Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 426/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. T. K.,

B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2011 doručená sťažnosť JUDr. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 30. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Sťažovateľ je od roku 2000 advokátom zapísaným v zozname advokátov Slovenskej

advokátskej komory, pričom dňom 01. 02. 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako fyzická

osoba - advokát a advokáciu začal vykonávať podľa § 12 ods. 1 písm. e) s použitím § 15

o advokácii v platnom znení ako spoločník a konateľ obchodnej

spoločnosti Advokátska kancelária K., s. r. o... (od 18. 03. 2011 zmena názvu na Advokátska

kancelária K., s. r. o.)...

V súvislosti s uvedenou zmenou svojho statusu doručil sťažovateľ S., pobočka B.

registračný list - odhlášku svojej osoby ako samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj

ako „SZČO“)... a... oznámil, že dňom 01. 02. 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako

fyzická osoba - advokát... a advokáciu začal vykonávať ako spoločník a konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným - advokátskej kancelárie... V rozpore s týmito skutočnosťami bolo

sťažovateľovi dňa 16. 09. 2008 doručené rozhodnutie S., pobočka B. č. 700-0211341908-

zo dňa 15. 08. 2008, ktorým sťažovateľovi predpísala dlžnú sumu poistného

v celkovej výške 234.043,- Sk (7.768,80 EUR) za obdobie od januára 2004 do júna 2008.

Voči uvedenému rozhodnutiu... podal sťažovateľ dňa 03. 10. 2008 odvolanie, o ktorom S.,

ústredie ako odvolací orgán rozhodnutím č. 322-8069-GC-04/2008 zo dňa 04. 03. 2009

rozhodla tak, že zrušila rozhodnutie... prvostupňového orgánu a vrátila mu vec na nové

prejednanie a rozhodnutie z toho dôvodu, že prvostupňový orgán mal rozhodnúť najskôr

o zániku (resp. že nezaniklo) povinného sociálneho poistenia sťažovateľa k spornému

dátumu 10. 02. 2006, a až po vydaní tohto rozhodnutia mohol vydať rozhodnutie

o predpísaní poistného na sociálne poistenie. Následne S., pobočka B. dňa 20. 03. 2009

vydala rozhodnutie č. 705-0210000005-GC09/09, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi ako

samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom

dôchodkovom poistení ku dňu 10. 02. 2006. Voči uvedenému rozhodnutiu sťažovateľ dňa

22. 04. 2009 podal odvolanie, o ktorom S., ústredie ako odvolací orgán rozhodla tak, že

rozhodnutím č. 322-3341-GC-09/2009 zo dňa 14. 05. 2009 odvolanie sťažovateľa zamietla

a prvostupňové rozhodnutie potvrdila...

Nakoľko sťažovateľ považoval postup a rozhodnutie S., ústredie, za nesprávny

a nezákonný, podal na Krajskom súde v Bratislave dňa 07. 07. 2009 žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia S., ústredie č. 322-3341-GC-09/2009 zo dňa 14. 05. 2009... Krajský

súd v Bratislave o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -68 zo dňa 20. 10.

2010, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol...

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -68 zo dňa 20. 10. 2010

sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd

rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. zo dňa 30. 06. 2011 tak, že rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. -68 zo dňa 20. 10. 2010 potvrdil...

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 30. 06. 2011... bolo porušené jeho základné právo

vlastniť majetok zaručené v , základné právo na súdnu ochranu zaručené

v , právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v dohovoru

a zákaz diskriminácie zaručený v čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu meritórneho

neprerokovania odvolania sťažovateľa voči rozsudku prvostupňového súdu a arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.

Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vykladal a aplikoval

príslušné ustanovenia o sociálnom poistení a zákona

č. o advokácii svojvoľne, nakoľko poprel ich účel a význam, na základe čoho

dospel k nesprávnemu právneho názoru, a to že sťažovateľ je i po 10. 02. 2006, keď sa stal

spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária K., s. r. o., stále

samostatne zárobkovo činnou osobou pre účely predpisov sociálneho poistenia, nakoľko je

stále osobou zapísanou v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory a teda aj

osobou, ktorá má oprávnenie na výkon samostatnej advokátskej činnosti (§ 5 písm. c)

zákona o sociálnom poistení). Sťažovateľ je toho názoru, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky pri výklade dotknutých ustanovení, a to najmä už uvedeného § 5 písm. c) zákona

o sociálnom poistení a § 15 ods. 6 zákona o advokácii však absolútne neprihliadol

na argumenty sťažovateľa spočívajúce v zákonnej prekážke pre výkon advokácie

samostatne, ktorá mu bráni byť zárobkovo činným samostatne, a teda zároveň spôsobuje

zánik statusu sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnej osoby...

Najvyšší súd SR len veľmi stručne a stroho vo svojom odôvodnení skonštatoval, že

dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa bolo podané nedôvodne...

Najvyšší súd SR sa teda len stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi

Krajského súdu v Bratislave a vo veci rozhodujúcich správnych orgánov, a to bez toho, aby

tieto svoje tvrdenia náležite a presvedčivo zdôvodnil... Sťažovateľ považuje odôvodnenie

predmetného rozsudku Najvyššieho súdu SR za nedostatočné a v rozpore s právom

na spravodlivý súdny proces, pričom v ňom absentujú základné prvky pri tvorbe

odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a to presvedčivosť, zrozumiteľnosť a jasnosť. Najvyšší

súd SR sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal samotným odvolaním

sťažovateľa, jeho dôvodmi, ktorými rozporoval prvostupňové rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave...

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie jeho ústavného práva vlastniť majetok,

zakotveného v , napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu SR

č. k. zo dňa 30. 06. 2011, a to vzhľadom na skutočnosť, že v dôsledku tohto

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR už nič nebráni S., pobočka B., aby vydala nové

rozhodnutie, ktorým predpíše sťažovateľovi dlžnú sumu poistného za sporné obdobie, čím

nepochybne dôjde k neprimeranému zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa oproti iným

advokátom, ktorým status SZČO v dôsledku odlišného rozhodnutia S., prípadne príslušného

súdu v obdobnom prípade zanikol...»

Sťažovateľ v sťažnosti súčasne poukázal na to, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo

aj k porušeniu princípu právnej istoty, ako aj čl. 14 dohovoru garantujúceho zákaz

diskriminácie, čo odôvodnil tým, že najvyšší súd v krátkom časovom období v takmer

totožných veciach prijal diametrálne odlišné právne závery. V tejto súvislosti sťažovateľ

argumentoval rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010, ktorým

(na rozdiel od rozsudku napadnutého touto sťažnosťou) bol zmenený prvostupňový

rozsudok tak, že rozhodnutia správnych orgánov boli zrušené a vec bola žalovanému

správnemu orgánu vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. K. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, na vlastníctvo podľa ,

právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 30. 06. 2011 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

30. 06. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. K. K.

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 EUR (slovom dvestošesťdesiatjeden eur

a osemdesiatdva centov) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení ním označených článkov

a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Sťažovateľ najvyššiemu súdu

vytýkal nesprávnu interpretáciu a aplikáciu všeobecne záväzných právnych predpisov,

a teda o sociálnom poistení v znení účinnom v relevantnom čase

(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o advokácii“),

v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v danej veci vyslovil nesprávny

právny názor. Okrem toho sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevysporiadal s jeho argumentmi, pričom svoje rozhodnutie stroho, stručne

a nedostatočne odôvodnil, čo podľa názoru sťažovateľa spôsobilo nepreskúmateľnosť

a arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Sťažovateľ bol toho názoru, že namietaný rozsudok

najvyššieho súdu, ktorý v podstate odobril postup a rozhodnutia správnych orgánov v tejto

veci, znamenal aj zásah do jeho majetkových práv. Sťažovateľ súčasne poukázal

na dvojkoľajnosť rozhodovania najvyššieho súdu v obdobných veciach týkajúcich sa účasti

na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení pri zmene formy výkonu

advokácie.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že S. ako správny orgán

majúci právomoc v oblasti sociálneho poistenia rozhodla, že aj napriek tomu, že sťažovateľ

od februára 2006 zmenil formu výkonu advokácie tak, že ju začal vykonávať ako konateľ

a spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným, mu ako samostatne zárobkovo činnej

osobe nezanikla účasť na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom

poistení. S. uviedla, že u sťažovateľa bolo preukázané, že je aj naďalej samostatne

zárobkovo činnou osobou, že je držiteľom licencie na poskytovanie právnej pomoci a že je

zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory. S. ďalej vyslovila názor, že

na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je

potrebné, aby sťažovateľ v rozhodnom období dosiahol príjem z podnikania podľa § 21

ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a že zmenou formy výkonu advokácie, ktorú advokát

môže vykonávať spôsobom uvedeným v § 12 zákona o advokácii, nezaniká postavenie

advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom

postení a taktiež nezaniká ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové

poistenie. S. súčasne uviedla, že zmena formy výkonu advokácie sa dotýka len spôsobu

zdaňovania príjmu advokáta.

S prezentovaným názorom S. sťažovateľ prejavil nespokojnosť, a preto podal žalobu

o preskúmanie zákonnosti jej rozhodnutí (prvostupňového a druhostupňového). O žalobe

rozhodol Krajský v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 20. októbra 2010 tak, že ju zamietol. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

stotožnil s prijatými závermi správnych orgánov v tejto veci.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom citujúc príslušné

ustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákona o advokácii vyslovil názor, že krajský

súd vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že na rozdiel

od krajského súdu sa domnieva, že „zmenou formy výkonu advokácie došlo k vzniku

dočasnej prekážky, ktorá má za následok zánik materiálnej stránky oprávnenia na výkon

činnosti advokáta samostatne a vo vlastnom mene a na vlastný účet, a tým aj k zániku

postavenia SZČO na strane žalobcu“. Sťažovateľ zhrnul, že ako spoločníka a konateľa

v spoločnosti s ručením obmedzeným, predmetom ktorej je poskytovanie právnych služieb

ako výkon advokácie, ho nemožno považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu

v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, a preto je podľa neho rozsudok

krajského súdu nesprávny z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní

sťažovateľ zároveň poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. marca 2010, v ktorom najvyšší súd v obdobnej veci rozhodol diametrálne odlišne.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 30. júna 2011 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že sa stotožňuje

so závermi krajského súdu, a následne dodal:

«Odvolací súd sa s týmito dôvodmi plne stotožňuje a na zdôraznenie ich správnosti

podľa dopĺňa, že zákona o sociálnom poistení vymedzuje

pojem samostatne zárobkovo činnej osoby. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má

oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia advokáta na výkon

advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom

Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto

zoznamu. To má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu

na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený

podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b)

zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky

upravené v § 21 cit. zákona.

Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona

o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo

základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou

osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie.

Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný

do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Nie je možné súhlasiť

s názorom žalobcu, že slovné spojenie „oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa

osobitného predpisu“ v ust. § 5 písm. c) predpokladá aj možnosť držiteľa tohto oprávnenia

regulovanú činnosť vo vlastnom mene a na vlastný účet vykonávať (materiálna stránka

výkonu činností), pretože to z ustanovenia § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení

nevyplýva, naopak, z predmetného ustanovenia vyplýva, že vymedzenie pojmu samostatne

zárobkovo činná osoba je odvodené len od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť

advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie

advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti,

a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti

stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. marca 2010, sp. zn. je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je

výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej

funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou, podľa a 5 a zákonom ( SR). Vydaniu rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010, sp. zn. ,

predchádzali iné rozhodnutia najvyššieho súdu v rovnakej skutkovej situácii (napr.

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2009, sp. zn. 7

), ktoré považovali právny názor žalovanej za správny a tento považuje za

správny aj ďalšia rozhodovacia prax všeobecných súdov. V tejto súvislosti poukazujeme tiež

na názor ústavného súdu, ktorý už v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný právny výklad

najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v alebo práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (napr.

15).»

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v príslušnom konaní

pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu

právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s (

ods. 1 a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej

normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný

alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu ().

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v danej veci potvrdil právny názor krajského

súdu vychádzajúci z rozhodnutí správnych orgánov, pričom na zdôraznenie správnosti

skorších tvrdení pridal vlastné úvahy. Z nich jednoznačne vyplýva, o ktoré ustanovenia

zákona o sociálnom poistení a zákona o advokácii oprel svoje zistenia. Najvyšší súd

v dostatočnej miere vysvetlil svoje myšlienkové pochody vedúce k právnemu záveru o tom,

že zmena formy výkonu advokácie nemá vplyv na zánik povinného nemocenského

poistenia a povinného dôchodkového poistenia.

Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok jeho

rozhodnutia sa javia ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zastáva názor, že

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové

dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd

dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Preto rozhodnutie, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je potrebné z tohto

pohľadu hodnotiť ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktorým je realizované základné

právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že z vlastnej

rozhodovacej činnosti mu je známa judikatúra najvyššieho súdu vo veciach ďalšieho trvania

povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia u advokátov, ktorí prestali

vykonávať advokáciu samostatne a začali ju vykonávať ako konatelia a spoločníci

spoločností s ručením obmedzeným. Túto judikatúru ústavný súd hodnotí ako stabilnú.

Rovnaký záver platí aj o judiciálnom postoji samotného ústavného súdu k sťažnostiam

namietajúcim spomenutú stabilnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.

Ústavný súd v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb

podľa (napr. , , ,

) preskúmaval viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vychádzali

z právneho názoru, podľa ktorého zmena formy výkonu advokácie zo samostatného výkonu

na výkon v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik

povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia.

