Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 178/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., s. r.

o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na slobodu prejavu podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č.

zo 4. júla 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -17

z 26. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra

2012 doručená sťažnosť M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na slobodu prejavu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie

a retransmisiu (ďalej len „rada“) č. zo 4. júla 2011 a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -17 z 26. septembra

2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 8. januára 2011 v čase okolo 20:45 h bol

v rámci televíznej programovej služby J. odvysielaný program „Č.“ (ďalej len „program“),

ktorý bol približne v čase o 22:22 h prerušený programom „P.“ (ďalej len „p.“). Na základe

uvedeného jej bola 13. januára 2011 doručená výzva rady na predloženie záznamu z

vysielania tohto programu a následne 12. apríla 2011 jej bolo doručené oznámenie o začatí

správneho konania vo veci možného porušenia

o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“).

Podľa vyjadrenia sťažovateľky v rámci uvedeného správneho konania rada prijala

rozhodnutie č. zo 4. júla 2011 (ďalej len „rozhodnutie rady“), v ktorom

konštatovala, že uvedeným konaním sa sťažovateľka dopustila porušenia § 16 ods. 3

písm. i) zákona o vysielaní a retransmisii, pretože nezabezpečila, aby sa program

vo vysielaní televíznej programovej služby neprerušoval, ak citovaný zákon neustanovuje

inak. Za porušenie tejto povinnosti jej bola podľa § 67 ods. 4 zákona o vysielaní

a retransmisii uložená pokuta v sume 2 000 €.

Proti rozhodnutiu rady sa sťažovateľka odvolala, pričom o odvolaní rozhodol

najvyšší súd rozsudkom č. k. -17 z 26. septembra 2012 tak, že napadnuté

rozhodnutie rady potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že namiesto toho, aby ju rada vyzvala

na predloženie záznamu z vysielania prijatým rozhodnutím, zaslala jej len obyčajnú výzvu.

V tejto súvislosti sťažovateľka dodala: „Sťažovateľka má za to, že vyžiadanie Záznamu

z vysielania programu, bez toho, aby o tomto úkone rozhodla RVR ako kolektívny orgán

vykonaním hlasovania, nie je možné považovať za postup, ktorý by zaručoval dodržanie

právnej istoty sťažovateľky a rovnako tak dodržanie jej práva na spravodlivé súdne

konanie, súdnu a inú právnu ochranu...“

Sťažovateľka súčasne vyslovila názor, že nebola povinná predložiť rade uvedený

záznam z vysielania ako dôkaz pre ďalšie konanie. Podľa sťažovateľky je takýto charakter

donútenia neprípustný a navyše povýšený na zákon, o čom svedčí § 16 ods. 3 písm. l)

zákona o vysielaní a retransmisii. Sťažovateľka namietala, že tento záznam bola nútená

predložiť proti svojej vôli, a tým, že záznam odmietla predložiť, len realizovala výkon

svojho práva „neobviňovať samu seba“.

Sťažovateľka uviedla, že zákon o vysielaní a retransmisii počíta s tromi dôvodmi

prerušenia programu, a to vysielaním reklamy, telenákupu a mimoriadneho spravodajstva.

Sťažovateľka vyslovila presvedčenie, že program p. bol mimoriadnym spravodajstvom. V

tomto ohľade sa nestotožnila so závermi rady, ktoré považovala za účelovo prispôsobené

cieľu, nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a nezákonné. Podľa

názoru sťažovateľky odvysielaný komunikát o plese v opere spĺňal definíciu mimoriadneho

spravodajstva, pretože išlo o jedinečnú a významnú spoločenskú udalosť, ku ktorej

dochádza raz ročne. K uvedenému sťažovateľka dospela na základe gramatického a

logického výkladu pojmu mimoriadny.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o., B., na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a ods. 2) a Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a slobodu prejavu podľa Slovenskej

republiky porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní

pod sp. zn.: zo dňa 26. 9. 2012 a rozhodnutie Rady pre vysielanie

a retransmisiu zo dňa 4. 7. 2011, číslo RP/82/2011, v konaní vedenom pod spisovou

značkou , sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade

pre vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti

M. s. r. o., B., trovy konania podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo výške

323,51 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich

práv rozhodnutím rady vydaným v správnom konaní vedenom pod č. 242-PLO/O-

2085/2011, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa . Toto

ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach a preskúmavajúcich aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa

na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

Z namietaného rozhodnutia rady je zrejmé, že podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní

a retransmisii mala sťažovateľka možnosť proti tomuto rozhodnutiu podať na najvyššom

súde opravný prostriedok. Sťažovateľka svoje právo využila a na základe podaného

„odvolania“ rozhodnutie rady preskúmal najvyšší súd, ktorý rozsudkom č. k. 6 Sž/28/2011-

17 z 26. septembra 2012 napadnuté rozhodnutie potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že

na preskúmanie rozhodnutia rady bol v prvom rade povolaný najvyšší (odvolací) súd,

ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmať

rozhodnutie rady v danej veci. Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (obdobne napr. , , ).

Z totožného dôvodu ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka

namietala procesný postup rady v súvislosti s vyžiadaním záznamu z vysielania programu,

a to formou výzvy; ako aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala, že v rámci

zásady „neobviňovať samu seba“ nebola povinná rade požadovaný záznam predložiť.

Ústavný súd zistil, že tieto námietky sťažovateľka nepredostrela v rámci odvolacieho

konania, ale prvýkrát ich predostrela až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že z princípu subsidiarity

limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že

v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľka ochranu svojich základných

práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až

následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľka v rámci ochrany svojich

základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú

mohla predniesť, avšak nepredniesla v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej

posúdenie nemá právomoc (, , ).

Keďže sťažovateľka v rámci odvolacieho konania predmetnú argumentáciu

neuplatnila, ale prvýkrát ju uplatnila až v rámci konania pred ústavným súdom,

pridržiavajúc sa svojej judikatúry, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojho základného

práva podľa , základného práva podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -17

z 26. septembra 2012.

Ako už ústavný súd uviedol, predmetným rozhodnutím najvyšší súd v rámci

odvolacieho konania potvrdil rozhodnutie rady vydané v správnom konaní.

Rozhodnutím rady bolo vyslovené, že sťažovateľka porušila § 16 ods. 3 písm. i)

zákona o vysielaní a retransmisii, pretože nezabezpečila, aby sa program vo vysielaní

televíznej programovej služby neprerušoval, ak citovaný zákon neustanovuje inak.

Za porušenie tejto povinnosti jej bola podľa § 67 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii

uložená pokuta v sume 2 000 €. V označenom rozhodnutí rada argumentovala tým, že

program spĺňal definíciu programu, ktorý možno prerušiť. Odvolávajúc sa na znenie zákona

o vysielaní a retransmisii rada konštatovala, že p., ktorými bol prerušený program, spĺňa

definíciu programu, ktorý možno prerušiť, a preto ho nemožno považovať za reklamu alebo

telenákup. Vzhľadom na to, že zákon o vysielaní a retransmisii neobsahuje definíciu pojmu

mimoriadne spravodajstvo, rada v súvislosti s vystihnutím podstaty tohto pojmu okrem

iného uviedla: „Predmetom mimoriadneho spravodajstva sú teda také udalosti, ktoré sa

stali náhle, resp. neplánovane (teda mimoriadne)... Jedná sa o informácie, ktorých

odvysielanie je vo verejnom záujme a sú natoľko závažné a pre spoločnosť prínosné, že

odôvodňujú mimoriadne prerušenie programu (napr. čerstvá informácia o náhlej živelnej

pohrome) a ich neskoršie odvysielanie by výraznou mierou znížilo ich hodnotu. Nakoľko

však takéto prerušenie programu možno označiť za výnimočné, musí byť realizované len

v nevyhnutnom čase.“ Na základe toho rada uzavrela, že program p. nebol mimoriadnym

spravodajstvom ani inou zákonnou výnimkou, ktorou možno prerušiť vysielaný program, a

keďže k prerušeniu programu došlo, sťažovateľka porušila § 16 ods. 3 písm. i) zákona o

vysielaní a retransmisii. Za porušenie tejto povinnosti rada uložila sťažovateľke pokutu v

sume 2 000 €. Uloženie pokuty odôvodnila s poukazom na § 64 ods. 2 zákona o vysielaní

a retransmisii tým, že sťažovateľka sa uvedeného porušenia zákona dopustila potom, ako jej

rozhodnutím rady č. z 13. apríla 2010, právoplatným 13. mája 2010, bola podľa

§ 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii uložená sankcia – upozornenie

na porušenie zákona.

