Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 75/2012
PDF · 189.52 KB
No categories available
III. ÚS 75/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť K. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. T. ml.,
Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co/85/2011-258 z 26. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012
doručená sťažnosť K. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. T.
ml., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 5 Co/85/2011-258 z 26. októbra 2011.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«... O nároku sťažovateľky rozhodol Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod
sp. zn. 41 C/204/2009 v právnej veci žalobkyne: K. M. proti žalovanému: M. S. o zaplatenie
10.622,05 € s príslušenstvom rozsudkom zo dňa 07. 01. 2011, ktorým žalobu zamietol.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd zamietol žalobu z dôvodu, že
skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 457 OZ vyžaduje, aby sa sťažovateľka
domáhala vrátenia zaplatenej časti kúpnej ceny výlučne oproti vráteniu vlastníctva Bytu.
Nakoľko však žalobkyňa nikdy nenadobudla vlastnícke právo k Bytu, nie je možné, aby
podľa § 457 OZ splnila vzájomnú reštitučnú povinnosť na vydanie vzájomne poskytnutých
plnení z neplatného právneho úkonu a tým nárok sťažovateľky na vrátenie zaplatenej časti
kúpnej ceny nepriznal. Nakoľko sťažovateľka mala za to, že tento rozsudok je nesprávny
podala voči nemu odvolanie.
Sťažovateľka v podanom odvolaní poukazovala na to, že aplikácia § 457 OZ
na právny vzťah účastníkov tohto konania je vylúčená. Z odbornej literatúry, ktorá
vychádza z ustálenej praxe súdov bývalej ČSSR, resp. ČSFR a následne zo súdov SR a ČR
vyplýva: „Ustanovenie § 457 upravuje vzájomnú reštitučnú povinnosť strán zrušenej alebo
neplatnej zmluvy. V žiadnom prípade však nepredstavuje samostatnú skutkovú podstatu
bezdôvodného obohatenia. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia sa zakladá
na niektorej zo skutkových podstát uvedených v § 451 ods. 2; § 457 len špeciálne upravuje
jeho obsah. Predpokladom aplikácie ustanovenia § 457 je, že na základe neplatnej alebo
zrušenej zmluvy už plnili obidve zmluvné strany. Pokiaľ plnila iba jedna zo strán vyplýva
povinnosť vydať bezdôvodné obohatenia podľa § 451 ods. 1, § 456 alebo § 458. Aplikácia
§ 457 v tomto prípade nie je namieste pretože jeho hlavným zmyslom je vzájomne podmieniť
reštitučné záväzky obidvoch strán a tým sa vyhnúť situácii, v ktorej by sa jedna strana
domáhala vrátenia plnenia, ktoré poskytla bez toho, aby druhej strane nevydala plnenie,
ktoré sama od nej dostala. Tam, kde na základe neplatnej alebo zrušenej zmluvy plnila iba
jedna zo strán nie je pojmovo možné konštruovať vzájomnú podmienenosť plnenia obidvoch
strán, pretože ich skrátka nie je čím podmieniť“ (Eliáš a kol.: Občanský zákonník
Velký akademický komentář, I. svazek, Linde Praha, a. s. 2008). To znamená, že vzájomná
reštitučná povinnosť podľa § 457 OZ nastupuje len v prípade, ak z neplatnej alebo zrušenej
zmluvy plnili obidve zmluvné strany. Až v takomto prípade sú reštitučné nároky účastníkov
neplatného, resp. zrušeného právneho úkonu vzájomne podmienené...
O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom
sp. zn. 5 Co/85/2011 zo dňa 26. 10. 2011, ktorým prvostupňový rozsudok potvrdil.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd použil pri rozhodovaní správny
predpis, správne ho vyložil a na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemenia ani
skutočnosti uvedené v odvolaní. Podľa názoru odvolacieho súdu „... súdna prax sa
zjednotila na tom, že pokiaľ je kúpna zmluva zrušená alebo neplatná, môže sa účastník
domáhať úspešne vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný a schopný
vrátiť žalovanému to, čo sa prijalo ako plnenie zo zmluvy. Pri neplatnosti dvojstranného
právneho úkonu musí nastúpiť postup podľa § 457 OZ a nárok jedného z účastníkov zmluvy
na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy je zo zákona podmienený jeho záväzkom voči
druhému účastníkovi“...
Sťažovateľka sa s právnym názorom súdov nestotožňuje a považuje ho za nesprávny
a neústavný. Odvolací súd sa absolútne nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v podanom
odvolaní, s citovanou judikatúrou a odbornou literatúrou, pri svojich úvahách sa
nevysporiadal so skutočnosťami namietanými v podanou odvolaní o vyfabrikovaných
tvrdeniach prvostupňového súdu, ktoré nevychádzajú z vykonaného dokazovania a tieto
jeho tvrdenia bez ďalšieho prevzal a na tvrdenia sťažovateľky pritom neprihliadal. Na
druhej strane sa odvolací súd odvoláva na zjednotenú súdnu prax, pričom akýkoľvek
príkladný odkaz na takúto prax neposkytol, čím možno jeho rozhodnutie považovať za
arbitrárne a opreté len o presvedčenie odvolacieho súdu bez jeho podloženia relevantnými
právnymi zdrojmi.
Odvolací súd pri svojich právnych úvahách o tom, že žalovaný splnil povinnosť
z kúpnej zmluvy tým, že Byt odovzdal sťažovateľke opomenul najzákladnejšiu a esenciálnu
náležitosť kúpnej zmluvy, a to, že predávajúci má nielen povinnosť faktického odovzdania
predmetu kúpy do držby kupujúceho, ale odovzdaním sa v zmysle § 588 ods. 1 OZ rozumie
odovzdanie predmetu kúpy do vlastníctva kupujúceho. Pokiaľ by šlo o synalagmatický
právny vzťah tak povinnosť sťažovateľky zaplatiť žalovanému kúpnu cenu by bola
podmienená povinnosťou žalovaného sťažovateľke nielen odovzdať Byt (ako sa odvolací,
ale aj prvostupňový súd nesprávne domnievajú), ale aj previesť vlastnícke právo k bytu.
Inak by kúpna zmluva ako zmluvný typ nemala v právnej spoločnosti absolútne žiadne
opodstatnenie...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5 Co/85/2011 zo dňa 26. 10. 2011 bolo porušené .
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 Co/85/2011 zo dňa 26. 10. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť sťažovateľke trovy tohto konania vo výške 261,82 € na účet jeho právneho
zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Ťažiskovým dôvodom, pre ktoré považuje sťažovateľka namietaný rozsudok
krajského súdu č. k. 5 Co/85/2011-258 z 26. októbra 2011 za ústavne nekonformný, je to, že
podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu má arbitrárny charakter z dôvodu, že
jej nárok na zaplatenie sumy z titulu bezdôvodného obohatenia bol zamietnutý s odvolaním
sa na to, že sťažovateľka si mala uplatňovať nárok na náhradu škody voči inej osobe.
Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co/85/2011-258
z 26. októbra 2011 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade
krajský súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 41 C/204/2009-228
z 7. januára 2011 v konaní o zaplatenie 10 622,05 € s prísl. z titulu bezdôvodného
obohatenia vyslovil svoj právny názor a vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 5 Co/85/2011-258
z 26. októbra 2011 okrem iného uviedol:
„... K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v napadnutom rozsudku je potrebné
uviesť, že aj súdna prax sa zjednotila na tom, že pokiaľ je kúpna zmluva zrušená alebo
neplatná, môže sa jej účastník domáhať úspešne vrátenia svojho plnenia len
za predpokladu, že je ochotný a schopný vrátiť žalovanému to, čo sa prijalo ako plnenie
zo zmluvy. To sa týka aj prípadnej peňažnej náhrady za plnenie, pokiaľ nie je dobre možné
vrátenie plnenia pôvodného (§ 458 ods. 1 veta druhá OZ). Pri neplatnosti dvojstranného
právneho úkonu (akým kúpnopredajná zmluva o predaji nehnuteľnosti bezpochyby je) musí
nastúpiť postup podľa § 457 OZ a nárok jedného z účastníkov zmluvy na vrátenie plnenia
z neplatnej zmluvy je zo zákona podmienený jeho záväzkom voči druhému účastníkovi.
V prejednávanej právnej veci je potrebné vychádzať zo súdnej praxe, že nárok
jedného z účastníkov zmluvy na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy je zo zákona
podmienený jeho záväzkom voči druhému účastníkovi, a táto vzájomná viazanosť musí byť
vyjadrená v rozsudku, ktorým súd rozhodne o niektorom z týchto nárokov. Vzájomne
podmienenými plneniami sú všetky plnenia vzájomnej podmienenosti, na ktorých sa
účastníci dohodli, ako aj plnenia, kde podmienenosť a vzájomná viazanosť priamo vyplýva
zo zákona.
