Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 364/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť B. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia

podľa čl. 16 ods. 1, základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na prezumpciu neviny podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1

a 2 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Michalovce sp. zn. z 12. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo 17. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. mája 2013

doručená sťažnosť B. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej

súkromia podľa čl. 16 ods. 1, základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej

cti, dobrej povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2, základného práva na súdnu ochranu

podľa a základného práva na prezumpciu neviny podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie a na

prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12

C 15/2011 z 12. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 17. januára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou o ochranu osobnosti z 20. januára 2009 sa

na okresnom súde domáhal proti žalovanému ochrany svojich práv. Podľa udania

sťažovateľa bol predmetom žaloby článok s názvom „Nájomný vrah“ uverejnený

21. novembra 2008 v týždenníku P.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd jeho žalobu v konaní vedenom pod sp. zn.

zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. zo 17. januára 2013 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil.

V súvislosti s námietkou o porušení svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1,

čl. 19 ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru sťažovateľ argumentoval takto:

„Okresný súd a krajský súd v napadnutých rozsudkoch argumentujú, že úroveň ochrany

môjho práva na súkromie je značne znížená, pretože som bol viackrát súdne trestaný. Opäť

musím podotknúť, že za vraždu v M. som aj v súčasnosti v pozícii obžalovaného, nie

odsúdeného! Súdy úroveň ochrany môjho práva na súkromie znížili až na takú hodnotu, kde

sa nedá už ani simulovať zdanie, že ide o nejaké právo... Na margo vraždy A. S. súdy uznali,

že išlo o nepravdivé informácie a teda o neoprávnený zásah do práv v zmysle § 11 a nasl.

. Neobstojí právny názor súdu, že v mojom prípade je vylúčené zníženie dôstojnosti alebo

vážnosti v značnej miere. Keby mal byť takýto právny názor správny, do budúcnosti by

platilo, že o mne môže ktokoľvek napísať čokoľvek... Krajský súd Košice rozsudkom sp. zn. 5

Co 267/2012 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ale nevyvrátil argumenty uvedené

v mnou podanom odvolaní z 21. 06. 2012 ani v odvolaní advokáta, iba zopakoval

argumenty prvostupňového súdu. Také výrazy, aké boli obsahom napadnutého článku,

nepochybne boli spôsobilé porušiť moje práva v zmysle a nasl. . Súdy mi ochranu

mojich práv neposkytli, ich argumenty považujem za absurdné a celý proces bol

nespravodlivý. Podotýkam, že som nebol ani vypočutý k mnou podanej žalobe.“

Sťažovateľ zároveň namietal, že tvrdeniami v článku o tom, „že je vrahom ženy

a dieťaťa v M.“, ako aj „vrahom A. S.“, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl.

50 ods. 2 a práva podľa dohovoru, pretože v prvom z uvedených

prípadov nebol právoplatne odsúdený a v druhom prípade bol oslobodený spod obžaloby.

Podľa názoru sťažovateľa sa však okresný súd napriek tomu „stotožnil, resp. si nekriticky

osvojil argumenty žalovaného a môjmu právu na prezumpciu neviny neposkytol adekvátnu

ochranu. Krajský súd Košice rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.“.

Okrem toho sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, pretože aj napriek tomu, že „vo veci vraždy

Sisáka súd zistil, že išlo o nepravdivé tvrdenie a teda o neoprávnený zásah do práv v zmysle

a nasl. , ale žalobu paradoxne zamietol“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 12. apríla 2012 a krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. januára 2013 porušili jeho základné právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia

podľa čl. 16 ods. 1, základné práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základné právo na prezumpciu neviny podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie a na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a právo

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie a aby oba súdy zaviazal uhradiť mu primerané finančné zadosťučinenie

v celkovej sume 20 000 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 12. apríla 2012

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z ústavného princípu

subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

vyplývajúceho z , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich

základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. januára 2013

V súvislosti s týmito námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa

žalobou o ochranu osobnosti domáhal voči žalovanému ochrany svojich práv, pretože podľa

jeho názoru uverejnením článku v týždenníku P. č. 47 z 21. novembra 2008 bolo zasiahnuté

do jeho osobnostných práv a do práva na prezumpciu neviny. Sťažovateľ tvrdil, že

v uverejnenom článku bol označený za páchateľa trestných činov.

O žalobe sťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 12. apríla 2012 tak, že ju zamietol. Okresný súd vykonal dokazovanie, pričom vychádzal

z obsahu predmetného článku, z obsahu ďalších príspevkov, ktoré na adresu sťažovateľa

odzneli v rôznych masovokomunikačných prostriedkoch, ako aj zo svedeckých výpovedí.

Po vyhodnotení dôkazov dospel k záveru, že žaloba sťažovateľa nie je dôvodná. Okresný

súd svoj právny názor odôvodnil predovšetkým tým, že hľadal vyváženie medzi konfliktom

základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života na jednej strane a základného práva na slobodu prejavu na strane druhej.

V tejto súvislosti odvolávajúc sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) poukázal na to, že k obmedzeniu základného práva môže dôjsť len v súlade

so zásadou proporcionality a že v rámci slobody prejavu patrí novinárom primárne

postavenie predovšetkým v tých prípadoch, keď informujú o veciach verejného záujmu.

Za oblasť verejného záujmu okresný súd v zhode so súdnou praxou označil aj oblasť

bezpečnosti štátu, pod ktorú je potrebné subsumovať aj informovanie o trestných činoch

organizovaných skupín, nájomných vraždách a podobne. Okresný súd ďalej konštatoval, že

autorka článku poskytla o sťažovateľovi informácie o jeho údajnej trestnej činnosti

a vychádzala z policajných informácií, čo bolo v konaní preukázané, teda konala v dobrej

viere poskytnúť verejnosti informácie tohto druhu. Okresný súd vyhodnotil, že informácie

týkajúce sa označenia sťažovateľa za páchateľa skutkov boli použité na základe licencie

podľa . Pokiaľ išlo o uverejnenie informácie o podiele

sťažovateľa na spáchaní skutku, túto okresný súd označil za neoprávnený zásah

do osobnostných práv sťažovateľa. Tento zásah však vzhľadom na kriminálnu minulosť

sťažovateľa nevyhodnotil ako taký, ktorý by bol spôsobilý vyvolať zníženie jeho dôstojnosti

alebo vážnosti v značnej miere, a zároveň mu nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 17. januára 2013 tak, že ho potvrdil.

Odvolací súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že sa stotožňuje so závermi súdu

prvého stupňa „a v celom rozsahu poukazuje na jeho presvedčivé dôvody“, pričom dodal,

že autorka inkriminovaného článku v konaní označila aj iné ako policajné zdroje, z ktorých

pri písaní článku vychádzala a ktoré ako novinárka je povinná chrániť a nekonkretizovať.

Krajský súd súčasne uviedol, že „je veľmi ťažko trvať na úplnej presnosti skutkových

tvrdení a klásť tak na novinárov vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky“. Zároveň

poukázal na to, že žalovanému nemožno vytýkať, že v relevantnom čase informoval

verejnosť o trestnej činnosti sťažovateľa, keďže v tomto období boli publikované aj iné

príspevky o tom, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody za trestný čin vraždy

v inej veci. Krajský súd odvolávajúc sa na judikatúru ESĽP dodal, že okresný súd dospel

k správnemu právnemu názoru o tom, že pokiaľ ide o slobodu prejavu, existencia faktov

musí byť preukázaná, zatiaľ čo pravdivosť hodnotiacich výrokov (úsudkov) nepodlieha

dokazovaniu, aj keď aj tieto musia vychádzať z istej skutkovej základne.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 17. januára 2013, pretože ako uviedol, krajský súd potvrdil

rozsudok okresného súdu, ale nevyvrátil jeho argumenty, ako aj argumenty jeho právneho

zástupcu obsiahnuté v odvolaní. Rozhodnutie krajského súdu následne označil

za nespravodlivé a absurdné a vyjadril aj nesúhlas s právnymi názormi odvolacieho súdu

a vyhodnotením výsledkov dokazovania. Sťažovateľ súčasne namietal, že v konaní nebol

vypočutý.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Po preskúmaní obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu ho ústavný súd hodnotí

ako jasný a zrozumiteľný.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia [ (ďalej len „OSP“)]

a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Krajský súd najprv rekapituloval skutkový stav veci

a právne závery okresného súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby

sťažovateľa, ďalej uviedol podstatné námietky sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní, poukázal

na správnosť tvrdení súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil,

a odvolávajúc sa na judikatúru ESĽP doplnil dôvody svedčiace pre záver o tom, že žalobu

sťažovateľa bolo potrebné zamietnuť ( ).

Je nepochybné, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, no ústavný súd

po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu konštatuje, že tento vzhľadom

na skutkové okolnosti prípadu a jeho právne posúdenie nemožno hodnotiť ako rozhodnutie,

ktoré by malo za následok popretie významu a účelu relevantných ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti.

Krajský súd poukazujúc na dôvody prvostupňového rozhodnutia v dostatočnej miere

ozrejmil, že uverejnenie informácií o sťažovateľovi v spojitosti so spáchaním skutkov bolo

v súlade s , a preto nemohlo dôjsť k zásahu

do osobnostných práv sťažovateľa. Odvolací súd v zhode s prvostupňovým rozhodnutím

konštatoval, že v prípade uverejnenia informácií o účasti sťažovateľa na vražde A. S. nebolo

na mieste priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie

podmienky zníženia dôstojnosti alebo vážnosti sťažovateľa v spoločnosti v značnej miere.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní

pred všeobecným súdom (obdobne , ).

Ústavný súd preto v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenie sťažovateľa sleduje len dosiahnutie

zmeny súdneho konania, ktoré pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom. Pritom je

potrebné pripomenúť, že do základného práva podľa (i práva podľa

ods. 1 dohovoru) nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Sťažovateľ súčasne namietal, že v konaní o ochranu osobnosti nebol vypočutý.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. sťažovateľ udelil splnomocnenie právnemu zástupcovi pre celé

konanie, ktorý ho na pojednávaniach zastupoval.

Z tohto dôvodu ústavný súd aj predmetnú námietku vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd nekonštatoval, že by rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50

ods. 2 a podľa dohovoru. V tomto prípade je teda sťažnosť sťažovateľa

takisto zjavne neopodstatnená, preto ju bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 .

Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho základného práva na nedotknuteľnosť

osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, základných práv na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa a 2 a práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2013.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom odvolacieho súdu ústavný

súd uvádza, že o ich prípadnom porušení by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecného (krajského) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením (obdobne , , ,

), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013