Rozhodnutie rady napadla sťažovateľka opravným prostriedkom, v ktorom dôvodila,

že rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

a zároveň je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Sťažovateľka predovšetkým nesúhlasila s definíciou mimoriadneho spravodajstva tak, ako

tento pojem ustálila rada, a zároveň namietala uloženie pokuty poukazujúc na to, že proti

rozhodnutiu rady č. z 13. apríla 2010, ktoré bolo v aktuálnom prípade

podkladom na uloženie sankcie (pokuty), bola na Krajskom súde v Bratislave podaná

žaloba, pričom o žalobe nebolo právoplatne rozhodnuté.

Najvyšší súd po preskúmaní rozhodnutia rady zaujal k relevantným námietkam

sťažovateľky tento právny názor:

«Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa ohľadne nesprávneho

právneho posúdenia daného skutkového stavu, ktorý bol podľa jeho názoru v dostatočnej

miere správne zistený a na ktorý správny orgán aplikoval správne ustanovenie

vzťahujúceho sa právneho predpisu... Zistený skutkový stav nenamietal ani samotný

navrhovateľ, sporným však ostal výklad ust. § 16 ods. 3 písm. i) zákona o vysielaní a

retransmisii... Z obsahu odvolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva jednak tá skutočnosť,

že odporca sa dôsledne vysporiadal so všetkými aspektmi vysielaného komunikátu vo

vzťahu k zneniu ust. § 35 ods. 6 citovaného zákona, z pohľadu, či sa nejedná o reklamu

alebo telenákup. Keďže odporca dospel k záveru, že vysielaný komunikát P. tvoril svojím

obsahom jeden uzavretý celok a tým naplnil definíciu programu podľa ust. § 3 písm. i)

citovaného zákona, sa vylúčilo, že by šlo o reklamu alebo telenákup, keďže tieto sú

doplnkovými vysielaniami, odporca zameral svoju pozornosť na výklad pojmu mimoriadne

spravodajstvo, keďže ním možno prerušiť vysielanie na základe zákona. Absencia zákonnej

definície „mimoriadneho spravodajstva“ dáva priestor na výklad orgánov aplikácie práva,

kedy správny orgán tento pojem vyloží z pohľadu ústavne chránených základných zásad

právneho štátu, účelu zákona, prípadne konkrétnej aplikovanej normy ako i s ohľadom

na okolnosti konkrétneho prípadu. Pri výklade tohto pojmu správny orgán nevybočil z

medzí významu pripísanému synonymickým slovníkom danému slovu „mimoriadny“ a

použitie ďalších kritérií pre lepšiu interpretáciu pojmu „mimoriadne spravodajstvo“ možno

považovať za logický záver s ohľadom na skutkový stav ako i účel a predmet zákona

o vysielaní a retransmisii, ktorého záverom je, že odvysielaný komunikát nespĺňal kritériá

mimoriadneho spravodajstva, čo aj vo svojom rozhodnutí odporca podľa názoru

odvolacieho súdu primerane a náležité odôvodnil...

Odvolací súd sa ďalej nestotožnil ani s názorom navrhovateľa ohľadne straty

opodstatnenia odôvodnenia o výške uloženej sankcie v odvolaním napadnutom rozhodnutí,

pretože v prípade vyhovenia žalobe podanej proti rozhodnutiu o uložení sankcie

upozornenie pre porušenie zákona č. zo dňa 13. 4. 2010, ktorého uloženie bolo

predpokladom pre postup podľa ust. § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii sa nič

nezmení na skutočnosti, že v čase uloženia sankcie pre opätovné porušenie zákona

navrhovateľom skutkom, ktorý je vymedzený vo výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia

bola podmienka uvedená v ust. § 64 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého pokutu rada

uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej

služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj

napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť, splnená. V tejto

súvislosti upriamuje odvolací súd pozornosť na ust. § 250l ods. 1 v spojení s ust. § 250i

ods. 1 , podľa ktorého je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase

vydania napadnutého rozhodnutia. Keďže v čase jeho vydania bola navrhovateľom

opakovane porušená uvedená povinnosť, nemôže súd v rámci prieskumu predmetnej veci

brať na uvedenú námietku ohľad.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia

všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, , ,

).

Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

( ) vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne , , , ).

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia najvyššieho súdu obsiahnutá v odôvodnení

namietaného rozhodnutia obsahuje dostatok relevantných informácií a dôvodov na jeho

výrok, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie rady.

Ako je z obsahu sťažovateľkinho opravného prostriedku zrejmé, táto v ňom

predostrela dve námietky, a teda nesúhlasila s definíciou rady týkajúcou sa pojmu

mimoriadne spravodajstvo a zároveň namietala, že rozhodnutie rady č.

z 13. apríla 2010 nemohlo byť podkladom na uloženie pokuty v tomto prípade, pretože bolo

napadnuté žalobou v rámci správneho súdnictva a o tejto žalobe nebolo dosiaľ právoplatne

rozhodnuté. Podľa názoru ústavného súdu právne úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa oboch

sťažovateľkiných argumentov je potrebné považovať za odôvodnené a nevybočujúce

z rámca zákonných limitov. Najvyšší súd v súvislosti s pojmom mimoriadne spravodajstvo

dodal, že práve z dôvodu absencie zahrnutia tohto pojmu do zákona sa vytvoril priestor

pre orgán aplikácie práva – radu, ktorá tento pojem interpretovala akceptovateľným

spôsobom. Ten podľa názoru najvyššieho súdu a zároveň aj podľa názoru ústavného súdu

vyústil do prijatia logického záveru, pri ktorom sa potreba ingerencie zo strany ústavného

súdu javí ako zbytočná.

Aj pokiaľ ide o druhú z „odvolacích“ námietok sťažovateľky, a teda uloženie

pokuty, podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd aj s touto otázkou dostatočne

vysporiadal a zaujal k nej názor súladný s a medzinárodnými dohovormi. V tejto

súvislosti najvyšší súd dodal, že v zmysle § 250l ods. 1 v spojení s § 250i ods. 1

(ďalej len „OSP“) bol preňho rozhodujúci skutkový stav,

ktorý tu bol v čase prijatia jeho rozhodnutia. Tento skutkový stav svedčil jednoznačne

o tom, že v rozhodujúcom čase bola rozhodnutím rady č. z 13. apríla 2010

uložená sťažovateľke sankcia – upozornenie na porušenie zákona. Proti tomuto rozhodnutiu,

ktoré bolo podkladom na uloženie pokuty v namietanom prípade, sa nebolo možné odvolať

[§ 64 ods. 1 písm. a) a ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii]. Označené rozhodnutie však

bolo preskúmateľné súdom, a to postupom podľa a násl. , v rámci ktorého

všeobecné súdy preskúmavajú aj zákonnosť postupov a rozhodnutí správnych orgánov,

proti ktorým zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stali právoplatnými (§ 247 ods. 3

). Uvedenú možnosť sťažovateľka využila a proti právoplatnému rozhodnutiu rady

podala žalobu, o ktorej v čase podania odvolania nebolo právoplatne rozhodnuté. Toto

zistenie však nemení nič na tom, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu bol skutkový stav

taký, že sťažovateľke bola právoplatným rozhodnutím rady č. z 13. apríla 2010

uložená sankcia – upozornenie na porušenie zákona, ktorá sa následne v správnom konaní,

ktorého výsledkom bolo prijatie rozhodnutia rady č. zo 4. júla 2011, stala

podkladom na uloženie pokuty, keďže sťažovateľka aj napriek písomnému upozorneniu

rady opakovane porušila povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. i) zákona o vysielaní

a retransmisii.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v namietanom rozsudku vychádzal

zo skutkového stavu zisteného správnym orgánom, dôkladným spôsobom vysvetlil svoje

myšlienkové pochody, ktoré doplnil právnymi úvahami vychádzajúcimi z relevantnej

právnej úpravy a nevybočujúcimi zo zákonného rámca.

Preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu č. k. -17 z 26. septembra 2012

ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu,

ktorý by nemal oporu v zákone. Tým ústavný súd zároveň nezistil žiadne dôvody na možné

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie jej základného práva na slobodu

prejavu podľa predmetným rozsudkom najvyššieho súdu.

K naznačenému ústavný súd uvádza, že o prípadnom porušení tohto základného práva by

bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného (najvyššieho) súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením (obdobne

, , , ), čo sa v danom prípade

podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť

v tejto časti je potrebné vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju ústavný súd už

na predbežnom prerokovaní podľa z tohto dôvodu

odmietol.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľky, ktoré vyplynuli zo sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013