Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 572/2018
PDF · 289.14 KB
No categories available
IV. ÚS 572/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti CORVUS SLOVAKIA, s. r. o., Malokarpatské námestie 3, Bratislava,
zastúpenej advokátom Mgr. Michalom Kičom, Bajkalská 21/A, Bratislava, ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo 223/2015 z 26. októbra 2016
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti CORVUS SLOVAKIA, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CORVUS SLOVAKIA, s. r. o.,
Malokarpatské námestie 3, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
Mgr. Michalom Kičom, Bajkalská 21/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 10 Sžo 223/2015 z 26. októbra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 11. apríla
2012 ako kupujúca so Štátnou spoločnosťou pre export a import produkcie služieb
vojenského a špeciálneho určenia kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola kúpa výrobkov
obranného priemyslu, a to protitankových riadených striel (ďalej len „PTRS“)
a (ďalej len „kúpna zmluva“).
Sťažovateľka požiadala Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) o udelenie dovoznej licencie na predmetné výrobky a následne aj o udelenie
vývoznej licencie na výrobky obranného priemyslu, a to náhradné diely pre PTRS, pričom
ako konečného užívateľa uviedla Ministerstvo obrany Vietnamskej socialistickej republiky.
Ministerstvo rozhodnutím z 30. mája 2012 udelilo sťažovateľke licenciu
č. D 1205/0112 na dovoz PTRS a v ktorej bola ako konečná užívateľka
tovaru uvedená sťažovateľka. Ministerstvo následne rozhodnutím č. V 1206/0087 z 20. júla
2012 udelilo licenciu na vývoz tovaru – sady náhradných dielov pre PTRS
Sťažovateľka predložila ukrajinskému obchodnému partnerovi vyhlásenie konečného
užívateľa výrobkov obranného priemyslu, aby mohol iniciovať licenčný proces na Ukrajine
na udelenie vývoznej licencie na vývoz PTRS a z Ukrajiny na územie
Slovenska. V rámci licenčného procesu oslovila ukrajinská národná autorita ministerstvo
listom z 22. októbra 2012 s požiadavkou na poskytnutie garancie, čo sa týka
nereexportovania dovážaných PTRS a bez písomného súhlasu Štátnej služby
exportnej kontroly Ukrajiny.
Na rokovaní, ktoré sa uskutočnilo 26. októbra 2012, ministerstvo sťažovateľke
oznámilo, že vývozná licencia bola vydaná v rozpore so záväzkom vyplývajúcim z čl. 13
bodu 13.7 kúpnej zmluvy, pričom sťažovateľke udelilo obe licencie na základe
nepravdivých údajov, keďže vo vyhlásení o konečnom užívateľovi označila seba ako
konečného užívateľa výrobkov, hoci mala vedomosť, že demontované časti dovezených
PTRS budú predané subjektu do Českej republiky.
Keďže vývozná licencia bola udelená s platnosťou len do 31. decembra 2012,
sťažovateľka požiadala 28. novembra 2012 ministerstvo o predĺženie doby platnosti
vývoznej licencie podľa § 17 ods. 4 zákona č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami
obranného priemyslu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu“), ktoré
rozhodnutím z 28. decembra 2012 konanie o žiadosti sťažovateľky prerušilo a vyzvalo ju,
aby v lehote 20 dní predložila ministerstvu písomný súhlas zmluvného partnera a Štátneho
orgánu exportnej kontroly Ukrajiny, ako to vyplýva z čl. 13 bodu 13.7 kúpnej zmluvy.
Sťažovateľka požiadala o predĺženie lehoty na predloženie požadovanej listiny
o 90 dní, na základe čoho ministerstvo rozhodnutím z 15. januára 2013 podľa § 29 ods. 2
Správneho poriadku prerušilo to isté konanie na dobu 30 dní.
Sťažovateľka argumentuje, že na základe „stanovísk ukrajinskej strany
zdôrazňovala, že požiadavka správneho orgánu prvého stupňa na predloženie písomného
súhlasu ukrajinskej národnej autority s ďalším predajom výrobkov obranného priemyslu je
nerealizovateľná a nesplniteľná bez predchádzajúceho poskytnutia požadovanej garancie
zo strany ministerstva ako národnej autority o tom, že nedôjde k reexportu tovaru bez
súhlasu ukrajinskej národnej autority a bez udelenia dovoznej licencie, na základe čoho
môže byť udelená vývozná licencia a následne tovar dovezený na územie Slovenskej
republiky“.
