Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 465/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., K., zastúpeného A., s. r. o., T., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. júna 2011 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 19. septembra

2011 doručená sťažnosť Ľ. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 22. júna 2011 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo

„predmetné rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Daňový úrad N. vydal Dodatočný platobný

výmer číslo: /Skov zo dňa 07. 10. 2009, ktorým bol vyrubený

sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006 vo

výške 9.976,13 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol

nadriadený orgán a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo: I/226/17083-

36747/2010/990565-r zo dňa 24. 5. 2010, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu v správnom

súdnictve, o ktorej rozhodol Krajský súd v T. rozsudkom sp. zn. -41 zo dňa 29.

09. 2010, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie

o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 22. 6. 2011 tak,

že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu...“.

Sťažovateľ tvrdí, že „vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo porušené jeho právo

vlastniť majetok garantované SR. Neoprávneným vyrubením daňovej

povinnosti došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok a to tak, že v dôsledku

takejto daňovej povinnosti došlo k ukráteniu majetku sťažovateľa. Správca dane pri výkone

daňovej kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané na to,

aby si preveril, či účtovné doklady o zdaniteľných plneniach sú zaúčtované v účtovníctve

dodávateľa sťažovateľa, iba jeden krát predvolal súčasného konateľa dodávateľa

sťažovateľa J. s. r. o., ktorý sľúbil správcovi dane, že mu dodá požadované doklady, avšak

tieto nedodal. Napriek tomu pre preverenie skutočnosti, či sú účtovné doklady o sporných

zdaniteľných obchodoch medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom nič viac správca dane

nevykonal, neuložil dodávateľovi sťažovateľa pokutu v zmysle ust. § 35

ods. 15 až do výšky 33 190 eur, nezačal u neho výkon daňovej kontroly,

nepodal trestné oznámenie, uspokojil sa len s konštatovaním, že dodávateľ sťažovateľa

požadované doklady nedodal správcovi dane a pritom sťažovateľ nemôže suplovať činnosť

štátneho orgánu, keďže nemá žiadny právny prostriedok na vynútenie si splnenia povinnosti

predložiť účtovné doklady o zdaniteľných obchodoch svojím dodávateľom, aby bolo

preukázané, že tieto dodávateľ sťažovateľa zaúčtoval. Z dôvodu, že súčasný konateľ spol. J.

s. r. o. sa vyhýba správcovi dane a nespolupracuje s ním (čo za daného stavu neviedlo k

osvedčeniu tvrdenia o reálnom dodaní tovaru spol. J. s. r. o.), nemôže byť postihovaný

sťažovateľ tak, že správca dane neoprávnene zasiahol do jeho práva vlastniť majetok, keď

mu dorubil daňovú povinnosť a tento dorub odôvodnil tak, že sťažovateľ neodstránil

pochybnosti správcu dane, avšak tieto sťažovateľ nie je schopný odstrániť z dôvodu, že

nemá prostriedky na donútenie svojho dodávateľa preukázať správcovi dane dodanie a

zaúčtovanie sporného tovaru. Reagujúc na odôvodnenie rozsudku prvostupňovým súdom

uvádzame, že nie je pravdou, že sťažovateľ nevedel vysvetliť časové rozpory medzi nákupom

tovaru od J. s. r. o. a jeho predajom ďalším odberateľom. V konaní pred súdom samotný

sťažovateľ tento časový rozpor vysvetlil tak, že pre neho v čase odberu materiálu od

dodávateľa J. s. r. o. bolo prvoradé, aby tento dodal svojím odberateľom J. V., J. S. a P. Š.,

čo aj urobil, týmto materiál dodal, vystavil faktúry a títo odberatelia mu aj zaplatili. Pri

odbere materiálu od dodávateľa J. s. r. o. tomuto dodávateľovi sťažovateľ zaplatil a

požiadal ho o vystavenie účtovných dokladov, avšak tieto mu dodávateľ J. s. r. o. vystavil až

so značným časovým oneskorením. To však v čase odberu materiálu nebol pre sťažovateľa

na prvom mieste, keďže prvoradé bolo pre neho dodanie tohto materiálu vyššie uvedeným

odberateľom a tiež zaplatenie za toto dodanie materiálu, čo sa aj udialo. Zdôrazňujeme na

tomto mieste tú skutočnosť, že títo odberatelia sťažovateľa potvrdili odber tovaru od

sťažovateľa, ktorý odobral od spol. J. s. r. o. Rovnako tak sa nestotožňujeme s odôvodnením

prvostupňového súdu podľa ktorého v prípade absencie vedomostí štatutárneho orgánu o

spolupráci s obchodnými partnermi, tak ide o výkon práva na podnikanie, ktoré nepožíva

právnu ochranu. Namietame, že v takomto prípade podľa nášho názoru nejde o absenciu

vedomostí, ale o fakt, že si vtedajší konateľ nepamätal na podrobnosti jedného z viacerých

obchodov uskutočnených v čase minulom. Je pravdepodobné, že tieto podrobnosti by si

vtedajší konateľ mohol vybaviť nahliadnutím do účtovných dokladov firmy J. s. r. o., avšak

toto účtovníctvo už nemá k dispozícii, keďže ním disponuje súčasný konateľ, ktorý to

správcovi dane nepoprel.

Máme za to, že vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo porušené základného práva

sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z SR a to z dôvodu, že mu bola

vyrubená daňová povinnosť len kvôli tomu, že nevedel dostatočne preukázať skutočnosti,

ktorých preukázanie nie je reálne možné preukázať bez súčinnosti tretej osoby - dodávateľa,

avšak sťažovateľ nemá reálnu možnosť túto tretiu osobu prinútiť splniť si túto povinnosť. V

dôsledku uvedeného je tak sťažovateľ sankcionovaný zo strany štátneho orgánu bez

možnosti brániť sa a následkom tejto sankcie je neoprávnený zásah do majetkových práv

sťažovateľa a primárne tak do práva sťažovateľa vlastniť majetok garantovaného

SR“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2011

bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

. Zároveň požaduje, aby ústavný súd predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a

vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2011. Jeho

podstatná argumentácia sa koncentrovala k námietke nedostatočne zisteného skutkového

stavu veci a k jeho nesúhlasu s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení v jeho právnej veci, na ktoré vytýkané pochybenia a nedostatky v skutkových a

právnych zisteniach orgánov daňovej správy (Daňový úrad N. a Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky) nereflektovali ani všeobecné súdy svojou prieskumnou činnosťou v

správnom súdnictve, v ostatnom najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. z 22.

júna 2011.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I.

ÚS 66/98, , , , , ).

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. z 22. júna 2011

v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( veta prvá

v spojení s ), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s a nasl. ) a

dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech...

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho

spisu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku...

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti preskúmať zákonnosť postupu a

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým podľa

Zb. potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu N. č. /Skov zo

07. 10. 2009, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň na dani z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006 zo zisteného rozdielu dane v sume 9.976,13 €.

Pochybnosti o oprávnenosti uplatneného odpočtu dane vo výške 200.136,50 Sk

(vzťahujúcej sa na doklady v III. štvrťroku 2006) nadobudol správca dane pri kontrole

dokladov - faktúr od spoločnosti J., s. r. o., a to:

- fa č. 6004009 zo dňa 04.09.2006 na celkovú sumu 327.488,- Sk z toho daň 52.288,-Sk,

- fa č. 6001209 zo dňa 12.09.2006 na celkovú sumu 196.112,- Sk z toho daň 31.312,-Sk,

- fa č. 6002109 zo dňa 21.09.2006 na celkovú sumu 278.936,-Sk z toho daň 44.536,-Sk,

- fa č. 6002509 zo dňa 25.09.2006 na celkovú sumu 221.102,—Sk z toho daň 35.302,-Sk,

- fa č. 6002909 zo dňa 29.09.2006 na celkovú sumu 229.848,50 Sk z toho daň 36.698,50 Sk.

Bývalý konateľ spoločnosti J., s. r. o. M. H. účtovné doklady odovzdal novému konateľovi T.

