Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 441/2013
PDF · 251.17 KB
No categories available
III. ÚS 441/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej
obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ
a advokát Mgr. P. Ď., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž/19/2012 z 24. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013
doručená a 16. júla 2013 doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Sž/19/2012 z 24. apríla 2013.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že rozhodnutím správneho
orgánu – Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) sp. zn. RP/48/2011 zo 7. júna
2011 bola sťažovateľke za porušenie povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 4 písm. a) zákona
č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní
a retransmisii“), konkrétne tým, „že dňa 05. 12. 2010 o cca 16:12 hod a dňa 10. 12. 2010
o cca 22.30 hod. odvysielal v rámci televíznej programovej služby J. reklamný šot na liek
Oscillococcinum, pri ktorom došlo k nezabezpečeniu, aby reklama na liek obsahovala
jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku
obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku“, v zmysle
§ 64 ods. 1 písm. d) a § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii uložená pokuta
v sume 3 320 €. K uloženiu tejto sankcie došlo potom, ako bola sťažovateľka v minulosti
rozhodnutím rady sp. zn. RL/46/2008 z 23. septembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť
9. októbra 2008, na porušenie rovnakej povinnosti (v súvislosti s iným liekom, pozn.)
upozornená.
Na základe opravného prostriedku sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 6 Sž/22/2011 z 25. apríla 2012 rozhodnutie rady sp. zn. RP/48/2011 zo 7. júna 2011
zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „zo znenia
výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dostatočný opis skutku, ktorým sa navrhovateľ
dopustil porušenia právnej povinnosti..., za ktoré porušenie mu rada uložila pokutu...“, čo
spôsobuje „nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia, majúceho za
následok nezákonnosť rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť“. V tomto rozhodnutí
najvyšší súd zároveň poukázal na to, že o obsahovo identickej veci sťažovateľky rozhodol aj
rozsudkom sp. zn. 6 Sž/19/2011, 6 Sž 23/2011, 6 Sž/27/2011 zo 14. decembra 2011, ktorým
zrušil rozhodnutia rady sp. zn. RP/64/2011, RP/53/2011 a RP 73/2011 z 21. júna 2011 a vec
jej vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že vzhľadom na to, že správne delikty patria
do kategórie trestných obvinení, v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru treba pri nedostatku
špeciálnej právnej úpravy v oblasti správneho trestania za pokračujúci správny delikt
na základe analógie aplikovať pravidlá na ukladanie trestu za pokračujúci delikt zakotvené
v Trestnom zákone. V závere rozsudku sp. zn. 6 Sž/22/2011 z 25. apríla 2012 najvyšší súd
uviedol, že „v ďalšom konaní bude úlohou odporkyne jasne určiť kritériá používané pre
stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť hranice, v ktorých by sa mal
trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať. Zároveň bude povinnosťou odporkyne...
prihliadnuť na skutočnosť, že zo strany navrhovateľa išlo o pokračujúci správny delikt.“.
Následne rada opätovne rozhodnutím sp. zn. RP/038/2012 z 10. júla 2012 rozhodla,
že sťažovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 33 ods. 4 písm. a) zákona o vysielaní
a retransmisii tým, «že dňa 5. 12. 2010 o cca 16:12 hod. a dňa 10. 12. 2010 o cca 22:30
hod. odvysielal v rámci programovej služby J. reklamný šot na liek Oscillococcinum, počas
ktorého sa po dobu cca 3 sekundy v dolnej časti obrazovky zobrazila textová informácia,
cit.: „Pred užitím lieku si pozorne prečítajte príbalovú informáciu alebo sa poraďte so
svojím lekárom alebo lekárnikom.“, pričom v dôsledku krátkej doby zobrazenia a slabej
čitateľnosti uvedenej textovej informácie nebolo zabezpečené, aby reklama na liek
obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom
použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku.»,
za čo jej podľa § 64 ods. 1 písm. d) a § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii
uložila pokutu v sume 3 319 €. V súvislosti s úlohami zadanými najvyšším súdom rada
(okrem iného) uviedla, že stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie, t. j. výzvy,
nie je možné určiť paušálne. Pre posúdenie tejto otázky je potrebné skúmať viaceré kritériá,
ktorým sú najmä veľkosť a umiestnenie písma textu výzvy, jeho kontrast s podkladom,
na ktorom sa nachádza, rozsah celkovo zobrazovaného textu, existencia skutočností, ktoré
by mohli rozptyľovať pozornosť diváka, a iné. Vychádzajúc z uvedených kritérií, ale
aj zo skorších rozhodnutí najvyššieho súdu vydaných vo veciach vedených
pod sp. zn. 3 Sž/11/2008, 3 Sž 52/2009 a sp. zn. 2 Sž 3/2009 rozhodla rada aj v danom
prípade. Rada opätovne poukázala na to, že k rovnakému porušeniu povinnosti
sťažovateľkou došlo ešte v r. 2008, a preto opakované porušenie zákonnej povinnosti
hodnotila ako „nový správny delikt“, pričom analogicky vychádzala z ustanovení § 122
ods. 10 a 13 Trestného zákona upravujúcich definíciu pokračovacieho trestného činu.
Pri opätovnom preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 6 Sž/19/2012 z 24. apríla 2013 rozhodnutie rady sp. zn. RP/038/2012
z 10. júla 2012 potvrdil.
Sťažovateľka namieta, že uvedeným potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu boli
porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože ním „došlo k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych
predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou, t. j. z ústavného hľadiska je neospravedlniteľná,
neudržateľná a v konečnom dôsledku by viedla k odmietnutiu spravodlivosti“.
Sťažovateľka argumentuje tým, že v ďalšom konaní bolo povinnosťou najvyššieho
súdu skúmať, či rada postupovala v súlade so záväzným právnym názorom najvyššieho
súdu vyjadreným v jeho prvom rozhodnutí, a vymedzila kritériá na určenie jasnosti
a zrozumiteľnosti výzvy s prihliadnutím na to, že rýchlosť čítania priemerného diváka je
predovšetkým otázkou odborného/znaleckého posúdenia, ktoré v danom prípade vykonané
nebolo. Namiesto toho najvyšší súd len konštatoval, že potom, ako sa (tiež) oboznámil
s obsahom záznamu vysielania, považoval za preukázané, že zákonná výzva na pozorné
prečítanie príbalovej informácie o lieku bola nejednoznačná a nezrozumiteľná.
Na „odvolaciu“ námietku sťažovateľky, že rada o vzhliadnutí odvysielaného záznamu
nevyhotovila riadnu zápisnicu, čo zakladá nepreskúmateľnosť jej rozhodnutia, najvyšší súd
neprihliadol, pretože bola uplatnená po uplynutí zákonnej lehoty vyplývajúcej
z koncentračnej zásady konania.
