Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (41)a9e/387048.40d7b6.pdf
PDF · 176.96 KB
No categories available
6Cdo/95/2012
Najvyšší súd 6 Cdo 95/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I. P., proti odporkyni
V. P., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. I. Z., o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 15 C 139/2006,
o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 27. septembra 2011 sp. zn.
6 Co 34/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom zo 4. novembra 2010 č. k. 15 C 139/2006-469
vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov, bývalých manželov (ďalej len „BSM“)
tak, že do výlučného vlastníctva navrhovateľa prikázal hnuteľné veci uvedené vo výroku
rozsudku a pohľadávky z účtov v bankách. Do výlučného vlastníctva odporkyne prikázal
ostatné hnuteľné veci označené vo výroku, členský podiel v bytovom družstve a pohľadávku
z vkladnej knižky. Z titulu vyrovnania podielu účastníkov z BSM uložil odporkyni povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi 13 457,84 € do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Účastníkom
uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet súdu súdny poplatok a rozhodnutie
o trovách účastníkov si vyhradil po právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Trenčíne rozhodujúci o odvolaní odporkyne rozsudkom z 27. septembra
2011 sp. zn. 6 Co 34/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V celom rozsahu sa
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, včítane dôvodov,
pre ktoré súd prvého stupňa nevyhovel návrhu odporkyne na doplnenie dokazovania,
a na zdôraznenie správnosti týchto dôvodov uviedol aj ďalšie vlastné dôvody.
Proti rozsudku odvolacieho súdu odporkyňa podala dovolanie. Prípustnosť
a dôvodnosť opravného prostriedku odporkyňa zakladá na tvrdení, že postupom súdov
v predmetnej právnej veci jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f/ O. s. p. Tvrdí, že odvolací súd nevzal zreteľ na viaceré procesné pochybenia
súdu prvého stupňa, na rozpor odôvodnenia jeho rozhodnutia so zisteným skutkovým stavom,
na nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a na nedostatočné odôvodnenie jeho
rozhodnutia, čo viedlo k tomu, že navrhovateľ mal v konaní výhodnejšie procesné postavenie.
Súdy tým, že nevykonali ňou navrhnutý dôkaz na zistenie, či navrhovateľ nemal vedený účet
aj v inej banke a bez ďalšieho v tomto smere uverili tvrdeniam navrhovateľa, porušili jej
právo na spravodlivý proces. Neobstojí podľa odporkyne ani záver súdu prvého stupňa, že jej
tvrdenia o tom, ako navrhovateľ prispieval na chod domácnosti, sú sčasti v rozpore s tým, čo
uviedla v konaní o rozvod manželov. Poukazujúc na výpovede účastníkov zachytené
v zápisniciach o pojednávaniach vo veci rozvodu a vyporiadania majetku tvrdí, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je v tejto časti aj zmätočné. Súdy jej odňali možnosť konať
pred súdom aj tým, že nevykonali dôkaz všetkými pracovnými zmluvami navrhovateľa
od roku 1997, z ktorých by bolo možné zistiť skutočné príjmy navrhovateľa. Poukázala
na rozpor v postupe súdov „pri zohľadňovaní započítania hodnoty majetku nadobudnutého
manželmi zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov“, čo podľa odporkyne
tiež spôsobuje zmätočnosť rozhodnutí súdov. Vytýkala súdom, že jej nebolo doručené
vyjadrenie „odporcu“ (zrejme správne navrhovateľa; poznámka dovolacieho súdu)
k odvolaniu. Toto pochybenie súdov považuje za závažné porušenie práva na spravodlivý
súdny proces a zásady kontradiktórnosti.
Navrhovateľ navrhol dovolanie odporkyne zamietnuť. Okrem popretia dôvodov
dovolania poukázal na to, že dovolanie bolo podané neoprávnenou osobou. Kým v záhlaví
dovolania je za dovolateľku označená V. P.“, na poslednej strane dovolania za subjekt
podávajúci tento opravný prostriedok je na rozdiel od toho označená „E. P.“, teda iná osoba
než tá, ktorá udelila advokátke plnomocenstvo na zastupovanie v dovolacom konaní (V. P.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.),
s prihliadnutím na námietku navrhovateľa v jeho vyjadrení k dovolaniu, predovšetkým
skúmal, či tento opravný prostriedok podala na tento procesný úkon oprávnená osoba. Dospel
k záveru, že navrhovateľ vytýka vadu dovolania neopodstatnene. Je síce pravda, že dovolanie
odporkyne zo 14. novembra 2011, doručené súdu 15. novembra 2011, má chyby v označení
odporkyne, tieto zrejmé nesprávnosti, ku ktorým nepochybne došlo zjavným a okamžitým
zlyhaním pri písaní dovolania, nemohli mať za procesný následok odmietnutie dovolania
z dôvodu, že bolo podané na tento úkon neoprávnenou osobou. Nedostatky dovolania
v označení odporkyne boli naostatok podaním odporkyne súdu doručeným 23. novembra
2011 vzápätí odstránené.
Po tomto zistení dovolací súd pristúpil ku skúmaniu, či dovolanie odporkyne smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno ním napadnúť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie
odporkyne prípustné nie je. K tomuto záveru dovolací súd dospel z týchto dôvodov:
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je
bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom,
vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo
možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam
odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď § 238 O. s. p. (pokiaľ ide o rozsudok)
a § 239 O. s. p. (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne
vymenovaných závažných procesných vád (viď § 237 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Dovolaním odporkyne napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto
veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania odporkyne
v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad
odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či
konania súdom nesprávne obsadeným. Vzhľadom na dôvody dovolania pritom osobitne
skúmal, či postupom súdu sa odporkyni neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., pričom mal na zreteli, že dôvodom zakladajúcim
prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký z hľadiska procesného predpisu vadný
postup súdu v občianskom súdom konaní, z ktorého vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie,
ktorým sa účastníkovi odníma možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.
Konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu takéto vady, majúce za následok tzv.
zmätočnosť konania, nemá.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo
podľa názoru odporkyne dôjsť predovšetkým nevykonaním ňou navrhovaného dokazovania,
neprihliadnutím na iné dôkazy, ktoré odporkyňa považovala za rozhodné, nesprávnym
vyhodnotením vykonaných dôkazov, nevysporiadaním sa s jej právnou argumentáciou
a zaujatými stanoviskami k vecnej a právnej stránke sporu v dôvodoch rozhodnutia a v tejto
súvislosti nevysvetlením jednotlivých dôvodov rozhodnutia v súhrne zakladajúcich aj
nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.
K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza dovolací súd nasledovné:
I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo
na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo
spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje
prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné
kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je
zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,
právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
Vzhľadom na charakter argumentácie odporkyne treba v súvislosti s vyššie uvedeným
dodať, že pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe
právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd
hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd
nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1
O. s. p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už
v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého
dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p.; v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy
alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať
za odňatie možnosti konať pred súdom. S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým
dospel dovolací súd aj v prejednávanej veci, možno preto konštatovať, že i prípadným
nevykonaním odporkyňou navrhovaného dokazovania (na zistenie, či navrhovateľ nemal
finančné prostriedky prípadne aj na iných účtoch) nemohlo dôjsť k odňatiu jej možnosti konať
pred súdom.
V okolnostiach prejednávaného prípadu, nad rámec dovolacieho konania, je potrebné
podľa dovolacieho súdu osobitne ešte uviesť, že odporkyňa po poučení súdom prvého stupňa
podľa § 120 ods. 4 O. s. p. na pojednávaní konanom 19. októbra 2010, zrejme uvedomujúc si,
že ohľadne ďalších úspor navrhovateľa v iných bankách je v dôkaznej núdzi (jej prednes
na záver pojednávania), návrh na doplnenie dokazovania už nemala.
Pokiaľ ide o námietky dotýkajúce sa správne alebo úplne zisteného skutkového stavu
veci je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môže to
viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne
nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však tzv. zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť,
že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97). K uvedenej námietke odporkyne treba dodať, že súd neodníme účastníkovi
možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov (§ 132 O. s. p.); jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale
to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 42/1993). Pre úplnosť treba tiež dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je
samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241
ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Pokiaľ odporkyňa namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali
z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv.
inej (než v § 237 O. s. p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; takáto tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce
relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), sama osebe ale nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Dovolanie obsahuje formulácie (napr. tvrdenie rozporu v postupe súdov
„pri zohľadňovaní započítania hodnoty majetku nadobudnutého manželmi zo zaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva manželov“), ktoré nasvedčujú tomu, že odporkyňa zastáva
názor, v zmysle ktorého jej súdy odňali možnosť pred súdmi konať tým, že vec nesprávne
právne posúdili. Treba preto uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti
konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným
postupom v konaní, so samou procedúrou prejednania veci súdom) a nie s jeho právnym
hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré
spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav,
a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte občianskeho súdneho konania – v rozhodnutí, sa
vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných
práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky všeobecne považované (iba) za relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň je
ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011), lebo (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd neznemožňuje účastníkovi konania
realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať.
Dovolací súd sa osobitne potom zaoberal námietkou odporkyne, že konanie trpí vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa podľa jej názoru nevyrovnal so všetkými argumentmi
a dôvodmi uvádzanými v jej odvolaní a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti
prvostupňového rozsudku (i tento považovala odporkyňa za neuspokojivo odôvodnený).
Úvodom treba pripomenúť, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd považuje
za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu
ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto
norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok nemožno opomenúť ani ustanovenie § 219
ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv.
skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými aj
právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je
postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah
vychádzal pri ustálení rozsahu BSM a pri jeho vyporiadaní. Osobitne vysvetlil dôvody,
pre ktoré sa rozhodol tak, že nevykoná ďalšie dokazovanie na zisťovanie rozsahu spoločného
majetku. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Krajský súd
sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu, pričom na zdôraznenie
správnosti uvedeného dodal ďalšie dôvody. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením
§ 219 ods. 2 O. s. p. umožňujúcim odvolaciemu súdu podrobnejšie nezdôvodňovať svoje
rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne
stotožňuje. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia
podľa predstáv odporkyne.
Podľa dovolacieho súdu nebola odporkyni odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ani tým, že jej nebolo doručené vyjadrenie navrhovateľa k jej
odvolaniu.
Je síce pravda, že koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo
na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť, nielen
predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými
dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené účastníkmi, alebo zabezpečené súdom,
a vyjadriť sa k nim, včítane vyjadrení druhej strany sporu, avšak len potiaľ, pokiaľ v takýchto
úkonoch účastníkov alebo súdu sú obsiahnuté skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok
súdu (tak napr. ESĽP v rozsudku z 27. apríla 2010 vo veci Hudáková a ďalší proti Slovenskej
republike uviedol: „...význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom
konania spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali V. vo výkon spravodlivosti
a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť
rozsudok súdu“). Nedoručenie vyjadrenia účastníka, ktoré pre vec významné skutočnosti
neobsahuje, nemá bez ďalšieho za následok odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporkyne proti rozsudku súdu prvého stupňa
(č. l. 482 spisu) je stručné a značne všeobecné. Navrhovateľ v ňom, aj to iba krátko, len
opakuje svoje tvrdenia z predchádzajúceho konania a jeho vyjadrenie neobsahuje žiadne nové
tvrdenie alebo dôkazy, ktoré by boli významné pre posúdenie veci odvolací súdom. Súdy tým,
že takého vyjadrenie navrhovateľa nedoručili odporkyni, neodňali jej možnosť konať
pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených odporkyňou (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu
trov konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd však navrhovateľovi nepriznal náhradu
trov dovolacieho konania, pretože nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151
ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. januára 2013
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: V. Čulenová