Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 441/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej

obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ

a advokát Mgr. P. Ď., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013

doručená a 16. júla 2013 doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. apríla 2013.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že rozhodnutím správneho

orgánu – Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) sp. zn. zo 7. júna

2011 bola sťažovateľke za porušenie povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 4 písm. a) zákona

č. o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní

a retransmisii“), konkrétne tým, „že dňa 05. 12. 2010 o cca 16:12 hod a dňa 10. 12. 2010

o cca 22.30 hod. odvysielal v rámci televíznej programovej služby J. reklamný šot na liek

Oscillococcinum, pri ktorom došlo k nezabezpečeniu, aby reklama na liek obsahovala

jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku

obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku“, v zmysle

§ 64 ods. 1 písm. d) a § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii uložená pokuta

v sume 3 320 €. K uloženiu tejto sankcie došlo potom, ako bola sťažovateľka v minulosti

rozhodnutím rady sp. zn. z 23. septembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť

9. októbra 2008, na porušenie rovnakej povinnosti (v súvislosti s iným liekom, pozn.)

upozornená.

Na základe opravného prostriedku sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 25. apríla 2012 rozhodnutie rady sp. zn. zo 7. júna 2011

zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „zo znenia

výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dostatočný opis skutku, ktorým sa navrhovateľ

dopustil porušenia právnej povinnosti..., za ktoré porušenie mu rada uložila pokutu...“, čo

spôsobuje „nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia, majúceho za

následok nezákonnosť rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť“. V tomto rozhodnutí

najvyšší súd zároveň poukázal na to, že o obsahovo identickej veci sťažovateľky rozhodol aj

rozsudkom sp. zn. , , zo 14. decembra 2011, ktorým

zrušil rozhodnutia rady sp. zn. , a RP 73/2011 z 21. júna 2011 a vec

jej vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že vzhľadom na to, že správne delikty patria

do kategórie trestných obvinení, v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru treba pri nedostatku

špeciálnej právnej úpravy v oblasti správneho trestania za pokračujúci správny delikt

na základe analógie aplikovať pravidlá na ukladanie trestu za pokračujúci delikt zakotvené

v . V závere rozsudku sp. zn. z 25. apríla 2012 najvyšší súd

uviedol, že „v ďalšom konaní bude úlohou odporkyne jasne určiť kritériá používané pre

stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť hranice, v ktorých by sa mal

trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať. Zároveň bude povinnosťou odporkyne...

prihliadnuť na skutočnosť, že zo strany navrhovateľa išlo o pokračujúci správny delikt.“.

Následne rada opätovne rozhodnutím sp. zn. z 10. júla 2012 rozhodla,

že sťažovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 33 ods. 4 písm. a) zákona o vysielaní

a retransmisii tým, «že dňa 5. 12. 2010 o cca 16:12 hod. a dňa 10. 12. 2010 o cca 22:30

hod. odvysielal v rámci programovej služby J. reklamný šot na liek Oscillococcinum, počas

ktorého sa po dobu cca 3 sekundy v dolnej časti obrazovky zobrazila textová informácia,

cit.: „Pred užitím lieku si pozorne prečítajte príbalovú informáciu alebo sa poraďte so

svojím lekárom alebo lekárnikom.“, pričom v dôsledku krátkej doby zobrazenia a slabej

čitateľnosti uvedenej textovej informácie nebolo zabezpečené, aby reklama na liek

obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom

použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku.»,

za čo jej podľa § 64 ods. 1 písm. d) a § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii

uložila pokutu v sume 3 319 €. V súvislosti s úlohami zadanými najvyšším súdom rada

(okrem iného) uviedla, že stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie, t. j. výzvy,

nie je možné určiť paušálne. Pre posúdenie tejto otázky je potrebné skúmať viaceré kritériá,

ktorým sú najmä veľkosť a umiestnenie písma textu výzvy, jeho kontrast s podkladom,

na ktorom sa nachádza, rozsah celkovo zobrazovaného textu, existencia skutočností, ktoré

by mohli rozptyľovať pozornosť diváka, a iné. Vychádzajúc z uvedených kritérií, ale

aj zo skorších rozhodnutí najvyššieho súdu vydaných vo veciach vedených

pod sp. zn. , a sp. zn. rozhodla rada aj v danom

prípade. Rada opätovne poukázala na to, že k rovnakému porušeniu povinnosti

sťažovateľkou došlo ešte v r. 2008, a preto opakované porušenie zákonnej povinnosti

hodnotila ako „nový správny delikt“, pričom analogicky vychádzala z ustanovení § 122

ods. 10 a 13 upravujúcich definíciu pokračovacieho trestného činu.

Pri opätovnom preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 24. apríla 2013 rozhodnutie rady sp. zn.

z 10. júla 2012 potvrdil.

Sťažovateľka namieta, že uvedeným potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu boli

porušené jej základné práva podľa a 2 a právo podľa

dohovoru, pretože ním „došlo k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych

predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s , t. j. z ústavného hľadiska je neospravedlniteľná,

neudržateľná a v konečnom dôsledku by viedla k odmietnutiu spravodlivosti“.

Sťažovateľka argumentuje tým, že v ďalšom konaní bolo povinnosťou najvyššieho

súdu skúmať, či rada postupovala v súlade so záväzným právnym názorom najvyššieho

súdu vyjadreným v jeho prvom rozhodnutí, a vymedzila kritériá na určenie jasnosti

a zrozumiteľnosti výzvy s prihliadnutím na to, že rýchlosť čítania priemerného diváka je

predovšetkým otázkou odborného/znaleckého posúdenia, ktoré v danom prípade vykonané

nebolo. Namiesto toho najvyšší súd len konštatoval, že potom, ako sa (tiež) oboznámil

s obsahom záznamu vysielania, považoval za preukázané, že zákonná výzva na pozorné

prečítanie príbalovej informácie o lieku bola nejednoznačná a nezrozumiteľná.

Na „odvolaciu“ námietku sťažovateľky, že rada o vzhliadnutí odvysielaného záznamu

nevyhotovila riadnu zápisnicu, čo zakladá nepreskúmateľnosť jej rozhodnutia, najvyšší súd

neprihliadol, pretože bola uplatnená po uplynutí zákonnej lehoty vyplývajúcej

z koncentračnej zásady konania.

Podľa názoru sťažovateľky sa rada neriadila záväzným právnym názorom

najvyššieho súdu vyjadreným v jeho prvom rozhodnutí, ani pokiaľ ide o skutočnosť, že v jej

prípade išlo o pokračujúci správny delikt vo vzťahu k obsahovo identickej veci

sťažovateľky, o ktorej rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. , ,

zo 14. decembra 2011. Túto skutočnosť najvyšší súd vo svojom (druhom)

potvrdzujúcom rozsudku nezohľadnil, a tým, že bez náležitého odôvodnenia rozhodol

odlišným spôsobom ako v skoršej skutkovo i právne totožnej veci, porušil aj princíp právnej

istoty, resp. princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka v petite doplnenej sťažnosti z 11. júla 2013 žiadala, aby ústavný súd

v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla 2013

bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla 2013.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Keďže sťažovateľke je známa (, , ,

a iné) judikatúra ústavného súdu týkajúca sa nielen jeho možných zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci, ale aj

zjednocovania rozhodovacej praxe všeobecných súdov, v danom prípade nepovažoval

za potrebné túto duplicitne citovať. Ústavný súd však pripomína, že vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu ten-ktorý všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

).

Ústavný súd konštatuje, že podstata sťažnostných námietok spočíva v nespokojnosti

sťažovateľky s tým, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 24. apríla 2013

potvrdil rozhodnutie rady sp. zn. z 10. júla 2012 bez toho, aby trval

na právnych záveroch svojho predchádzajúceho rozsudku sp. zn. z 25. apríla

2012, ktorým zrušil rozhodnutie rady sp. zn. zo 7. júna 2011, pretože

„zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dostatočný opis skutku, ktorým sa

navrhovateľ dopustil porušenia právnej povinnosti..., za ktoré porušenie mu rada uložila

pokutu...“, pričom uviedol, že „v ďalšom konaní bude úlohou odporkyne jasne určiť

kritériá používané pre stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť hranice,

v ktorých by sa mal trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať. Zároveň bude povinnosťou

odporkyne... prihliadnuť na skutočnosť, že zo strany navrhovateľa išlo o pokračujúci

správny delikt.“. V súvislosti s touto druhou úlohou si sťažovateľka myslí, že išlo o odkaz

na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. , ,

zo 14. decembra 2011, ktorým rozhodol o jej obsahovo identickej veci. Sťažovateľka je

toho názoru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu jej nebola poskytnutá

spravodlivá súdna ochrana pred nezákonným postupom a rozhodnutím správneho orgánu.

Vychádzajúc z už uvedených mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s relevantnou časťou odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že

žalovaný správny orgán v predmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných

právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových okolností relevantných

pre vydanie rozhodnutia, riadne zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval v súčinnosti

s účastníkom konania – navrhovateľom a v konaní sa nedopustil ani takej vady, ktorá by

mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, pričom postupoval v intenciách názoru

najvyššieho súdu vysloveného v rozhodnutí, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie Rady,

vydané v predmetnom správnom konaní, zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu za súladné so zákonom...

Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že zo znenia výroku napadnutého

rozhodnutia vyplýva opis skutku, ktorým sa navrhovateľ dopustil porušenia právnej

povinnosti ustanovenej v , , za ktoré porušenie

mu Rada uložila pokutu...

Z identifikačných znakov opisu skutku v danej veci podľa názoru senátu najvyššieho

súdu jednoznačne vyplýva, že žalovaný správny orgán náležite vymedzil skutok, ktorým

malo dôjsť k porušeniu zákonnej povinnosti tak, že tento skutok nemôže byť zameniteľný

s iným skutkom a taktiež navrhovateľovi bolo z neho zrejmé, čo sa mu kladie za vinu a za čo

sa mu ukladá sankcia, ktorá skutočnosť vyplýva aj z jeho odvolania a vyjadrení.

Z uvedených dôvodov súd nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že výrok napadnutého

rozhodnutia trpí nezákonnosťou, pretože neobsahuje skutkovú vetu, ktorá by určila, v čom

presne došlo k údajnému porušeniu zákona zo strany vysielateľa. V danej súvislosti súd

poukazuje tiež na to, že, výrok rozhodnutia musí byť zrozumiteľný vystihujúci základné

prvky zákonného porušenia právnej povinnosti s tým, že podrobný opis priebehu skutkového

deja, ktorým sa vysielateľ dopustil porušenia povinnosti je správny orgán povinný uviesť

s dôvodmi svojho sankčného postupu v odôvodnení rozhodnutia. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Rada porušenie právnej povinnosti, za ktorú

navrhovateľa sankcionovala aj náležité zdôvodnila, správne interpretujúc zákonné

ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii na vec sa vzťahujúcich. Z uvedených dôvodov

najvyšší súd odvolaciu námietku navrhovateľa, ktorou namietal vady výroku a jeho rozpor

s odôvodnením rozhodnutia, nepovažoval za dôvodnú...

Najvyšší súd nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že v rozhodnutí Rady o uložení

pokuty chýba systematika a určenie hraníc, v ktorých by sa mal trestaný vysielateľ

v budúcnosti pohybovať, aby spĺňal všetky zákonné podmienky predmetného ustanovenia,

s poukazom na to, že Rada v iných obdobných konaniach správne konanie zastavila, ktorým

postupom Rada popiera jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp

právnej istoty.

Senát najvyššieho súdu v danom prípade dospel k názoru, že Rada v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia sa vyporiadala s úlohou uloženou jej najvyšším súdom

v zrušujúcom rozhodnutí, v zmysle ktorej úlohou Rady v tomto konaní bolo podať presné

objasnenie kritérií používaných pre stanovenie nevyhnutnej dĺžky zobrazenia informácie

a určiť hranice, v ktorých by sa mal trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať, keď

konštatovala, že nie je možné určiť potrebnú dĺžku zobrazenia textovej informácie paušálne,

teda všeobecne pre všetky prípady zobrazovania výzvy pri vysielaní reklamných šotov podľa

§ 33 ods. 4 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, keďže posúdenie tejto otázky je vždy

závislé od viacerých kritérií, ktoré sú vždy dané individuálne konkrétnym prípadom...

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v danom prípade žalovaný správny orgán

postupoval nezákonným spôsobom pri ukladaní sankcie, keď skutok posudzoval samostatne

a bola mu zaň i uložená samostatná pokuta, čím postupoval v rozpore s názorom

najvyššieho súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí, súd sa nestotožnil ani s touto jeho

námietkou... Povinnosťou Rady je síce v administratívnom trestaní postupovať analógia

lexis podľa trestnoprávnej úpravy, čo však neznamená, že v tomto konaní postupuje výlučne

podľa trestnoprávnych predpisov nerešpektujúc platnú právnu úpravu, ktorou zákonodarca

upravuje postavenie a úlohy Rady, predovšetkým zákon o vysielaní a retransmisie. Pokiaľ

teda Rada v uvedenom konaní rozhodla samostatným rozhodnutím z dôvodu, že postupovala

v intenciách právnej normy § 64 ods. 7 zákona o vysielaní a retransmisii nemožno súhlasiť

s tvrdením navrhovateľa, že konala a rozhodla v rozpore s názorom najvyššieho súdu

vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí, s poukazom na to, že najvyšší súd zrušil rozhodnutia

Rady a vec jej vrátil na ďalšie konania v rôznych časových úsekoch...

Pokiaľ navrhovateľ na pojednávaní súdu vzniesol námietku, ktorou doplnil dôvody

uvedené v jeho opravnom prostriedku, pre ktoré rozhodnutie Rady považoval za nezákonné,

a ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia Rady z dôvodu, že nevymedzila ani, aké kritéria

by mal spĺňať priemerný divák, a súčasne, že Rada nedodržala proces dokazovania, v ktorej

súvislosti dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.

