Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 113/09
PDF · 314.75 KB
No categories available
III. ÚS 113/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Š. K., Z., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 84/2004 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
13 Co 77/2006 a sp. zn. 13 Co 150/2007, čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu pred zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 15 Co 183/2008 z 12. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára
2009 (po doplnení 20. februára 2009, 2. marca 2009, 10. marca 2009 a 16. marca 2009)
doručená sťažnosť Š. K., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. E. S.,
N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 84/2004
a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 Co 77/2006 a sp. zn. 13 Co 150/2007, čl. 13 ods. 1 ústavy, základného práva
na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu pred zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 183/2008
z 12. novembra 2008.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:
«1. Dňa 10. júna 2004 podal sťažovateľ na Okresnom súde vo Zvolene žalobu
o ochranu osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy... Okrem určenia, že žalovaný
neoprávnene zasiahol do práv žalobcu (poskytnutím vyjadrenia pre regionálnu tlač)
sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, s prihliadnutím na následky uvedeného
neoprávneného zásahu.
2. Okresný súd vo Zvolene rozsudkom sp. zn. 6 C/84/2004-199 zo dňa 5. júna 2008
žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal, že zásah do jeho osobnostných
práv vykazuje takú mieru, aby zásah mohol používať právnu ochranu.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 15 Co/183/2008-245 zo dňa
12. novembra 2008 rozsudok Okresného súdu Zvolen potvrdil...
4. Súdy oboch stupňov sa podľa názoru sťažovateľa nedostatočne vysporiadali
s kolíziou dvoch práv - na jednej strane práva verejnosti na informácie, na druhej strane
právom žalobcu na ochranu osobnosti a osobnostných práv a s tým súvisiacu povinnosť
zachovať primeranú mieru rovnováhy medzi týmito právami, resp. prioritou niektorého
z práv v prípade ich kolízie.
5. Súdy oboch stupňov v priebehu svojho rozhodovania zavinili prieťahy v konaní,
keď konečného verdiktu (bez ohľadu na jeho obsah) v súdnom konaní sa sťažovateľ
domohol s časovým odstupom viac ako 4 roky, teda v čase, kedy by aj prípadné pozitívne
rozhodnutie (v zmysle - vyhovenie žalobe a uverejnenie ospravedlnenia resp. rozsudku) bolo
tak časovo vzdialené od tlačového deliktu, že aj verejné ospravedlnenie, prípadne
uverejnenie vyhovujúceho rozsudku, by nebolo verejnosťou vzhľadom na časový odstup
vnímané v súvislostiach, v ktorých k namietanému tlačovému deliktu došlo...
6. Podávanie odôvodnených opravných prostriedkov proti imperfektným
rozhodnutiam - procesným uzneseniam Okresného súdu Zvolen a Krajského súdu Banská
Bystrica tak vo veci zastavenia konania proti žalovanému v 2. rade, ako aj proti uzneseniu
o nesprávne vyrubenom súdnom poplatku, došlo aj k priamej majetkovej ujme vo sfére
žalobcu (náhrada trov právneho zastúpenia za tieto úkony)... Tieto náklady by žalovaný
nemusel vynaložiť, keby súdy dodržiavali zákonom stanovené procesné postupy
a rešpektovali hmotné právo...
6. Krajský súd súčasne potvrdil aj výrok týkajúci sa trov konania, v zmysle ktorého
zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 45.503,80 Sk ako trovy
prvostupňového konania, a 16.209 Sk titulom trov odvolacieho konania. Výrok rozsudku
o trovách konania je odôvodnený tým, že hodnotou sporu je požadovaná výška nemajetkovej
ujmy, ktorá je potom základom pre výpočet trov právneho zastúpenia podľa § 10 Vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. Výrok rozsudku Krajského súdu týkajúci
sa náhrady trov odvolacieho konania, teda potvrdenie rozsudku prvoinštančného ako celku,
vrátane výroku o trovách konania je potom arbitrárny vzhľadom na to, že predmetom
konania bolo určenie práva na ochranu osobnosti, teda nemajetkové právo neoceniteľné
peniazmi. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, je pri žalobách, ktoré nie
sú žalobami na plnenie, neprípustné stotožňovať konštatovanie určenia právneho vzťahu
s hodnotou práva, ktorého účinnosť/neúčinnosť, existencia či oprávnenosť sa žalobou žiada
vysloviť (III. ÚS 138/07, III. ÚS 324/07, III. ÚS 299/04)...
Uvedeným postupom (konaním a rozhodnutím) Krajského súdu Banská Bystrica
v konaní č. k. 15 Co/183/2008-245 boli porušené nasledujúce práva sťažovateľa:
1.1. základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pričom súdna ochrana formálne bola
poskytnutá, ale napriek tomu, že § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka zaručuje právo
na ochranu osobnosti pred neoprávneným zásahom, fakticky ochrana proti preukázanému
narušeniu poskytnutá nebola, pričom osoba, ktorá sa neoprávneného zásahu mala dopustiť,
je ako náčelník M. vo Z. súčasťou štátnej moci, statusovo teda verejný činiteľ.
1.2. čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky - vzhľadom na to, že súd, ktorý
v tejto veci rozhodol v neprospech sťažovateľa bez toho, aby sa dôsledne vyrovnal
s relevantnými okolnosťami prípadu a v konaní prednesenými argumentmi sťažovateľa
(analogicky v rozhodnutí III. ÚS 117/06), s prihliadnutím na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
(porovnateľne k čl. 6 ods. 1 Dohovoru), keď k právu na spravodlivé súdne konanie
organicky prináleží aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia a vysporiadanie
sa so všetkými dôkazmi, tvrdeniami a skutočnosťami, teda v tomto prípade
aj so skutočnosťou, že niektoré z údajov uvádzaných žalovaným boli nepravdivé, a zásah
do práv žalobcu nebol len potenciálny („sú spôsobilé privodiť následky“), ale konkrétne
a preukázané následky aj spôsobil (neprijatie do zamestnania, hodnotiace posudky kolegov
i neznámych osôb), vzhľadom na verejnosťou vnímanú prezumpciu správnosti tvrdení
žalovaného ako náčelníka M..
1.3. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, článok 46 Ústavy Slovenskej republiky tiež s poukázaním
na to, že súd pri rozhodnutí o trovách konania rozhodol v rozpore so všeobecne záväzným
právnym predpisom upravujúcim výšku náhrady trov konania, a to v rozpore s doktrinálnou
judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky
2. Okresný súd Zvolen v konaní sp. zn. 6 C/84/2004 a Krajský súd v Banskej Bystrici
v konaniach 3 Co/77/2006 a 13 Co/150/2007 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 84/2004
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 77/2006 a sp. zn.
13 Co 150/2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 183/2008-245 z 12. novembra
2008 bol porušený čl. 13 ods. 1 ústavy, základné práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, namietaný rozsudok
krajského súdu v časti potvrdzujúcej výrok o trovách prvostupňového konania,
ako aj vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume
3 000 eur, ako aj náhradu trov konania. Okrem toho sťažovateľ žiadal o anonymizáciu
svojich údajov v publikovaných rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z doterajšej, ako aj súčasnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva,
že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 84/2004, ako aj postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 77/2006 a sp. zn. 13 Co 150/2007.
Pritom v rámci označených konaní vedených na krajskom súde tento súd rozhodoval
o odvolaniach proti jednotlivým rozhodnutiam okresného súdu, ktoré boli výsledkom jeho
rozhodovacej činnosti v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 84/2004.
V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že konanie vedené na okresnom súde
pod sp. zn. 6 C 84/2004 bolo právoplatne skončené 16. decembra 2008.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej
stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická
osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu
(napr. III. ÚS 61/98, IV. ÚS 321/08). Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež
vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len
vtedy, ak bola ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte
dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (obdobne
napr. II. ÚS 387/06, III. ÚS 246/08).
