Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 155/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej Mgr. P. Ď.,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a ods. 2 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Rady pre vysielanie a retransmisiu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jej rozhodnutím č. RL/118/2007

zo 4. decembra 2007, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. septembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. marca 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka),

zastúpenej Mgr. P. Ď., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods.

2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jej rozhodnutím č. RL/118/2007 zo 4.

decembra 2007, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. septembra 2010 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. marca 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Rada... svojím Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 17. 10. 2007

oznámila začatie správneho konania č. a vyzvala sťažovateľa,... na

vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie vo veci možného porušenia § 16 písm. b)

o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov... v

súvislosti s odvysielaním programu..., dňa 28. 06. 2007 o cca 19:30. ...

Dňa 16. 01. 2008 bolo účastníkovi doručené rozhodnutie Rady pod číslom

RL/118/2007, v ktorého výroku Rada konštatuje, že účastník správneho konania č. 365-

PgO/O-4418/2007 M. s. r. o. porušil povinnosť stanovenú v § 16 písm. b) zákona

č. 308/2000 Z. z o vysielaní a retransmisii, za čo mu Rada pre vysielanie a retransmisiu

podľa vysielaní a retransmisii, v znení

účinnom v čase uloženia sankcie, uložila sankciu - upozornenie na porušenie zákona.“

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu Rady žalobu z dôvodu, že sa jej „nezákonným

postupom Rady pre vysielanie a retransmisiu odňala možnosť konať pred správnym

orgánom, čo malo za následok nezákonné rozhodnutie Rady spôsobené procesným

pochybením správneho orgánu... Správne konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci“.

O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -35 z 24. septembra 2010

tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 24. marca 2011 tak, že rozsudok

krajského súdu potvrdil.

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že „rozhodnutím Rady, potvrdeným

rozsudkom Krajského súdu a napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky došlo k zjavnému zásahu do práva na súdnu a inú ochranu sťažovateľa. Opísaný

zásah spočíva v nerešpektovaní ustanovenia o práve na súdnu

a inú ochranu, spôsobený odňatím práva na spravodlivý proces a tým možnosti konať pred

súdom a iným orgánom, v rozpore s princípom právneho štátu a právnej istoty. ...

Sťažovateľ v celom priebehu základného ako aj opravného konania vo veci namietal

odňatie možnosti sťažovateľa (účastníka správneho konania) konať, spôsobené nečinnosťou

Rady, ktorá ho v zmysle jej zákonnej povinnosti podľa

Správny poriadok... mala vyzvať, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k podkladu

rozhodnutia a spôsobom jeho zistenia. ...

Ako sme už poukázali v konaní pred správnym orgánom (Radou) a následne pri

preskúmavaní rozhodnutia Krajským súdom a Najvyšším súdom SR, nebol dodržaný

procesný postup Rady upravený zákonom. Takéto upustenie od vykonania konkrétneho

procesného kroku (t. j. dať sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia

a spôsobu ich zistenia, resp. navrhnúť ich doplnenie) nie je upravené v právnej úprave,

ktorou sa konanie pre Radou spravuje. Vzhľadom na skutočnosť, že Rada je orgánom

verejnej moci, z vyššie uvedeného článku 2 ods. 2 SR vyplýva, že môže konať len

v zmysle právnej úpravy a v rozsahu právnou úpravou určenom. Nie je možné a nie je ani

prípustné, aby si Rada svojvoľne rozhodla o upustení od povinnosti určenej zákonom.“.

Sťažovateľka v súvislosti so svojou argumentáciou poukazuje na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júna 2010, ktorým najvyšší súd zmenil

rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie Rady zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka poukazuje na to, že najvyšší súd v predmetnom konaní podobnú skutkovú

situáciu posúdil rozdielne, na základe čoho bolo rozhodnutie Rady zrušené. Sťažovateľka

tiež poukázala na to, že obdobné právne závery vyplývajú z rozhodnutia Najvyššieho

správneho súdu Českej republiky č. .

