Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 222/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. J., zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na priaznivé životné prostredie podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účasť verejnosti na príprave vykonávacích predpisov alebo

všeobecne použiteľných právne záväzných normatívnych nástrojov podľa čl. 8 Aarhuského

dohovoru postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 4. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2013

doručená sťažnosť A. J., (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na priaznivé životné prostredie podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účasť verejnosti na príprave

vykonávacích predpisov alebo všeobecne použiteľných právne záväzných normatívnych

nástrojov podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. júla 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že podala pripomienky k „Zámeru na vyhlásenie

zón Tatranského národného parku“, a to na základe verejnej vyhlášky z 10. februára 2010

zverejnenej Krajským úradom životného prostredia v Žiline (ďalej len „krajský úrad“).

Keďže krajský úrad jej pripomienky neprerokoval v lehote podľa § 30 ods. 4 zákona

č. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane prírody a krajiny“), podala na Krajskom súde v Žiline žalobu, ktorý rozhodol tak,

že uložil krajskému úradu, aby vo veci konal v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia.

Na základe toho krajský úrad 19. júla 2010 rozhodol tak, že sťažovateľke nepriznal

postavenie účastníčky konania. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom Ministerstvo pôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja

Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím

zo 16. septembra 2010 potvrdilo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a odvolanie

sťažovateľky zamietlo.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že proti rozhodnutiu ministerstva podala na Krajskom

súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorý rozsudkom sp. zn.

zo 17. februára 2012 zrušil rozhodnutie ministerstva, ako aj rozhodnutie krajského úradu

z 19. júla 2010 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu

podal žalovaný odvolanie, na základe čoho najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. júla 2013 zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 17. februára 2012 tak,

že žalobu zamietol a sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka poukázala na to, že najvyšší súd sa v namietanom rozsudku v celom

rozsahu odvolal na svoj skorší rozsudok v obdobnej veci iného účastníka konania

sp. zn. z 13. novembra 2012.

Sťažovateľka argumentovala tým, že nie je možné stotožniť sa s právnym názorom

obsiahnutým v namietanom rozsudku, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že verejnosti bola

daná možnosť pripomienkovania predmetného zámeru, a preto sťažovateľka nemohla byť

ukrátená na svojich právach. Podľa sťažovateľky najvyšší súd vyslovil, že krajský úrad

„v procese pripomienkovania Zámeru akceptoval podávanie pripomienok verejnosti. Súd

poukázal na to, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že obsahovo totožné námietky

podalo viac ako 850 fyzických, alebo právnických osôb. Tým, že správne orgány

prerokovali obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie bolo písomne odôvodnené,

umožnili sťažovateľke prístup k legislatívnemu zámeru vzťahujúcemu sa k Zámeru.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na to, že v tejto veci predtým Krajský súd

v Žiline uložil krajskému úradu povinnosť konať o jej pripomienkach, pričom toto

rozhodnutie nebolo zákonom predpísaným spôsobom zrušené, a preto sťažovateľka

vyslovila názor, že „Najvyššiemu súdu SR neprináleží meniť obsah tohto rozhodnutia, ani

jeho právne dôsledky. Je v rozpore s princípom právnej istoty, ako zásadou ovládajúcou

konanie pred súdmi a inými orgánmi Slovenskej republiky, aby Najvyšší súd SR vo svojom

rozhodnutí, touto sťažnosťou napadnutom, v skutočnosti menil dôsledky, význam a zmysel

označeného rozhodnutia Krajského súdu v Žiline. Napriek tomu tak vo svojom rozhodnutí

nepochybne urobil...“.

Sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd svoj rozsudok „odôvodnil aj tým, že verejnosť

má právo uplatniť svoje pripomienky k návrhu nariadenia vlády, ktorou sa ustanovujú zóny

Tatranského národného parku, v rámci pripomienkového konania, pričom osobitne

poukázal na Článok 9 a článok 10 Legislatívnych pravidiel vlády SR... Odkaz

na Legislatívne pravidlá vlády SR nijakým spôsobom nezaujíma stanovisko k otázke aktívnej

účasti verejnosti v štádiu možností podávania pripomienok k Zámeru.“.

