Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)III. ÚS 118/2012
PDF · 232.26 KB
No categories available
III. ÚS 118/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., K., zastúpeného spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. D. B., s. r. o., K., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. B., pre
namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Sžso/31/2010 z 1. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl.
14 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 Sžso/31/2010 z 1. júla 2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«... Sťažovateľ − JUDr. J. K. vykonával advokáciu samostatne ako fyzická osoba do
10. 02. 2009. Od 11. 02. 2009 môže JUDr. J. K. poskytovať právne služby len v mene a na
účet spoločnosti K. advokátska kancelária s. r. o., ktorej je sťažovateľ jediným konateľom.
O vyššie uvedených skutočnostiach vydala S. dňa 09. 03. 2009 JUDr. J. K. Potvrdenie o
spôsobe výkonu advokácie. Vzhľadom na to, že od 11. 02. 2009 sťažovateľ nevykonával
advokáciu samostatne ako fyzická osoba, uhrádzal sťažovateľ poistné na nemocenské
poistenie, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie,
poistné na invalidné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity /ďalej aj „poistné a
príspevky“/ iba do 10. 02. 2009, teda kým vykonával advokáciu samostatne ako fyzická
osoba. Skutočnosť, že sťažovateľ nie je samostatne zárobkovo činná osoba pre potreby
sociálneho poistenia, potvrdilo predsedníctvo S. v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. k/ zákona č.
586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní /živnostenský zákon/ v znení neskorších predpisov, a to Potvrdením o spôsobe
výkonu advokácie zo dňa 27. 05. 2010.
S., pobočka K. svojim rozhodnutím zo dňa 24. 08. 2009, číslo: 700-3411026809-
GC04/09 rozhodla nasledovne: S., pobočka K., podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení /ďalej len „zákon“/ v znení účinnom od 01. januára 2009, § 178 ods. 1
písm. a/ ôsmy bod zákona v znení zákona č. 43/2004 Z. z., Vám predpisuje za obdobie
február 2009, marec 2009, apríl 2009, máj 2009, jún 2009 poistné na nemocenské poistenie
v sume 85,95 EUR, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové
sporenie v sume 353,29 EUR, poistné na invalidné poistenie v sume 117,43 EUR a poistné
do rezervného fondu solidarity v sume 60,55 EUR, spolu 617,22 EUR...
S., ústredie, ako odvolací orgán, rozhodla o odvolaní JUDr. J. K. rozhodnutím zo
dňa 03. 12. 2009, číslo: 322-8628-GC-04/2009 nasledovne: S., ústredie, ako odvolací
orgán, odvolanie podané osobne dňa 01. 10. 2009 zamieta a rozhodnutie S., pobočka K.,
č. 700-3411026809-GC04/09, z 24. augusta 2009, potvrdzuje. V odôvodnení predmetného
rozhodnutia S., ústredie uviedla, že pre účely posudzovania právneho postavenia
samostatne zárobkovo činnej osoby vo vzťahu k sociálnemu poisteniu je právne relevantné
ustanovenie § 5 písm. c/ zákona a advokát zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie S.,
nadobúda na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.
Zároveň vo veci konajúci orgán uviedol, že zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k
postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona právne
bezvýznamná...
Dňa 30. 06. 2010 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 09. 06. 2010, č. k.: 7 S/433/2010-40, ktorým vo veci
konajúci súd žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach vyššie uvedené rozhodnutie
odôvodnil aj tým, že je nesporné, že žalobca je advokátom zapísaným do zoznamu
advokátov S. aj po 10. februári 2009, jedinou zmenou je, že advokáciu nevykonáva
samostatne podľa ust. § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o advokácii, ale ako konateľ spoločnosti
s ručením obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e/ zákona o advokácii. Vo veci konajúci súd
ďalej uviedol, že súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, podľa ktorej zmenou formy
výkonu advokácie vykonávanej podľa § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o advokácii, na advokáciu
vykonávanú podľa § 12 ods. 1 písm. e/ zákona o advokácii nezaniká postavenie advokáta
ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení
a v dôsledku toho ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
advokáta. Žalobca aj od 11. februára 2009 je naďalej advokátom, a preto mu svedčí právne
postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom
poistení...
V odvolaní JUDr. J. K. taktiež upriamil pozornosť súdu na nesprávny záver
prvostupňového súdu o tom, že súd neakceptuje tvrdenie žalobcu, podľa ktorého potvrdenie
SAK z 9. 3. 2009 a z 27. 05. 2010 /o tom, že žalobca od 11. februára 2009 už nie je
samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení/ je rozhodnutím, z
ktorého súd musí vychádzať pri rozhodovaní v zmysle § 135 ods. 2 O. s. p. V súvislosti
s nesprávnym záverom súdu prvého stupňa poukázal JUDr. J. K. na ust. § 71 ods. 2 písm. k/
zákona o advokácii, ktoré je nutné chápať ako zákonné zverenie právomoci, a to
predsedníctvu komory, rozhodovať aj o skutočnosti, ktorá osoba z špeciálne úzko
vymedzenej skupiny osôb a to advokátov je alebo nie je samostatne zárobkovo činnou
osobou, v zmysle zákona o sociálnom poistení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky /ďalej aj „Najvyšší súd“/ v odôvodnení rozsudku
uviedol, že existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti,
podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom S. až do času, kým advokát nebol
vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení a z uvedeného dôvodu je
povinne nemocensky poistený a povinne dôchodkovo poistený podľa zákona o sociálnom
poistení. Podľa názoru Najvyššieho súdu je vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby
podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení odvodené od samotného oprávnenia
vykonávať túto činnosť.
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že stanovisko, resp. potvrdenie S. sú
jedným z podkladov rozhodnutia, pričom S. ako samosprávna stavovská organizácia nie je
oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím
osobám. V súvislosti s takýmto nesprávnym záverom Najvyššieho súdu je potrebné poukázať
na to, že S. neposkytla výklad ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím osobám,
ako sa mylne Najvyšší súd domnieva a ani nikdy tak neurobila vo vzťahu k sťažovateľovi.
Potvrdením zo dňa 09.03.2009 a následne potvrdením zo dňa 27. 05. 2010 predsedníctvom
S. vydalo v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii záväzné potvrdenie o forme
výkonu advokácie podľa § 12 tohto zákona a o skutočnosti, či advokát je samostatne
zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu, a teda predsedníctvo S. svojim
rozhodnutím deklaratórne potvrdilo, že JUDr. J. K. nie je samostatne zárobkovo činná
osoba v zmysle zákona o sociálnom poistení, a to v zmysle právomoci, ktorá bola
predsedníctvu S. zverená ustanovením § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii. Ustanovenie
§ 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii je potrebné chápať ako zákonné zverenie
právomoci, a to predsedníctvu komory, rozhodovať aj o skutočnosti, ktorá osoba z špeciálne
úzko vymedzenej skupiny osôb a to advokátov je alebo nie je samostatne zárobkovo činnou
osobou, v zmysle zákona o sociálnom poistení...»
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžso/31/2010
z 1. júla 2011 porušil jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základné právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru
tým, že potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 7 S/433/2010-40 z 9. júna 2010. Sťažovateľ považuje rozsudok najvyššieho súdu
za arbitrárny. Podľa názoru sťažovateľa ak je najvyšší súd toho názoru, že sťažovateľ je
samostatne zárobkovo činnou osobou pre účely zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), a teda že je
povinný odvádzať poistné a príspevky, tak v takom prípade je sťažovateľ znevýhodnený,
resp. diskriminovaný oproti ostatným advokátom, ktorí vykonávajú advokáciu ako fyzické
osoby. Najvyšší súd zastal názor, že sťažovateľ je pre účely zákona o sociálnom poistení
samostatne zárobkovo činnou osobou. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že sťažovateľ je
jediným spoločníkom a zároveň konateľom spoločnosti K., advokátska kancelária, s. r. o., v
mene a na účet ktorej poskytuje právne služby, ak by bol správny záver najvyššieho súdu,
došlo by k dvojitému odvádzaniu nemocenského a dôchodkového poistenia z jedného
dôvodu, ktorým by bolo poskytovanie právnych služieb jednou osobou. Takýto stav by
určite nebol v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a znevýhodňoval, resp. by
diskriminoval advokáta − konateľa „advokátskej“ obchodnej spoločnosti oproti advokátom,
ktorí vykonávajú advokáciu ako fyzické osoby. Tak by sa zaviedol z pohľadu systému
sociálneho poistenia nerovnaký prístup k poskytovaniu právnych služieb, pretože osoba
poskytujúca právne služby samostatne ako fyzická osoba by uhrádzala odvody
na nemocenské a sociálne poistenie iba raz a osoba vykonávajúca advokáciu ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným by odvádzala odvody na nemocenské a sociálne
poistenie sama ako fyzická osoba a z toho istého dôvodu by odvádzala odvody
na nemocenské poistenie aj spoločnosť s ručením obmedzeným poskytujúca právne služby
za zamestnávateľa, ako aj za zamestnanca, resp. za konateľa, ktorým môže a musí byť iba
advokát.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo JUDr. J. K., nar.: ..., bytom ..., K. podľa čl. 20 ods. 1., čl. 35 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a č. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, zo dňa 01. 07. 2011, sp. zn.: 7 Sžso/31/2010 porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 01. 07. 2011,
sp. zn.: 7 Sžso/31/2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
JUDr. J. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR, ktoré
je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. J. K. trovy právneho
zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet právneho zástupcu
JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/31/2010 z 1. júla 2011 za ústavne nekonformný, je to, že
podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu má arbitrárny charakter z dôvodu, že
v dôsledku tohto rozsudku je sťažovateľ povinný platiť odvody dvakrát z jedného právneho
titulu. V súlade s rozsudkom najvyššieho súdu má sťažovateľ platiť odvody jednak ako
konateľ „advokátskej“ spoločnosti s ručením obmedzeným, kde je jediným spoločníkom
a konateľom, a aj ako advokát fyzická osoba (samostatne zárobkovo činná osoba) aj napriek
tomu, že nie je oprávnený na samostatný výkon advokátskej činnosti ako fyzická osoba.
Takýmto postupom dochádza k dvojitému odvádzaniu nemocenského a dôchodkového
poistenia z jedného dôvodu. Tento stav diskriminuje sťažovateľa ako advokáta − konateľa
„advokátskej“ obchodnej spoločnosti oproti advokátom, ktorí vykonávajú advokáciu ako
fyzické osoby, ktorí platia odvody iba raz.
Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/31/2010
z 1. júla 2011 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade
najvyšší súd rozhodujúc v rámci správneho súdnictva o odvolaní proti rozsudku krajského
súdu č. k. 7 S/433/2010-40 z 9. júna 2010 vyslovil svoj právny názor a riadne aj
vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo potvrdil rozsudok krajského súdu,
ktorým bola žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia S. č. 322-8628-GC-
04/2009 z 3. decembra 2009 zamietnutá.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 7 Sžso/31/2010
z 1. júla 2011 okrem iného uviedol:
„... Zo spisov vyplýva, že predmetom súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovanej o predpísaní poistného na nemocenské poistenie, starobné
poistenie, invalidné poistenie, poistného do rezervného fondu solidarity a príspevkov
na starobné dôchodkové sporenie za obdobie február 2009, marec 2009, apríl 2009
máj 2009 a jún 2009.
Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že S., pobočka K. ako orgán oprávnený
rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa
§ 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodnutím zo 16. júna 2009,
číslo 704-3440151609-GC09/09-376 deklarovala, že samostatne zárobkovo činnej osobe
JUDr. J. K., nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
11. februára 2009. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2009.
