Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)III. ÚS 426/2012
PDF · 262.42 KB
No categories available
III. ÚS 426/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. T. K.,
B., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Sžso/53/2010 z 30. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2011 doručená sťažnosť JUDr. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso/53/2010 zo 30. júna 2011.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Sťažovateľ je od roku 2000 advokátom zapísaným v zozname advokátov Slovenskej
advokátskej komory, pričom dňom 01. 02. 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako fyzická
osoba - advokát a advokáciu začal vykonávať podľa § 12 ods. 1 písm. e) s použitím § 15
zákona č. 586/2003 o advokácii v platnom znení ako spoločník a konateľ obchodnej
spoločnosti Advokátska kancelária K., s. r. o... (od 18. 03. 2011 zmena názvu na Advokátska
kancelária K., s. r. o.)...
V súvislosti s uvedenou zmenou svojho statusu doručil sťažovateľ S., pobočka B.
registračný list - odhlášku svojej osoby ako samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj
ako „SZČO“)... a... oznámil, že dňom 01. 02. 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako
fyzická osoba - advokát... a advokáciu začal vykonávať ako spoločník a konateľ spoločnosti
s ručením obmedzeným - advokátskej kancelárie... V rozpore s týmito skutočnosťami bolo
sťažovateľovi dňa 16. 09. 2008 doručené rozhodnutie S., pobočka B. č. 700-0211341908-
GC04/08 zo dňa 15. 08. 2008, ktorým sťažovateľovi predpísala dlžnú sumu poistného
v celkovej výške 234.043,- Sk (7.768,80 EUR) za obdobie od januára 2004 do júna 2008.
Voči uvedenému rozhodnutiu... podal sťažovateľ dňa 03. 10. 2008 odvolanie, o ktorom S.,
ústredie ako odvolací orgán rozhodnutím č. 322-8069-GC-04/2008 zo dňa 04. 03. 2009
rozhodla tak, že zrušila rozhodnutie... prvostupňového orgánu a vrátila mu vec na nové
prejednanie a rozhodnutie z toho dôvodu, že prvostupňový orgán mal rozhodnúť najskôr
o zániku (resp. že nezaniklo) povinného sociálneho poistenia sťažovateľa k spornému
dátumu 10. 02. 2006, a až po vydaní tohto rozhodnutia mohol vydať rozhodnutie
o predpísaní poistného na sociálne poistenie. Následne S., pobočka B. dňa 20. 03. 2009
vydala rozhodnutie č. 705-0210000005-GC09/09, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi ako
samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom
dôchodkovom poistení ku dňu 10. 02. 2006. Voči uvedenému rozhodnutiu sťažovateľ dňa
22. 04. 2009 podal odvolanie, o ktorom S., ústredie ako odvolací orgán rozhodla tak, že
rozhodnutím č. 322-3341-GC-09/2009 zo dňa 14. 05. 2009 odvolanie sťažovateľa zamietla
a prvostupňové rozhodnutie potvrdila...
Nakoľko sťažovateľ považoval postup a rozhodnutie S., ústredie, za nesprávny
a nezákonný, podal na Krajskom súde v Bratislave dňa 07. 07. 2009 žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia S., ústredie č. 322-3341-GC-09/2009 zo dňa 14. 05. 2009... Krajský
súd v Bratislave o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 2 S 126/09-68 zo dňa 20. 10.
2010, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol...
Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 126/09-68 zo dňa 20. 10. 2010
sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd
rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. 7 Sžso/53/2010 zo dňa 30. 06. 2011 tak, že rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 126/2009-68 zo dňa 20. 10. 2010 potvrdil...
Podľa názoru sťažovateľa napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 7 Sžso/53/2010 zo dňa 30. 06. 2011... bolo porušené jeho základné právo
vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru
a zákaz diskriminácie zaručený v čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu meritórneho
neprerokovania odvolania sťažovateľa voči rozsudku prvostupňového súdu a arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.
Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vykladal a aplikoval
príslušné ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii svojvoľne, nakoľko poprel ich účel a význam, na základe čoho
dospel k nesprávnemu právneho názoru, a to že sťažovateľ je i po 10. 02. 2006, keď sa stal
spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária K., s. r. o., stále
samostatne zárobkovo činnou osobou pre účely predpisov sociálneho poistenia, nakoľko je
stále osobou zapísanou v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory a teda aj
osobou, ktorá má oprávnenie na výkon samostatnej advokátskej činnosti (§ 5 písm. c)
zákona o sociálnom poistení). Sťažovateľ je toho názoru, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky pri výklade dotknutých ustanovení, a to najmä už uvedeného § 5 písm. c) zákona
o sociálnom poistení a § 15 ods. 6 zákona o advokácii však absolútne neprihliadol
na argumenty sťažovateľa spočívajúce v zákonnej prekážke pre výkon advokácie
samostatne, ktorá mu bráni byť zárobkovo činným samostatne, a teda zároveň spôsobuje
zánik statusu sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnej osoby...
