Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/50/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa

Milučkého v právnej veci žalobcu: JUDr. P. K., J., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. František Sedlačko, s.r.o., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. Františka

Sedlačka, Zámocká 22, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky, Pribinova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného

č.p.: SLV-244/PK-2008 zo dňa 19.6.2008 a č.p.: SLV-783/PK-2008 zo dňa 11.9.2008

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7.9.2011

č. k. -59, -59, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7.9.2011

č. k. -59, -59 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zastavil podľa

(oneskorene podaná žaloba) konanie v časti o preskúmanie rozhodnutia žalovaného

2

č.p.: SLV-244/PK-2008 zo dňa 19.6.2008, ktorým bol zrušený personálny rozkaz riaditeľa

Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ č. 481 z 23.3.2008, ktorým bol

žalobca v stálej štátnej službe podľa o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov – ďalej len

„“ – prevedený z funkcie vedúci oddelenia odhaľovania Odboru

Bratislava – Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Služobného úradu Ministerstva

vnútra SR a podľa dňom 1.4.2008 ustanovený do funkcie

starší referent špecialista oddelenia finančnej polície, odboru Bratislava, Úradu boja proti

organizovanej kriminalite a služobného úradu boja proti organizovanej kriminalite

a služobného úradu Ministerstva vnútra SR. Zamietol podľa žalobu

o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č..p.: SLV-783/PK-2008 zo dňa 11.9.2008, ktorým

bol zmenený personálny rozkaz riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite č. 604

z 24.6.2008 a žalobca bol ustanovený podľa dňom

24.6.2008 v stálej štátnej službe – naposledy služobne zaradený vo funkcii starší referent

špecialista, oddelenia finančnej polície odboru Bratislava, Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, služobného úradu Ministerstva vnútra SR a súčasne žalobcu dňom 23.6.2008

odvolal z doterajšej funkcie. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Výrok o zastavení konania odôvodnil nedodržaním lehoty na podanie žaloby

stanovenej v , keď žalobu podal 13.11.2008, teda po viac ako 4 mesiacoch

po doručení napadnutého rozhodnutia.

Podľa obsahu žalobných dôvodov krajský súd posudzoval zákonnosť rozhodnutia,

vydaného vo veci ustanovenia žalobcu do voľnej funkcie. Krajský súd dospel k záveru, že

preskúmavané rozhodnutie žalovaného č.p.: SLV-783/PK-2008 zo dňa 11.9.2008 obsahuje

všetky predpísané zákonné náležitosti, je náležite odôvodnené a žalovaný sa v ňom

vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami, ktoré žalobca uplatnil v odvolaní proti

prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. Pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia

žalovaného vychádzal krajský súd zo zisteného skutkového stavu, keď žalobca najprv dňa

19.2.2008 požiadal o prevedenie na inú funkciu, neskôr dňa 27.6.2008 k prevedeniu na voľnú

funkciu staršieho referenta špecialistu oddelenia finančnej polície odboru Bratislava Úradu

boja proti organizovanej kriminalite Prezídia udelil súhlas, avšak ešte v ten istý deň súhlas

3

zobral späť. Pre krajský súd podstatným pre posúdenie zistených skutkových okolností a ich

právne vyhodnotenie, formulované do výroku súdu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo

zmenené prvostupňové rozhodnutie a žalovaný ním ustanovil dňom 24.6.2008 žalobcu

do funkcie starší referent špecialista oddelenia finančnej polície odboru Bratislava, Úradu

boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ, služobného úradu Ministerstva vnútra SR.

V čase rozhodnom pre personálne konanie a rozhodnutie vo veci nebola žalobcom

požadovaná funkcia voľná. Funkcia zastávaná v minulosti žalobcom bola obsadená po tom,

ako bol žalobca na jeho vlastnú žiadosť prevedený na inú funkciu personálnym rozkazom

č. 481 zo dňa 23.3.2008. Následne po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia

dospel krajský súd k záveru, že žalovaný správne posúdil vec po právnej stránke a svoje

závery náležite odôvodnil. Keďže námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie

preskúmavaného rozhodnutia, krajský súd žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 250j

ods. 1 . O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa

a vzhľadom na neúspech v konaní nepriznal žalobcovi právo na ich náhradu.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby najvyšší súd zmenil rozsudok

krajského súdu, žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť náhrady trov konania.

V odvolaní uviedol, že rozsudok krajského súdu napáda v celom rozsahu, pretože vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) a na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ). Uviedol, že

pre ďalšie konanie bol vo veci záväzný právny názor, vyslovený v rozhodnutí prvého

viceprezidenta PZ z 19.6.2008 č.p.: SLV-244/PK-2008, pričom žalobca uvedené rozhodnutie

nenapadol, keďže uvedeným rozhodnutím bolo jeho námietkam v celom rozsahu vyhovené.

V rozhodnom čase objektívne nemohol predpokladať, že v konečnom dôsledku nedôjde

k náprave protiprávneho stavu. Z uvedeného dôvodu považoval žalobca za neakceptovateľné,

že sa krajský súd vyporiadal iba z procesného hľadiska s otázkou zákonnosti rozhodnutia

prvého viceprezidenta PZ č.p.: SLV-244/PK-2008 zo dňa 19.6.2008. V odvolaní ďalej

žalobca popisuje skutkový stav od vydania prvého personálneho rozkazu a ďalej uvádza, že

po rozhodnutí o jeho prevedení do inej funkcie nebolo možné lege artis, až do jeho

právoplatnosti, natrvalo inú osobu ustanoviť do voľnej funkcie, ktorú žalobca pôvodne

zastával. Tvrdil, že až po právoplatnosti rozhodnutia o prevedení žalobcu do inej funkcie

mohol nadriadený bez obmedzení rozhodnúť o permanentnom ustanovení inej osoby do inej

funkcie. Ďalej namietal, že krajský súd sa nezaoberal absenciou súhlasu žalobcu s prevedením

4

na inú funkciu ani obranou, spočívajúcou v tvrdení, že pri spracovávaní personálneho rozkazu

riaditeľa ÚBOK č. 604 z 24.6.2008 došlo k chybe v písaní.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského

súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že bol vydaný v súlade s ustanoveniami ,

po riadnom zistení skutočného stavu veci, je v dostatočnom rozsahu odôvodnený a krajský

súd sa v ňom vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu. Poukázal

na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej úlohou súdu v správnom súdnictve nie je

nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov

a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených

žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. To znamená, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutie orgánu verejnej správy (napr. uznesenie ÚS SR

č. k. -21 zo 6.6.2007). Ďalej poukázal aj na právny názor Ústavného súdu SR,

v zmysle ktorého súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (-12, ,

I.ÚS 117/05). V súvislosti s dvojmesačnou lehotou, stanovenou v poukázal

na tzv. koncentračnú zásadu, uplatnenie ktorej má za následok, že po uplynutí dvojmesačnej

lehoty sa neprihliada na prípadné rozšírenie dôvodov žaloby. Tiež uviedol, že po podrobnom

preštudovaní z podaného odvolania vyplývajú identické námietky, uvádzané už v podanej

žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá

veta ) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie

je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2

rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil ( Občianskeho

súdneho poriadku), s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne

päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk (§ 156 ods. 3

v spojení s prvá veta ).

5

Pokiaľ ide o zastavujúci výrok napadnutého rozsudku krajského súdu, tu najvyšší súd

uvádza, že jeho predmetom bolo rozhodnutie, na ktorého preskúmanie je určený osobitný

postup. Nebolo preto možné postupom podľa preskúmavať v danom konaní

jeho zákonnosť. Pretože odpustenie dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby nie je možné

( druhá veta ), krajský súd nepochybil, keď zastavil konanie v časti

o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.p.: SLV-244/PK-2008 zo dňa 19.6.2008. Vzhľadom

na uvedenú kogentnú zákonnú procesnú úpravu nebolo možné ani v odvolacom konaní

zohľadniť námietky žalobcu, že uvedené rozhodnutie nenapadol, keďže ním bolo jeho

námietkam v celom rozsahu vyhovené a v rozhodnom čase objektívne nemohol predpokladať,

že v konečnom dôsledku nedôjde k náprave protiprávneho stavu.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že rozhodnutím

žalovaného č.p.: SLV-783/PK-2008 zo dňa 11.9.2008 bol zmenený personálny rozkaz

riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite č. 604 z 24.6.2008 a žalobca bol

ustanovený podľa dňom 24.6.2008 v stálej štátnej službe –

naposledy služobne zaradený vo funkcii starší referent špecialista oddelenia finančnej polície

odboru Bratislava, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, služobného úradu Ministerstva

vnútra SR a súčasne žalobcu dňom 23.6.2008 odvolal z doterajšej funkcie. Žalobca bol

napadnutým rozhodnutím ustanovený do voľnej funkcie, pre ktorú spĺňa kvalifikačné

predpoklady.

V prvom rade je potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia

Z. z. uviesť, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície

je svojou povahou inštitútom verejného práva – ide o štátnozamestnanecký právny pomer.

Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu –

rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne

odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym, kde

účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej

sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov

s ním súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa vyhýba

implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodých) do vzťahov, ktoré

sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré

6

je charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach

a povinnostiach príslušníkov. Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov PZ

odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba

pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo

zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale

o špecifickom štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava

má formu kódexu. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi

formuloval, že z pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

sú vylúčené spory zamestnancov štátu, ktorých pracovná náplň pozostáva zo špecifických

činností verejnej správy v miere, v akej táto správa koná ako držiteľka verejnej moci poverená

ochranou všeobecných záujmov štátu alebo orgánov verejnej moci. Pracovníci na týchto

miestach majú teda v rukách časť suverénnej moci štátu; ten má tak legitímny záujem

vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Zjavný príklad takýchto

činností predstavujú ozbrojené sily a polícia (Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok

z 8.12.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku, rozsudok

z 27.6.2000 týkajúci sa sťažnosti č. 30979/96). Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné

konštatovať, že zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov

poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany, než je tomu

u zamestnancov v pracovnom pomere resp. umožňuje služobným orgánom operatívnejšie

využitie príslušníkov ustanoviť ich na služobné miesto v danom zbore pre plnenie úloh v inej

funkcii. S poukazom na to je potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 ods. 1 zákona

č. uviesť, že dikcia zákona hovorí o ustanovení do „voľnej funkcie“ a nie

do „primeranej“, resp. „adekvátnej funkcie“. Logickým výkladom citovaného ustanovenia

preto dôvodne možno dospieť k záveru, že citované predpoklady sa posudzujú z hľadiska

potrieb a požiadaviek pre danú voľnú funkciu, čo nemožno vykladať tak, že v prípade

splnenia požadovaných kritérií je automaticky nárokovateľná adekvátna voľná funkcia.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé z rozhodnutia žalovaného

č.p.: SLV-783/PK-2008 zo dňa 11.9.2008, ktorým bol zmenený personálny rozkaz riaditeľa

Úradu boja proti organizovanej kriminalite č. 604 z 24.6.2008, že ustanovenie žalobcu

do funkcie starší referent špecialista oddelenia finančnej polície odboru Bratislava, Úradu

boja proti organizovanej kriminalite, služobného úradu Ministerstva vnútra SR sa uskutočnilo

v súlade s ustanovením , nedošlo ani podľa názoru

7

najvyššieho súdu k porušeniu zákona postupom a rozhodovaním správnych orgánov v danej

veci.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -59, -59 zo 7.9.2011, pretože

je vo výroku vecne správny ( ).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224

ods. 1 a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému náhrada trov

konania neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, dňa 22. augusta 2012

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth