Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/95/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa I. P., proti odporkyni

V. P., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. I. Z., o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. ,

o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 27. septembra 2011 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín rozsudkom zo 4. novembra 2010 č. k. -469

vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov, bývalých manželov (ďalej len „BSM“)

tak, že do výlučného vlastníctva navrhovateľa prikázal hnuteľné veci uvedené vo výroku

rozsudku a pohľadávky z účtov v bankách. Do výlučného vlastníctva odporkyne prikázal

ostatné hnuteľné veci označené vo výroku, členský podiel v bytovom družstve a pohľadávku

z vkladnej knižky. Z titulu vyrovnania podielu účastníkov z BSM uložil odporkyni povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi 13 457,84 € do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Účastníkom

uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet súdu súdny poplatok a rozhodnutie

o trovách účastníkov si vyhradil po právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Trenčíne rozhodujúci o odvolaní odporkyne rozsudkom z 27. septembra

2011 sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V celom rozsahu sa

stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, včítane dôvodov,

2

pre ktoré súd prvého stupňa nevyhovel návrhu odporkyne na doplnenie dokazovania,

a na zdôraznenie správnosti týchto dôvodov uviedol aj ďalšie vlastné dôvody.

Proti rozsudku odvolacieho súdu odporkyňa podala dovolanie. Prípustnosť

a dôvodnosť opravného prostriedku odporkyňa zakladá na tvrdení, že postupom súdov

v predmetnej právnej veci jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

Tvrdí, že odvolací súd nevzal zreteľ na viaceré procesné pochybenia

súdu prvého stupňa, na rozpor odôvodnenia jeho rozhodnutia so zisteným skutkovým stavom,

na nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a na nedostatočné odôvodnenie jeho

rozhodnutia, čo viedlo k tomu, že navrhovateľ mal v konaní výhodnejšie procesné postavenie.

Súdy tým, že nevykonali ňou navrhnutý dôkaz na zistenie, či navrhovateľ nemal vedený účet

aj v inej banke a bez ďalšieho v tomto smere uverili tvrdeniam navrhovateľa, porušili jej

právo na spravodlivý proces. Neobstojí podľa odporkyne ani záver súdu prvého stupňa, že jej

tvrdenia o tom, ako navrhovateľ prispieval na chod domácnosti, sú sčasti v rozpore s tým, čo

uviedla v konaní o rozvod manželov. Poukazujúc na výpovede účastníkov zachytené

v zápisniciach o pojednávaniach vo veci rozvodu a vyporiadania majetku tvrdí, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa je v tejto časti aj zmätočné. Súdy jej odňali možnosť konať

pred súdom aj tým, že nevykonali dôkaz všetkými pracovnými zmluvami navrhovateľa

od roku 1997, z ktorých by bolo možné zistiť skutočné príjmy navrhovateľa. Poukázala

na rozpor v postupe súdov „pri zohľadňovaní započítania hodnoty majetku nadobudnutého

manželmi zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov“, čo podľa odporkyne

tiež spôsobuje zmätočnosť rozhodnutí súdov. Vytýkala súdom, že jej nebolo doručené

vyjadrenie „odporcu“ (zrejme správne navrhovateľa; poznámka dovolacieho súdu)

k odvolaniu. Toto pochybenie súdov považuje za závažné porušenie práva na spravodlivý

súdny proces a zásady kontradiktórnosti.

Navrhovateľ navrhol dovolanie odporkyne zamietnuť. Okrem popretia dôvodov

dovolania poukázal na to, že dovolanie bolo podané neoprávnenou osobou. Kým v záhlaví

dovolania je za dovolateľku označená V. P.“, na poslednej strane dovolania za subjekt

podávajúci tento opravný prostriedok je na rozdiel od toho označená „E. P.“, teda iná osoba

než tá, ktorá udelila advokátke plnomocenstvo na zastupovanie v dovolacom konaní (V. P.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ),

s prihliadnutím na námietku navrhovateľa v jeho vyjadrení k dovolaniu, predovšetkým

skúmal, či tento opravný prostriedok podala na tento procesný úkon oprávnená osoba. Dospel

k záveru, že navrhovateľ vytýka vadu dovolania neopodstatnene. Je síce pravda, že dovolanie

odporkyne zo 14. novembra 2011, doručené súdu 15. novembra 2011, má chyby v označení

odporkyne, tieto zrejmé nesprávnosti, ku ktorým nepochybne došlo zjavným a okamžitým

zlyhaním pri písaní dovolania, nemohli mať za procesný následok odmietnutie dovolania

z dôvodu, že bolo podané na tento úkon neoprávnenou osobou. Nedostatky dovolania

v označení odporkyne boli naostatok podaním odporkyne súdu doručeným 23. novembra

2011 vzápätí odstránené.

Po tomto zistení dovolací súd pristúpil ku skúmaniu, či dovolanie odporkyne smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno ním napadnúť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie

odporkyne prípustné nie je. K tomuto záveru dovolací súd dospel z týchto dôvodov:

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je

bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom,

vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon ( ).

Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo

možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. upravuje dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam

odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone [viď (pokiaľ ide o rozsudok)

a (pokiaľ ide o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne

vymenovaných závažných procesných vád (viď ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Dovolaním odporkyne napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky

rozsudkov uvedených v a Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto

veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta

druhá ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ ,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania odporkyne

v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad

odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či

konania súdom nesprávne obsadeným. Vzhľadom na dôvody dovolania pritom osobitne

skúmal, či postupom súdu sa odporkyni neodňala možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia , pričom mal na zreteli, že dôvodom zakladajúcim

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký z hľadiska procesného predpisu vadný

postup súdu v občianskom súdom konaní, z ktorého vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie,

ktorým sa účastníkovi odníma možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.

Konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu takéto vady, majúce za následok tzv.

zmätočnosť konania, nemá.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo

podľa názoru odporkyne dôjsť predovšetkým nevykonaním ňou navrhovaného dokazovania,

neprihliadnutím na iné dôkazy, ktoré odporkyňa považovala za rozhodné, nesprávnym

vyhodnotením vykonaných dôkazov, nevysporiadaním sa s jej právnou argumentáciou

a zaujatými stanoviskami k vecnej a právnej stránke sporu v dôvodoch rozhodnutia a v tejto

súvislosti nevysvetlením jednotlivých dôvodov rozhodnutia v súhrne zakladajúcich aj

nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.

K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza dovolací súd nasledovné:

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo

na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo

spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené

vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. neupravuje

prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné

kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je

zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,

právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz

na jeho vykonanie ().

Vzhľadom na charakter argumentácie odporkyne treba v súvislosti s vyššie uvedeným

dodať, že pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa

a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

6

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd

nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré

z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1

), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už

v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého

dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle ; v rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy

alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podľa nie je prípustné, lebo to nemožno považovať

za odňatie možnosti konať pred súdom. S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým

dospel dovolací súd aj v prejednávanej veci, možno preto konštatovať, že i prípadným

nevykonaním odporkyňou navrhovaného dokazovania (na zistenie, či navrhovateľ nemal

finančné prostriedky prípadne aj na iných účtoch) nemohlo dôjsť k odňatiu jej možnosti konať

pred súdom.

V okolnostiach prejednávaného prípadu, nad rámec dovolacieho konania, je potrebné

podľa dovolacieho súdu osobitne ešte uviesť, že odporkyňa po poučení súdom prvého stupňa

podľa na pojednávaní konanom 19. októbra 2010, zrejme uvedomujúc si,

že ohľadne ďalších úspor navrhovateľa v iných bankách je v dôkaznej núdzi (jej prednes

na záver pojednávania), návrh na doplnenie dokazovania už nemala.

Pokiaľ ide o námietky dotýkajúce sa správne alebo úplne zisteného skutkového stavu

veci je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môže to

viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne

nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však tzv. zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle

ustanovenia (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť,

že do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(). K uvedenej námietke odporkyne treba dodať, že súd neodníme účastníkovi

možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov ( ); jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale

to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 42/1993). Pre úplnosť treba tiež dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je

samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241

ods. 2 písm. a/ až c/ Pokiaľ odporkyňa namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali

z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv.

inej (než v vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci; takáto tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce

relevantným dovolacím dôvodom ( ), sama osebe ale nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle

Dovolanie obsahuje formulácie (napr. tvrdenie rozporu v postupe súdov

„pri zohľadňovaní započítania hodnoty majetku nadobudnutého manželmi zo zaniknutého

bezpodielového spoluvlastníctva manželov“), ktoré nasvedčujú tomu, že odporkyňa zastáva

názor, v zmysle ktorého jej súdy odňali možnosť pred súdmi konať tým, že vec nesprávne

právne posúdili. Treba preto uviesť, že ustanovenie odňatie možnosti

konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným

postupom v konaní, so samou procedúrou prejednania veci súdom) a nie s jeho právnym

hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré

spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav,

a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte občianskeho súdneho konania – v rozhodnutí, sa

vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných

práv v zmysle (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky všeobecne považované (iba) za relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ), zároveň je

ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , , ), lebo (ani

prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd neznemožňuje účastníkovi konania

realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať.

Dovolací súd sa osobitne potom zaoberal námietkou odporkyne, že konanie trpí vadou

uvedenou v spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa podľa jej názoru nevyrovnal so všetkými argumentmi

a dôvodmi uvádzanými v jej odvolaní a obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti

prvostupňového rozsudku (i tento považovala odporkyňa za neuspokojivo odôvodnený).

Úvodom treba pripomenúť, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd považuje

za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu

ochranu v občianskom súdnom konaní podľa je

právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v Táto

norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok nemožno opomenúť ani ustanovenie § 219

ods. 2 , v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv.

skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými aj

právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je

postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej

veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah

vychádzal pri ustálení rozsahu BSM a pri jeho vyporiadaní. Osobitne vysvetlil dôvody,

pre ktoré sa rozhodol tak, že nevykoná ďalšie dokazovanie na zisťovanie rozsahu spoločného

majetku. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s a že odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Krajský súd

sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu, pričom na zdôraznenie

správnosti uvedeného dodal ďalšie dôvody. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením

umožňujúcim odvolaciemu súdu podrobnejšie nezdôvodňovať svoje

rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne

stotožňuje. Za porušenie základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia

podľa predstáv odporkyne.

Podľa dovolacieho súdu nebola odporkyni odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle ani tým, že jej nebolo doručené vyjadrenie navrhovateľa k jej

odvolaniu.

Je síce pravda, že koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo

na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť, nielen

10

predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými

dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené účastníkmi, alebo zabezpečené súdom,

a vyjadriť sa k nim, včítane vyjadrení druhej strany sporu, avšak len potiaľ, pokiaľ v takýchto

úkonoch účastníkov alebo súdu sú obsiahnuté skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok

súdu (tak napr. ESĽP v rozsudku z 27. apríla 2010 vo veci Hudáková a ďalší proti Slovenskej

republike uviedol: „...význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom

konania spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali V. vo výkon spravodlivosti

a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť

rozsudok súdu“). Nedoručenie vyjadrenia účastníka, ktoré pre vec významné skutočnosti

neobsahuje, nemá bez ďalšieho za následok odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle

ustanovenia

Vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporkyne proti rozsudku súdu prvého stupňa

(č. l. 482 spisu) je stručné a značne všeobecné. Navrhovateľ v ňom, aj to iba krátko, len

opakuje svoje tvrdenia z predchádzajúceho konania a jeho vyjadrenie neobsahuje žiadne nové

tvrdenie alebo dôkazy, ktoré by boli významné pre posúdenie veci odvolací súdom. Súdy tým,

že takého vyjadrenie navrhovateľa nedoručili odporkyni, neodňali jej možnosť konať

pred súdom v zmysle ustanovenia

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených odporkyňou ( ), nevyšli najavo ani iné procesné vady

konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu

trov konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 a ). Dovolací súd však navrhovateľovi nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania, pretože nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania ( v spojení s a

ods. 1 ).

11

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. januára 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: V. Čulenová