Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 572/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti CORVUS SLOVAKIA, s. r. o., Malokarpatské námestie 3, Bratislava,

zastúpenej advokátom Mgr. Michalom Kičom, Bajkalská 21/A, Bratislava, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2016

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti CORVUS SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CORVUS SLOVAKIA, s. r. o.,

Malokarpatské námestie 3, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

Mgr. Michalom Kičom, Bajkalská 21/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných

práv podľa a 2 (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. októbra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 11. apríla

2012 ako kupujúca so Štátnou spoločnosťou pre export a import produkcie služieb

vojenského a špeciálneho určenia kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola kúpa výrobkov

obranného priemyslu, a to protitankových riadených striel (ďalej len „PTRS“)

a (ďalej len „kúpna zmluva“).

Sťažovateľka požiadala Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) o udelenie dovoznej licencie na predmetné výrobky a následne aj o udelenie

vývoznej licencie na výrobky obranného priemyslu, a to náhradné diely pre PTRS, pričom

ako konečného užívateľa uviedla Ministerstvo obrany Vietnamskej socialistickej republiky.

Ministerstvo rozhodnutím z 30. mája 2012 udelilo sťažovateľke licenciu

č. D 1205/0112 na dovoz PTRS a v ktorej bola ako konečná užívateľka

tovaru uvedená sťažovateľka. Ministerstvo následne rozhodnutím č. V 1206/0087 z 20. júla

2012 udelilo licenciu na vývoz tovaru – sady náhradných dielov pre PTRS

Sťažovateľka predložila ukrajinskému obchodnému partnerovi vyhlásenie konečného

užívateľa výrobkov obranného priemyslu, aby mohol iniciovať licenčný proces na Ukrajine

na udelenie vývoznej licencie na vývoz PTRS a z Ukrajiny na územie

Slovenska. V rámci licenčného procesu oslovila ukrajinská národná autorita ministerstvo

listom z 22. októbra 2012 s požiadavkou na poskytnutie garancie, čo sa týka

nereexportovania dovážaných PTRS a bez písomného súhlasu Štátnej služby

exportnej kontroly Ukrajiny.

Na rokovaní, ktoré sa uskutočnilo 26. októbra 2012, ministerstvo sťažovateľke

oznámilo, že vývozná licencia bola vydaná v rozpore so záväzkom vyplývajúcim z čl. 13

bodu 13.7 kúpnej zmluvy, pričom sťažovateľke udelilo obe licencie na základe

nepravdivých údajov, keďže vo vyhlásení o konečnom užívateľovi označila seba ako

konečného užívateľa výrobkov, hoci mala vedomosť, že demontované časti dovezených

PTRS budú predané subjektu do Českej republiky.

Keďže vývozná licencia bola udelená s platnosťou len do 31. decembra 2012,

sťažovateľka požiadala 28. novembra 2012 ministerstvo o predĺženie doby platnosti

vývoznej licencie podľa o obchodovaní s výrobkami

obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu“), ktoré

rozhodnutím z 28. decembra 2012 konanie o žiadosti sťažovateľky prerušilo a vyzvalo ju,

aby v lehote 20 dní predložila ministerstvu písomný súhlas zmluvného partnera a Štátneho

orgánu exportnej kontroly Ukrajiny, ako to vyplýva z čl. 13 bodu 13.7 kúpnej zmluvy.

Sťažovateľka požiadala o predĺženie lehoty na predloženie požadovanej listiny

o 90 dní, na základe čoho ministerstvo rozhodnutím z 15. januára 2013 podľa § 29 ods. 2

Správneho poriadku prerušilo to isté konanie na dobu 30 dní.

Sťažovateľka argumentuje, že na základe „stanovísk ukrajinskej strany

zdôrazňovala, že požiadavka správneho orgánu prvého stupňa na predloženie písomného

súhlasu ukrajinskej národnej autority s ďalším predajom výrobkov obranného priemyslu je

nerealizovateľná a nesplniteľná bez predchádzajúceho poskytnutia požadovanej garancie

zo strany ministerstva ako národnej autority o tom, že nedôjde k reexportu tovaru bez

súhlasu ukrajinskej národnej autority a bez udelenia dovoznej licencie, na základe čoho

môže byť udelená vývozná licencia a následne tovar dovezený na územie Slovenskej

republiky“.

Ministerstvo následne rozhodnutím č. Zk-43/2013 z 20. marca 2013

(ďalej len „rozhodnutie z 20. marca 2013“) konanie o predĺžení doby platnosti vývoznej

licencie zastavilo z dôvodu, že sťažovateľka v lehote určenej ministerstvom neodstránila

nedostatky žiadosti. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu ministerstva z 20. marca 2013

rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len

„minister“) č. 60/2013, 1101/2013-100-3020 z 8. júla 2013 (ďalej len „rozhodnutie z 8.

júla 2013“) zamietnutý. Následne podala správnu žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministra z 8. júla 2013.

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. februára 2015 (ďalej len „rozsudok z 11. februára 2015“) bola žaloba

sťažovateľky zamietnutá. O odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. februára 2015

rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie

prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka namieta primárne arbitrárnosť rozhodnutí správnych súdov o žalobe

a zdôrazňuje, že nezákonnosť administratívneho rozhodnutia úzko súvisí s realizáciou práva

na podnikanie.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a postup predchádzajúci jeho vydaniu

podľa argumentácie sťažovateľky porušuje jej základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie z dôvodu, že správne súdy

- vykonali svojvoľný a arbitrárny výklad zmluvy súkromnoprávnej povahy,

- neprihliadli na svojvoľný postup správneho orgánu, ktorý zasiahol do

základného práva sťažovateľky na podnikanie,

- sa presvedčivým spôsobom nevysporiadali s jej námietkami.

Podľa názoru sťažovateľky je výklad a aplikácia príslušných právnych predpisov

uplatnená pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí ministerstva a ministra zjavne

neudržateľná. Podľa sťažovateľky ministerstvo v rámci správneho konania o predĺžení

vývoznej licencie vyžadovalo od sťažovateľky splnenie podmienok, ktoré nemajú oporu

v právnom poriadku a boli objektívne nemožné. Podstatnou otázkou podľa sťažovateľky

bolo posúdenie toho, či ministerstvo bolo v konaní o jej žiadosti o predĺženie doby platnosti

vývoznej licencie oprávnené požadovať doloženie písomného súhlasu ukrajinského

obchodného partnera sťažovateľky a príslušného orgánu štátnej správy Ukrajiny.

Sťažovateľka v tomto kontexte argumentuje, že ministerstvo a správne súdy urobili

výklad konkrétneho zmluvného dojednania, pritom však nerešpektovali výkladovú

autonómiu samotných zmluvných strán. Podľa sťažovateľky „Samotné zmluvné strany

zhodne nevnímali potrebu udelenia súhlasu ukrajinských autorít, resp. túto požiadavku

v danej fáze obchodného prípadu považovali za predčasnú, nebrániacu predĺženiu doby

platnosti vývoznej licencie. Výklad predmetného ustanovenia zmluvy bolo možné vykonať

dvomi spôsobmi, a to tak, že požiadavka na udelenie písomného súhlasu ukrajinskej strany

sa viaže až na situáciu, kedy je predmetný tovar dodaný odberateľovi (sťažovateľovi),

pričom tento výklad preferoval sťažovateľ spolu s ukrajinskou stranou ako druhým

zmluvným partnerom. Druhý spôsob výkladu, vykonaný správnym orgánom a všeobecnými

súdmi, toto ustanovenie vykladal tak, že súhlas je potrebné vyžadovať aj v prípade, kedy

tovar, predmet zmluvy ešte nebol odovzdaný odberateľovi, teda v situácii, kedy nemožno

o žiadnom reexporte uvažovať.“.

Sťažovateľka nesúhlasí ani s postupom najvyššieho súdu, ktorý sa nevysporiadal s jej

námietkou o rozdielnom postupe ministerstva v skutkovo totožných veciach, čo podľa jej

názoru porušuje princíp právnej istoty.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie práv

zaručených dohovoru a a 2 napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná

sťažovateľke úhradu trov konania v sume 296,44 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že jeho úlohou nie

je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne ľudsko-právnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie

skutkovej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo

strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného

skutkového stavu vyvodil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne ().

Ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane pripomína, že nezávislé

rozhodovanie všeobecných súdov sa má uskutočňovať v a zákonom ustanovenom

procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho

rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú

vyvoditeľné z a nasl. a dohovoru.

Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia

dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé

a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (napr. ,

, , ).

Keďže predmetom prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie vydané v správnom

súdnictve, ústavný súd konštantne judikuje, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je

nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov

a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených

žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Treba vziať do

úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (napr.

).

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku, ktorým rozsudok krajského súdu

z 11. februára 2015 potvrdil ako vecne správny, vyjadril ku skutkovým zisteniam, pričom

v tejto súvislosti uviedol najmä nasledujúce:

«Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis

žalovaného, najvyšší súd zistil, že kúpnou zmluvou č. zo dňa 11. 04.

