Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 502/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o.,

Skladištná 4676, Lučenec, zastúpenej Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., Štefana

Moyzesa 43, Zvolen, za ktorú koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, vo veci namietaného

porušenia a 2 , Slovenskej

republiky, , základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa , základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a podľa

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného

práva vlastniť majetok podľa a 5 , práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základného práva na slobodnú voľbu povolania

a na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa

Slovenskej republiky a čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KAMWOOD, s. r. o., Skladištná 4676, Lučenec

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), , , základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa , základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 a podľa listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok

podľa a 5 , práva na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), základného práva na slobodnú voľbu povolania a na podnikanie

a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti podľa a Zmluvy

o Európskej únii postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. marca 2018, ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné práva sťažovateľa KAMWOOD s. r .o., IČO: 36 628 654, so sídlom

Skladištná 4676, 984 01 Lučenec, a to právo na právnu istotu a naplnenie znakov

materiálneho právneho štátu podľa SR, právo na dodržiavanie

medzinárodných zmlúv a záväzkov podľa SR, právo na dodržanie zásady

legality zo strany štátnych orgánov podľa článku 2 ods. 2 SR, právo na dodržanie

princípu materiálneho právneho štátu a zásady legality podľa SR,

právo vlastniť majetok podľa a 5 SR, právo na slobodnú voľbu

povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

podľa SR, právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa

ods. 1 SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa SR,

právo na zákonného sudcu podľa SR a Listiny základných

práv a slobôd, právo sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 SR a Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového

protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

na dodržanie zásady únijnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy o Európskej únii,

rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 21.03.2018 a jeho postupom

porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 21.03.2018 sa zrušuje a vec

sa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi spoločne

a nerozdielne trovy konania pred Ústavným súdom SR na účet právneho zástupcu

sťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľ

sa ako žalobca v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutí Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. 21513606/2015,

č. 21513867/2015 a č. 21513000/2015 z 22. decembra 2015. Rozhodnutím

č. 21513606/2015 potvrdil žalovaný rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej

len „správca dane“) č. 20461875/2015 z 3. júla 2015, ktorým správca dane určil

sťažovateľovi podľa , o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu vydania

rozhodnutia (ďalej aj „“ alebo „daňový poriadok“) rozdiel v sume

nadmerného odpočtu vo výške 33 660,40 € na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)

za zdaňovacie obdobie november 2012, keď nepriznal nadmerný odpočet v sume

32 931,29 € a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume 729,11 €. Rozhodnutím

č. 21513867/2015 potvrdil žalovaný rozhodnutie správcu dane č. 20461725/2015

z 3. júla 2015, ktorým správca dane určil sťažovateľovi podľa § 68 ods. 6 zákona

č. rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 43 508,56 € na DPH

za zdaňovacie obdobie október 2012, keď nepriznal nadmerný odpočet v sume 48 129,23 €

a priznal nadmerný odpočet v sume 4 620,67 €. Rozhodnutím č. 21513000/2015 žalovaný

potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 20461979/2015 z 3. júla 2015, ktorým správca dane

určil sťažovateľovi podľa rozdiel v sume nadmerného

odpočtu vo výške 7 874,86 € na DPH za zdaňovacie obdobie december 2012, keď nepriznal

nadmerný odpočet v sume 8 742,32 € a priznal nadmerný odpočet v sume 867,45 €.

Sťažovateľovi nebol priznaný ním uplatnený nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie

obdobia október, november a december 2012 v dôsledku neuznania oslobodenia od DPH

v zmysle o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „“ alebo „zákon o DPH“) z faktúr vystavených

pre maďarské spoločnosti

3. Ako z odôvodnení rozhodnutí žalovaného vyplýva, správca dane vydal

rozhodnutia vo vyrubovacom konaní s poukazom na zistenia z daňovej kontroly. Sťažovateľ

mal dodávať tovar do iného členského štátu, a to do Maďarska spoločnosti

Dodanie

tovaru (hranoly, fošne, dosky) deklaroval ako dodanie oslobodené od dane v zmysle § 43

zákona o DPH z faktúr (uvedené v jednotlivých rozhodnutiach). Správca dane zaslal

maďarským orgánom žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a preverenie skutočného

nadobudnutia tovaru a o preverenie prepravy, žiadal uviesť názov prepravcu, uviesť miesto

skutočnej vykládky tovaru podľa jednotlivých dodávok, overiť, či je sídlo firiem totožné

s miestom dodania tovaru, preveriť, či firmy majú skladové priestory. V odpovedi

na medzinárodnú výmenu informácií týkajúcej sa . bolo uvedené,

že preverovaním nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarským daňovníkom,

maďarská spoločnosť podala daňové priznanie len za I. štvrťrok 2012, nebolo podané

žiadne priznanie DPH za ostatné obdobie v roku 2012, maďarský obchodník nadobudnutie

nepriznal, je nekontaktný, na účte neboli vykonané žiadne finančné operácie. Vo vzťahu

k spoločnosti z odpovede na medzinárodnú výmenu informácii

vyplynulo, že bolo preverené účtovníctvo spoločnosti, spoločnosť nevykonávala

intrakomunitárne transakcie, neuviedla ich vo svojom daňovom priznaní a spoločnosť

popiera ekonomické transakcie so sťažovateľom, podpisy a pečiatky na dokladoch

nesúhlasia s tými, ktoré spoločnosť používa, konateľ spoločnosti neuzavrel zmluvu

o predaji so sťažovateľom a neudelil na jej uzatvorenie ani plnú moc inej osobe, aby konala

v mene spoločnosti pri nákupe dreva a pri hotovostnej platbe. Vo vzťahu k spoločnosti

bolo z medzinárodnej výmeny informácii zistené, že tento daňový

subjekt sa na daňovom úrade nedostavil, nepredložil žiadne účtovníctvo, spoločnosť

je nekontaktná. Pri daňovej kontrole sa nepodarilo preukázať, kto bol skutočným

nadobúdateľom tovaru v Maďarsku, keďže ani prepravca jednoznačne nevedel uviesť,

kde presne bol tovar vyložený. Správca dane existenciu tovaru nespochybnil, avšak

iba existencia tovaru ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol dodaný spoločnostiam

Správcovi dane tak vznikli počas

výkonu daňovej kontroly pochybnosti o dodávkach tovaru a o tom, že obchod prebehol

tak, ako bol sťažovateľom deklarovaný, teda medzi osobami uvedenými na faktúrach.

Dôkazná povinnosť bola na strane daňového subjektu, aby tieto pochybnosti vyvrátil,

t. j. aby preukázal, že tovar odovzdal tomu, koho označil na faktúre, a tak preukázal,

že obchod sa reálne uskutočnil.

4. Krajský súd rozsudkom č. k. -81 z 22. júna 2016 žalobu sťažovateľa

zamietol. Rozsudok odôvodnil tým, že ak vzniknú pochybnosti, že transakcie prebehli

tak, ako sú deklarované, teda medzi osobami uvedenými na faktúrach, dôkazná povinnosť

je na strane daňového subjektu. Aby tieto pochybnosti vyvrátil musí predložiť, resp. označiť

také dôkazy, z ktorých bude zrejmé, že obchod sa reálne uskutočnil. Sťažovateľ však

nepredložil také relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci,

t. j. reálne dodanie tovaru tak, ako to bolo deklarované v predložených listinných dôkazoch.

Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné

formálne preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je postačujúce. Faktúra

je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce

skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu,

je riadne zaúčtovaný ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť

si odpočítanie dane z dokladu. Krajský súd zdôraznil, že pokiaľ daňový subjekt požaduje

od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má

na jeho vrátenie právny nárok. Preukázať to môže len na základe nespochybniteľných

dôkazov o splnení zákonom stanovených podmienok na priznanie uplatneného nároku.

Ak daňové orgány spochybnia deklarované zdaniteľné obchody, je na daňovom subjekte,

aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok. Vo vzťahu

k námietke sťažovateľa, že správca dane daňovú kontrolu vykonával viac než jeden rok

a ukončil ju až po viac ako dvoch rokoch od jej začatia, krajský súd uviedol, že túto

námietku nepovažoval za dôvodnú, pretože správca dane vo všetkých troch prípadoch

ukončil daňovú kontrolu v zákonnej lehote podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku.

Vo všetkých troch prípadoch bola daňová kontrola prerušená a po odpočítaní doby, počas

ktorej bola daňová kontrola prerušená v súlade s § 61 daňového poriadku, netrvala žiadna

z troch daňových kontrol viac ako jeden rok.

5. Rozsudok krajského súdu č. k. -81 z 22. júna 2016 nadobudol

právoplatnosť 4. augusta 2016.

6. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť a navrhol

rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Argumentoval tým,

že daňové orgány pripísali na jeho ťarchu to, že jeho odberatelia v Maďarsku boli v čase

daňovej kontroly nezastihnuteľní. Poukázal na čl. 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES,

z ktorej vyplýva, že únijné právo priamo priznáva oslobodenie od dane nielen v prípade,

ak je odberateľom zdaniteľná osoba v inom členskom štáte, ale aj vtedy, ak ide

o nezdaniteľnú právnickú osobu konajúcu ako takú v inom členskom štáte. Takou osobou

je aj právnická osoba, ktorej bol status platcu DPH deregistrovaný, resp. nedošlo

k odvedeniu DPH v členskom štáte dodania (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie

vo veci Traum EOOD proti Direktor na Direkcija, C-492/13 z 9. októbra 2014). Ďalej

sťažovateľ uviedol, že mu nie je zrejmé, z akého právneho predpisu krajský súd vyvodil

podmienku na priznanie oslobodenia od dane, podľa ktorej musel preukázať, že tovar

bol dodaný nadobúdateľom uvedeným na faktúrach, keďže z

Z. z. takáto podmienka nevyplýva a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho

dvora Európskej únie C-409/04 Teleos. Sťažovateľ zdôraznil, že si splnil všetky podmienky

stanovené zákonom, konal dobromyseľne a bol dostatočne opatrný v obchodnom styku.

Uzatvoril kúpne zmluvy, prepravca sa preukázal splnomocnením úradne overeným notárom

a sťažovateľ si overil odberateľov aj pomocou maďarského obchodného registra. Ani

krajský súd neuviedol, v čom konkrétne videl sťažovateľovu neopatrnosť, resp. aké ďalšie

konkrétne opatrenia mal sťažovateľ ešte vykonať. Krajský súd vychádzal iba

zo spochybnenia dôkazov, a nie z preukázania ich nepravdivosti. Správca dane nepreukázal

sťažovateľovi účasť na podvode. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že záver krajského súdu

vychádza z nedostatočného obsahu administratívneho spisu, keďže v rámci daňového

konania nebola spochybnená existencia tovaru (zistená v podniku ),

spochybnené bolo len uskutočnenie plnenia deklarovaného v predložených faktúrach.

Faktúry boli vystavené na materiálnom podklade, tovar existoval. Možnú vedomosť

o podvode spáchanom daňovým subjektom musí správca dane daňovému subjektu

preukázať (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-80/11 Mahagében Kft proti

Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Foigazgatósága a C-142/11

proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Eszak-alfoldi Regionális Adó

Foigazgatósága). Neobstojí preto záver krajského súdu, podľa ktorého pre zamietnutie

priznania práva na oslobodenie od dane postačuje, ak si daňový subjekt nesplní povinnosti

uložené mu v oblasti dokazovania o oprávnenosti uplatneného nároku. Daňový subjekt

je povinný predložiť iba listiny požadované Následné

preukázanie ich nepravdivosti a účasti žalobcu na podvode ťaží správcu dane, ktorý

je povinný prihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo najavo vrátane dôkazov v prospech

platiteľa dane, pretože v konaní sa uplatňuje aj vyhľadávacia zásada. Sťažovateľ namietol

i dĺžku prerušenia daňovej kontroly. Pretože smernica Rady 2006/112/ES poskytuje

sťažovateľovi väčšie práva, mal byť priznaný priamy účinok jej čl. 138 ods. 1, čo však

krajský súd nezohľadnil.

7. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 21. marca 2018 kasačnú sťažnosť

sťažovateľa ako nedôvodnú podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť 16. mája 2018.

8. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu zopakoval svoju argumentáciu

obsiahnutú v kasačnej sťažnosti a zdôraznil nezákonný prenos dôkazného bremena

v situácii, keď predložil všetky dôkazy, ktoré od neho požadoval zákon i správca dane.

Ani najvyšší súd neuviedol, aké ďalšie dôkazy mal sťažovateľ predložiť. Tovar

sa považoval v zmysle zmluvy za dodaný jeho odovzdaním prepravcovi, ktorý na základe

splnomocnenia vystupoval aj ako kupujúci. Dodanie tovaru preto nemohlo byť sporné.

Navyše ani správca dane nespochybnil, že tovar prešiel maďarské hranice. Povinnosť

preukazovať, že sa obchod uskutočnil môže mať dodávateľ len v takej miere, ako to od neho

možno spravodlivo požadovať; dokazovať to, či prepravca tovar na určené miesto prepravil,

už v danej veci nebolo v schopnostiach sťažovateľa. Vzhľadom na obsah medzinárodnej

výmeny informácii je zrejmé, že vo vzťahu k spoločnostiam

neboli zástupcovia týchto spoločností vypočutí, obsah zostávajúcich zistení sa vzťahuje

na neskoršie obdobie. Tieto zistenia nemôžu spochybniť vierohodnosť deklarovaných

obchodov. Prenos dôkazného bremena zo správcu dane na sťažovateľa preto nenastal.

Dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých

skutočností, teda aj tých, pri ktorých dôkazná povinnosť stíha iný subjekt. Vo vzťahu

k spoločnosti nie je z obsahu medzinárodnej výmeny informácii zrejmé,

kto bol za spoločnosť vypočutý a kto teda uviedol, že k obchodom nedošlo a podpisy

na dokladoch nie sú jeho. Sťažovateľ nemohol ovplyvniť ani to, či táto spoločnosť podala

alebo nepodala k obchodu daňové priznanie. Sťažovateľ obchod uzatváral s konateľom

odberateľa, ktorý ho bol oprávnený zastupovať. Vzhľadom na obsah dôkazov predložených

sťažovateľom došlo k prenosu dôkazného bremena na správcu dane, ktorý bol povinný

obsah dokladov vyvrátiť, čo sa nestalo. Zásada poctivého obchodného styku v obchodnom

vzťahu platí pre dva subjekty súkromného práva, nie je však použiteľná na odôvodňovanie

postupu daňového subjektu k jeho hospodárskej činnosti vo sfére daní. Sťažovateľ

sa nedopustil žiadneho podvodného konania, nebol účastný v podvodnom reťazci a takéto

konanie nebolo zistené ani vo vzťahu k prepravcovi či odberateľovi sťažovateľa. Za opačný

záver nesvedčí žiaden dôkaz. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že o vykonávaní dôkazov

maďarskými orgánmi – výsluchoch osôb – nebol upovedomený. Rozhodnutie najvyššieho

súdu považuje navyše za nedostatočne odôvodnené. Pokiaľ ani najvyšší súd nezohľadnil

priamy účinok čl. 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES, ktorý tomuto ustanoveniu priznal

Súdny dvor Európskej únie, poprel prednosť práva Únie a porušil zásadu úniovej lojality.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na zákonného sudcu, uviedol, že podľa

jeho vedomostí sú na krajskom súde vytvorené dva správne senáty, no všetky žaloby

sťažovateľa boli pridelené iba jednému z nich. Tento záver podľa názoru sťažovateľa

vylučuje pridelenie veci náhodným výberom.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 1 a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

.

13. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení , listiny, dohovoru,

dodatkového protokolu a Zmluvy o Európskej únii.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď

sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,

ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide

o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii sa Únia a členské štáty vzájomne

rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

14. Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, k porušeniu týchto ustanovení ,

listiny, dohovoru a dodatkového protokolu malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2018 v dôsledku jeho nedostatočného odôvodnenia,

arbitrárnosti a takou aplikáciou zákona o DPH a daňového poriadku, ktorá poprela

ich podstatu a zmysel, najmä pokiaľ ide o posúdenie dôkazného bremena v daňovom konaní

a zákonnosť postupu správcu dane.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

16. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

17. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

18. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje

i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou

nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

19. Podľa daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný

uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane

v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť

evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa oslobodené od dane je dodanie tovaru,

ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim

alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou

pre daň v inom členskom štáte.

Podľa platiteľ je povinný preukázať,

že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4 a) kópiou faktúry,

b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ

poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené

odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte,

ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým

podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom

členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru

odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ

alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa

alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska

alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta

a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ,

alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ,

4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom

a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila

preprava tovaru, a d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom,

dokladom o prijatí platby za tovar, dokladom o platbe za prepravu tovaru.

Podľa daňová povinnosť vzniká dňom dodania

tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom

ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania

nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo

alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru

podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu

v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 21. marca 2018 odôvodnil takto:

21. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správca dane pripísal na jeho ťarchu, že jeho

odberatelia v Maďarsku boli v čase daňovej kontroly nezastihnuteľní a nekontaktní, najvyšší

súd konštatoval: „V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov

v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii

plnenia skutočne na jeho strane došlo. Už samotné zistenie skutočnosti, že odberatelia

sú nekontaktní, prípadne na účte neboli vykonané žiadne finančné operácie a maďarská

daňová správa nemá žiadne informácie o ich podnikateľskej činnosti, jednoznačne

spochybňujú vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok zahraničným

odberateľom, deklarovaných v jeho daňovom priznaní. Spôsob vedenia dokazovania

žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu

v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť

spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky

skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní (najmä výšku príjmov, výšku výdavkov a výšku

dane). Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu

obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne

základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny

orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností,

ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2

ods. 1 ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí.

Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom

v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264

právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti

údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3

ods. 6 oprávnené. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. ).“

22. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne

odôvodnené, pretože krajský súd neuviedol, aké ďalšie opatrenia mal vykonať a nevykonal

ich, najvyšší súd konštatoval, že súd „nemôže daňovému subjektu určovať, aké dôkazy

má predložiť, prípadne, čo má ešte vykonať, pretože právne vzťahy medzi podnikateľmi

sú rôznorodé a je na každom subjekte, ako bude vykonávať svoju podnikateľskú činnosť

a zabezpečí jej riadne fungovanie.“.

23. Ďalej najvyšší súd k otázke dôkazného bremena dodal: „Vzhľadom

na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných zdaniteľných plnení

sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom

požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo

potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia

a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho

hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných

plnení zneužívajúcim právo poskytované zásadou neutrality DPH. Výkon práva, v rámci

obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,

ako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní pred daňovými

orgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej

podnikateľskej činnosti vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa

na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na odstránenie pochybností o tom,

že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome. S prihliadnutím na okolnosti tohto

prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane

z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych

povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom

reťazci zdaniteľných plnení nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.“

24. Najvyšší súd ďalej poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie:

„Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie

požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho

rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti

na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04),

Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom

prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH

na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho

subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok

ESD v spojených veciach č. C-80/11 a C-142/11), (bližšie

v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.11.2012). Žalobca si závery

z vyššie uvedených rozsudkov Súdneho dvora EÚ prispôsobil a účelovo vyložil, preto

nemožno priznať jeho námietkam opierajúcim sa o uvedené rozsudky Súdneho dvora EÚ

úspech.“

25. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že správca dane je povinný

prihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, a nepostupoval tak, najvyšší súd uviedol,

že „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu

povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu

a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných

a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom

dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,

akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného

dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy

vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu

konania.“.

26. K námietke sťažovateľa, že v jeho veci mal byť priznaný priamy účinok čl. 138

ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES a krajský súd takto nepostupoval, najvyšší súd zaujal

takéto stanovisko: „Ani daňové orgány ani súd prvého stupňa sa nedopustili nesprávnych

záverov a ani neporušili právo Únie, ak žalobcu neoslobodili od dane, keďže samotné

ustanovenie čl. 138 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES stanovuje ako podmienku

oslobodenia od dane dodanie tovaru, ktoré je v tomto prípadne sporným. V tejto súvislosti

je potrebné poukázať na ďalšiu časť rozsudku Súdneho dvora EÚ C-492/13, ktorý okrem

iného uvádza, že prináleží členským štátom stanoviť podmienky, za akých oslobodia

od DPH intrakomunitárne dodania s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie

týchto oslobodení a zabrániť podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu.

Vnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať s právom

Európskej únie, Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň. Z ustálenej

judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym

právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH

podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím

na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH

na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení

na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH

na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby

a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky

tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo

nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej

pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.

Uvedený výklad zásady neutrality DPH vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora,

napr. rozsudky SD EÚ v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť

Recolta Recycling (C- 440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum

Electronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03). Súdny dvor vo svojej

judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva

na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou

kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy,

ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru

platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa,

že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due

diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré

uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr.

Teleos plc. A spol. (C- 409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Možno preto

určiť opatrenia a požadovať ich od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet

DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.“

27. Vo vzťahu k námietke dĺžky daňovej kontroly a jej prerušenia najvyšší súd

uzavrel, že sa „stotožnil s krajským súdom, že daňová kontrola bola riadne prerušená,

a tak žiadna z daňových kontrol netrvala viac ako jeden rok“.

28. Ústavný súd považuje takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu (posudzované i v kontexte dôvodov rozsudku krajského súdu) za dostatočné, najvyšší

súd v ňom zrozumiteľne reagoval na všetky argumenty sťažovateľa v kasačnej sťažnosti

a odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky ústavné požiadavky.

29. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho kritika posúdenia dôkazného bremena

najvyšším súdom a jeho primeranosti uvalenej na sťažovateľa.

30. Ústavný súd považuje ponajprv za potrebné uviesť, že právna úprava daňového

konania a oslobodenia od DPH je založená na princípe, podľa ktorého dôkazné bremeno

o splnení podmienok na oslobodenie od DPH znáša daňový subjekt, ktorý oslobodenie

uplatňuje (napr. ), pričom oslobodenie od DPH pri vývoze sa nevzťahuje

na tovar ako taký, t. j. na predmet kúpnej zmluvy, ale na dodanie tovaru, teda daňovú

transakciu medzi týmito subjektmi aj s preukázaním dodania daňového plnenia

nadobúdateľovi v inom členskom štáte. V daňovom konaní je preto nutné skúmať nielen

prechod práva nakladať s tovarom ako vlastník z dodávateľa na odberateľa, ale zároveň

aj fyzický pohyb tovaru.

31. Ústavný súd už opakovane uviedol aj to, že daňový subjekt má v daňovom

konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.

Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené

daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné

doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto

si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.

Ak však správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť

dôkazov predložených daňovým subjektom, potom si splnil svoju dôkaznú povinnosť

a je len na daňovom subjekte, či spochybnenie pôvodných dôkazov správcom dane vyvráti

predložením dôkazov ďalších.

32. Sťažovateľ však dôkazy, ktorými by preukázal dodanie tovaru odberateľovi

uvedenému na faktúre, nepredložil. Iba preukázanie odovzdania tovaru prepravcovi

ani podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za dostatočné, a to ani v prípade,

ak dôjde k prechodu tovaru cez štátnu hranicu. Je tomu tak preto, že rozhodujúcim

je skutočné dodanie tovaru odberateľovi uvedenému na faktúre. Je preto vecou daňového

subjektu, aby vykonal dostatočné opatrenia, a to aj v súvislosti s prepravou, aby mohol

v prípade potreby spoľahlivo preukázať dodanie tovaru odberateľovi na konkrétnom mieste

v inom členskom štáte.

33. Aj v skoršej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa ustálil názor, podľa ktorého

dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt; pričom

samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom

nie je postačujúce, pretože faktúra, resp. CMR je relevantným dokladom,

len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie;

to, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je zaúčtovaný v zmysle

zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť

si odpočítanie dane z tohto dokladu.

34. Ústavný súd opakovane vyslovil, že nepovažuje tento prísny prístup najvyššieho

súdu pri výklade zákona o DPH za rozporný s účelom a zmyslom právnej úpravy

a ani za neprimerane formalistický. Intrakomunitárne dodávky tovaru sú nepochybne z tohto

hľadiska pre predávajúceho určitým rizikom, a to zvlášť vtedy, ak ponechá prepravu tovaru

do iného členského štátu na nadobúdateľa, a preto kladú na predávajúceho zvýšené nároky,

ktoré sa musia prejaviť i v spôsobe a rozsahu prijatých opatrení v rámci kritéria

ich rozumnej primeranosti. Je to však dôsledok slobody pohybu tovaru, keď

pri intrakomunitárnom nadobudnutí tovaru nie je pohyb tovaru cez hranice štátov

monitorovaný, a preto ani nie je možné vylúčiť riziko vzniku daňových podvodov.

35. Ústavný súd vzhľadom na uvedené už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu nemožno spochybniť z hľadiska požiadavky

účinnej ochrany základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorého porušenie tvrdí.

Názor najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ v daňovom konaní dôkazné bremeno

neuniesol, považuje ústavný súd za plne založený na ústavne konformnej aplikácii

ustanovení daňového poriadku a zákona o DPH. Tak, ako to vyplýva i z rozsudku

najvyššieho súdu, sťažovateľ síce v zákone o DPH uvedenú dokumentáciu k uplatnenému

nároku na oslobodenie od dane predložil, avšak správcovi dane sa podarilo dôkaznú silu

tejto dokumentácie vyvrátiť, a preto bol sťažovateľ povinný predložiť ďalšie dôkazy,

ak chcel dôkazné bremeno týkajúce sa svojho tvrdeného práva uniesť, čo však už neurobil.

36. Pokiaľ sťažovateľ vyčíta najvyššiemu súdu, že neuviedol, aké konkrétne dôkazy

mal predložiť, aby uniesol dôkazné bremeno, ani podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

takáto povinnosť nezaťažovala. Aj v daňovom konaní možno ako dôkaz použiť všetko,

čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu rozhodujúcich skutočností (§ 24 daňového

poriadku). Nie je vecou súdu či správcu dane, aby daňovému subjektu túto skutočnosť

pripomínal, či upriamoval jeho pozornosť na konkrétne dôkazy, ktoré môže vo svoj

prospech predložiť. Naopak, je vecou daňového subjektu, aby sám predložil alebo navrhol

konkrétne dôkazy.

37. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa na porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa podľa zákona

o ústavnom súde.

38. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie postupom najvyššieho

súdu v konaní o kasačnej sťažnosti, ústavný súd nenachádza v rozhodnutí najvyššieho súdu

ani v kontexte sťažovateľom uvedených skutočností v jeho sťažnosti oporu pre záver

o možnom porušení tohto práva.

39. Ústavný súd uznáva, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať jeho

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania vrátane rešpektovania

princípu rovnosti zbraní. Podstatou tohto princípu je, aby obe strany súdneho konania mali

reálnu možnosť predložiť argumenty a reagovať na argumenty druhej strany.

40. Pretože sťažnosť sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu o kasačnej sťažnosti

podanej proti právoplatnému rozsudku krajského súdu, aj ústavnému súdu patrí zaoberať

sa namietaným porušením iba vo vzťahu ku konaniu pred kasačným

súdom. Ani zo sťažnosti sťažovateľa však nevyplýva, že by mu najvyšší súd neumožnil

reagovať na argumentáciu žalovaného, dokazovanie vykonávané nebolo. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd nenachádza v okolnostiach sťažovateľovej veci náznaky porušenia

, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

41. K porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a listiny malo podľa tvrdení sťažovateľa dôjsť tým,

že svedkovia vypočúvaní v jeho veci maďarskými orgánmi boli vypočutí bez upovedomenia

o výsluchu sťažovateľa.

42. Z obsahu kasačnej sťažnosti vyplýva, že jej súčasťou táto argumentácia nebola.

Vzhľadom na viazanosť kasačného súdu kasačnou sťažnosťou ( ) sa najvyšší súd

preto nemohol touto argumentáciou sťažovateľa zaoberať a poskytnúť mu ochranu,

čo vylučuje možnosť porušenia , resp. listiny najvyšším

súdom. Navyše vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ

na ochranu tohto základného práva nevyužil kasačnú sťažnosť, nepatrí ani ústavnému súdu

právomoc zaoberať sa tvrdeným porušením tohto základného práva, a to pre nevyčerpanie

účinných prostriedkov nápravy sťažovateľom vo vzťahu k tomuto základnému právu.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci (§ 25 ods.

2 ).

43. Porušenie a listiny odôvodnil sťažovateľ svojím

podozrením, že jeho žaloba nebola pridelená na krajskom súde systémom náhodného

výberu. Na odôvodnenie tohto tvrdenia poukázal na to, že podľa jeho vedomostí všetky jeho

žaloby boli na krajskom súde pridelené iba jednému zo senátov, hoci senátov existuje viac.

44. Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu

zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto

základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude

rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel

(, ).

45. Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, táto smeruje proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu ako súdu kasačného, ktorý vo veci konal na základe kasačnej sťažnosti

a preskúmaval právoplatný rozsudok krajského súdu v medziach kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ medzi jej dôvodmi neuviedol svoje výhrady k prideleniu veci senátu krajského

súdu, ktorý vo veci vydal rozsudok napadnutý kasačnou sťažnosťou. Za tejto situácie

považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu kasačného

mohlo byť porušené základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu.

46. Pri posudzovaní tvrdenia sťažovateľa o porušení čl. 13 dohovoru ústavný súd

vychádzal z toho, že tento článok dohovoru sa vzťahuje iba na prípady, v ktorých

sa sťažovateľovi podarí preukázať aspoň pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv zaručených dohovorom. Pretože ústavný súd nezistil porušenie práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako zjavne

neopodstatnenú odmietol jeho sťažnosť i v časti týkajúcej sa porušenia čl. 13 dohovoru.

47. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie , 5 a dodatkového

protokolu, vychádza z toho, že nepriznaním nadmerného odpočtu DPH za jednotlivé

zdaňovacie obdobia došlo k porušeniu označených práv tým, že nezískal majetok,

na nadobudnutie ktorého mu patrila legitímna nádej. Ústavný súd uznáva, že právom

na majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu môže byť nielen majetok existujúci,

ale i majetok, vo vzťahu ku ktorému patrí subjektu legitímna nádej na jeho nadobudnutie.

Táto legitímna nádej však predpokladá splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok

na nadobudnutie majetku. Ako je ale zrejmé, vo veci sťažovateľa tento nesplnil zákonné

podmienky na získanie nadmerného odpočtu DPH a práve z tohto dôvodu mu nadmerný

odpočet nebol priznaný. Navyše, ako už ústavný súd viackrát uviedol, možnosť porušenia

základných práv hmotného charakteru (v danom prípade základného práva podľa čl. 20

a práva podľa dodatkového protokolu) treba posudzovať vo vzťahu

k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Inými slovami, ak súd pri výkone súdnej právomoci neporuší ústavno-procesné princípy,

nemôže len samotným jeho rozhodnutím dochádzať k porušeniu iných práv účastníkov

hmotnej povahy (napr. , , , ,

). Vo veci sťažovateľa nebolo však ústavným súdom zistené porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

48. Vo vzťahu k namietanému porušeniu zaručujúceho právo

na podnikanie ústavný súd rovnako uvádza, že porušenie základného práva priznaného

týmto článkom nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento

orgán uplatní svoju právomoc (). Aj o prípadnom porušení základného práva

podľa by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením (, ), čo sa v danom prípade podľa názoru

ústavného súdu nestalo.

49. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 13

ods. 1 a Zmluvy o Európskej únii, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto

časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti preto, že tieto ustanovenia nemožno považovať

za ustanovenia upravujúce základné práva, ktoré by podliehali samostatnej ochrane

prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa .

50. Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosť ako celok odmietol

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2018