Podľa názoru sťažovateľky sa rada neriadila záväzným právnym názorom
najvyššieho súdu vyjadreným v jeho prvom rozhodnutí, ani pokiaľ ide o skutočnosť, že v jej
prípade išlo o pokračujúci správny delikt vo vzťahu k obsahovo identickej veci
sťažovateľky, o ktorej rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž/19/2011, 6 Sž 23/2011,
6 Sž/27/2011 zo 14. decembra 2011. Túto skutočnosť najvyšší súd vo svojom (druhom)
potvrdzujúcom rozsudku nezohľadnil, a tým, že bez náležitého odôvodnenia rozhodol
odlišným spôsobom ako v skoršej skutkovo i právne totožnej veci, porušil aj princíp právnej
istoty, resp. princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľka v petite doplnenej sťažnosti z 11. júla 2013 žiadala, aby ústavný súd
v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž/19/2012 z 24. apríla 2013
bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž/19/2012 z 24. apríla 2013.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Keďže sťažovateľke je známa (I. ÚS 191/2011, IV. ÚS 155/2012, III. ÚS 50/2013,
III. ÚS 178/2013 a iné) judikatúra ústavného súdu týkajúca sa nielen jeho možných zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci, ale aj
zjednocovania rozhodovacej praxe všeobecných súdov, v danom prípade nepovažoval
za potrebné túto duplicitne citovať. Ústavný súd však pripomína, že vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu ten-ktorý všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
Ústavný súd konštatuje, že podstata sťažnostných námietok spočíva v nespokojnosti
sťažovateľky s tým, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž/19/2012 z 24. apríla 2013
potvrdil rozhodnutie rady sp. zn. RP/038/2012 z 10. júla 2012 bez toho, aby trval
na právnych záveroch svojho predchádzajúceho rozsudku sp. zn. 6 Sž/22/2011 z 25. apríla
2012, ktorým zrušil rozhodnutie rady sp. zn. RP/48/2011 zo 7. júna 2011, pretože
„zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dostatočný opis skutku, ktorým sa
navrhovateľ dopustil porušenia právnej povinnosti..., za ktoré porušenie mu rada uložila
pokutu...“, pričom uviedol, že „v ďalšom konaní bude úlohou odporkyne jasne určiť
kritériá používané pre stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť hranice,
v ktorých by sa mal trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať. Zároveň bude povinnosťou
odporkyne... prihliadnuť na skutočnosť, že zo strany navrhovateľa išlo o pokračujúci
správny delikt.“. V súvislosti s touto druhou úlohou si sťažovateľka myslí, že išlo o odkaz
na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž/19/2011, 6 Sž 23/2011, 6 Sž/27/2011
zo 14. decembra 2011, ktorým rozhodol o jej obsahovo identickej veci. Sťažovateľka je
toho názoru, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu jej nebola poskytnutá
spravodlivá súdna ochrana pred nezákonným postupom a rozhodnutím správneho orgánu.
Vychádzajúc z už uvedených mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s relevantnou časťou odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že
žalovaný správny orgán v predmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných
právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových okolností relevantných
pre vydanie rozhodnutia, riadne zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval v súčinnosti
s účastníkom konania – navrhovateľom a v konaní sa nedopustil ani takej vady, ktorá by
mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, pričom postupoval v intenciách názoru
najvyššieho súdu vysloveného v rozhodnutí, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie Rady,
vydané v predmetnom správnom konaní, zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu za súladné so zákonom...
Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že zo znenia výroku napadnutého
rozhodnutia vyplýva opis skutku, ktorým sa navrhovateľ dopustil porušenia právnej
povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 4, písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., za ktoré porušenie
mu Rada uložila pokutu...
Z identifikačných znakov opisu skutku v danej veci podľa názoru senátu najvyššieho
súdu jednoznačne vyplýva, že žalovaný správny orgán náležite vymedzil skutok, ktorým
malo dôjsť k porušeniu zákonnej povinnosti tak, že tento skutok nemôže byť zameniteľný
s iným skutkom a taktiež navrhovateľovi bolo z neho zrejmé, čo sa mu kladie za vinu a za čo
sa mu ukladá sankcia, ktorá skutočnosť vyplýva aj z jeho odvolania a vyjadrení.
Z uvedených dôvodov súd nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že výrok napadnutého
rozhodnutia trpí nezákonnosťou, pretože neobsahuje skutkovú vetu, ktorá by určila, v čom
presne došlo k údajnému porušeniu zákona zo strany vysielateľa. V danej súvislosti súd
poukazuje tiež na to, že, výrok rozhodnutia musí byť zrozumiteľný vystihujúci základné
prvky zákonného porušenia právnej povinnosti s tým, že podrobný opis priebehu skutkového
deja, ktorým sa vysielateľ dopustil porušenia povinnosti je správny orgán povinný uviesť
s dôvodmi svojho sankčného postupu v odôvodnení rozhodnutia. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Rada porušenie právnej povinnosti, za ktorú
navrhovateľa sankcionovala aj náležité zdôvodnila, správne interpretujúc zákonné
ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii na vec sa vzťahujúcich. Z uvedených dôvodov
najvyšší súd odvolaciu námietku navrhovateľa, ktorou namietal vady výroku a jeho rozpor
s odôvodnením rozhodnutia, nepovažoval za dôvodnú...
