Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 113/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., Z., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. , ,

základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu pred zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa a 2 ,

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 12. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2009 (po doplnení 20. februára 2009, 2. marca 2009, 10. marca 2009 a 16. marca 2009)

doručená sťažnosť Š. K., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. E. S.,

N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a sp. zn. , , základného práva

na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu pred zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa a 2 , základného práva vlastniť majetok podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 12. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

«1. Dňa 10. júna 2004 podal sťažovateľ na Okresnom súde vo Zvolene žalobu

o ochranu osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy... Okrem určenia, že žalovaný

neoprávnene zasiahol do práv žalobcu (poskytnutím vyjadrenia pre regionálnu tlač)

sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, s prihliadnutím na následky uvedeného

neoprávneného zásahu.

2. Okresný súd vo Zvolene rozsudkom sp. zn. -199 zo dňa 5. júna 2008

žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal, že zásah do jeho osobnostných

práv vykazuje takú mieru, aby zásah mohol používať právnu ochranu.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. -245 zo dňa

12. novembra 2008 rozsudok Okresného súdu Zvolen potvrdil...

4. Súdy oboch stupňov sa podľa názoru sťažovateľa nedostatočne vysporiadali

s kolíziou dvoch práv - na jednej strane práva verejnosti na informácie, na druhej strane

právom žalobcu na ochranu osobnosti a osobnostných práv a s tým súvisiacu povinnosť

zachovať primeranú mieru rovnováhy medzi týmito právami, resp. prioritou niektorého

z práv v prípade ich kolízie.

5. Súdy oboch stupňov v priebehu svojho rozhodovania zavinili prieťahy v konaní,

keď konečného verdiktu (bez ohľadu na jeho obsah) v súdnom konaní sa sťažovateľ

domohol s časovým odstupom viac ako 4 roky, teda v čase, kedy by aj prípadné pozitívne

rozhodnutie (v zmysle - vyhovenie žalobe a uverejnenie ospravedlnenia resp. rozsudku) bolo

tak časovo vzdialené od tlačového deliktu, že aj verejné ospravedlnenie, prípadne

uverejnenie vyhovujúceho rozsudku, by nebolo verejnosťou vzhľadom na časový odstup

vnímané v súvislostiach, v ktorých k namietanému tlačovému deliktu došlo...

6. Podávanie odôvodnených opravných prostriedkov proti imperfektným

rozhodnutiam - procesným uzneseniam Okresného súdu Zvolen a Krajského súdu Banská

Bystrica tak vo veci zastavenia konania proti žalovanému v 2. rade, ako aj proti uzneseniu

o nesprávne vyrubenom súdnom poplatku, došlo aj k priamej majetkovej ujme vo sfére

žalobcu (náhrada trov právneho zastúpenia za tieto úkony)... Tieto náklady by žalovaný

nemusel vynaložiť, keby súdy dodržiavali zákonom stanovené procesné postupy

a rešpektovali hmotné právo...

6. Krajský súd súčasne potvrdil aj výrok týkajúci sa trov konania, v zmysle ktorého

zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 45.503,80 Sk ako trovy

prvostupňového konania, a 16.209 Sk titulom trov odvolacieho konania. Výrok rozsudku

o trovách konania je odôvodnený tým, že hodnotou sporu je požadovaná výška nemajetkovej

ujmy, ktorá je potom základom pre výpočet trov právneho zastúpenia podľa § 10 Vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti SR č. Výrok rozsudku Krajského súdu týkajúci

sa náhrady trov odvolacieho konania, teda potvrdenie rozsudku prvoinštančného ako celku,

vrátane výroku o trovách konania je potom arbitrárny vzhľadom na to, že predmetom

konania bolo určenie práva na ochranu osobnosti, teda nemajetkové právo neoceniteľné

peniazmi. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, je pri žalobách, ktoré nie

sú žalobami na plnenie, neprípustné stotožňovať konštatovanie určenia právneho vzťahu

s hodnotou práva, ktorého účinnosť/neúčinnosť, existencia či oprávnenosť sa žalobou žiada

vysloviť (, , )...

Uvedeným postupom (konaním a rozhodnutím) Krajského súdu Banská Bystrica

v konaní č. k. -245 boli porušené nasledujúce práva sťažovateľa:

1.1. základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pričom súdna ochrana formálne bola

poskytnutá, ale napriek tomu, že a nasl. zaručuje právo

na ochranu osobnosti pred neoprávneným zásahom, fakticky ochrana proti preukázanému

narušeniu poskytnutá nebola, pričom osoba, ktorá sa neoprávneného zásahu mala dopustiť,

je ako náčelník M. vo Z. súčasťou štátnej moci, statusovo teda verejný činiteľ.

1.2. , 2 - vzhľadom na to, že súd, ktorý

v tejto veci rozhodol v neprospech sťažovateľa bez toho, aby sa dôsledne vyrovnal

s relevantnými okolnosťami prípadu a v konaní prednesenými argumentmi sťažovateľa

(analogicky v rozhodnutí ), s prihliadnutím na SR

(porovnateľne k čl. 6 ods. 1 Dohovoru), keď k právu na spravodlivé súdne konanie

organicky prináleží aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia a vysporiadanie

sa so všetkými dôkazmi, tvrdeniami a skutočnosťami, teda v tomto prípade

aj so skutočnosťou, že niektoré z údajov uvádzaných žalovaným boli nepravdivé, a zásah

do práv žalobcu nebol len potenciálny („sú spôsobilé privodiť následky“), ale konkrétne

a preukázané následky aj spôsobil (neprijatie do zamestnania, hodnotiace posudky kolegov

i neznámych osôb), vzhľadom na verejnosťou vnímanú prezumpciu správnosti tvrdení

žalovaného ako náčelníka M..

1.3. 13 ods. 1, , tiež s poukázaním

na to, že súd pri rozhodnutí o trovách konania rozhodol v rozpore so všeobecne záväzným

právnym predpisom upravujúcim výšku náhrady trov konania, a to v rozpore s doktrinálnou

judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky

2. Okresný súd Zvolen v konaní sp. zn. a Krajský súd v Banskej Bystrici

v konaniach a porušili právo sťažovateľa na spravodlivé

prejednanie veci v primeranej lehote podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn.

bolo porušené jeho základné právo podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudkom krajského súdu č. k. -245 z 12. novembra

2008 bol porušený , základné práva podľa a 2,

a , ako aj práva podľa a dohovoru, namietaný rozsudok

krajského súdu v časti potvrdzujúcej výrok o trovách prvostupňového konania,

ako aj vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume

3 000 eur, ako aj náhradu trov konania. Okrem toho sťažovateľ žiadal o anonymizáciu

svojich údajov v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z doterajšej, ako aj súčasnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva,

že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. .

Pritom v rámci označených konaní vedených na krajskom súde tento súd rozhodoval

o odvolaniach proti jednotlivým rozhodnutiam okresného súdu, ktoré boli výsledkom jeho

rozhodovacej činnosti v konaní vedenom pod sp. zn. .

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že konanie vedené na okresnom súde

pod sp. zn. bolo právoplatne skončené 16. decembra 2008.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej

stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická

osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu

(napr. , ). Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež

vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (i právu podľa dohovoru) ústavný súd poskytuje len

vtedy, ak bola ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte

dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (obdobne

napr. , ).

Ústavný súd zistil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (16. februára 2009)

okresný súd ani krajský súd v namietanom konaní už nekonali, pretože konanie vedené

na okresnom súde pod sp. zn. (vrátane označených odvolacích konaní

iniciovaných v rámci neho) bolo právoplatne skončené 16. decembra 2008, t. j. v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu k porušovaniu základného práva sťažovateľa podľa

a jeho práva podľa dohovoru postupom (nečinnosťou)

okresného súdu či krajského súdu už nemohlo dochádzať.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti

zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa po jej

predbežnom prerokovaní z uvedeného dôvodu odmietol (obdobne napr. ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie , svojich

základných práv podľa a 2, a , ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -245

z 12. novembra 2008.

Podľa povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd,

b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva

a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa odseku 2 citovaného článku každý

má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď

sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podstatou námietok sťažovateľa v predmetnej časti sťažnosti boli tvrdenia

o nezákonnosti a nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v rámci konania o ochranu

osobnosti, pretože podľa názoru sťažovateľa tak prvostupňový súd, ako aj druhostupňový

súd v rozpore s vykonaným dokazovaním dospeli k záveru, že v jeho prípade nedošlo

k neprimeranému zásahu do jeho práv spojených s ochranou osobnosti. Okrem toho

sťažovateľ namietal aj výroky rozsudku krajského súdu týkajúce sa náhrady trov

prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania, pretože podľa jeho názoru krajský

súd nemal výšku týchto trov odvodzovať od rozsahu požadovanej náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, ale mal mať na pamäti, že predmet sporu – ochrana osobnosti sa nedá

vyčísliť v peniazoch.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu

č. k. -199 z 5. júna 2008 bola žaloba sťažovateľa o ochranu osobnosti vrátane

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá, pričom sťažovateľovi bola zároveň

uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 45 503,80 Sk.

Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal len

skutočnosti týkajúce sa vykonaného dokazovania, s čím bol pochopiteľne spojený jeho

nesúhlasný názor s rozhodnutím okresného súdu o zamietnutí jeho žaloby. Ako vyplýva

z obsahu podaného odvolania, sťažovateľ v ňom vôbec nenamietal výrok o náhrade trov

prvostupňového konania.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -245

z 12. novembra 2008 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil

povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 16 209 Sk.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

«Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu

je správne, odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Z vykonaného dokazovania

je nepochybné, že NOVÝ VPRED ŽURNÁL, regionálny denník dňa 17. 02. 2004 v článku

„Kamera nespala, ale mestskí policajti asi áno?“ s podtitulom „Zlodejovi sa podarilo

vykradnúť novinový stánok v priamom prenose“, vydal správu o vykradnutí novinového

stánku vo Z. na...

Následne vyšiel v tých istých novinách dňa 02. 03. 2004 článok s názvom „Kamerový

systém pravdepodobne usvedčí zlodeja“... V článku je konštatované, že pôvodne príčiny,

prečo policajti nezakročili, neboli uvedené, avšak následne prípad nabral obrátky. Článok

konštatuje, že policajt, ktorý mal tú noc službu, už nie je v radoch m... Je konštatované,

že v službe nespal, ale ako ukázalo šetrenie, porušil smernice tým, že s kamerovým

systémom aktívne nepracoval...

Odvolací súd zdôrazňuje, že následne 11. 05. 2004 v tých istých novinách bol

uvedený ďalší článok AD: „Kamera nespala, mestskí policajti áno?“ s podtitulom „O prácu

prišiel jeden mestský policajt. Cíti sa ukrivdený. Jeho bývalí nadriadení však majú iný

názor“. Z úvodu článku vyplýva, že predošlá správa uverejnená vo februári roku 2004

spustila lavínu, v ktorej prišiel o prácu jeden mestský policajt, ktorý cítil potrebu sa k tomu

vyjadriť. Noviny preto poskytli aj jemu priestor na vyjadrenie. Z novín vyplýva,

že sa uverejňuje reakcia Š. K. a jeho vyjadrenie je citované v úvodzovkách. Následne nato

je uverejnený názor náčelníka MsP J. D. tiež v úvodzovkách. V tomto názore odporca okrem

iného popisuje režimové pracovisko (kamerový systém)... Poukazuje na Smernicu MsP

o monitorovacom bezpečnostnom systéme, podľa ktorého pracovník režimového pracoviska

je povinný priebežne monitorovať situácie pomocou monitorovacieho systému, no v tomto

prípade tak príslušník nepostupoval. Zároveň konštatuje iné problémy v súvislosti s daným

pracovníkom... Je konštatované, že odporca uvádza, že ostatní pracovníci zvládajú danú

situáciu bez problémov. Záverom odporca konštatuje, že vzniknutému problému

predchádzali upozornenia náčelníka MsP a následne aj upozornenie primátora mesta,

uvedené príslušníkovi MsP, ktorého sa problém týka.

Zo žiadosti o uverejnenie článku napísaného navrhovateľom dňa 05. 05. 2004

adresovaného Redakcii novín NOVÝ VPRED ŽURNÁL okrem iného vyplýva, že

navrhovateľ žiada redaktorku S. o uverejnenie jeho príspevku... Oba články sa dotkli jeho

osoby a spôsobili problémy nielen jemu, ale aj jeho rodine, nakoľko ako pracovníka MsP

ho poznalo množstvo ľudí a jeho meno sa rozšírilo v zlom svetle...

Odvolací súd v súlade s konštatovaním súdu prvého stupňa má zato, že nedošlo

k neoprávnenému zásahu spôsobilému vyvolať narušenie chránených záujmov

navrhovateľa. V chronologickom časovom slede prvé dva články nezasahujú do práv

navrhovateľa žiadnym spôsobom, pretože nie sú tak dostatočne konkrétne a vo vzťahu

k navrhovateľovi individualizované, že by bežný čitateľ z obsahu článku mal možnosť

dozvedieť sa, že došlo k porušeniu pracovných povinností konkrétnym policajtom. Ak túto

skutočnosť zistili napr. spolupracovníci, alebo sa o tomto dozvedeli iné osoby, určite

to nebolo na základe uverejneného článku ani prípadného uvedenia skutočnosti, že došlo

k porušeniu predpisov. Odvolací súd zdôrazňuje, že jednoznačne z druhého článku nemožno

vyvodiť, že by odporca sám konštatoval a uviedol do novín vyjadrenie, že došlo

ku skončeniu pracovného pomeru pre porušenie pracovných predpisov.

Navrhovateľ sám vyvolal publicitu vlastnej osoby cítiac sa dotknutý článkom, pričom

zverejneniu jeho mena ani sám odporca nemohol zabrániť, naviac noviny reagovali

na žiadosť samotného navrhovateľa. Pokiaľ sa v takomto prípade odporca vyjadroval,

konal v primeranom rozsahu a reagoval na uvádzané skutočnosti, pričom údaje uvádzané

odporcom nie sú nepravdivé, ale vychádzajú, ako bolo vyššie uvedené, zo skutočných

podkladov. Vyjadrenie v poslednom uvedenom článku, v ktorom odporca reaguje

na problémy, nie sú dehonestujúce, urážlivé ani vedome nepravdivé s úmyslom výslovnej

zlomyseľnosti vo vzťahu k odporcovi.

Treba prihliadnuť aj na skutočnosť, že v meste bol inštalovaný drahý kamerový

systém, o ktorom bola verejnosť oboznamovaná a za situácie, že došlo k vykradnutiu

novinového stánku priamo pred kamerou, ktorý stánok monitorovala, vznikla otázka

u občanov, na čo tento systém vlastne slúži. Všeobecná kritika, ktorá vyplynula aj z listu

čitateľa smerovala všeobecne na činnosť mestskej polície a za danej situácie odporca ako

náčelník mestskej polície musel reagovať a poskytnúť informácie v potrebnom rozsahu.

