Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 364/2013
PDF · 234.23 KB
No categories available
III. ÚS 364/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť B. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia
podľa čl. 16 ods. 1, základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1
a 2 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 12 C 15/2011 z 12. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. mája 2013
doručená sťažnosť B. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej
súkromia podľa čl. 16 ods. 1, základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie a na
prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12
C 15/2011 z 12. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou o ochranu osobnosti z 20. januára 2009 sa
na okresnom súde domáhal proti žalovanému ochrany svojich práv. Podľa udania
sťažovateľa bol predmetom žaloby článok s názvom „Nájomný vrah“ uverejnený
21. novembra 2008 v týždenníku P.
Sťažovateľ uviedol, že okresný súd jeho žalobu v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 15/2011 zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013 tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil.
V súvislosti s námietkou o porušení svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1,
čl. 19 ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru sťažovateľ argumentoval takto:
„Okresný súd a krajský súd v napadnutých rozsudkoch argumentujú, že úroveň ochrany
môjho práva na súkromie je značne znížená, pretože som bol viackrát súdne trestaný. Opäť
musím podotknúť, že za vraždu v M. som aj v súčasnosti v pozícii obžalovaného, nie
odsúdeného! Súdy úroveň ochrany môjho práva na súkromie znížili až na takú hodnotu, kde
sa nedá už ani simulovať zdanie, že ide o nejaké právo... Na margo vraždy A. S. súdy uznali,
že išlo o nepravdivé informácie a teda o neoprávnený zásah do práv v zmysle § 11 a nasl.
OZ. Neobstojí právny názor súdu, že v mojom prípade je vylúčené zníženie dôstojnosti alebo
vážnosti v značnej miere. Keby mal byť takýto právny názor správny, do budúcnosti by
platilo, že o mne môže ktokoľvek napísať čokoľvek... Krajský súd Košice rozsudkom sp. zn. 5
Co 267/2012 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ale nevyvrátil argumenty uvedené
v mnou podanom odvolaní z 21. 06. 2012 ani v odvolaní advokáta, iba zopakoval
argumenty prvostupňového súdu. Také výrazy, aké boli obsahom napadnutého článku,
nepochybne boli spôsobilé porušiť moje práva v zmysle § 11 a nasl. OZ. Súdy mi ochranu
mojich práv neposkytli, ich argumenty považujem za absurdné a celý proces bol
nespravodlivý. Podotýkam, že som nebol ani vypočutý k mnou podanej žalobe.“
Sťažovateľ zároveň namietal, že tvrdeniami v článku o tom, „že je vrahom ženy
a dieťaťa v M.“, ako aj „vrahom A. S.“, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl.
50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, pretože v prvom z uvedených
prípadov nebol právoplatne odsúdený a v druhom prípade bol oslobodený spod obžaloby.
Podľa názoru sťažovateľa sa však okresný súd napriek tomu „stotožnil, resp. si nekriticky
osvojil argumenty žalovaného a môjmu právu na prezumpciu neviny neposkytol adekvátnu
ochranu. Krajský súd Košice rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.“.
Okrem toho sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože aj napriek tomu, že „vo veci vraždy
Sisáka súd zistil, že išlo o nepravdivé tvrdenie a teda o neoprávnený zásah do práv v zmysle
§ 11 a nasl. OZ, ale žalobu paradoxne zamietol“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že okresný súd rozsudkom
sp. zn. 12 C 15/2011 z 12. apríla 2012 a krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 267/2012
zo 17. januára 2013 porušili jeho základné právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia
podľa čl. 16 ods. 1, základné práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a základné právo na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a právo
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, rozsudok
krajského súdu sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie a aby oba súdy zaviazal uhradiť mu primerané finančné zadosťučinenie
v celkovej sume 20 000 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 15/2011
z 12. apríla 2012
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z ústavného princípu
subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich
základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, I. ÚS 447/2012).
Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade
povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu
bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08,
K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013
V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa
žalobou o ochranu osobnosti domáhal voči žalovanému ochrany svojich práv, pretože podľa
jeho názoru uverejnením článku v týždenníku P. č. 47 z 21. novembra 2008 bolo zasiahnuté
do jeho osobnostných práv a do práva na prezumpciu neviny. Sťažovateľ tvrdil, že
v uverejnenom článku bol označený za páchateľa trestných činov.
O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 15/2011
z 12. apríla 2012 tak, že ju zamietol. Okresný súd vykonal dokazovanie, pričom vychádzal
z obsahu predmetného článku, z obsahu ďalších príspevkov, ktoré na adresu sťažovateľa
odzneli v rôznych masovokomunikačných prostriedkoch, ako aj zo svedeckých výpovedí.
Po vyhodnotení dôkazov dospel k záveru, že žaloba sťažovateľa nie je dôvodná. Okresný
súd svoj právny názor odôvodnil predovšetkým tým, že hľadal vyváženie medzi konfliktom
základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života na jednej strane a základného práva na slobodu prejavu na strane druhej.
V tejto súvislosti odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) poukázal na to, že k obmedzeniu základného práva môže dôjsť len v súlade
so zásadou proporcionality a že v rámci slobody prejavu patrí novinárom primárne
postavenie predovšetkým v tých prípadoch, keď informujú o veciach verejného záujmu.
