Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 80/2010
PDF · 219.46 KB
No categories available
I. ÚS 80/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.
N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu
ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj porušenia ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým
sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
13 CoE 146/2009 z 26. novembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen č. k.
21 Er 211/2009-29 z 1. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2010 elektronickou poštou (doplnená podaním z 11. marca 2010) doručená sťažnosť
spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného
práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie ustanovenia
§ 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky (ďalej len „ústavný zákon“) a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE/146/2009 z 26. novembra 2009 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“) v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 21 Er 211/2009-29 z 1. októbra 2009 (ďalej aj „prvostupňové
rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým
uznesením potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo vyhovené námietkam
povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie z 10. júla 2009 vykonávanej súdnou
exekútorkou na návrh oprávnenej (t. j. sťažovateľky, pozn.) z 29. apríla 2009 a poverenia
okresného súdu č. 5611027760 z 20. mája 2009. Exekučným titulom bolo právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty
poisťovne P. v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), č. 1194/2001 z 5. novembra 2009 proti
povinnému P. (ďalej aj „povinný“) o vymoženie sumy 145 172,64 € s príslušenstvom ako
poplatok z omeškania z dlžnej sumy zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení. Túto
pohľadávku proti povinnému spolu s inými pohľadávkami úpadcu voči platiteľom
a samoplatcom poistného zmluvne nadobudla sťažovateľka na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok úpadcu zo 7. júla 2005. V podaných námietkach povinný vzniesol námietku
premlčania voči právu vymáhať poplatok z omeškania z vykonateľného exekučného titulu
na peňažné plnenie.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „OS ZV... a následne KS BB... rozhodovali
nad rámec kompetencií, ktoré im zveruje právny poriadok a Ústava..., čím došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na... sťažovateľ má za to, že OS ZV a KS BB za
daných podmienok neboli oprávnené posudzovať nulitu exekučného titulu... uznesenie 1
a následne uznesenie 2 (t. j. sťažnosťou napadnuté uznesenia, pozn.) sú arbitrárne a ako
také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia... OS ZV koncipoval svoje
rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré v rámci slovenského právneho poriadku nebol
oprávnený posudzovať (... preskúmavacia právomoc rozhodnutí v správnom súdnictve
prislúcha výlučne Krajským súdom...)“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
„1. Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 13 CoE 146/2009-80 zo dňa 26. 11. 2009
v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 21 Er 211/2009-29 zo dňa 1. 10. 2009
došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva
Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva
Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy..., ust. § 1 ods. 1, ust.
čl. 36 ods. 1 Listiny... a ust. čl. 6 ods. 1... dohovoru...
2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 13 CoE 146/2009-80 zo dňa 26. 11. 2009
v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 21 Er 211/2009-29 zo dňa 1. 10. 2009 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie náhrady trov konania.
5. Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu č. k. 21 Er 211/2009-
29 z 1. októbra 2009 a napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 13 CoE 146/2009
z 26. novembra 2009, ktoré podľa vyznačenej doložky nadobudli právoplatnosť
14. decembra 2009.
6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do
súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 21 Er 211/2009.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na
odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený).
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky
a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký
zákonný obsah a ochranu... Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony,
iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou
základných práv a slobôd. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom
orgáne.
10. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľkina sťažnosť z 29. septembra 2009
analogického skutkového a právneho obsahu bola predmetom jeho posudzovania vo veci
vedenej pod sp. zn. I. ÚS 359/09, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením z 25. novembra
2009. Z odôvodnenia tohto uznesenia, v ňom uvedených právnych úvah a prijatých záverov
ústavný súd pri posudzovaní aktuálnej sťažovateľkinej sťažnosti vychádzal.
11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla
postup a rozhodnutie okresného súdu v posudzovanej veci. Vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom
ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľka využila, keď proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 21 Er 211/2009-29 z 1. októbra 2009 podala 22. októbra 2009 odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 146/2009 z 26. novembra 2009
tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto
časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
12. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 CoE 146/2009
z 26. novembra 2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie ňou
označených základných práv v tom, že „... súdy (teda aj krajský súd, pozn.) vyslovili právne
závery na ktoré ich právny poriadok neoprávňoval (preskúmanie právoplatného správneho
rozhodnutia, navyše po uplynutí prekluzívnej lehoty v rámci ktorej bolo preskúmanie
možné)...“ (pozri tiež bod 3).
13. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, v ktorej
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny tým, že vo veci konajúce súdy vyhoveli námietkam povinného, hoci
podľa jej názoru na takého rozhodnutie „ich právny poriadok neoprávňoval... sa nenáležite
vysporiadali s otázkou posúdenia nulity Platobného výmeru... v konaní dospeli
k rozhodnutiu na základe preskúmania skutočností, ktoré bolo v rozpore s explicitnou
právnou úpravou...“. Krajskému súdu najmä vytýka, že pri vydaní napadnutého uznesenia
ňou prednesené argumenty odôvodňujúce zrušenie prvostupňového rozhodnutia ignoroval,
a najmä, že svoje rozhodnutie „tiež koncipoval... na základe skutočností, v ktorých mu
zákon nezveril preskúmavaciu právomoc... Sťažovateľ na navyše za to, že súdy sa náležite
nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami ani so skutočnosťami zohľadnenie
ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci... a rozhodli na základe nepodloženej
právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne zdôvodnili.“.
14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) označeným rozhodnutím krajského súdu,
ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o potvrdení
prvostupňového rozhodnutia (o vyhovení námietkam povinného a vyhlásení exekúcie za
neprípustnú) uznesením sp. zn. 13 CoE 146/2009 z 26. novembra 2009 sú zlúčiteľné
s označeným článkom ústavy (resp. listiny).
15. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 13 CoE 146/2009 z 26. novembra
2009 v podstatnom uviedol:
„Proti uzneseniu (okresného súdu, pozn.) včas podal odvolanie oprávnený. Z jeho
odvolania vyplýva najmä, že rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa neho vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru platobný výmer je
právoplatný a vykonateľný a jeho správoplatnenie bolo uskutočnené zákonným
predpísaným spôsobom s dátumom, ktorý je vyznačený správnym orgánom na platobnom
výmere. Má za to, že SKP bol oprávnený vydať platobný výmer, ktorý je platným exekučným
titulom v zmysle ust § 41 EP ... orgány štátnej moci sú oprávnené rozhodovať, resp.
posudzoval právne vzťahy len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s Ústavou... a
zákonmi a nie sú oprávnené rozširovať svoju pôsobnosť nad rámec Ústavy... Po nariadení
exekúcie súd skúma vecnú legitimáciu účastníkov výlučne z pohľadu titulu pre exekúciu, bez
toho, aby sa zaoberal jeho správnosťou, t. j. tým, či odráža skutočné hmotnoprávne vzťahy
účastníkov. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd konal nad rámec svojej vecnej príslušnosti
a nebol oprávnený za daných podmienok dodatočne preskúmavať platobný výmer...
Krajský súd... uznesenie okresného súdu potvrdil... ako vo výroku vecne správne.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov.
Nosnou myšlienkou odvolateľa... je, že v exekučnom konaní nemožno skúmať, či
vymáhané právo bolo priznané orgánom na to oprávneným. Dospel k záveru, že exekučný
súd nie je oprávnený skúmať, či vymáhaný exekučný titul mohol vzniknúť ak rozhodnutie, na
základe ktorého sa exekúcia vedie, nevydala osoba na to povolaná. Podľa záverov
odvolateľa na preskúmanie v takomto prípade je oprávnený iba súd konajúci v správnom
konaní.
S takýmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje. Exekúciu v žiadnom prípade
nemožno viesť na podklade nulitného rozhodnutia (paakt) aj keď oficiálne v rámci riadneho
konania nebolo nulitné rozhodnutie vyhlásené za neplatné. Je totiž rozdiel medzi nulitným
rozhodnutím (ktoré nemá základné náležitosti spočívajúce v procesnom oprávnení vydať
rozhodnutie osobou, ktorá rozhodnutie vydala) a preskúmavaním správnosti rozhodnutia.
Treba tiež vidieť, že existuje rozdiel aj v právnej terminológii, kde sa rozlišuje medzi
nulitným rozhodnutím, neplatným rozhodnutím a nezákonným rozhodnutím. Povinnosťou
každého orgánu štátu povolaného na riešenie konfliktov z právnych vzťahov vzniknutých
medzi účastníkmi, je vždy posúdiť otázku, či uplatňované alebo vymáhané právo je
skutočným právom, ktoré mohlo vzniknúť predpísaným spôsobom na základe zákona, alebo
spoločnosťou uznávaným alebo predpokladaným spôsobom. Pripustenie opačného výkladu
by bolo popretím základov spravodlivosti.
Nemožno viesť exekúciu na základe rozhodnutia, ktoré bolo vydané niekým, kto na
vydanie takéhoto rozhodnutia nie je oprávnený, aj keď toto obsahuje doložku právoplatnosti
a vykonateľnosti.
K námietke, že rozhodnutie SKP bolo možné preskúmavať iba v správnom konaní,
treba uviesť iba toľko. Odvolateľ poukazuje na ust. § 244 ods. 2 až 4 OSP. Z tohto
ustanovenia vyplýva čo v správnom súdnictve prekúmavajú súdy a čo sa rozumie
rozhodnutiami správnych orgánov. Už z textu tohto ustanovenia vyplýva, že súdy
preskúmavajú rozhodnutia orgánov. Ustanovenie nehovorí o preskúmavaní aktov, ktoré boli
vydané niekým, kto si bez zmocnenia zákona právomoci orgánu prisvojuje. Rozhodnutie
SKP preto nemuselo byť vôbec predmetom konania pred súdom v správnom konaní.
Opačný záver nevyplýva ani z rozhodnutí, ktorých sa oprávnený dovoláva.“
16. K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí vo veci
konajúcich súdov ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
17. Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd
posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že
krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa
so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia
uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti,
sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu (a aj okresného súdu), podľa
ktorého rozhodnutie (exekučný titul) bol vydaný na to neoprávneným subjektom, že toto
rozhodnutie bolo nulitným a že vo veci konajúce súdy mali právomoc preskúmavať
zákonnosť rozhodnutia správcu konkurznej podstaty aj mimo správneho súdnictva.
18. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a aj okresný súd) vykonal ústavne
súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel
interpretovaných a použitých právnych noriem. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej
činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie
porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02,
19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody.
20. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu jasným a zrozumiteľným
spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty
sťažovateľky obsiahnuté v jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o vyhovení
námietkam povinného a vyhlásení exekúcie za neplatnú. Takéto odôvodnenie považuje
ústavný súd za dostatočné, ústavne konformné a spôsob aplikácie dotknutých noriem
krajským súdom za zlučiteľný s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Zo záverov krajského súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej
otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Výklad
dotknutých právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv
a povinností dotknutých subjektov. Závery krajského súdu, pokiaľ ide o existenciu dôvodov
na povolenie odkladu exekúcie, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne.
21. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny (keďže ide o obsahovo identickú právnu
úpravu) ako zjavne neopodstatnenú.
22. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy („každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu...“), ku ktorému malo dôjsť tým, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutia vo veci
konajúcich všeobecných súdov „predstavujú nezákonný zásah do vlastníckeho práva
sťažovateľa“.
23. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo
základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy,
resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení
s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až
čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho
oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na
základe výkladu a uplatňovania zákonov. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).
24. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu
bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto
podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré
skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného
práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým
tento orgán uplatní svoju právomoc.
25. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj
dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili
o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného
práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
26. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti (body 22 až 25) rovnako z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
27. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia
§ 1 ods. 1 ústavného zákona, podľa ktorého „ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne
predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou...“. Uvedená právna norma
predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti
s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného v listine, v danom
prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačného pravidla zakotveného v tejto
právnej norme. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
28. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných
všeobecných súdov a priznanie náhrady trov konania.
29. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4
ústavy (pozri bod 4 I. časti odôvodnenia, t. j. petit sťažnosti), ústavný súd poznamenáva, že
obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné právo, ale len povinnosť štátu upraviť
podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákona.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010