Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 300/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 a a Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo

111/2010 z 25. januára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

66 z 29. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a (ďalej len „“) a

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. januára 2011

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -66 z 29. decembra 2009 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«P. v likvidácii (ďalej len „DZP“) vydala v zmysle ustanovení Z.

z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych

zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 379/2005

(ďalej len „Platobný výmer“), ktorým uložila platiteľovi – A... (ďalej len „Povinný“)

zaplatiť dlžné poistné a poplatok z omeškania z dlžnej sumy poistného.

Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 DZP postúpila súbor

pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka predpísaná Platobným výmerom

Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa.

Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania

exekúcie proti Povinnému na základe exekučného titulu – Platobného výmeru, súdny

exekútor doručil Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „OS TN“) žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.

OS TN Uznesením sp. zn. zo dňa 01. 07. 2009 (ďalej len

„Rozhodnutie OS TN“) vyhlásil vedenú exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

V odôvodnení Rozhodnutia OS TN uviedol, že správca konkurznej podstaty úpadcu DZP

v priebehu konkurzného konania vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného

v exekučnom konaní vydal platobný výmer, ktorý je údajne nulitný.

Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS TN Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred

KS TN ako odvolacím súdom. KS TN Uznesením sp. zn. zo dňa 29. 12. 2009

(ďalej len „Rozhodnutie KS TN“) Rozhodnutie OS TN potvrdil. KS TN uviedol, že exekučný

titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol údajne vydaný v rozpore

so zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Preto KS TN ako

odvolací súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je údajne nulitným aktom, ktorý

nemá žiadnu právnu silu.

Následne Sťažovateľ podal voči Rozhodnutie KS TN dovolanie, ktoré však bolo

Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 01. 2011 (ďalej len

„Rozhodnutie NS SR“) odmietnuté. ...

Sťažovateľ považuje Rozhodnutie NS SR ako aj Rozhodnutie KS TN za arbitrárne

a za prejav svojvôle. ... Podľa názoru Sťažovateľa, predmetné súdy vyslovili právne závery,

avšak náležite sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre

právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú

navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS TN sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré

Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, ale práve naopak, rozhodol na základe

skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal…

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky číslo 3215/1999-A

vydaným dňa 01. 07. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR I“) bolo zrušené povolenie na

zriadenie zdravotnej poisťovne - DZP.… Zrušením povolenia na zriadenie DZP vstúpila

DZP na základe ustanovenia § 34 ods. 4 zákon ZoZP do likvidácie.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -30 zo dňa 20. 04. 2001,

konkurzný súd na návrh likvidátora DZP vyhlásil konkurz na majetok DZP. Vyhlásením

konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v príslušnom znení (ďalej len „“).

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. M/5068/2001 zo dňa

19. 12. 2001 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR II“) bola na základe Protestu Generálneho

prokuratúra Slovenskej republiky č. VI. Gd 5187/01-19 zo dňa 12. 12. 2001 zrušená pre

rozpor so zákonom výroková časť Rozhodnutia MZ SR I s textom: „Na V. prechádzajú

záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky z

omeškania.“ V odôvodnení Rozhodnutia MZ SR II sa uvádza, že: ,,... prechodu práv a

záväzkov predchádza likvidácia. Až po jej skončení prechádzajú na všeobecnú poisťovňu

záväzky, ktoré nebolo možné v rámci likvidácie uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. …“

Správca konkurznej podstaty DZP (ďalej len „SKP“) zaradil súbor pohľadávok DZP

na zaplatenie dlžných poistných, prirážkach k poistnému, poplatkov z omeškania

a poplatkov za nesplnenie oznamovacej povinnosti (ktorých súčasťou bola i pohľadávka

vyplývajúca z Platobného výmeru voči Povinnému) do konkurznej podstaty úpadcu - DZP...

V rámci speňažovania konkurznej podstaty DZP boli predmetné pohľadávky DZP

postúpené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Sťažovateľa.

Postúpeniu pohľadávok DZP na Sťažovateľa predchádzalo vydanie Opatrenie konkurzného

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 06. 2005, sp. zn.: (právoplatné

a vykonateľné dňa 29. 06. 2005), ktorým konkurzný súd odsúhlasil uvedený odpredaj

pohľadávok (ďalej len „Opatrenie“).

Na základe právoplatného Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7K 70/01-

1404 zo dňa 14. 12. 2006 (ďalej len „Uznesenie o zrušení konkurzu“) registrový súd dňa

08. 08. 2007 ex offo vymazal DZP z obchodného registra v celom rozsahu, v dôsledku čoho

došlo k jej zániku. ...

Uznesenie o zrušení konkurzu bolo napadnuté odvolaním V., a. s. ... (ďalej len „V.“),

avšak odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením sp. zn. zo

dňa 22. 02. 2007 napadnuté Uznesenie o zrušení konkurzu potvrdil ako vecne správne, v

dôsledku čoho toto nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05. 04. 2007...»

Sťažovateľka poukazujúc na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu

v Bratislave č. k. -1404 zo 14. decembra 2006 o zrušení konkurzu na majetok

úpadcu – Družstevnej zdravotnej poisťovne – uviedla, že «... bola teda pôvodná

pohľadávka DZP vyplývajúca z Platobného výmeru ako exekučného titulu postúpená na

Sťažovateľa v súlade s platným právnym poriadkom. Táto pohľadávka nemohla teda prejsť

na V... samotným zrušením DZP ešte nedošlo k automatickému prechodu pohľadávok a

záväzkov na všeobecnú poisťovňu, resp. na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov. …

Zároveň si nedovolíme neuviesť Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

zo dňa 29. 07. 2004, ktorý vychádzal v predmetnej problematike

z identického znenia , a zmysle ktorého osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty

v rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva

vlastníkom takéhoto majetku bez ohľadu na to, či neskôr vyšlo najavo, že zapísaný

a následne i speňažený majetok (alebo jeho zodpovedajúca časť) v dobe speňaženia

vlastnícky prináležal osobám iným. …

Podľa názoru súdu nemal však správca konkurznej podstaty údajne právomoc

vydávať vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako individuálne správne akty.

Existencia DZP po jej zrušení mala smerovať k jej likvidácii, z čoho podľa názoru súdov má

údajne logicky vyplývať, že zrušená poisťovňa a ani správca konkurznej podstaty nemali

žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní. O dôvodoch absencie

takéhoto oprávnenia v daných skutkových a právnych súvislostiach… sa však Sťažovateľ

z odôvodnenia rozhodnutí nedozvedel. ...

Za logické (na rozdiel od vyjadrenia súdov v odôvodneniach rozhodnutí) je potrebné

podľa nášho názoru považovať také konanie správcu konkurznej podstaty DZP (povinného

konať zo zákona s odbornou starostlivosťou), ktoré smeruje aj k vymáhaniu pohľadávok,

a to spôsobom, ktorý si konkrétny typ pohľadávky vyžaduje. V danom prípade práve najskôr

jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa riadili logikou súdov, tak potom

DZP a jej správca konkurznej podstaty by boli oprávnení jedine inkasovať dobrovoľne

zaplatené poistné, avšak chýbali by im akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie

dobrovoľne nezaplateného poistného a poplatku z omeškania, čo považujeme za absurdné

a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda

podľa predmetnej logiky bol oprávnený vydať Platobný výmer, ak to nebola v čase konkurzu

ani DZP a ani správca konkurznej podstaty DZP, pričom na V. toto oprávnenie

preukázateľne neprešlo. Odpoveď na túto otázku Sťažovateľ v odôvodnení rozhodnutia

nenašiel.

V súvislosti so zjavne „dodatočným“ zistením údajnej absencie oprávnenia DZP

vydať Platobný výmer a jeho následného označenia za nulitný právny akt, by sme si dovolili

zároveň poukázať na nasledujúce skutočnosti.

Samotný slovenský právny poriadok neobsahuje explicitnú legislatívnu definíciu

nulity právnych aktov. Podľa právnej teórie a praxe nastáva nulita vtedy, ak vady dosahujú

takú závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte.

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť

o bezpochyby jednoznačné, zjavné a hrubé porušenie zákona alebo procesných princípov.

Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu musí

ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.

K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené

chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať

reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe

súdov.

Sťažovateľ ma za to, že Platobný výmer ako exekučný titul je platný akt vydaný

v súlade so zákonom. Sťažovateľ na základe identických platobných výmerov ako je

Platobný výmer (líšiacich sa osobou povinného a výškou záväzku) inicioval značné

množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné

platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci

podaných námietok, resp. iných podaní zaoberali.

Je možné čiastočne akceptovať skutočnosť, že rôzne súdy zaujmú v identických (resp.

obdobných) právnych veciach rôzne právne názory a výklady, avšak touto rôznorodosťou

nemôže byť postihnutý inštitút nulity aktu, keďže v takom prípade by jeho existencia nemala

žiadne reálne opodstatnenie a právny význam, a tento inštitút by bol nebezpečným právnym

nástrojom na zvrátenie akéhokoľvek právneho stavu v akomkoľvek štádiu, v dôsledku čoho

by dochádzalo k neprípustnej eliminácii významu právnej istoty. Nehovoriac už o tom, že je

nepochybne právne neakceptovateľné, ak k predmetnej rôznorodosti dochádza až v rámci

samotného exekučného konania, a to dokonca toho istého, ako je i v tomto prípade (in

concreto prvostupňového a druhostupňového exekučného konania).

Na jednej strane sa síce stotožňujeme s pravidelne sa opakujúcim právnym názorom

ústavného súdu implikovaným v mnohých jeho rozhodnutiach, že ústavný súd v zásade nie

je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov … no na druhej strane je podľa

nášho názoru ústavnoprávne neakceptovateľné, ak táto variabilita rezonuje pri inštitúte

nulity aktu.

Napádanými rozhodnutiami podľa nášho názoru inter alia došlo k porušeniu

princípu právnej istoty a ochrany dôvery Sťažovateľa, ako nadobúdateľa práv

vyplývajúcich z Platobného výmeru, v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho

štátu. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu exekučného súdu je zároveň i

dualita právneho stavu, keďže nadobudnutiu práv vyplývajúcich z Platobného výmeru

predchádzalo rozhodnutie konkurzného súdu – Opatrenia, ktorým konkurzný Krajský súd v

Bratislave ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil odpredaj pohľadávok a de facto i

nadobudnutie práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, ako exekučného titulu.

Súdy pri rozhodovaní v danej veci prehliadli existenciu základného práva

Sťažovateľa na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku. Sťažovateľ má za to, že

Rozhodnutím KS TN bolo zasiahnuté aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok tým

spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia konkurzného

súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávky vo forme Platobného výmeru Sťažovateľovi, bol

následne Sťažovateľ napadnutým rozhodnutím súdu de facto tohto majetku zbavený. ...

Dovolíme si tiež upriamiť pozornosť na ústavnému súdu určite známy Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44 zo dňa 20. 10. 2010,

ktorým bolo rozhodnuté o Ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 19. 08. 2009, v ktorom

Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že základné právo Sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa SR a podľa Listiny základných práv

a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , 2 Obo

11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 porušené bolo, v dôsledku čoho toto rozhodnutie zrušil

a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z uvedeného nálezu

vyplýva, že v tomto kontexte je významné najmä to, že zmluva o postúpení pohľadávok

v tomto prípade bola predbežne posúdená príslušným konkurzným súdom a výsledkom tohto

posúdenia bolo rozhodnutie súdu o súhlase na takýto právny úkon, ku ktorému aj došlo

uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Ústavný súd ďalej skonštatoval, že v ďalšom

konaní pred všeobecným súdom je najmä nevyhnutné, aby najvyšší súd ... vysvetlil aj vzťah

medzi súdnou ochranou, ktorá bola sťažovateľke poskytnutá konkurzným súdom udelením

súhlasu na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky podľa č. a súdnou

ochranou požadovanou v prítomnom spore.

Zároveň je potrebné podotknúť, že exekučný súd sa navyše vôbec nezaoberal

prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to

napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky...».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 01. 2011 ako

aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 29. 12. 2009 došlo

k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1

SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého

dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu

práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1

SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 01. 2011 ako aj

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 29. 12. 2009 sa zrušujú

a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú

spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, ktorého

porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených

prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý

má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný

obsah a ochranu. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku

s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Porušenie označených základných práv podľa a listiny a práv podľa dohovoru

spája sťažovateľka s namietanou nesprávnosťou právnych záverov v uznesení krajského

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -19 z 1. júla 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ), resp.

porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené

v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

II.A K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

krajského súdu

a) k namietanému porušeniu , listiny a

dohovoru

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú

v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto

sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (napr. ,

, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Sťažovateľka považuje za porušenie ňou označených základných a iných práv

uznesením krajského súdu skutočnosť, že krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu

záveru o nulitnosti platobného výmeru, ktorý bol v exekučnom konaní označený za

exekučný titul, a to z dôvodu neexistencie oprávnenia správcu konkurznej podstaty na

vydanie tohto platobného výmeru.

Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky

analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval

svojimi skoršími uzneseniami (napr. , , ,

). Ústavný súd preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal

z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v ich podrobnostiach odkazuje.

Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr.

), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie , prípadne kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už

v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti

(hoci aj iného sťažovateľa), posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Zhodne so svojimi predchádzajúcimi uzneseniami o odmietnutí analogických

sťažností sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného

konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie

označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde

o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva žiadne

právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo

žiadnym spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia

v rámci správneho súdnictva.

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -66 z 29. decembra 2009, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -19 z 1. júla 2009 o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

„Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že v danej veci

predložený platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty ako exekučný titul je

nulitným právnym aktom, ktorý nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Z odvolacích námietok oprávneného je zrejmé, že odvolaním namieta správnosť

vyššie uvedeného právneho názoru vysloveného súdom prvého stupňa. ...

Vzhľadom na väčšie množstvo exekučných vecí oprávneného, už aj prejednaných

Krajským súdom v Trenčíne, je odvolaciemu súdu známe, že z výpisu z obchodného registra

už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. vyplýva, že tento subjekt sa dostal do likvidácie zo

zákona ( ) a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 20. 04. 2001, č. k. -30 bol podľa vyhlásený na majetok

poisťovne konkurz. Správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania vydal

predmetný platobný výmer. Dňa 07. 07. 2005 bola pohľadávka vyplývajúca z platobného

výmeru postúpená na základe zmluvy o postúpení pohľadávok na oprávneného.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia /okrem ak sa exekúcia vykonáva

na základe vykonateľnej notárskej zápisnice/. O aké rozhodnutie sa musí jednať

podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným

titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo

postihuje majetok /§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku/. Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu.

Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov

verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste /§

41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku/. Za účinnosti pôsobnosť

orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení §

19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené vydávať rozhodnutia /platobné výmery/ o

predpise poistného. Na uvedené konanie sa v zmysle ustanovení Z.

z. vzťahovali predpisy o správnom konaní, pričom právoplatné rozhodnutie bolo

preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5).

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobný výmer, ktorý mali byť

v posudzovanej veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou ale správcom

konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce

vyriešiť otázku, či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je exekučným

titulom, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu

konkurznej podstaty.

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré

existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom

podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním

s majetkom podstaty / o konkurze a vyrovnaní/.

Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty

orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle

preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci /zdravotnej

poisťovne/. Správca konkurznej podstaty má iba právo /a povinnosť/ vykonať všetky

procesné úkony /podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť/

v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť

správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto

oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny

poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať

individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného

poriadku.

Ako už bolo uvedené, predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného

rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej

stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie.

