Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 348/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na vlastníctvo podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Prešov č. k. -137 z 22. mája 2014, uznesením Krajského súdu v Prešove

č. k. -159 z 29. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -199 z 30. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného

práva na vlastníctvo podľa a listiny a práva na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -199 z 30. novembra 2016 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -159

z 29. mája 2015 a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-137 z 22. mája 2014, ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Sťažnosti vyhovuje.

2. Základné právo , , bytom

– , vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1

a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a podľa Listiny

základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa

článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. 11. 2016 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29. 05. 2015 a s uznesením

Okresného súdu Prešov sp. zn. z 22. 05 2014, porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. 11. 2016 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29. 05. 2015 a s uznesením

Okresného súdu Prešov sp. zn. z 22. 05 2014, sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.“

2. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka

sa ako žalobkyňa v konaní vedenom pred okresným súdom sp. zn. domáhala

proti deviatim žalovaným určenia, že do dedičstva po jej starých rodičoch neb.

a neb. , rod. , patria nehnuteľnosti vytvorené z pôvodných

2

pozemnoknižných parciel (parc. č. roľa o výmere 5 755 m, parc. č. roľa

22

o výmere 2 877 m, parc. č. roľa o výmere 11 510 ma parc. č. roľa o výmere

2

5 755 m), ktoré boli starým rodičom sťažovateľky pridelené výmerom o vlastníctve pôdy

(ďalej len „výmer o vlastníctve pôdy“) tak, ako zodpovedajú podľa

geometrického plánu sťažovateľkou v petite žaloby uvedeným parcelám, ku ktorým sú ako

vlastníci zapísaní žalovaní.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -642 z 12. júla 2010 žalobu sťažovateľky

zamietol. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že právni predchodcovia

sťažovateľky nadobudli na základe výmeru o vlastníctve pôdy označené nehnuteľnosti,

«Následne bez právneho dôvodu, nakoľko nedošlo k vyvlastneniu riadnym spôsobom týchto

nehnuteľností, boli na týchto nehnuteľnostiach vystavané hydinárske závody, pričom

po nadobudnutí účinnosti zákona o pôde () bolo príslušným orgánom

rozhodnuté, že navrhovateľ spĺňa podmienky dané reštitučným zákonom ako oprávnená

osoba, no predmetná nehnuteľnosť mu nemôže byť vydaná, nakoľko je zastavaná, a preto

má právo na pridelenie náhradného pozemku, resp. poskytnutie finančnej náhrady...

K strate vlastníckeho práva právnych predchodcov navrhovateľa došlo na základe zásahu

štátu v období rokov 1948 – 1989“. Okresný súd odôvodnil zamietnutie žaloby

sťažovateľky takto: „Otázkou, ktorú riešil súd v tomto konaní ako prioritnú, bolo posúdenie

vzťahu reštitučných zákonov a všeobecných ustanovení ohľadom

vlastníckeho práva, ako predpisu všeobecného, pričom nároky priznávané reštitučnými

predpismi súd posudzoval ako nároky špeciálne. V tejto súvislosti súd poukazuje

na ustanovenie , kedy súd môže rozhodovať o určovacej žalobe len vtedy, pokiaľ

je splnená podmienka naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení... Otázka

posudzovania naliehavosti právneho záujmu je odlišná od otázky aktívnej legitimácie

navrhovateľa, ktorá má hmotnoprávnu povahu a súvisí s posúdením, či navrhovateľ je

z hľadiska hmotnoprávneho účastníkom právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje

opodstatnenosť v návrhu uplatneného nároku. ... Z povahy zákona o pôde ako zákona

špeciálneho vyplýva, že nároky ním upravené nemožno riešiť ináč, než podľa jeho

ustanovení, v zmysle všeobecnej zásady lex specialis derogat lex generali. ... Z toho vyplýva,

že hľadať riešenie vo všeobecnom právnom predpise, či už vo forme určovacej žaloby, či tu

právny vzťah je alebo nie je, alebo vo forme žaloby na vydanie veci podľa je

možné len vtedy, pokiaľ v špeciálnom predpise chýba úprava, ktorú by bolo možné

vzťahovať na zistený skutkový stav. Takáto špeciálna právna úprava však v tomto prípade

neabsentovala. Bolo preukázané, že navrhovateľ ako oprávnená osoba splnila nárok

na reštitúciu svojho majetku, ktorý bol jeho právnym predchodcom v rozhodnej dobe štátom

prevzatý bez právneho dôvodu... Na druhej strane nemožno hovoriť, že by došlo k porušeniu

práv pôvodných vlastníkov, nakoľko títo mali možnosť uplatniť si svoje vlastnícke právo

v zákonných lehotách. ... súd má za to, že pokiaľ došlo k prevzatiu majetku oprávnenej

osoby v rozhodnej dobe citovanej zákonom o pôde bez právneho dôvodu, nemôže sa osoba

domáhať určenia vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, naviac ak jej návrh bol

prejednaný podľa všeobecného predpisu... Súd pri zaujatí tohto právneho názoru bral

do úvahy stav súčasnej judikatúry v tejto oblasti, nielen na území Slovenskej republiky, ale

aj Českej republiky (rozsudok NS ČR č. , stanovisko Pléna Ústavného

súdu ČR č. 477/2005).».

4. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu č. k. -642 z 12. júla 2010

odvolanie nepodala a rozsudok nadobudol právoplatnosť 1. decembra 2010.

5. Sťažovateľka však podala 21. februára 2014 novú žalobu, ktorou sa domáhala

určenia, že do dedičstva po jej starých rodičoch neb. a neb. , rod.

, patria niektoré z nehnuteľností, ktoré boli predmetom predchádzajúceho

konania. Opäť žalobu odôvodnila tým, že nehnuteľnosti nadobudli jej starí rodičia výmerom

o vlastníctve pôdy, ktorý nebol nikdy zrušený a pozemky neboli nikdy vyvlastnené. Žaloba

smerovala proti trom žalovaným, ktorí boli zapísaní ako vlastníci predmetu sporu (Národná

diaľničná spoločnosť, Slovenská republika – Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky a Slovenská správa ciest). Sťažovateľka v žalobe uviedla, že

už prv boli rovnaké nehnuteľnosti predmetom právoplatne skončeného konania pred

okresným súdom sp. zn. , avšak nejde o prekážku veci rozsúdenej z dôvodu, že

v predchádzajúcom konaní bola jej žaloba zamietnutá iba pre nedostatok naliehavého

právneho záujmu a bez toho, aby okresný súd záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu

medzi účastníkmi. Sťažovateľka poukázala i na to, že z aktuálnej judikatúry (nálezy

ústavného súdu vo veciach , , ,

a ) jednoznačne vyplýva, že ak došlo k zabratiu majetku

určitej osoby štátom bez právneho dôvodu, nestratila táto osoba svoj vlastnícky vzťah

k majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku domáhala žalobou podľa všeobecných

predpisov občianskeho práva.

6. Okresný súd o v poradí druhej žalobe sťažovateľky rozhodol uznesením

č. k. -137 z 22. mája 2014 tak, že konanie zastavil pre prekážku veci

rozsúdenej [ (ďalej aj „OSP“)]. Právny záver

o tejto prekážke odôvodnil tým, že z právoplatného rozsudku okresného súdu č. k.

-642 z 12. júla 2010 je zrejmé, že okresný súd prv než rovnakú žalobu zamietol,

záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi, v dôsledku čoho svojím

rozhodnutím založil prekážku veci rozsúdenej, pričom vo veci sp. zn. sa

„podrobne zaoberal existenciou právneho vzťahu medzi účastníkmi a konkrétne existenciou

vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkyne. Prijal záver, že neuplatnením svojho

nároku žalobkyňu v lehote, ktorú umožňovali reštitučné zákony, došlo k zániku práva

oprávnených osôb. Konkrétne súd v konaní uvádza, že otázku, ktorú riešil ako

prioritnú, bolo posúdenie reštitučných zákonov a všeobecných ustanovení Občianskeho

zákonníka ohľadom vlastníckeho práva, ako predpisu všeobecného, pričom nároky priznané

reštitučnými predpismi súd posudzoval ako nároky špeciálne. V tejto súvislosti poukázal