Ministerstvo následne rozhodnutím č. Zk-43/2013 2251/2012/1250 z 20. marca 2013
(ďalej len „rozhodnutie z 20. marca 2013“) konanie o predĺžení doby platnosti vývoznej
licencie zastavilo z dôvodu, že sťažovateľka v lehote určenej ministerstvom neodstránila
nedostatky žiadosti. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu ministerstva z 20. marca 2013
rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len
„minister“) č. 60/2013, 1101/2013-100-3020 z 8. júla 2013 (ďalej len „rozhodnutie z 8.
júla 2013“) zamietnutý. Následne podala správnu žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutia ministra z 8. júla 2013.
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 S 214/2013 z 11. februára 2015 (ďalej len „rozsudok z 11. februára 2015“) bola žaloba
sťažovateľky zamietnutá. O odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. februára 2015
rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľka namieta primárne arbitrárnosť rozhodnutí správnych súdov o žalobe
a zdôrazňuje, že nezákonnosť administratívneho rozhodnutia úzko súvisí s realizáciou práva
na podnikanie.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a postup predchádzajúci jeho vydaniu
podľa argumentácie sťažovateľky porušuje jej základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie z dôvodu, že správne súdy
- vykonali svojvoľný a arbitrárny výklad zmluvy súkromnoprávnej povahy,
- neprihliadli na svojvoľný postup správneho orgánu, ktorý zasiahol do
základného práva sťažovateľky na podnikanie,
- sa presvedčivým spôsobom nevysporiadali s jej námietkami.
Podľa názoru sťažovateľky je výklad a aplikácia príslušných právnych predpisov
uplatnená pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí ministerstva a ministra zjavne
neudržateľná. Podľa sťažovateľky ministerstvo v rámci správneho konania o predĺžení
vývoznej licencie vyžadovalo od sťažovateľky splnenie podmienok, ktoré nemajú oporu
v právnom poriadku a boli objektívne nemožné. Podstatnou otázkou podľa sťažovateľky
bolo posúdenie toho, či ministerstvo bolo v konaní o jej žiadosti o predĺženie doby platnosti
vývoznej licencie oprávnené požadovať doloženie písomného súhlasu ukrajinského
obchodného partnera sťažovateľky a príslušného orgánu štátnej správy Ukrajiny.
Sťažovateľka v tomto kontexte argumentuje, že ministerstvo a správne súdy urobili
výklad konkrétneho zmluvného dojednania, pritom však nerešpektovali výkladovú
autonómiu samotných zmluvných strán. Podľa sťažovateľky „Samotné zmluvné strany
zhodne nevnímali potrebu udelenia súhlasu ukrajinských autorít, resp. túto požiadavku
v danej fáze obchodného prípadu považovali za predčasnú, nebrániacu predĺženiu doby
platnosti vývoznej licencie. Výklad predmetného ustanovenia zmluvy bolo možné vykonať
dvomi spôsobmi, a to tak, že požiadavka na udelenie písomného súhlasu ukrajinskej strany
sa viaže až na situáciu, kedy je predmetný tovar dodaný odberateľovi (sťažovateľovi),
pričom tento výklad preferoval sťažovateľ spolu s ukrajinskou stranou ako druhým
zmluvným partnerom. Druhý spôsob výkladu, vykonaný správnym orgánom a všeobecnými
súdmi, toto ustanovenie vykladal tak, že súhlas je potrebné vyžadovať aj v prípade, kedy
tovar, predmet zmluvy ešte nebol odovzdaný odberateľovi, teda v situácii, kedy nemožno
o žiadnom reexporte uvažovať.“.
Sťažovateľka nesúhlasí ani s postupom najvyššieho súdu, ktorý sa nevysporiadal s jej
námietkou o rozdielnom postupe ministerstva v skutkovo totožných veciach, čo podľa jej
názoru porušuje princíp právnej istoty.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie práv
zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná
sťažovateľke úhradu trov konania v sume 296,44 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
II.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že jeho úlohou nie
je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne ľudsko-právnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie
skutkovej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo
strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného
skutkového stavu vyvodil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01).
Ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je
úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo,
aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho
vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane pripomína, že nezávislé
rozhodovanie všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom
procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho
rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú
vyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (napr. IV. ÚS 1/02,
II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Keďže predmetom prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie vydané v správnom
súdnictve, ústavný súd konštantne judikuje, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je
nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov
a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených
žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Treba vziať do
úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (napr.
Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.
Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku, ktorým rozsudok krajského súdu
z 11. februára 2015 potvrdil ako vecne správny, vyjadril ku skutkovým zisteniam, pričom
v tejto súvislosti uviedol najmä nasledujúce:
«Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis
žalovaného, najvyšší súd zistil, že kúpnou zmluvou č. zo dňa 11. 04.
