Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 55/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia E., B., zastúpeného advokátom

Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu

podľa postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu z 30. júna 2008 v konaní

vedenom pod sp. zn. IV/3 GPt 195/08 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia E. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2008

doručená sťažnosť občianskeho združenia E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu

z 30. júna 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3 GPt 195/08.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 30. novembra 2007 Okresnému

riaditeľstvu Policajného zboru Košice (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) trestné oznámenie

pre trestný čin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1

a ods. 2 písm. c) , ktorého sa mali dopustiť zamestnanci U. (ďalej len

„zamestnanci U.“) v rámci procesu verejného obstarávania na predmet zákazky „Obsahové

zabezpečenie a vzdelávacia činnosť pri realizácii školení pre RO, SORO, PO a CKO počas

nábehu na ITMS II“.

Nadväzne na sťažovateľom podané trestné oznámenie začal vyšetrovateľ okresného

riaditeľstva 10. januára 2008 uznesením sp. zn. ČVS: ORP-2709/5-OJP-KE-2007 trestné

stíhanie vo veci. Dňa 11. februára 2008 však prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I

(ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením č. k. -3 zrušil uznesenie o začatí

trestného stíhania vo veci ako nezákonné a zároveň trestné oznámenie sťažovateľa odmietol.

Proti tomuto uzneseniu okresnej prokuratúry podal sťažovateľ 20. februára 2008 sťažnosť,

ktorú doplnil podaním z 10. marca 2008 o ďalšie zistenia a neskôr získané dôkazy.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) uznesením

sp. zn. z 18. marca 2008 sťažnosť sťažovateľa zamietol a v súvislosti s tým

sťažovateľ uvádza, že sa tak stalo „bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom reagoval na jeho

námietky“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že «Dňa 01. 04. 2008 sťažovateľ podnetom podľa ust.

a nasl. požiadal Generálnu prokuratúru SR (ďalej len „GP

SR“) o preskúmanie zákonnosti uznesenia KP KE zo dňa 18. 03. 2008, č. k. -3.

GP SR listom zo dňa 23. 06. 2008, č. k. -3 oznámila sťažovateľovi,

že jeho podnet nie je dôvodný, pričom v podstate vôbec nereagovala na argumenty

sťažovateľa.

Dňa 30. 06. 2008 sťažovateľ opakovaným podnetom podľa ust. § 34 zákona

č. požiadal GP SR o opätovné posúdenie jeho podnetu.

GP SR listom zo dňa 08. 08. 2008, č. k. -8 oznámila sťažovateľovi,

že jeho opakovaný podnet nie je dôvodný. Vo veľmi stručnom odôvodnení GP SR uviedla,

že nebol naplnený akýsi „druhý úmysel“, t. j. úmysel získať prospech alebo spôsobiť škodu.

Podľa názoru sťažovateľa však zodpovedné osoby jednoznačne a zjavne konali minimálne

v nepriamom úmysle, keďže naozaj nemali ani najmenší dôvod domnievať sa, že zmarením

úspechu sťažovateľa vo verejnom obstarávaní mu nevznikne škoda. Súčasne GP SR uviedla,

že v dôsledku zrušenia verejného obstarávania zodpovedné osoby nemohli splniť príkaz

Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „ÚVO“) a zaradiť sťažovateľa do procesu

verejného obstarávania. Tu akoby GP SR nepochopila, že zrušenie verejného obstarávania

a protiprávne vylúčenie sťažovateľa boli súčasťou jedného protiprávneho konania

totožných osôb, pričom za obe v plnom rozsahu zodpovedá a aj ich vykonal (...) ako osoba

splnomocnená U. Zrušenie verejného obstarávania teda nemohlo nastať v dôsledku zásahu

deus ex machina. GP SR súčasne uvádza, že protiprávnosť zrušenia verejného obstarávania

nebola konštatovaná oprávneným orgánom. GP SR si zrejme neuvedomila, že po zrušení

verejného obstarávania už niet žiadneho oprávneného orgánu na posudzovanie

protiprávnosti úkonov verejného obstarávania. Naopak jedinou úlohou orgánov činných

v trestnom konaní je práve posudzovanie protiprávnosti konania fyzických osôb, pričom

ust. (ďalej len „“) taxatívne určuje, v ktorých prípadoch nemôžu

orgány činné v trestnom konaní posudzovať právne a skutkové otázky samostatne.»

Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti, sťažovateľ cituje

relevantné ustanovenia o prokuratúre [(ďalej len „zákon

o prokuratúre“) § 31 ods. 1 a 2 a § 34 ods. 1], ako aj podľa jeho názoru na vec sa

vzťahujúcu judikatúru ústavného súdu dospejúc k záveru, že „Súčasťou práva na inú

právnu ochranu je, rovnako ako v prípade práva na súdnu ochranu, nielen právo

na formálne vybavenie podnetu, ale aj právo, aby sa príslušný orgán zaoberal všetkými

relevantnými námietkami sťažovateľa, aby relevantné právne normy boli aplikované

ústavne konformným spôsobom a aby v oznámení o vybavení podnetu jasne vysvetlil, na

základe akých skutkových zistení a právnych úvah podnetu nevyhovel. V prípade

sťažovateľa však GP SR takto nepostupovala, v dôsledku čoho pri vybavovaní jeho

opakovaného podnetu zo dňa 30. 06. 2008 porušila právo sťažovateľa na inú právnu

ochranu.“.

V časti sťažnosti označenej „Opis skutkového deja“ sťažovateľ uviedol:

«Dňa 23. júla 2007 boli sťažovateľovi na základe jeho žiadosti doručené súťažné

podklady verejného obstarávania vyhláseného U. podľa o verejnom

obstarávaní (ďalej len „ZVO“) pre predmet zákazky „Obsahové zabezpečenie

a vzdelávacia činnosť pri realizácii školení pre RO, SORO, PO a CKO počas nábehu

ITMS II”. V kritériách určujúcich podmienky účasti uchádzačov uverejnených vo výzve,

rovnako aj v súťažných podkladoch bolo okrem iného uvedené, že uchádzač predloží čestné

vyhlásenie o realizácii minimálne jedného projektu podobného rozsahu v oblasti verejného

sektora za roky 2005 a 2006.

Súčasťou ponuky pre predmetné verejné obstarávanie, ktorú sťažovateľ predložil U.

v lehote na predloženie ponúk, bolo aj čestné vyhlásenie, v ktorom boli uvedené všetky

požadované informácie, pričom rozsah služby bol uvedený v objeme finančných

prostriedkov, nakoľko nebola jasná otázka rozsahu služieb zadaná U.

Dňa 02. 08. 2007 o 11:30 hod. sťažovateľ prijal faxovú správu so žiadosťou

o vysvetlenie ponuky, v ktorej sa U. dožadovala špecifikovania počtu vyškolených

účastníkov v projektoch, ktoré boli predmetom čestného vyhlásenia. Termín na odpoveď U.

určila na 03. 08. 2007 o 10:00 hod., teda menej ako 24 hodín od doručenia výzvy.

Dňa 3. 8. 2007 sťažovateľ U. odpovedal, že v predmetných projektoch bolo

vyškolených približne 100 ľudí. V rovnaký deň o 14:24 hod. bola sťažovateľovi doručená

telefaxová správa, v ktorej mu U. oznámila vylúčenie z verejnej súťaže pre nesplnenie

podmienok účasti v zmysle ust. § 33 ods. 4 písm. a) ZVO.

Sťažovateľ voči vylúčeniu podal dňa 06. 08. 2007 žiadosť o nápravu na základe

§ 136 ods. 1 písm. e) ZVO. Rozhodnutím zo dňa 13. 08. 2007 U. zamietla žiadosť

sťažovateľa o nápravu.

Následne ÚVO na základe námietky sťažovateľa rozhodnutím zo dňa 20. 09. 2007

nariadil U. zaradiť sťažovateľa do procesu verejného obstarávania. Pokiaľ by U.

rozhodnutie ÚVO rešpektovala, sťažovateľ by bol na základe matematických kritérií

jednoznačne vyhodnotený ako víťaz verejnej súťaže.

U. však namiesto toho listom zo dňa 01. 10. 2007 oznámila sťažovateľovi zrušenie

verejného obstarávania. Žiadosť sťažovateľa o nápravu zo dňa 04. 10. 2007 U. listom

zo dňa 12. 10. 2007 zamietla.»