Poukazujúc na zmysel, cieľ a účel Aarhuského dohovoru sťažovateľka vyslovila

názor, že v otázkach starostlivosti o životné prostredie ako nevyhnutnosti na dosiahnutie

blahobytu ľudstva musia mať občania prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia, prístup k informáciám, ako aj právo podieľať sa na rozhodovacom procese

a verejnosť má vo vzťahu k orgánom verejnej moci právo vyjadriť svoje záujmy.

Sťažovateľka ďalej dodala: „So zreteľom na povinnosť vnútroštátnych súdov aplikovať

ustanovenia právo životného prostredia, vrátane ustanovení upravujúcich procesné

postavenie verejnosti a jej členov v súlade s cieľmi a zmyslom Aarhuského dohovoru,

neexistuje dôvod, pre ktorý by sa, so zreteľom na okolností predmetnej veci, mala verejnosť

vylúčiť z možnosti účasti na pripomienkovaní Zámeru.“

Sťažovateľka súčasne namietala, že najvyšší súd označeným rozsudkom porušil aj jej

právo na spravodlivý súdny proces tým, že žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s jej

argumentáciou, ktorú v odvolaní uviedla. Sťažovateľka vyslovila aj svoj nesúhlas s formou

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa odvolal na svoje skoršie

závery v inej, ale obdobnej právnej veci. Sťažovateľka je toho názoru, že v jej prípade išlo

o odlišnú situáciu ako vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. .

Vo vzťahu k uvedenému dodala: „Žalobkyňa - sťažovateľka v tejto inej veci teda

nepodávala odvolanie a nespochybňovala právne a skutkové závery súdu prvého stupňa

svojimi argumentmi.“

Sťažovateľka je toho názoru, že rozhodnutie všeobecného súdu musí spĺňať zákonné

parametre, a teda musí byť dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené a musí reagovať

na podstatné argumenty účastníka konania, čo sa podľa nej v danom prípade nestalo.

V súvislosti s porušením svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka poukázala na judikatúru najvyššieho súdu a ústavného

súdu, v ktorej tieto súdy riešili otázku dodržania zásad spravodlivého procesu v tvorbe

rozhodnutí všeobecných súdov.

Sťažovateľka súčasne tvrdila, že v obdobnej veci iného účastníka konania rozhodol

najvyšší súd protichodne. Podľa nej ide o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2013, v ktorom podľa sťažovateľky najvyšší súd uviedol aj toto: „Aj preto je

podľa názoru Najvyššieho súdu SR namieste prikloniť sa k názoru prezentovanom žalobcom

že len prvá z fáz prípravy nariadenia vlády (pripomienkové konanie) je reálne široko

otvorená pre verejnosť, ktorú Článok 2 ods. 4 definuje ako jednu alebo viac fyzických osôb

alebo právnických osôb, a v súlade s vnútroštátnymi predpismi alebo praxou ich združenia,

organizácie alebo skupiny.“ Sťažovateľka dodala, že s týmto právnym názorom najvyššieho

súdu sa stotožňuje.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľky

- ako členky verejnosti, na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov a iných

všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať

významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru,

- na priaznivé životné prostredie zakotvené v článku 44 ods. 1 SR,

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd.

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. sp. zn.

zo dňa 4. 7. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 4. 7. 2013 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo

všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , , ).

V súvislosti s právnym problémom sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že pokiaľ

ide o okolnosti daného prípadu, zistil totožné skutočnosti, ktoré sťažovateľka vo svojej

sťažnosti uviedla. Ústavný súd teda zistil, že na základe verejnej vyhlášky krajského úradu

sťažovateľka listom z 2. marca 2010 pripomienkovala „Zámer na vyhlásenie zón

Tatranského národného parku“, ale jej pripomienky prerokované neboli. Z uvedeného

dôvodu podala sťažovateľka na Krajskom súde v Žiline žalobu, ktorý uznesením

č. k. -41 z 1. júna 2010 uložil krajskému úradu, aby pripomienky sťažovateľky

prerokoval v stanovenej lehote. Krajský úrad však rozhodnutím č. 2010/000781-3/Dur

zo 6. júla 2010 sťažovateľke nepriznal postavenie účastníka konania. Proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, na základe čoho žalovaný rozhodnutím