Najvyšší súd SR len veľmi stručne a stroho vo svojom odôvodnení skonštatoval, že
dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa bolo podané nedôvodne...
Najvyšší súd SR sa teda len stotožnil s faktickými a právnymi názormi a závermi
Krajského súdu v Bratislave a vo veci rozhodujúcich správnych orgánov, a to bez toho, aby
tieto svoje tvrdenia náležite a presvedčivo zdôvodnil... Sťažovateľ považuje odôvodnenie
predmetného rozsudku Najvyššieho súdu SR za nedostatočné a v rozpore s právom
na spravodlivý súdny proces, pričom v ňom absentujú základné prvky pri tvorbe
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a to presvedčivosť, zrozumiteľnosť a jasnosť. Najvyšší
súd SR sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal samotným odvolaním
sťažovateľa, jeho dôvodmi, ktorými rozporoval prvostupňové rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave...
Sťažovateľ zároveň namieta porušenie jeho ústavného práva vlastniť majetok,
zakotveného v čl. 20 ods. 1 ústavy, napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu SR
č. k. 7 Sžso/53/2010 zo dňa 30. 06. 2011, a to vzhľadom na skutočnosť, že v dôsledku tohto
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR už nič nebráni S., pobočka B., aby vydala nové
rozhodnutie, ktorým predpíše sťažovateľovi dlžnú sumu poistného za sporné obdobie, čím
nepochybne dôjde k neprimeranému zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa oproti iným
advokátom, ktorým status SZČO v dôsledku odlišného rozhodnutia S., prípadne príslušného
súdu v obdobnom prípade zanikol...»
Sťažovateľ v sťažnosti súčasne poukázal na to, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo
aj k porušeniu princípu právnej istoty, ako aj čl. 14 dohovoru garantujúceho zákaz
diskriminácie, čo odôvodnil tým, že najvyšší súd v krátkom časovom období v takmer
totožných veciach prijal diametrálne odlišné právne závery. V tejto súvislosti sťažovateľ
argumentoval rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, ktorým
(na rozdiel od rozsudku napadnutého touto sťažnosťou) bol zmenený prvostupňový
rozsudok tak, že rozhodnutia správnych orgánov boli zrušené a vec bola žalovanému
správnemu orgánu vrátená na ďalšie konanie.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. K. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Sžso/53/2010
zo dňa 30. 06. 2011 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Sžso/53/20l0 zo dňa
30. 06. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. K. K.
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 EUR (slovom dvestošesťdesiatjeden eur
a osemdesiatdva centov) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení ním označených článkov
ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Sťažovateľ najvyššiemu súdu
vytýkal nesprávnu interpretáciu a aplikáciu všeobecne záväzných právnych predpisov,
a teda zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom v relevantnom čase
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o advokácii“),
v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v danej veci vyslovil nesprávny
právny názor. Okrem toho sťažovateľ namietal, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal s jeho argumentmi, pričom svoje rozhodnutie stroho, stručne
a nedostatočne odôvodnil, čo podľa názoru sťažovateľa spôsobilo nepreskúmateľnosť
a arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Sťažovateľ bol toho názoru, že namietaný rozsudok
najvyššieho súdu, ktorý v podstate odobril postup a rozhodnutia správnych orgánov v tejto
veci, znamenal aj zásah do jeho majetkových práv. Sťažovateľ súčasne poukázal
na dvojkoľajnosť rozhodovania najvyššieho súdu v obdobných veciach týkajúcich sa účasti
na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení pri zmene formy výkonu
advokácie.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že S. ako správny orgán
majúci právomoc v oblasti sociálneho poistenia rozhodla, že aj napriek tomu, že sťažovateľ
od februára 2006 zmenil formu výkonu advokácie tak, že ju začal vykonávať ako konateľ
a spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným, mu ako samostatne zárobkovo činnej
osobe nezanikla účasť na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom
poistení. S. uviedla, že u sťažovateľa bolo preukázané, že je aj naďalej samostatne
zárobkovo činnou osobou, že je držiteľom licencie na poskytovanie právnej pomoci a že je
zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory. S. ďalej vyslovila názor, že
na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je
potrebné, aby sťažovateľ v rozhodnom období dosiahol príjem z podnikania podľa § 21
ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a že zmenou formy výkonu advokácie, ktorú advokát
môže vykonávať spôsobom uvedeným v § 12 zákona o advokácii, nezaniká postavenie
advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom
postení a taktiež nezaniká ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie. S. súčasne uviedla, že zmena formy výkonu advokácie sa dotýka len spôsobu
zdaňovania príjmu advokáta.
