Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 177/08

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2009 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., a spoločnosti A., a. s., P., zastúpených

JUDr. K. K., K., s. r. o., B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu

podľa v spojení so základným právom vlastniť

majetok podľa a práva na prejednanie veci

nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1 Obdo V 87/2006 z 28. novembra 2007 a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti S., a. s., a spoločnosti A., a. s., na súdnu ochranu podľa

v spojení so základným právom vlastniť majetok

podľa a právo na prejednanie veci nezávislým

a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1 Obdo V 87/2006 z 28. novembra 2007 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -18 z 22. mája 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti S., a. s.

a spoločnosti A., a. s. (ďalej len ,,sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len ,,ústava“) v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa

a práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. V 87/2006

z 28. novembra 2007.

2. Sťažovatelia v sťažnosti v podstatnom uviedli, že «Námietky sťažovateľa smerujú

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v spore medzi sťažovateľom a S., a. s. (ďalej len „S.“)

ktorý začal v roku 2001, keď sa sťažovateľ žalobou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) domáhal zaplatenia peňažnej sumy ako náhrady ušlého zisku, pričom

k tejto ujme na majetku sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku porušenia povinnosti S. vyhlásiť

verejný prísľub podľa o cenných papieroch

v znení neskorších predpisov platnom a účinnom k septembru 1999 (ďalej len „zákon

č. “). Krajský súd sťažovateľovi vyhovel rozsudkom z 29. júla 2004, č. k.

. Tento rozsudok bol napadnutý odvolaním zo strany S. a v odvolacom konaní

bol zmenený rozsudkom odvolacieho súdu zo 16. mája 2006, č. k. Obo 409/04 tak,

že odvolací súd žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ využil možnosť dovolania

na najvyšší súd a najvyšší súd ako súd dovolací vydal dňa 28. novembra 2007 napadnuté

rozhodnutie, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol.

Skutkový stav, ktorý vyústil do sporu, resp. žalovaného nároku sťažovateľa pred

všeobecnými súdmi, bol založený konaním, resp. opomenutím S., š. p., ako právneho

predchodcu S., v roku 1999. Právny predchodca S. nadobudol v septembri 1999 akcie

spoločnosti O., a. s. I. (ďalej len „O.“) od spoločnosti Č., a. s. zahraničná pobočka SR.

Nadobudnutím týchto akcií právny predchodca S. získal taký percentuálny podiel na súčte

menovitých hodnôt všetkých akcií O., s ktorými je spojené hlasovacie právo, ktorý bolo

podľa možné lege artis získať len na základe verejného

prísľubu - teda ponuky kúpy všetkých verejne obchodovateľných akcií O. Právny

predchodca S. tento verejný prísľub nevyhlásil. Na majetok O. bol dňa 11. októbra 1999

vyhlásený konkurz, čo viedlo o. i. aj k znehodnoteniu akcií O. a teda k poklesu hodnoty

majetku sťažovateľa. Túto škodu na majetku si sťažovateľ uplatňoval vo vyššie uvedených

konaniach na všeobecných súdoch.

V konaní pred všeobecnými súdmi nebol spor o tom, že právny predchodca

S. nesplnil zákonnú povinnosť vyhlásiť verejný prísľub. Nesplnenie tejto povinnosti zhodne

konštatovali súdy na všetkých inštanciách. Rovnako nebolo spornou otázkou to, že na

majetku sťažovateľa vznikla škoda. Spornou otázkou, resp. otázkou, v dôsledku posúdenia

ktorej došlo k namietanému zásahu do práv sťažovateľa, bola otázka príčinnej súvislosti

medzi porušením povinnosti právnym predchodcom S. a škodou, ktorá vznikla na majetku

sťažovateľa. Dôvodom neposkytnutia ochrany majetku sťažovateľa, resp. náhrady za škodu,

ktorá vznikla na majetku sťažovateľa, bola podľa napadnutého rozhodnutia práve absencia

príčinnej súvislosti medzi porušením zákonnej povinnosti a vzniknutou škodou.».

3. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej citujú vybranú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu týkajúcu sa práva vlastniť majetok

a práva na súdnu ochranu, pričom poukazujú aj na judikatúru ústavného súdu k prípadom

ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

4. Zásah do svojho základného práva na súdnu ochranu v spojení s právom vlastniť

majetok odôvodnili sťažovatelia takto: ,,Pokiaľ ide o námietku porušenia práva sťažovateľa

na súdnu ochranu v spojení s jeho právom vlastniť majetok, jej primárnym dôvodom

je zjavná svojvôľa najvyššieho súdu pri posúdení rozhodujúcej právnej otázky.

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa stotožnil s právnym

záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého znehodnotenie akcií v dôsledku vyhlásenia

konkurzu nie je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného vyhlásiť verejný

prísľub. Uvedený záver je vo svetle relevantných okolností arbitrárny a jeho

bezprostredným právno-logickým aj faktickým dôsledkom je neprípustný zásah do práv

sťažovateľa podľa . Nie je úlohou ústavného súdu naprávať skutkové

a právne omyly všeobecných súdov. Pokiaľ však ide o omyl natoľko zjavný a závažný,

že sa ním zakladá interpretačná svojvôľa, ktorej dôsledkom je zároveň zásah do základných

práv účastníka konania, je nepochybné, že dochádza k takému zásahu do práva

na spravodlivý súdny proces, ktorý vyžaduje ústavnú korekciu...

Dovolací súd konštatoval, že porušenie povinnosti právneho predchodcu S. neviedlo

k úplnému znehodnoteniu akcií sťažovateľa. Podľa sťažovateľa však podstata spočíva v tom,

že porušením povinnosti vyhlásiť verejný prísľub bolo sťažovateľovi znemožnené realizovať

jeho zákonné oprávnenie predať konkrétnej osobe svoje akcie, čo vo svojich právnych

účinkoch predstavuje zásah do práva sťažovateľa účinne a reálne disponovať so svojim

majetkom spôsobom ustanoveným zákonom. Bezprostredným dôsledkom tohto obmedzenia

dispozičného oprávnenia sťažovateľa bolo, že sťažovateľ znášal riziko spojené

s vlastníctvom akcií aj v čase, kedy by ho znášať nemusel, ak by jeho dispozícia s akciami

nebola predmetným spôsobom obmedzená...

Tým, že právny predchodca S. nadobudol predmetné akcie za sumu 607 Sk na jednu

akciu, boli pri existujúcej právnej úprave (najmä § 79a zákona o cenných papieroch)

založené jednoznačné a nespochybniteľné očakávania sťažovateľa, že pri postupe

zodpovedajúcom zákonu bude môcť svoje vlastné akcie scudziť za rovnakú cenu... Tieto

legitímne očakávania, majúce svoju konkrétnu majetkovú hodnotu, však postupom právneho

predchodcu S. boli zmarené. Obmedzenia dispozičnej sféry sťažovateľa tak boli právne

aj faktické - sťažovateľ, vychádzajúc z legitímnych, zákonom založených očakávaní, mal

v úmysle naložiť so svojim majetkom zákonom ustanoveným spôsobom, v dôsledku

porušenia právnej povinnosti povinnou osobou však toto svoje oprávnenie nemohol

realizovať a bol nútený znášať škodu, ktorá mu v podstate hneď vzápätí vznikla.

Sťažovateľ nespochybňuje záver najvyššieho súdu, že porušenie zákonnej povinnosti

právneho predchodcu S. nebolo bezprostrednou príčinou úplného znehodnotenia akcií

sťažovateľa. Vo svetle vyššie uvedených okolností však považuje za rozhodujúce to,

že sťažovateľ bol v čase znehodnotenia predmetných akcií ich vlastníkom práve v dôsledku

protiprávneho postupu právneho predchodcu S. Postupom právneho predchodcu S. teda

došlo k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa ...

Odvolací súd ani dovolací súd, napriek tomu, že nebolo sporu o porušení povinnosti

zo strany právneho predchodcu S. a o vzniknutej škode na strane sťažovateľa, neposkytli

sťažovateľovi ochranu jeho vlastníckeho práva vo forme náhrady škody, ktorá na jeho

majetku protiprávnym konaním vznikla, a to z dôvodu údajnej absencie príčinnej súvislosti

medzi protiprávnym konaním a škodou. Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd

postupoval pri posudzovaní príčinnej súvislosti arbitrárne, keď k záveru o jej absencii

dospel na základe úvahy, že jeden z bezprostredných dôvodov škody (v danom prípade

vyhlásenie konkurzu) je zároveň aj jedinou relevantnou príčinou škody. Podľa názoru

sťažovateľa je konkurz, ako bezprostredná príčina poklesu hodnoty akcií, len jedným

ohnivkom kauzálneho reťazca, na začiatku ktorého je protiprávne konanie na strane

právneho predchodcu S. a na konci ktorého je vznik škody na strane sťažovateľa.

Okolnosťou, ktorá škode predchádzala a bez ktorej by ku škode nebolo došlo, bola totiž

skutočnosť, že sťažovateľ v dôsledku porušenia právnej povinnosti povinnou osobou zostal

„uväznený" v určitom právnom postavení, v ktorom by nebol zostal, ak by bola právna

povinnosť splnená...

5. Napriek tomu, že sťažovatelia namietajú aj porušenie svojho práva na prejednanie

veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v tejto časti sťažnosť

neobsahuje žiadne dôvody, ktorými by sťažovatelia preukazovali zásah do tohto práva.

V tejto časti teda sťažnosť nie je ani náležite odôvodnená, v dôsledku čoho nespĺňa

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (§ 20 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

6. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli, aby ústavný súd po posúdení

a prerokovaní sťažnosti nálezom rozhodol tak, že ich základné právo na súdnu ochranu

podľa v spojení s ich právom vlastniť majetok podľa

a právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom a rozsudkom najvyššieho súdu porušené bolo. Zároveň žiadali rozsudok

najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

II.

7. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vyzval najvyšší súd, aby sa k prijatej

sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní a aby zaslal kompletný spisový

materiál. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k meritu veci 11. septembra 2008

uviedol, že ,,... vo veci nie sú splnené všeobecné predpoklady pre poskytnutie ochrany

ústavným súdom. Sám sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že nie je úlohou ústavného súdu

naprávať skutkové a právne omyly všeobecných súdov. Pokiaľ však ide o omyl natoľko

zjavný a závažný, že sa nim zakladá interpretačná svojvôľa, ktorej dôsledkom je zároveň

zásah do základných práv účastníka, dochádza k takému zásahu do práva na spravodlivý

proces, ktorý vyžaduje ústavnú korekciu...“

Ako ďalej uvádza predseda najvyššieho súdu, tento ,,dospel k záveru, že škoda, ktorá

žalobcom vznikla znehodnotením akcií nie je v príčinnej súvislosti s tým, že žalovaný

nedodržal zákonom stanovený postup pri nadobúdaní akcií, keď nevyhlásil verejný prísľub

podľa o cenných papieroch. I keď žalovaný postupoval

v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením, čo napokon ani nepopieral, nebolo

to príčinou vzniku škody žalobcov. Tou bol konkurz vyhlásený na majetok emitenta a tým

vyvolaný pokles reálnej hodnoty jeho akcií. Nie som oprávnený posudzovať správnosť

hodnotenia dôkazov súdov ani správnosť záveru, ktorý zo skutkových zistení urobili, tým

viac, že vo veci rozhodoval senát zložený z piatich sudcov. Z rozhodnutí však ani nevyplýva,

že by sa senáty pri rozhodovaní dopustili zjavnej logickej nesprávnosti alebo, že by chybne

postupovali pri podriadení skutkového zistenia pod príslušné zákonné ustanovenie.

Rozhodnutia v žiadnom prípade nie sú výsledkom svojvoľného, či neospravedlniteľného

alebo neudržateľného výkladu príslušných ustanovení zákona. Závery uvedených rozhodnutí

považujem za správne, v plnom rozsahu na ne poukazujem a dovolím si len stručnú

poznámku.

Žiadny akcionár nemá právnu povinnosť vyhlasovať verejný prísľub. Takúto

povinnosť neukladá akcionárovi ani § 79a ods. 2 zákona č. 600/ 1992 Zb. v znení účinnom

do 31. júla 2000. Citovaná norma stanovuje podmienky a spôsob, akým možno nadobudnúť

akcie, nadobudnutím, ktorých sa prekračuje hranica 30 % podielu na súčte všetkých akcií,

ktorými je spojené hlasovacie právo. Akcie prekračujúce uvedenú hranicu, nemôže akcionár

nadobudnúť inak ako v procese verejného prísľubu. Vyhlásenie verejného prísľubu

je podmienkou bez splnenia, ktorej v zákonom stanovenej situácii nemožno akcie

nadobudnúť. Protiprávnym nie je nesplnenie podmienky, ale konanie bez splnenia

podmienky, ktorou je toto konanie podmienené. Nadobudnutie bez toho, aby bola táto

podmienka splnená odporuje zákonu a je neplatné a úkon, ktorý viedol k nadobudnutiu

je neplatný.

Porušením povinnosti stanovenej zákonom nie je nevyhlásenie verejného prísľubu,

ale urobenie úkonu, ktorý mal viesť k nadobudnutiu akcií bez predchádzajúceho splnenia

podmienky. Povinnosť nadobúdateľa kúpiť všetky ponúknuté akcie vzniká až vyhlásením

prísľubu. Žalovaný prísľub nevyhlásil, preto sťažovateľom nevzniklo právo predať

žalovanému akcie. Nevyhlásením prísľubu žalovaný neporušil žiadnu povinnosť, preto

nevyhlásenie nespôsobuje jeho zodpovednosť. Právnu povinnosť porušil kúpou akcií,

sankciou je neplatnosť, teda rovnaká situácia, ako keby neplatný úkon ani neurobil - akcie

platne nenadobudol. Situácia ostatných akcionárov sa neplatným nadobudnutím akcií

žalovaným nezmenila. Žalovanému nevznikla povinnosť kúpiť ponúkané akcie a žalobcom

právo na odkúpenie ich akcií. Ak žalobcom vznikla poklesom hodnoty akcií škoda, nie je

medzi jej vznikom a porušením právnej povinnosti žalovaným vzťah príčiny a následku.

Chýba tak prvok, ktorý zakladá zodpovednosť žalovaného za škodu.“

8. Na výzvu ústavného súdu k vhodnosti ústneho pojednávania sa právny zástupca

sťažovateľov vyjadril tak, že súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

9. Ústavný súd si na zistenie všetkých skutočností rozhodných pre svoje rozhodnutie

vyžiadal od najvyššieho súdu kompletný spisový materiál vedený pod sp. zn.

1 Obdo V 87/2006. Po podrobnom posúdení sťažnosti, rozsudku najvyššieho súdu,

predchádzajúcich rozsudkov prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, ako aj vyjadrenia

k sťažnosti dospel na neverejnom zasadnutí k záveru, že práva sťažovateľov označené

v sťažnosti namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu porušené neboli.

III.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť

dodržiavanie a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci, vrátane všeobecných

súdov. Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ).

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa , ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Uvedené napokon rešpektujú aj sťažovatelia, ktorí na túto judikatúru

ústavného súdu v sťažnosti odkazujú. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má

dva oddiely - prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii

súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden

od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich

s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou ().

Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,

keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania (obdobne ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď

na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť

na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

13. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu

ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov

sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

14. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok dovolacieho senátu

najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k zásahu do práv sťažovateľov. Najvyšší súd svoj

rozsudok, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľov odôvodnil takto: ,,Predmetom dovolania

je právo na zaplatenie ušlého zisku žalobcovi 1) v sume 209 208 620 Sk a žalobcovi

2) v sume 76 919 099 Sk. Škoda mala žalobcom vzniknúť porušením právnej povinnosti

právnym predchodcom žalovaného tým, že porušil ustanovenie § 79a ods. 2 zákona

o cenných papieroch č. , upravujúce oznamovaciu a ponukovú povinnosť

pri kúpe cenných papierov, lebo touto kúpou prekročil stanovené limity podielu akcií

na majetku emitenta. Predmetnou kúpou právny predchodca žalovaného nadobudol

od Č., a. s., zahraničnej pobočky SR, 228 523 akcií emitenta O., a. s., I., ISIN CS... za cenu

607 Sk za akciu, čo tvorilo 18,83 % podiel na základnom imaní emitenta. Obchod bol

uskutočnený 14. 9. 1999. Medzi účastníkmi nie je sporné, že právny predchodca

pri nadobudnutí vyššie uvedených akcií nedodržal postup stanovený v § 79a ods. 2 zákona

o cenných papieroch tým, že nadobudol viac ako 30 % akcií verejne obchodovateľných

od jedného emitenta bez verejného prísľubu, teda bez ponuky kúpy všetkých verejne

obchodovateľných akcií tohto emitenta.

Dovolací súd sa stotožňuje s právnym záverom odvolacieho súdu, že ustanovenie

(ďalej len ZCP) stanovuje titul na nadobudnutie akcií

do svojho majetku, ak sa tým dosiahne viac ako 30% podiel na súčte menovitých hodnôt

všetkých akcií jedného emitenta. Zmyslom tohto ustanovenia je ochrana menšinového

akcionára pred zneužitím postavenia akcionára, ovládajúceho tzv. kontrolný balík

v spoločnosti emitenta a nie je zabezpečením akcionára pred znehodnotením jeho akcií

a ani ochranou pred hospodárskym rizikom. Ako dôsledok porušenia ustanovenia § 79a

ods. 2 ZCP je absolútna neplatnosť právneho úkonu, v danom prípade prevodu 228 523

akcií z Č., a. s;, zahraničnej pobočky SR na žalovaného.

Nemožno súhlasiť s odvolateľmi, že nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaného,

odkúpiť akcie od ostatných, nakoniec viedlo k úplnému znehodnoteniu predmetných akcií

v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok emitenta O., a. s., I. (11. 10. 1999 bol vyhlásený

konkurz). Na majetok emitenta O. bol vyhlásený konkurz v dôsledku krízovej ekonomickej

situácie v tejto spoločnosti, ktorú zákon označuje ako úpadok. Nepochybne túto situáciu

nespôsobilo nesplnenie ponukovej povinnosti žalovaného. Žalobcovia ako akcionári mali

právo podieľať sa na riadení spoločnosti a na hospodárskom výsledku v spoločnosti, a teda

mali možnosť dostať informácie aj o ekonomickej situácii v spoločnosti a o dôsledkoch tejto

situácie a aj o možnosti znehodnotenia akcií až na nulovú hodnotu. Preto nie je možné

dospieť k záveru, že porušením ponukovej povinnosti žalovaného vznikla žalobcom škoda.

Z uvedených dôvodov považuje dovolací súd napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu za vecne správne a dovolanie žalobcov ako neopodstatnené zamietol

(. ).“

15. Takéto odôvodnenie rozsudku dovolacieho senátu najvyššieho súdu v spojení

s odkazom dovolacieho súdu, že sa tento stotožňuje s právnymi závermi súdu odvolacieho,

nemožno považovať za arbitrárne či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidia sťažovatelia.

Nie je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať

správnosť právneho záveru najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných

zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť

základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v postupe a rozsudku najvyššieho súdu

nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie

označených práv sťažovateľov. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je náležite

odôvodnený, jeho záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných

právnych noriem a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľný.

16. Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľov v sťažnosti stručne dodáva:

Podmienkou vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi subjektom porušujúcim

právnu povinnosť (záväzkovú alebo zákonnú) je okrem porušenia tejto povinnosti a vzniku

škody aj príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi konaním, resp. opomenutím

a vzniknutou škodou. Uvedené je explicitne vyjadrené aj v normatívnom texte Obchodného

zákonníka, ktorý uvádza, že kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný

nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane... ( ). Uvedené

sa vzťahuje aj na porušenie povinností ustanovených priamo

( ) a porušenie povinností ustanovených zákonom o cenných

papieroch [ o cenných

papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“)].

Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je teda preukázanie

porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo

opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá

škoda (v podobe skutočnej škody – damnum emergens alebo ušlého zisku – lucrum cessant)

musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Samotná škoda,

ani samotné porušenie právnej povinnosti ešte nezakladá zodpovednosť za škodu a tomu

korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá),

ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná

povinnosť a dôkazné bremeno [teda poškodeného (sťažovateľov)], čo sa týka príčinnej

súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť

preukázané. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný

a bezprostredný, pričom absenciu bezprostrednosti si uvedomujú aj sťažovatelia

(,,Sťažovateľ nespochybňuje záver najvyššieho súdu, že porušenie zákonnej povinnosti

právneho predchodcu S. nebolo bezprostrednou príčinou úplného znehodnotenia akcií

sťažovateľa...“). Tvrdenia sťažovateľov v konaní pred všeobecnými súdmi, ako

aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ktorými títo poukazujú na vzťah príčiny a následku,

sú čisto hypotetické a z pohľadu nimi uplatneného nároku pred všeobecnými súdmi

nespôsobilé privodiť pre nich priaznivý výsledok sporu. Príčinnú súvislosť nemožno

zamieňať s iba časovou nadväznosťou a súvislosťou, ktorou sťažovatelia podporujú svoje

tvrdenia v sťažnosti, inými slovami, neplatí zásada „ante hoc, propter hoc“.

17. Ústavný súd sa v tomto smere stotožňuje so závermi najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu, ktorý sa stotožnil s právnymi závermi odvolacieho súdu. Prvotnou

a bezprostrednou príčinou znehodnotenia akcií sťažovateľov a im vzniknutej škody nebolo

a zo svojej podstaty ani nemohlo byť nesplnenie povinnosti vyhlásiť verejný prísľub. Toto

mohlo mať za následok len neplatnosť právneho úkonu z dôvodu jeho rozporu so zákonom,

a to bez priameho vplyvu na znehodnotenie akcií sťažovateľov.

Ako právne uzavrel najvyšší súd: ,,Na majetok emitenta O. bol vyhlásený konkurz

v dôsledku krízovej ekonomickej situácie v tejto spoločnosti, ktorú zákon označuje ako

úpadok. Nepochybne túto situáciu nespôsobilo nesplnenie ponukovej povinnosti

žalovaného. Žalobcovia ako akcionári mali právo podieľať sa na riadení spoločnosti a na

hospodárskom výsledku v spoločnosti, a teda mali možnosť dostať informácie aj o

ekonomickej situácii v spoločnosti a o dôsledkoch tejto situácie a aj o možnosti

znehodnotenia akcií až na nulovú hodnotu. Preto nie je možné dospieť k záveru, že

porušením ponukovej povinnosti žalovaného vznikla žalobcom škoda.“ Vznik tvrdenej

škody sťažovateľov teda nebol v priamej príčinnej súvislosti s nekonaním S., tak ako to

predpokladal zákon o cenných papieroch, ale naopak bol vyvolaný inou skutočnosťou,

ktorou bol úpadok emitenta a následne vyhlásený konkurz na jeho majetok a ktorý nebol S.

predvídateľný. Toto poňatie, kedy je zodpovednosť škodcu z hľadiska príčinnej súvislosti

rozumnej obmedzená s cieľom čeliť neprimeraným tvrdostiam len na škodu predvídateľnú

(porov. ), je aj v súlade s medzinárodne unifikovanou úpravou

obchodného práva, konkrétne čl. 74 Dohovoru OSN o medzinárodnej kúpe tovaru z r. 1980

(porov. oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 120/90 Zb.).

18. Základné právo na súdnu ochranu uvedené v neznamená

právo na úspech v konaní pred súdom (, ). Ústavno-súdna korekcia

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľov by teda bola možná len

v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo

do práva na súdnu ochranu ( ), resp. práva vlastniť majetok (

). Podľa ods. l sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. K porušeniu garantovaného práva

na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal

možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde

(napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého

odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ). Ústavný súd nezistil žiadnu

z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by rozsudok najvyššieho súdu

robila ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim ústavno-súdnu korekciu z dôvodu

zásahu do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu.

19. Podľa každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke

právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Sťažovatelia v sťažnosti

namietajú porušenie práva na súdnu ochranu v spojení s porušením ich práva vlastniť

majetok, pričom uvádzajú, že: ,,... predmetom vlastníctva, teda majetkom požívajúcim

ochranu podľa sú cenné papiere, akcie spoločnosti O. a zásahom

do vlastníckeho práva, proti ktorému sa sťažovateľ domáhal ochrany, resp. náhrady škody

týmto zásahom spôsobenej, bolo obmedzenie dispozičného práva sťažovateľa zo strany

právneho predchodcu S., resp. škoda na majetku, spôsobená týmto obmedzením.“ Ústavný

súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť

majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-

procesné princípy postupu vyplývajúce z až (). Keďže

ústavný súd nezistil v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu porušenie základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia ich

základného práva vlastniť majetok (obdobne ).

20. K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na prejednanie veci nezávislým

a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už ústavný súd uviedol, že sťažnosť

neobsahovala žiadne dôvody, ktorými by sťažovatelia preukazovali zásah do tohto práva.

Aj napriek tomu ústavný súd posúdil rozsudok najvyššieho súdu aj z tohto hľadiska.

Nezistil však žiadnu okolnosť, ktorá by poukazovala na to, že najvyšší súd, resp. jeho

dovolací senát rozhodujúci vec sťažovateľov nespĺňal a dohovorom predpokladané

atribúty nezávislého a nestranného súdu. Námietky zaujatosti, ktoré voči jednotlivým

členom dovolacieho senátu najvyššieho súdu opakovane vznášali sťažovatelia, skôr

poukazujú na ich obštrukčné správanie sa a zneužívanie tohto procesného inštitútu, ktorý

sleduje reálne naplnenie požiadavky na nezávislý a nestranný súd.

21. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu neboli porušené označené práva sťažovateľov. V dôsledku

toho, že sťažnosti vyhovené nebolo, neprichádzalo do úvahy zrušenie rozsudku najvyššieho

súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009