Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 4/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

a Listiny základných práv a slobôd a

práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu a inú

právnu ochranu podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. septembra 2010 a uznesením Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. z 26. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13.

septembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v

Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. januára 2010 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«P. v likvidácii… (ďalej len „DZP“) vydala v zmysle ustanovení

Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych

zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 491/2005

(ďalej len „Platobný výmer“), ktorým uložila platiteľovi – B. Š… (ďalej len „Povinný“)

zaplatiť dlžné poistné a poplatok z omeškania z dlžnej sumy poistného.

Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 DZP postúpila súbor

pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka predpísaná Platobným výmerom

Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa.

Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie

proti Povinnému na základe exekučného titulu – Platobného výmeru, súdny exekútor

doručil Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „OS NM“) žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.

OS NM Uznesením sp. zn. -39 zo dňa 11. 11. 2009 (ďalej len

„Rozhodnutie OS NM“) vyhlásil vedenú exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

V odôvodnení Rozhodnutia OS NM uviedol, že správca konkurznej podstaty úpadcu DZP

v priebehu konkurzného konania vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného

v exekučnom konaní vydal platobný výmer, ktorý je údajne nulitný.

Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS NM Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred

KS TN ako odvolacím súdom. KS TN Uznesením sp. zn. -72 zo dňa26. 01.

2010 (ďalej len „Rozhodnutie KS TN“) Rozhodnutie OS NM potvrdil. KS TN uviedol, že

exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol údajne vydaný

v rozpore so zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Preto KS TN

ako odvolací súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je údajne nulitným aktom,

ktorý nemá žiadnu právnu silu.

Následne Sťažovateľ podal voči Rozhodnutie KS TN dovolanie, ktoré však bolo

Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 13. 09. 2010 (ďalej len

„Rozhodnutie NS SR“) odmietnuté...

Sťažovateľ považuje Rozhodnutie NS SR ako aj Rozhodnutie KS TN za arbitrárne

a prejav svojvôle... Podľa názoru Sťažovateľa, predmetné súdy vyslovili právne závery,

avšak náležité sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre

právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú

navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS TN sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré

Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, ale práve naopak, KS TN rozhodol na základe

skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal…

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky číslo 3215/1999-A

vydaným dňa 01. 07. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR I“) bolo zrušené povolenie na

zriadenie zdravotnej poisťovne – DZP… Zrušením povolenia na zriadenie DZP vstúpila

DZP na základe ustanovenia § 34 ods. 4 zákon ZoZP do likvidácie.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -30 zo dňa 20. 04. 2001,

konkurzný súd na návrh likvidátora DZP vyhlásil konkurz na majetok DZP. Vyhlásením

konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v príslušnom znení (ďalej len „“).

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. M/5068/2001 zo dňa

19. 12. 2001 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR II“) bola na základe Protestu Generálneho

prokuratúra Slovenskej republiky č. VI. Gd 5187/01-19 zo dňa 12. 12. 2001 zrušená pre

rozpor so zákonom výroková časť Rozhodnutia MZ SR I s textom: „Na Všeobecnú

zdravotnú poisťovňu prechádzajú záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam,

pohľadávky na poistnom a poplatky z omeškania.“ V odôvodnení Rozhodnutia MZ SR II sa

uvádza, že: ,,... prechodu práv a záväzkov predchádza likvidácia. Až po jej skončení

prechádzajú na všeobecnú poisťovňu záväzky, ktoré nebolo možné v rámci likvidácie

uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne…“

Správca konkurznej podstaty DZP (ďalej len „SKP“) zaradil súbor pohľadávok DZP

na zaplatenie dlžných poistných, prirážkach k poistnému, poplatkov z omeškania

a poplatkov za nesplnenie oznamovacej povinnosti (ktorých súčasťou bola i pohľadávka

vyplývajúca z Platobného výmeru voči Povinnému) do konkurznej podstaty úpadcu – DZP...

V rámci speňažovania konkurznej podstaty DZP boli predmetné pohľadávky DZP

postúpené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Sťažovateľa.

Postúpeniu pohľadávok DZP na Sťažovateľa predchádzalo vydanie Opatrenie konkurzného

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 06. 2005. sp. zn.: (právoplatné

a vykonateľné dňa 29. 06. 2005), ktorým konkurzný súd odsúhlasil uvedený odpredaj

pohľadávok (ďalej len „Opatrenie“).

Na základe právoplatného Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7K 70/01-

1404 zo dňa 14. 12. 2006 (ďalej len „Uznesenie o zrušení konkurzu“) registrový súd dňa

08. 08. 2007 ex offo vymazal DZP z obchodného registra v celom rozsahu, v dôsledku čoho

došlo k jej zániku...

Uznesenie o zrušení konkurzu bolo napadnuté odvolaním Všeobecnej zdravotnej

poisťovne, a. s... (ďalej len „VšZP“), avšak odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky

svojím Uznesením sp. zn. zo dňa 22. 02. 2007 napadnuté Uznesenie o zrušení

konkurzu potvrdil ako vecne správne, v dôsledku čoho toto nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 05. 04. 2007...»

Sťažovateľka poukazujúc na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu

v Bratislave č. k. -1404 zo 14. decembra 2006 o zrušení konkurzu na majetok

úpadcu – D. – uviedla, že «... bola teda pôvodná pohľadávka DZP vyplývajúca z

Platobného výmeru ako exekučného titulu postúpená na Sťažovateľa v súlade s platným

právnym poriadkom. Táto pohľadávka nemohla teda prejsť na VšZP... samotným zrušením

DZP ešte nedošlo k automatickému prechodu pohľadávok a záväzkov na všeobecnú

poisťovňu, resp. na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov…

Zároveň si nedovolíme neuviesť Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

zo dňa 29.07.2004, ktorý vychádzal v predmetnej problematike

z identického znenia , a zmysle ktorého osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty

v rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva

vlastníkom takéhoto majetku bez ohľadu na to, či neskôr vyšlo najavo, že zapísaný

a následne i speňažený majetok (alebo jeho zodpovedajúca časť) v dobe speňaženia

vlastnícky prináležal osobám iným…

Podľa názoru súdu vysloveného v Rozhodnutí KS TN nemal však správca konkurznej

podstaty údajne právomoc vydávať vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako

individuálne správne akty. Existencia DZP po jej zrušení mala smerovať k jej likvidácii,

z čoho podľa názoru KS TN má údajne logicky vyplývať, že zrušená poisťovňa a ani správca

konkurznej podstaty nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom

konaní. O dôvodoch absencie takéhoto oprávnenia v daných skutkových a právnych

súvislostiach… sa však Sťažovateľ z odôvodnenia Rozhodnutia KS TN nedozvedel...

Za logické (na rozdiel od vyjadrenia súdov v odôvodneniach rozhodnutí) je potrebné

podľa nášho názoru považovať také konanie správcu konkurznej podstaty DZP (povinného

konať zo zákona s odbornou starostlivosťou), ktoré smeruje aj k vymáhaniu pohľadávok,

a to spôsobom, ktorý si konkrétny typ pohľadávky vyžaduje. V danom prípade práve najskôr

jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa riadili logikou súdov, tak potom

DZP a jej správca konkurznej podstaty by boli oprávnení jedine inkasovať dobrovoľne

zaplatené poistné, avšak chýbali by im akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie

dobrovoľne nezaplateného poistného a poplatku z omeškania, čo považujeme za absurdné

a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda

podľa predmetnej logiky bol oprávnený vydať Platobný výmer, ak to nebola v čase konkurzu

ani DZP a ani správca konkurznej podstaty, pričom na VšZP toto oprávnenie preukázateľne

neprešlo. Odpoveď na túto otázku Sťažovateľ v odôvodnení rozhodnutia nenašiel.

