Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 797/2015
PDF · 243.52 KB
No categories available
II. ÚS 797/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti LAUGOFRUIT, spol. s r. o. v likvidácii, Štefánikova 19, Trenčín, zastúpenej
advokátom Mgr. Petrom Miklóssym, Hlavná 1221, Vráble, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 298/2012 z 27. februára 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti LAUGOFRUIT, spol. s r. o. v likvidácii,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LAUGOFRUIT, spol. s r. o. v likvidácii,
Štefánikova 19, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Petrom
Miklóssym, Hlavná 1221, Vráble, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Cdo 298/2012 z 27. februára 2014.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom
postavení žalobkyne žalobou z 2. októbra 2007 v konaní vedenom Okresným súdom
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti ,
(ďalej len „žalovaná 1“), , (ďalej len
„žalovaný 2), a , (ďalej len „žalovaná 3“,
spolu ďalej len „žalovaní“), určenia podielového spoluvlastníctva v podiele 1098/7500
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. , katastrálne územie , ako pozemok
parc. č. , zastavané plochy a nádvoria, pozemok parc. č. , zastavané plochy
a nádvoria, pozemok parc. č. , zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súpisné
číslo postavený na parcele . Ďalej sa domáhala určenia spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. , katastrálne územie , ako pozemok
parc. č. , zastavané plochy a nádvoria, pozemok parc. č. , zastavané plochy
a nádvoria a rodinný dom súpisné číslo na parcele , a to v rovnakom podiele
1098/7500 (ďalej len „nehnuteľnosti“). Sťažovateľka svoje spoluvlastníctvo odvodzovala
od právneho titulu nadobudnutia vyplývajúceho zo skoršieho rozsudku okresného súdu
sp. zn. 12 C 1069/2001 z 24. mája 2006 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 65/2007 z 19. júna 2007, ktorý
nadobudol právoplatnosť 13. júla 2007. Sťažovateľka v žalobe poukazovala na skutočnosť,
že príslušný katastrálny úrad jej odmietol zapísať spoluvlastníctvo k označeným
nehnuteľnostiam z dôvodu, že medzičasom došlo k odpredaju uvedených nehnuteľností
v prospech žalovaných 2 a 3 a k zmene prečíslovania pozemkov na základe nového
geometrického plánu.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 209/2007 z 24. marca 2011 žalobu sťažovateľky
o určenie podielového spoluvlastníctva zamietol. Proti označenému rozsudku okresného
súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 6 Co 87/2011 z 31. januára 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu z 31. januára 2012 podala sťažovateľka dovolanie
z dôvodov podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),
namietajúc, že „tým, že súdy sa v terajšom konaní čiastočným odstúpením od kúpnej zmluvy
a jeho právnym následkom vôbec nezaoberali, v konečnom dôsledku práve v terajšom
konaní o určenie vlastníckeho práva bol sťažovateľovi prístup k súdu znemožnený,
a to práve v tom zmysle, že o ním uplatnenom nároku súd meritórne nekonal a rozhodnutia,
ktoré sú výsledkom tohto súdneho konania pre sťažovateľa predstavujú denegatio iuris,
resp. denegatio iustitiae (odmietnutie práva, resp. odmietnutie spravodlivosti), úplné
odňatie možnosti konať pred súdom, resp. možnosti realizácie základného práva na súdnu
ochranu.“.
Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 298/2012 z 27. februára 2014
rozhodol tak, že dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1
písm. c) OSP ako neprípustné.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „právnym základom žaloby o určenie
vlastníckeho práva, resp. právnym titulom, od ktorého sťažovateľ odvodzoval svoje
spoluvlastníctvo sporných nehnuteľností v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín
pod sp. zn. 19 C/209/2007 a na Krajskom súde Trenčín pod sp. zn. 6 Co/87/2011, je jeho
odstúpenie od kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré
odstúpenie je platné v čiastočnom rozsahu zodpovedajúcom na jednej strane nezaplatenej
časti kúpnej ceny a na strane druhej určitému ideálnemu spoluvlastníckemu podielu.
Ohľadom predmetného odstúpenia od kúpnej zmluvy boli na súde vedené dva
už spomenuté predchádzajúce súdne spory.
Prvým súdnym sporom bol spor vedený v prvom stupni na Okresnom súde Trenčín
pod sp. zn. 12 C/657/98 a v odvolacom konaní na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn.
32 Co/233/97, ktorého predmetom bolo určenie, že kúpna zmluva bola v dôsledku
odstúpenia zrušená v celom rozsahu. V tomto konaní bola žaloba zamietnutá na základe
právneho názoru dovolacieho súdu. Zároveň však v rámci tohto prvého súdneho sporu bol
súdom konajúcim o mimoriadnom dovolaní vyslovený právny názor, že vzniklo právo
na čiastočné odstúpenie od zmluvy a takéto čiastočné odstúpenie od zmluvy umožňovali
vzájomné plnenia účastníkov konania (rozsudok NS SR sp. zn. M Cdo/10/99 zo dňa
31. 10. 2001).
Druhým súdnym sporom bol spor vedený v prvom stupni na Okresnom súde Trenčín
pod sp. zn. 12 C/1069/2001 a v odvolacom konaní na Krajskom súde Trenčín pod sp. zn.
17 Co/65/2007, ktorého predmetom bolo určenie, že kúpna zmluva bola v dôsledku
čiastočného odstúpenia zrušená v čiastočnom rozsahu. V tomto konaní najskôr súd prvého
stupňa a odvolací súd žalobe vyhoveli a dovolací súd dovolanie protistrany odmietol.
Až následne na základe právneho názoru Ústavného súdu SR vysloveného v náleze
sp. zn. II. ÚS 19/09-55 zo dňa 02. 04. 2009 boli pôvodné rozhodnutia zrušené a konanie
bolo zastavené pre prekážku res iudicata, ktorú má predstavovať rozhodnutie v prvom
súdnom spore.
Aj v nasledujúcom konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 19 C/209/2007 a na Krajskom súde Trenčín pod
sp. zn. 6 Co/87/2011, tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd zamietnutie žaloby opreli
o právny názor ÚS SR, resp. o to, že v jeho dôsledku bolo konanie o určenie čiastočného
zrušenia kúpnej zmluvy zastavené.
Toto je však zásadne nesprávny právny názor, pričom sa jedná o právny názor
vo vzťahu k podstatnej skutočnosti mimoriadne dôležitej pre posúdenie veci. V dôsledku
použitia tohto nesprávneho právneho názoru bol sťažovateľ vylúčený nielen z realizácie
svojich procesných práv, keď v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
19 C/209/2007 a na Krajskom súde Trenčín pod sp. zn. 6 Co/87/2011 boli odmietnuté jeho
relevantné a z hľadiska posúdenia uplatneného hmotno-právneho nároku podstatné návrhy
na doplnenie dokazovania a súdy sa len pre tento nesprávny názor vôbec nezaoberali
meritom veci z hľadiska hmotného práva.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/298/2012
uznesením zo dňa 27. 02. 2014 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základné práva zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a zároveň porušil princíp právnej istoty ako jeden
z princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/298/2012 zo dňa
27. 02. 2014 zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vec vracia na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd v zásade nemôže
porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľky
Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl. OSP. V rámci
všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa
v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené
v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti
rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného
súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú
ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavno-procesnými
princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že zásadne nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00,
m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 298/2012 z 27. februára 2014, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 243c ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv citoval podstatné časti
rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:
„Okresný súd Trenčín rozsudkom z 24. marca 2011 č. k. 19 C 209/2007-246 tento
návrh navrhovateľa zamietol. V odôvodnení poukázal na priebeh a výsledky konaní
vedených na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12 C 728/1995 a 12 C 1069/2001,
na Najvyššom súde Slovenskej republiky... pod sp. zn. 1 Cdo 185/1996, MCdo 10/1999
a 4 Cdo 155/2009 a na Ústavnom súde Slovenskej republiky... pod sp. zn. II. ÚS 19/09
a konštatoval, že nehnuteľnosti vedené na LV č. sú v čase jeho rozhodovania v katastri
nehnuteľností zapísané ako vlastníctvo odporkyne 1/ a nehnuteľnosti vedené na LV č.
sú evidované ako vlastníctvo odporcov 2/ a 3/. Tieto údaje sú hodnoverné potiaľ, pokiaľ sa
nepreukáže opak (§ 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností).
Navrhovateľ tvrdil, že je spoluvlastníkom týchto nehnuteľností, preto bolo na ňom, aby
svoje skutkové tvrdenia preukázal. Navrhovateľ ale svoje spoluvlastnícke práva vyvodzoval
iba z rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 12 C 1069/2001, ktorý bol medzičasom
zrušený rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 155/2009. Iný titul nadobudnutia
spoluvlastníctva navrhovateľ nepreukázal. Vzhľadom na to, že neuniesol dôkazné bremeno,
súd prvého stupňa jeho návrh ako bezdôvodný zamietol... Krajský súd v Trenčíne
rozsudkom z 31. januára 2012 sp. zn. 6 Co 87/2011 napadnutý rozsudok potvrdil... V
odôvodnení poukázal na nález ústavného súdu z 2. apríla 2009 sp. zn. II. ÚS 19/09... a
potrebu zohľadniť legitímne očakávanie účastníkov konania, že v analogickej veci bude
rozhodnutie súdu rovnaké. Konštatoval, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy navrhovateľ
nenadobudol práva spoluvlastníka. Keďže nepreukázal, že tieto práva prípadne nadobudol
inak (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), súd prvého stupňa správne jeho návrh
zamietol...“
Potom, ako najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie v zmysle § 238 OSP neprípustné, preskúmal,
či v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nedošlo k niektorej z vád
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, možno konštatovať, že sťažovateľka namieta
arbitrárnosť napadnutého uznesenia, keďže najvyšší súd sa v ňom podľa jej tvrdenia vôbec
nezaoberal jej námietkami, ktoré spochybňujú správnosť zistených skutkových záverov,
ako aj správnosť vyhodnotenia dôkazov okresným súdom a krajským súdom.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:
«Dovolateľ súdom vytýka, že jeho návrh zamietli bez toho, aby pristúpili k vecnému
posúdeniu okolností, za ktorých 29. septembra 1995 odstúpil od kúpnej zmluvy
a bez akéhokoľvek posúdenia hmotnoprávnych aspektov odstúpenia od kúpnej zmluvy
ako právneho úkonu, ktorým sa zrušuje právny úkon o prevode (spolu)vlastníctva
a obnovuje sa pôvodný vlastnícky stav.
V preskúmavanej veci zo spisu vyplýva nasledovné:
Navrhovateľ návrhom podaným na Okresnom súde Trenčín 26. októbra 1995 žiadal
určiť, že jeho právnym úkonom, ktorým 29. septembra 1995 odstúpil od kúpnej zmluvy,
došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy „v celom rozsahu“ (ďalej len „prvý návrh“). Okresný súd
Trenčín rozsudkom z 12. decembra 1995 č. k. 12 C 657/1995-37 prvý návrh zamietol;
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. septembra 1998 sp. zn. 32 Co 233/1997 tento
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Najvyšší súd rozsudkom z 31. októbra 2000
sp. zn. MCdo 10/1999 zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. septembra 1998
sp. zn. 32 Co 233/1997.
Návrhom z 30. novembra 2001 sa navrhovateľ domáhal určenia, že čiastočným
odstúpením od kúpnej zmluvy došlo k jej čiastočnému zrušeniu, a to v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu 1141/7500 (ďalej len „druhý návrh“). Okresný súd Trenčín
rozsudkom z 24. mája 2006 č. k. 12 C 1069/2001-269 druhému návrhu vyhovel v časti
zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu 1098/7500; vo zvyšnej časti (čo do podielu
43/7500) druhý návrh zamietol; Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 19. júna 2007
sp. zn. 17 Co 65/2007 tento prvostupňový rozsudok potvrdil. Uznesením najvyššieho súdu
z 21. mája 2008 sp. zn. 2 Cdo 187/2007 bolo dovolanie odporkyne 1/ proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu odmietnuté ako procesne neprípustné s tým, že v konaní nedošlo
k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p. Nálezom bolo toto odmietajúce uznesenie
najvyššieho súdu zrušené s odôvodnením, že v okolnostiach posudzovaného prípadu bola
daná totožnosť predmetu konaní o prvom a druhom návrhu, lebo už na základe prvého
návrhu (týkajúceho sa celej kúpnej zmluvy) súdy posudzovali platnosť odstúpenia od nej aj
v tej časti, ktorá bola predmetom neskoršieho konania o určenie, že kúpna zmluva bola
sčasti zrušená. Najvyšší súd potom uznesením z 27. augusta 2009 sp. zn. 4 Cdo 155/2009
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 19. júna 2007 sp. zn. 17 Co 65/2007 a rozsudok
Okresného súdu Trenčín z 24. mája 2006 č. k. 12 C 1069/2001-229 zrušil a konanie vo veci
samej zastavil.
Návrh z 2. októbra 2007, ktorým sa navrhovateľ - na rozdiel od prvého a druhého
návrhu - domáhal určenia (spolu)vlastníctva sporných nehnuteľností (ďalej len „tretí
návrh“), bol zamietnutý - vzhľadom na to, že súdy pri právnom posudzovaní veci dospeli
k záveru, že navrhovateľ v konaní o treťom návrhu neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal svoje (spolu)vlastníctvo.
Dovolací súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil právny názor, že ustanovenie
§ 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti
s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v konaní, so samou procedúrou
prejednania veci súdom), a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho
alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom
produkte občianskeho súdneho konania - v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto
konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
(viď R 5412012, R 43/2003, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale aj napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 129/2012, 2 Cdo 221/2010, 3 Cdo 56/2011, 4 Cdo 318/2012,
5 Cdo 221/2010, 6 Cdo 95/2012 a 7 ECdo 265/2013). Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu všeobecne považované za
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Záver súdov, že navrhovateľ v konaní o treťom návrhu neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal svoje tvrdenia o existencii jeho (spolu)vlastníckych práv k nehnuteľnostiam
vedeným na LV č. , resp. k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. , je súčasťou
myšlienkového procesu súdu pri právnom posudzovaní opodstatnenosti tohto návrhu. Vyššie
uvedený výklad dovolacieho súdu opodstatňuje preto aj v prejednávanej veci záver, že
i keby bol (prípadne) nesprávny právny záver súdov nižších stupňov o tom, že navrhovateľ
nepreukázal svoje tvrdenia, nemalo by to za následok procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Najvyšší súd so zreteľom na niektoré formulácie obsiahnuté v dovolaní považuje
za potrebné uviesť, že súd v občianskom súdnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie (uváženie), ktoré z nich budú
v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov
konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012,
3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten - ktorý
dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania
(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné (viď R 125/1999,
R 6/2000). V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný
za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012). Ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť
jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá prípustnosť
dovolania (porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
Treba dodať, že nesprávne právne posúdenie veci, ktoré z hľadiska obsahového
dovolateľ v danej veci namieta, je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu
konania uvedenú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol
uvedený v ustanovení § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže
navrhovateľ tento dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné,
nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti
v ňom zaujatých právnych záverov.
Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k procesnej vade namietanej navrhovateľom
(§ 237 písm. f/ O. s. p.) ani k iným vadám uvedeným v § 237 O. s. p. a prípustnosť jeho
dovolania nevyplýva ani z § 238 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné
dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s.
p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»
Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolacím dôvodom sťažovateľky [§ 237
písm. f) OSP], s ktorým sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch,
ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní
aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich prípustnosť
dovolania v občianskoprávnych veciach).
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke
k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015