, najvyšší súd nemohol na tieto námietky prihliadnuť, pretože navrhovateľ nimi

rozšíril dôvody nezákonnosti namietané v opravnom prostriedku po uplynutí zákonnej

lehoty ustanovenej v , keďže navrhovateľ môže rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia rozšíriť len v zákonnej lehote v zmysle v

spojení s 250l ods. 2

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa

“

Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd pri opätovnom preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu sám zhodnotil, že rada postupovala v intenciách právneho

názoru vysloveného v jeho predchádzajúcom rozhodnutí. Ústavný súd konštatuje, že

najvyšší súd primeraným spôsobom reagoval na všetky námietky sťažovateľky uplatnené

ako v jej opravnom prostriedku, tak aj na pojednávaní konanom 24. apríla 2013 (tieto sú

v podstate totožné so sťažnostnými námietkami, pozn.), svoj právny záver riadne odôvodnil,

pričom tento je preskúmateľný, logický a vychádzajúci z aplikácie príslušných ustanovení

Správneho poriadku, a zákona o vysielaní a retransmisii, nie je zjavne

neodôvodnený ani arbitrárny, a preto je ústavne udržateľný.

Na doplnenie ústavný súd uvádza, že hoci súhlasí s názorom Európskeho súdu

pre ľudské práva, že vzhľadom na to, že administratívne sankcionovanie má trestnoprávny

charakter, treba pri mlčaní zákona analogicky vychádzať z , aj tu treba

mať na zreteli primeranosť jeho použitia vzhľadom na konkrétne okolnosti toho-ktorého

prípadu.

Podľa § 64 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti uloženej

týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona...

d) pokutu...

Podľa § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii sankciu podľa odseku 1 písm. d)

rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3

a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť...

Pri administratívnom trestaní je na použitie analógie podľa nutné

skúmať to, či sa vysielateľ v minulosti dopustil rovnakého porušenia povinnosti uloženej

mu zákonom o vysielaní a retransmisii [v danom prípade podľa § 33 ods. 4 písm. a) zákona

o vysielaní a retransmisii, pozn.], pričom na prijatie záveru, že pokračuje v porušovaní

zákonom ustanovenej povinnosti, sa vyžaduje, aby medzi jednotlivými porušeniami bola

blízka (krátka) časová súvislosť; spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov, resp. mesiacov.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka rovnakú povinnosť porušila aj v minulosti

(18. apríla 2008), na čo bola upozornená rozhodnutím rady (ktoré nadobudlo právoplatnosť

9. októbra 2008), ktoré je jedným z druhov sankcií ustanovených § 64 ods. 1 zákona

o vysielaní a retransmisii, pri správnom aplikovaní analógie podľa

nemohlo byť konanie sťažovateľky, ktorého sa dopustila „dňa 05. 12. 2010 o cca 16:12 hod

a dňa 10. 12. 2010 o cca 22.30 hod.“, posúdené ako pokračovanie v porušovaní tejto

povinnosti pre značný časový odstup medzi nimi.

Porušenie, ktorého sa sťažovateľka dopustila „dňa 05. 12. 2010 o cca 16:12 hod

a dňa 10. 12. 2010 o cca 22.30 hod.“, bolo posudzované ako „pokračujúci správny delikt“

vo vzťahu k porušeniu rovnakej povinnosti, ktorej sa dopustila až následne, t. j. 22. januára

2011, 14. februára 2011 a 19. februára 2011, ako to vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. , , zo 14. decembra 2011, ktorým zrušil

rozhodnutie rady sp. zn. , a RP 73/2011 z 21. júna 2011.

Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že napadnutým

rozhodnutím najvyšší súd rozhodol odlišným spôsobom ako v jej skoršej skutkovo i právne

totožnej veci, pričom porušil aj princíp právnej istoty, resp. princíp predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím

vlastným (m. m. , ).

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť

sťažovateľky je zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením jej základných práv

podľa a 2 a práva podľa dohovoru, a preto ju ako takú podľa

odmietol. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd upozorňuje právneho zástupcu sťažovateľky,

že jednou z osobitných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom je aj

kópia právoplatného rozhodnutia, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody

sťažovateľky ( ).

Rozhodnutie získané z verejne prístupnej databázy všeobecného súdu (resp. z inej

databázy), ktoré nespĺňa formálne a obsahové požiadavky rozhodnutia podľa ustanovení

príslušného procesného kódexu ani riadne vyznačenie dátumu nadobudnutia jeho

právoplatnosti, nemožno považovať za zodpovedajúce požiadavke ustanovenej § 50 ods. 2

.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme

klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady (). Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podaní sťažovateľky nie je ústavný súd povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký

postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (,

, ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013