Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 80/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu

ochranu a inú právnu ochranu podľa a a 4 Slovenskej

republiky, ako aj porušenia ustanovenia ústavného , ktorým

sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 26. novembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen č. k.

-29 z 1. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2010 elektronickou poštou (doplnená podaním z 11. marca 2010) doručená sťažnosť

spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného

práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 4 (ďalej len „“), ako aj porušenie ustanovenia

ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky (ďalej len „ústavný zákon“) a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. novembra 2009 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“) v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -29 z 1. októbra 2009 (ďalej aj „prvostupňové

rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým

uznesením potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo vyhovené námietkam

povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie z 10. júla 2009 vykonávanej súdnou

exekútorkou na návrh oprávnenej (t. j. sťažovateľky, pozn.) z 29. apríla 2009 a poverenia

okresného súdu č. 5611027760 z 20. mája 2009. Exekučným titulom bolo právoplatné

a vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty

poisťovne P. v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“), č. 1194/2001 z 5. novembra 2009 proti

povinnému P. (ďalej aj „povinný“) o vymoženie sumy 145 172,64 € s príslušenstvom ako

poplatok z omeškania z dlžnej sumy zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení. Túto

pohľadávku proti povinnému spolu s inými pohľadávkami úpadcu voči platiteľom

a samoplatcom poistného zmluvne nadobudla sťažovateľka na základe zmluvy o postúpení

pohľadávok úpadcu zo 7. júla 2005. V podaných námietkach povinný vzniesol námietku

premlčania voči právu vymáhať poplatok z omeškania z vykonateľného exekučného titulu

na peňažné plnenie.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „OS ZV... a následne KS BB... rozhodovali

nad rámec kompetencií, ktoré im zveruje právny poriadok a ..., čím došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na... sťažovateľ má za to, že OS ZV a KS BB za

daných podmienok neboli oprávnené posudzovať nulitu exekučného titulu... uznesenie 1

a následne uznesenie 2 (t. j. sťažnosťou napadnuté uznesenia, pozn.) sú arbitrárne a ako

také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia... OS ZV koncipoval svoje

rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré v rámci slovenského právneho poriadku nebol

oprávnený posudzovať (... preskúmavacia právomoc rozhodnutí v správnom súdnictve

prislúcha výlučne Krajským súdom...)“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

„1. Uznesením Krajského súdu... sp. zn. -80 zo dňa 26. 11. 2009

v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. -29 zo dňa 1. 10. 2009

došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva

Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva

Sťažovateľa garantovaných , a ods. 4 ..., ust. , ust.

čl. 36 ods. 1 Listiny... a ust. čl. 6 ods. 1... dohovoru...

2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. -80 zo dňa 26. 11. 2009

v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. -29 zo dňa 1. 10. 2009 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie náhrady trov konania.

5. Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu č. k. 21 Er 211/2009-

29 z 1. októbra 2009 a napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 26. novembra 2009, ktoré podľa vyznačenej doložky nadobudli právoplatnosť

14. decembra 2009.

6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do

súdneho spisu okresného súdu sp. zn. .

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na

odmietnutie návrhu podľa (t. j. ústavný súd môže na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený).

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa

každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký

zákonný obsah a ochranu... Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony,

iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou

základných práv a slobôd. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom

orgáne.

10. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľkina sťažnosť z 29. septembra 2009

analogického skutkového a právneho obsahu bola predmetom jeho posudzovania vo veci

vedenej pod sp. zn. , o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením z 25. novembra

2009. Z odôvodnenia tohto uznesenia, v ňom uvedených právnych úvah a prijatých záverov

ústavný súd pri posudzovaní aktuálnej sťažovateľkinej sťažnosti vychádzal.

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla

postup a rozhodnutie okresného súdu v posudzovanej veci. Vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom

ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľka využila, keď proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -29 z 1. októbra 2009 podala 22. októbra 2009 odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 26. novembra 2009

tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto

časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

12. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 26. novembra 2009, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie ňou

označených základných práv v tom, že „... súdy (teda aj krajský súd, pozn.) vyslovili právne

závery na ktoré ich právny poriadok neoprávňoval (preskúmanie právoplatného správneho

rozhodnutia, navyše po uplynutí prekluzívnej lehoty v rámci ktorej bolo preskúmanie

možné)...“ (pozri tiež bod 3).

13. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, v ktorej

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny tým, že vo veci konajúce súdy vyhoveli námietkam povinného, hoci

podľa jej názoru na takého rozhodnutie „ich právny poriadok neoprávňoval... sa nenáležite

vysporiadali s otázkou posúdenia nulity Platobného výmeru... v konaní dospeli

k rozhodnutiu na základe preskúmania skutočností, ktoré bolo v rozpore s explicitnou

právnou úpravou...“. Krajskému súdu najmä vytýka, že pri vydaní napadnutého uznesenia

ňou prednesené argumenty odôvodňujúce zrušenie prvostupňového rozhodnutia ignoroval,

a najmä, že svoje rozhodnutie „tiež koncipoval... na základe skutočností, v ktorých mu

zákon nezveril preskúmavaciu právomoc... Sťažovateľ na navyše za to, že súdy sa náležite

nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami ani so skutočnosťami zohľadnenie

ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci... a rozhodli na základe nepodloženej

právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne zdôvodnili.“.

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

(resp. listiny) označeným rozhodnutím krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o potvrdení

prvostupňového rozhodnutia (o vyhovení námietkam povinného a vyhlásení exekúcie za

neprípustnú) uznesením sp. zn. z 26. novembra 2009 sú zlúčiteľné

s označeným článkom (resp. listiny).

15. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 26. novembra

2009 v podstatnom uviedol:

„Proti uzneseniu (okresného súdu, pozn.) včas podal odvolanie oprávnený. Z jeho

odvolania vyplýva najmä, že rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa neho vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru platobný výmer je

právoplatný a vykonateľný a jeho správoplatnenie bolo uskutočnené zákonným

predpísaným spôsobom s dátumom, ktorý je vyznačený správnym orgánom na platobnom

výmere. Má za to, že SKP bol oprávnený vydať platobný výmer, ktorý je platným exekučným

titulom v zmysle ust § 41 EP ... orgány štátnej moci sú oprávnené rozhodovať, resp.

posudzoval právne vzťahy len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ... a

zákonmi a nie sú oprávnené rozširovať svoju pôsobnosť nad rámec ... Po nariadení

exekúcie súd skúma vecnú legitimáciu účastníkov výlučne z pohľadu titulu pre exekúciu, bez

toho, aby sa zaoberal jeho správnosťou, t. j. tým, či odráža skutočné hmotnoprávne vzťahy

účastníkov. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd konal nad rámec svojej vecnej príslušnosti

a nebol oprávnený za daných podmienok dodatočne preskúmavať platobný výmer...

Krajský súd... uznesenie okresného súdu potvrdil... ako vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov.

Nosnou myšlienkou odvolateľa... je, že v exekučnom konaní nemožno skúmať, či

vymáhané právo bolo priznané orgánom na to oprávneným. Dospel k záveru, že exekučný

súd nie je oprávnený skúmať, či vymáhaný exekučný titul mohol vzniknúť ak rozhodnutie, na

základe ktorého sa exekúcia vedie, nevydala osoba na to povolaná. Podľa záverov

odvolateľa na preskúmanie v takomto prípade je oprávnený iba súd konajúci v správnom

konaní.

S takýmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje. Exekúciu v žiadnom prípade

nemožno viesť na podklade nulitného rozhodnutia (paakt) aj keď oficiálne v rámci riadneho

konania nebolo nulitné rozhodnutie vyhlásené za neplatné. Je totiž rozdiel medzi nulitným

rozhodnutím (ktoré nemá základné náležitosti spočívajúce v procesnom oprávnení vydať

rozhodnutie osobou, ktorá rozhodnutie vydala) a preskúmavaním správnosti rozhodnutia.

Treba tiež vidieť, že existuje rozdiel aj v právnej terminológii, kde sa rozlišuje medzi

nulitným rozhodnutím, neplatným rozhodnutím a nezákonným rozhodnutím. Povinnosťou

každého orgánu štátu povolaného na riešenie konfliktov z právnych vzťahov vzniknutých

medzi účastníkmi, je vždy posúdiť otázku, či uplatňované alebo vymáhané právo je

skutočným právom, ktoré mohlo vzniknúť predpísaným spôsobom na základe zákona, alebo

spoločnosťou uznávaným alebo predpokladaným spôsobom. Pripustenie opačného výkladu

by bolo popretím základov spravodlivosti.

Nemožno viesť exekúciu na základe rozhodnutia, ktoré bolo vydané niekým, kto na

vydanie takéhoto rozhodnutia nie je oprávnený, aj keď toto obsahuje doložku právoplatnosti

a vykonateľnosti.

K námietke, že rozhodnutie SKP bolo možné preskúmavať iba v správnom konaní,

treba uviesť iba toľko. Odvolateľ poukazuje na ust. až 4 . Z tohto

ustanovenia vyplýva čo v správnom súdnictve prekúmavajú súdy a čo sa rozumie

rozhodnutiami správnych orgánov. Už z textu tohto ustanovenia vyplýva, že súdy

preskúmavajú rozhodnutia orgánov. Ustanovenie nehovorí o preskúmavaní aktov, ktoré boli

vydané niekým, kto si bez zmocnenia zákona právomoci orgánu prisvojuje. Rozhodnutie

SKP preto nemuselo byť vôbec predmetom konania pred súdom v správnom konaní.

Opačný záver nevyplýva ani z rozhodnutí, ktorých sa oprávnený dovoláva.“

16. K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí vo veci

konajúcich súdov ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa (resp. podľa listiny) je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

17. Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd

posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že

krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa

so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia

uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti,

sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu (a aj okresného súdu), podľa

ktorého rozhodnutie (exekučný titul) bol vydaný na to neoprávneným subjektom, že toto

rozhodnutie bolo nulitným a že vo veci konajúce súdy mali právomoc preskúmavať

zákonnosť rozhodnutia správcu konkurznej podstaty aj mimo správneho súdnictva.

18. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a aj okresný súd) vykonal ústavne

súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel

interpretovaných a použitých právnych noriem. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej

činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

).

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody.

20. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu jasným a zrozumiteľným

spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty

sťažovateľky obsiahnuté v jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o vyhovení

námietkam povinného a vyhlásení exekúcie za neplatnú. Takéto odôvodnenie považuje

ústavný súd za dostatočné, ústavne konformné a spôsob aplikácie dotknutých noriem

krajským súdom za zlučiteľný s i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Zo záverov krajského súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej

otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Výklad

dotknutých právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv

a povinností dotknutých subjektov. Závery krajského súdu, pokiaľ ide o existenciu dôvodov

na povolenie odkladu exekúcie, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne.

21. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa odmietol

sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa aj listiny (keďže ide o obsahovo identickú právnu

úpravu) ako zjavne neopodstatnenú.

22. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa („každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu...“), ku ktorému malo dôjsť tým, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutia vo veci

konajúcich všeobecných súdov „predstavujú nezákonný zásah do vlastníckeho práva

sťažovateľa“.

23. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo

základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení

s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až

. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho

oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na

základe výkladu a uplatňovania zákonov. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. ).

24. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu

bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto

podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré

skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného

práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa

, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým

tento orgán uplatní svoju právomoc.

25. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj

dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili

o porušení ústavnoprocesných princípov podľa až , a teda ani základného

práva sťažovateľky podľa .

26. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti (body 22 až 25) rovnako z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

( ).

27. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia

§ 1 ods. 1 ústavného zákona, podľa ktorého „ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne

predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou...“. Uvedená právna norma

predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti

s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného v listine, v danom

prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ( a

ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačného pravidla zakotveného v tejto

právnej norme. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných

všeobecných súdov a priznanie náhrady trov konania.

29. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4

(pozri bod 4 I. časti odôvodnenia, t. j. petit sťažnosti), ústavný súd poznamenáva, že

obsahom tohto ustanovenia nie je základné právo, ale len povinnosť štátu upraviť

podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákona.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010