S prezentovaným názorom S. sťažovateľ prejavil nespokojnosť, a preto podal žalobu
o preskúmanie zákonnosti jej rozhodnutí (prvostupňového a druhostupňového). O žalobe
rozhodol Krajský v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 S 126/09
z 20. októbra 2010 tak, že ju zamietol. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
stotožnil s prijatými závermi správnych orgánov v tejto veci.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom citujúc príslušné
ustanovenia zákona o sociálnom poistení a zákona o advokácii vyslovil názor, že krajský
súd vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že na rozdiel
od krajského súdu sa domnieva, že „zmenou formy výkonu advokácie došlo k vzniku
dočasnej prekážky, ktorá má za následok zánik materiálnej stránky oprávnenia na výkon
činnosti advokáta samostatne a vo vlastnom mene a na vlastný účet, a tým aj k zániku
postavenia SZČO na strane žalobcu“. Sťažovateľ zhrnul, že ako spoločníka a konateľa
v spoločnosti s ručením obmedzeným, predmetom ktorej je poskytovanie právnych služieb
ako výkon advokácie, ho nemožno považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu
v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, a preto je podľa neho rozsudok
krajského súdu nesprávny z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní
sťažovateľ zároveň poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009
z 30. marca 2010, v ktorom najvyšší súd v obdobnej veci rozhodol diametrálne odlišne.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 53/2010
z 30. júna 2011 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že sa stotožňuje
so závermi krajského súdu, a následne dodal:
«Odvolací súd sa s týmito dôvodmi plne stotožňuje a na zdôraznenie ich správnosti
podľa § 219 ods. 2 OSP dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje
pojem samostatne zárobkovo činnej osoby. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má
oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia advokáta na výkon
advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom
Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto
zoznamu. To má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu
na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený
podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b)
zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky
upravené v § 21 cit. zákona.
Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona
o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo
základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou
osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie.
Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný
do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Nie je možné súhlasiť
s názorom žalobcu, že slovné spojenie „oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa
osobitného predpisu“ v ust. § 5 písm. c) predpokladá aj možnosť držiteľa tohto oprávnenia
regulovanú činnosť vo vlastnom mene a na vlastný účet vykonávať (materiálna stránka
výkonu činností), pretože to z ustanovenia § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení
nevyplýva, naopak, z predmetného ustanovenia vyplýva, že vymedzenie pojmu samostatne
zárobkovo činná osoba je odvodené len od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.
Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti
môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť
advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie
advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti,
a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti
stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.
Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. marca 2010, sp. zn. 1 Sžso/7/2009 je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je
výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej
funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou, podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144 Ústavy SR). Vydaniu rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010, sp. zn. 1 Sžso/7/2009,
predchádzali iné rozhodnutia najvyššieho súdu v rovnakej skutkovej situácii (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2009, sp. zn. 7
Sžso/44/2009), ktoré považovali právny názor žalovanej za správny a tento považuje za
správny aj ďalšia rozhodovacia prax všeobecných súdov. V tejto súvislosti poukazujeme tiež
na názor ústavného súdu, ktorý už v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný právny výklad
najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (napr. II. ÚS 508/2010-
15).»
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v príslušnom konaní
pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu
právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144
ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej
normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný
alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu (IV. ÚS 123/08).
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v danej veci potvrdil právny názor krajského
súdu vychádzajúci z rozhodnutí správnych orgánov, pričom na zdôraznenie správnosti
skorších tvrdení pridal vlastné úvahy. Z nich jednoznačne vyplýva, o ktoré ustanovenia
zákona o sociálnom poistení a zákona o advokácii oprel svoje zistenia. Najvyšší súd
v dostatočnej miere vysvetlil svoje myšlienkové pochody vedúce k právnemu záveru o tom,
že zmena formy výkonu advokácie nemá vplyv na zánik povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia.
Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok jeho
rozhodnutia sa javia ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zastáva názor, že
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové
dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd
dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Preto rozhodnutie, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je potrebné z tohto
pohľadu hodnotiť ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktorým je realizované základné
právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.
Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že z vlastnej
rozhodovacej činnosti mu je známa judikatúra najvyššieho súdu vo veciach ďalšieho trvania
povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia u advokátov, ktorí prestali
vykonávať advokáciu samostatne a začali ju vykonávať ako konatelia a spoločníci
spoločností s ručením obmedzeným. Túto judikatúru ústavný súd hodnotí ako stabilnú.
Rovnaký záver platí aj o judiciálnom postoji samotného ústavného súdu k sťažnostiam
namietajúcim spomenutú stabilnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.
