Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 78/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 a a Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo

95/2010 z 28. septembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE

170/2009 z 19. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a (ďalej len „“) a

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2010

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 19. januára 2010 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«P. v likvidácii… (ďalej len „D.“) vydala v zmysle ustanovení Z.

z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych

zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 479/2005

(ďalej len „Platobný výmer“), ktorým uložila platiteľovi – D. P. … (ďalej len „Povinný“)

zaplatiť dlžné poistné a poplatok z omeškania z dlžnej sumy poistného.

Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 D. postúpila súbor

pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka predpísaná Platobným výmerom

Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa.

Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie

proti Povinnému na základe exekučného titulu – Platobného výmeru, súdny exekútor

doručil Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „OS NM“) žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.

OS NM Uznesením sp. zn. -14 zo dňa 11. 11. 2009 (ďalej len

„Rozhodnutie OS NM“) vyhlásil vedenú exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

V odôvodnení Rozhodnutia OS NM uviedol, že správca konkurznej podstaty úpadcu D.

v priebehu konkurzného konania vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného

v exekučnom konaní vydal platobný výmer, ktorý je údajne nulitný.

Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS NM Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred

KS TN ako odvolacím súdom. KS TN Uznesením sp. zn. zo dňa 19. 01.

2010 (ďalej len „Rozhodnutie KS TN“) Rozhodnutie OS NM potvrdil. KS TN uviedol, že

exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol údajne vydaný

v rozpore so zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Preto KS TN

ako odvolací súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je údajne nulitným aktom,

ktorý nemá žiadnu právnu silu.

Následne Sťažovateľ podal voči Rozhodnutie KS TN dovolanie, ktoré však bolo

Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 09. 2010 (ďalej len

„Rozhodnutie NS SR“) odmietnuté. ...

Sťažovateľ považuje Rozhodnutie NS SR ako aj Rozhodnutie KS TN za arbitrárne

a za prejav svojvôle. ... Podľa názoru Sťažovateľa, predmetné súdy vyslovili právne závery,

avšak náležité sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre

právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú

navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS TN sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré

Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, ale práve naopak, rozhodol na základe

skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal…

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky číslo 3215/1999-A

vydaným dňa 01. 07. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR I“) bolo zrušené povolenie na

zriadenie zdravotnej poisťovne – D.. … Zrušením povolenia na zriadenie D. vstúpila D. na

základe ustanovenia § 34 ods. 4 zákon ZoZP do likvidácie.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -30 zo dňa 20. 04. 2001,

konkurzný súd na návrh likvidátora D. vyhlásil konkurz na majetok D.. Vyhlásením

konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v príslušnom znení (ďalej len „“).

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. M/5068/2001 zo dňa

19. 12. 2001 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR II“) bola na základe Protestu Generálneho

prokuratúra Slovenskej republiky č. VI. Gd 5187/01-19 zo dňa 12. 12. 2001 zrušená pre

rozpor so zákonom výroková časť Rozhodnutia MZ SR I s textom: „Na Všeobecnú

zdravotnú poisťovňu prechádzajú záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam,

pohľadávky na poistnom a poplatky z omeškania.“ V odôvodnení Rozhodnutia MZ SR II sa

uvádza, že: ,,... prechodu práv a záväzkov predchádza likvidácia. Až po jej skončení

prechádzajú na všeobecnú poisťovňu záväzky, ktoré nebolo možné v rámci likvidácie

uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. …“

Správca konkurznej podstaty D. (ďalej len „SKP“) zaradil súbor pohľadávok D. na

zaplatenie dlžných poistných, prirážkach k poistnému, poplatkov z omeškania a poplatkov

za nesplnenie oznamovacej povinnosti (ktorých súčasťou bola i pohľadávka vyplývajúca z

Platobného výmeru voči Povinnému) do konkurznej podstaty úpadcu - D.. ...

V rámci speňažovania konkurznej podstaty D. boli predmetné pohľadávky D.

postúpené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Sťažovateľa.

Postúpeniu pohľadávok D. na Sťažovateľa predchádzalo vydanie Opatrenie konkurzného

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 06. 2005. sp. zn.: (právoplatné

a vykonateľné dňa 29. 06. 2005), ktorým konkurzný súd odsúhlasil uvedený odpredaj

pohľadávok (ďalej len „Opatrenie“).

Na základe právoplatného Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7K 70/01-

1404 zo dňa 14. 12. 2006 (ďalej len „Uznesenie o zrušení konkurzu“) registrový súd dňa

08. 08. 2007 ex offo vymazal D. z obchodného registra v celom rozsahu, v dôsledku čoho

došlo k jej zániku. ...

Uznesenie o zrušení konkurzu bolo napadnuté odvolaním Všeobecnej zdravotnej

poisťovne, a. s. ... (ďalej len „V.“), avšak odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím

Uznesením sp. zn. zo dňa 22. 02. 2007 napadnuté Uznesenie o zrušení

konkurzu potvrdil ako vecne správne, v dôsledku čoho toto nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 05. 04. 2007...»

Sťažovateľka poukazujúc na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu

v Bratislave č. k. -1404 zo 14. decembra 2006 o zrušení konkurzu na majetok

úpadcu – D. – uviedla, že «... bola teda pôvodná pohľadávka D. vyplývajúca z Platobného

výmeru ako exekučného titulu postúpená na Sťažovateľa v súlade s platným právnym

poriadkom. Táto pohľadávka nemohla teda prejsť na V.... samotným zrušením D. ešte

nedošlo k automatickému prechodu pohľadávok a záväzkov na všeobecnú poisťovňu, resp.

na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov. …

Zároveň si nedovolíme neuviesť Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

zo dňa 29. 07. 2004, ktorý vychádzal v predmetnej problematike

z identického znenia , a zmysle ktorého osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty

v rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva

vlastníkom takéhoto majetku bez ohľadu na to, či neskôr vyšlo najavo, že zapísaný

a následne i speňažený majetok (alebo jeho zodpovedajúca časť) v dobe speňaženia

vlastnícky prináležal osobám iným. …

Podľa názoru súdu nemal však správca konkurznej podstaty údajne právomoc

vydávať vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako individuálne správne akty.

Existencia D. po jej zrušení mala smerovať k jej likvidácii, z čoho podľa názoru súdov má

údajne logicky vyplývať, že zrušená poisťovňa a ani správca konkurznej podstaty nemali

žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní. O dôvodoch absencie

takéhoto oprávnenia v daných skutkových a právnych súvislostiach … sa však Sťažovateľ

z odôvodnenia rozhodnutí nedozvedel. ...

Za logické (na rozdiel od vyjadrenia súdov v odôvodneniach rozhodnutí) je potrebné

podľa nášho názoru považovať také konanie správcu konkurznej podstaty D. (povinného

konať zo zákona s odbornou starostlivosťou), ktoré smeruje aj k vymáhaniu pohľadávok,

a to spôsobom, ktorý si konkrétny typ pohľadávky vyžaduje. V danom prípade práve najskôr

jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa riadili logikou súdov, tak potom

D. a jej správca konkurznej podstaty by boli oprávnení jedine inkasovať dobrovoľne

zaplatené poistné, avšak chýbali by im akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie

dobrovoľne nezaplateného poistného a poplatku z omeškania, čo považujeme za absurdné

a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda

podľa predmetnej logiky bol oprávnený vydať Platobný výmer, ak to nebola v čase konkurzu

ani D. a ani správca konkurznej podstaty D., pričom na V. toto oprávnenie preukázateľne

neprešlo. Odpoveď na túto otázku Sťažovateľ v odôvodnení rozhodnutia nenašiel.

V súvislosti so zjavne „dodatočným“ zistením údajnej absencie oprávnenia D. vydať

Platobný výmer a jeho následného označenia za nulitný právny akt, by sme si dovolili

zároveň poukázať na nasledujúce skutočnosti.

Samotný slovenský právny poriadok neobsahuje explicitnú legislatívnu definíciu

nulity právnych aktov. Podľa právnej teórie a praxe nastáva nulita vtedy, ak vady dosahujú

takú závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte.

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť

o bezpochyby jednoznačné, zjavné a hrubé porušenie zákona alebo procesných princípov.

Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu musí

ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.

K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené

chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať

reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe

súdov.

Sťažovateľ ma za to, že Platobný výmer ako exekučný titul je platný akt vydaný

v súlade so zákonom. Sťažovateľ na základe identických platobných výmerov ako je

Platobný výmer (líšiacich sa osobou povinného a výškou záväzku) inicioval značné

množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné

platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci

podaných námietok, resp. iných podaní zaoberali.

Je možné čiastočne akceptovať skutočnosť, že rôzne súdy zaujmú v identických (resp.

obdobných) právnych veciach rôzne právne názory a výklady, avšak touto rôznorodosťou

nemôže byť postihnutý inštitút nulity aktu, keďže v takom prípade by jeho existencia nemala

žiadne reálne opodstatnenie a právny význam, a tento inštitút by bol nebezpečným právnym

nástrojom na zvrátenie akéhokoľvek právneho stavu v akomkoľvek štádiu, v dôsledku čoho

by dochádzalo k neprípustnej eliminácii významu právnej istoty. Nehovoriac už o tom, že je

nepochybne právne neakceptovateľné, ak k predmetnej rôznorodosti dochádza až v rámci

samotného exekučného konania, a to dokonca toho istého, ako je i v tomto prípade (in

concreto prvostupňového a druhostupňového exekučného konania).

Na jednej strane sa síce stotožňujeme s pravidelne sa opakujúcim právnym názorom

ústavného súdu implikovaným v mnohých jeho rozhodnutiach, že ústavný súd v zásade nie

je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov … no na druhej strane je podľa

nášho názoru ústavnoprávne neakceptovateľné, ak táto variabilita rezonuje pri inštitúte

nulity aktu.

Napádanými rozhodnutiami podľa nášho názoru inter alia došlo k porušeniu

princípu právnej istoty a ochrany dôvery Sťažovateľa, ako nadobúdateľa práv

vyplývajúcich z Platobného výmeru, v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho

štátu. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu exekučného súdu je zároveň i

dualita právneho stavu, keďže nadobudnutiu práv vyplývajúcich z Platobného výmeru

predchádzalo rozhodnutie konkurzného súdu – Opatrenia, ktorým konkurzný Krajský súd v

Bratislave ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil odpredaj pohľadávok a de facto i

nadobudnutie práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, ako exekučného titulu.

Súdy pri rozhodovaní v danej veci prehliadli existenciu základného práva

Sťažovateľa na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku. Sťažovateľ má za to, že

Rozhodnutím KS TN bolo zasiahnuté aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok tým

spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia konkurzného

súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávky vo forme Platobného výmeru Sťažovateľovi, bol

následne Sťažovateľ napadnutým rozhodnutím súdu de facto tohto majetku zbavený. ...

Dovolíme si tiež upriamiť pozornosť na ústavnému súdu určite známy Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44 zo dňa 20. 10. 2010,

ktorým bolo rozhodnuté o Ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 19. 08. 2009, v ktorom

Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že základné právo Sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa SR a podľa Listiny základných práv

a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , 2 Obo

11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 porušené bolo, v dôsledku čoho toto rozhodnutie zrušil

a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z uvedeného nálezu

vyplýva, že v tomto kontexte je významné najmä to, že zmluva o postúpení pohľadávok

v tomto prípade bola predbežne posúdená príslušným konkurzným súdom a výsledkom tohto

posúdenia bolo rozhodnutie súdu o súhlase na takýto právny úkon, ku ktorému aj došlo

uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Ústavný súd ďalej skonštatoval, že v ďalšom

konaní pred všeobecným súdom je najmä nevyhnutné, aby najvyšší súd ... vysvetlil aj vzťah

medzi súdnou ochranou, ktorá bola sťažovateľke poskytnutá konkurzným súdom udelením

súhlasu na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky podľa č. a súdnou

ochranou požadovanou v prítomnom spore.

Zároveň je potrebné podotknúť, že exekučný súd sa navyše vôbec nezaoberal

prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to

napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky ...».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 09. 2010 ako aj

uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 19. 01. 2010 došlo

k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1

SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého

dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu

práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1

SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 09. 2010 ako aj

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 19. 01. 2010 sa

zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú

spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným

právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, , ,

a ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených

prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Porušenie označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru vidí

sťažovateľka v namietanej nesprávnosti právnych záverov v uznesení krajského súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -14 z 11. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení a v jeho nedostatočnom

odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ), resp.

porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené

v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

II.A K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

krajského súdu

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú

v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto

sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (napr. ,

, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Sťažovateľka považuje za porušenie ňou označených základných a iných práv

uznesením krajského súdu to, že krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru

o nulitnosti platobného výmeru, ktorý bol v exekučnom konaní označený za exekučný titul,

a to z dôvodu neexistencie oprávnenia správcu konkurznej podstaty na vydanie tohto

platobného výmeru.

Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky

analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval

svojimi skoršími uzneseniami (napr. , , ).

Ústavný súd preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal z odôvodnenia svojich skorších

uznesení, na ktoré zároveň v ich podrobnostiach odkazuje.

Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS

55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie , prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci

svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj

iného sťažovateľa), posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Zhodne so svojimi predchádzajúcimi uzneseniami o odmietnutí analogických

sťažností sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného

konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie

označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde

o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva žiadne

právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo

žiadnym spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia

v rámci správneho súdnictva.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v záveroch

krajského súdu, že správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul je

ničotným správnym aktom z dôvodu, že správca konkurznej podstaty nebol oprávnený

vydávať individuálne správne akty (správne rozhodnutia) ako orgán verejnej správy, pretože

takým orgánom nie je, a teda nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe ktorého

sťažovateľka navrhla viesť exekučné konanie.

Závery krajského súdu nemôže spochybniť ani argumentácia sťažovateľky, že

krajský súd sa nevysporiadal pri posudzovaní nulitnosti exekučného titulu s okolnosťou

zahrnutia pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu do konkurznej podstaty poisťovne

po vyhlásení konkurzu na jej majetok, schválením speňaženia konkurznej podstaty vrátane

tejto pohľadávky rozhodnutím konkurzného súdu a následným nadobudnutím tejto

pohľadávky sťažovateľkou zmluvou o postúpení pohľadávky a s dôsledkami týchto

okolností na platnosť exekučného titulu. Podľa sťažovateľky sa krajský súd nezaoberal ani

„prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to

napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky“.

Všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu

konania, len čo na to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj krajský súd, ako aj

okresný súd, keď na základe záveru o nulitnosti označeného exekučného titulu exekúciu

vyhlásili za neprípustnú a zastavili ju.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov

konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila,

a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou

ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie

rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (,

).

Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali

možnosti porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

aj listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

(ako aj listiny a právo podľa dodatkového protokolu), ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak povedané,

o prípadnom porušení označeného základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru

( , listiny a dodatkového protokolu) by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až a dohovoru, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané

sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení

ústavnoprocesných princípov obsiahnutých v a dohovoru,

a teda ani základného práva sťažovateľky podľa a listiny

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

II.B K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

najvyššieho súdu

Ústavný súd preskúmal aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky ako procesne neprípustné podľa § 239 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd „sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením“, ktoré

v dovolacom konaní predložila.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie dovolania

z hľadiska kritérií ustanovených v až 3 . Následne sa zaoberal aj

skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania,

vymenovaných v až písm. g) s dôrazom na existenciu vady podľa

písm. f) , ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní ako jediná uplatnená.

Najvyšší súd odmietnutie dovolania proti označenému uzneseniu krajského súdu

odôvodnil takto:

«Z ustanovenia vyplýva, že dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle platí,

že proti uzneseniu je dovolanie prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce uznesenie, ak

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska; dovolanie však nie je

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c) Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky. Citované ustanovenia neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom

opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých

uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej

rozhoduje uznesením.

V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky ani

jedného z uznesení uvedených v ustanovení

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu,

ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku

alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

V danej veci tieto nedostatky a vady konania neboli dovolacím súdom zistené.

Čo sa týka dovolacieho dôvodu v zmysle ust. , ktorý dovolateľ

vytýka, najvyšší súd nezistil pochybenie zo strany prvostupňového a ani odvolacieho súdu.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup

súdu, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva,

ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. O procesnú vadu v zmysle tohoto ustanovenia ide len vtedy, keď súd neumožnil

účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnym

poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa

k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť

navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci

výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy,

vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke vecí (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131,

, ).

Dovolateľ namieta, že odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom avšak z obsahu

dovolania vyplýva, že toto odňatie má spočívať v tom, že vec nesprávne právne posúdil.

Treba preto predovšetkým uviesť, že ustanovenie odňatie možnosti

konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho

právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením vecí

súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený

skutkový stav vyjadreným v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť

uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia (viď R 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky síce všeobecne považované za

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď

), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle (viď napríklad

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ).

Najvyšší súd však na tomto mieste zdôrazňuje, že interpretačná prax dovolacieho

súdu je jednotná v tom, že predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného

rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej

stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie.

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa

jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je

vykonateľné po formálnej ako aj po materiálne stránke. Ide pritom o predpoklady,

ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný

titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie

vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného

konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto

rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci.

Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom

konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že

v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne

dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti rozhodnutia uverejnené v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998,

pričom do osobitnej pozornosti dáva rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uverejnené pod č. 58/1997, ktoré expressis verbis vyslovilo záver, že výkon rozhodnutia je

neprípustný, ak je „exekučný titul“ nulitným právnym aktom.

Najvyšší súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti rozhodnutie sp. zn. 3MCdo

20/2008, s ktorým sa plne stotožňuje. Súčasne zdôrazňuje, že práve jednotná interpretácia

právnych predpisov je jedným z prostriedkov spravodlivého súdneho procesu.

Nakoľko prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovení § 239

a , odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z

hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom

argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal, nezistil pritom vady v konaní krajského súdu,

ktoré namieta sťažovateľka, a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil. Vo vzťahu

k námietkam sťažovateľky sa v podstate stotožnil so závermi krajského súdu uvedenými

v jeho uznesení, ktoré podľa ústavného súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo

arbitrárne.

Ústavný súd tiež konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohoto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v a .

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody

uvedené v sťažnosti nezistil porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 a dohovoru, ani nezistil, žeby sa toto rozhodnutie javilo

neodôvodnené alebo svojvoľné, a preto nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa a listiny a práva

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

S ohľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011