Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)I. ÚS 141/09
PDF · 245.59 KB
No categories available
I. ÚS 141/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 141/09-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť P. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň a tiež základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť
zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 16/2006 a jeho rozsudkom z 29. januára 2008,
ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Sžo 66/2008 a jeho rozsudkom z 21. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2009
doručená sťažnosť P. T. (ďalej len sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a tiež základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj
základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručeného v čl. 35
ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 S 16/2006 a jeho rozsudkom z 29. januára 2008, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 66/2008 a jeho rozsudkom z 21. januára 2009.
1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ bol na základe rozhodnutia riaditeľa
Colného úradu Č. zo dňa 4. 5. 2006... prepustený zo služobného pomeru z dôvodu
porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom... Predmetné
rozhodnutie... bolo potvrdené rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky zo
dňa 3. 7. 2006...
Ako vyplýva z vyššie uvedených rozhodnutí, sťažovateľ mal porušiť základné
povinnosti colníka... tým, že v dennej zmene dňa 26. 3. 2006 na stanovisku dovoz na PCU
U. nedôslednou, povrchne a nedbalo vykonanou colnou kontrolou motorového vozidla
AUDI... prepustil v predmetnom motorovom vozidle cigarety v celkovom množstve
220 škatuliek cigariet zn. Prima Sribna označených kontrolnou známkou UA, čím konal
v rozpore s článkom 46 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rady EHS č. 918/83 z 28. marca 1983...
ako aj v rozpore s ustanovením § 9 ods. 3 písm. o) zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch
štátnej správy v colníctve.
Na základe žaloby sťažovateľa boli tieto rozhodnutia predmetom preskúmania
v konaní na Krajskom súde v Prešove, ktorý rozsudkom zo dňa 29. 1. 2008... žalobu
zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vyššia miera zodpovednosti je
odzrkadlená v zákone a tomu musia zodpovedať aj vyššie možnosti postihu zo strany
nadriadených orgánov. Porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže
colník dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 21. 1. 2009...
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu, že podľa jeho názoru si správne orgány
oboch stupňov pre záver, že žalobca svojím konaním porušil základné povinnosti colníka,
porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, zadovážili dostatok
skutkových podkladov a vyvodili z nich správny právny záver.“.
2. Sťažovateľ sa domnieva, že „predmetnými rozsudkami prvostupňového
a druhostupňového súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 a právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť v zmysle čl. 35 ods. 1 Ústavy SR“.
3. Podľa názoru sťažovateľa „oba súdy dospeli na základe zisteného skutkového
stavu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a tým k porušeniu Ústavou SR
garantovaných práv. Z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ
vynaložil maximálne úsilie a vykonal v uvedenom vozidle dôslednú kontrolu, ktorej spôsob
podrobne opísal do zápisnice zo dňa 5. 4. 2006. Na základe takto zisteného skutkového
stavu nie možné dospieť k záveru, že sťažovateľ vykonal kontrolu povrchným a
nedôsledným spôsobom.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 21. 1. 2009,
č. k. 2 Sžo 66/2008, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 1. 2008,
č. k. 2 S 16/2006-37 porušil základné právo sťažovateľa súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť v zmysle
čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 21. 1. 2009,
č. k. 2 Sžo 66/2008, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 1. 2008,
č. k. 2 S 16/2006-37 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa
náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených základných
práv zaručených ústavou postupom krajského súdu a najvyššieho súdu a ich rozhodnutiami
v jeho pracovnoprávnej veci (upravenej zákonom č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov
a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
5. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou napadol aj postup
krajského súdu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,
ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup krajského súdu, keďže proti
nemu bol prípustný zákonom ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ využil,
keď proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 S 16/2008-37 z 29. januára 2008 podal odvolanie,
o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 66/2008 z 21. januára 2009 tak,
že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
6. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 66/2008
z 21. januára 2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojich
základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy najmä tým, že „oba súdy dospeli na
základe zisteného skutkového stavu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci“.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 66/2008 z 21. januára 2008 sú zlúčiteľné s označeným článkom
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým nevyhovel sťažovateľovmu odvolaniu
a potvrdil prvostupňový rozsudok, náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich
relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:
„... Najvyšší súd SR ako súd odvolací... prejednal vec... Dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol na odvolacom pojednávaní podľa § 250ja ods. 3 OSP...
rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.
Z obsahu predložených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho
preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo
zamietnuté jeho odvolanie a potvrdené prvostupňové rozhodnutie riaditeľa Colného úradu
Č. zo dňa 4. mája 2006... o prepustení žalobcu zo služobného pomeru... Služobný úrad
prepustil žalobcu zo služobného pomeru na tom skutkovom základe, že v nočnej zmene dňa
26. 03. 2006 na stanovisku dovoz na hraničnom prechode PCÚ U. nedôslednou, povrchne
a nedbalo vykonanou colnou kontrolou motorového vozidla zn. Audi... prepustil
v predmetnom motorovom vozidle cigarety v celkovom množstve 220 Škatuliek cigariet
zn. Príma Sribna označených kontrolnou známkou UA na značenie tabakových výrobkov,
čím konal v rozpore so zákonom. Podstatou námietok žalobcu boli opakované tvrdenia,
že on neporušil služobnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom, lebo bežnou kontrolou nebolo
možné odhaliť pašované cigarety a policajti zastavili predmetné vozidlo len preto, lebo
mali informáciu, že preváža cigarety. Žalobca tiež namietal, že na úplnú vnútornú kontrolu
neboli vytvorené podmienky. So všetkými relevantnými námietkami žalobcu sa vyporiadal
už žalovaný správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia ako aj krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku. Najvyšší súd SR preto nebude opakovať odôvodnenie
preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a ani odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne a postačujúce
odkazuje... V súdnom odvolacom konaní nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti,
s ktorými by bolo potrebné osobitne sa zaoberať.
Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho
orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor
považoval aj odvolací súd z dôvodov, uvedených vyššie, za správny. Správne orgány oboch
stupňov si pre záver, že žalobca svojím konaním porušil základné povinnosti colníka,
porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, zadovážili dostatok
skutkových podkladov a vyvodili z nich správny právny záver.
Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny... potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského
súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania... ako aj rozsahom a dôvodmi podanej
žaloby...“
Keďže najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolával na „vecne
správne a odôvodnené... odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu“, považuje
ústavný súd za právne relevantné citovať podstatné časti odôvodnenia tohto prvostupňového
rozhodnutia:
„... Krajský súd... preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení
s prvostupňovým správnym rozhodnutím v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe...
vypočul účastníkov konania a oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu u ostatného
spisového materiálu a dospel k záveru, žaloba nie je dôvodnú...
Z pripojeného administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca patril ku skúseným
colníkom s približne 15 ročnou praxou. Zo záznamu napísaného dňa 26. 3. 2006 Úradom
hraničnej a cudzineckej polície PPZ Riaditeľstvo hraničnej polície v S., oddelenie hraničnej
kontroly PZ U. vyplýva, že dňa 26. 3. 2006 v čase o 11.00 hod. hliadka OHK U. vykonávala
službu v služobnom obvode na štátnej ceste 1/74 na križovatke ciest U. – L. – K., kde
zastavila a kontrolovala vozidlo Audi..., ktoré riadil vodič V. P..., ktorý bol vyzvaný
veliteľom hliadky, aby odkryl priestor za sedačkou vodiča, pričom vodič odpovedal, že tam
má ukrytých 5 kartónov cigariet. Následne bol vyzvaný, aby vozidlom išiel na OHK U., kde
bola vykonaná kontrola vnútorných priestorov vozidla, a v predných sedačkách bolo
nájdených 10 kartónov značky Prima Sribna. Dva kartóny cigariet boli nájdené v zadnom
blatníku motorového vozidla, zabalené v ženských pančuchách, ďalších 10 kartónov bolo
nájdených vo vnútornom zadnom odkladacom priestore, teda celkovo bolo nájdených 22
kartónov cigariet. K vstupu z Ukrajiny na Slovensko uviedol, že prekročil hranicu cez
hraničný priechod U. – M. B. toho istého dňa okolo 10.40 hod., kde jazdil po štátnej ceste
1/74 v smere do S. Colný úrad Č. napísal dňa 26. 3. 2006 úradný záznam z výkonu služby
zo dňa 26. 3. 2006 s referentom P. T. Ten uviedol, že v uvedený deň bol zaradený vedúcim
zmeny na pracovisko. K motorovému vozidlu Audi, ktorého vodičom bol V. P. uviedol, že po
pasovej kontrole vyzval vodiča, že či dováža nejaký tovar k precleniu, pričom odpoveď
znela, že nedováža žiaden tovar k precleniu. Pri colnej kontrole, ktorú vykonal podľa
rozkazu RCÚ č. 5/1998 MDP vodiča prostriedkami možnými, ktoré sú na pracovisku
nezistil žiadne nedostatky, preto vozidlo prepustil na územie SR zápisom v programe
TALON v čase o 10.45 hod. Úplná colná kontrola bola vykonaná zo zameraním na predný
a zadný nárazník, všetky 4 kolesá s rezervným kolesom, priestorom pod ním a v okolí
rezervného kolesa, dutiny predných a zadných blatníkov, podbehov všetkých 4 dverí,
priestoru pod prednými a zadnými sedačkami, v samotnej sedačke aj operadla hmatom,
dosky za operadlom zadnej sedačky, prístrojovej dosky a priestoru v nej, strechy
a čalúnenia, následne priestorov pri motorovej časti, chladiča, svetlometov, priestoru pod
stieračmi, vzduchový filter a iné časti pohľadom, ktoré sú súčasťou colnej kontroly.
Celkový colný dlh bol vyčíslený na nie menej ako 10 249 Sk, Na základe takto
zistených skutočností vedúci pobočky Colného úradu U. podal návrh na uloženie
disciplinárneho opatrenia žalobcovi. Riaditeľ Colného úradu Č. rozhodnutím zo dňa 4. 5.
2006 č. R - 17676/2006-5334 podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona ostatnej službe colníkov
prepustil žalobcu zo služobného pomeru. Jeho konanie považoval za porušenie služobnej
prísahy, služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Predchádzajúci súhlas
s prepustením žalobcu zo služobného pomeru dal závodný výbor ZO SLOVES pri Colnom
úrade Č. dňa 4. 5. 2006.
Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov
o zmene a doplnení niektorých zákonov, colníkom sa rozumie fyzická osoba, ktorá
je v služobnom pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade.
Jednou z podmienok vzniku služobného pomeru colníka je zloženie služobnej prísahy.
Tá obsahuje aj sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti ako aj ochrany bezpečnosti
a verejného poriadku. Od služobnej prísahy colníka sa odvíjajú jeho služobné povinnosti
uvedené v ustanovení § 43 a § 44 tohto zákona. Základnou povinnosťou colníka,
vychádzajúc z citovaných ustanovení, je dôsledne plnenie si svojich povinností stanovených
nielen zákonmi a všeobecne záväznými predpismi, ale aj služobnou prísahou, rozkazmi,
nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.
Ustanovenie § 180 zákona č. 200/1998 Z. z. vymedzuje rozsah spôsobov skončenia
služobného pomeru colníkov. Ustanovenie § 183 vymedzuje spôsoby skončenia služobného
pomeru prepustením. Dôvodom na skončenie služobného pomeru porušením služobných
povinností je iba ustanovenie § 183 ods. 1 písm. d) citovaného zákona.
Podľa ust. § 183 ods. 1 písm. d) citovaného zákona služobný úrad prepustí colníka
zo služobného pomeru, ak
- porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho
ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Zákon o štátnej službe colníkov nie je možné porovnávať s porušením pracovnej
disciplíny ostatných pracovníkov, ktorých činnosť je založená na zmluvnom vzťahu
a posudzuje sa podľa zákonníka práce. Vyššia miera, zodpovednosti colníkov je teda
odzrkadlená v zákone a tomu musia zodpovedať aj vyššie náležitosti postihu zo strany
nadriadených orgánov. Porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže
colník dopustiť aj z nedbanlivostí a nemusí ísť len o úmyselné konanie, ktoré by mohlo
zakladať aj prípadnú trestnú zodpovednosť (pozri stanovisko správneho kolégia
Najvyššieho súdu SR z 9. 5. 2002, rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Sž 35/2002).
V danom prípade žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán kvalifikoval konanie
žalobcu v súlade so zákonom a to najmä s prihliadnutím na množstvo dovážaného tovaru
a jeho uloženie v osobnom motorovom vozidle. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že vo veci
nebol dostatočne zistený skutkový stav, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, a že bolo
vydanú v rozpore so zákonom.
Vychádzajúc z pripojeného spisového materiálu, námietky žalobcu uvedené v žalobe
nie sú takými námietkami s ktorými by sa už nebol žalovaný vo svojom rozhodnutí
dostatočne podrobne vyporiadal, preto tieto námietky nemohli obstáť.
Žalobca v žalobe neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by bolo
preukázané porušenie alebo ohrozenie jeho subjektívnych práv alebo že by sa preukázalo,
že správne orgány pri hodnotení nimi vykonaných dôkazov porušili zákon.
Z týchto podstatných dôvodov krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie
žalovaného je správne a zákonné, preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.“
Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (tiež krajského súdu) obsahuje podľa
názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd
nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd
sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované
právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do
právneho názoru najvyššieho súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
7. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd
poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré
je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho
charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
8. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2009