Ústavný súd zistil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (16. februára 2009)
okresný súd ani krajský súd v namietanom konaní už nekonali, pretože konanie vedené
na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 84/2004 (vrátane označených odvolacích konaní
iniciovaných v rámci neho) bolo právoplatne skončené 16. decembra 2008, t. j. v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu k porušovaniu základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom (nečinnosťou)
okresného súdu či krajského súdu už nemohlo dochádzať.
Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti
zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej
predbežnom prerokovaní z uvedeného dôvodu odmietol (obdobne napr. II. ÚS 184/06).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy, svojich
základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 183/2008-245
z 12. novembra 2008.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva
a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa odseku 2 citovaného článku každý
má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď
sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podstatou námietok sťažovateľa v predmetnej časti sťažnosti boli tvrdenia
o nezákonnosti a nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v rámci konania o ochranu
osobnosti, pretože podľa názoru sťažovateľa tak prvostupňový súd, ako aj druhostupňový
súd v rozpore s vykonaným dokazovaním dospeli k záveru, že v jeho prípade nedošlo
k neprimeranému zásahu do jeho práv spojených s ochranou osobnosti. Okrem toho
sťažovateľ namietal aj výroky rozsudku krajského súdu týkajúce sa náhrady trov
prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania, pretože podľa jeho názoru krajský
súd nemal výšku týchto trov odvodzovať od rozsahu požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ale mal mať na pamäti, že predmet sporu – ochrana osobnosti sa nedá
vyčísliť v peniazoch.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu
č. k. 6 C 84/2004-199 z 5. júna 2008 bola žaloba sťažovateľa o ochranu osobnosti vrátane
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá, pričom sťažovateľovi bola zároveň
uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 45 503,80 Sk.
Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal len
skutočnosti týkajúce sa vykonaného dokazovania, s čím bol pochopiteľne spojený jeho
nesúhlasný názor s rozhodnutím okresného súdu o zamietnutí jeho žaloby. Ako vyplýva
z obsahu podaného odvolania, sťažovateľ v ňom vôbec nenamietal výrok o náhrade trov
prvostupňového konania.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 183/2008-245
z 12. novembra 2008 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 16 209 Sk.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:
«Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu
je správne, odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Z vykonaného dokazovania
je nepochybné, že NOVÝ VPRED ŽURNÁL, regionálny denník dňa 17. 02. 2004 v článku
„Kamera nespala, ale mestskí policajti asi áno?“ s podtitulom „Zlodejovi sa podarilo
vykradnúť novinový stánok v priamom prenose“, vydal správu o vykradnutí novinového
stánku vo Z. na...
Následne vyšiel v tých istých novinách dňa 02. 03. 2004 článok s názvom „Kamerový
systém pravdepodobne usvedčí zlodeja“... V článku je konštatované, že pôvodne príčiny,
prečo policajti nezakročili, neboli uvedené, avšak následne prípad nabral obrátky. Článok
konštatuje, že policajt, ktorý mal tú noc službu, už nie je v radoch m... Je konštatované,
že v službe nespal, ale ako ukázalo šetrenie, porušil smernice tým, že s kamerovým
systémom aktívne nepracoval...
Odvolací súd zdôrazňuje, že následne 11. 05. 2004 v tých istých novinách bol
uvedený ďalší článok AD: „Kamera nespala, mestskí policajti áno?“ s podtitulom „O prácu
prišiel jeden mestský policajt. Cíti sa ukrivdený. Jeho bývalí nadriadení však majú iný
názor“. Z úvodu článku vyplýva, že predošlá správa uverejnená vo februári roku 2004
spustila lavínu, v ktorej prišiel o prácu jeden mestský policajt, ktorý cítil potrebu sa k tomu
vyjadriť. Noviny preto poskytli aj jemu priestor na vyjadrenie. Z novín vyplýva,
že sa uverejňuje reakcia Š. K. a jeho vyjadrenie je citované v úvodzovkách. Následne nato
je uverejnený názor náčelníka MsP J. D. tiež v úvodzovkách. V tomto názore odporca okrem
iného popisuje režimové pracovisko (kamerový systém)... Poukazuje na Smernicu MsP
o monitorovacom bezpečnostnom systéme, podľa ktorého pracovník režimového pracoviska
je povinný priebežne monitorovať situácie pomocou monitorovacieho systému, no v tomto
prípade tak príslušník nepostupoval. Zároveň konštatuje iné problémy v súvislosti s daným
pracovníkom... Je konštatované, že odporca uvádza, že ostatní pracovníci zvládajú danú
situáciu bez problémov. Záverom odporca konštatuje, že vzniknutému problému
predchádzali upozornenia náčelníka MsP a následne aj upozornenie primátora mesta,
uvedené príslušníkovi MsP, ktorého sa problém týka.
Zo žiadosti o uverejnenie článku napísaného navrhovateľom dňa 05. 05. 2004
adresovaného Redakcii novín NOVÝ VPRED ŽURNÁL okrem iného vyplýva, že
navrhovateľ žiada redaktorku S. o uverejnenie jeho príspevku... Oba články sa dotkli jeho
osoby a spôsobili problémy nielen jemu, ale aj jeho rodine, nakoľko ako pracovníka MsP
ho poznalo množstvo ľudí a jeho meno sa rozšírilo v zlom svetle...
Odvolací súd v súlade s konštatovaním súdu prvého stupňa má zato, že nedošlo
k neoprávnenému zásahu spôsobilému vyvolať narušenie chránených záujmov
navrhovateľa. V chronologickom časovom slede prvé dva články nezasahujú do práv
navrhovateľa žiadnym spôsobom, pretože nie sú tak dostatočne konkrétne a vo vzťahu
k navrhovateľovi individualizované, že by bežný čitateľ z obsahu článku mal možnosť
dozvedieť sa, že došlo k porušeniu pracovných povinností konkrétnym policajtom. Ak túto
skutočnosť zistili napr. spolupracovníci, alebo sa o tomto dozvedeli iné osoby, určite
to nebolo na základe uverejneného článku ani prípadného uvedenia skutočnosti, že došlo
k porušeniu predpisov. Odvolací súd zdôrazňuje, že jednoznačne z druhého článku nemožno
vyvodiť, že by odporca sám konštatoval a uviedol do novín vyjadrenie, že došlo
ku skončeniu pracovného pomeru pre porušenie pracovných predpisov.
Navrhovateľ sám vyvolal publicitu vlastnej osoby cítiac sa dotknutý článkom, pričom
zverejneniu jeho mena ani sám odporca nemohol zabrániť, naviac noviny reagovali
na žiadosť samotného navrhovateľa. Pokiaľ sa v takomto prípade odporca vyjadroval,
konal v primeranom rozsahu a reagoval na uvádzané skutočnosti, pričom údaje uvádzané
odporcom nie sú nepravdivé, ale vychádzajú, ako bolo vyššie uvedené, zo skutočných
podkladov. Vyjadrenie v poslednom uvedenom článku, v ktorom odporca reaguje
na problémy, nie sú dehonestujúce, urážlivé ani vedome nepravdivé s úmyslom výslovnej
zlomyseľnosti vo vzťahu k odporcovi.
Treba prihliadnuť aj na skutočnosť, že v meste bol inštalovaný drahý kamerový
systém, o ktorom bola verejnosť oboznamovaná a za situácie, že došlo k vykradnutiu
novinového stánku priamo pred kamerou, ktorý stánok monitorovala, vznikla otázka
u občanov, na čo tento systém vlastne slúži. Všeobecná kritika, ktorá vyplynula aj z listu
čitateľa smerovala všeobecne na činnosť mestskej polície a za danej situácie odporca ako
náčelník mestskej polície musel reagovať a poskytnúť informácie v potrebnom rozsahu.
Takto odporca aj konal, pričom pri informovaní nevybočil z rámca slušnosti,
resp. neuvádzal žiadne údaje, ktoré by sa priamo dotýkali navrhovateľa. Za danej situácie
uverejnené články možno považovať za kritiku vo vzťahu k činnosti mestskej polície a možno
uviesť, že za kritiku oprávnenú.
Taktiež si treba uvedomiť, že v podstate mestský policajt, aj keď nevykonáva verejnú
funkciu, môže byť pod drobnohľadom spoločnosti a kritika všeobecne smeruje k činnosti
mestských policajtov, nie toho - ktorého mestského policajta. Za danej situácie aj mestský
policajt je povinný zniesť kritiku, ak je svojou formou primeraná, naviac ak je všeobecná.
Preto aj mestský policajt, či policajti musia počítať so všeobecnou kritikou, ktorá v
mnohých prípadoch môže presahovať rámec ich náplne práce. Preto možno vyvodiť aj
záver, že vo všeobecnosti aj mestskí policajti musia niesť následky, ktoré z toho vyplývajú a
môžu byť osobou verejného záujmu a terčom prípadnej kritiky. Z vyjadrenia odporcu
nevyplýva, že by urážal, alebo iným spôsobom ponižoval osobu navrhovateľa. Pri posúdení
údajov uvedených odporcom treba vychádzať z jeho povinnosti ako náčelníka mestskej
polície informovať o dôležitých skutočnostiach, naviac z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva vyplýva, že štátu je zakázané vytvárať prekážky v prístupe k informáciám,
ktoré sa týkajú verejného záujmu osobitne, ak ich vyhľadávajú novinári. Verejnosť má byť
informovaná o otázkach verejného záujmu.
Údaje uvádzané odporcom, ktorých nepravdivosť navrhovateľ namieta, nie sú
v súvislosti s právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ale skôr sa môžu vzťahovať
k poskytnutiu pravdivých informácií o činnosti mestskej polície a ich povinnostiam
a technickému vybaveniu.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 224 ods. 1
O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný
odporca, preto mu patrí náhrada trov odvolacieho konania. Tarifná hodnota za jeden
právny úkon podľa vyhlášky č. 655/2004 podľa § 10 ods. 1 je 6.650,- Sk, za dva úkony
13.300,- Sk, z toho DPH 19 % vo výške 2.527,- Sk, celkom odmena advokáta 15.827,- Sk,
2 x režijný paušál po 191,- Sk je 382,- Sk. Spolu odmena za zastupovanie predstavuje
16.209,- Sk. Odvolací súd nepriznal vyúčtované DPH z režijného paušálu, pretože v zmysle
§ 18 ods. 3 citovanej vyhlášky sa zvyšuje tarifná odmena určená podľa § 9 až 14f o DPH.
Z vyhlášky nevyplýva, že by sa zvyšovali aj iné náhrady okrem odmeny vymedzenej v tomto
ustanovení konkrétnym paragrafom. Pokiaľ by zákonodarca mienil priznať DPH
aj z hotových výdavkov a náhrady za stratu času, bol by to explicitne v právnom predpise
uviedol.»
