Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 75/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť K. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. T. ml.,

Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -258 z 26. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012

doručená sťažnosť K. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. T.

ml., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -258 z 26. októbra 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«... O nároku sťažovateľky rozhodol Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod

sp. zn. v právnej veci žalobkyne: K. M. proti žalovanému: M. S. o zaplatenie

10.622,05 € s príslušenstvom rozsudkom zo dňa 07. 01. 2011, ktorým žalobu zamietol.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd zamietol žalobu z dôvodu, že

skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa vyžaduje, aby sa sťažovateľka

domáhala vrátenia zaplatenej časti kúpnej ceny výlučne oproti vráteniu vlastníctva Bytu.

Nakoľko však žalobkyňa nikdy nenadobudla vlastnícke právo k Bytu, nie je možné, aby

podľa splnila vzájomnú reštitučnú povinnosť na vydanie vzájomne poskytnutých

plnení z neplatného právneho úkonu a tým nárok sťažovateľky na vrátenie zaplatenej časti

kúpnej ceny nepriznal. Nakoľko sťažovateľka mala za to, že tento rozsudok je nesprávny

podala voči nemu odvolanie.

Sťažovateľka v podanom odvolaní poukazovala na to, že aplikácia

na právny vzťah účastníkov tohto konania je vylúčená. Z odbornej literatúry, ktorá

vychádza z ustálenej praxe súdov bývalej ČSSR, resp. ČSFR a následne zo súdov SR a ČR

vyplýva: „Ustanovenie § 457 upravuje vzájomnú reštitučnú povinnosť strán zrušenej alebo

neplatnej zmluvy. V žiadnom prípade však nepredstavuje samostatnú skutkovú podstatu

bezdôvodného obohatenia. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia sa zakladá

na niektorej zo skutkových podstát uvedených v § 451 ods. 2; § 457 len špeciálne upravuje

jeho obsah. Predpokladom aplikácie ustanovenia § 457 je, že na základe neplatnej alebo

zrušenej zmluvy už plnili obidve zmluvné strany. Pokiaľ plnila iba jedna zo strán vyplýva

povinnosť vydať bezdôvodné obohatenia podľa § 451 ods. 1, § 456 alebo § 458. Aplikácia

§ 457 v tomto prípade nie je namieste pretože jeho hlavným zmyslom je vzájomne podmieniť

reštitučné záväzky obidvoch strán a tým sa vyhnúť situácii, v ktorej by sa jedna strana

domáhala vrátenia plnenia, ktoré poskytla bez toho, aby druhej strane nevydala plnenie,

ktoré sama od nej dostala. Tam, kde na základe neplatnej alebo zrušenej zmluvy plnila iba

jedna zo strán nie je pojmovo možné konštruovať vzájomnú podmienenosť plnenia obidvoch

strán, pretože ich skrátka nie je čím podmieniť“ (Eliáš a kol.: Občanský zákonník

Velký akademický komentář, I. svazek, Linde Praha, a. s. 2008). To znamená, že vzájomná

reštitučná povinnosť podľa nastupuje len v prípade, ak z neplatnej alebo zrušenej

zmluvy plnili obidve zmluvné strany. Až v takomto prípade sú reštitučné nároky účastníkov

neplatného, resp. zrušeného právneho úkonu vzájomne podmienené...

O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom

sp. zn. zo dňa 26. 10. 2011, ktorým prvostupňový rozsudok potvrdil.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd použil pri rozhodovaní správny

predpis, správne ho vyložil a na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemenia ani

skutočnosti uvedené v odvolaní. Podľa názoru odvolacieho súdu „... súdna prax sa

zjednotila na tom, že pokiaľ je kúpna zmluva zrušená alebo neplatná, môže sa účastník

domáhať úspešne vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný a schopný

vrátiť žalovanému to, čo sa prijalo ako plnenie zo zmluvy. Pri neplatnosti dvojstranného

právneho úkonu musí nastúpiť postup podľa a nárok jedného z účastníkov zmluvy

na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy je zo zákona podmienený jeho záväzkom voči

druhému účastníkovi“...

Sťažovateľka sa s právnym názorom súdov nestotožňuje a považuje ho za nesprávny

a neústavný. Odvolací súd sa absolútne nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v podanom

odvolaní, s citovanou judikatúrou a odbornou literatúrou, pri svojich úvahách sa

nevysporiadal so skutočnosťami namietanými v podanou odvolaní o vyfabrikovaných

tvrdeniach prvostupňového súdu, ktoré nevychádzajú z vykonaného dokazovania a tieto

jeho tvrdenia bez ďalšieho prevzal a na tvrdenia sťažovateľky pritom neprihliadal. Na

druhej strane sa odvolací súd odvoláva na zjednotenú súdnu prax, pričom akýkoľvek

príkladný odkaz na takúto prax neposkytol, čím možno jeho rozhodnutie považovať za

arbitrárne a opreté len o presvedčenie odvolacieho súdu bez jeho podloženia relevantnými

právnymi zdrojmi.

Odvolací súd pri svojich právnych úvahách o tom, že žalovaný splnil povinnosť

z kúpnej zmluvy tým, že Byt odovzdal sťažovateľke opomenul najzákladnejšiu a esenciálnu

náležitosť kúpnej zmluvy, a to, že predávajúci má nielen povinnosť faktického odovzdania

predmetu kúpy do držby kupujúceho, ale odovzdaním sa v zmysle rozumie

odovzdanie predmetu kúpy do vlastníctva kupujúceho. Pokiaľ by šlo o synalagmatický

právny vzťah tak povinnosť sťažovateľky zaplatiť žalovanému kúpnu cenu by bola

podmienená povinnosťou žalovaného sťažovateľke nielen odovzdať Byt (ako sa odvolací,

ale aj prvostupňový súd nesprávne domnievajú), ale aj previesť vlastnícke právo k bytu.

Inak by kúpna zmluva ako zmluvný typ nemala v právnej spoločnosti absolútne žiadne

opodstatnenie...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo sťažovateľky podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo dňa 26. 10. 2011 bolo porušené .

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 26. 10. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť sťažovateľke trovy tohto konania vo výške 261,82 € na účet jeho právneho

zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až 56 vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktoré považuje sťažovateľka namietaný rozsudok

krajského súdu č. k. -258 z 26. októbra 2011 za ústavne nekonformný, je to, že

podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu má arbitrárny charakter z dôvodu, že

jej nárok na zaplatenie sumy z titulu bezdôvodného obohatenia bol zamietnutý s odvolaním

sa na to, že sťažovateľka si mala uplatňovať nárok na náhradu škody voči inej osobe.

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu č. k. -258

z 26. októbra 2011 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade

krajský súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -228

z 7. januára 2011 v konaní o zaplatenie 10 622,05 € s prísl. z titulu bezdôvodného

obohatenia vyslovil svoj právny názor a vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. -258

z 26. októbra 2011 okrem iného uviedol:

„... K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v napadnutom rozsudku je potrebné

uviesť, že aj súdna prax sa zjednotila na tom, že pokiaľ je kúpna zmluva zrušená alebo

neplatná, môže sa jej účastník domáhať úspešne vrátenia svojho plnenia len

za predpokladu, že je ochotný a schopný vrátiť žalovanému to, čo sa prijalo ako plnenie

zo zmluvy. To sa týka aj prípadnej peňažnej náhrady za plnenie, pokiaľ nie je dobre možné

vrátenie plnenia pôvodného ( veta druhá ). Pri neplatnosti dvojstranného

právneho úkonu (akým kúpnopredajná zmluva o predaji nehnuteľnosti bezpochyby je) musí

nastúpiť postup podľa a nárok jedného z účastníkov zmluvy na vrátenie plnenia

z neplatnej zmluvy je zo zákona podmienený jeho záväzkom voči druhému účastníkovi.

V prejednávanej právnej veci je potrebné vychádzať zo súdnej praxe, že nárok

jedného z účastníkov zmluvy na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy je zo zákona

podmienený jeho záväzkom voči druhému účastníkovi, a táto vzájomná viazanosť musí byť

vyjadrená v rozsudku, ktorým súd rozhodne o niektorom z týchto nárokov. Vzájomne

podmienenými plneniami sú všetky plnenia vzájomnej podmienenosti, na ktorých sa

účastníci dohodli, ako aj plnenia, kde podmienenosť a vzájomná viazanosť priamo vyplýva

zo zákona.

Vrátenie kúpnej ceny oproti vydaniu nehnuteľnosti vyplýva z uzavretej kúpnej zmluvy

medzi účastníkmi konania (fotokópia kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu

z 11. 7. 2006, na č. l. 9 - 11), kde na jednej strane predávajúci - žalovaný prevádzal

v zmysle čl. II. Zmluvy, v ňom špecifikovanú nehnuteľnosť na kupujúcich - pod 1. žalobkyňu

a 2. Bc. M. V. a na strane druhej podľa jej čl. VI žalobkyňa ako kupujúca v podiele 1/2

kúpila do podielového spoluvlastníctva predmetnú nehnuteľnosť a uhradila predávajúcemu

-žalovanému 320.000,-Sk pri podpise zmluvy. Synalagmatický charakter uvedeného záväzku

je jednoznačný, nakoľko povinnosť žalovaného previesť predmetný byt na žalobkyňu bola

oproti zaplateniu kúpnej ceny žalobkyňou; išlo o dvojstranný právny úkon, akým kúpna

zmluva nepochybne je, podmienená plnením oboch zmluvných strán (aj keď z neplatného

právneho úkonu), ktorý bol medzi účastníkmi v kúpnej zmluve dohodnutý a ktorý vyplýva aj

z ust. , podľa ktorého z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť

predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať

a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Ide teda o odplatný prevod vlastníctva

k veci. Preto, pokiaľ žalobkyňa voči žalovanému žiada vydať plnenie vyplývajúce

z bezdôvodného obohatenia podľa ods. 1, uvedené zák. ust. nie je možné

aplikovať, keďže pri uzatvorení kúpnopredajnej zmluvy, aj keď išlo o neplatný právny úkon,

pri uzatváraní kúpnej zmluvy plnili obidve zmluvné strany, a preto v prejednávanej veci je

namieste použitie . So zreteľom na synalagmatický charakter záväzku, ktorý

vznikol medzi oboma účastníkmi, t. j. kúpnopredajnej zmluvy a nemožnosť žalobkyne vrátiť

žalovanému ním poskytnuté plnenie, t. j. vrátiť mu predmet kúpy - nehnuteľnosť do jeho

vlastníctva, nemôže sa voči žalovanému úspešne domáhať vrátenia plnenia, ktoré prijal od

žalobkyne z titulu zaplatenia kúpnej ceny 320.000,-Sk, pretože reštitúcia z jednej i druhej

strany nie je možná a vlastníctvo k predávanému bytu neprejde opäť na predávajúceho, t. j.

na žalovaného. Žalobkyňa pri tak širokom výklade použitia ., t. j. aj v prípade

vrátenia bezdôvodného obohatenia z neplatnej kúpnej zmluvy v podstate popiera

dvojstrannosť právneho vzťahu - kúpnej zmluvy (aj keď neplatnej), ktorý medzi účastníkmi

konania vznikol, pretože tvrdí, že prevodca nehnuteľnosti - žalovaný jej neposkytol

akékoľvek plnenie, t. j. že nedošlo k odovzdaniu predmetu kúpy, že plnila iba ona, avšak

opomína skutočnosť, že žalovaný v čase uzavretia kúpnej zmluvy jej plnil za podmienky, že

mu žalobkyňa zaplatí kúpnu cenu a v súčasnosti nie je v možnostiach žalobkyne, aby mu byt

vrátila. Je potrebné vziať na zreteľ aj to, že v prejednávanej veci nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia by bolo možné uplatňovať len subsidiárne, v prípade, ak by

neboli podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z dôvodu nároku na náhradu

škody (R 1/1979 ) a žalobkyňa si mohla uplatniť nárok na náhradu škody voči tomu, kto jej

spôsobil škodu svojim protiprávnym konaním tým, že prvotne uzavrel neplatnú kúpnu

zmluvu, z ktorej sa následne odvíjali ďalšie neplatné kúpne zmluvy, a pokiaľ si takýto nárok

voči škodcovi neuplatnila, nemôže to byť na ujmu žalovaného, ktorý vznik škody na jej

strane nezavinil...“

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatoval, že

jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd podľa ústavného súdu

dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom jeho závery možno

považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd konštatuje, že

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia možno uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú

dané podmienky na dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody.

V danom prípade si sťažovateľka mala uplatniť nárok z titulu zodpovednosti za škodu voči

osobe, ktorá jej spôsobila škodu svojím protiprávnym konaním tým, že prvotne uzavrela

neplatnú zmluvu o prevode nehnuteľnosti, z ktorej sa následne odvíjali ďalšie neplatné

zmluvy o prevode nehnuteľnosti.

Odvolací súd dôsledne postupoval podľa , keď

preskúmal rozhodnutie prvostupňového súdu z pohľadu odvolacích dôvodov.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou v jej

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a

ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (, , ,

, ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012