Takto odporca aj konal, pričom pri informovaní nevybočil z rámca slušnosti,

resp. neuvádzal žiadne údaje, ktoré by sa priamo dotýkali navrhovateľa. Za danej situácie

uverejnené články možno považovať za kritiku vo vzťahu k činnosti mestskej polície a možno

uviesť, že za kritiku oprávnenú.

Taktiež si treba uvedomiť, že v podstate mestský policajt, aj keď nevykonáva verejnú

funkciu, môže byť pod drobnohľadom spoločnosti a kritika všeobecne smeruje k činnosti

mestských policajtov, nie toho - ktorého mestského policajta. Za danej situácie aj mestský

policajt je povinný zniesť kritiku, ak je svojou formou primeraná, naviac ak je všeobecná.

Preto aj mestský policajt, či policajti musia počítať so všeobecnou kritikou, ktorá v

mnohých prípadoch môže presahovať rámec ich náplne práce. Preto možno vyvodiť aj

záver, že vo všeobecnosti aj mestskí policajti musia niesť následky, ktoré z toho vyplývajú a

môžu byť osobou verejného záujmu a terčom prípadnej kritiky. Z vyjadrenia odporcu

nevyplýva, že by urážal, alebo iným spôsobom ponižoval osobu navrhovateľa. Pri posúdení

údajov uvedených odporcom treba vychádzať z jeho povinnosti ako náčelníka mestskej

polície informovať o dôležitých skutočnostiach, naviac z judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva vyplýva, že štátu je zakázané vytvárať prekážky v prístupe k informáciám,

ktoré sa týkajú verejného záujmu osobitne, ak ich vyhľadávajú novinári. Verejnosť má byť

informovaná o otázkach verejného záujmu.

Údaje uvádzané odporcom, ktorých nepravdivosť navrhovateľ namieta, nie sú

v súvislosti s právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ale skôr sa môžu vzťahovať

k poskytnutiu pravdivých informácií o činnosti mestskej polície a ich povinnostiam

a technickému vybaveniu.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 224 ods. 1

a , keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný

odporca, preto mu patrí náhrada trov odvolacieho konania. Tarifná hodnota za jeden

právny úkon podľa vyhlášky č. 655/2004 podľa § 10 ods. 1 je 6.650,- Sk, za dva úkony

13.300,- Sk, z toho DPH 19 % vo výške 2.527,- Sk, celkom odmena advokáta 15.827,- Sk,

2 x režijný paušál po 191,- Sk je 382,- Sk. Spolu odmena za zastupovanie predstavuje

16.209,- Sk. Odvolací súd nepriznal vyúčtované DPH z režijného paušálu, pretože v zmysle

§ 18 ods. 3 citovanej vyhlášky sa zvyšuje tarifná odmena určená podľa § 9 až 14f o DPH.

Z vyhlášky nevyplýva, že by sa zvyšovali aj iné náhrady okrem odmeny vymedzenej v tomto

ustanovení konkrétnym paragrafom. Pokiaľ by zákonodarca mienil priznať DPH

aj z hotových výdavkov a náhrady za stratu času, bol by to explicitne v právnom predpise

uviedol.»

Predtým, než ústavný súd podrobil ústavnej kontrole napadnutý rozsudok krajského

súdu z hľadiska námietok nastolených sťažovateľom, považoval za nevyhnutné uviesť,

že pri prerokovaní jeho námietok týkajúcich sa náhrady trov prvostupňového konania

vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v . Pozornosti ústavného

súdu totiž neušlo, že sťažovateľ tieto námietky nepredostrel v odvolaní proti rozhodnutiu

okresného súdu, čím by v opačnom prípade umožnil krajskému súdu poskytnúť ochranu

právam, ktorých porušenie namietal. Túto námietku sťažovateľ nastolil až v ústavnej

sťažnosti, ale keďže právomoci ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu

predchádza právomoc krajského súdu, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

).

Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam o porušení základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu v časti, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného

súdu vo veci samej, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sa v tomto smere javí ako zjavne

neopodstatnená. Toto konštatovanie súvisí s presvedčením ústavného súdu o odôvodnenosti

a ústavnej konformnosti napadnutého rozsudku, v ktorom krajský súd celkom zreteľne

vychádzajúc z ustanovení o ochrane osobnosti prezentoval svoje

úvahy, ako aj záver o tom, z akého dôvodu nemožno považovať sťažovateľom uvádzané

skutočnosti za neoprávnený zásah do práv spojených s ochranou osobnosti.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sú zlučiteľné s obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia zásad spravodlivého

procesu, pretože krajský súd o trovách odvolacieho konania nerozhodol správne, keďže

náhradu trov konania žalovaného priznal z rozsahu požadovanej náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, pričom nevychádzal z toho, že predmet sporu (žaloba o ochranu

osobnosti) nemožno vyčísliť v peniazoch, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ) porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná

vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom

konaní (). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodovanie o náhrade trov konania treba považovať

za postup súdu regulovaný procesno-právnymi predpismi.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho

konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky

na jej priznanie ( ). V namietanom prípade okresný súd žalobu

sťažovateľa zamietol, pričom v rámci odvolacieho konania krajský súd rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil, z čoho jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ nemal vo veci úspech.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania krajský súd postupoval v súlade s § 224

ods. 1 (ďalej len „OSP“) a , podľa ktorého

účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné

uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Pri posudzovaní tarifnej odmeny za úkony právnej služby vychádzal z § 10 ods. 1 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

teda odmenu pre právneho zástupcu odvodzoval z „hodnoty sporu“, teda rozsahu

požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv spojených

s ochranou osobnosti. Podľa názoru sťažovateľa však krajský súd mal postupovať v súlade

s § 11 § ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo

práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

V danom prípade považoval ústavný súd za prvoradé ustáliť, či v namietanom

konaní, v rámci ktorého sa sťažovateľ domáhal ochrany osobnosti, poskytnutia primeraného

zadosťučinenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch išlo o žalobu o plnenie alebo

či predmet sporu nebolo možné určiť v peniazoch. Z takto nastoleného problému dospel

ústavný súd k záveru, že pokiaľ sa sťažovateľ v rámci satisfakčného žalobného návrhu

o ochranu osobnosti domáhal nielen primeraného morálneho zadosťučinenia, ale aj náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, v prípade náhrady tejto nemajetkovej ujmy v peniazoch ide

jednoznačne o uplatnenie nároku na peňažné plnenie, a preto aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky

v danom prípade neprichádza do úvahy.

Keďže výhrady sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu o trovách

odvolacieho konania spočívali len v tom, že odvolací súd nemal ich výšku vypočítať

z uplatneného rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale mal vychádzať z toho,

že „hodnota sporu“ sa nedá určiť v peniazoch, ústavný súd v súlade s § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde preskúmal rozhodnutie krajského súdu len z hľadiska takto uplatnených

námietok. S prihliadnutím na už vyvodené závery potom dospel k záveru, že sťažnosť

je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť

aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na zachovanie

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu pred zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa a 2 a základného práva vlastniť majetok podľa

, pretože absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie

sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. , , ).

Napokon sťažovateľ namietal aj porušenie , ako aj práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Ústavný súd však nezistil žiadnu

súvislosť medzi namietaným porušením označených článkov a dohovoru

a rozsudkom krajského súdu č. k. -245 z 12. novembra 2008, pretože

krajský súd sa odvolaním sťažovateľa riadne zaoberal, v rámci odôvodnenia svojho

rozhodnutia mu dal odpoveď na podstatné argumenty obsiahnuté v odvolaní, pričom tým,

že sa svojím verdiktom odklonil od očakávaní sťažovateľa, ešte nemožno uvažovať

o porušení daných článkov a dohovoru.

K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi

podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv

garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto

záveru nedospel, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. apríla 2009