č. 8885/2010-2.1.2 zo 16. septembra 2010 jej odvolanie zamietol a rozhodnutie krajského

úradu potvrdil. Proti rozhodnutiu žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

podala sťažovateľka na krajskom súde žalobu, ktorý rozsudkom č. k. -49

zo 17. februára 2012 napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie

konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalovaný, na základe čoho najvyšší

súd namietaným rozsudkom sp. zn. zo 4. júla 2013 zmenil rozsudok

krajského súdu tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku podrobne predstavil podstatu

napadnutého rozsudku krajského súdu, argumenty žalovaného, ako aj argumenty

sťažovateľky. Odvolací súd zároveň konštatoval, že predmetom tohto konania je obdobná

vec, o akej už rozhodoval vo veci sp. zn. a sp. zn. . Aplikujúc

ustanovenie poukázal na odôvodnenie

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 13. novembra 2012 a dodal, že s týmito

dôvodmi sa stotožňuje. Následne citoval text odôvodnenia označeného rozhodnutia. V tejto

súvislosti najvyšší súd okrem iného uviedol:

«Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup

žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo rozhodnuté o priznaní, resp. nepriznaní

postavenia účastníka konania žalobcovi vo veci konania o pripomienkach žalobcu

k dokumentu 2010/00351/Dur - Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku.

Podľa právnej teórie, ako aj predchádzajúcej ustálenej súdnej praxe (rozhodnutia

Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 , Rs 457 , rozsudok najvyššieho súdu 5

) bolo rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní

považované za rozhodnutie procesnej povahy, a preto bolo podľa

vylúčené zo súdneho prieskumu. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-

240/09 zo dňa 08.03.2011 bol pripustený aj súdny prieskum týchto procesných rozhodnutí

vo veciach týkajúcich sa ochrany životného prostredia v tom smere, aby aj občianske

združenia zaoberajúce sa ochranou životného prostredia boli považované za účastníka

správneho konania a mohli sa tak následne plnohodnotne zúčastniť súdneho konania.

Podľa čl. 7 Aarhuského dohovoru každá Strana prijme vhodné praktické a/alebo iné

opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich

so životným prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc

verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6 ods.

3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zistí verejnosť, ktorá sa môže na procese zúčastniť,

zohľadňujúc ciele tohto dohovoru. Každá Strana umožní verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom

rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným prostredím...

Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte

možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy

vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel

orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané, nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b) mali by byť zverejnené návrhy predpisov alebo by mali byť inak verejne

sprístupnené a

c) verejnosti by mala byť daná možnosť pripomienkovania, a to priamo alebo

prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere...

Podľa zámer vyhlásiť chránený krajinný prvok,

chránený areál, prírodnú rezerváciu, prírodnú pamiatku, chránené vtáčie územia, zóny

chráneného územia alebo chránený strom je orgán ochrany prírody príslušný na ich

vyhlásenie povinný písomne oznámiť vlastníkovi (správcovi, nájomcovi) pozemku

dotknutého zamýšľanou ochranou... Oznámenie zámeru obsahuje najmä základnú

charakteristiku zámeru na vyhlásenie ochrany, miesto jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší

počet vlastníkov pozemkov alebo ak ich pobyt nie je známy, možno oznámenie zámeru

doručiť verejnou vyhláškou.

Obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom

verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste,

najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní.

Vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej

správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného

oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody.

Orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať

s tým, kto ich podal (, , )...

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08.03.2011 rozhodol, že

„Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného

v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/3 70/ES zo 17. februára 2005

nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký

výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie

správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere

v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej

ochrany práv poskytovaných právom Únie...“

Vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany,

podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc ustanovuje všeobecne záväzným

právnym predpisom orgán oprávnený podľa

Podľa § 19 ods. 1 uvedeného zákona národný park vyhlasuje vláda Slovenskej

republiky nariadením. Samotný proces vyhlasovania národného parku alebo zón má

viacero štádií, na ktorých sa môžu zúčastniť jednotlivé subjekty.