na ustanovenie (ďalej len ), kedy súd môže

rozhodovať o určovacej žalobe len vtedy, pokiaľ je splnená podmienka naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení. Ďalej súd uvádza, že otázka posudzovania

naliehavosti právneho záujmu je odlišná od otázky aktívnej legitimácie navrhovateľa, ktorá

má hmotnoprávnu povahu a súvisí s posúdením, či navrhovateľ je z hľadiska

hmotnoprávneho účastníkom právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje opodstatnenosť

v návrhu uplatneného nároku. Súd sa teda riadne zaoberal meritom veci. Žaloba nebola

zamietnutá z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu, ale z dôvodu právneho

posúdenia veci súdom v tom zmysle, že vlastnícke právo žalobkyne z dôvodu neuplatnenia

v osobitnom reštitučnom konaní zaniklo. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR , ktoré mimo iného uvádza, že pre posúdenie, či je daná prekážka veci

právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej,

ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj

vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní

posúdený nesprávne, alebo neúplne, resp. inak. Argumentácia žalobkyne, že tu existovali

rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré pripúšťali použitie všeobecných predpisov aj za situácie,

kedy nebola využitá lehota, ktorú pripúšťali reštitučné zákony, potom neobstojí, keďže súd

v konaní meritórne rozhodol a vec po právnej stránke posúdil, aj keď nie

v prospech žalobkyne. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobkyňa v konaní

nevyužila riadny opravný prostriedok a vec sa stala právoplatnou. Podanie tejto žaloby

po takmer 4 rokoch však súd vníma ako účelový, vzhľadom na uplynutie lehôt na podanie

riadneho opraveného prostriedku, prípadne mimoriadneho opravného prostriedku,

za splnenia zákonných podmienok. Takéto konanie žalobkyne je však v rozpore

s akýmikoľvek princípmi občianskeho súdneho konania, nerešpektovaním základných

procesných pravidiel, ich obchádzaním a tým aj popretím základného princípu právnej

istoty v právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu, ktorý má platiť v právnom štáte, akým

Slovenská republika je, alebo sa snaží byť. Súd mal teda za to, že tu existuje prekážka veci

rozhodnutej, ďalej pokračovať nemohol a konanie zastavil.“.

7. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala odvolanie, v ktorom

namietala nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom.

Okresný súd sa podľa názoru sťažovateľky nezaoberal otázkou jej vlastníctva k pozemkom

a žalobu zamietol iba pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Jeho nedostatok videl

vo vzťahu reštitučných predpisov a a merito veci ďalej

neposudzoval. Okresný súd nedospel k záveru o tom, či pozemky patria do dedičstva alebo

nie. Odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 13. októbra 2009,

avšak nevysvetlil z akého dôvodu na vec neaplikoval právny názor vyslovený v rozhodnutí

sp. zn. . To, či sťažovateľka v skoršej veci podala odvolanie alebo nie,

je irelevantné, pretože sťažovateľka bola pánom sporu a mohla sa o svojom postupe

rozhodnúť.

8. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky uznesením č. k.

159 z 29. mája 2015 tak, že uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení konania ako

vecne správne potvrdil ( ). V celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia

okresného súdu a konštatoval, že boli splnené všetky podmienky pre zastavenie konania pre

prekážku veci rozsúdenej, a to aj v zmysle právneho názoru vysloveného v rozhodnutí

najvyššieho súdu sp. zn. . Uznesenie krajského súdu č. k.

159 z 29. mája 2015 bolo sťažovateľke doručené 30. júla 2015 a nadobudlo právoplatnosť.

9. Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu č. k. -159

z 29. mája 2015 dovolanie a žiadala dovolací súd, aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila a jeho dôvodnosť

. Sťažovateľka nesúhlasila s názorom krajského súdu o prekážke

právoplatne rozhodnutej veci a namietala, že rozhodnutie krajského súdu je ako celok

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia. Zdôraznila, že nejde o prekážku rozhodnutej veci, pretože v konaní pred

okresným súdom sp. zn. nedošlo k záväznému posúdeniu (ne)existencie

právneho vzťahu a pokiaľ krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne, odňal jej možnosť konať pred súdom.

