Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 797/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti LAUGOFRUIT, spol. s r. o. v likvidácii, Štefánikova 19, Trenčín, zastúpenej

advokátom Mgr. Petrom Miklóssym, Hlavná 1221, Vráble, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa v spojení s

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. februára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LAUGOFRUIT, spol. s r. o. v likvidácii,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LAUGOFRUIT, spol. s r. o. v likvidácii,

Štefánikova 19, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Petrom

Miklóssym, Hlavná 1221, Vráble, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) v spojení s

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 27. februára 2014.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom

postavení žalobkyne žalobou z 2. októbra 2007 v konaní vedenom Okresným súdom

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti ,

(ďalej len „žalovaná 1“), , (ďalej len

„žalovaný 2), a , (ďalej len „žalovaná 3“,

spolu ďalej len „žalovaní“), určenia podielového spoluvlastníctva v podiele 1098/7500

k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. , katastrálne územie , ako pozemok

parc. č. , zastavané plochy a nádvoria, pozemok parc. č. , zastavané plochy

a nádvoria, pozemok parc. č. , zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súpisné

číslo postavený na parcele . Ďalej sa domáhala určenia spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. , katastrálne územie , ako pozemok

parc. č. , zastavané plochy a nádvoria, pozemok parc. č. , zastavané plochy

a nádvoria a rodinný dom súpisné číslo na parcele , a to v rovnakom podiele

1098/7500 (ďalej len „nehnuteľnosti“). Sťažovateľka svoje spoluvlastníctvo odvodzovala

od právneho titulu nadobudnutia vyplývajúceho zo skoršieho rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 24. mája 2006 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. júna 2007, ktorý

nadobudol právoplatnosť 13. júla 2007. Sťažovateľka v žalobe poukazovala na skutočnosť,

že príslušný katastrálny úrad jej odmietol zapísať spoluvlastníctvo k označeným

nehnuteľnostiam z dôvodu, že medzičasom došlo k odpredaju uvedených nehnuteľností

v prospech žalovaných 2 a 3 a k zmene prečíslovania pozemkov na základe nového

geometrického plánu.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 24. marca 2011 žalobu sťažovateľky

o určenie podielového spoluvlastníctva zamietol. Proti označenému rozsudku okresného

súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 31. januára 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu z 31. januára 2012 podala sťažovateľka dovolanie

z dôvodov podľa (ďalej aj „OSP“),

namietajúc, že „tým, že súdy sa v terajšom konaní čiastočným odstúpením od kúpnej zmluvy

a jeho právnym následkom vôbec nezaoberali, v konečnom dôsledku práve v terajšom

konaní o určenie vlastníckeho práva bol sťažovateľovi prístup k súdu znemožnený,

a to práve v tom zmysle, že o ním uplatnenom nároku súd meritórne nekonal a rozhodnutia,

ktoré sú výsledkom tohto súdneho konania pre sťažovateľa predstavujú denegatio iuris,

resp. denegatio iustitiae (odmietnutie práva, resp. odmietnutie spravodlivosti), úplné

odňatie možnosti konať pred súdom, resp. možnosti realizácie základného práva na súdnu

ochranu.“.

Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. z 27. februára 2014

rozhodol tak, že dovolanie odmietol podľa v spojení s

písm. c) ako neprípustné.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „právnym základom žaloby o určenie

vlastníckeho práva, resp. právnym titulom, od ktorého sťažovateľ odvodzoval svoje

spoluvlastníctvo sporných nehnuteľností v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín

pod sp. zn. a na Krajskom súde Trenčín pod sp. zn. , je jeho

odstúpenie od kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré

odstúpenie je platné v čiastočnom rozsahu zodpovedajúcom na jednej strane nezaplatenej

časti kúpnej ceny a na strane druhej určitému ideálnemu spoluvlastníckemu podielu.

Ohľadom predmetného odstúpenia od kúpnej zmluvy boli na súde vedené dva

už spomenuté predchádzajúce súdne spory.

Prvým súdnym sporom bol spor vedený v prvom stupni na Okresnom súde Trenčín

pod sp. zn. a v odvolacom konaní na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn.

, ktorého predmetom bolo určenie, že kúpna zmluva bola v dôsledku

odstúpenia zrušená v celom rozsahu. V tomto konaní bola žaloba zamietnutá na základe

právneho názoru dovolacieho súdu. Zároveň však v rámci tohto prvého súdneho sporu bol

súdom konajúcim o mimoriadnom dovolaní vyslovený právny názor, že vzniklo právo

na čiastočné odstúpenie od zmluvy a takéto čiastočné odstúpenie od zmluvy umožňovali

vzájomné plnenia účastníkov konania (rozsudok NS SR sp. zn. M zo dňa

31. 10. 2001).

Druhým súdnym sporom bol spor vedený v prvom stupni na Okresnom súde Trenčín

pod sp. zn. a v odvolacom konaní na Krajskom súde Trenčín pod sp. zn.

, ktorého predmetom bolo určenie, že kúpna zmluva bola v dôsledku

čiastočného odstúpenia zrušená v čiastočnom rozsahu. V tomto konaní najskôr súd prvého

stupňa a odvolací súd žalobe vyhoveli a dovolací súd dovolanie protistrany odmietol.

Až následne na základe právneho názoru Ústavného súdu SR vysloveného v náleze

sp. zn. -55 zo dňa 02. 04. 2009 boli pôvodné rozhodnutia zrušené a konanie

bolo zastavené pre prekážku res iudicata, ktorú má predstavovať rozhodnutie v prvom

súdnom spore.

Aj v nasledujúcom konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom

na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. a na Krajskom súde Trenčín pod

sp. zn. , tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd zamietnutie žaloby opreli

o právny názor ÚS SR, resp. o to, že v jeho dôsledku bolo konanie o určenie čiastočného

zrušenia kúpnej zmluvy zastavené.

Toto je však zásadne nesprávny právny názor, pričom sa jedná o právny názor

vo vzťahu k podstatnej skutočnosti mimoriadne dôležitej pre posúdenie veci. V dôsledku

použitia tohto nesprávneho právneho názoru bol sťažovateľ vylúčený nielen z realizácie

svojich procesných práv, keď v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.

a na Krajskom súde Trenčín pod sp. zn. boli odmietnuté jeho

relevantné a z hľadiska posúdenia uplatneného hmotno-právneho nároku podstatné návrhy

na doplnenie dokazovania a súdy sa len pre tento nesprávny názor vôbec nezaoberali

meritom veci z hľadiska hmotného práva.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením zo dňa 27. 02. 2014 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1

a základné práva zaručené v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a zároveň porušil princíp právnej istoty ako jeden

z princípov právneho štátu podľa .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

27. 02. 2014 zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vec vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd v zásade nemôže

porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ani právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(m. m. , , ). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľky

.

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje a nasl. . V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa

v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené

v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti

rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného

súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú

ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavno-procesnými

princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (,

m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2014, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľky podľa v spojení s .

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv citoval podstatné časti

rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Okresný súd Trenčín rozsudkom z 24. marca 2011 č. k. -246 tento

návrh navrhovateľa zamietol. V odôvodnení poukázal na priebeh a výsledky konaní

vedených na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. a ,

na Najvyššom súde Slovenskej republiky... pod sp. zn. , MCdo 10/1999

a a na Ústavnom súde Slovenskej republiky... pod sp. zn.

a konštatoval, že nehnuteľnosti vedené na LV č. sú v čase jeho rozhodovania v katastri

nehnuteľností zapísané ako vlastníctvo odporkyne 1/ a nehnuteľnosti vedené na LV č.

sú evidované ako vlastníctvo odporcov 2/ a 3/. Tieto údaje sú hodnoverné potiaľ, pokiaľ sa

nepreukáže opak ( o katastri nehnuteľností).

Navrhovateľ tvrdil, že je spoluvlastníkom týchto nehnuteľností, preto bolo na ňom, aby

svoje skutkové tvrdenia preukázal. Navrhovateľ ale svoje spoluvlastnícke práva vyvodzoval

iba z rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. , ktorý bol medzičasom

zrušený rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. . Iný titul nadobudnutia

spoluvlastníctva navrhovateľ nepreukázal. Vzhľadom na to, že neuniesol dôkazné bremeno,

súd prvého stupňa jeho návrh ako bezdôvodný zamietol... Krajský súd v Trenčíne

rozsudkom z 31. januára 2012 sp. zn. napadnutý rozsudok potvrdil... V

odôvodnení poukázal na nález ústavného súdu z 2. apríla 2009 sp. zn. ... a

potrebu zohľadniť legitímne očakávanie účastníkov konania, že v analogickej veci bude

rozhodnutie súdu rovnaké. Konštatoval, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy navrhovateľ

nenadobudol práva spoluvlastníka. Keďže nepreukázal, že tieto práva prípadne nadobudol

inak ( ), súd prvého stupňa správne jeho návrh

zamietol...“

Potom, ako najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie v zmysle neprípustné, preskúmal,

či v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nedošlo k niektorej z vád

uvedených v .

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, možno konštatovať, že sťažovateľka namieta

arbitrárnosť napadnutého uznesenia, keďže najvyšší súd sa v ňom podľa jej tvrdenia vôbec

nezaoberal jej námietkami, ktoré spochybňujú správnosť zistených skutkových záverov,

ako aj správnosť vyhodnotenia dôkazov okresným súdom a krajským súdom.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

«Dovolateľ súdom vytýka, že jeho návrh zamietli bez toho, aby pristúpili k vecnému

posúdeniu okolností, za ktorých 29. septembra 1995 odstúpil od kúpnej zmluvy

a bez akéhokoľvek posúdenia hmotnoprávnych aspektov odstúpenia od kúpnej zmluvy

ako právneho úkonu, ktorým sa zrušuje právny úkon o prevode (spolu)vlastníctva

a obnovuje sa pôvodný vlastnícky stav.

V preskúmavanej veci zo spisu vyplýva nasledovné:

Navrhovateľ návrhom podaným na Okresnom súde Trenčín 26. októbra 1995 žiadal

určiť, že jeho právnym úkonom, ktorým 29. septembra 1995 odstúpil od kúpnej zmluvy,

došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy „v celom rozsahu“ (ďalej len „prvý návrh“). Okresný súd

Trenčín rozsudkom z 12. decembra 1995 č. k. -37 prvý návrh zamietol;

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. septembra 1998 sp. zn. tento

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Najvyšší súd rozsudkom z 31. októbra 2000

sp. zn. MCdo 10/1999 zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej

republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. septembra 1998

sp. zn. .

Návrhom z 30. novembra 2001 sa navrhovateľ domáhal určenia, že čiastočným

odstúpením od kúpnej zmluvy došlo k jej čiastočnému zrušeniu, a to v rozsahu

spoluvlastníckeho podielu 1141/7500 (ďalej len „druhý návrh“). Okresný súd Trenčín

rozsudkom z 24. mája 2006 č. k. -269 druhému návrhu vyhovel v časti

zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu 1098/7500; vo zvyšnej časti (čo do podielu

43/7500) druhý návrh zamietol; Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 19. júna 2007

sp. zn. tento prvostupňový rozsudok potvrdil. Uznesením najvyššieho súdu

z 21. mája 2008 sp. zn. bolo dovolanie odporkyne 1/ proti potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu odmietnuté ako procesne neprípustné s tým, že v konaní nedošlo

k procesnej vade v zmysle Nálezom bolo toto odmietajúce uznesenie

najvyššieho súdu zrušené s odôvodnením, že v okolnostiach posudzovaného prípadu bola

daná totožnosť predmetu konaní o prvom a druhom návrhu, lebo už na základe prvého

návrhu (týkajúceho sa celej kúpnej zmluvy) súdy posudzovali platnosť odstúpenia od nej aj

v tej časti, ktorá bola predmetom neskoršieho konania o určenie, že kúpna zmluva bola

sčasti zrušená. Najvyšší súd potom uznesením z 27. augusta 2009 sp. zn.

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 19. júna 2007 sp. zn. a rozsudok

Okresného súdu Trenčín z 24. mája 2006 č. k. -229 zrušil a konanie vo veci

samej zastavil.

Návrh z 2. októbra 2007, ktorým sa navrhovateľ - na rozdiel od prvého a druhého

návrhu - domáhal určenia (spolu)vlastníctva sporných nehnuteľností (ďalej len „tretí

návrh“), bol zamietnutý - vzhľadom na to, že súdy pri právnom posudzovaní veci dospeli

k záveru, že navrhovateľ v konaní o treťom návrhu neuniesol dôkazné bremeno

a nepreukázal svoje (spolu)vlastníctvo.

Dovolací súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil právny názor, že ustanovenie

odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti

s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v konaní, so samou procedúrou

prejednania veci súdom), a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho

alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom

produkte občianskeho súdneho konania - v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto

konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle

(viď R 5412012, R 43/2003, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale aj napríklad rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. , , , ,

, a ). Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu všeobecne považované za

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie

(viď ), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle

Záver súdov, že navrhovateľ v konaní o treťom návrhu neuniesol dôkazné bremeno

a nepreukázal svoje tvrdenia o existencii jeho (spolu)vlastníckych práv k nehnuteľnostiam

vedeným na LV č. , resp. k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. , je súčasťou

myšlienkového procesu súdu pri právnom posudzovaní opodstatnenosti tohto návrhu. Vyššie

uvedený výklad dovolacieho súdu opodstatňuje preto aj v prejednávanej veci záver, že

i keby bol (prípadne) nesprávny právny záver súdov nižších stupňov o tom, že navrhovateľ

nepreukázal svoje tvrdenia, nemalo by to za následok procesnú vadu konania v zmysle

a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Najvyšší súd so zreteľom na niektoré formulácie obsiahnuté v dovolaní považuje

za potrebné uviesť, že súd v občianskom súdnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie (uváženie), ktoré z nich budú

v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ), a nie účastníkov

konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , a ).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten - ktorý

dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné (viď R 125/1999,

R 6/2000). V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný

za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. , , ,

a ). Ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť

jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá prípustnosť

dovolania (porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ).

Treba dodať, že nesprávne právne posúdenie veci, ktoré z hľadiska obsahového

dovolateľ v danej veci namieta, je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno

uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu

konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol

uvedený v ustanovení ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže

navrhovateľ tento dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné,

nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti

v ňom zaujatých právnych záverov.

Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k procesnej vade namietanej navrhovateľom

( ) ani k iným vadám uvedeným v a prípustnosť jeho

dovolania nevyplýva ani z , najvyšší súd odmietol procesne neprípustné

dovolanie navrhovateľa podľa v spojení s O. s.

p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»

Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolacím dôvodom sťažovateľky [§ 237

písm. f) ], s ktorým sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch,

ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní

aplikovaných ustanovení (upravujúcich prípustnosť

dovolania v občianskoprávnych veciach).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a základným

právom podľa v spojení s a ani právom podľa

ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa

odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015