V ustanovení má vlastník (správca, nájomca),

dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní

od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné

pripomienky orgánu ochrany. prírody. V tomto ustanovení je taxatívne stanovený okruh

aktívne legitimovaných osôb oprávnených. pripomienkovať predmetný zámer. Samotné

informovanie verejnosti zabezpečuje príslušná obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona

č. povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom

verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že táto povinnosť bola riadne splnená.

Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50

ods. 3, 4 V uvedenom zákone nie je upravené právo verejnosti

priamo podávať pripomienky k zámeru a to i z dôvodu, že tento je svojou povahou len

podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády

Slovenskej republiky. Verejnosť teda uplatňuje pripomienky k návrhu tohto všeobecne

záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku

v rámci pripomienkového konania, vychádzajúc pritom z čl. 21 v spojení s čl. 9 a 10

Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky (ďalej len SR) schválených uznesením

vlády SR z. 08. apríla 1997 č. 241 v znení platnom a účinnom v rozhodujúcom čase.

Pripomienku verejnosti je následne predkladateľ návrhu povinný vyhodnotiť a jej

prípadné, neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania.

Z uvedeného je zrejmé, že verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu

všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie

ako majú pripomienkujúce orgány.

Krajský úrad životného prostredia akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti,

ktorej pripomienky boli prerokované písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení

jej pripomienok na úradných tabuliach. Do vyhodnotenia pripomienok podaných fyzickými

a právnickými osobami k Zámeru bolo možné nahliadnuť na Krajskom úrade životného

prostredia v Prešove a v Žiline a na obecných úradoch obcí dotknutých zámerom zonácie

Tatranského národného parku. Verejnosti teda bola daná možnosť pripomienkovania

Zámeru, a preto ani žalobca nebol ukrátený na svojich právach, resp. oprávnených

záujmoch. Tento postup bol v súlade s čl. 8 písm. c) Aarhuského dohovoru.

Krajský úrad životného prostredia v Žiline v procese pripomienkovania Zámeru

akceptoval podávanie pripomienok verejnosti. Ako vyplýva z obsahu administratívneho

spisu obsahovo totožné námietky podalo viac ako 850 fyzických alebo právnických osôb.

Správne orgány prerokovali predmetné obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie

bolo písomne odôvodnené. Preto sa nie je možné stotožniť so záverom krajského súdu, že

správne orgány svojím prístupom neumožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom

vzťahujúcich sa k Zámeru.

Verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, ktorej pripomienky boli aj

prerokované, a preto žalobca postupom správnych orgánov oboch stupňov nebol ukrátený

na svojich právach a oprávnených záujmoch.»

Najvyšší súd v namietanom rozsudku sp. zn. zo 4. júla 2013 poukázal

aj na ďalšie rozhodnutie prijaté v obdobnej veci iného účastníka konania. Ide o rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2012, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby žalobcu. Najvyšší súd dodal:

«Uvedenou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva

životného prostredia Slovenskej republiky, ktorým žalobcovi nebolo priznané postavenie

účastníka konania vo veci konania o pripomienkach žalobcu k dokumentu č. 2010/003

51/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného Parku“.»

Ústavný súd konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. novembra 2012, na ktorého závery sa v plnom rozsah odvolal najvyšší súd

v namietanom rozsudku sp. zn. zo 4. júla 2013, bol predmetom konania na

ústavnom súde a ústavný súd uznesením č. k. -15 z 13. marca 2013 sťažnosť

sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd v označenom rozhodnutí okrem iného judikoval, že „rozhodnutie

najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu... najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu...

dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 13. novembra 2012 sú

zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,

k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

).“.