2012 uzavretou medzi Štátnou spoločnosťou pre export a import produkcie a služieb

vojenského a špeciálneho určenia „ ako vykonávateľom a žalobcom ako

odberateľom, ktorej predmetom bola kúpa sa žalobca v čl. 13 bod 7

kúpnej zmluvy zaviazal formálne a fakticky nepredávať a neodovzdávať bez písomného

súhlasu vykonávateľa a štátnych orgánov exportnej kontroly Ukrajiny majetok dodávaný

podľa tejto zmluvy a taktiež dokumentáciu a/alebo informáciu prijatú podľa tejto zmluvy

druhým stranám/druhým užívateľom alebo povoľovať užívať tento majetok a/alebo

dokumentáciu druhým stranám/druhým užívateľom. Po uzavretí zmluvy žalobca požiadal

žalovaného o vydanie dovoznej a vývoznej licencie a žalovaný mu dňa 30. 05. 2012 udelil

dovoznú licenciu č. D1205/0112, kde bol ako konečný užívateľ označený žalobca a dňa

20. 07. 2012 mu žalovaný udelil vývoznú licenciu č. V1206/0087, kde ako koneční užívatelia

boli označení Imex Group, s. r. o. so sídlom v Českej republike a Ministerstvo obrany

Vietnamskej republiky. Obe licencie boli vydané s platnosťou do 31. 12. 2012.

Následne vo veci žiadosti žalobcu o predĺženie doby platnosti vývoznej licencie

č. V1206/0087 zo dňa 20. 07. 2012 žalovaný rozhodnutím č. R-50/2012, č. 2251/2012-1050

zo dňa 28. 12. 2012 rozhodol o prerušení konania a vyzval žalobcu, aby v lehote 20 dní odo

dňa doručenia tohto rozhodnutia predložil žalovanému listinu potrebnú na vykonanie

dôkazov, a to písomný súhlas vykonávateľa a štátneho orgánu exportu kontroly Ukrajiny

tak, ako to vyplýva z čl. 13 bod 13.7 kúpnej zmluvy č. zo dňa

11.04.2012. Dňa 22.10.2012 bol totiž žalovanému doručený e-mail od Štátnej spoločnosti

pre export a import produkcie a služieb vojenského a špeciálneho určenia

„ ktorý bol následne poštou doručený dňa 25. 10. 2012 a evidovaný

pod č. 1281/2012-1050, z ktorého vyplýva, že žalobca k ďalšiemu obchodovaniu z Ukrajiny

dovezených potrebuje súhlas Štátnej služby pre kontrolu exportu

Ukrajiny. Ďalej sa v liste uvádza, že k vydaniu predmetného súhlasu Štátnej služby pre

kontrolu Ukrajiny je potrebné, aby žalovaný garantoval, že nedôjde k reexportu tovaru bez

predchádzajúceho písomného súhlasu Štátnej služby pre kontrolu exportu Ukrajiny.

Žalobca listom zo dňa 04. 01. 2013, doručeným žalovanému dňa 14. 01. 2013,

požiadal o predĺženie lehoty na predloženie písomného súhlasu vykonávateľa a štátneho

orgánu exportnej kontroly Ukrajiny s ďalším exportom tovaru o ďalších 90 dní. S poukazom

na § 29 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný rozhodnutím č. P-12/2012, č. 2251/2012-1050

zo dňa 15. 01. 2013 znova prerušil konanie na dobu 30 dní odo dňa doručenia tohto

rozhodnutia a vyzval žalobcu, aby predložil listinu potrebnú na vykonanie dôkazov, a to

písomný súhlas vykonávateľa a štátneho orgánu exportu kontroly Ukrajiny tak, ako to

vyplýva z čl. 13 bod 13.7 kúpnej zmluvy č. zo dňa 11. 04. 2012.

Z dôvodu, že žalobca v lehote určenej v rozhodnutí č. P-12/2012, č. 2251/2012-1050

zo dňa 15. 01. 2013 o prerušení konania, ktoré mu bolo doručené dňa 18. 01. 2013,

neodstránil nedostatky svojho podania (nedoložil písomný súhlas vykonávateľa a štátneho

orgánu exportu kontroly Ukrajiny tak, ako to vyplýva z čl. 13 bod 13.7 kúpnej zmluvy

č. zo dňa 11. 04. 2012) i napriek tomu, že bol o možnosti zastavenia

konania poučený Ministerstvo hospodárstva SR, odbor výkonu obchodných opatrení,

rozhodnutím č. Zk- 43/2013, č. 2251/2012-1050 zo dňa 20. 03. 2013, ako prvostupňový

správny orgán, rozhodol s poukazom na § 30 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku

o zastavení konania.