R., ktorý ani po opakovanej výzve doklady spoločnosti J., s. r. o. za zdaňovacie obdobie

2006 a 2007 nepredložil. Vo svedeckej výpovedi M. H. uviedol, že v čase keď bol konateľom

spoločnosti, spoločnosť sídlila v prenajatých priestoroch, nevlastnila žiadne skladové

priestory, nemala žiadnych zamestnancov, žalobcu pozná, faktúry vystavovala ekonómka a

on ich podpísal, po dodaní tovaru ich nosil žalobcovi. Ručne vypisované príjmové

pokladničné doklady vypisoval žalobca, ostatné účtovníčka. Príjmové pokladničné doklady

aj podpisoval, žalobcovi ich osobne odovzdal, prijal hotovosť, ktorú vyplatil žalobca. Tovar

vozili na svojich vozidlách vodiči, dopravu pre žalobcu vykonávali M. K. a M. L. Svedok M.

K. uviedol, že v roku 2006 nevykonával dopravu pre spoločnosť J., s. r. o., M. H. nepozná,

je možné že mu niečo vozil jeho syn M. K., nakoľko sú so žalobcom kamaráti. Rovnako aj

M. L. poprel vykonávanie dopravy pre spoločnosť J., s. r. o. v roku 2006. Z predložených

účtovných dokladov správca dane zistil, že svedkovia M. K. a M. L. v roku 2006 nemajú v

knihe vystavených faktúr zaevidovanú žiadnu vystavenú faktúru na odberateľa J., s. r. o. a

ani na žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené vznikli pochybnosti o reálnom dodaní tovaru

spoločnosťou J., s. r. o. žalobcovi a keďže žalobca okrem faktúr a príjmových

pokladničných dokladov nepredložil správcovi dane žiadny iný dôkaz preukazujúci

uskutočnenie dodávok podľa sporných faktúr od dodávateľa J., s. r. o., správca dane dospel

k záveru, že žalobca si uplatnil odpočet dane v rozpore s Z.

z...

Podľa daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v

priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje

iba predloženie dokladov (faktúr), ale daňové doklady musia nielen po formálnej ale aj

obsahovej stránke jednoznačne preukazovať, že zdaniteľné plnenie sa reálne uskutočnilo, a

to osobou uvedenou v predkladaných faktúrach. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt,

ktorý je povinný preukázať skutočné zrealizovanie dodávky tovaru tak, ako je to uvedené vo

faktúrach, ak si uplatňuje nárok na odpočítanie dane. Daňový doklad sám o sebe ešte nie je

dôkazom, že k určitému plneniu došlo. Je len tvrdením o tejto skutočnosti, ktorú musí vedieť

daňový subjekt preukázať aj inak, ak jeho vierohodnosť v daňovej kontrole bola

spochybnená.

Správca dane na základe vykonaného dokazovania spochybnil dodanie tovaru

žalobcovi spoločnosťou J., s. r. o. Preto žalobca ak tvrdil, že došlo k uskutočneniu

zdaniteľných plnení, mal povinnosť to preukázať. Žalobca len formálne deklaroval, že k

dodaniu tovaru došlo, ale nepreukázal svoje tvrdenia a ani nevyvrátil pochybnosti správcu

dane o dodaní tovaru.

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom správcu dane a žalovaného, že neboli splnené

podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa

Z. z. a , pretože žalobca nepreukázal, že plnenia

deklarované v sporných faktúrach boli reálne uskutočnené...

Odvolací súd zistil, že dôvody uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a

vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležité aj odôvodnil a s ktorými sa

odvolací súd v zmysle v celom rozsahu stotožnil.“

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v

danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu

zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s

jeho rozsudkom sp. zn. z 22. júna 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom

. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, z ktorého vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu rozsudku najvyššieho súdu

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Ústavný súd s ohľadom na už uvedené poznamenáva, že dôvody uvedené v rozsudku

najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Predmetné rozhodnutie nevykazuje

znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený

skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj

, ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavnému súdu sa k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva vlastniť

majetok podľa žiada ďalej pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , , , ), ktorej súčasťou je aj

právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa

, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (, ) .

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa . Ústavný súd preto jeho

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011