Čo sa týka právneho posúdenia veci, sťažovateľ najskôr cituje § 33 ods. 1, 2 a 4, § 46

ods. 2 a a o verejnom

obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o verejnom obstarávaní“) následne konštatujúc, že bol v rozpore so zákonom

vylúčený z verejného obstarávania a zároveň spochybňujúc dôvod jeho zrušenia zo strany

kompetentných zamestnancov U.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ venuje ozrejmeniu skutkovej podstaty

trestného činu podľa a (Machinácie pri

verejnom obstarávaní a verejnej dražbe) odmietajúc argument generálnej prokuratúry

o absencii úmyslu v konaní zodpovedných zamestnancov U. a súčasne tvrdiac, že títo

pracovníci konali minimálne v nepriamom úmysle. K tomu sťažovateľ ďalej dodáva:

„Vyslovenie záveru o absencii úmyslu vždy vyžaduje minimálne vypočutie podozrivých

osôb, aby tieto mohli vysvetliť, pokiaľ sa to vôbec v tomto prípade dá, s akým úmyslom

konali a na základe čoho mali dôvod domnievať sa, že škodu nespôsobia. Posudzovať

naplnenie subjektívnej stánky trestného činu v štádiu trestného konania pred začatím

stíhania, kedy nebol vykonaný žiaden dôkaz, vyžaduje skôr jasnovidecké schopnosti, než

znalosť práva.“

Na základe uvedených skutočností dospel sťažovateľ k záveru, že generálna

prokuratúra pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu „postupovala svojvoľne a príslušné

právne normy aplikovala takým spôsobom, že úplne poprela ich účel a význam. Svoje

závery skôr autoritatívne konštatovala, než zrozumiteľne, logicky a vyčerpávajúco

vysvetlila. Sťažovateľ síce nemá právo, aby bolo jeho podnetu vyhovené, má však právo,

aby relevantné právne normy boli aplikované v súlade s ich znením a účelom a aby na jeho

relevantné námietky bolo adekvátne reagované a aby spôsob a dôvody vybavenia jeho

opakovaného podnetu boli dostatočne vysvetlené. GP SR však takto nepostupovala, čím

porušila právo sťažovateľa na inú právnu ochranu, garantované SR.

Sťažovateľ nemá možnosť napadnúť spôsob vybavenia svojho opakovaného podnetu

na inom štátnom orgáne, ani v súdnom konaní.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo občianskeho združenia E. na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR postupom Generálnej prokuratúry SR pri vybavovaní opakovaného

podnetu zo dňa 30. 06. 2008, sp. zn. IV/3 GPt 195/08 porušené bolo.

2. Oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 08. 08. 2008, č. k. IV/3 GPt 195/08-

8 sa zrušuje a vec sa vracia Generálnej prokuratúre SR na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra SR je povinná opätovne vybaviť opakovaný podnet

sťažovateľa zo dňa 30. 06. 2008, sp. zn. IV/3 GPt 195/08.

4. Generálna prokuratúra SR je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia k rukám advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) vyjadrila generálna prokuratúra

podaním z 21. novembra 2008, v ktorom zotrvala na svojich doterajších postojoch v tejto

veci.

K vyjadreniu generálnej prokuratúry zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa

v podaní doručenom ústavnému súdu 12. decembra 2008, v ktorom vyslovil názor, že

„Aj vyjadrenie GP SR je založené na prístupe, ktorý namieta sťažovateľ ako porušenie

svojho práva na inú právnu ochranu. GP SR vo svojom vyjadrení namiesto toho, aby

reagovala na argumenty uvádzané sťažovateľom v jeho ústavnej sťažnosti, iba opakuje

svoje doterajšie stanoviská.“.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských

právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v , pričom nesplnenie niektorej z nich má

za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa

podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy,

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal opodstatnenosťou sťažnosti s cieľom zistiť, či sú

v tejto veci dané predpoklady jej meritórneho prerokovania. Sťažnosť môže byť

opodstatnená len za predpokladu, že smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu

alebo inému zásahu, ktoré sú spôsobilé najmä s ohľadom na svoju povahu, namietané

nedostatky, prípadne nedostatky konania, ktoré im predchádzalo, porušiť základné práva

a slobody sťažovateľa.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú treba považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd aj takú sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie , prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci

svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci

aj iného sťažovateľa) posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa domáhať sa práv

uvedených v sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa

došlo postupom generálnej prokuratúry v súvislosti s vybavovaním jeho

opakovaného podnetu z 30. júna 2008. O vybavení predmetného podnetu bol sťažovateľ

vyrozumený prípisom generálnej prokuratúry sp. zn. IV/3 GPt 195/08 z 8. augusta 2008

s tým, že jeho opakovaný podnet bol vybavený odložením podľa zákona o prokuratúre.

Podstata nespokojnosti sťažovateľa so spôsobom vybavenia jeho pôvodného podnetu

a ďalšieho podnetu spočívala v tom, že generálna prokuratúra sa nestotožnila s jeho

názorom o nezákonnom zrušení verejného obstarávania na predmet zákazky „Obsahové

zabezpečenie a vzdelávacia činnosť pri realizácii školení pre RO, SORO, PO a CKO počas

nábehu na ITMS II“ zodpovednými pracovníkmi U., čím malo z ich strany dôjsť

k spáchaniu trestného činu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa

a . V súvislosti s tým sťažovateľ tvrdí, že

„zodpovedné osoby jednoznačne a zjavne konali minimálne v nepriamom úmysle, keďže

naozaj nemali ani najmenší dôvod domnievať sa, že zmarením úspechu sťažovateľa

vo verejnom obstarávaní mu nevznikne škoda“. Podľa sťažovateľa generálna prokuratúra

nepochopila, že zrušenie verejného obstarávania a jeho protiprávne vylúčenie nemohli

nastať v dôsledku zásahu „deus ex machina“, a zároveň si neuvedomila, „že po zrušení

verejného obstarávania už niet žiadneho oprávneného orgánu na posudzovanie

protiprávnosti úkonov verejného obstarávania“.

Sťažovateľ si je vedomý, že nemá zaručené základné právo, aby na podklade

jeho trestného oznámenia bolo vznesené obvinenie označenej osoby (v danom prípade

obstarávateľa), ako aj toho, že toto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných

práv a slobôd. Tvrdí však, že má právo na to, aby relevantné právne normy boli v danej veci

aplikované v súlade s ich znením a účelom, aby na jeho relevantné námietky bolo adekvátne

reagované, a taktiež, aby spôsob a dôvody vybavenia jeho opakovaného podnetu boli

dostatočne vysvetlené. Pretože podľa jeho názoru tak v predmetnej veci generálna

prokuratúra nepostupovala, porušila jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

Ústavný súd už v obdobných prípadoch uviedol, že právo na vznesenie obvinenia

a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie

obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je účasťou základného práva sťažovateľa podľa

(napr. , , ). Uvedený článok

garantuje ochranu pred protiústavným postupom orgánov verejnej moci v konaniach,

v ktorých sa rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Sťažovateľovi základné právo na inú právnu ochranu podľa

garantuje iba to, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach

nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, zákonným spôsobom zaoberali

().

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci

vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ

podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej

veci.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre je prokurátor pri vybavovaní podnetu

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu

na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť

do už začatého konania pred súdom alebo vykonať opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa

zákona oprávnený.

Prokurátor generálnej prokuratúry oznámením z 8. augusta 2008 sp. zn.

IV/3 GPt 195/08 zotrval na svojom stanovisku oznámenom sťažovateľovi listom sp. zn.

IV/3 GPt 162/08 z 30. júna 2008 s tým, že ani po opätovnom preskúmaní spisových

materiálov, a to menovite vyšetrovacieho spisu Úradu justičnej a kriminálnej polície

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice sp. zn. ORP 2709/07, dozorového spisu

okresnej prokuratúry sp. zn. , dozorového spisu krajskej prokuratúry sp. zn.

1/1 KPt 205/08 a dohľadového spisu generálnej prokuratúry sp. zn. IV/3 GPt 162/08

nezistil v postupe podriadených prokuratúr rozpor so zákonom. Generálna prokuratúra

v označenom oznámení zároveň vyslovila názor, že nariadenie Úradu pre verejné

obstarávanie «zo dňa 20. 9. 2007 zaradiť Vás ako vylúčeného uchádzača do procesu

verejného obstarávanie do 30 dní od doručenia rozhodnutia, nebolo možné zo strany U.

realizovať vzhľadom k tomu, že dňa 1. 10. 2007 bolo zrušené verejné obstarávanie

na obstaranie predmetu zákazky „Obsahové zabezpečenie a vzdelávacia činnosť pri

realizácii školení pre RO, SORO, PO a CKO počas nábehu na ITMS -1“.

Vami uvádzané protiprávne zrušenie verejného obstarávania nebolo doposiaľ

oprávneným orgánom konštatované. Z produkovaných dôkazov nevyplýva ani skutočnosť,

že konaním obstarávateľa by boli naplnené pojmové znaky inej skutkovej podstaty trestného

činu uvedeného v osobitnej časti . Rozhodnutiami orgánov činných

v trestnom konaní však nebolo dotknuté Vaše právo uplatňovať si Vaše domnelé alebo

oprávnené nároky finančného charakteru na príslušnom súde v občiansko-právnom

konaní.».

Sťažovateľ bol teda oboznámený so stanoviskom, že generálna prokuratúra nezistila

také konanie, ktoré by zakladalo podanie obžaloby, resp. aby konanie osôb označených

sťažovateľom považovala za trestný čin machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej

dražbe podľa a . Generálna prokuratúra tak

konštatovala zákonnosť predchádzajúceho postupu okresnej prokuratúry, krajskej

prokuratúry a generálnej prokuratúry.

Ústavný súd po preskúmaní postupu generálnej prokuratúry vo veci trestného

oznámenia sťažovateľa a obsahu prípisu generálnej prokuratúry sp. zn. IV/3 GPt 195/08

z 8. augusta 2008, ktorým vybavila jeho opakovaný podnet v tejto veci, nezistil také

skutočnosti, ktoré by umožňovali vysloviť záver o nedostatočnom preskúmaní opakovaného

podnetu sťažovateľa alebo označiť napadnutý postup za neodôvodnený, prípadne arbitrárny

(, ).

V spojitosti s tým treba pripomenúť, že ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu

orgánu ochrany ústavnosti ( ) neprislúcha autoritatívne zasahovať

do právomoci iných orgánov verejnej moci (ich rozhodovania a procesných postupov)

v prípade, keď dochádza k porušeniu zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, a súčasne

za predpokladu, že tým nedošlo k porušeniu zaručeného práva či slobody. Ústavný

súd však v posudzovanej veci dôvod na zásah do sťažovateľom napadnutého postupu

generálnej prokuratúry nezistil.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že generálna prokuratúra sa pri vybavovaní jeho

opakovaného podnetu nevysporiadala s niektorými jeho argumentmi, ústavný súd upriamuje

pozornosť na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej orgány verejnej moci ani v prípade, že

rozhodujú autoritatívne o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb,

nemusia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

, , , ).

V nadväznosti na to ústavný súd znovu odkazuje na svoju doterajšiu judikatúru,

podľa ktorej kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou

malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd (, ). K takémuto zisteniu však ústavný súd

v okolnostiach danej veci nedospel.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že z právneho poriadku Slovenskej

republiky, ako aj z právnych poriadkov väčšiny členských krajín Európskej únie možno

vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť,

že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi

štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa

pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom

tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana

celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych

hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

Trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania (ktoré má súkromnoprávny základ) ako

trestného činu treba preto považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok,

ktorý má, ako už bolo uvedené, význam v prvom rade z hľadiska ochrany základných

spoločenských hodnôt. Spravidla ním však nemožno suplovať ochranu práv a právnych

záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde

je kladený dôraz najmä na ich individuálnu aktivitu v tom zmysle, aby sa starali o svoje

práva, ktorým má poskytovať ochranu súdna moc.

O vykonaní úkonov smerujúcich k začatiu trestného stíhania rozhodujú na základe

uvedeného výlučne príslušné orgány činné v trestnom konaní. Ústavný súd im v týchto

prípadoch nemôže určovať, ako majú postupovať, ani nariaďovať, aby boli realizované

úkony, ktoré vedú k začatiu trestného stíhania. Ak by preto za týchto okolností návrhu

sťažovateľa vyhovel, mohlo by to zakladať neprípustnú ingerenciu do

garantovaného princípu deľby moci.

Napokon je potrebné poznamenať, že práva sťažovateľa na kompenzáciu eventuálnej

ujmy, ktorá mu mala podľa jeho argumentácie vzniknúť v rámci procesu verejného

obstarávania, dostatočne zabezpečujú príslušné občianskoprávne inštitúty a sťažovateľ sa

môže domáhať svojich nárokov prostredníctvom príslušného súdu. V takomto konaní by

potom sťažovateľ samozrejme požíval ochranu podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že generálna

prokuratúra vybavila opakovaný podnet sťažovateľa v súlade s príslušnými ustanoveniami

zákona o prokuratúre, a preto jeho odloženie nemôže byť v žiadnej príčinnej súvislosti

s možným porušením jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Tento príčinný vzťah nezakladá sám osebe skutočnosť, že generálna prokuratúra

podanému podnetu podľa zákona o prokuratúre nevyhovela podľa predstáv sťažovateľa

(), čoho sa vlastne sťažovateľ svojou sťažnosťou domáhal.

Pre úplnosť možno ešte doplniť, že odloženie opakovaného podnetu sťažovateľa

nie je rozhodnutím v rámci trestného stíhania a nevytvára prekážku veci právoplatne

rozhodnutej, teda ani nezakladá uplatnenie princípu ne bis in idem. Pokiaľ by sa

v budúcnosti zistili nové skutočnosti, môže byť bez ďalšieho trestné stíhanie vo veci

týkajúcej sa trestného oznámenia sťažovateľa opätovne začaté.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľa (napr. priznaním náhrady trov právneho zastúpenia alebo zrušením

označeného oznámenia generálnej prokuratúry).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009