Predtým, než ústavný súd podrobil ústavnej kontrole napadnutý rozsudok krajského
súdu z hľadiska námietok nastolených sťažovateľom, považoval za nevyhnutné uviesť,
že pri prerokovaní jeho námietok týkajúcich sa náhrady trov prvostupňového konania
vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Pozornosti ústavného
súdu totiž neušlo, že sťažovateľ tieto námietky nepredostrel v odvolaní proti rozhodnutiu
okresného súdu, čím by v opačnom prípade umožnil krajskému súdu poskytnúť ochranu
právam, ktorých porušenie namietal. Túto námietku sťažovateľ nastolil až v ústavnej
sťažnosti, ale keďže právomoci ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu
predchádza právomoc krajského súdu, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 288/07,
Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam o porušení základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu v časti, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného
súdu vo veci samej, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sa v tomto smere javí ako zjavne
neopodstatnená. Toto konštatovanie súvisí s presvedčením ústavného súdu o odôvodnenosti
a ústavnej konformnosti napadnutého rozsudku, v ktorom krajský súd celkom zreteľne
vychádzajúc z ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti prezentoval svoje
úvahy, ako aj záver o tom, z akého dôvodu nemožno považovať sťažovateľom uvádzané
skutočnosti za neoprávnený zásah do práv spojených s ochranou osobnosti.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sú zlučiteľné s obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia zásad spravodlivého
procesu, pretože krajský súd o trovách odvolacieho konania nerozhodol správne, keďže
náhradu trov konania žalovaného priznal z rozsahu požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, pričom nevychádzal z toho, že predmet sporu (žaloba o ochranu
osobnosti) nemožno vyčísliť v peniazoch, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná
vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom
konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi
predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodovanie o náhrade trov konania treba považovať
za postup súdu regulovaný procesno-právnymi predpismi.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 229/07,
III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho
konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky
na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). V namietanom prípade okresný súd žalobu
sťažovateľa zamietol, pričom v rámci odvolacieho konania krajský súd rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, z čoho jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ nemal vo veci úspech.
Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania krajský súd postupoval v súlade s § 224
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Pri posudzovaní tarifnej odmeny za úkony právnej služby vychádzal z § 10 ods. 1 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
teda odmenu pre právneho zástupcu odvodzoval z „hodnoty sporu“, teda rozsahu
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práv spojených
s ochranou osobnosti. Podľa názoru sťažovateľa však krajský súd mal postupovať v súlade
s § 11 § ods. 1 vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo
práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
V danom prípade považoval ústavný súd za prvoradé ustáliť, či v namietanom
konaní, v rámci ktorého sa sťažovateľ domáhal ochrany osobnosti, poskytnutia primeraného
zadosťučinenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch išlo o žalobu o plnenie alebo
či predmet sporu nebolo možné určiť v peniazoch. Z takto nastoleného problému dospel
ústavný súd k záveru, že pokiaľ sa sťažovateľ v rámci satisfakčného žalobného návrhu
o ochranu osobnosti domáhal nielen primeraného morálneho zadosťučinenia, ale aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, v prípade náhrady tejto nemajetkovej ujmy v peniazoch ide
jednoznačne o uplatnenie nároku na peňažné plnenie, a preto aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky
v danom prípade neprichádza do úvahy.
Keďže výhrady sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu o trovách
odvolacieho konania spočívali len v tom, že odvolací súd nemal ich výšku vypočítať
z uplatneného rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale mal vychádzať z toho,
že „hodnota sporu“ sa nedá určiť v peniazoch, ústavný súd v súlade s § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde preskúmal rozhodnutie krajského súdu len z hľadiska takto uplatnených
námietok. S prihliadnutím na už vyvodené závery potom dospel k záveru, že sťažnosť
je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť
aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na zachovanie
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu pred zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, pretože absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie
sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07).
Napokon sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Ústavný súd však nezistil žiadnu
súvislosť medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru
a rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 183/2008-245 z 12. novembra 2008, pretože
krajský súd sa odvolaním sťažovateľa riadne zaoberal, v rámci odôvodnenia svojho
rozhodnutia mu dal odpoveď na podstatné argumenty obsiahnuté v odvolaní, pričom tým,
že sa svojím verdiktom odklonil od očakávaní sťažovateľa, ešte nemožno uvažovať
o porušení daných článkov ústavy a dohovoru.
K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi
podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv
garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto
záveru nedospel, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. apríla 2009