2012 uzavretou medzi Štátnou spoločnosťou pre export a import produkcie a služieb
vojenského a špeciálneho určenia „ ako vykonávateľom a žalobcom ako
odberateľom, ktorej predmetom bola kúpa sa žalobca v čl. 13 bod 7
kúpnej zmluvy zaviazal formálne a fakticky nepredávať a neodovzdávať bez písomného
súhlasu vykonávateľa a štátnych orgánov exportnej kontroly Ukrajiny majetok dodávaný
podľa tejto zmluvy a taktiež dokumentáciu a/alebo informáciu prijatú podľa tejto zmluvy
druhým stranám/druhým užívateľom alebo povoľovať užívať tento majetok a/alebo
dokumentáciu druhým stranám/druhým užívateľom. Po uzavretí zmluvy žalobca požiadal
žalovaného o vydanie dovoznej a vývoznej licencie a žalovaný mu dňa 30. 05. 2012 udelil
dovoznú licenciu č. D1205/0112, kde bol ako konečný užívateľ označený žalobca a dňa
20. 07. 2012 mu žalovaný udelil vývoznú licenciu č. V1206/0087, kde ako koneční užívatelia
boli označení Imex Group, s. r. o. so sídlom v Českej republike a Ministerstvo obrany
Vietnamskej republiky. Obe licencie boli vydané s platnosťou do 31. 12. 2012.
Následne vo veci žiadosti žalobcu o predĺženie doby platnosti vývoznej licencie
č. V1206/0087 zo dňa 20. 07. 2012 žalovaný rozhodnutím č. R-50/2012, č. 2251/2012-1050
zo dňa 28. 12. 2012 rozhodol o prerušení konania a vyzval žalobcu, aby v lehote 20 dní odo
dňa doručenia tohto rozhodnutia predložil žalovanému listinu potrebnú na vykonanie
dôkazov, a to písomný súhlas vykonávateľa a štátneho orgánu exportu kontroly Ukrajiny
tak, ako to vyplýva z čl. 13 bod 13.7 kúpnej zmluvy č. zo dňa
11.04.2012. Dňa 22.10.2012 bol totiž žalovanému doručený e-mail od Štátnej spoločnosti
pre export a import produkcie a služieb vojenského a špeciálneho určenia
„ ktorý bol následne poštou doručený dňa 25. 10. 2012 a evidovaný
pod č. 1281/2012-1050, z ktorého vyplýva, že žalobca k ďalšiemu obchodovaniu z Ukrajiny
dovezených potrebuje súhlas Štátnej služby pre kontrolu exportu
Ukrajiny. Ďalej sa v liste uvádza, že k vydaniu predmetného súhlasu Štátnej služby pre
kontrolu Ukrajiny je potrebné, aby žalovaný garantoval, že nedôjde k reexportu tovaru bez
predchádzajúceho písomného súhlasu Štátnej služby pre kontrolu exportu Ukrajiny.
Žalobca listom zo dňa 04. 01. 2013, doručeným žalovanému dňa 14. 01. 2013,
požiadal o predĺženie lehoty na predloženie písomného súhlasu vykonávateľa a štátneho
orgánu exportnej kontroly Ukrajiny s ďalším exportom tovaru o ďalších 90 dní. S poukazom
na § 29 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný rozhodnutím č. P-12/2012, č. 2251/2012-1050
zo dňa 15. 01. 2013 znova prerušil konanie na dobu 30 dní odo dňa doručenia tohto
rozhodnutia a vyzval žalobcu, aby predložil listinu potrebnú na vykonanie dôkazov, a to
písomný súhlas vykonávateľa a štátneho orgánu exportu kontroly Ukrajiny tak, ako to
vyplýva z čl. 13 bod 13.7 kúpnej zmluvy č. zo dňa 11. 04. 2012.
Z dôvodu, že žalobca v lehote určenej v rozhodnutí č. P-12/2012, č. 2251/2012-1050
zo dňa 15. 01. 2013 o prerušení konania, ktoré mu bolo doručené dňa 18. 01. 2013,
neodstránil nedostatky svojho podania (nedoložil písomný súhlas vykonávateľa a štátneho
orgánu exportu kontroly Ukrajiny tak, ako to vyplýva z čl. 13 bod 13.7 kúpnej zmluvy
č. zo dňa 11. 04. 2012) i napriek tomu, že bol o možnosti zastavenia
konania poučený Ministerstvo hospodárstva SR, odbor výkonu obchodných opatrení,
rozhodnutím č. Zk- 43/2013, č. 2251/2012-1050 zo dňa 20. 03. 2013, ako prvostupňový
správny orgán, rozhodol s poukazom na § 30 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku
o zastavení konania.
Na rozklad žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného o zastavení konania o predĺžení
platnosti licencie č. V1206/0087 zo dňa 20. 07. 2012 na vývoz demontovaných častí
z územia Slovenskej republiky do Českej republiky žalovaný
rozhodnutím č. 1101/2013-1000-3020 zo dňa 08. 07. 2013 rozklad zamietol a napadnuté
prvostupňové rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil.»
Predmetom súdneho prieskumu najvyššieho súdu bol rozsudok krajského súdu
z 11. februára 2015, predovšetkým z toho hľadiska, či sa krajský súd dostatočným
spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľky uvádzanými
v žalobe.
V podstatnej časti Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol:
„Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj napadnutých rozhodnutí správnych
orgánov, najvyšší súd konštatuje, že pokiaľ žalovaný považoval za potrebné v konaní
o predĺžení vývoznej licencie požadovať od žalobcu súhlas ukrajinskej zmluvnej strany
a Štátnych orgánov exportnej kontroly Ukrajiny s ďalším predajom PTRS podľa čl. 13 bod
13.7 kúpnej zmluvy, takýto postup bol správny. Uvedená požiadavka žalovaného bola
opodstatnená, nakoľko k tejto podmienke sa zaviazal sám žalobca v kúpnej zmluve č.
zo dňa 11. 04. 2012 (v čl. 13 bod 13.7 zmluvy). Odvolací súd dodáva, že
žalovaný mal súhlas podľa čl. 13 bod 13.7 kúpnej zmluvy vyžadovať od žalobcu už v čase
prvého vydania vývoznej licencie zo dňa 20. 07. 2012 a nie až po upozornení ukrajinskej
strany, ktorá na účely povolenia vývozu predmetnej vojenskej techniky žiadala žalovaného
o poskytnutie garancie, že tieto nebudú reexportované bez jej predchádzajúceho súhlasu.
Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že žalobca si mal predmetný súhlas zaobstarať
po podpise kúpnej zmluvy, nakoľko už vtedy mal v úmysle po delaborácii a rozobratí PTRS
tieto predať spoločnosti Imex Group, s. r. o., Česká republika, a následne ich reexportovať
do Vietnamu, ako to aj vyplýva z udelenej licencie na vývoz č. V 1206/0087 zo dňa 20. 07.
2012, podľa ktorej je konečný užívateľom 1/ Imex Group, s. r. o. a konečným užívateľom 2/
Ministerstvo obrany Vietnamskej socialistickej republiky.
Na námietku žalobcu, že v konaní o dovoznej licencii neuviedol nesprávne údaje,
nakoľko tovar dovážaný z Ukrajiny nebol totožný s tovarom, ktorý mal byť vyvezený do
Českej republiky a následne do Vietnamu odvolací súd uvádza, že nie je dôvodná. Odvolací
súd sa stotožnil s názorom žalovaného, podľa ktorého identickosť výrobku obranného
priemyslu, ktorý mal byť predmetom ďalšieho exportu do Českej republiky a následne do
Vietnamu, bola preukázaná aj predložením tej istej Kúpnej zmluvy k žiadosti o dovoznú
i k žiadosti o vývoznú licenciu a vyznačením zhodnej kombinovanej nomenklatúry,
konkrétne KN 9306 90 10, na oboch žiadostiach o udelenie licencie, a teda zhodne so
žiadosťou žalobcu bola táto nomenklatúra uvedená aj v oboch licenciách i v prílohe
vývoznej licencie č. V1206/0087 zo dňa 20. 07. 2012. Z uvedeného je preto nesporné, že
dovozené PTRS ako aj ich demotované časti sú tým istým výrobkom obranného priemyslu
zaradeným pod tú istú položku i podpoložku kombinovanej nomenklatúry.
V súvislosti s prerušením konania o predĺženie platnosti vývoznej licencie
rozhodnutím žalovaného zo dňa 28. 12. 2012 a výzvou žalobcovi na predloženie písomného
súhlasu ukrajinskej strany v lehote 20 dní odvolací súd udáva, že tento postup bol v súlade
s ustanoveniami Správneho poriadku, avšak lehota 20 dní nebola podľa názoru odvolacieho
súdu dostatočná, resp. bola príliš krátka. Vzhľadom na to žalobca aj požiadal žalovaného
o predĺženie tejto lehoty (pričom nenamietal, že ide o nesplniteľnú podmienku). Následný
postup žalovaného, ktorý rozhodnutím zo dňa 15. 01. 2013 opätovne prerušil konanie
a vyzval žalobcu na predloženie písomného súhlasu ukrajinskej strany v lehote 30 dní
považuje aj odvolací súd za nesprávny, ale uvedeným postupom nedošlo k žiadnemu
porušeniu alebo ukráteniu práv žalobcu. V podstate možno chápať postup žalovaného ako
vyhovenie žiadosti žalobcu o predĺženie lehoty na predloženie písomného súhlasu
ukrajinskej strany. Uvedený postup žalovaného nemá žiaden vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia o zastavení konania z dôvodu nepredloženia vyžiadaného súhlasu
ukrajinskej strany. Žalobca predmetný súhlas nepredložil žalovanému ani do 20. 03. 2013,
teda do vydania rozhodnutia o zastavení konania.
