Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 118/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., K., zastúpeného spoločnosťou Advokátska

kancelária JUDr. D. B., s. r. o., K., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. B., pre

namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva podnikať podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 1. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl.

14 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 1. júla 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«... Sťažovateľ − JUDr. J. K. vykonával advokáciu samostatne ako fyzická osoba do

10. 02. 2009. Od 11. 02. 2009 môže JUDr. J. K. poskytovať právne služby len v mene a na

účet spoločnosti K. advokátska kancelária s. r. o., ktorej je sťažovateľ jediným konateľom.

O vyššie uvedených skutočnostiach vydala S. dňa 09. 03. 2009 JUDr. J. K. Potvrdenie o

spôsobe výkonu advokácie. Vzhľadom na to, že od 11. 02. 2009 sťažovateľ nevykonával

advokáciu samostatne ako fyzická osoba, uhrádzal sťažovateľ poistné na nemocenské

poistenie, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie,

poistné na invalidné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity /ďalej aj „poistné a

príspevky“/ iba do 10. 02. 2009, teda kým vykonával advokáciu samostatne ako fyzická

osoba. Skutočnosť, že sťažovateľ nie je samostatne zárobkovo činná osoba pre potreby

sociálneho poistenia, potvrdilo predsedníctvo S. v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. k/ zákona č.

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom

podnikaní /živnostenský zákon/ v znení neskorších predpisov, a to Potvrdením o spôsobe

výkonu advokácie zo dňa 27. 05. 2010.

S., pobočka K. svojim rozhodnutím zo dňa 24. 08. 2009, číslo: 700-3411026809-

rozhodla nasledovne: S., pobočka K., podľa

o sociálnom poistení /ďalej len „zákon“/ v znení účinnom od 01. januára 2009, § 178 ods. 1

písm. a/ ôsmy bod , Vám predpisuje za obdobie

február 2009, marec 2009, apríl 2009, máj 2009, jún 2009 poistné na nemocenské poistenie

v sume 85,95 EUR, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové

sporenie v sume 353,29 EUR, poistné na invalidné poistenie v sume 117,43 EUR a poistné

do rezervného fondu solidarity v sume 60,55 EUR, spolu 617,22 EUR...

S., ústredie, ako odvolací orgán, rozhodla o odvolaní JUDr. J. K. rozhodnutím zo

dňa 03. 12. 2009, číslo: 322-8628-GC-04/2009 nasledovne: S., ústredie, ako odvolací

orgán, odvolanie podané osobne dňa 01. 10. 2009 zamieta a rozhodnutie S., pobočka K.,

č. 700-3411026809-GC04/09, z 24. augusta 2009, potvrdzuje. V odôvodnení predmetného

rozhodnutia S., ústredie uviedla, že pre účely posudzovania právneho postavenia

samostatne zárobkovo činnej osoby vo vzťahu k sociálnemu poisteniu je právne relevantné

ustanovenie § 5 písm. c/ zákona a advokát zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie S.,

nadobúda na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.

Zároveň vo veci konajúci orgán uviedol, že zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k

postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona právne

bezvýznamná...

Dňa 30. 06. 2010 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený Rozsudok

Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 09. 06. 2010, č. k.: -40, ktorým vo veci

konajúci súd žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach vyššie uvedené rozhodnutie

odôvodnil aj tým, že je nesporné, že žalobca je advokátom zapísaným do zoznamu

advokátov S. aj po 10. februári 2009, jedinou zmenou je, že advokáciu nevykonáva

samostatne podľa ust. § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o advokácii, ale ako konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e/ zákona o advokácii. Vo veci konajúci súd

ďalej uviedol, že súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, podľa ktorej zmenou formy

výkonu advokácie vykonávanej podľa § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o advokácii, na advokáciu

vykonávanú podľa § 12 ods. 1 písm. e/ zákona o advokácii nezaniká postavenie advokáta

ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení

a v dôsledku toho ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie

advokáta. Žalobca aj od 11. februára 2009 je naďalej advokátom, a preto mu svedčí právne

postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom

poistení...

V odvolaní JUDr. J. K. taktiež upriamil pozornosť súdu na nesprávny záver

prvostupňového súdu o tom, že súd neakceptuje tvrdenie žalobcu, podľa ktorého potvrdenie

SAK z 9. 3. 2009 a z 27. 05. 2010 /o tom, že žalobca od 11. februára 2009 už nie je

samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení/ je rozhodnutím, z

ktorého súd musí vychádzať pri rozhodovaní v zmysle V súvislosti

s nesprávnym záverom súdu prvého stupňa poukázal JUDr. J. K. na ust. § 71 ods. 2 písm. k/

zákona o advokácii, ktoré je nutné chápať ako zákonné zverenie právomoci, a to

predsedníctvu komory, rozhodovať aj o skutočnosti, ktorá osoba z špeciálne úzko

vymedzenej skupiny osôb a to advokátov je alebo nie je samostatne zárobkovo činnou

osobou, v zmysle zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky /ďalej aj „Najvyšší súd“/ v odôvodnení rozsudku

uviedol, že existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti,

podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom S. až do času, kým advokát nebol

vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne

zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení a z uvedeného dôvodu je

povinne nemocensky poistený a povinne dôchodkovo poistený podľa zákona o sociálnom

poistení. Podľa názoru Najvyššieho súdu je vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby

podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení odvodené od samotného oprávnenia

vykonávať túto činnosť.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že stanovisko, resp. potvrdenie S. sú

jedným z podkladov rozhodnutia, pričom S. ako samosprávna stavovská organizácia nie je

oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím

osobám. V súvislosti s takýmto nesprávnym záverom Najvyššieho súdu je potrebné poukázať

na to, že S. neposkytla výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím osobám,

ako sa mylne Najvyšší súd domnieva a ani nikdy tak neurobila vo vzťahu k sťažovateľovi.

Potvrdením zo dňa 09.03.2009 a následne potvrdením zo dňa 27. 05. 2010 predsedníctvom

S. vydalo v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii záväzné potvrdenie o forme

výkonu advokácie podľa § 12 tohto zákona a o skutočnosti, či advokát je samostatne

zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu, a teda predsedníctvo S. svojim

rozhodnutím deklaratórne potvrdilo, že JUDr. J. K. nie je samostatne zárobkovo činná

osoba v zmysle zákona o sociálnom poistení, a to v zmysle právomoci, ktorá bola

predsedníctvu S. zverená ustanovením § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii. Ustanovenie

§ 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii je potrebné chápať ako zákonné zverenie

právomoci, a to predsedníctvu komory, rozhodovať aj o skutočnosti, ktorá osoba z špeciálne

úzko vymedzenej skupiny osôb a to advokátov je alebo nie je samostatne zárobkovo činnou

osobou, v zmysle zákona o sociálnom poistení...»

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 1. júla 2011 porušil jeho základné právo vlastniť majetok podľa ,

základné právo podnikať podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru

tým, že potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -40 z 9. júna 2010. Sťažovateľ považuje rozsudok najvyššieho súdu

za arbitrárny. Podľa názoru sťažovateľa ak je najvyšší súd toho názoru, že sťažovateľ je

samostatne zárobkovo činnou osobou pre účely o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), a teda že je

povinný odvádzať poistné a príspevky, tak v takom prípade je sťažovateľ znevýhodnený,

resp. diskriminovaný oproti ostatným advokátom, ktorí vykonávajú advokáciu ako fyzické

osoby. Najvyšší súd zastal názor, že sťažovateľ je pre účely zákona o sociálnom poistení

samostatne zárobkovo činnou osobou. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že sťažovateľ je

jediným spoločníkom a zároveň konateľom spoločnosti K., advokátska kancelária, s. r. o., v

mene a na účet ktorej poskytuje právne služby, ak by bol správny záver najvyššieho súdu,

došlo by k dvojitému odvádzaniu nemocenského a dôchodkového poistenia z jedného

dôvodu, ktorým by bolo poskytovanie právnych služieb jednou osobou. Takýto stav by

určite nebol v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a znevýhodňoval, resp. by

diskriminoval advokáta − konateľa „advokátskej“ obchodnej spoločnosti oproti advokátom,

ktorí vykonávajú advokáciu ako fyzické osoby. Tak by sa zaviedol z pohľadu systému

sociálneho poistenia nerovnaký prístup k poskytovaniu právnych služieb, pretože osoba

poskytujúca právne služby samostatne ako fyzická osoba by uhrádzala odvody

na nemocenské a sociálne poistenie iba raz a osoba vykonávajúca advokáciu ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným by odvádzala odvody na nemocenské a sociálne

poistenie sama ako fyzická osoba a z toho istého dôvodu by odvádzala odvody

na nemocenské poistenie aj spoločnosť s ručením obmedzeným poskytujúca právne služby

za zamestnávateľa, ako aj za zamestnanca, resp. za konateľa, ktorým môže a musí byť iba

advokát.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo JUDr. J. K., nar.: ..., bytom ..., K. podľa čl. 20 ods. 1., čl. 35 ods. 1

a a právo podľa , a č. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, zo dňa 01. 07. 2011, sp. zn.: porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 01. 07. 2011,

sp. zn.: zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

JUDr. J. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. J. K. trovy právneho

zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet právneho zástupcu

JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júla 2011 za ústavne nekonformný, je to, že

podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu má arbitrárny charakter z dôvodu, že

v dôsledku tohto rozsudku je sťažovateľ povinný platiť odvody dvakrát z jedného právneho

titulu. V súlade s rozsudkom najvyššieho súdu má sťažovateľ platiť odvody jednak ako

konateľ „advokátskej“ spoločnosti s ručením obmedzeným, kde je jediným spoločníkom

a konateľom, a aj ako advokát fyzická osoba (samostatne zárobkovo činná osoba) aj napriek

tomu, že nie je oprávnený na samostatný výkon advokátskej činnosti ako fyzická osoba.

Takýmto postupom dochádza k dvojitému odvádzaniu nemocenského a dôchodkového

poistenia z jedného dôvodu. Tento stav diskriminuje sťažovateľa ako advokáta − konateľa

„advokátskej“ obchodnej spoločnosti oproti advokátom, ktorí vykonávajú advokáciu ako

fyzické osoby, ktorí platia odvody iba raz.

Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. júla 2011 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade

najvyšší súd rozhodujúc v rámci správneho súdnictva o odvolaní proti rozsudku krajského

súdu č. k. -40 z 9. júna 2010 vyslovil svoj právny názor a riadne aj

vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo potvrdil rozsudok krajského súdu,

ktorým bola žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia S. č. 322-8628-GC-

04/2009 z 3. decembra 2009 zamietnutá.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn.

z 1. júla 2011 okrem iného uviedol:

„... Zo spisov vyplýva, že predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a postupu žalovanej o predpísaní poistného na nemocenské poistenie, starobné

poistenie, invalidné poistenie, poistného do rezervného fondu solidarity a príspevkov

na starobné dôchodkové sporenie za obdobie február 2009, marec 2009, apríl 2009

máj 2009 a jún 2009.

Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že S., pobočka K. ako orgán oprávnený

rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa

§ 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodnutím zo 16. júna 2009,

číslo 704-3440151609-GC09/09-376 deklarovala, že samostatne zárobkovo činnej osobe

JUDr. J. K., nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie

11. februára 2009. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2009.

Predmetom sporu v tomto konaní preto nemôže byť otázka zániku

povinného nemocenského a dôchodkového poistenia ku dňu 11. 2. 2009, pretože

táto bola už právoplatne vyriešená rozhodnutím S. zo 16. júna 2009, číslo 704-3440151609-

GC09/09-376.

Napriek uvedenej skutočnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existencia

oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom

v zozname advokátov vedenom S. až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto

zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu

pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky

poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm.

b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky

upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.

Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona

o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo

základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou

osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda

oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie S. A práve

vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom

poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť

advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie

advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti,

a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti

stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. marca 2010, sp. zn. je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je

výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej

funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa a 5 a zákonom ( SR). Vydaniu rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010, sp. zn. ,

predchádzali iné rozhodnutia najvyššieho súdu v rovnakej skutkovej situácii (napr.

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2009, sp. zn. 7

), ktoré považovali právny názor žalovanej za správny a tento považuje za

správny aj ďalšia rozhodovacia prax všeobecných súdov. Aj ústavný súd už v obdobnej veci

vyslovil, že „predmetný právny výklad najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by

odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru“(II.ÚS 508/2010-15).

V súvislosti so žalobcom uvádzaným stanoviskom resp. potvrdením S., najvyšší súd

poznamenáva, že uvedené sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom S. ako samosprávna

stavovská organizácia nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o

sociálnom poistení voči tretím osobám. Pokiaľ žalobca upozorňoval, že súd musí podľa §

135 ods. 2 vychádzať z potvrdenia S., najvyšší súd podotýka, že v zmysle

vyššie uvedených záverov, práve rozhodnutie S. zo 16. júna 2009, číslo 704-3440151609-

GC09/09-376 je potrebné považovať za rozhodnutie o otázke vydané príslušným orgánom, z

ktorého súd vychádza.

K samotnej výške predpísaného poistného a príspevkov na starobné dôchodkové

sporenie žalobca nemal iné námietky, a preto sa odvolací súd, ktorý je rozsahom a dôvodmi

odvolania viazaný ( ), bližšie ňou nezaoberal.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu žalovanej a rozsudku

krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná dostatočne zistila skutkový stav

a krajský súd sa vysporiadal so všetkými právne významnými námietkami žalobcu.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu, boli

v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa

a s ktorými sa krajský súd náležité vysporiadal...“

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 1. júla 2011 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil rozsudok

krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia S. č.

322-8628-GC-04/2009 z 3. decembra 2009 zamietnutá, pričom jeho závery možno

považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd

poznamenáva, že predmetom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júla

2011 nemohla byť otázka zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia

sťažovateľa ku 11. februáru 2009, pretože táto otázka bola už právoplatne vyriešená

rozhodnutím S. zo 16. júna 2009 č. 704-3440151609-GC09/09-376, proti ktorému

sťažovateľ nepodal odvolanie a ktoré v dôsledku toho nadobudlo právoplatnosť 27. júla

2009. Predmetom prieskumu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

mohlo byť len rozhodnutie S. č. 322-8628-GC-04/2009 z 3. decembra 2009

o predpísaní poistného, pričom k samotnej výške predpísaného poistného sťažovateľ nemal

námietky. Sťažovateľom tvrdená skutočnosť o zániku povinného nemocenského a

dôchodkového poistenia ku 11. februáru 2009 bola právoplatne vyriešená rozhodnutím S.,

pobočky K. zo 16. júna 2009 č. 704-3440151609-GC09/09-376, proti ktorému sťažovateľ

nepodal odvolanie, čím sa sám zbavil možnosti preskúmania tohto rozhodnutia v rámci

správneho súdnictva.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade,

ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a

ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (, , ,

, ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012