Najvyšší súd nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že v rozhodnutí Rady o uložení
pokuty chýba systematika a určenie hraníc, v ktorých by sa mal trestaný vysielateľ
v budúcnosti pohybovať, aby spĺňal všetky zákonné podmienky predmetného ustanovenia,
s poukazom na to, že Rada v iných obdobných konaniach správne konanie zastavila, ktorým
postupom Rada popiera jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp
právnej istoty.
Senát najvyššieho súdu v danom prípade dospel k názoru, že Rada v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa vyporiadala s úlohou uloženou jej najvyšším súdom
v zrušujúcom rozhodnutí, v zmysle ktorej úlohou Rady v tomto konaní bolo podať presné
objasnenie kritérií používaných pre stanovenie nevyhnutnej dĺžky zobrazenia informácie
a určiť hranice, v ktorých by sa mal trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať, keď
konštatovala, že nie je možné určiť potrebnú dĺžku zobrazenia textovej informácie paušálne,
teda všeobecne pre všetky prípady zobrazovania výzvy pri vysielaní reklamných šotov podľa
§ 33 ods. 4 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, keďže posúdenie tejto otázky je vždy
závislé od viacerých kritérií, ktoré sú vždy dané individuálne konkrétnym prípadom...
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v danom prípade žalovaný správny orgán
postupoval nezákonným spôsobom pri ukladaní sankcie, keď skutok posudzoval samostatne
a bola mu zaň i uložená samostatná pokuta, čím postupoval v rozpore s názorom
najvyššieho súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí, súd sa nestotožnil ani s touto jeho
námietkou... Povinnosťou Rady je síce v administratívnom trestaní postupovať analógia
lexis podľa trestnoprávnej úpravy, čo však neznamená, že v tomto konaní postupuje výlučne
podľa trestnoprávnych predpisov nerešpektujúc platnú právnu úpravu, ktorou zákonodarca
upravuje postavenie a úlohy Rady, predovšetkým zákon o vysielaní a retransmisie. Pokiaľ
teda Rada v uvedenom konaní rozhodla samostatným rozhodnutím z dôvodu, že postupovala
v intenciách právnej normy § 64 ods. 7 zákona o vysielaní a retransmisii nemožno súhlasiť
s tvrdením navrhovateľa, že konala a rozhodla v rozpore s názorom najvyššieho súdu
vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí, s poukazom na to, že najvyšší súd zrušil rozhodnutia
Rady a vec jej vrátil na ďalšie konania v rôznych časových úsekoch...
Pokiaľ navrhovateľ na pojednávaní súdu vzniesol námietku, ktorou doplnil dôvody
uvedené v jeho opravnom prostriedku, pre ktoré rozhodnutie Rady považoval za nezákonné,
a ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia Rady z dôvodu, že nevymedzila ani, aké kritéria
by mal spĺňať priemerný divák, a súčasne, že Rada nedodržala proces dokazovania, v ktorej
súvislosti dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn.
7As/57/2010, najvyšší súd nemohol na tieto námietky prihliadnuť, pretože navrhovateľ nimi
rozšíril dôvody nezákonnosti namietané v opravnom prostriedku po uplynutí zákonnej
lehoty ustanovenej v § 250m ods. 2 O. s. p., keďže navrhovateľ môže rozsah napadnutia
správneho rozhodnutia rozšíriť len v zákonnej lehote v zmysle § 250h ods. 1 O. s. p. v
spojení s 250l ods. 2 O. s. p.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa
Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd pri opätovnom preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu sám zhodnotil, že rada postupovala v intenciách právneho
názoru vysloveného v jeho predchádzajúcom rozhodnutí. Ústavný súd konštatuje, že
najvyšší súd primeraným spôsobom reagoval na všetky námietky sťažovateľky uplatnené
ako v jej opravnom prostriedku, tak aj na pojednávaní konanom 24. apríla 2013 (tieto sú
v podstate totožné so sťažnostnými námietkami, pozn.), svoj právny záver riadne odôvodnil,
pričom tento je preskúmateľný, logický a vychádzajúci z aplikácie príslušných ustanovení
Správneho poriadku, Trestného poriadku a zákona o vysielaní a retransmisii, nie je zjavne
neodôvodnený ani arbitrárny, a preto je ústavne udržateľný.
Na doplnenie ústavný súd uvádza, že hoci súhlasí s názorom Európskeho súdu
pre ľudské práva, že vzhľadom na to, že administratívne sankcionovanie má trestnoprávny
charakter, treba pri mlčaní zákona analogicky vychádzať z Trestného zákona, aj tu treba
mať na zreteli primeranosť jeho použitia vzhľadom na konkrétne okolnosti toho-ktorého
prípadu.
Podľa § 64 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti uloženej
týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona...
d) pokutu...
Podľa § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii sankciu podľa odseku 1 písm. d)
rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3
a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť...
Pri administratívnom trestaní je na použitie analógie podľa Trestného zákona nutné
skúmať to, či sa vysielateľ v minulosti dopustil rovnakého porušenia povinnosti uloženej
mu zákonom o vysielaní a retransmisii [v danom prípade podľa § 33 ods. 4 písm. a) zákona
o vysielaní a retransmisii, pozn.], pričom na prijatie záveru, že pokračuje v porušovaní
zákonom ustanovenej povinnosti, sa vyžaduje, aby medzi jednotlivými porušeniami bola
blízka (krátka) časová súvislosť; spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov, resp. mesiacov.
Vzhľadom na to, že sťažovateľka rovnakú povinnosť porušila aj v minulosti
(18. apríla 2008), na čo bola upozornená rozhodnutím rady (ktoré nadobudlo právoplatnosť
9. októbra 2008), ktoré je jedným z druhov sankcií ustanovených § 64 ods. 1 zákona
o vysielaní a retransmisii, pri správnom aplikovaní analógie podľa Trestného zákona
nemohlo byť konanie sťažovateľky, ktorého sa dopustila „dňa 05. 12. 2010 o cca 16:12 hod
a dňa 10. 12. 2010 o cca 22.30 hod.“, posúdené ako pokračovanie v porušovaní tejto
povinnosti pre značný časový odstup medzi nimi.
Porušenie, ktorého sa sťažovateľka dopustila „dňa 05. 12. 2010 o cca 16:12 hod
a dňa 10. 12. 2010 o cca 22.30 hod.“, bolo posudzované ako „pokračujúci správny delikt“
vo vzťahu k porušeniu rovnakej povinnosti, ktorej sa dopustila až následne, t. j. 22. januára
2011, 14. februára 2011 a 19. februára 2011, ako to vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Sž/19/2011, 6 Sž 23/2011, 6 Sž/27/2011 zo 14. decembra 2011, ktorým zrušil
rozhodnutie rady sp. zn. RP/64/2011, RP/53/2011 a RP 73/2011 z 21. júna 2011.
Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že napadnutým
rozhodnutím najvyšší súd rozhodol odlišným spôsobom ako v jej skoršej skutkovo i právne
totožnej veci, pričom porušil aj princíp právnej istoty, resp. princíp predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia.
Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím
vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť
sťažovateľky je zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju ako takú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Nad rámec uvedeného ústavný súd upozorňuje právneho zástupcu sťažovateľky,
že jednou z osobitných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom je aj
kópia právoplatného rozhodnutia, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody
sťažovateľky (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Rozhodnutie získané z verejne prístupnej databázy všeobecného súdu (resp. z inej
databázy), ktoré nespĺňa formálne a obsahové požiadavky rozhodnutia podľa ustanovení
príslušného procesného kódexu ani riadne vyznačenie dátumu nadobudnutia jeho
právoplatnosti, nemožno považovať za zodpovedajúce požiadavke ustanovenej § 50 ods. 2
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme
klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady (II. ÚS 117/05). Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podaní sťažovateľky nie je ústavný súd povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013