Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 34/09
PDF · 194.85 KB
No categories available
I. ÚS 34/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 34/09-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Daňového úradu Košice I a postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 89/2007 a jeho uznesením z 28. augusta 2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra
2008 faxom (3. decembra 2008 osobným podaním) doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M.
(ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu Košice I
(ďalej aj „daňový úrad“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 89/2007 a jeho uznesením z 28. augusta 2008.
1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako daňový subjekt „v dňoch
20. až 22. 12. 2006 podal... 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový
úrad Košice V“.
Sťažovateľ uviedol viacnásobnú korešpondenciu medzi týmto daňovým úradom,
Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky v Banskej Bystrici a ním, predmetom ktorej
bolo jeho domáhanie sa „o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej lehoty
na vydanie rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane – DÚ Košice V“
a vyjadrenie nespokojnosti s formou vybavenia jeho podaní, t. j. „odpoveďou resp.
postúpením veci nadriadenému orgánu“. Zo žiadosti vyplýva, že v roku 2007 sa stal
„novým správcom dane“ Daňový úrad Košice I. („Daňové riaditeľstvo SR... rozhodnutím...
zo dňa 28. 2. 2007 rozhodlo tak, že... delegoval miestnu príslušnosť... z Daňového úradu
Košice V na Daňový úrad Košice I od nasledujúceho dňa po dni doručenia rozhodnutia.“).
Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Dňa 8. 8. 2007 podal... žalobu na začatie konania
proti nečinnosti orgánu verejnej správy na Krajský súd v Košiciach.
Dňa 2. 10. 2008 bolo doručené sťažovateľovi uznesenie Krajského súdu... sp. zn.
6 S 89/2007 zo dňa 28. 8. 2008, ktorým súd návrh zamietol...“.
2. Sťažovateľ v odôvodnení predmetu svojej sťažnosti (porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) okrem iného uviedol:
„... Daňové riaditeľstvo SR listom zo dňa 6. 6. 2007... uviedol:... správca dane
odpovedal na podania doručené v dňoch 20. - 22. 12. 2006, kedy samostatne na každé
podanie vydal oznámenie, resp. rozhodnutie dňa 13. 3. 2007, ktoré boli Ing. Mgr. K. M.
doručené dňa 19. 3. 2007...
Tento spôsob vybavenia sťažnosti sťažovateľa svedčí o snahe tak správcu dane, ale
aj orgánu, ktorý sťažnosť sťažovateľa vybavoval, vyhnúť sa povinnosti správcu dane
rozhodnúť v začatých daňových konaniach. ... Ustanovenie § 20 nepripúšťa možnosť,
aby bolo konanie ukončené oznámením...
V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v napadnutom uznesení
Krajského súdu..., podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 Zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný
vyvolať účinky začatia daňového konania. ...
Vychádzajúc zo zásady zakotvenej v článku 2 ods. 2 Ústavy... je správca dane
viazaný v Zákone č. 511/1992 Zb. predpísanými postupmi a v prípade, že daňové konanie
začalo, čo je nesporné, postupovať v ňom jedným zo zákonom predpísaných spôsobov.
Ako je zrejmé zo sťažnosti, a jej príloh, správca dane doposiaľ nevydal v konaní,
začatom sťažovateľovým podaním, žiadne rozhodnutie. Napriek tomu, že sťažovateľ využil
možnosť, aby dosiahol nápravu tohto stavu v konaní pred všeobecným súdom. Krajský
súd ... mu túto ochranu neposkytol.
Neposkytnutím ochrany sa takto stal zodpovedným za porušovanie práva
sťažovateľa.“
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu... sp. zn. 6 S 89/2007 zo dňa 28. 8.
2008 a postupom Daňového úradu... porušené.
Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 6 S 89/2007 zo dňa
28. 8. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd... zakazuje Krajskému súdu... aj Daňovému úradu... pokračovať
v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.
Daňový úrad... a Krajský súd... sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto
konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označeného základného
práva zaručeného ústavou postupom daňového úradu a krajského súdu a ich rozhodnutiami
(resp. administratívnymi vybaveniami) v jeho daňových veciach.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol
v petite sťažnosti bližšie neoznačený postup daňového úradu. Vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať napadnutý postup daňového úradu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom
ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ využil, keď proti nečinnosti orgánu
verejnej správy podal návrh na začatie konania, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 6 S 89/2007-64 z 28. augusta 2008 tak, že návrh zamietol. Z tohto dôvodu bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 6 S 89/2007-64
z 28. augusta 2008, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v spôsobe výkladu a následnej
aplikácie ustanovení § 20 a § 30a zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o návrhu sťažovateľa uznesením
č. k. 6 S 89/2007-64 z 28. augusta 2008 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy.
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,
že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažovateľov návrh, náležite odôvodnil,
čo vyplýva aj z nasledujúcich relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:
„... V konaní podľa § 250t O. s. p. je potrebné predovšetkým skúmať prípustnosť
návrhu v zmysle § 250t ods. 1, druhá veta O. s. p., t. j. či navrhovateľ vyčerpal prostriedky
proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorých použitie umožňuje navrhovateľovi osobitný
predpis. Navrhovateľ túto procesnú podmienku začatia konania o nečinnosť orgánu
verejnej správy splnil podaním sťažnosti, ktorú odporca vybavil ako neopodstatnenú.
Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánov
verejnej správy, t. j, stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Začatie daňového
konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
je podmienené kvalifikovaným podnetom, ktorý je schopný vyvolať účinky začatia daňového
konania. Takýmto podnetom je buď príslušná forma iniciatívy fyzickej osoby alebo
právnickej osoby (napr. daňové priznanie) alebo formalizovaná iniciatíva samotného
správcu dane. Nie každé podanie daňového subjektu je však spôsobilé vyvolať začatie
daňového konania.
Z obsahu podania navrhovateľa z 18. 12. 2006... vyplýva, že sa ním domáha vydania
rozhodnutia o prerušení konania týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia december 2000 až
január 2002, a to vo vzťahu k všetkým konaniam týkajúcim sa uvedených zdaňovacích
období, ktoré podľa zistení súdu napokon vyústili do jednotlivých rozhodnutí o daňových
povinnostiach navrhovateľa za uvedené zdaňovacie obdobia. V konkrétnych daňových
konaniach vzťahujúcich sa na navrhovateľom označené zdaňovacie obdobia boli riešené
správcom dane - aj námietky navrhovateľa ako daňového subjektu, či už hmotnoprávneho
alebo procesnoprávneho charakteru, pričom rozhodnutia správcu dane a Daňového
riaditeľstva SR, ktorými boli tieto konania ukončené sú predmetom súdneho prieskumu.
Tieto skutočnosti nepochybne vyplývajú z obsahu spisov Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
7 S/106/2007 až 7 S/111/2007 a 6 S 126/2007 až 6 S/132/2207. Súd preto dospel k záveru,
že za tejto situácie nie je daná zákonná povinnosť odporcu rozhodnúť o podaní
navrhovateľa zo dňa 18. 12. 2006 v samostatnom daňovom konaní. Odporca preto nebol
nečinný, ak o podaní navrhovateľa z 18. 12. 2006 nerozhodol formou rozhodnutia podľa
§ 30 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ale na podanie navrhovateľa
reagoval iba oznámení zo dňa 13. 3. 2007 č. 709/320/9856/2007.
Z uvedených dôvodov súd podľa § 250t ods. 3 O. s. p. návrh ako nedôvodný
zamietol.“
Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho návrhu zo 7. augusta 2007) zaoberal v rozsahu,
ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2009