Sťažovateľka uviedla:

„V konaní pred Krajským súdom... a ani pri preskúmaní rozhodnutia Krajského

súdu... Najvyšším súdom... neboli zohľadnené oprávnené námietky sťažovateľa o porušení

procesných predpisov a hrubej vade konania pred Radou. Najvyšší súd..., ako je uvedené

vyššie, zhodnotil právny výklad ustanovenia § 33 ods. 2 správneho poriadku, ktorý

formuloval sťažovateľ v žalobe proti napadnutému rozhodnutiu Rady, ako aj v odvolaní

proti napadnutému rozsudku Krajského súdu..., ako príliš formalistický. S týmto názorom

nie je možné súhlasiť. Sťažovateľ je toho názoru, že ochranu ústavnosti, ochranu princípu

právnej istoty a princípu právneho štátu je možné naplniť len prísnym rešpektovaním najmä

procesnej úpravy vzťahov, v ktorých vystupujú mocenské zložky, a najmä v prípadoch, ak

predmetom konania je ukladanie sankcií za správny delikt. Prísny výklad procesných

noriem a vyžadovanie ich bezpodmienečného dodržiavania je základom pre dosiahnutie

spravodlivého a zákonného rozhodnutia. V prípade, ak by sme povolili správnemu orgánu

ako vykonávateľovi moci upustiť od procesných kritérií stanovených pre jej výkon

(v intenciách úvahy o odstránení prílišného formalizmu, ako to deklaroval Najvyšší súd SR

vo svojom napadnutom rozsudku) a najmä v prípade, ak sa jedná o sankcionovanie

subjektu, mohli by sme dospieť do štádia, kedy by hrozila svojvôľa správneho orgánu.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn.:

a svojim rozsudkom zo dňa 24. 03. 2011, sp. zn.: , v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 09. 2010, sp. zn. -35,

a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 04. 12. 2007, číslo RL/118/2007,

vydaným Radou v konaní vedenom pod spisovou značkou , porušil

základné právo spoločnosti M. s. r. o. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 03. 2011, sp. zn.:

, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 09. 2010,

sp. zn.: -35, a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 04. 12.

2007, číslo RL/118/2007, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť právnemu zástupcovi

spoločnosti M. s. r. o.,... trovy konania... vo výške 314,18 EUR na účet právneho zástupcu

sťažovateľa do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a ods. 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Rady v konaní vedenom pod sp. zn.

a jej rozhodnutím č. RL/118/2007 zo 4. decembra 2007

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. septembra 2010

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a ods. 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Rady v konaní vedenom pod sp. zn.

a jej rozhodnutím č. RL/118/2007 zo 4. decembra 2007 a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. septembra 2010 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127

ods. 1 (premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý postup Rady v namietanom konaní a jej rozhodnutie č. RL/118/2007

zo 4. decembra 2007, pretože ho preskúmal na základe žaloby podľa § 247 a nasl.

(ďalej aj „OSP“) krajský súd, a rovnako tak ani postup

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudok z 24. septembra

2010, pretože ho preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľky podľa § 201

a nasl. .

Preto v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a ods. 2 a práva podľa dohovoru je z ústavného hľadiska pre ústavný súd

podstatné a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudku z 24. marca 2011 (obdobne napr. m. m.

, , ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a ods. 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. marca 2011

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. z 24. marca 2011

potvrdil rozsudok krajského súdu z 24. septembra 2010. V súvislosti s námietkou

sťažovateľky o tom, že nemala možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia Rady,

v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku, v odôvodnení uviedol:

«V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení

Z. z. postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou žalovaného

správneho orgánu bolo v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto

konania - žalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach správneho

poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinnosti.

Účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie

správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať,

nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti

podmieňujúcej výsledok konania. Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny

orgán zistiť vo veci skutočný stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá

zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 správneho poriadku.

Správny orgán zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinností

a postupuje v súlade so správnym poriadkom, aj keď účastník správneho orgánu je nečinný

a správnemu orgánu nenavrhuje, alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa

žiadnym spôsobom nevyjadruje. Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom

v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému

spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom

takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka,

ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Správny orgán

v konaní môže pokračovať, a teda vydať rozhodnutie, ak sa účastník svojho práva na

vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie

vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide

o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv

na zákonnosť rozhodnutia. Posúdenie súdu v preskúmavanom konaní, či takéto procesné

pochybenie správneho orgánu je takou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého

rozhodnutia, je podmienené konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu.

Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd mal v danej veci preukázané, že

žalovaná žalobcovi oznámila začatie správneho orgánu a správne ho vyzvala na vyjadrenie

sa k veci a na navrhnutie, alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho procesných

právach. Podkladom pre rozhodnutie žalovanej, ako správneho orgánu bol príspevok

vysielateľa - žalobcu, s ktorým sa žalovaná oboznámila na základe sťažnosti a vyjadrenia

žalobcu vo veci možného poníženia jeho povinnosti ako vysielateľa týkajúcej sa

neobjektívnosti a nestrannosti predmetného príspevku. Žalobca sa v správnom konaní

v danej veci nevyjadril a ani nenavrhol Rade vykonať žiadne dôkazy, ani sám žiadne dôkazy

nepredložil, resp. nevzniesol v konaní iné návrhy, žalovaná, ako správny orgán, z úradnej

povinnosti nevykonala ďalšie dôkazy. Najvyšší súd v danej veci zastáva názor, že žalovaná,

ako správny orgán, postupovala v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistila riadne

skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodila správny právny názor. Nemožno vytýkať

správnemu orgánu, že by sa v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá by mala za

následok nezákonnosť rozhodnutia. Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho

poriadku v intenciách logického a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa

účastník správneho konania oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre

rozhodnutie, ktoré boli v správnom konaní vykonané správnym orgánom, a s ktorými tento

účastník nebol oboznámený. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že rozhodnutie

správneho orgánu vychádzalo zo skutkových zistení, ktoré boli, alebo mali byť účastníkovi

správneho konania - žalobcovi dobre známe, pretože podkladom pre rozhodnutie bol ním

odvysielaný príspevok..., v relácii vysielateľa zo dňa 28. júna 2007.

Žalovaná, ako správny orgán v danej, veci, teda v správnom konaní umožnila

účastníkovi správneho konania sa vyjadriť k veci a navrhovať dôkazy, tento však

v správnom konaní nevyužil svoje právo a žiadne návrhy v konaní nevzniesol, žiadne dôkazy

nepredložil, a ani žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať.

Vzhľadom na uvedené, teda Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci

dospel k záveru, že žalovaná, ako správny orgán, postupovala v správnom konaní v súlade

s právnou normou ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku,

keďže umožnila, aby sa žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho

podkladom i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, a teda nemožno

považovať za procesné pochybenie postup žalovanej, keď nevyzvala opätovne žalobcu na

vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v § 33 je

potrebné vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne

okolnosti individuálne v každej veci.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd neprihliadol na námietku žalobcu, ktorou

nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňovať možnosť účastníka

nahliadnuť do administratívneho spisu s povinnosťou správneho orgánu dať účastníkovi

konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Výklad právnej normy ustanovenej

v § 33 správneho poriadku nemožno vykonať formalisticky, ale vzhľadom na konkrétne

okolnosti v každej individuálnej veci.»

Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku najvyššieho súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Tieto závery je možné aplikovať aj v konaniach, v ktorých súdy

preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy v systéme

správneho súdnictva podľa piatej časti .

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok krajského súdu č. k. -35

z 24. septembra 2010, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia Rady č. RL/118/2007 zo 4. decembra 2007. V tejto súvislosti

považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalovaný za účelom šetrenia

sťažnosti evidovanej pod č. 3503/126-2007 vykonal monitoring programu... zo dňa 28. júna

2007 vysielaný na... o cca 19:30 hod. v súvislosti s dodržiavaním povinností podľa § 16

písm. b/ , o čom bola dňa 15. 08. 2007 vypracovaná správa. V danej

správe sa nachádza doslovný prepis odvysielaného príspevku... Ťažiskom uvedeného

príspevku bola informácia o postupe polície pri zhabaní serverov spoločnosti W. Podľa

analýzy žalovaného k príspevku, tento je kriticky ladený, v ktorom redaktor podrobuje

kritike postup polície, ktorú kritiku umocňujú aj vyjadrenia ďalších oslovených osôb

vystupujúcich v príspevku - advokát, poškodení klienti spoločnosti W., IT technik, ako aj

vlastník uvedenej spoločnosti. V správe sa nachádza rozbor jednotlivých častí príspevku a

presný opis pasáží, ktorými mohlo dôjsť k porušeniu ust.

a to najmä tým, že bol v ňom zrejmý výrazný nepomer medzi mimoriadne negatívnou

kritikou odvysielanou na adresu polície a priestorom, ktorý bol polícii poskytnutý na

vyjadrenie, ako aj vzhľadom na prítomnosť vlastných, od spravodajských informácií

neoodelených názorov, nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti spravodajského

príspevku.