10. Najvyšší súd uznesením č. k. -199 z 30. novembra 2016

dovolanie sťažovateľky odmietol podľa (ďalej

aj „CSP“), pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Nezistil totiž prípustnosť dovolania sťažovateľky podľa a ,

sťažovateľkou tvrdená procesná vada podľa preukázaná nebola

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v .

11. Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa a

listiny a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu

č. k. -199 z 30. novembra 2016 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-159 z 29. mája 2015 a uznesením okresného súdu č. k. -137

z 22. mája 2014 odôvodnila dôvodmi uvádzanými v priebehu konania pred všeobecnými

súdmi, ale aj ďalšími argumentmi. Poukázala najprv na to, že (citované) rozhodnutia

ústavného súdu, ktoré vyriešili opačne vzťah reštitučných predpisov a Občianskeho

zákonníka, sa týkali pozemkov v susedstve tých, ktoré boli predmetom konania vo veci

sťažovateľky. Sťažovateľka ďalej označila viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorých

vyplýva, že o prekážku veci rozsúdenej pre novú určovaciu žalobu ide iba vtedy, keď

skoršie rozhodnutie súdu vyznie tak, že podľa neho právo alebo právny vzťah, prípadne

povinnosť existuje (neexistuje), nie však vtedy, ak bola žaloba zamietnutá iba

pre nedostatok naliehavého záujmu na požadovanom určení (uznesenia najvyššieho súdu

spisových značiek: z 11. decembra 2007, z 21. mája 2008,

z 21. decembra 2009, z 21. apríla 2010,

z 1. marca 2004 a zo 14. septembra 2011). Ako ďalší dôvod sťažnosti

uviedla sťažovateľka nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov, z ktorého

nie je zrejmé, ako sa vysporiadali s jej argumentáciou, a poukázala na interpretáciu

dotknutých právnych noriem všeobecnými súdmi, ktorá popiera pravidlá formálnej

a právnej logiky, je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti a právne závery sú

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

14. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

16. Sťažovateľka namieta porušenie týchto svojich základných práv:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

17. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, k porušeniu týchto jej základných práv

malo dôjsť uznesením okresného súdu č. k. -137 z 22. mája 2014, uznesením

krajského súdu č. k. -159 z 29. mája 2015 a uznesením najvyššieho súdu

č. k. -199 z 30. novembra 2016.

18. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom

a uznesením okresného súdu č. k. -137 z 22. mája 2014 ústavný súd

poznamenáva, že v in fine je zakotvený princíp subsidiarity, podľa

ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa

zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

19. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. -137 z 22. mája

2014 bolo prípustné odvolanie (ktoré sťažovateľka i podala) a na jeho základe odvolací súd

bol oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam alebo slobodám sťažovateľky

ochranu v prípade zistenia, že okresný súd svojím postupom alebo rozhodnutím do nich

zasiahol. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

20. Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -159 z 29. mája 2015 a uzneseniu najvyššieho súdu

č. k. -199 z 30. novembra 2016; právomoc ústavného súdu v tejto časti

sťažnosti daná je, avšak sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

21. Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu č. k. -199

z 30. novembra 2016 tvrdila, že týmto uznesením došlo k porušeniu ňou označených

základných práv v dôsledku toho, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľky riadne

neprerokoval a neposkytol ochranu sťažovateľke, keď jej dovolanie odmietol, pretože

dospel k záveru, že jej dovolanie prípustné nie je.

22. Najvyšší súd uznesenie č. k. -199 z 30. novembra 2016, pokiaľ

ide o neprípustnosť dovolania, odôvodnil takto:

«Žalobkyňa v dovolaní namietala, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

písm. f/ ... namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené

a nepreskúmateľné. Otázka, či pod procesnú vadu konania v zmysle

možno (treba) subsumovať aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nemá iba procesnoprávny

rozmer, dopad a dosah, ale tiež mimoriadne významné ústavnoprávne konzekvencie. Závery

z jej riešenia majú totiž kľúčový význam z hľadiska charakteristiky dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku a tiež dovolacieho konania, účelom ktorého je - ale

len v úzko vymedzenom rámci, ktorým zákon upravuje prípustnosť dovolania - preskúmať

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť (atribúty záväznosti

a nezmeniteľnosti). Zodpovedanie tejto otázky je tesne späté s potrebou vylúčiť možnosť, že

dovolanie bude neprípustné slúžiť ako „skryté odvolanie“ a môže viesť iba na nápravu

zásadných nereparovateľných (nezvratných) procesných pochybení v občianskom súdnom

konaní ako celku, prípadne - avšak striktne len vo vymedzenom rámci - tiež k náprave

hmotnoprávnych pochybení súdov. ... V minulosti sa na najvyššom súde vyskytli odlišné

názory, argumentačné protichodnosti a nejednotné interpretačné východiská v otázke, ako

má byť - z hľadiska prípustností dovolania - nazerané na nepreskúmateľnosť rozhodnutia

napadnutého dovolaním, preto 3. decembra 2015 pristúpil najvyšší súd k prijatiu

zjednocujúceho stanoviska, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .“ (uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016,

dostupné na http://www.supcourt.gov.sk/data/files/1198_zbierka_1_2016. pdf).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdením

rozhodnutia súdu prvého stupňa spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle

a podľa názoru dovolacieho súdu nepredstavuje prípad výnimky,

na ktorú dopadá druhá veta citovaného stanoviska najvyššieho súdu. Odôvodnenie

uznesenia súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia. Skutočnosť, že žalobkyňa má odlišný názor ako súdy, alebo že jej

predstava o odôvodňovaní v určitých okolnostiach prípadu nekorešponduje

s odôvodneniami súdov, bez ďalšieho nezakladá porušenie práva na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Právo na spravodlivý súdny proces podľa Slovenskej

republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby

bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať

a aplikovať zákony (obdobne napr. , ).

Dovolací súd napokon v súvislostí s otázkou res iudicata takisto v tejto veci

poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. .»

23. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

24. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

25. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých

dôvodov považoval dovolanie sťažovateľky za neprípustné, osobitne z akých dôvodov

dospel k záveru o tom, že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľke k odňatiu možnosti konať pred

súdom [ ]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd

za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.

26. Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľky odchýliť sa od ustálenej

rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľka nepredkladá k tejto otázke vo svojej

sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je

nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky

prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jej právny

názor svojím vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolania sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení

a , ktorý by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu

pri rozhodovaní o jej dovolaní.

27. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

uzneseniu krajského súdu č. k. -159 z 29. mája 2015 a ktorá je z pohľadu

sťažovateľky ťažisková. Tu sťažovateľka porušenie ňou označených práv odôvodnila takým

výkladom aplikovaných ustanovení krajským súdom, ktorým došlo k popretiu ich účelu

a zmyslu, a to v kontexte extrémne nespravodlivého a extrémne so skutkovým stavom

rozporného posúdenia veci krajským sudom. Podľa názoru sťažovateľky konanie

pre prekážku veci rozsúdenej zastavené byť nemalo, pretože takáto prekážka daná nebola

v dôsledku toho, že v skoršom konaní bola jej totožná žaloba zamietnutá bez záveru

o existencii alebo neexistencii vlastníckeho práva, ktorého určenia sa domáhala, a iba

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na sťažovateľkou požadovanom určení.

28. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

29. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

30. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

31. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

32. Ústavný súd s poukazom na obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu (ktorý

je potrebné posudzovať v spojení s citovaným uznesením okresného súdu) dospel k záveru,

že súdy dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v konaní nastolila, a vysvetlili,

ako dospeli k záveru o existencii prekážky rozsúdenej veci. Tento záver je založený na ich

zistení, podľa ktorého predmetom skoršieho konania bola tá istá vec, a zistení, podľa

ktorého pokiaľ bola žaloba sťažovateľky v skoršej veci právoplatne zamietnutá, stalo sa tak

po tom, čo sa okresný súd zaoberal existenciou právneho vzťahu medzi účastníkmi, avšak

dospel k záveru, že žalobe podľa všeobecných predpisov občianskeho práva nie je možné

vyhovieť s ohľadom na špeciálne ustanovenia reštitučného predpisu (žalobu teda zamietol

po tom, čo sa riadne zaoberal meritom veci), a preto nešlo o zamietnutie žaloby pre

absenciu naliehavého právneho záujmu sťažovateľky. Na argumentáciu sťažovateľky o

nesprávnosti právneho posúdenia vzťahu všeobecných predpisov občianskeho práva a

reštitučných predpisov bolo reagované tým, že pre posúdenie, či je daná prekážka veci

právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako po právnej stránke súd posúdil skutkový dej,

ktorý bol predmetom pôvodného konania, a teda ani to, či bol posúdený správne a úplne,

alebo nie.

33. Vo veci sťažovateľky bolo rozhodnuté na základe týchto ustanovení:

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa prvej vety ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

34. Aj ústavný súd v zhode s vysloveným názorom sťažovateľky (a rozhodnutiami

najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka vyčerpávajúco poukazuje) zastáva názor, podľa

ktorého prekážku veci rozhodnutej zakladá iba také rozhodnutie všeobecného súdu

o určovacej žalobe, v ktorom bola záväzne posúdená existencia práva alebo právneho

vzťahu medzi účastníkmi. Zamietnutie určovacej žaloby iba z dôvodu nepreukázania

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení prekážku veci rozsúdenej nezakladá.

Je tomu tak z dôvodu, že existencia naliehavého právneho záujmu sa vždy viaže k určitému

času a situácii. Jeho nepreukázanie v čase rozhodovania súdu preto neznamená, že v inom

čase alebo za iných okolností naliehavý právny záujem na požadovanom určení nemôže

vzniknúť alebo byť preukázaný. Rovnako sa však ústavný súd stotožňuje aj s názorom

vysloveným všeobecnými súdmi vo veci sťažovateľky (s odkazom na uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. októbra 2009), podľa ktorého pre posúdenie, či je

prekážka veci právoplatne rozhodnutej daná, nie je významné, ako súd po právnej stránke

posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom skoršieho konania, a teda významne nie je ani

to, či jeho rozhodnutie je založené na správnom a úplnom právnom posúdení veci alebo nie.

Tento záver vyplýva z charakteristiky právoplatnosti rozhodnutia ako jeho vlastnosti.

Právoplatné rozhodnutie zakladajúce prekážku rozhodnutej veci je zásadne nezmeniteľné;

jeho zmena je prípustná iba v dôsledku rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Dosiahnuť zmenu právoplatného rozhodnutia zakladajúceho túto prekážku novou žalobou

by znamenalo narušiť účinky právoplatnosti súdneho rozhodnutia, čo nie je v záujme

právnej istoty žiaduce.

35. Z uvedených východísk vyplýva, že pre vec sťažovateľky a posúdenie existencie

prekážky rozhodnutej veci je nevýznamné, či okresný súd vo veci sp. zn. založil

svoje rozhodnutie z hľadiska vyvíjajúcej sa, či prevládajúcej judikatúry na právnom názore,

ktorý je s ňou v zhode alebo nie. Táto okolnosť nemôže mať ani vplyv na výklad § 159

ods. 3 , rovnako ako ani záver o tom, že rozhodnutie okresného súdu vo veci sp. zn.

je vecne nesprávne, nemôže vylúčiť aplikáciu na vec

sťažovateľky. Vecnú nesprávnosť rozsudku okresného súdu č. k. -642 z 12. júla

2010 mohla sťažovateľka účinne uplatniť či namietať iba využitím riadnych či

mimoriadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti tomuto rozsudku.

36. Podstatou veci sťažovateľky tak ostáva odpoveď na otázku, z akého dôvodu bola

jej žaloba rozsudkom okresného súdu č. k. -642 z 12. júla 2010 zamietnutá,

pretože iba tak možno posúdiť ústavnú konformnosť záverov vyslovených v uznesení

krajského súdu č. k. -159 z 29. mája 2015. Ústavný súd považuje s odkazom

na obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. -642 z 12. júla 2010

za nepochybné, že dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľky bolo jej právne posúdenie ako

žaloby podanej podľa predpisov občianskeho práva, hoci podanie takejto žaloby podľa

právneho názoru okresného súdu je vylúčené s ohľadom na existenciu reštitučného zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov. Vyslovením tohto právneho záveru je podľa názoru

ústavného súdu vyriešený vzťah medzi účastníkmi konania s konečnou platnosťou; tento

dôvod zamietnutia žaloby sťažovateľky vzhľadom na svoju povahu do budúcnosti vylučuje,

aby sa sťažovateľka domáhala priznania vlastníckeho práva k predmetu sporu akoukoľvek

novou žalobou podanou podľa predpisov občianskeho práva vrátane tej, ktorú podala

okresnému súdu vo veci sp. zn. .