Predmetom sporu v tomto konaní preto nemôže byť otázka zániku
povinného nemocenského a dôchodkového poistenia ku dňu 11. 2. 2009, pretože
táto bola už právoplatne vyriešená rozhodnutím S. zo 16. júna 2009, číslo 704-3440151609-
GC09/09-376.
Napriek uvedenej skutočnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existencia
oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom
v zozname advokátov vedenom S. až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto
zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu
pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky
poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm.
b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky
upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.
Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona
o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo
základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou
osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda
oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie S. A práve
vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom
poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.
Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti
môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť
advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie
advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti,
a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti
stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.
Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. marca 2010, sp. zn. 1 Sžso/7/2009 je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je
výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej
funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144 Ústavy SR). Vydaniu rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010, sp. zn. 1 Sžso/7/2009,
predchádzali iné rozhodnutia najvyššieho súdu v rovnakej skutkovej situácii (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2009, sp. zn. 7
Sžso/44/2009), ktoré považovali právny názor žalovanej za správny a tento považuje za
správny aj ďalšia rozhodovacia prax všeobecných súdov. Aj ústavný súd už v obdobnej veci
vyslovil, že „predmetný právny výklad najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by
odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru“(II.ÚS 508/2010-15).
V súvislosti so žalobcom uvádzaným stanoviskom resp. potvrdením S., najvyšší súd
poznamenáva, že uvedené sú jedným z podkladov rozhodnutia, pričom S. ako samosprávna
stavovská organizácia nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o
sociálnom poistení voči tretím osobám. Pokiaľ žalobca upozorňoval, že súd musí podľa §
135 ods. 2 OSP vychádzať z potvrdenia S., najvyšší súd podotýka, že v zmysle
vyššie uvedených záverov, práve rozhodnutie S. zo 16. júna 2009, číslo 704-3440151609-
GC09/09-376 je potrebné považovať za rozhodnutie o otázke vydané príslušným orgánom, z
ktorého súd vychádza.
K samotnej výške predpísaného poistného a príspevkov na starobné dôchodkové
sporenie žalobca nemal iné námietky, a preto sa odvolací súd, ktorý je rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný (§ 212 ods. 1 OSP), bližšie ňou nezaoberal.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu žalovanej a rozsudku
krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná dostatočne zistila skutkový stav
a krajský súd sa vysporiadal so všetkými právne významnými námietkami žalobcu.
Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu, boli
v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa
a s ktorými sa krajský súd náležité vysporiadal...“
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/31/2010
z 1. júla 2011 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné.
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil rozsudok
krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia S. č.
322-8628-GC-04/2009 z 3. decembra 2009 zamietnutá, pričom jeho závery možno
považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd
poznamenáva, že predmetom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/31/2010 z 1. júla
2011 nemohla byť otázka zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia
sťažovateľa ku 11. februáru 2009, pretože táto otázka bola už právoplatne vyriešená
rozhodnutím S. zo 16. júna 2009 č. 704-3440151609-GC09/09-376, proti ktorému
sťažovateľ nepodal odvolanie a ktoré v dôsledku toho nadobudlo právoplatnosť 27. júla
2009. Predmetom prieskumu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Sžso/31/2010 mohlo byť len rozhodnutie S. č. 322-8628-GC-04/2009 z 3. decembra 2009
o predpísaní poistného, pričom k samotnej výške predpísaného poistného sťažovateľ nemal
námietky. Sťažovateľom tvrdená skutočnosť o zániku povinného nemocenského a
dôchodkového poistenia ku 11. februáru 2009 bola právoplatne vyriešená rozhodnutím S.,
pobočky K. zo 16. júna 2009 č. 704-3440151609-GC09/09-376, proti ktorému sťažovateľ
nepodal odvolanie, čím sa sám zbavil možnosti preskúmania tohto rozhodnutia v rámci
správneho súdnictva.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho
sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade,
ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2012