V súvislosti so zjavne „dodatočnom“ zistení údajnej absencie oprávnenia DZP vydať

Platobný výmer a jeho následného označenia za nulitný právny akt, by sme si dovolili

zároveň poukázať na nasledujúce skutočnosti.

Samotný slovenský právny poriadok neobsahuje explicitnú legislatívnu definíciu

nulity právnych aktov. Podľa právnej teórie a praxe nastáva nulita vtedy, ak vady dosahujú

takú závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte.

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť

o bezpochyby jednoznačné, zjavné a hrubé porušenie zákona alebo procesných princípov.

Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu musí

ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.

K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené

chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať

reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe

súdov.

Sťažovateľ ma za to, že Platobný výmer ako exekučný titul je platný akt vydaný

v súlade so zákonom. Sťažovateľ na základe identických platobných výmerov ako je

Platobný výmer (líšiacich sa osobou povinného a výškou záväzku) inicioval značné

množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné

platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci

podaných námietok, resp. iných podaní zaoberali. Je možné čiastočne akceptovať

skutočnosť, že rôzne súdy zaujmú v identických (resp. obdobných) právnych veciach rôzne

právne názory a výklady, avšak touto rôznorodosťou nemôže byť postihnutý inštitút nulity

aktu, keďže v takom prípade by jeho existencia nemala žiadne reálne opodstatnenie

a právny význam, a tento inštitút by bol nebezpečným právnym nástrojom na zvrátenie

akéhokoľvek právneho stavu v akomkoľvek štádiu, v dôsledku čoho by dochádzalo

k neprípustnej eliminácii významu právnej istoty. Nehovoriac už o tom, že je nepochybne

právne neakceptovateľné, ak k predmetnej rôznorodosti dochádza až v rámci samotného

exekučného konania, a to dokonca toho istého, ako je i v tomto prípade (in concreto

prvostupňového a druhostupňového exekučného konania).

Na jednej strane sa síce stotožňujeme s pravidelne sa opakujúcim právnym názorom

ústavného súdu implikovaným v mnohých jeho rozhodnutiach, že ústavný súd v zásade nie

je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov… no na druhej strane je podľa

nášho názoru ústavnoprávne neakceptovateľné, ak táto variabilita rezonuje pri inštitúte

nulity aktu.

Napádanými rozhodnutiami podľa nášho názoru inter alia došlo k porušeniu

princípu právnej istoty a ochrany dôvery Sťažovateľa, ako nadobúdateľa práv

vyplývajúcich z Platobného výmeru, v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho

štátu. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu exekučného súdu je zároveň i

dualita právneho stavu, keďže nadobudnutiu práv vyplývajúcich z Platobného výmeru

predchádzalo rozhodnutie konkurzného súdu – Opatrenia, ktorým konkurzný Krajský súd v

Bratislave ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil odpredaj pohľadávok a de facto i

nadobudnutie práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, ako exekučného titulu.

Súdy pri rozhodovaní v danej veci prehliadli existenciu základného práva

Sťažovateľa na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku. Sťažovateľ má za to, že

Rozhodnutím KS TN bolo zasiahnuté aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok tým

spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia konkurzného

súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávky vo forme Platobného výmeru Sťažovateľovi, bol

následne Sťažovateľ napadnutým rozhodnutím súdu de facto tohto majetku zbavený...

Dovolíme si tiež upriamiť pozornosť na ústavnému súdu určite známy Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44 zo dňa 20. 10. 2010,

ktorým bolo rozhodnuté o Ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 19. 08. 2009, v ktorom

Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že základné právo Sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa SR a podľa Listiny základných práv

a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

-514 zo dňa 27. 05. 2009 porušené bolo, v dôsledku čoho toto rozhodnutie

zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z uvedeného

nálezu vyplýva, že v tomto kontexte je významné najmä to, že zmluva o postúpení

pohľadávok v tomto prípade bola predbežne posúdená príslušným konkurzným súdom

a výsledkom tohto posúdenia bolo rozhodnutie súdu o súhlase na takýto právny úkon, ku

ktorému aj došlo uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Ústavný súd ďalej

skonštatoval, že v ďalšom konaní pred všeobecným súdom je najmä nevyhnutné, aby

najvyšší súd... vysvetlil aj vzťah medzi súdnou ochranou, ktorá bola sťažovateľke poskytnutá

konkurzným súdom udelením súhlasu na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky podľa

č. a súdnou ochranou požadovanou v prítomnom spore.

Zároveň je potrebné podotknúť, že exekučný súd sa navyše vôbec nezaoberal

prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to

napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky...».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 13. 09. 2010 ako

aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 26. 01. 2010 došlo

k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1

SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého

dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu

práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1

SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 13. 09. 2010 ako aj

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 26. 01. 2010 sa zrušujú

a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť

trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených

prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Porušenie označených základných a iných práv vidí sťažovateľka v namietanej

nesprávnosti právnych záverov v uznesení krajského súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-70 zo 4. decembra 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

II.A K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

krajského súdu

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú

v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto

sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (napr. ,

, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením

krajského súdu v tom, že krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nulitnosti

platobného výmeru, ktorý bol v exekučnom konaní označený za exekučný titul, a to

z dôvodu neexistencie oprávnenia správcu konkurznej podstaty na vydanie tohto platobného

výmeru.

Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky

analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval

svojimi skoršími uzneseniami (napr. , , ).

Ústavný súd preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal z odôvodnenia svojich

skorších uznesení, na ktoré zároveň v ich podrobnostiach odkazuje.

Zhodne so svojimi predchádzajúcimi uzneseniami o odmietnutí analogických

sťažností sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného

konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie

označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde

o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva žiadne

právne účinky. Takýto predmet skúmania podľa názoru ústavného súdu nebol žiadnym

spôsobom limitovaný uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci

správneho súdnictva.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v záveroch

krajského súdu, že správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul je

ničotným správnym aktom z dôvodu, že správca konkurznej podstaty nebol oprávnený

vydávať individuálne správne akty (správne rozhodnutia) ako orgán verejnej správy, a teda

nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe ktorého sťažovateľka navrhla viesť

exekučné konanie.

Závery krajského súdu nie je spôsobilá spochybniť ani argumentácia sťažovateľky,

že krajský súd sa nevysporiadal pri posudzovaní nulitnosti exekučného titulu s okolnosťou

zahrnutia pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu do konkurznej podstaty poisťovne

po vyhlásení konkurzu na jej majetok, schválením speňaženia konkurznej podstaty vrátane

tejto pohľadávky rozhodnutím konkurzného súdu a následným nadobudnutím tejto

pohľadávky sťažovateľkou zmluvou o postúpení pohľadávky a s dôsledkami týchto

okolností na platnosť exekučného titulu. Podľa sťažovateľky sa krajský súd nezaoberal ani

„prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to

napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky“.

Všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu

konania, len čo pre to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj krajský súd, ako aj

okresný súd, keď na základe záveru o nulitnosti označeného exekučného titulu exekúciu

vyhlásili za neprípustnú a zastavili ju.

Ústavný súd preto po preskúmaní uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom

nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov

krajského súdu alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov

konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila,

a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou

ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie

rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (,

).

Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali

možnosti porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

aj listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

(ako aj listiny a právo podľa dodatkového protokolu), ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom porušení označeného

základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru ( ,

listiny, čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak

by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s

ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané

sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení

ústavnoprocesných princípov podľa , a teda ani základného práva

sťažovateľky podľa a listiny a práva podľa

dodatkového protokolu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

II.B K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

najvyššieho súdu

Ústavný súd preskúmal aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky ako procesne neprípustné podľa § 239 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd „sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením“, ktoré

v dovolacom konaní predložila.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie dovolania

z hľadiska kritérií ustanovených v až 3 . Následne sa zaoberal aj

skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania,

vymenovaných v až písm. g) s dôrazom na existenciu vady podľa

písm. f) , ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní ako jediná uplatnená.