37. Tento záver všeobecných súdov nepovažuje ústavný súd za extrémne nesúladný

so zisteným skutkovým stavom (pretože zodpovedá obsahu odôvodnenia rozsudku

okresného súdu č. k. -642 z 12. júla 2010) a nepovažuje ho ani za extrémne

nespravodlivý. Pri posudzovaní jeho ústavnej akceptovateľnosti je potrebné zohľadniť totiž

najmä princíp právnej istoty a dôvery tretích osôb v nezmeniteľnosť právoplatných

rozhodnutí súdov inak než v dôsledku včasného využitia zákonom definovaných opravných

prostriedkov. V situácii, keď sťažovateľka nepodala opravný prostriedok proti rozsudku

okresného súdu č. k. -642 z 12. júla 2010, v dôsledku čoho tento nadobudol

právoplatnosť, nie je možné pripustiť obídenie tohto inštitútu možnosťou podania novej

žaloby bez časového obmedzenia, a to práve s ohľadom na jednoznačnosť dôvodu

zamietnutia žaloby vyjadreného v rozsudku okresného súdu č. k. -642 z 12. júla

2010, vo vzťahu ku ktorému je zrejmé, že zakladá prekážku rozsúdenej veci. Druhým

dôvodom, pre ktorý ústavný súd nepovažuje zastavenie konania za extrémne nespravodlivé,

sú okolnosti veci sťažovateľky, ktorá mala možnosť svoj prípadný nesúhlas s právnym

názorom o vzťahu reštitučných predpisov a vo veci sp. zn.

vyjadriť (v priebehu konania, ako aj v opravnom prostriedku) a predniesť

argumentáciu na jeho odôvodnenie, avšak nerobila tak. Pre úplnosť považuje ústavný súd

za potrebné podotknúť i to, že hoci v súčasnosti judikatúra k otázke vzťahu reštitučných

predpisov a predpisov občianskeho práva (na ktorú poukazuje i sťažovateľka) sa javí takmer

ustálenou a dáva za pravdu sťažovateľke pri posudzovaní tejto otázky, rozsudok okresného

súdu č. k. -642, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, bol vydaný 12. júla

2010, teda v čase, keď ústavná konformnosť jednotlivých spôsobov riešenia tejto otázky

bola posudzovaná rôzne. Ostatne, aj okresný súd sa zaoberal v odôvodnení rozsudku č. k.

. júla 2010 rozhodovacou praxou iných súdov a svoj právny záver

nevyslovil bez opory v rozhodovacej praxi.

38. Zohľadniac dôvody rozhodnutia všeobecných súdov vo veci sťažovateľky

konštatuje ústavný súd, že rozhodnutie krajského súdu nie je založené na takom výklade

aplikovaných ustanovení ( ), ktoré by poprelo ich účel a zmysel.

39. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti a úvahy, ktorými sa ústavný súd riadil,

dospel preto k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru musí byť posúdená ako zjavne

neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol.

40. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti namietala i porušenie základného práva

na vlastníctvo podľa a listiny, ako aj porušenie práva

na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu č. k.

-199 z 30. novembra 2016 a uznesením krajského súdu č. k.

-159 z 29. mája 2015, ústavný súd odmietol jej sťažnosť aj v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Rozhodol tak preto, že možnosť porušenia základných

práv hmotného charakteru (v danom prípade základného práva podľa ,

čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu), treba posudzovať vždy

vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Inými slovami, ak súd pri výkone súdnej právomoci neporuší ústavno ˗procesné

princípy, nemôže len samotným jeho rozhodnutím dochádzať k porušeniu iných práv

účastníkov hmotnej povahy (napr. , , ,

, ). Vo veci sťažovateľky nebolo však ústavným súdom

zistené porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces všeobecnými súdmi.

41. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2017