Z vyššie uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného o zastavení
konania o predĺženie platnosti vývoznej licencie pre neodstránenie nedostatkov podania, t.
j. nepredloženie súhlasu ukrajinskej strany v súlade so zákonom. Uvedené konštatovanie
platí aj napriek skutočnosti, že bez deklarovania záväzku žalovaného nepovoliť reexport
vojenskej techniky bez predchádzajúceho písomného súhlasu ukrajinskej strany, nemohol
žalobca objektívne splniť požiadavku žalovaného stanovenú v rozhodnutí o prerušení
konania zo dňa 28. 12. 2012. Bez uvedenej garancie totiž ukrajinská strana odmietla
žalobcovi vydať súhlas s ďalším predajom tovaru, ktorý mal byť vyvezený z Ukrajiny.
Požiadavka žalovaného však vyplývala z uzavretej kúpnej zmluvy a mala byť splnená už pri
žiadosti o vydanie licencie.“
S prihliadnutím na citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku podrobne,
zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľky
proti rozsudku krajského súdu z 11. februára 2015, ktoré nepovažoval za dôvodné, a preto
rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne.
Podstatným v konaní pred správnymi súdmi bolo posúdenie, či príslušný správny
orgán v konaní o žiadosti sťažovateľky o predĺženie platnosti vývoznej licencie bol
oprávnený vyžadovať od sťažovateľky písomný súhlas ukrajinskej zmluvnej strany
a Štátneho orgánu exportnej kontroly Ukrajiny v zmysle ustanovení kúpnej zmluvy
a následne vyhodnotiť absenciu tohto súhlasu za nedostatok podania sťažovateľky
a z uvedeného dôvodu správne konanie zastaviť.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnil, že v konaní o predĺženie platnosti vývoznej licencie je legitímna
požiadavka predložiť súhlas ukrajinskej strany s predajom PTRS, ktorá sa odvíjala
od príslušných ustanovení kúpnej zmluvy a bola podporená úmyslom samotnej
sťažovateľky po delaborácii a rozobratí PTRS tieto predať obchodnej spoločnosti do Českej
republiky, a následne ich reexportovať do Vietnamu.
Pokiaľ sťažovateľka namieta aj to, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej námietkou
o rozdielnom postupe ministerstva v skutkovo totožných veciach, čo porušuje princíp
právnej istoty, ústavný súd zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd
však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj
odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Záver ústavného súdu o ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa legitímnosti požiadavky, aby v konaní
o predĺženie platnosti vývoznej licencie bol predložený súhlas ukrajinskej strany s predajom
PTRS, v zásade vylučuje prípadnú ústavno-právnu relevanciu námietky o odlišnom postupe
ministerstva v iných totožných veciach. Ak totiž ústavný súd považuje tento záver
z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný, je zjavné, že výhrada založená
na rozdielnom postupe ministerstva v totožných veciach je v okolnostiach posudzovanej
veci irelevantná a nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j.
taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.
popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení v relevantnom čase platného
a účinného Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich rozhodovanie pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy), zákona o obchodovaní s výrobkami
obranného priemyslu a Správneho poriadku. Ústavný súd sa preto s námietkou sťažovateľky
o arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nestotožnil.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným
v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. K tomu však v preskúmavanom prípade nedošlo.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
námietka sťažovateľky je nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2
ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu
V súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že
ide o ústavnú normu, ktorá primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom splnených podmienok
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení zákona
zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podanie žaloby o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu musí rešpektovať ústavné garancie práva
na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia orgánu verejnej správy správnym
súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. napr. IV. ÚS 102/08,
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nebolo postupom najvyššieho súdu odopreté
právo podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy a ani
podať odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd sa podaným
odvolaním zaoberal, pričom rešpektoval (dodržal) procesný postup upravený v príslušnom
procesnom kódexe a svoje závery formuloval v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu, t. j.
vo veci rozhodol.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie porušenia
sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018