Podľa názoru ústavného súdu okolnosti tohto prípadu sa zhodujú s tými skutkovými

zisteniami, ktoré boli predmetom rozhodovania vo veci sp. zn. . Ústavný súd

zastáva názor, že ide o skutkovo a právne totožné veci rozdielnych sťažovateľov. Z tohto

pohľadu sa ústavný súd nemôže stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že jej vec nie je totožná

s už uvedenou vecou, keďže ona v tejto inej veci nepodávala odvolanie, a teda

„nespochybňovala právne a skutkové závery súdu prvého stupňa svojimi argumentmi“.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v oboch prípadoch, teda aj vo veci

sp. zn. , aj v namietanej veci sp. zn. riešil problematiku

účastníctva v konaní krajského úradu o prerokovaní pripomienok k „Zámeru na vyhlásenie

zón Tatranského národného parku“.

V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. Beian c. Rumunsko zo 6. decembra 2007) týkajúcu sa úlohy

najvyššieho súdu pri usmerňovaní (regulovaní) protirečivých rozsudkov. Najvyšší súd ako

najvyššia súdna autorita prihliadajúc na konzistenciu svojej judikatúry nemá pripustiť, aby

boli vo viacerých obdobných veciach vydané diametrálne rozličné rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v namietanej veci neodklonil od svojej

judikatúry, pričom sa odvolal na svoje skoršie závery v obdobnej veci iného účastníka

konania a tieto citoval. V odôvodnení rozsudku zároveň označil aj ďalšie svoje rozhodnutie

v obdobnej veci, kde výsledok právneho problému mal totožnú podstatu.

Naopak, sťažovateľka v sťažnosti argumentovala iným rozhodnutím najvyššieho

súdu, ktoré bolo prijaté v obdobnej právnej veci ďalšieho účastníka konania, ale ktorým

najvyšší súd rozhodol protichodne.

Ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [,

písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu

a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(mutatis mutandis , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú

oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov

súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne ).

Po preskúmaní obsahu rozsudku najvyššieho (odvolacieho) súdu ho ústavný súd

hodnotí ako odôvodnený a zrozumiteľný, odvolávajúci sa na závery obsiahnuté v rozsudku

sp. zn. z 13. novembra 2012, čo je pri splnení zákonných podmienok

v súlade s platnou právnou úpravou, teda .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že tento vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu a jeho právne posúdenie

nemožno hodnotiť ako rozhodnutie, ktoré by malo za následok popretie významu a účelu

aplikovaných právnych predpisov.

Sťažovateľka argumentovala aj tým, že najvyšší súd nereflektoval na jej podstatné

tvrdenia obsiahnuté v odvolaní.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vo svojom rozsudku vystihol zásadný

argument sťažovateľky, keď pripomenul, že verejnosti bol poskytnutý priestor

pripomienkovať „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“, že početné

a obsahovo totožné pripomienky viacerých fyzických osôb a právnických osôb boli

prerokované a s výsledkom tohto prerokovania mala verejnosť možnosť oboznámiť sa

z oznámení uverejnených na úradných tabuliach príslušných krajských úradov a obecných

úradov.

Najvyšší súd spôsobom súladným so zákonom uplatnil v namietanom rozsudku svoj

skorší právny názor vyslovený v obdobnej právnej veci, čím zreteľne predstavil svoje

myšlienkové pochody a právne úvahy, ktoré ho viedli k záveru vyslovenému vo výroku

napadnutého rozsudku.

Ústavný súd preto konštatuje, že v danom prípade nemá žiaden dôvod a ani

oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu. Tvrdenie sťažovateľky sleduje

len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom.

Pritom je potrebné pripomenúť, že do obsahu základného práva podľa

(i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi.

Vzhľadom na odôvodnenosť záverov najvyššieho súdu v rozsudku

sp. zn. zo 4. júla 2013 ústavný súd nezistil ani príčinnú súvislosť medzi

namietaným rozsudkom a čl. 8 Aarhuského dohovoru zaručujúcim účinnú účasť verejnosti

na príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne

použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať

významný vplyv na životné prostredie.

Pokiaľ sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na priaznivé

životné prostredie podľa namietaným rozsudkom najvyššieho súdu,

k tomu ústavný súd uvádza, že o jeho prípadnom porušení by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného (najvyššieho) súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením (obdobne , ,

, ), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

nestalo.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2014