Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 465/2011
PDF · 178.58 KB
No categories available
III. ÚS 465/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., K., zastúpeného A., s. r. o., T., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/49/2010 z 22. júna 2011 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 19. septembra
2011 doručená sťažnosť Ľ. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Sžf/49/2010 z 22. júna 2011 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo
„predmetné rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Daňový úrad N. vydal Dodatočný platobný
výmer číslo: 643/230/39808/09/Skov zo dňa 07. 10. 2009, ktorým bol vyrubený
sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006 vo
výške 9.976,13 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol
nadriadený orgán a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo: I/226/17083-
36747/2010/990565-r zo dňa 24. 5. 2010, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu v správnom
súdnictve, o ktorej rozhodol Krajský súd v T. rozsudkom sp. zn. 11 S/66/2010-41 zo dňa 29.
09. 2010, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie
o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8 Sžf/49/2010 zo dňa 22. 6. 2011 tak,
že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu...“.
Sťažovateľ tvrdí, že „vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo porušené jeho právo
vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Neoprávneným vyrubením daňovej
povinnosti došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok a to tak, že v dôsledku
takejto daňovej povinnosti došlo k ukráteniu majetku sťažovateľa. Správca dane pri výkone
daňovej kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané zák. č. 511/1992 Zb. na to,
aby si preveril, či účtovné doklady o zdaniteľných plneniach sú zaúčtované v účtovníctve
dodávateľa sťažovateľa, iba jeden krát predvolal súčasného konateľa dodávateľa
sťažovateľa J. s. r. o., ktorý sľúbil správcovi dane, že mu dodá požadované doklady, avšak
tieto nedodal. Napriek tomu pre preverenie skutočnosti, či sú účtovné doklady o sporných
zdaniteľných obchodoch medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom nič viac správca dane
nevykonal, neuložil dodávateľovi sťažovateľa pokutu v zmysle ust. § 35
ods. 15 zák. č. 511/1992 Zb. až do výšky 33 190 eur, nezačal u neho výkon daňovej kontroly,
nepodal trestné oznámenie, uspokojil sa len s konštatovaním, že dodávateľ sťažovateľa
požadované doklady nedodal správcovi dane a pritom sťažovateľ nemôže suplovať činnosť
štátneho orgánu, keďže nemá žiadny právny prostriedok na vynútenie si splnenia povinnosti
predložiť účtovné doklady o zdaniteľných obchodoch svojím dodávateľom, aby bolo
preukázané, že tieto dodávateľ sťažovateľa zaúčtoval. Z dôvodu, že súčasný konateľ spol. J.
s. r. o. sa vyhýba správcovi dane a nespolupracuje s ním (čo za daného stavu neviedlo k
osvedčeniu tvrdenia o reálnom dodaní tovaru spol. J. s. r. o.), nemôže byť postihovaný
sťažovateľ tak, že správca dane neoprávnene zasiahol do jeho práva vlastniť majetok, keď
mu dorubil daňovú povinnosť a tento dorub odôvodnil tak, že sťažovateľ neodstránil
pochybnosti správcu dane, avšak tieto sťažovateľ nie je schopný odstrániť z dôvodu, že
nemá prostriedky na donútenie svojho dodávateľa preukázať správcovi dane dodanie a
zaúčtovanie sporného tovaru. Reagujúc na odôvodnenie rozsudku prvostupňovým súdom
uvádzame, že nie je pravdou, že sťažovateľ nevedel vysvetliť časové rozpory medzi nákupom
tovaru od J. s. r. o. a jeho predajom ďalším odberateľom. V konaní pred súdom samotný
sťažovateľ tento časový rozpor vysvetlil tak, že pre neho v čase odberu materiálu od
dodávateľa J. s. r. o. bolo prvoradé, aby tento dodal svojím odberateľom J. V., J. S. a P. Š.,
čo aj urobil, týmto materiál dodal, vystavil faktúry a títo odberatelia mu aj zaplatili. Pri
odbere materiálu od dodávateľa J. s. r. o. tomuto dodávateľovi sťažovateľ zaplatil a
požiadal ho o vystavenie účtovných dokladov, avšak tieto mu dodávateľ J. s. r. o. vystavil až
so značným časovým oneskorením. To však v čase odberu materiálu nebol pre sťažovateľa
na prvom mieste, keďže prvoradé bolo pre neho dodanie tohto materiálu vyššie uvedeným
odberateľom a tiež zaplatenie za toto dodanie materiálu, čo sa aj udialo. Zdôrazňujeme na
tomto mieste tú skutočnosť, že títo odberatelia sťažovateľa potvrdili odber tovaru od
sťažovateľa, ktorý odobral od spol. J. s. r. o. Rovnako tak sa nestotožňujeme s odôvodnením
prvostupňového súdu podľa ktorého v prípade absencie vedomostí štatutárneho orgánu o
spolupráci s obchodnými partnermi, tak ide o výkon práva na podnikanie, ktoré nepožíva
právnu ochranu. Namietame, že v takomto prípade podľa nášho názoru nejde o absenciu
vedomostí, ale o fakt, že si vtedajší konateľ nepamätal na podrobnosti jedného z viacerých
obchodov uskutočnených v čase minulom. Je pravdepodobné, že tieto podrobnosti by si
vtedajší konateľ mohol vybaviť nahliadnutím do účtovných dokladov firmy J. s. r. o., avšak
toto účtovníctvo už nemá k dispozícii, keďže ním disponuje súčasný konateľ, ktorý to
správcovi dane nepoprel.
Máme za to, že vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo porušené základného práva
sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a to z dôvodu, že mu bola
vyrubená daňová povinnosť len kvôli tomu, že nevedel dostatočne preukázať skutočnosti,
ktorých preukázanie nie je reálne možné preukázať bez súčinnosti tretej osoby - dodávateľa,
avšak sťažovateľ nemá reálnu možnosť túto tretiu osobu prinútiť splniť si túto povinnosť. V
dôsledku uvedeného je tak sťažovateľ sankcionovaný zo strany štátneho orgánu bez
možnosti brániť sa a následkom tejto sankcie je neoprávnený zásah do majetkových práv
sťažovateľa a primárne tak do práva sťažovateľa vlastniť majetok garantovaného Ústavou
SR“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 49/2010 z 22. júna 2011
bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy. Zároveň požaduje, aby ústavný súd predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf/49/2010 z 22. júna 2011. Jeho
podstatná argumentácia sa koncentrovala k námietke nedostatočne zisteného skutkového
stavu veci a k jeho nesúhlasu s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných
ustanovení v jeho právnej veci, na ktoré vytýkané pochybenia a nedostatky v skutkových a
právnych zisteniach orgánov daňovej správy (Daňový úrad N. a Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky) nereflektovali ani všeobecné súdy svojou prieskumnou činnosťou v
správnom súdnictve, v ostatnom najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 8 Sžf/49/2011 z 22.
júna 2011.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I.
ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 8 Sžf/49/2011 z 22. júna 2011
v podstatnom uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a
dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech...
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho
spisu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku...
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb. potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu N. č. 643/230/39808/09/Skov zo
07. 10. 2009, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006 zo zisteného rozdielu dane v sume 9.976,13 €.
Pochybnosti o oprávnenosti uplatneného odpočtu dane vo výške 200.136,50 Sk
(vzťahujúcej sa na doklady v III. štvrťroku 2006) nadobudol správca dane pri kontrole
dokladov - faktúr od spoločnosti J., s. r. o., a to:
- fa č. 6004009 zo dňa 04.09.2006 na celkovú sumu 327.488,- Sk z toho daň 52.288,-Sk,
- fa č. 6001209 zo dňa 12.09.2006 na celkovú sumu 196.112,- Sk z toho daň 31.312,-Sk,
- fa č. 6002109 zo dňa 21.09.2006 na celkovú sumu 278.936,-Sk z toho daň 44.536,-Sk,
- fa č. 6002509 zo dňa 25.09.2006 na celkovú sumu 221.102,—Sk z toho daň 35.302,-Sk,
- fa č. 6002909 zo dňa 29.09.2006 na celkovú sumu 229.848,50 Sk z toho daň 36.698,50 Sk.
Bývalý konateľ spoločnosti J., s. r. o. M. H. účtovné doklady odovzdal novému konateľovi T.
R., ktorý ani po opakovanej výzve doklady spoločnosti J., s. r. o. za zdaňovacie obdobie
2006 a 2007 nepredložil. Vo svedeckej výpovedi M. H. uviedol, že v čase keď bol konateľom
spoločnosti, spoločnosť sídlila v prenajatých priestoroch, nevlastnila žiadne skladové
priestory, nemala žiadnych zamestnancov, žalobcu pozná, faktúry vystavovala ekonómka a
on ich podpísal, po dodaní tovaru ich nosil žalobcovi. Ručne vypisované príjmové
pokladničné doklady vypisoval žalobca, ostatné účtovníčka. Príjmové pokladničné doklady
aj podpisoval, žalobcovi ich osobne odovzdal, prijal hotovosť, ktorú vyplatil žalobca. Tovar
vozili na svojich vozidlách vodiči, dopravu pre žalobcu vykonávali M. K. a M. L. Svedok M.
K. uviedol, že v roku 2006 nevykonával dopravu pre spoločnosť J., s. r. o., M. H. nepozná,
je možné že mu niečo vozil jeho syn M. K., nakoľko sú so žalobcom kamaráti. Rovnako aj
M. L. poprel vykonávanie dopravy pre spoločnosť J., s. r. o. v roku 2006. Z predložených
účtovných dokladov správca dane zistil, že svedkovia M. K. a M. L. v roku 2006 nemajú v
knihe vystavených faktúr zaevidovanú žiadnu vystavenú faktúru na odberateľa J., s. r. o. a
ani na žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené vznikli pochybnosti o reálnom dodaní tovaru
spoločnosťou J., s. r. o. žalobcovi a keďže žalobca okrem faktúr a príjmových
pokladničných dokladov nepredložil správcovi dane žiadny iný dôkaz preukazujúci
uskutočnenie dodávok podľa sporných faktúr od dodávateľa J., s. r. o., správca dane dospel
k záveru, že žalobca si uplatnil odpočet dane v rozpore s § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.
z...
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje
iba predloženie dokladov (faktúr), ale daňové doklady musia nielen po formálnej ale aj
obsahovej stránke jednoznačne preukazovať, že zdaniteľné plnenie sa reálne uskutočnilo, a
to osobou uvedenou v predkladaných faktúrach. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt,
ktorý je povinný preukázať skutočné zrealizovanie dodávky tovaru tak, ako je to uvedené vo
faktúrach, ak si uplatňuje nárok na odpočítanie dane. Daňový doklad sám o sebe ešte nie je
dôkazom, že k určitému plneniu došlo. Je len tvrdením o tejto skutočnosti, ktorú musí vedieť
daňový subjekt preukázať aj inak, ak jeho vierohodnosť v daňovej kontrole bola
spochybnená.
Správca dane na základe vykonaného dokazovania spochybnil dodanie tovaru
žalobcovi spoločnosťou J., s. r. o. Preto žalobca ak tvrdil, že došlo k uskutočneniu
zdaniteľných plnení, mal povinnosť to preukázať. Žalobca len formálne deklaroval, že k
dodaniu tovaru došlo, ale nepreukázal svoje tvrdenia a ani nevyvrátil pochybnosti správcu
dane o dodaní tovaru.
Najvyšší súd sa stotožnil s názorom správcu dane a žalovaného, že neboli splnené
podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z. z. a § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., pretože žalobca nepreukázal, že plnenia
deklarované v sporných faktúrach boli reálne uskutočnené...
Odvolací súd zistil, že dôvody uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a
vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležité aj odôvodnil a s ktorými sa
odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotožnil.“
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje
len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky
výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v
danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu
zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s
jeho rozsudkom sp. zn. 8 Sžf/49/2010 z 22. júna 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, z ktorého vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd sa z obsahu rozsudku najvyššieho súdu
presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
Ústavný súd s ohľadom na už uvedené poznamenáva, že dôvody uvedené v rozsudku
najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Predmetné rozhodnutie nevykazuje
znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený
skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Ústavnému súdu sa k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy žiada ďalej pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj
právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (II. ÚS 78/05, I. ÚS 177/08) .
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto jeho
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011