Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 51/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. Ing. M. M. a Ing. M. M., obaja bytom B,

zastúpených JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s , základným právom na

nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa ,

základným právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa , základným právom

vlastniť majetok podľa , základným právom na

nedotknuteľnosť obydlia podľa , základným

právom na právnu pomoc podľa , základným

právom na rovnosť v konaní podľa a právom na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

7/2010 z 22. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. Ing. M. M. a Ing. M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2010 doručená sťažnosť RNDr. Ing. M. M. a Ing. M. M., obaja bytom B. (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s ,

základným právom na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa ,

základným právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa , základným právom vlastniť majetok podľa čl.

20 ods. 1 , základným právom na nedotknuteľnosť obydlia podľa ,

základným právom na právnu pomoc podľa , základným právom na

rovnosť v konaní podľa a právom na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. júla 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

«1) Sťažovatelia sú v zmysle výpisu z listu vlastníctva číslo 8160, k. ú. S., vlastníkom

priestorov nachádzajúcich sa v bytovom dome na Z. ulici číslo..., súp. č. 7327, vchod Z.,

konkrétne bytu číslo... na 3. p. a garáží číslo 055 na 1. p. uvedeného bytového domu...

2) Správca konkurznej podstaty spoločnosti Z., akciová spoločnosť „v konkurze“

zapísal uvedený majetok sťažovateľov do súpisu konkurznej (oddelenej) podstaty, ako

vyplýva z výpisu z Obchodného vestníka č. , ako bol zverejnený dňa 10. 12. 2008,

a to s poznámkou v prospech sťažovateľov, zapísanou v zmysle § 78 ods. 1 zákona o

konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o konkurze“) ...

3) Sťažovatelia na základe uvedeného po doručení výzvy na podanie vylučovacej

žaloby podali na Okresný súd v Banskej Bystrici podaním zo dňa 02. 03. 2009 žalobný

návrh voči osobe správcu konkurznej podstaty spoločnosti Z., akciová spoločnosť „v

konkurze“ v zmysle § 78 zákona o konkurze, na základe ktorého žiadali, aby konkurzný súd

vylúčil vyššie uvedený majetok (byt + garážové státie) zo súpisu konkurznej (oddelenej)

podstaty spoločnosti Z., akciová spoločnosť „v konkurze“. Uvedené konanie sa vedie na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. ...

4) V rámci uvedeného konania sa sťažovatelia v rámci podania zo dňa 07. 05. 2009,

odoslaným súdu dňa 12. 05. 2009, domáhali prerušenia konania vedeného na Okresnom

súde v Banskej Bystrici, sp. zn. , v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava I (pod

sp. zn. ) prebieha konanie, v rámci ktorého sa riešia všetky otázky aj čo i len

teoreticky relevantné pre rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici vo veci vylúčenia

majetku sťažovateľov zo súpisu podstaty, t. j.:

(i) otázka, či existuje alebo neexistuje záložné právo zabezpečeného veriteľa

(zapísané na liste vlastníctva číslo 8160, k. ú. S., podľa V-2485/2002, zo dňa 27. 11. 2002),

na základe ktorého je majetok sťažovateľov zapísaný v zmysle § 69 zákona o konkurze v

oddelenej podstate a

(ii) otázka, či sťažovatelia sú vlastníkmi vyššie uvedeného do súpisu zapísaného

majetku (aj keď sťažovatelia zastávajú právny názor, že otázka, či sú vlastníkmi uvedeného

majetku je pre rozhodnutie vo veci vylúčenia majetku z oddelenej podstaty irelevantná,

nakoľko zápis do súpisu oddelenej podstaty môže v zmysle § 69 zákona o konkurze

odôvodňovať výlučne platne zriadené záložné právo)...

5) Dňa 08. 06. 2009 rozhodol Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom, číslo

konania -303, identifikačné číslo: 6109203462 tak, že zamietol jednak

žalobný návrh sťažovateľov vo veci samej ako aj návrh sťažovateľov na prerušenie

konania...

6) V dôsledku odvolania sťažovateľov zo dňa 23. 06. 2009 Krajský súd v Banskej

Bystrici uznesením zo dňa 02. 12. 2009, č. k. , IČS: 6109203462,

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej žalobu zamietol, zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a v časti, v ktorej súd prvého stupňa zamietol návrh na prerušenie

konania zmenil tak, že konanie na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.

16 prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. ...

7) Voči uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti, v ktorej

Krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa o prerušení konania tak, že konanie

prerušil, podal žalovaný JUDr. M. B., správca konkurznej podstaty spoločnosti Z., akciová

spoločnosť „v konkurze“, dovolanie datované dňom 01. 02. 2010, a to z dôvodu ním

tvrdenej inej vady konania a nesprávneho právneho posúdenia veci Krajským súdom v

Banskej Bystrici. Sťažovatelia sa k predmetnému dovolaniu vyjadrili písomnou formou

podaním zo dňa 02. 03. 2010, ktoré podanie bolo doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky ako súdu dovolaciemu osobne dňa 03. 03. 2010...

8) Uznesením zo dňa 22. 07. 2010, sp. zn. , voči ktorému smeruje táto

sťažnosť sťažovateľov, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd zmenil uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 02. 12. 2009, č. k. v napadnutej

časti tak, že rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08. 06. 2009, č. k.

-303, v časti ktorej bol zamietnutý návrh sťažovateľov na prerušenie konania,

potvrdil...

- Porušené právo sťažovateľov na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny

proces...

Najvyšší súd SR sa pri svojom odôvodnení vôbec nevyjadril k žiadnemu (!)

z argumentov uvedených vo vyjadrení sťažovateľov k dovolaniu zo dňa 02. 03. 2010...

Sťažovateľom je zrejmé, že nie je potrebné rekapitulovať celý obsah vyjadrení

účastníkov konania v súdnom rozhodnutí. Konajúci súd by sa však, aj v zmysle doterajšej

judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, mal vyjadriť aspoň k podstatným

skutočnostiam, ktoré boli uvedené vo vyjadrení sťažovateľov, pokiaľ nesúhlasí s ich

právnym názorom, alebo minimálne uviesť, že ich nepovažuje za relevantné...

... odôvodnenie Najvyššieho súdu SR je však (odhliadnuc na tomto mieste od

skutočnosti, že celkom ignoruje argumenty sťažovateľov) celé extrémne neurčité z dôvodu,

že vo svojej podstate sa vôbec nevyjadruje k otázke, prečo nie je namieste excindačné

konanie prerušiť...

Nie je však jasné stanovisko NS SR k jadru celého problému rozhodujúceho pre

posúdenie veci (samozrejme za predpokladu ak odhliadneme od všetkých ďalších

argumentov sťažovateľov uvedených v dovolaní, na ktoré NS SR nereagoval vôbec) a to, že

na OS BA I sa riešia v osobitnom konaní otázky, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie

v excindačnom konaní vo veci samej... a ktoré sú navyše v rámci excindačného konania na

Okresnom súde v Banskej Bystrici posudzované len prejudiciálne, a nie meritórne...

V nadväznosti na túto skutočnosť potom vôbec nie je zrejmé, z akého dôvodu je

v záujme účastníkov konania, t. j. aj sťažovateľov (čo je vyjadrené slovami NS SR „Je preto

v záujme účastníkov konania...“), rozhodnúť okamžite (slovami Najvyššieho súdu SR „bez

zbytočných prieťahov“) a nečakať na rozhodnutie OS BA I pokiaľ sťažovatelia vo vyjadrení

k dovolaniu jasne uviedli a argumentovali, že v prípade pokiaľ v dôsledku prípadného

neúspechu v excindačnom spore príde k speňaženiu ich majetku pred ukončením súdneho

sporu na OS BA I, nebude už možné, aby sa stali jeho vlastníkmi ani v prípade následného

úspechu na OS BA I, nakoľko v takom prípade nebude možné postihnúť osobu vydražiteľa...

čím dochádza k porušeniu princípov a zásad, na ktorých je občianske súdne konanie

postavené ( a ). ...

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že už len v dôsledku absolútne nedostatočného

odôvodnenia a absencie akéhokoľvek vysporiadania s právnou argumentáciou sťažovateľov

uvedenej vo vyjadrení k dovolaniu zo dňa 02. 03. 2010, je nevyhnutné považovať predmetné

rozhodnutie za arbitrárne a teda protiústavné. ...

Tu uvedené skutočnosti sú pritom o to závažnejšie, že – ako uvádzame aj ďalej –

v predmetnom prípade je predmetom sporu samotný najzákladnejší majetok sťažovateľov

(byt) bez ktorého by nemohli spĺňať svoje najzákladnejšie potreby, nakoľko ide o majetok,

ktorý sa nedotýka len ochrany ich vlastníctva ( ), ale je v ich prípade

súčasne ich obydlím a priestorom ich súkromného života, čo je bytostne spojené s ich

najzákladnejšími ústavnými právami (resp. právami, ktoré sú postavené na najvyššie miesto

v hierarchii základných práv a slobôd), uvedenými v článku 16 ods. 1, článku 19 ods. 2

a článku 21 ods. 1 . ...

- Nerovnaký prístup k účastníkom dovolacieho konania

Odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pozostáva zo

šiestich strán, pričom na prvých dvoch stranách odôvodnenia NS SR rekapituluje

rozhodnutia Okresného súdu a Krajského súdu v Banskej Bystrici. Následne na dvoch

stranách rekapituluje NS SR 14-stranové dovolanie žalovaného, kým 19-stranové

vyjadrenie sťažovateľov k dovolaniu je zhrnuté necelej „polstrane“, presne na ôsmich

riadkoch...

- Porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a princípu právnej istoty

V nadväznosti na vyššie uvedené je pochybnosť sťažovateľov o protiústavnosti

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a spravodlivom súdnom procese o to

dôvodnejšia, že ich právnej zástupkyni bolo dňa 21. 06. 2010 doručené rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 02. 06. 2010...

V predmetnom konaní však Najvyšší súd Slovenskej republiky... dovolanie zamietol, a to

z dôvodu, že „odôvodnenie uznesenia týkajúceho sa prerušenia konania jeho vhodnosťou je

v súlade so zákonom“. To znamená, v právne a skutkovo totožnej situácií rozhodol Najvyšší

súd Slovenskej republiky prakticky v tom istom čase diametrálne odlišne... Aj z uvedeného

vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo

dňa 22. 07. 2010, je protiústavné a odporuje aj článku 12 ods. 1 a článku 47 ods. 2

a 3 , všetky v spojitosti s článkom 46 ods. 1 ...

V nadväznosti na uvedené je zároveň nevyhnutné uviesť, že predmetné konanie je

spojené s bytostnými záujmami a potrebami sťažovateľov, nakoľko predmetom sporu je aj

ochrana ich bytu, ktorý slúži na vykonávanie všetkých jej osobných i súkromných potrieb.

Z uvedeného dôvodu je jednoznačné, že v dôsledku arbitrárneho postupu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky dochádza nielen k poškodeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces, či k poškodeniu práva v zmysle článku 12 ods. 1 a článku 47

ods. 2 a 3 , ale v spojitosti s týmito právami aj k poškodeniu existenčných práv

uvedených v článku 21 ods. 1 , v článku 16 ods. 1 a článku 19 ods. 2 .»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné práva Ing. RNDr. M. M., Ing. M. M., obaja bytom B.,

a. podľa článku 46 ods. 1 a podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

b. podľa článku 12 ods. 1 a podľa článku 47 ods. 2 a 3

, všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a

c. podľa článku 20 ods. 1 , článku 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článkov 21 ods.

1, 16 ods. 1 a 19 ods. 2 , všetky v spojení s článkom 46 ods. 1

a s článkom 12 ods. 1 , uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 22. 07. 2010,

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo dňa

22. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. RNDr. M. M., a Ing. M.e

M., obaja bytom B., trovy právneho zastúpenia v sume 1.465,08 € (slovom:

tisícštyristošesťdesiatpäť eur a osem centov) (v zmysle priloženého vyčíslenia) na účet ich

právnej zástupkyne JUDr. Z. B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

V zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovatelia

žiadali ústavný súd, aby rozhodol o dočasnom opatrení, pričom svoj návrh predostreli

v tomto znení:

«Okresnému súdu v Banskej Bystrici a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa ukladá,

aby v právnej veci Ing. RNDr. M. M... a Ing. M. M... ako navrhovateľov, proti JUDr. M. B...

správcovi konkurznej podstaty spoločnosti Z., akciová spoločnosť „v konkurze“... ako

odporcovi, vedenej na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. , až do

právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti Ing. RNDr. M.

M... a Ing. M. M... podanej proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5

Obdo 7/2010, zo dňa 22. 07. 2010, vo veci dočasne nekonali.»

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia návrh (v danom

prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podstatu námietok sťažovateľov možno zhrnúť do týchto bodov:

1. Sťažovatelia namietali porušenie zásad spravodlivého procesu, a tým porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júla 2010 z dôvodu, že toto rozhodnutie považovali za arbitrárne, protiústavné

a nedostatočne odôvodnené. Podľa ich názoru najvyšší súd v namietanom rozhodnutí vôbec

nereagoval na žiaden z ich argumentov obsiahnutých vo vyjadrení k dovolaniu správcu

úpadcu Z., a. s., „v konkurze“, L. (ďalej len „žalovaný“ a „dovolateľ“), zároveň im z tohto

rozhodnutia nebolo zrejmé, z akého dôvodu nebolo potrebné prerušiť konanie vedené na

Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. do

právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C

14/2007. Sťažovatelia taktiež tvrdili, že rozhodnutie najvyššieho súdu je nezrozumiteľné aj

z toho dôvodu, že im nebolo jasné, na základe čoho je potrebné v konaní vedenom na

okresnom súde pod sp. zn. urýchlene rozhodnúť.

2. Sťažovatelia namietali aj porušenie a základného práva na

právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa a 3 v spojení s ich základným

právom podľa . V tomto smere vyslovili názor, že v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia sa najvyšší súd venoval podstate rozsudku okresného súdu

vyhláseného 8. júna 2009 vo veci sp. zn. , uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. decembra 2009,

argumentom dovolateľa, ako aj vlastným právnym záverom a úvahám, ale podľa ich úsudku

ich vyjadreniu k dovolaniu dovolateľa poskytol najvyšší súd len nepatrný priestor. Okrem

toho sťažovatelia predložili aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. júna 2010, ktorým podľa nich najvyšší súd v obdobnej veci iných účastníkov konania

rozhodol odlišným spôsobom.

3. Sťažovatelia predostreli aj námietky o porušení ich základných práv podľa čl. 16

ods. 1, , , a práva podľa dodatkového

protokolu z dôvodu, že v tejto právnej veci ide o byt s príslušenstvom, s ktorým spájajú

svoje majetkové práva a ktorý pre nich znamená životný priestor spojený s rodinným

a súkromným životom.

V súvislosti s námietkami sťažovateľov ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom

č. k. -303 z 8. júna 2009 zamietol ich žalobu proti žalovanému o vylúčenie

bytu s príslušenstvom nachádzajúceho sa na Z. v B. zo súpisu majetku oddelenej podstaty

zabezpečeného veriteľa I., a. s., B. Okresný súd zároveň zamietol návrh sťažovateľov na

prerušenie tohto konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. z dôvodu, že otázka vyriešenia (ne)platnosti zmluvy

o zriadení záložného práva nemá žiaden vplyv na platnosť dohody z 10. októbra 2006, od

ktorej sťažovatelia odvodzovali svoje vlastnícke právo k bytu a príslušenstvu, a tým aj

opodstatnenosť jeho vylúčenia z oddelenej podstaty.

O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením č. k. 25 Co KR 47/2009-

502 z 2. decembra 2009 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom napadnutý výrok, ktorým bol

zamietnutý návrh sťažovateľov na prerušenie konania, zmenil tak, že konanie vedené na

okresnom súde pod sp. zn. prerušil do právoplatného skončenia konania

vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. .

Proti uzneseniu krajského súdu podal dovolanie žalovaný – dovolateľ – čo do

výroku, ktorým odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie týkajúce sa prerušenia

konania.

Dovolateľ v dovolaní tvrdil, že vzhľadom na to, že uznesenie o prerušení konania je

uznesením o vedení konania, a preto v zmysle § 202 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) proti nemu nie je odvolanie prípustné, krajský súd mal odvolanie

sťažovateľov odmietnuť ako neprípustné. Okrem toho dovolateľ tvrdil, že na prerušenie

konania nebol dôvod, pretože otázka záložného práva v konaní na Okresnom súde

Bratislava I je nezávislá od vyriešenia právnej otázky, ktorá je predmetom konania na

okresnom súde pod sp. zn. . Dovolateľ zároveň poukázal na vplyv prerušenia

tohto (excindačného) konania na jeho rýchlosť a hospodárnosť, ako aj na konkurzné

konanie ako také.

K dovolaniu dovolateľa (žalovaného) sa sťažovatelia vyjadrili prostredníctvom

svojho právneho zástupcu podaním doručeným najvyššiemu súdu 3. marca 2010. Najvyšší

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zhrnul argumenty sťažovateľov takto:

„Žalobcovia sa písomne vyjadrili k dovolaniu žalovaného a navrhli, aby dovolací

súd dovolanie žalovaného posúdil ako nedôvodné.

Žalobcovia sú názoru, že v zmysle je jednoznačné, že

odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým prvostupňový súd zamietol návrh na prerušenie

konania v zmysle je prípustné, konanie teda netrpelo inou

vadou, ktorá by mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

S poukazom na fakultatívnu možnosť súdu prerušiť konanie v zmysle § 109 ods. 2

písm. c) nemôže ísť o nesprávne právne posúdenie veci zo strany odvolacieho

súdu.“

O dovolaní žalovaného rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 22. júla 2010 tak, že zmenil uznesenie krajského súdu v časti, ktorou bol zmenený

rozsudok okresného súdu č. k. -303 z 8. júna 2009 týkajúci sa prerušenia

konania, a to tak, že prvostupňový rozsudok v časti, ktorou bol zamietnutý návrh

sťažovateľov na prerušenie konania, potvrdil.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval:

„Dovolateľ - žalovaný vo svojom dovolaní namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa

v časti, ktorou bol návrh žalobcov na prerušenie konania zamietnutý, patrí k tým

rozhodnutiam prvostupňového súdu, proti ktorým je vylúčené odvolanie v zmysle ust. § 202

ods. 3 písm. a) t. j. takéto rozhodnutie je rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie

konania.

Dovolací súd k tejto námietke neprihliadol, keďže ju považoval za nedôvodnú.

Rozhodnutie o prerušení konania podľa ust. nie je

rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania a preto je voči takému rozhodnutiu

odvolanie prípustné.

Prvostupňový súd preto postupoval správne, keď poučil účastníkov konania

o možnosti podať odvolanie, rovnako správne postupoval odvolací súd správne, keď

o odvolaní rozhodol.

Pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet ( )

Z vyššie citovaného ustanovenia , teda vyplýva, že súd

nemusí obligatórne prerušiť konanie na návrh účastníka konania, môže tak však urobiť, ak

po zvážení okolností dospeje k názoru, že konkrétne prebiehajúce konanie je konaním,

v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Teda rozhodnutie

súdu závisí od konkrétnych okolností sporu, pričom je potrebné, aby súd prihliadol aj na

štádium, v akom sa konanie nachádza, ako aj zvážil, či predmetný právny vzťah týkajúci sa

účastníkov konania si nemôže prejudiciálne sám vyriešiť.

Žalobcovia navrhli prerušiť konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod

sp. zn. do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. .

Žalobcovia vystupujú v konaní na Okresnom súde Bratislava I vedenom pod sp. zn.

ako žalobcovia v 8) a 9) a žalobou žiadajú, aby Okresný súd Bratislava I určil

neexistenciu záložného práva, ako aj že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností zapísaných

na LV č. 8160 vedenom S., S., k. ú. S., nachádzajúcich sa v bytovom dome Z. so súp. č.

7327, stojacom na pare. č. 835/47, 835/51 a 835/53.

Ako vyplýva zo súpisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. si

žalobcovia po zistení, že majetok, ktorý je predmetom sporu, bol zapísaný do konkurznej

podstaty, uplatnili svoj nárok vylučovacou žalobou voči žalovanému. Žalovaný neuznal

právo, na základe ktorého si žalobcovia uplatňujú vylúčenie majetku zo súpisu. Ochrana

skutočného vlastníka spornej veci je zabezpečená vylučovacou žalobou. Žalobu na

vylúčenie majetku zo súpisu podstaty (excindačnú žalobu) je treba odlišovať od žaloby na

vydanie takéhoto majetku. Výsledkom úspešného uplatnenia vylučovacej žaloby je vylúčenie

určitého majetku zo súpisu podstaty a tým aj strata správcovského oprávnenia nakladať s

týmto majetkom a najmä možnosť speňažiť ho. Vylučovaciu žalobu, je však treba odlišovať

od žaloby na určenie vlastníckeho práva. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva,

resp. určenie neplatnosti záložnej zmluvy, nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá by sama

o sebe mala za následok vylúčenie veci zo súpisu majetku patriaceho do konkurznej

podstaty. Je preto v záujme účastníkov konania, aby konanie o vylúčenie veci bolo

prerokované bez zbytočných prieťahov, a aby uviedli a predložili všetky dôkazy

preukazujúce ich nároky.“

K námietke uvedenej v bode 1

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o tú námietku sťažovateľov, v rámci ktorej tvrdili, že najvyšší súd vôbec

nereagoval na ich argumenty obsiahnuté vo vyjadrení k dovolaniu, ktoré podal dovolateľ

(žalovaný), ústavný súd uvádza, že táto sa javí ako irelevantná. Najvyšší súd preskúmaval

rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, ktorý vymedzil žalovaný ( ), a nie

sťažovatelia, pretože títo dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu nepodali, keďže

vyznievalo v ich prospech. Sťažovateľom bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k dovolaniu.

Vo vyjadrení nenamietali rozhodnutie krajského súdu, zaujali len stanovisko k argumentom

žalovaného (dovolateľa). Preto, ak sa najvyšší súd vyjadril k zásadným argumentom

žalovaného (dovolateľa), ktoré mali opačnú tendenciu ako argumenty krajského súdu,

s ktorými na druhej strane sťažovatelia prejavovali spokojnosť, nemohla nastať situácia,

ktorá by znamenala porušenie označených práv sťažovateľov (obdobne ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom pre záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (obdobne

, ).

V súvislosti s porušením zásad spravodlivého konania sťažovatelia vyslovili názor,

že rozhodnutie najvyššieho súdu je nezrozumiteľné a že z jeho obsahu im nie sú známe jeho

východiská a právne závery.

Ústavný súd však neprisvedčil tomuto tvrdeniu sťažovateľov z dôvodu, že najvyšší

súd celkom zreteľne objasnil význam vylučovacej žaloby a jej vplyv na vlastnícke právo

sťažovateľov. Najvyšší súd vyzdvihol účinok úspešného uplatnenia vylučovacej žaloby,

pretože podľa jeho názoru len takým spôsobom možno eliminovať oprávnenie žalovaného

nakladať s majetkom, o vylúčenie ktorého zo súpisu ide. Dovolací súd vyslovil názor, že

vylučovaciu žalobu je potrebné odlišovať od žaloby o určenie vlastníckeho práva,

respektíve o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, pretože ich úspešné uplatnenie nemá

automaticky za následok vylúčenie veci zo súpisu majetku patriaceho do konkurznej

podstaty. Najvyšší súd napokon vyslovil názor, že práve promptný prístup všeobecného

súdu k prerokovaniu vylučovacej žaloby by mal byť v záujme účastníkov konania, a preto

zamietnutie návrhu sťažovateľov na prerušenie tohto konania považoval za úplne

adekvátne.

Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje uznesenie najvyššieho súdu za

odôvodnené, ústavne konformné, a tým aj zlučiteľné s obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode 2

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Porušenie týchto práv sťažovatelia videli aj v tom, že najvyšší súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia nepredstavil ich argumenty, ktorými reagovali na dovolanie žalovaného

obšírnejšie, ale že ich zhrnul len do pár riadkov.

Ústavný súd už v súvislosti s námietkami sťažovateľov o porušení ich základného

práva podľa a práva podľa dohovoru uviedol, že argumenty

sťažovateľov nesmerovali proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorého dovolateľom vytýkané

pochybenia najvyšší súd skúmal. Ich názory boli obsiahnuté vo vyjadrení k dovolaniu

žalovaného. Ústavný súd nepochybuje o tom, že najvyšší súd neprehliadol vyjadrenie

sťažovateľov. V odôvodnení rozhodnutia ho predstavil vo veľmi stručnej podobe, čo však

nemení nič na zistení, že jeho podstatu vystihol. Sťažovatelia predstavením argumentov vo

vyjadrení k dovolaniu žalovaného sledovali zrejmý cieľ, a teda zachovanie stavu, ktorý

predstavoval prerušenie konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. až

do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

. Z akého dôvodu mal najvyšší súd opačný názor vyplýva z odôvodnenia jeho

rozhodnutia, o ktorom už ústavný súd vyslovil, že je potrebné ho považovať za ústavne

konformné.

Sťažovatelia zároveň poukázali na porušenie svojej právnej istoty a predvídateľnosti

súdnych rozhodnutí, pričom v tejto súvislosti predložili uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. júna 2010, o ktorom tvrdili, že najvyšší súd ním rozhodol v obdobnej

veci iných účastníkov konania rozdielnym spôsobom.

Ústavný súd zistil, že pokiaľ ide o otázku prerušenia konania, najvyšší súd v uznesení

sp. zn. z 2. júna 2010 vo veci o vylúčenie majetku zo súpisu oddelenej

podstaty a o návrhu na prerušenie konania iných účastníkov konania (žalobcov odlišných od

sťažovateľov, ale totožného žalovaného) dospel k záveru, že odôvodnenie prerušenia

konania jeho vhodnosťou je v súlade s , a preto dovolanie

žalovaného (dovolateľa) v tejto veci zamietol.

Naopak, najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 22. júla 2010 prejavil

totožný názor ako okresný súd vo veci sp. zn. z 8. júna 2009, keď návrh

sťažovateľov na prerušenie konania zamietol.

V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti fakultatívnu možnosť všeobecného

súdu prerušiť konanie podľa . Je vždy na úvahe všeobecného súdu

zvážiť a posúdiť vhodnosť prerušenia konania. Taká úvaha všeobecného súdu však musí

byť zákonom limitovaná a odôvodnená. Podľa názoru ústavného súdu úvahy najvyššieho

súdu obsiahnuté v namietanom uznesení takými nepochybne sú. Len preto, že najvyšší súd

v súvislosti s rozhodnutím procesného charakteru (nie rozhodnutím vo veci samej)

týkajúcim sa prerušenia konania nerozhodol v súlade s očakávaniami sťažovateľov,

automaticky neznamená, že došlo k porušeniu ich práv garantujúcich rovnosť v konaní či

k porušeniu princípu právnej istoty.

Ústavný súd súčasne konštatuje, že podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti a do jeho kompetencie nepatrí zjednocovanie právnych

názorov všeobecných súdov.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode 3

V spojení s namietaným porušením základného práva podľa

sťažovatelia namietali aj porušenie týchto práv:

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez

súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júla 2010 ústavný súd uvádza, že o ich prípadnom porušení by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného (najvyššieho) súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením (obdobne

, , ), čo sa v danom prípade podľa názoru

ústavného súdu nestalo.

Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením týchto

práv sťažovateľov uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť už na predbežnom

prerokovaní podľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov vrátane ich návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo

výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2011