Za oblasť verejného záujmu okresný súd v zhode so súdnou praxou označil aj oblasť
bezpečnosti štátu, pod ktorú je potrebné subsumovať aj informovanie o trestných činoch
organizovaných skupín, nájomných vraždách a podobne. Okresný súd ďalej konštatoval, že
autorka článku poskytla o sťažovateľovi informácie o jeho údajnej trestnej činnosti
a vychádzala z policajných informácií, čo bolo v konaní preukázané, teda konala v dobrej
viere poskytnúť verejnosti informácie tohto druhu. Okresný súd vyhodnotil, že informácie
týkajúce sa označenia sťažovateľa za páchateľa skutkov boli použité na základe licencie
podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ išlo o uverejnenie informácie o podiele
sťažovateľa na spáchaní skutku, túto okresný súd označil za neoprávnený zásah
do osobnostných práv sťažovateľa. Tento zásah však vzhľadom na kriminálnu minulosť
sťažovateľa nevyhodnotil ako taký, ktorý by bol spôsobilý vyvolať zníženie jeho dôstojnosti
alebo vážnosti v značnej miere, a zároveň mu nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013 tak, že ho potvrdil.
Odvolací súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že sa stotožňuje so závermi súdu
prvého stupňa „a v celom rozsahu poukazuje na jeho presvedčivé dôvody“, pričom dodal,
že autorka inkriminovaného článku v konaní označila aj iné ako policajné zdroje, z ktorých
pri písaní článku vychádzala a ktoré ako novinárka je povinná chrániť a nekonkretizovať.
Krajský súd súčasne uviedol, že „je veľmi ťažko trvať na úplnej presnosti skutkových
tvrdení a klásť tak na novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky“. Zároveň
poukázal na to, že žalovanému nemožno vytýkať, že v relevantnom čase informoval
verejnosť o trestnej činnosti sťažovateľa, keďže v tomto období boli publikované aj iné
príspevky o tom, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody za trestný čin vraždy
v inej veci. Krajský súd odvolávajúc sa na judikatúru ESĽP dodal, že okresný súd dospel
k správnemu právnemu názoru o tom, že pokiaľ ide o slobodu prejavu, existencia faktov
musí byť preukázaná, zatiaľ čo pravdivosť hodnotiacich výrokov (úsudkov) nepodlieha
dokazovaniu, aj keď aj tieto musia vychádzať z istej skutkovej základne.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013, pretože ako uviedol, krajský súd potvrdil
rozsudok okresného súdu, ale nevyvrátil jeho argumenty, ako aj argumenty jeho právneho
zástupcu obsiahnuté v odvolaní. Rozhodnutie krajského súdu následne označil
za nespravodlivé a absurdné a vyjadril aj nesúhlas s právnymi názormi odvolacieho súdu
a vyhodnotením výsledkov dokazovania. Sťažovateľ súčasne namietal, že v konaní nebol
vypočutý.
Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Po preskúmaní obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu ho ústavný súd hodnotí
ako jasný a zrozumiteľný.
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia [§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]
a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd najprv rekapituloval skutkový stav veci
a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby
sťažovateľa, ďalej uviedol podstatné námietky sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní, poukázal
na správnosť tvrdení súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil,
a odvolávajúc sa na judikatúru ESĽP doplnil dôvody svedčiace pre záver o tom, že žalobu
sťažovateľa bolo potrebné zamietnuť (§ 219 ods. 2 OSP).
Je nepochybné, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, no ústavný súd
po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje, že tento vzhľadom
na skutkové okolnosti prípadu a jeho právne posúdenie nemožno hodnotiť ako rozhodnutie,
ktoré by malo za následok popretie významu a účelu relevantných ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti.
Krajský súd poukazujúc na dôvody prvostupňového rozhodnutia v dostatočnej miere
ozrejmil, že uverejnenie informácií o sťažovateľovi v spojitosti so spáchaním skutkov bolo
v súlade s § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a preto nemohlo dôjsť k zásahu
do osobnostných práv sťažovateľa. Odvolací súd v zhode s prvostupňovým rozhodnutím
konštatoval, že v prípade uverejnenia informácií o účasti sťažovateľa na vražde A. S. nebolo
na mieste priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie
podmienky zníženia dôstojnosti alebo vážnosti sťažovateľa v spoločnosti v značnej miere.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní
pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Ústavný súd preto v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľa sleduje len dosiahnutie
zmeny súdneho konania, ktoré pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom. Pritom je
potrebné pripomenúť, že do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ súčasne namietal, že v konaní o ochranu osobnosti nebol vypočutý.
V súvislosti s touto námietkou ústavný súd zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 12 C 15/2011 sťažovateľ udelil splnomocnenie právnemu zástupcovi pre celé
konanie, ktorý ho na pojednávaniach zastupoval.
Z tohto dôvodu ústavný súd aj predmetnú námietku vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú.
Pretože ústavný súd nekonštatoval, že by rozsudkom krajského súdu došlo
k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. V tomto prípade je teda sťažnosť sťažovateľa
takisto zjavne neopodstatnená, preto ju bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho základného práva na nedotknuteľnosť
osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, základných práv na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 267/2012 zo 17. januára 2013.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom odvolacieho súdu ústavný
súd uvádza, že o ich prípadnom porušení by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by
zo strany všeobecného (krajského) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy,
resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09,
III. ÚS 51/2011), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju odmietol.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2013