Vrátenie kúpnej ceny oproti vydaniu nehnuteľnosti vyplýva z uzavretej kúpnej zmluvy
medzi účastníkmi konania (fotokópia kúpnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu
z 11. 7. 2006, na č. l. 9 - 11), kde na jednej strane predávajúci - žalovaný prevádzal
v zmysle čl. II. Zmluvy, v ňom špecifikovanú nehnuteľnosť na kupujúcich - pod 1. žalobkyňu
a 2. Bc. M. V. a na strane druhej podľa jej čl. VI žalobkyňa ako kupujúca v podiele 1/2
kúpila do podielového spoluvlastníctva predmetnú nehnuteľnosť a uhradila predávajúcemu
-žalovanému 320.000,-Sk pri podpise zmluvy. Synalagmatický charakter uvedeného záväzku
je jednoznačný, nakoľko povinnosť žalovaného previesť predmetný byt na žalobkyňu bola
oproti zaplateniu kúpnej ceny žalobkyňou; išlo o dvojstranný právny úkon, akým kúpna
zmluva nepochybne je, podmienená plnením oboch zmluvných strán (aj keď z neplatného
právneho úkonu), ktorý bol medzi účastníkmi v kúpnej zmluve dohodnutý a ktorý vyplýva aj
z ust. § 588 ods. 1 OZ, podľa ktorého z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť
predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať
a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Ide teda o odplatný prevod vlastníctva
k veci. Preto, pokiaľ žalobkyňa voči žalovanému žiada vydať plnenie vyplývajúce
z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ ods. 1, uvedené zák. ust. nie je možné
aplikovať, keďže pri uzatvorení kúpnopredajnej zmluvy, aj keď išlo o neplatný právny úkon,
pri uzatváraní kúpnej zmluvy plnili obidve zmluvné strany, a preto v prejednávanej veci je
namieste použitie § 457 OZ. So zreteľom na synalagmatický charakter záväzku, ktorý
vznikol medzi oboma účastníkmi, t. j. kúpnopredajnej zmluvy a nemožnosť žalobkyne vrátiť
žalovanému ním poskytnuté plnenie, t. j. vrátiť mu predmet kúpy - nehnuteľnosť do jeho
vlastníctva, nemôže sa voči žalovanému úspešne domáhať vrátenia plnenia, ktoré prijal od
žalobkyne z titulu zaplatenia kúpnej ceny 320.000,-Sk, pretože reštitúcia z jednej i druhej
strany nie je možná a vlastníctvo k predávanému bytu neprejde opäť na predávajúceho, t. j.
na žalovaného. Žalobkyňa pri tak širokom výklade použitia § 451 OZ., t. j. aj v prípade
vrátenia bezdôvodného obohatenia z neplatnej kúpnej zmluvy v podstate popiera
dvojstrannosť právneho vzťahu - kúpnej zmluvy (aj keď neplatnej), ktorý medzi účastníkmi
konania vznikol, pretože tvrdí, že prevodca nehnuteľnosti - žalovaný jej neposkytol
akékoľvek plnenie, t. j. že nedošlo k odovzdaniu predmetu kúpy, že plnila iba ona, avšak
opomína skutočnosť, že žalovaný v čase uzavretia kúpnej zmluvy jej plnil za podmienky, že
mu žalobkyňa zaplatí kúpnu cenu a v súčasnosti nie je v možnostiach žalobkyne, aby mu byt
vrátila. Je potrebné vziať na zreteľ aj to, že v prejednávanej veci nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia by bolo možné uplatňovať len subsidiárne, v prípade, ak by
neboli podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z dôvodu nároku na náhradu
škody (R 1/1979 ) a žalobkyňa si mohla uplatniť nárok na náhradu škody voči tomu, kto jej
spôsobil škodu svojim protiprávnym konaním tým, že prvotne uzavrel neplatnú kúpnu
zmluvu, z ktorej sa následne odvíjali ďalšie neplatné kúpne zmluvy, a pokiaľ si takýto nárok
voči škodcovi neuplatnila, nemôže to byť na ujmu žalovaného, ktorý vznik škody na jej
strane nezavinil...“
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatoval, že
jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd podľa ústavného súdu
dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom jeho závery možno
považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd konštatuje, že
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia možno uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú
dané podmienky na dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody.
V danom prípade si sťažovateľka mala uplatniť nárok z titulu zodpovednosti za škodu voči
osobe, ktorá jej spôsobila škodu svojím protiprávnym konaním tým, že prvotne uzavrela
neplatnú zmluvu o prevode nehnuteľnosti, z ktorej sa následne odvíjali ďalšie neplatné
zmluvy o prevode nehnuteľnosti.
Odvolací súd dôsledne postupoval podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku, keď
preskúmal rozhodnutie prvostupňového súdu z pohľadu odvolacích dôvodov.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou v jej
sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak
by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2012