Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)ac9/377944.fa89e5.pdf
PDF · 108.1 KB
No categories available
2Cdo/187/2007
Najvyšší súd 2 Cdo 187/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L., spol.
s r.o. v likvidácii, T., proti žalovanej P. M., bytom T., o určenie, že došlo k čiastočnému
zrušeniu kúpnej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12 C 1069/2001,
o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 19. júna 2007 sp. zn.
17 Co 65/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 19. júna 2007
sp. zn. 17 Co 65/2007 o d m i e t a .
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume
9.828 Sk na účet advokáta JUDr. P. M. do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 24. mája 2006 č. k. 12 C 1069/2001-229 určil,
že kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou dňa 29.1.1993 o prevode
spoluvlastníckeho podielu ½ k nehnuteľnostiam zapísaným u Okresného úradu v T., odbor
katastrálny na liste vlastníctva č. X. pre kat. úz. T. ako parcela č. X. – záhrada vo výmere
2 2
X. m, parcela č. X. – zast. plocha vo výmere X. ma dom súp. č. X. na parcele č. X., ktorej
vklad do katastra nehnuteľností bol povolený bývalým Katastrálnym úradom v Bratislave –
Správa katastra T. pod č. V. dňom 10.2.1993, bola z dôvodu odstúpenia žalobcu od tejto
zmluvy v časti zodpovedajúcej prevodu spoluvlastníckeho podielu 1098/7500-in zrušená.
Návrh vo zvyšnej časti podielu 43/7500 zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1.570,- Sk k rukám jeho právneho zástupcu
Mgr. P. M. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny
záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., lebo žalovaná neuznala platnosť žalobcovho odstúpenia
od zmluvy. Žalobca tak nemal podklad na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,
ktorý svedčil v prospech žalovanej. Vo veci samej vychádzal zo zjednocujúceho stanoviska
občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je možné
odstúpiť čiastočne od kúpnej zmluvy v prípade čiastočného zaplatenia kúpnej ceny. Keďže
žalovaná zaplatila žalobcovi časť dlhu v sume 1.060.821 Sk, tejto časti kúpnej ceny
zodpovedá podiel vo výške 2652/7500-in a nezaplatený zostal podiel vo výške 1098/7500-in.
Rozhodol preto tak, že kúpna zmluva bola v časti zodpovedajúcej prevodu spoluvlastníckeho
podielu vo výške 1098/7500-in zrušená a vo zvyšnej časti podielu 43/7500-in žalobu
zamietol (žalobca žiadal určiť, že zmluva bola zrušená v časti zodpovedajúcej prevodu
spoluvlastníckeho podielu vo výške 1141/7500).
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 19. júna 2007 sp. zn. 17 Co 65/2007 na
odvolanie žalobcu i žalovanej rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 40.266,- Sk do troch dní
na účet jeho právneho zástupcu Mgr. P. M.. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že okresný
súd zistil náležitým spôsobom skutkový stav veci a na jeho základe vec správne právne
posúdil. Námietku žalovanej spočívajúcu v tom, že okresný súd nevykonal dôkaz výsluchom
svedka M. K., jedného z konateľov žalobcu na okolnosti splnenia časti dlhu, považoval za
nedôvodnú. Na pojednávaní pred okresným súdom zástupca žalovanej výslovne uviedol, že
nenavrhuje vykonať ďalšie dôkazy. Rovnaké prehlásenie vykonali účastníci zhodne pred
vyhlásením uznesenia, ktorým okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené a kedy následne
vo veci vydal konečné rozhodnutie. Nenastala preto situácia v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/
O.s.p., že by prvostupňový súd nevykonal navrhovaný dôkaz, spôsobilý preukázať právne
významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej. Rovnako ako súd prvého stupňa
vychádzal zo zistenia, že žalovaná nezaplatila žalobcovi zostatok kúpnej ceny v sume 456.400
Sk v dodatočne stanovenej lehote, t.j. do 5.9.1995.
V dôsledku omeškania s časťou kúpnej ceny žalobca preto dôvodne odstúpil od zmluvy
a následne došlo k jej zrušeniu v zmysle ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to
v rozsahu zodpovedajúcom nezaplatenej časti kúpnej ceny. Odvolanie žalovanej považoval
preto za neopodstatnene podané. Za nedôvodné považoval aj odvolanie žalobcu, smerujúce
proti výroku, ktorým prvostupňový súd jeho návrh čiastočne zamietol.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalovaná. Navrhla
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a tiež okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému
súdu na ďalšie konanie. Uviedla, že súdy nižších stupňov prejednali a rozhodovali vec,
o ktorej sa už právoplatne rozhodlo v konaní pred Okresným súdom v Trenčíne vedenom
pod sp. zn. 12 C 728/95. V uvedenom konaní súd rozhodol vec tých istých účastníkov,
s rovnakým predmetom konania (predmetom bolo odstúpenie od kúpnej zmluvy totožnej
so zmluvou v tomto konaní) tak, že návrh žalobcu bol zamietnutý. Bolo konštatované, že
žalobkyňa neodstúpila platne od celej kúpnej zmluvy a tak bola posúdená aj „čiastočná
neplatnosť“, keďže v danej veci iné odstúpenie od kúpnej zmluvy, než ktoré súdy už posúdili,
urobené nebolo. Je preto daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. d/ O.s.p. Okrem toho
krajský súd svojim postupom odňal žalovanej možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Ňou navrhované dôkazy, najmä rozhodujúci dôkaz výsluch konateľa
spoločnosti, ohľadne právnych úkonov spoločnosti o započítaní pohľadávok odporkyne
na splatenie kúpnej ceny, súd totiž bezdôvodne odmietol vykonať. Navyše, rozhodol o určení,
že tu právny vzťah nie je bez toho, aby na tom mal žalobca naliehavý právny záujem
(toho dôkazom je aj jeho posledné podanie na súd, ktorým mení svoj návrh) a bez toho,
aby riadne zistil existenciu označených nehnuteľností a ich vlastníkov. Dovolací dôvod je
daný aj podľa § 238 ods. 2 O.s.p., lebo krajský súd sa odchýlil od stanoviska Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý tento zaujal ohľadne uznania konania spoločnosti jediným
konateľom p. K., keď považoval ním podpísanú kúpnu zmluvu za platnú
(1 Cdo 185/96 zo dňa 20.3.1997) a tiež ohľadne neplatnosti právneho úkonu žalobcu –
odstúpenia od zmluvy (M Cdo 10/99 zo dňa 31.10.2000). Žalovaná ďalej uviedla, že prílišný
formalizmus, ktorý súdy uplatnili pri posudzovaní úkonov účastníkov, ide nad rámec zákona
a nemá základný význam pre ochranu zákonnosti a preto nie je v súlade s ústavnými
princípmi spravodlivého procesu. Súdy poskytli súdnu ochranu subjektu, ktorý porušoval
právo (nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpy neodovzdal a naďalej ju bezdôvodne
užíval). Žalovaná dlho tento stav trpela a preto do prevzatia nehnuteľnosti ani nemohla
byť podľa § 560 Občianskeho zákonníka v omeškaní. Súdy poskytli svojimi rozhodnutiami
ochranu jedinému spoločníkovi spoločnosti, lebo všetci ďalší spoločníci spoločnosti pri
rôznych príležitostiach jasne prejavili vôľu a stanovisko spoločnosti rešpektovať vlastnícke
právo žalovanej k celej nehnuteľnosti. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie krajského súdu
(aj okresného súdu) spočíva tiež na nesprávnom právnom posúdení veci.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedol, že v predmetnej veci nie je daná
prekážka rozsúdenej veci tak, ako to tvrdí žalovaná. V tejto veci nejde o totožný predmet
konania s vecou vedenou na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12 C 728/95
(v predchádzajúcom konaní predmetom bolo určenie, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy
došlo k zrušeniu zmluvy v celom rozsahu a teraz len k jej zrušeniu v časti). Navyše určovacia
žaloba bola v predchádzajúcom konaní rozsudkom zamietnutá bez toho, aby súd záväzne
posúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (žaloba bola zamietnutá
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení). K námietke žalovanej,
že v konaní došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. uviedol, že na
poslednom pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 24. 05. 2006 žalovaná, resp. jej
právny zástupca uviedli, že nenavrhujú vykonať žiadne ďalšie dôkazy. Odvolací súd
postupoval preto správne, keď nové dôkazy v rámci odvolacieho konania nevykonával.
Ani dovolací dôvod podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. nie je daný. V predmetnej právnej
veci dovolací súd doposiaľ nerozhodoval a nezrušil dovolaním napadnuté rozhodnutie,
t. j. v predmetnej právnej veci doposiaľ nejestvuje právne záväzný názor dovolacieho súdu,
od ktorého by sa mohol odvolací súd v napadnutom rozhodnutí odchýliť. Rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, od ktorých sa odvolací súd mal podľa tvrdenia
žalovanej odchýliť, boli vydané síce v právne aj skutkovo súvisiacom, ale inom,
predchádzajúcom súdnom konaní. Navrhol preto dovolanie žalovanej zamietnuť a žiadal
priznať trovy dovolacieho konania v sume 9.828 Sk.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal účastník konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom
k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,
preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci žalovaná napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu,
vydané vo forme rozsudku.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu
sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie podľa § 238
ods. 1 O.s.p. preto nie je prípustné. Nejde ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd
v tejto veci nerozhodoval. Treba preto prisvedčiť žalobcovi, že v predmetnej právnej veci
doposiaľ nejestvuje právne záväzný názor dovolacieho súdu, od ktorého by sa mohol odvolací
súd v napadnutom rozhodnutí odchýliť. Pokiaľ žalovaná v dovolaní uvádza rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, od ktorých sa podľa jej tvrdenia mal odvolací súd
odchýliť, tieto boli síce vydané, ale v inom konaní, nie v tejto veci. Prípustnosť dovolania
preto podľa § 238 ods. 2 O.s.p. neprichádza do úvahy. Napokon nejedná sa ani o potvrdzujúci
rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie preto
podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j., či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
Pritom dôraz kládol na skúmanie tých vád, ktorých existenciu dovolateľka priamo namietala.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (§ 237 písm. d/
O.s.p.).
Citované zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom
je prekážka právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), vylučujúca možnosť vec znovu
prejednať (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Právoplatné rozhodnutie o veci musí reálne existovať.
Predpokladá totožnosť osôb, ktoré boli účastníkmi konania, ako aj totožnosť predmetu
sporu, pričom prekážku rozsúdenej veci tvorí len v takom rozsahu, v akom sa o uplatnenom
nároku rozhodlo. O prekážku rozsúdenej veci nejde, ak predchádzajúcim rozsudkom bola
určujúca žaloba zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu
medzi účastníkmi konania (R 15/2005).
V danom spore bolo síce právoplatne rozhodnuté medzi tými istými účastníkmi, ako
v konaní vedenom pred Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 12 C 728/95, ale nejde ani
o totožnosť predmetu sporu a navyše v predchádzajúcom konaní bola žaloba zamietnutá pre
nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorú skutočnosť
potvrdzuje v dôvodoch svojho rozsudku z 31. októbra 2000 sp. zn. M Cdo 10/99 aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky, podľa ktorého ak žalobcovi vzniklo právo požadovať len zvyšok
plnenia, prípadne uplatniť právo na náhradu škody alebo právo len na čiastočné odstúpenie
od zmluvy, naliehavý právny záujem na určení, že predmetná kúpna zmluva bola v dôsledku
účinného odstúpenia žalobcu od nej zrušená v celom rozsahu, nie je daný. Predchádzajúca
žaloba bola teda rozsudkom zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil existenciu
právneho vzťahu medzi účastníkmi konania. Nejde preto o prípad prekážky veci rozsúdenej
podľa § 159 ods. 3 O.s.p.
Pokiaľ žalovaná namietala, že odvolací súd nevykonal ňou navrhované dôkazy, najmä
rozhodujúci dôkaz výsluch konateľa spoločnosti, ohľadne právnych úkonov spoločnosti
o započítaní pohľadávok odporkyne na splatenie kúpnej ceny, čím jej odňal možnosť konať
pred súdom, treba uviesť, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci,
najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb,
listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.).
O tom, ktoré z navrhovaných dôkazov (prípadne takých, ktoré nie sú navrhované) budú
vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok
účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné
oprávnenie žalovaná v danej veci aj využila (nebolo jej odňaté). Keďže rozhodnutie o tom,
či navrhnutý dôkaz bude vykonaný, zákon ponecháva súdu, samotnú skutočnosť, že súd
nevykonal žalovanou navrhnutý dôkaz, nemožno považovať za postup, ktorým súd odňal
žalovanej možnosť konať pred ním. Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
preto nie je v posudzovanej veci daná. Dovolací súd nezistil ani ďalšie vady uvedené pod
písmenami a/ až c/, ani pod písm. g/ ustanovenia § 237 O.s.p. Napokon tieto žalovanou
namietané ani neboli.
K námietke žalovanej spočívajúcej v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci nie
je dôsledkom procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., ale omylu v aplikácii práva.
I keby odvolací súd v napadnutom rozsudku prípadne aj vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, nespôsobil by tým procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p., ktorá
zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto zákonného ustanovenia.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovanej smerovalo
proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 2 a 3
O.s.p.) a keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky jej dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 4 veta prvá O.s.p.). bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná
správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Žalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní žalobcovi vznikli trovy v súvislosti
s odmenou za právne služby poskytnuté advokátom. Odmena za jeden úkon právnej služby
činí sumu 9.650 Sk, pričom patrí za jeden úkon právnej služby a to písomné vyjadrenie
k dovolaniu z 21.8.2007 (§ 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.)
a jedenkrát režijný paušál v sume 178 Sk. Celkove vznikli žalobcovi trovy v sume 9.828 Sk,
ktoré je žalovaná povinná zaplatiť na účet advokáta žalobcu (§ 149 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 4 veta prvá O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. mája 2008
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: