Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 136/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti Elektrovod Slovakia, s. r. o., Bytčická 4, Žilina, IČO 31 615 317,

zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, J. M. Geromettu 146/1, Žilina,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a 2 slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj namietaného porušenia a Zmluvy

o Európskej únii rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. apríla 2019 a takto rozhodol

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Elektrovod Slovakia, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozsudku a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 23. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Elektrovod Slovakia, s. r. o., Bytčická 4,

Žilina, IČO 31 615 317 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj namietaného porušenia a Zmluvy o Európskej

únii rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi

spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

bola predbežne prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová

(predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu Žilina

(ďalej len „daňový úrad“) č. 104515027/2016 z 19. decembra 2016 správca dane určil

sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) v sume 18 302,61 €

za zdaňovacie obdobie november 2014. Správca dane dospel k záveru, že nebolo

preukázané dodanie tovaru obchodnou spoločnosťou sťažovateľke.

Proti označenému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie. O tomto odvolaní rozhodlo

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) rozhodnutím

č. 100563542/2017 z 3. apríla 2017 (ďalej aj „rozhodnutie finančného riaditeľstva“),

ktorým označené rozhodnutie daňového úradu potvrdilo.

4. Proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva sťažovateľka podala správnu žalobu,

o ktorej rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 5. júna 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu

sťažovateľky zamietol.

5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť,

o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol.

6. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že daňové orgány a všeobecné súdy

ústavne nekonformným spôsobom vykladali o správe

daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), keď od nej požadovali preukázanie skutočností,

ktoré ona sama nezabezpečovala a ktorých preukázanie od nej ani nemožno požadovať.

Sťažovateľka predložila daňovým orgánom dostatočné množstvo dôkazov vrátane faktúr,

iných dokumentov a výpisov mýtnych transakcií. Za prípadný nedostatok spolupráce

zo strany obchodnej spoločnosti , s daňovými orgánmi nemôže znášať

dôsledky sťažovateľka. Sťažovateľka zdôrazňuje, že v zásade nie je možné spravodlivo

žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie

procesy tovaru u iných subjektov pred dodaním tovaru, a to najmä z dôvodu, že zákon

daňovníkovi nepriznáva právne prostriedky na sledovanie týchto procesov u svojich

dodávateľov.

7. Sťažovateľka ďalej namieta, že rozhodnutie finančného riaditeľstva nie je

odôvodnené v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Iba všeobecné konštatovanie, že

dodávateľovi tovaru uvedenému na faktúrach nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, neobstojí,

ak nie je podporené odkazom na konkrétne dôkazy, zistenia a skutočnosti. V tejto súvislosti

sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že nakupovaný tovar, z ktorého realizovala odpočet

DPH, bol následne spracovaný a dodaný jej zákazníkom a podliehal DPH, čo potvrdzuje

aj skutočnosť, že sťažovateľka vykazovala vo väčšine kontrolovaných zdaňovacích období

z titulu realizácie hlavného predmetu činnosti vlastnú daňovú povinnosť. Neoprávneným

zamietnutím realizácie práva na odpočet dane na vstupe z dodaného tovaru by bola

sťažovateľka povinná uplatniť a zaplatiť DPH dvakrát.

8. Sťažovateľka svoju ústavnú sťažnosť uzatvára konštatovaním, že z dôvodu

neodvedenia dane jedným zo subjektov v reťazci jej bol odopretý nárok na odpočet dane,

čo predstavuje prejav svojvôle daňových orgánov a všeobecných súdov.

9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo obchodnej spoločnosti Elektrovod Slovakia, s.r.o., so sídlom

Bytčická 4. 010 42 Žilina, IČO: 31 615 317 uvedené v článku 2 ods. 2 SR, článku 46

ods. 1 a 2 SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a v článku 5 Zmluvy

o Európskej únii rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: zo dňa

17.04.2019 porušené bolo.

Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:

zo dňa 17.04.2019 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Zároveň si uplatňujeme v tomto konaní i trovy právneho zastúpenia ...“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie pred ústavným súdom

upravuje o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

17. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

21. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

22. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , ).

23. Pokiaľ ide o , ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma

upravuje primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom splnených podmienok na súd, aby preskúmal

Občianskeho

súdneho poriadku, resp. v súčasnosti ustanovení Správny súdny

poriadok v znení neskorších predpisov, zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok

na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí

rešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia

orgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

(, , ).

24. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu ústavný súd považuje za potrebné

poukázať aj na povahu a špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej

správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (, ,

).

25. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy.

Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu

nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej

nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je

náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje

iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(, ).

26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu práv podľa a 2 a

dohovoru

27. Ústavný súd na úvod konštatuje, že sťažovateľka v petite svojej ústavnej

sťažnosti namieta okrem iného porušenie svojho práva podľa čl. 6 dohovoru bez bližšieho

označenia odseku daného článku, ktorý ňou namietané právo zaručuje. Z obsahu ústavnej

sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

28. Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že k porušeniu jej práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a dohovoru malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- daňové orgány od nej požadovali preukázanie skutočností, ktoré ona sama

nezabezpečovala a ktorých preukázanie od nej ani nemožno požadovať, čím v jej veci

ústavne nekonformným spôsobom vykladali § 24 ods. 1 Daňového poriadku;

- rozhodnutie finančného riaditeľstva nie je dostatočne odôvodnené, keď finančné

riaditeľstvo svoje závery nepodporilo odkazom na konkrétne dôkazy, zistenia a skutočnosti.

29. Ústavný súd konštatuje, že obe svoje námietky mohla sťažovateľka uplatniť

v konaní pred najvyšším súdom, ktorého povinnosťou bolo dať na tieto jej námietky

dostatočnú a relevantnú odpoveď. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol: «11. Preskúmaním veci kasačný súd zistil, že v daňovom konaní nebolo preukázané

dodanie tovaru - fyzický pohyb tovaru v právnom vzťahu medzi spoločnosťou

a sťažovateľom. V danej veci absentujú vážne lístky tovaru. Krajský súd správne zistil,

že čo sa týka vážneho lístku č. 412 zo dňa 11.11.2014 (ktorý sa týkal váženia

zo dňa 07.11.2014), vystaveného , tento uvádza dodávateľa Česká

republika a vážny lístok č. 429 zo dňa 31.12.2014 (týkajúci sa váženia tovaru

zo dňa 21.11.2014) zas dodávateľa Poľsko. Ani v jednom nie je uvedený konkrétny

dodávateľ .

12. Kasačný súd konštatuje, že v konaní neboli naplnené skutočnosti pre presun

dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových princípov z rozsudku

najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp. zn. ASPI JUD 65295 SK. Presun

dôkazného bremena na správcu dane v judikovanom prípade sa týkal dodania tovaru,

kedy daňový subjekt fyzicky disponoval tovarom a mal k nemu vystavenú faktúru

od bezprostredného dodávateľa. Prenos dôkazného bremena v zmysle rozsudku

nemožno aplikovať na daný prípad žalobcu. Spoločnosť mala byť priamym,

bezprostredným dodávateľom sťažovateľa, s ktorým bol sťažovateľ v priamom vzťahu.

Nejde tu preto o poruchu, vzniknutú na predchádzajúcich stupňoch reťazca dodávateľov.

13. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení medzi bezprostredným dodávateľom

a jeho odberateľom je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu,

ktorý dobrovoľne vstupuje do obchodného vzťahu a zachováva pritom opatrnosť obvyklú

v obchodnom styku. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane mal možnosť si

obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného

zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti

rozhodujúce pre určenie dane ( ). Odpočítanie dane

nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“

Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej

povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná

judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky

žalobcu vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť

ako nedôvodnú podľa zamietol.»

30. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu konštatuje,

že jeho odôvodnenie je s ohľadom na námietky sťažovateľky dostatočné a presvedčivé,

a teda z ústavnoprávneho pohľadu akceptovateľné.

31. Ústavný súd dáva v tejto súvislosti opätovne do pozornosti, že nie je súdom

vyššej inštancie (nanovo) preskúmavajúcim skutkové okolnosti prípadu a z nich vyvodené

právne závery, čoho sa sťažovateľka touto ústavnou sťažnosťou v skutočnosti domáha,

ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Ak sa sťažovateľka

namietajúca porušenie svojich práv podľa a 2 a dohovoru

domnieva, že odôvodnenie ňou napadnutého rozsudku je nedostatočné, resp. že najvyšší súd

nedal konkrétnu odpoveď na ňou vznesenú námietku, ktorá je relevantná pre rozhodnutie

v danej veci, má túto ňou vznesenú námietku označiť v jej ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka

sa však vo svojej ústavnej sťažnosti obmedzila na spochybňovanie odôvodnenia

rozhodnutia finančného riaditeľstva, ktoré bolo predmetom preskúmania súdov v rámci

správneho súdnictva.

32. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že daňové orgány od nej požadovali

preukázanie skutočností, ktoré ona sama nezabezpečovala a ktorých preukázanie od nej ani

nemožno požadovať, najvyšší súd poukázal na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení

medzi bezprostredným dodávateľom a jeho odberateľom je ekonomická činnosť plne

pod kontrolou daňového subjektu, pričom daňový subjekt ako platiteľ dane mal možnosť

si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného

zdaniteľného plnenia správcovi dane. Takýto záver najvyššieho súdu je v okolnostiach tejto

veci presvedčivý a ústavne udržateľný.

33. Na podporu už uvedeného ústavný súd poukazuje na záver krajského súdu

vyjadrený v jeho rozsudku (s. 11, bod 20) o tom, že sťažovateľka ako daňový subjekt

(ani len) „nevedela uviesť základné identifikačné údaje totožnosti osôb, s ktorými mal

vybavovať obchodné prípady za 57 478,93 Eur a 52 336,76 Eur“.

34. V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že túto časť ústavnej

sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.2 K namietanému porušeniu a k porušeniu Zmluvy

o Európskej únii

35. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho „práva“ podľa ,

ústavný súd konštatuje, že tento článok neobsahuje žiadne základné právo,

ktorého porušenie by sťažovateľka mohla v konaní podľa namietať.

Označený článok má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ()

a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd

nemôže v konaní podľa vysloviť jeho porušenie (,

, ).

36. K namietanému porušeniu čl. 5 Zmluvy o Európskej únii ústavný súd, odhliadnuc

od toho, že sťažovateľka výslovne neoznačila, aké právo jej označený článok,

resp. jeho odseky majú priznávať, konštatuje, že ani označený článok Zmluvy o Európskej

únii neobsahuje žiadne základné právo alebo slobodu, porušenie ktorých by mohla

sťažovateľka v tomto konaní namietať (pozri aj , ).

37. Preto aj túto časť ústavnej sťažnosti musel ústavný súd pri jej predbežnom

prerokovaní odmietnuť podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

38. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu