Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 183/2010
PDF · 108.67 KB
No categories available
I. ÚS 183/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 20 ods.
1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Coe 110/2009 z 25. septembra 2009,
v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er 1549/2003-17 z 1. júla 2009,
a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 164/2009 z 8. decembra 2009,
v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er 3065/2004-20 z 27. júla 2009, a
takto
rozhodol:
1. Veci vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 179/2010
a I. ÚS 183/2010 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Spoločnosť Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), podala Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 11. januára 2010 a 11. marca 2010 dve
sťažnosti, ktorými sa domáhala zrušenia v úvodnej časti označených rozhodnutí
všeobecných súdov, ktorými bola exekúcia platobných výmerov na zaplatenie dlžných
poplatkov z omeškania z poistného na zdravotné poistenie vyhlásená za neprípustnú
s následkom jej zastavenia. Sťažovateľka je toho názoru, že došlo k porušeniu jej ústavne
zaručených práv, ktoré vyplývajú z čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“).
2. Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie
pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“).
3. Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
4. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenia o spojení vecí, v súlade
s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní pred
ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.
5. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 43/2010 a Rvp 495/2010 vyplýva, že tieto
veci spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľ je vo všetkých
veciach zastúpený rovnakým právnym zástupcom a v každej jednej sťažnosti sa na
obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie
rovnakých základných práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke, s výnimkou
označenia napadnutých rozsudkov všeobecných súdov, celkom identické.
6. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade
s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak,
ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
9. Zjavne neopodstatnené sú ústavné sťažnosti podané sťažovateľkou proti postupu
a napadnutým rozhodnutiam Okresného súdu Trenčín, proti ktorým sama podala riadny
opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom rozhodoval krajský súd ako súd odvolací a ktorý
mohol poskytnúť ochranu sťažovateľkiným právam, čo však vylučuje právomoc ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti proti prvostupňovému súdu.
10. Ústavný súd ďalej konštatuje, že už vo viacerých skutkovo i právne rovnakých
veciach tej istej sťažovateľky proti postupu a rozhodnutiam Krajského súdu v Trenčíne
rozhodol tak, že ich ako zjavne neopodstatnené odmietol (pozri napr. III. ÚS 396/09
a pod.). Keďže prvý senát ústavného súdu v tejto veci nedospel k iným záverom v súvislosti
s otázkou namietaného (ne)porušenia označených práv sťažovateľky, v podrobnostiach
odkazuje na uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 396/09-18 zo 16. decembra 2009,
z ktorého vyplýva záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo na to zistí dôvody, a aj to, že správca konkurznej
podstaty úpadcu nebol oprávnený vydávať individuálne akty ako orgán verejnej správy,
a teda nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe ktorého bolo možné viesť
exekúciu tak, ako to v prerokovávaných veciach žiadala sťažovateľka, že úlohou ústavného
súdu nie je zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov v obdobných (podobných či
rovnakých) veciach a že obsahom základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie nie je právo na rozhodnutie ústavného súdu, ktoré by malo byť v súlade
s právnym názorom sťažovateľky (I. ÚS 265/07 a p.).
11. Všeobecné súdy vrátane súdu exekučného boli oprávnené aj mimo rámec
správneho súdnictva skúmať správne akty práve len z hľadiska, či nejde o akty ničotné
(nulitné alebo paakty), ktoré nevyvolávajú žiadne právne účinky. Ničotnými sú hlavne akty
vydané vecne nepríslušným orgánom. Z uvedeného je potom zrejmé, že napadnuté
rozhodnutia všeobecných súdov vydané v exekučnom konaní boli správne, preto nimi
nemohli zasiahnuť do označených práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala.
12. Z týchto dôvodov ústavný súd ústavné sťažnosti mimo ústne pojednávanie a bez
prítomnosti účastníkov podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. mája 2010