Aj v sťažovateľovej veci boli závery najvyššieho súdu identické s už spomenutými

inými obdobnými vecami, a tak niet dôvodu odchýliť sa od stabilného postoja ústavného

súdu k opodstatnenosti týchto sťažností ani v tu predbežne prerokúvanom prípade.

I samotný ústavný súd musí vynaložiť maximálnu snahu v prospech rešpektovania právnej

istoty, v posudzovanom prípade nastolenej stabilnou judikatúrou najvyššieho súdu

i ústavného súdu. Preto zaujímajúc rovnaký postoj ako v predošlých konaniach

o sťažnostiach podľa aj v tomto prípade ústavný súd považoval

námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia jeho veci všeobecnými

súdmi za zjavne neopodstatnené ().

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, v rámci ktorých tvrdil, že najvyšší súd sa

nevenoval jeho argumentom obsiahnutým v odvolaní proti rozsudku krajského súdu,

v tomto smere ústavný súd poukazuje na stabilnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“). Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Velted-98 AD proti

Bulharsku (rozsudok z 11. decembra 2008) či vo veci Benderskiy proti Ukrajine (rozsudok

z 15. novembra 2007) vyslovil, že je potrebné skúmať odôvodnenie rozhodnutia súdu

vo vzťahu k určitému špecifickému argumentu uplatnenému sťažovateľom v opravnom

prostriedku. Pokiaľ by súd konkrétny a relevantný argument sťažovateľa ignoroval

a v odôvodnení svojho rozhodnutia by naň nereagoval, nebolo by možné určiť, či mlčanie

súdu znamená, že daný argument považuje za neopodstatnený alebo či sa len zabudol

k nemu vyjadriť.

Po ústavnej konfrontácii námietok sťažovateľa uplatnených v odvolaní na jednej

strane a rozsudku najvyššieho súdu na strane druhej ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa

podstatou jeho námietok riadne zaoberal. Ústavný súd sa zároveň nedomnieva, aby

v okolnostiach tohto prípadu bol najvyšší súd povinný zaujať špecifické stanovisko

k nastolenému právnemu problému, pretože toto už bolo zrejmé z prvostupňového

rozhodnutia krajského súdu, ktorého závery si najvyšší súd osvojil a potvrdil.

Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za podstatné dodať, že ak všeobecný

súd pojme odôvodnenie svojho rozhodnutia stručne, a to aj tak, že prevezme dôvody

rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, nepôjde o porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak

z odôvodnenia tohto rozhodnutia je nepochybné, že tento súd sa v skutočnosti zaoberal

všetkými dôležitými otázkami a že sa neuspokojil len s formálnym potvrdením záverov

súdu nižšieho stupňa (rozsudok ESĽP vo veci Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997).

Ústavný súd tvrdí, že tomu tak bolo aj v sťažovateľovom prípade, keď najvyšší súd okrem

vyslovenia súhlasu s rozhodnutím krajského súdu k veci pripojil aj vlastné právne názory

a úvahy, ktorými veľmi presne reagoval na protiargumenty sťažovateľa.

K namietanému porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru

Porušenie tohto článku dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2011 sťažovateľ videl v tom, že najvyšší súd v obdobnej (takmer totožnej) veci

iného účastníka konania rozhodol zásadne odlišným spôsobom (rozsudok z 30. marca 2010

sp. zn. ).

K materiálnym normám ústavného poriadku, ktoré aj všeobecný súd pri výklade

a aplikácii noriem jednoduchého práva musí brať do úvahy, patrí i jeden z ťažiskových

znakov právneho štátu, a to princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je

tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke

za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. , , ).

Pokiaľ ide o problematiku dvojkoľajnosti rozhodovania všeobecných súdov

v obdobných právnych veciach, k tomu už ústavný súd judikoval, že právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,

ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch

neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé

súdne konanie (obdobne napr. , ).

V čase rozhodovania najvyššieho súdu v sťažovateľovej kauze mu bola známa

stabilná rozhodovacia prax v spornej veci, a teda aj ojedinelosť odlišného právneho názoru

vysloveného v rozsudku sp. zn. z 30. marca 2010, ktorým argumentoval

sťažovateľ. Právna istota v danom prípade teda jednoznačne svedčala v prospech

väčšinového právneho názoru, z ktorého vychádzal najvyšší súd aj v danej veci (obdobne

).

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1

K nastolenej námietke ústavný súd uvádza, že o prípadnom porušení základného

práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného (najvyššieho) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením (obdobne , , , ), čo sa

v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je

zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 z tohto dôvodu odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými

v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012