Na rozklad žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného o zastavení konania o predĺžení

platnosti licencie č. V1206/0087 zo dňa 20. 07. 2012 na vývoz demontovaných častí

z územia Slovenskej republiky do Českej republiky žalovaný

rozhodnutím č. 1101/2013-1000-3020 zo dňa 08. 07. 2013 rozklad zamietol a napadnuté

prvostupňové rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil.»

Predmetom súdneho prieskumu najvyššieho súdu bol rozsudok krajského súdu

z 11. februára 2015, predovšetkým z toho hľadiska, či sa krajský súd dostatočným

spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľky uvádzanými

v žalobe.

V podstatnej časti Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol:

„Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj napadnutých rozhodnutí správnych

orgánov, najvyšší súd konštatuje, že pokiaľ žalovaný považoval za potrebné v konaní

o predĺžení vývoznej licencie požadovať od žalobcu súhlas ukrajinskej zmluvnej strany

a Štátnych orgánov exportnej kontroly Ukrajiny s ďalším predajom PTRS podľa čl. 13 bod

13.7 kúpnej zmluvy, takýto postup bol správny. Uvedená požiadavka žalovaného bola

opodstatnená, nakoľko k tejto podmienke sa zaviazal sám žalobca v kúpnej zmluve č.

zo dňa 11. 04. 2012 (v čl. 13 bod 13.7 zmluvy). Odvolací súd dodáva, že

žalovaný mal súhlas podľa čl. 13 bod 13.7 kúpnej zmluvy vyžadovať od žalobcu už v čase

prvého vydania vývoznej licencie zo dňa 20. 07. 2012 a nie až po upozornení ukrajinskej

strany, ktorá na účely povolenia vývozu predmetnej vojenskej techniky žiadala žalovaného

o poskytnutie garancie, že tieto nebudú reexportované bez jej predchádzajúceho súhlasu.

Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že žalobca si mal predmetný súhlas zaobstarať

po podpise kúpnej zmluvy, nakoľko už vtedy mal v úmysle po delaborácii a rozobratí PTRS

tieto predať spoločnosti Imex Group, s. r. o., Česká republika, a následne ich reexportovať

do Vietnamu, ako to aj vyplýva z udelenej licencie na vývoz č. V 1206/0087 zo dňa 20. 07.

2012, podľa ktorej je konečný užívateľom 1/ Imex Group, s. r. o. a konečným užívateľom 2/

Ministerstvo obrany Vietnamskej socialistickej republiky.

Na námietku žalobcu, že v konaní o dovoznej licencii neuviedol nesprávne údaje,

nakoľko tovar dovážaný z Ukrajiny nebol totožný s tovarom, ktorý mal byť vyvezený do

Českej republiky a následne do Vietnamu odvolací súd uvádza, že nie je dôvodná. Odvolací

súd sa stotožnil s názorom žalovaného, podľa ktorého identickosť výrobku obranného

priemyslu, ktorý mal byť predmetom ďalšieho exportu do Českej republiky a následne do

Vietnamu, bola preukázaná aj predložením tej istej Kúpnej zmluvy k žiadosti o dovoznú

i k žiadosti o vývoznú licenciu a vyznačením zhodnej kombinovanej nomenklatúry,

konkrétne KN 9306 90 10, na oboch žiadostiach o udelenie licencie, a teda zhodne so

žiadosťou žalobcu bola táto nomenklatúra uvedená aj v oboch licenciách i v prílohe

vývoznej licencie č. V1206/0087 zo dňa 20. 07. 2012. Z uvedeného je preto nesporné, že

dovozené PTRS ako aj ich demotované časti sú tým istým výrobkom obranného priemyslu

zaradeným pod tú istú položku i podpoložku kombinovanej nomenklatúry.

V súvislosti s prerušením konania o predĺženie platnosti vývoznej licencie

rozhodnutím žalovaného zo dňa 28. 12. 2012 a výzvou žalobcovi na predloženie písomného

súhlasu ukrajinskej strany v lehote 20 dní odvolací súd udáva, že tento postup bol v súlade

s ustanoveniami Správneho poriadku, avšak lehota 20 dní nebola podľa názoru odvolacieho

súdu dostatočná, resp. bola príliš krátka. Vzhľadom na to žalobca aj požiadal žalovaného

o predĺženie tejto lehoty (pričom nenamietal, že ide o nesplniteľnú podmienku). Následný

postup žalovaného, ktorý rozhodnutím zo dňa 15. 01. 2013 opätovne prerušil konanie

a vyzval žalobcu na predloženie písomného súhlasu ukrajinskej strany v lehote 30 dní

považuje aj odvolací súd za nesprávny, ale uvedeným postupom nedošlo k žiadnemu

porušeniu alebo ukráteniu práv žalobcu. V podstate možno chápať postup žalovaného ako

vyhovenie žiadosti žalobcu o predĺženie lehoty na predloženie písomného súhlasu

ukrajinskej strany. Uvedený postup žalovaného nemá žiaden vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia o zastavení konania z dôvodu nepredloženia vyžiadaného súhlasu

ukrajinskej strany. Žalobca predmetný súhlas nepredložil žalovanému ani do 20. 03. 2013,

teda do vydania rozhodnutia o zastavení konania.

Z vyššie uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného o zastavení

konania o predĺženie platnosti vývoznej licencie pre neodstránenie nedostatkov podania, t.

j. nepredloženie súhlasu ukrajinskej strany v súlade so zákonom. Uvedené konštatovanie

platí aj napriek skutočnosti, že bez deklarovania záväzku žalovaného nepovoliť reexport

vojenskej techniky bez predchádzajúceho písomného súhlasu ukrajinskej strany, nemohol

žalobca objektívne splniť požiadavku žalovaného stanovenú v rozhodnutí o prerušení

konania zo dňa 28. 12. 2012. Bez uvedenej garancie totiž ukrajinská strana odmietla

žalobcovi vydať súhlas s ďalším predajom tovaru, ktorý mal byť vyvezený z Ukrajiny.

Požiadavka žalovaného však vyplývala z uzavretej kúpnej zmluvy a mala byť splnená už pri

žiadosti o vydanie licencie.“

S prihliadnutím na citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku podrobne,

zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľky

proti rozsudku krajského súdu z 11. februára 2015, ktoré nepovažoval za dôvodné, a preto

rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne.

Podstatným v konaní pred správnymi súdmi bolo posúdenie, či príslušný správny

orgán v konaní o žiadosti sťažovateľky o predĺženie platnosti vývoznej licencie bol

oprávnený vyžadovať od sťažovateľky písomný súhlas ukrajinskej zmluvnej strany

a Štátneho orgánu exportnej kontroly Ukrajiny v zmysle ustanovení kúpnej zmluvy

a následne vyhodnotiť absenciu tohto súhlasu za nedostatok podania sťažovateľky

a z uvedeného dôvodu správne konanie zastaviť.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil, že v konaní o predĺženie platnosti vývoznej licencie je legitímna

požiadavka predložiť súhlas ukrajinskej strany s predajom PTRS, ktorá sa odvíjala

od príslušných ustanovení kúpnej zmluvy a bola podporená úmyslom samotnej

sťažovateľky po delaborácii a rozobratí PTRS tieto predať obchodnej spoločnosti do Českej

republiky, a následne ich reexportovať do Vietnamu.

Pokiaľ sťažovateľka namieta aj to, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej námietkou

o rozdielnom postupe ministerstva v skutkovo totožných veciach, čo porušuje princíp

právnej istoty, ústavný súd zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ). Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj

odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Záver ústavného súdu o ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa legitímnosti požiadavky, aby v konaní

o predĺženie platnosti vývoznej licencie bol predložený súhlas ukrajinskej strany s predajom

PTRS, v zásade vylučuje prípadnú ústavno-právnu relevanciu námietky o odlišnom postupe

ministerstva v iných totožných veciach. Ak totiž ústavný súd považuje tento záver

z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný, je zjavné, že výhrada založená

na rozdielnom postupe ministerstva v totožných veciach je v okolnostiach posudzovanej

veci irelevantná a nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j.

taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.

popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení v relevantnom čase platného

a účinného (upravujúcich rozhodovanie pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy), zákona o obchodovaní s výrobkami

obranného priemyslu a Správneho poriadku. Ústavný súd sa preto s námietkou sťažovateľky

o arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nestotožnil.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným

v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. K tomu však v preskúmavanom prípade nedošlo.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

námietka sťažovateľky je nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu

V súlade s kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd konštatuje, že

ide o ústavnú normu, ktorá primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom splnených podmienok

na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení zákona

zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podanie žaloby o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu musí rešpektovať ústavné garancie práva

na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia orgánu verejnej správy správnym

súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z (porov. napr. ,

).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nebolo postupom najvyššieho súdu odopreté

právo podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy a ani

podať odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd sa podaným

odvolaním zaoberal, pričom rešpektoval (dodržal) procesný postup upravený v príslušnom

procesnom kódexe a svoje závery formuloval v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, t. j.

vo veci rozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie porušenia

sťažovateľkou označeného práva podľa napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018