Ústavný súd v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb
podľa čl. 127 ústavy (napr. IV. ÚS 342/2010, I. ÚS 290/2010, II. ÚS 508/2010,
III. ÚS 118/2012) preskúmaval viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vychádzali
z právneho názoru, podľa ktorého zmena formy výkonu advokácie zo samostatného výkonu
na výkon v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik
povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia.
Aj v sťažovateľovej veci boli závery najvyššieho súdu identické s už spomenutými
inými obdobnými vecami, a tak niet dôvodu odchýliť sa od stabilného postoja ústavného
súdu k opodstatnenosti týchto sťažností ani v tu predbežne prerokúvanom prípade.
I samotný ústavný súd musí vynaložiť maximálnu snahu v prospech rešpektovania právnej
istoty, v posudzovanom prípade nastolenej stabilnou judikatúrou najvyššieho súdu
i ústavného súdu. Preto zaujímajúc rovnaký postoj ako v predošlých konaniach
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj v tomto prípade ústavný súd považoval
námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia jeho veci všeobecnými
súdmi za zjavne neopodstatnené (III. ÚS 386/2012).
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, v rámci ktorých tvrdil, že najvyšší súd sa
nevenoval jeho argumentom obsiahnutým v odvolaní proti rozsudku krajského súdu,
v tomto smere ústavný súd poukazuje na stabilnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“). Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Velted-98 AD proti
Bulharsku (rozsudok z 11. decembra 2008) či vo veci Benderskiy proti Ukrajine (rozsudok
z 15. novembra 2007) vyslovil, že je potrebné skúmať odôvodnenie rozhodnutia súdu
vo vzťahu k určitému špecifickému argumentu uplatnenému sťažovateľom v opravnom
prostriedku. Pokiaľ by súd konkrétny a relevantný argument sťažovateľa ignoroval
a v odôvodnení svojho rozhodnutia by naň nereagoval, nebolo by možné určiť, či mlčanie
súdu znamená, že daný argument považuje za neopodstatnený alebo či sa len zabudol
k nemu vyjadriť.
Po ústavnej konfrontácii námietok sťažovateľa uplatnených v odvolaní na jednej
strane a rozsudku najvyššieho súdu na strane druhej ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa
podstatou jeho námietok riadne zaoberal. Ústavný súd sa zároveň nedomnieva, aby
v okolnostiach tohto prípadu bol najvyšší súd povinný zaujať špecifické stanovisko
k nastolenému právnemu problému, pretože toto už bolo zrejmé z prvostupňového
rozhodnutia krajského súdu, ktorého závery si najvyšší súd osvojil a potvrdil.
Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za podstatné dodať, že ak všeobecný
súd pojme odôvodnenie svojho rozhodnutia stručne, a to aj tak, že prevezme dôvody
rozhodnutia súdu nižšieho stupňa, nepôjde o porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak
z odôvodnenia tohto rozhodnutia je nepochybné, že tento súd sa v skutočnosti zaoberal
všetkými dôležitými otázkami a že sa neuspokojil len s formálnym potvrdením záverov
súdu nižšieho stupňa (rozsudok ESĽP vo veci Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997).
Ústavný súd tvrdí, že tomu tak bolo aj v sťažovateľovom prípade, keď najvyšší súd okrem
vyslovenia súhlasu s rozhodnutím krajského súdu k veci pripojil aj vlastné právne názory
a úvahy, ktorými veľmi presne reagoval na protiargumenty sťažovateľa.
K namietanému porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru
Porušenie tohto článku dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 53/2010
z 30. júna 2011 sťažovateľ videl v tom, že najvyšší súd v obdobnej (takmer totožnej) veci
iného účastníka konania rozhodol zásadne odlišným spôsobom (rozsudok z 30. marca 2010
sp. zn. 1 Sžso 7/2009).
K materiálnym normám ústavného poriadku, ktoré aj všeobecný súd pri výklade
a aplikácii noriem jednoduchého práva musí brať do úvahy, patrí i jeden z ťažiskových
znakov právneho štátu, a to princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je
tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).
Pokiaľ ide o problematiku dvojkoľajnosti rozhodovania všeobecných súdov
v obdobných právnych veciach, k tomu už ústavný súd judikoval, že právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,
ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch
neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé
súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
V čase rozhodovania najvyššieho súdu v sťažovateľovej kauze mu bola známa
stabilná rozhodovacia prax v spornej veci, a teda aj ojedinelosť odlišného právneho názoru
vysloveného v rozsudku sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, ktorým argumentoval
sťažovateľ. Právna istota v danom prípade teda jednoznačne svedčala v prospech
väčšinového právneho názoru, z ktorého vychádzal najvyšší súd aj v danej veci (obdobne
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy
K nastolenej námietke ústavný súd uvádza, že o prípadnom porušení základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného (najvyššieho) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09, III. ÚS 51/2011), čo sa
v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je
zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými
v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2012