevedený z funkcie vedúceho oddelenia
odhaľovania, podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. bol ustanovený do funkcie staršieho
referenta špecialistu oddelenia kontroly povinných osôb spravodajskej jednotky finančnej
polície úradu boja proti organizovanej kriminalite a podľa § 35 ods. 9 citovaného zákona
bol dňom 23. júna 2008 odvolaný z doterajšej funkcie. Aj proti tomuto personálnemu
rozkazu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol 1. viceprezident rozhodnutím
č. SLV-783/PK-2008 z 11. septembra 2008 tak, že napadnutý personálny rozkaz zmenil tak,
že slová „prevádzam podľa § 35 ods. 7 zákona číslo 73/1998 Z. z...“ nahradil slovami
„ustanovujem podľa § 33 ods. 1 zákona číslo 73/1998 Z. z...“ a výrokovú časť týkajúcu sa
odvolania sťažovateľa z doterajšej funkcie vypustil. V odôvodnení rozhodnutia
1. viceprezident okrem iného konštatoval, že potom, ako sťažovateľ podal žiadosť
o prevedenie na inú funkciu, bola k 1. aprílu 2008 „v záujme zabezpečenia riadneho
a nerušeného výkonu štátnej služby“ do dovtedy ním zastávanej funkcie ustanovená iná
osoba. Potom, ako došlo k zrušeniu personálneho rozkazu z marca 2008, bol v júni 2008
vykonaný so sťažovateľom pohovor a boli mu ponúknuté adekvátne voľné funkcie. Keďže
sťažovateľ žiadal o obnovenie právneho stavu, aký tu bol pred podaním žiadosti
o prevedenie na inú funkciu, ale funkcia vedúceho oddelenia odhaľovania už nebola voľná,
súhlasil s tým, aby bol ustanovený do funkcie staršieho referenta špecialistu oddelenia
kontroly povinných osôb spravodajskej jednotky finančnej polície úradu boja proti
organizovanej kriminalite. 1. viceprezident uzavrel, že vzhľadom na to, že v tomto prípade
šlo iba o ustanovenie sťažovateľa do voľnej funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona
č. 73/1998 Z. z., jeho súhlas sa nevyžadoval.
Proti rozhodnutiam žalovaného č. SLV-244/PK-2008 z 19. júna 2008 a č. SLV-
783/PK-2008 z 11. septembra 2008 podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie ich zákonnosti,
o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 218/08-59, 2 S 223/08-59 zo 7. septembra
2011 tak, že konanie o žalobe vo vzťahu k prvému z uvedených rozhodnutí žalovaného
zastavil a zvyšnú časť žaloby zamietol. Pokiaľ ide o zastavenie konania, svoj verdikt
odôvodnil s poukazom na § 250d ods. 3 OSP tým, že rozhodnutie žalovaného č. SLV-
244/PK-2008 z 19. júna 2008 bolo sťažovateľovi doručené 23. júna 2008 a žalobu podal
až 13. novembra 2008, čo je zjavne po lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia, ktorým bola
žaloba v časti zamietnutá, krajský súd vychádzajúc z administratívneho spisu a opierajúc sa
o relevantnú právnu úpravu preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. SLV-783/PK-
2008 z 11. septembra 2008 a dospel k záveru, že žalovaný danú vec správne právne posúdil
a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom argumentoval
tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a taktiež
tvrdil, že na základe vykonaných dôkazov dospel krajský súd k nesprávnym skutkovým
zisteniam.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 50/2011
z 22. augusta 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.
V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:
«Pokiaľ ide o zastavujúci výrok napadnutého rozsudku krajského súdu, tu najvyšší
súd uvádza, že jeho predmetom bolo rozhodnutie, na ktorého preskúmanie je určený
osobitný postup. Nebolo preto možné postupom podľa § 245 ods. 1 OSP preskúmavať
v danom konaní jeho zákonnosť. Pretože odpustenie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby
nie je možné (§ 250b ods. 1 druhá veta OSP), krajský súd nepochybil, keď zastavil konanie
v časti o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-244/PK-2008 zo dňa 19. 6. 2008.
Vzhľadom na uvedenú kogentnú zákonnú procesnú úpravu nebolo možné ani v odvolacom
konaní zohľadniť námietky žalobcu, že uvedené rozhodnutie nenapadol, keďže ním bolo
jeho námietkam v celom rozsahu vyhovené a v rozhodnom čase objektívne nemohol
predpokladať, že v konečnom dôsledku nedôjde k náprave protiprávneho stavu...
V prvom rade je potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 zákona č.
73/1998 Z. z. uviesť, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru... je svojou povahou
inštitútom verejného práva - ide o štátnozamestnanecký právny pomer. Takýto právny
pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí
do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru
pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú
rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny
služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s ním
súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa vyhýba
implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodých) do vzťahov, ktoré sú
založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je
charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach
a povinnostiach príslušníkov... Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že
zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje
príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany, než je tomu u zamestnancov
v pracovnom pomere resp. umožňuje služobným orgánom operatívnejšie využitie
príslušníkov ustanoviť ich na služobné miesto v danom zbore pre plnenie úloh v inej funkcii.
S poukazom na to je potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 ods. 1 zákona
č. 73/1998 Z. z. uviesť, že dikcia zákona hovorí o ustanovení do „voľnej funkcie“ a nie
do „primeranej“, resp. „adekvátnej funkcie“. Logickým výkladom citovaného ustanovenia
preto dôvodne možno dospieť k záveru, že citované predpoklady sa posudzujú z hľadiska
potrieb a požiadaviek pre danú voľnú funkciu, čo nemožno vykladať tak, že v prípade
splnenia požadovaných kritérií je automaticky nárokovateľná adekvátna voľná funkcia.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé z rozhodnutia žalovaného č. p.: SLV-
783/PK-2008 zo dňa 11. 9. 2008, ktorým bol zmenený personálny rozkaz riaditeľa Úradu
boja proti organizovanej kriminalite č. 604 z 24. 6. 2008, že ustanovenie žalobcu do funkcie
starší referent špecialista oddelenia finančnej polície odboru B., Úradu boja proti
organizovanej kriminalite, služobného úradu Ministerstva vnútra SR sa uskutočnilo v
súlade s ustanovením § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., nedošlo ani podľa názoru
najvyššieho súdu k porušeniu zákona postupom a rozhodovaním správnych orgánov v danej
veci.»
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (obdobne I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04, III. ÚS 58/09).
Vychádzajúc zo špecifík konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(správne súdnictvo, § 244 a násl.), podľa ktorej sa v správnom súdnictve preskúmava
na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy, ústavný poukazuje na to, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je
nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov
a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených
žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami,
treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy
(obdobne I. ÚS 241/2012). Cez tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval
aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
sťažovateľovi ozrejmil, z akého dôvodu vyvstala potreba zastavenia časti konania o žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-244/PK-2008 z 19. júna 2008.
V tejto súvislosti najvyšší súd zhodne s názorom krajského súdu poukázal na zmeškanie
lehoty na podanie žaloby (v tejto časti) a na nemožnosť odpustiť zmeškanie danej lehoty (§
250b ods. 1 a § 250d ods. 3 OSP).
Pokiaľ ide o postup a rozhodnutie najvyššieho súdu pri preskúmaní rozsudku
krajského súdu v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. SLV-783/PK-2008 z 11. septembra 2008, jeho závery sa nejavia
ako arbitrárne alebo neodôvodnené a rovnako aplikácia príslušných ustanovení použitých
všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany najvyššieho súdu nesignalizuje popretie
ich podstaty či zmyslu. Najvyšší súd v namietanom rozsudku podrobne popísal zistenia
a závery krajského súdu, ktoré skonfrontoval s argumentmi sťažovateľa. Ústavný súd
konštatuje, že pri odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd v súvislosti s výkladom
§ 33 zákona č. 73/1998 Z. z. zameral hlavne na podstatu a povahu služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru a na právomoc „zamestnávateľa“ operatívne využiť
príslušníka Policajného zboru a ustanoviť ho „na služobné miesto v danom zbore
pre plnenie úloh v inej funkcii“. V nadväznosti na to najvyšší súd poukázal na význam
slovného spojenia „voľná funkcia“ obsiahnutého v § 33 ods. 1 zákona č. 73/19898 Z. z.,
ktorý žalovaný správny orgán v namietanom prípade aplikoval. Najvyšší súd stotožňujúc sa
so záverom krajského súdu a právnym názorom žalovaného uzavrel, že ustanovenie
sťažovateľa do voľnej funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa uskutočnilo
v súlade s relevantnou právnou normou, čím „odobril“ zákonnosť postupu a rozhodnutia
žalovaného, o preskúmanie ktorej v rámci tohto konania šlo.
Aj keď najvyšší súd nereagoval na všetky argumenty sťažovateľa obsiahnuté
v odvolaní, automaticky neznamená, že výsledok jeho rozhodovacej činnosti je
netransparentný. Ústavný súd tvrdí, že najvyšší súd k zásadnej otázke, ktorou bolo
posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného o ustanovení sťažovateľa do voľnej
funkcie podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., zaujal legitímny právny názor.
Ústavný súd považuje namietaný rozsudok najvyššieho súdu za dostatočne
odôvodnený, a preto mu neplynie oprávnenie ani povinnosť nahrádzať postupy a hodnotenia
najvyššieho súdu (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, III. ÚS 75/2012) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do jeho právneho názoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Osobitne k námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy
Sťažovateľ v sťažnosti súčasne tvrdil, že v priebehu súdneho konania mu nebolo
umožnené osobne sa vyjadriť k vykonávaným dôkazom, čím malo dôjsť k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Aj keď sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu túto skutočnosť
nenamietal, ústavný súd predsa považuje za nevyhnutné pripomenúť dikciu § 250f ods. 1
OSP, podľa ktorého súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to
účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným
záujmom. Podľa zistení ústavného súdu však krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol
rozsudkom 7. septembra 2011 na pojednávaní, na ktorom bol prítomný jeho právny
zástupca. Potom, ako mu bolo udelené slovo, zotrval na písomných dôvodoch žaloby.
Je nepochybné, že nariadením a následným uskutočnením pojednávania na súde prvého
stupňa bolo sťažovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu umožnené vyjadriť sa
k veci, ako aj ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tým podľa názoru ústavného súdu došlo
k plnej realizácii základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ ide o konanie na najvyššom súde, námietka sťažovateľa o porušení jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa javí ako zjavne neopodstatnená. Podľa
zistení ústavného súdu najvyšší súd síce rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania,
ale učinil tak spôsobom súladným so zákonom, pretože podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací
súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným
záujmom. Na prerokovanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné,
alebo ak vykonáva dokazovanie. Ak teda najvyšší súd vyhodnotil, že pojednávanie v danej
veci nie je potrebné nariadiť, jeho postup mal oporu v zákone, a preto ním nemohol navodiť
stav, ktorý by znamenal porušenie označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2013