Dňa 17. 10. 2007 obdržal žalobca oznámenie o začatí správneho konania vo veci

možného porušenia v súvislosti s možným

nezabezpečením objektívnosti a nestrannosti v príspevku... v programe... dňa 28. 06. 2007 o

cca 19:30 hod. Žalovaný bol zároveň vyzvaný na zaslanie vyjadrenia, dôkazov a bol

informovaný o možnosti nazerania do spisov, vyhotovenia odpisov, kópií a výpisov zo spisu,

resp. bol riadne poučený o ďalšom postupe správneho orgánu.

Žalobca sa k danému konaniu nevyjadril, žiadne dôkazy alebo iné návrhy nepredložil

a zo spisu nevyplýva, že by bol v tomto štádiu konania využil akékoľvek svoje práva

účastníka.»

Na základe týchto zistení krajský súd v namietanom rozsudku ďalej uviedol:

„Žalobcovi žalovaný poskytol priestor na vyjadrenie sa k veci, predloženie nových

dôkazov, poučil ho o možnosti nahliadnuť do spisu, z ktorého si mohol zabezpečiť kópie

a odpisy a preto súd nepovažuje námietky žalobcu týkajúce sa porušenia jeho procesných

práv za dôvodné. ...

Konanie bolo začaté z úradnej moci, samotná sťažnosť tretej osoby nie je návrhom

na začatie správneho konania, je len jedným z podkladov, ktoré musí žalovaný preveriť a na

základe ktorého môže začať správne konanie. Námietku, že žalobca nemal možnosť po

doručení oznámenia o začatí konania oboznámiť sa s odvysielaným príspevkom súd takisto

neakceptoval, pretože v prípade, ak by takáto okolnosť skutočne nastala, mal žalobca

možnosť vyžiadať si z administratívneho spisu kópiu, resp. opis príspevku na čo bol

upozornený.

Žalovaný konal v lehotách podľa , podľa ktorého

rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení

povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola

povinnosť porušená.

Okolnosť, že žalobca si neuschoval záznam z vysielania presahujúci obdobie 30 dní,

teda nemožno klásť za vinu žalovanému. ...

Ako už bolo povedané, žalobca návrhy na vykonanie dokazovania nevzniesol

a v konaní ani nenamietal nesprávnosť skutkových zistení. Súd nezistil, že by bolo žalobcovi

upreté právo oboznámiť sa s obsahom posudzovaného programu, keďže žalobca

nepreukázal, že by žiadal v samotnom správnom konaní o jeho oboznámenie.

Iné pochybenia v rozhodnutí žalovaného v rámci súdneho prieskumu zákonnosti

rozhodnutia súd nezistil, stotožnil sa so závermi správneho orgánu obsiahnutými

v administratívnom rozhodnutí a rovnako sa stotožnil aj s obdobným rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. septembra 2010 a preto žalobu podľa

ust. zamietol.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné

zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť

orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu

verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné

a ukrátili ju na jej právach ( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba

vziať preto do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto

aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu.

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako súdu prvého stupňa a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu týkajúcim sa toho, či

postup Rady v namietanom správnom konaní bol v súlade najmä s § 33 ods. 2 Správneho

poriadku.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa stotožnil

s právnym názorom krajského súdu o tom, že Rada v namietanom správnom konaní

postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku a svojím postupom

neporušila svoju povinnosť dať sťažovateľke možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia

mohla vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie

v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na to, že

Rada doručila sťažovateľke 17. októbra 2007 oznámenie o začatí správneho konania vo veci

«možného porušenia v súvislosti s možným

nezabezpečením objektívnosti a nestrannosti v príspevku... v programe... dňa 28. 06. 2007 o

cca 19:30 hod.». Uviedol, že súčasťou tohto oznámenia bola výzva na vyjadrenie sa a

predloženie dôkazov, poučenie o procesných právach a povinnostiach (napr. možnosť

nahliadnuť do administratívneho spisu a pod.) s tým, že sťažovateľka bola v konaní nečinná,

k veci sa nevyjadrila, nemala žiadne procesné návrhy.

Najvyšší súd konštatoval, že jediným podkladom rozhodnutia Rady bol príspevok

sťažovateľky, ktorý mu bol dobre známy. Vzhľadom na odvolacie námietky sťažovateľky

najvyšší súd poukázal na účel § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 Správneho poriadku, podľa

ktorého úmyslom zákonodarcu bolo, aby sa účastník konania oboznámil s dôkazmi, ktoré

tvoria podklad rozhodnutia správneho orgánu. Poukázal tiež na to, že splnenie tejto

povinnosti bude závislé na konkrétnych okolnostiach prípadu. Uviedol, že Rada

v namietanom konaní splnila svoju zákonnú povinnosť podľa § 33 ods. 2 Správneho

poriadku s tým, že vzhľadom na okolnosti prípadu nebola povinná opätovne vyzvať

sťažovateľku na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia. Preto bolo tiež primerané

očakávať aktivitu sťažovateľky v prípade, ak uvedený príspevok nemal viac k dispozícii.

V tejto súvislosti preto nemožno súhlasiť s právnym názorom sťažovateľky, že k naplneniu

povinnosti správneho orgánu podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku dôjde až skutočným

oboznámením sa účastníka konania s podkladmi rozhodnutia.

Zo znenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku a z výkladu sledujúceho účel uvedeného

ustanovenia vyplýva, že správny orgán je povinný dať možnosť, teda je povinný poskytnúť

primeraný priestor na to, aby sa účastník oboznámil s podkladom rozhodnutia. Účastník

konania je ale sám zodpovedný za to, či túto možnosť využije. Aj z týchto dôvodov sú

závery najvyššieho súdu ústavne akceptovateľné a nie sú prejavom svojvôle, teda

arbitrárnosti. Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup

súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu vyjadreného v a a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný

súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základných práv

sťažovateľky podľa a ods. 2 a práva podľa dohovoru

namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoj právny záver

primeraným spôsobom odôvodnil, tento záver je preskúmateľný, logický a vychádzajúci

z aplikácie príslušných ustanovení Správneho poriadku (§ 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 Správneho

poriadku), nie je zjavne neodôvodnený a ani arbitrárny, preto je ústavne udržateľný.

Ústavný súd sa stotožňuje so záverom konajúcich súdov o tom, že bolo rozumné

predpokladať, že sťažovateľka pozná príspevok, ktorý vytvorila a bola dostatočne

identifikovaná v oznámení o začatí správneho konania. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných

ustanovení Správneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že najvyšší súd v obdobnej veci rozhodol

odlišne, pričom poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júna

2010, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou

ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak

poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1

písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. ,

, , , , ).

Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci

koherentnosť judikatúry v § 22 zákona o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte

zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte

prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej

súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či

vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry a či

príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP

Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007].

Z týchto skutočností vyplýva, že samotné konštatovanie rozdielnej judikatúry

najvyššieho súdu v skutkovo podobných veciach nemôže viesť k automatickému záveru

o porušení základného práva podľa (prípadne podľa )

alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodujúce je aj to, akým spôsobom najvyšší súd

fakticky využíva mechanizmus zjednocovania rozdielnej judikatúry podľa zákona o súdoch.

Dôležitým kritériom v tomto smere je časový interval, v ktorom najvyšší súd fakticky využil

nástroje zabezpečujúce koherentnosť judikatúry. Dĺžka tohto intervalu bude v každom

prípade závislá od konkrétnych okolností, napr. od právnej a skutkovej zložitosti prípadov

s rozdielnou judikatúrou, početnosti, resp. frekvencie konaní s uvedeným predmetom a pod.

Dôležitým kritériom bude aj záujem na relatívnej stabilite judikatúry najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v prerokúvanej veci v dôsledku

krátkeho časového intervalu medzi uvedenými rozsudkami najvyššieho súdu (16. jún 2010

a 24. marec 2011) nemožno urobiť záver o využívaní mechanizmu zjednocovania rozdielnej

judikatúry podľa zákona o súdoch najvyšším súdom. Z tohto hľadiska teda zistené

skutočnosti nenasvedčujú tomu, že by uvedeným postupom najvyššieho súdu v namietanom

konaní a jeho rozsudkom z 24. marca 2011 mohlo dôjsť k porušeniu označených

základných práv sťažovateľky podľa a ods. 2 a práva podľa

dohovoru.

V nadväznosti na to ústavný súd uzavrel, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti

zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a ods. 2 a práva podľa dohovoru, a z tohto dôvodu sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012