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa

jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je

vykonateľné po formálnej ako aj po materiálne stránke. Ide pritom o predpoklady,

ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný

titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie

vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného

konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto

rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci.

Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom

konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že

v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.

Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého

stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil z dôvodu, že daný platobný výmer je paaktom, preto

exekúcia nemala byť ani nariadená. Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval preto za

opodstatnené, už aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa

22. 04. 2009.“

Ústavný súd konštatuje, že nemožno zistiť prvky arbitrárnosti v záveroch krajského

súdu, že správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul je ničotným

správnym aktom z dôvodu, že správca konkurznej podstaty nebol oprávnený vydávať

individuálne správne akty (správne rozhodnutia) ako orgán verejnej správy, pretože takým

orgánom nie je, a teda nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe ktorého

sťažovateľka navrhla viesť exekučné konanie.

Závery krajského súdu nemôže spochybniť ani argumentácia sťažovateľky, že

krajský súd sa nevysporiadal pri posudzovaní nulitnosti exekučného titulu s okolnosťou

zahrnutia pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu do konkurznej podstaty poisťovne

po vyhlásení konkurzu na jej majetok, schválením speňaženia konkurznej podstaty vrátane

tejto pohľadávky rozhodnutím konkurzného súdu a následným nadobudnutím tejto

pohľadávky sťažovateľkou zmluvou o postúpení pohľadávky a s dôsledkami týchto

okolností na platnosť exekučného titulu. Podľa sťažovateľky sa krajský súd nezaoberal ani

„prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to

napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky“.

Všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu

konania, len čo na to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj krajský súd, ako aj

okresný súd, keď na základe záveru o nulitnosti označeného exekučného titulu exekúciu

vyhlásili za neprípustnú a zastavili ju.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov

konania rozhodol už všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že

naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného

súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej

praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (, ).

Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali

možnosti porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

aj listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu, a preto je sťažnosť sťažovateľky v tejto časti zjavne

neopodstatnená, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

b) k namietanému porušeniu , listiny a

dodatkového protokolu

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

(ako aj listiny a právo podľa dodatkového protokolu), ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak povedané,

o prípadnom porušení označeného základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru

( , listiny a dodatkového protokolu) by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až a dohovoru, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané

sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení

ústavnoprocesných princípov obsiahnutých v a dohovoru,

a teda ani základného práva sťažovateľky podľa a listiny

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

II.B K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

najvyššieho súdu

Ústavný súd preskúmal aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky ako procesne neprípustné podľa § 239 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj podľa .

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd „sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením“, ktoré

v dovolacom konaní predložila.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie dovolania

z hľadiska kritérií ustanovených v až 3 . Následne sa zaoberal aj

skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania,

vymenovaných v až písm. g) s dôrazom na existenciu vady podľa

písm. f) , ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní uplatnená ako jediná.

Najvyšší súd odmietnutie dovolania proti označenému uzneseniu krajského súdu

odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom ( ), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ). Bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie treba

odmietnuť.

Pri skúmaní prípustnosti dovolania v prejednávanej veci vychádzal dovolací súd

z toho, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti

uzneseniu, je v zmysle prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak

a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania podľa V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/

ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním je v danom prípade napadnutý potvrdzujúci výrok uznesenia odvolacieho

súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená; takéto rozhodnutie

nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení v zmysle až 3 ,

proti ktorým je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania oprávneného

prichádzala do úvahy len v prípade výskytu niektorej z vád uvedených v ustanovení § 237

V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát ( ). Dovolateľ

nenamieta, že v danom konaní došlo k niektorej z vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/

a g/ ; existencia vád takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť

dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. f/

, pretože postupom odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa došlo k zastaveniu

exekúcie v dôsledku nesprávneho záveru o nulitnosti exekučného titulu vychádzajúc z toho,

že správca konkurznej podstaty zrušenej zdravotnej poisťovne nebol oprávnený vydať

platobný výmer (exekučný titul). ...

Ako už bolo uvedené vyššie, dovolací súd pre ďalší procesný postup považoval za

určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorým v danej veci má byť platobný výmer z 25. mája

2005 číslo 679/2005 vydaný JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu

(pôvodného oprávneného) P., ktorých právnym dôvodom je predpis poistného v zmysle § 19

ods. 2 , je exekučným titulom v zmysle ustanovenia

Exekučného poriadku.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva

na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať

podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným

titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo

postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu.

Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov

verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§

41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku). Za účinnosti pôsobnosť

orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení §

19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené vydávať rozhodnutia (platobné výmery) o

predpise poistného. Na uvedené konanie sa v zmysle ustanovení Z.

z. vzťahovali predpisy o správnom konaní, pričom právoplatné rozhodnutie bolo

preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5). Platobný výmer, ktorý mal byť v posudzovanej veci

exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty

úpadcu, ktorý bol poverený spravovať majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce

vyriešiť otázku, či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je exekučným

titulom, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu

konkurznej podstaty a rovnako od toho, či oprávnenie predpisovať poistné vyhlásením

konkurzu trvá (resp. nezaniklo).

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré

existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom

podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním

s majetkom podstaty ( o konkurze a vyrovnaní).

Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať akty aplikácie práva -

individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie

uvedenom zmysle preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci

(zdravotnej poisťovne) vrátane schopnosti vydávať individuálne akty aplikácie práva.

Správca konkurznej podstaty bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej správy

s rozhodovacou právomocou v zmysle právomoci vydávať akty aplikácie práva, má iba

právo a povinnosť vykonať všetky nevyhnutné a potrebné právne úkony (napr. podať žalobu,

opravné prostriedky a iné) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu

verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou,

ktorá by expressis verbis takúto právomoc správcovi konkurznej podstaty priznávala.

Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej

podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v

zmysle ustanovení § 41 Exekučného poriadku (viď Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn.

).

V tomto smere je potrebné uviesť to, že predmetné pohľadávky (na nezaplatenom

poistnom) zrušenej poisťovne nepatrili do konkurznej podstaty, nakoľko v zmysle

ustanovenia prešli na V., prípadne na inú zdravotnú

poisťovňu. Správca ani úpadca preto nemal vecný dôvod tieto pohľadávky (patriace inému

subjektu ako úpadcovi) vymáhať a predpisovať. Právo predpísať poistné zo zrušenej

poisťovne na správcu konkurznej podstaty by tak musel pripustiť zákon, t. j. vymáhať dlžné

poistné v postavení orgánu verejnej moci uskutočňujúceho výkon rozhodnutia voči tretím

osobám; to ale z právnej úpravy nevyplýva. Ako už bolo uvedené, predpokladom pre

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné vydanie upovedomenia o začatí

exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie

vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž

umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je

vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať

podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po

materiálne stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti.

Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným

právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt

nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale

naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom

verejnej moci (aktom aplikácie práva). Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho

akoby neexistoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom

konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že

v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne

dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti zaužívanú rozhodovaciu prax

vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej

republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998, pričom do osobitnej pozornosti dáva

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod č. 58/1997, ktoré

expressis verbis vyslovilo záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je „exekučný titul“

nulitným právnym aktom. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, aby konanie pred

súdmi nižších stupňov trpelo namietanou vadou konania v zmysle

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z § 237

, ale ani z , odmietol ho dovolací súd podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno

napadnúť týmto opravným prostriedkom. So zreteľom na dôvod, pre ktorý dovolanie

odmietol, nezaoberal sa vecnou správnosťou dovolaním napadnutého uznesenia.»

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom

argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal, nezistil pritom vady v konaní krajského súdu,

ktoré namieta sťažovateľka, a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil. Vo vzťahu

k námietkam sťažovateľky sa v podstate stotožnil so závermi krajského súdu uvedenými

v jeho uznesení, ktoré podľa ústavného súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo

arbitrárne.

Ústavný súd tiež konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2

.

S ohľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011