Najvyšší súd v danej veci považoval za určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorým

bol v tomto prípade platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu

(pôvodného oprávneného – P.), je exekučným titulom v zmysle Z.

z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, a k uvedenému zaujal toto stanovisko:

«Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva

na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať

podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným

titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo

postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu.

Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov

verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste

( Exekučného poriadku). Za účinností

pôsobnosť orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Preto boli v zmysle

ustanovení § 19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené vydávať rozhodnutia (platobné

výmery) o predpise poistného. Na uvedené konanie sa v zmysle ustanovení § 58 zákona č.

273/1994 Z. z, vzťahovali predpisy o správnom konaní, pričom právoplatné rozhodnutie

bolo preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5). Platobný výmer, ktorý mal byť v posudzovanej

veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou ale správcom konkurznej

podstaty úpadcu, ktorý bol poverený spravovať majetok zdravotnej poisťovne. Preto je

rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je

exekučným titulom, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia

správcu konkurznej podstaty a rovnako od toho, či oprávnenie predpisovať poistné

vyhlásením konkurzu trvá (resp. nezaniklo).

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré

existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom

podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním

s majetkom podstaty ( o konkurze a vyrovnaní).

Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať akty aplikácie práva -

individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie

uvedenom zmysle preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci

(zdravotnej poisťovne) vrátane schopnosti vydávať individuálne akty aplikácie práva.

Správca konkurznej podstaty bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej správy

s rozhodovacou právomocou (s právomocou vydávať akty aplikácie práva), má iba právo

(a povinnosť) vykonať všetky nevyhnutné a potrebné právne úkony (napr. podať žalobu,

opravné prostriedky a iné) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu

verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou,

ktorá by expressis verbis takúto právomoc (oprávnenie) správcovi konkurznej podstaty

priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku

konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným

titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného poriadku (viď Najvyšší súd Slovenskej

republiky sp. zn. ).

V tomto smere je potrebné uviesť to, že predmetné pohľadávky (na nezaplatenom

poistnom) zrušenej poisťovne nepatrili do konkurznej podstaty, nakoľko v zmysle

ustanovenia prešli na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu,

prípadne na inú zdravotnú poisťovňu. Správca ani úpadca preto nemal vecný dôvod tieto

pohľadávky (patriace inému subjektu ako úpadcovi) vymáhať a predpisovať. Právo

predpísať poistné zo zrušenej poisťovne na správcu konkurznej podstaty by tak musel

pripustiť zákon, t. j. vymáhať dlžné poistné v postavení orgánu verejnej moci

uskutočňujúceho výkon rozhodnutia voči tretím osobám; to ale z právnej úpravy nevyplýva.

Ako už bolo uvedené, predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného

rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej

stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie.

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa

jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je

vykonateľné po formálnej ako aj po materiálne stránke. Ide pritom o predpoklady, ku

ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný

titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak

takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného

konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto

rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie práva).

Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom

konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že

v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne

dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti zaužívanú rozhodovaciu prax

vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej

republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998, pričom do osobitnej pozornosti dáva

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod č. 58/1997, ktoré

expressis verbis vyslovilo záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je „exekučný titul“

nulitným právnym aktom. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, aby konanie pred

súdmi nižších stupňov trpelo namietanou vadou konania v zmysle »

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom

argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky sa v podstate stotožnil so závermi krajského súdu

uvedenými v jeho uznesení, ktoré, ako už bolo uvedené, podľa ústavného súdu nemožno

považovať za svojvoľné alebo arbitrárne.

Ústavný súd tiež konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohoto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v a .

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody

uvedené v sťažnosti, nezistil porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 , ani nezistil, žeby sa toto rozhodnutie javilo neodôvodnené alebo svojvoľné,

a preto nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

a listiny a práva podľa dodatkového protokolu.

S ohľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011