Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 300/2011
PDF · 317.3 KB
No categories available
IV. ÚS 300/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
111/2010 z 25. januára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE 160/2009-
66 z 29. decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 111/2010 z 25. januára 2011
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 4 CoE 160/2009-66 z 29. decembra 2009 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«P. v likvidácii (ďalej len „DZP“) vydala v zmysle ustanovení zákona č. 273/1994 Z.
z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych
zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 379/2005
(ďalej len „Platobný výmer“), ktorým uložila platiteľovi – A... (ďalej len „Povinný“)
zaplatiť dlžné poistné a poplatok z omeškania z dlžnej sumy poistného.
Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 DZP postúpila súbor
pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka predpísaná Platobným výmerom
Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa.
Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania
exekúcie proti Povinnému na základe exekučného titulu – Platobného výmeru, súdny
exekútor doručil Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „OS TN“) žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
OS TN Uznesením sp. zn. 61Er/1557/2008 zo dňa 01. 07. 2009 (ďalej len
„Rozhodnutie OS TN“) vyhlásil vedenú exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
V odôvodnení Rozhodnutia OS TN uviedol, že správca konkurznej podstaty úpadcu DZP
v priebehu konkurzného konania vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného
v exekučnom konaní vydal platobný výmer, ktorý je údajne nulitný.
Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS TN Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred
KS TN ako odvolacím súdom. KS TN Uznesením sp. zn. 4CoE/160/2009 zo dňa 29. 12. 2009
(ďalej len „Rozhodnutie KS TN“) Rozhodnutie OS TN potvrdil. KS TN uviedol, že exekučný
titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol údajne vydaný v rozpore
so zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Preto KS TN ako
odvolací súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je údajne nulitným aktom, ktorý
nemá žiadnu právnu silu.
Následne Sťažovateľ podal voči Rozhodnutie KS TN dovolanie, ktoré však bolo
Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. lCdo/111/2010 zo dňa 25. 01. 2011 (ďalej len
„Rozhodnutie NS SR“) odmietnuté. ...
Sťažovateľ považuje Rozhodnutie NS SR ako aj Rozhodnutie KS TN za arbitrárne
a za prejav svojvôle. ... Podľa názoru Sťažovateľa, predmetné súdy vyslovili právne závery,
avšak náležite sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre
právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú
navyše nedostatočne odôvodnili.
Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS TN sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré
Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, ale práve naopak, rozhodol na základe
skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal…
Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky číslo 3215/1999-A
vydaným dňa 01. 07. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR I“) bolo zrušené povolenie na
zriadenie zdravotnej poisťovne - DZP.… Zrušením povolenia na zriadenie DZP vstúpila
DZP na základe ustanovenia § 34 ods. 4 zákon ZoZP do likvidácie.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7K 70/01-30 zo dňa 20. 04. 2001,
konkurzný súd na návrh likvidátora DZP vyhlásil konkurz na majetok DZP. Vyhlásením
konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v príslušnom znení (ďalej len „ZoKV“).
Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. M/5068/2001 zo dňa
19. 12. 2001 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR II“) bola na základe Protestu Generálneho
prokuratúra Slovenskej republiky č. VI. Gd 5187/01-19 zo dňa 12. 12. 2001 zrušená pre
rozpor so zákonom výroková časť Rozhodnutia MZ SR I s textom: „Na V. prechádzajú
záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky z
omeškania.“ V odôvodnení Rozhodnutia MZ SR II sa uvádza, že: ,,... prechodu práv a
záväzkov predchádza likvidácia. Až po jej skončení prechádzajú na všeobecnú poisťovňu
záväzky, ktoré nebolo možné v rámci likvidácie uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. …“
Správca konkurznej podstaty DZP (ďalej len „SKP“) zaradil súbor pohľadávok DZP
na zaplatenie dlžných poistných, prirážkach k poistnému, poplatkov z omeškania
a poplatkov za nesplnenie oznamovacej povinnosti (ktorých súčasťou bola i pohľadávka
vyplývajúca z Platobného výmeru voči Povinnému) do konkurznej podstaty úpadcu - DZP...
V rámci speňažovania konkurznej podstaty DZP boli predmetné pohľadávky DZP
postúpené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Sťažovateľa.
Postúpeniu pohľadávok DZP na Sťažovateľa predchádzalo vydanie Opatrenie konkurzného
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 06. 2005, sp. zn.: 7K 70/01 (právoplatné
a vykonateľné dňa 29. 06. 2005), ktorým konkurzný súd odsúhlasil uvedený odpredaj
pohľadávok (ďalej len „Opatrenie“).
Na základe právoplatného Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7K 70/01-
1404 zo dňa 14. 12. 2006 (ďalej len „Uznesenie o zrušení konkurzu“) registrový súd dňa
08. 08. 2007 ex offo vymazal DZP z obchodného registra v celom rozsahu, v dôsledku čoho
došlo k jej zániku. ...
Uznesenie o zrušení konkurzu bolo napadnuté odvolaním V., a. s. ... (ďalej len „V.“),
avšak odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením sp. zn. 6 Obo 20/07 zo
dňa 22. 02. 2007 napadnuté Uznesenie o zrušení konkurzu potvrdil ako vecne správne, v
dôsledku čoho toto nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05. 04. 2007...»
Sťažovateľka poukazujúc na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Bratislave č. k. 7 K 70/01-1404 zo 14. decembra 2006 o zrušení konkurzu na majetok
úpadcu – Družstevnej zdravotnej poisťovne – uviedla, že «... bola teda pôvodná
pohľadávka DZP vyplývajúca z Platobného výmeru ako exekučného titulu postúpená na
Sťažovateľa v súlade s platným právnym poriadkom. Táto pohľadávka nemohla teda prejsť
na V... samotným zrušením DZP ešte nedošlo k automatickému prechodu pohľadávok a
záväzkov na všeobecnú poisťovňu, resp. na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov. …
Zároveň si nedovolíme neuviesť Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
29 Odo 394/2002 zo dňa 29. 07. 2004, ktorý vychádzal v predmetnej problematike
z identického znenia ZoKV, a zmysle ktorého osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty
v rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva
vlastníkom takéhoto majetku bez ohľadu na to, či neskôr vyšlo najavo, že zapísaný
a následne i speňažený majetok (alebo jeho zodpovedajúca časť) v dobe speňaženia
vlastnícky prináležal osobám iným. …
Podľa názoru súdu nemal však správca konkurznej podstaty údajne právomoc
vydávať vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako individuálne správne akty.
Existencia DZP po jej zrušení mala smerovať k jej likvidácii, z čoho podľa názoru súdov má
údajne logicky vyplývať, že zrušená poisťovňa a ani správca konkurznej podstaty nemali
žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní. O dôvodoch absencie
takéhoto oprávnenia v daných skutkových a právnych súvislostiach… sa však Sťažovateľ
z odôvodnenia rozhodnutí nedozvedel. ...
Za logické (na rozdiel od vyjadrenia súdov v odôvodneniach rozhodnutí) je potrebné
podľa nášho názoru považovať také konanie správcu konkurznej podstaty DZP (povinného
konať zo zákona s odbornou starostlivosťou), ktoré smeruje aj k vymáhaniu pohľadávok,
a to spôsobom, ktorý si konkrétny typ pohľadávky vyžaduje. V danom prípade práve najskôr
jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa riadili logikou súdov, tak potom
DZP a jej správca konkurznej podstaty by boli oprávnení jedine inkasovať dobrovoľne
zaplatené poistné, avšak chýbali by im akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie
dobrovoľne nezaplateného poistného a poplatku z omeškania, čo považujeme za absurdné
a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda
podľa predmetnej logiky bol oprávnený vydať Platobný výmer, ak to nebola v čase konkurzu
ani DZP a ani správca konkurznej podstaty DZP, pričom na V. toto oprávnenie
preukázateľne neprešlo. Odpoveď na túto otázku Sťažovateľ v odôvodnení rozhodnutia
nenašiel.
V súvislosti so zjavne „dodatočným“ zistením údajnej absencie oprávnenia DZP
vydať Platobný výmer a jeho následného označenia za nulitný právny akt, by sme si dovolili
zároveň poukázať na nasledujúce skutočnosti.
Samotný slovenský právny poriadok neobsahuje explicitnú legislatívnu definíciu
nulity právnych aktov. Podľa právnej teórie a praxe nastáva nulita vtedy, ak vady dosahujú
takú závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte.
Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť
o bezpochyby jednoznačné, zjavné a hrubé porušenie zákona alebo procesných princípov.
Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu musí
ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.
K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené
chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať
reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe
súdov.
Sťažovateľ ma za to, že Platobný výmer ako exekučný titul je platný akt vydaný
v súlade so zákonom. Sťažovateľ na základe identických platobných výmerov ako je
Platobný výmer (líšiacich sa osobou povinného a výškou záväzku) inicioval značné
množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné
platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci
podaných námietok, resp. iných podaní zaoberali.
Je možné čiastočne akceptovať skutočnosť, že rôzne súdy zaujmú v identických (resp.
obdobných) právnych veciach rôzne právne názory a výklady, avšak touto rôznorodosťou
nemôže byť postihnutý inštitút nulity aktu, keďže v takom prípade by jeho existencia nemala
žiadne reálne opodstatnenie a právny význam, a tento inštitút by bol nebezpečným právnym
nástrojom na zvrátenie akéhokoľvek právneho stavu v akomkoľvek štádiu, v dôsledku čoho
by dochádzalo k neprípustnej eliminácii významu právnej istoty. Nehovoriac už o tom, že je
nepochybne právne neakceptovateľné, ak k predmetnej rôznorodosti dochádza až v rámci
samotného exekučného konania, a to dokonca toho istého, ako je i v tomto prípade (in
concreto prvostupňového a druhostupňového exekučného konania).
Na jednej strane sa síce stotožňujeme s pravidelne sa opakujúcim právnym názorom
ústavného súdu implikovaným v mnohých jeho rozhodnutiach, že ústavný súd v zásade nie
je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov … no na druhej strane je podľa
nášho názoru ústavnoprávne neakceptovateľné, ak táto variabilita rezonuje pri inštitúte
nulity aktu.
Napádanými rozhodnutiami podľa nášho názoru inter alia došlo k porušeniu
princípu právnej istoty a ochrany dôvery Sťažovateľa, ako nadobúdateľa práv
vyplývajúcich z Platobného výmeru, v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho
štátu. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu exekučného súdu je zároveň i
dualita právneho stavu, keďže nadobudnutiu práv vyplývajúcich z Platobného výmeru
predchádzalo rozhodnutie konkurzného súdu – Opatrenia, ktorým konkurzný Krajský súd v
Bratislave ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil odpredaj pohľadávok a de facto i
nadobudnutie práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, ako exekučného titulu.
Súdy pri rozhodovaní v danej veci prehliadli existenciu základného práva
Sťažovateľa na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku. Sťažovateľ má za to, že
Rozhodnutím KS TN bolo zasiahnuté aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok tým
spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia konkurzného
súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávky vo forme Platobného výmeru Sťažovateľovi, bol
následne Sťažovateľ napadnutým rozhodnutím súdu de facto tohto majetku zbavený. ...
Dovolíme si tiež upriamiť pozornosť na ústavnému súdu určite známy Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 182/2010-44 zo dňa 20. 10. 2010,
ktorým bolo rozhodnuté o Ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 19. 08. 2009, v ktorom
Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že základné právo Sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo
11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 porušené bolo, v dôsledku čoho toto rozhodnutie zrušil
a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z uvedeného nálezu
vyplýva, že v tomto kontexte je významné najmä to, že zmluva o postúpení pohľadávok
v tomto prípade bola predbežne posúdená príslušným konkurzným súdom a výsledkom tohto
posúdenia bolo rozhodnutie súdu o súhlase na takýto právny úkon, ku ktorému aj došlo
uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Ústavný súd ďalej skonštatoval, že v ďalšom
konaní pred všeobecným súdom je najmä nevyhnutné, aby najvyšší súd ... vysvetlil aj vzťah
medzi súdnou ochranou, ktorá bola sťažovateľke poskytnutá konkurzným súdom udelením
súhlasu na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 66b č. 328/1991 Zb. a súdnou
ochranou požadovanou v prítomnom spore.
Zároveň je potrebné podotknúť, že exekučný súd sa navyše vôbec nezaoberal
prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to
napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky...».
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/111/2010 zo dňa 25. 01. 2011 ako
aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoE/160/2009 zo dňa 29. 12. 2009 došlo
k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy
SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého
dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu
práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1
Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ľudských právach.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/111/2010 zo dňa 25. 01. 2011 ako aj
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoE/160/2009 zo dňa 29. 12. 2009 sa zrušujú
a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania
titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú
spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, ktorého
porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne
procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú
(IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených
prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý
má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný
obsah a ochranu. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku
s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru
spája sťažovateľka s namietanou nesprávnosťou právnych záverov v uznesení krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 61 Er 1557/2008-19 z 1. júla 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení a v jeho nedostatočnom odôvodnení.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), resp.
porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené
v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.A K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením
krajského súdu
a) k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru
Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú
v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Sťažovateľka považuje za porušenie ňou označených základných a iných práv
uznesením krajského súdu skutočnosť, že krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu
záveru o nulitnosti platobného výmeru, ktorý bol v exekučnom konaní označený za
exekučný titul, a to z dôvodu neexistencie oprávnenia správcu konkurznej podstaty na
vydanie tohto platobného výmeru.
Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky
analogického skutkového a právneho obsahu ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval
svojimi skoršími uzneseniami (napr. I. ÚS 80/2010, I. ÚS 179/2010, I. ÚS 183/2010,
IV. ÚS 78/2011). Ústavný súd preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal
z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v ich podrobnostiach odkazuje.
Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr.
IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť,
ktorou sťažovateľ namieta porušenie ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už
v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti
(hoci aj iného sťažovateľa), posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.
Zhodne so svojimi predchádzajúcimi uzneseniami o odmietnutí analogických
sťažností sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného
konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde
o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva žiadne
právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo
žiadnym spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia
v rámci správneho súdnictva.
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 4 CoE 160/2009-66 z 29. decembra 2009, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 61 Er/1557/2008-19 z 1. júla 2009 o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, odôvodnil takto:
„Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že v danej veci
predložený platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty ako exekučný titul je
nulitným právnym aktom, ktorý nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.
Z odvolacích námietok oprávneného je zrejmé, že odvolaním namieta správnosť
vyššie uvedeného právneho názoru vysloveného súdom prvého stupňa. ...
Vzhľadom na väčšie množstvo exekučných vecí oprávneného, už aj prejednaných
Krajským súdom v Trenčíne, je odvolaciemu súdu známe, že z výpisu z obchodného registra
už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. vyplýva, že tento subjekt sa dostal do likvidácie zo
zákona (§ 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z.) a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 20. 04. 2001, č. k. 7K/70/2001-30 bol podľa zák. č. 328/1991 Zb. vyhlásený na majetok
poisťovne konkurz. Správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania vydal
predmetný platobný výmer. Dňa 07. 07. 2005 bola pohľadávka vyplývajúca z platobného
výmeru postúpená na základe zmluvy o postúpení pohľadávok na oprávneného.
Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia /okrem ak sa exekúcia vykonáva
na základe vykonateľnej notárskej zápisnice/. O aké rozhodnutie sa musí jednať
podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným
titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok /§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku/. Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu.
Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov
verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste /§
41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku/. Za účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. pôsobnosť
orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení §
19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené vydávať rozhodnutia /platobné výmery/ o
predpise poistného. Na uvedené konanie sa v zmysle ustanovení § 58 zákona č. 273/1994 Z.
z. vzťahovali predpisy o správnom konaní, pričom právoplatné rozhodnutie bolo
preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5).
Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobný výmer, ktorý mali byť
v posudzovanej veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou ale správcom
konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce
vyriešiť otázku, či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je exekučným
titulom, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu
konkurznej podstaty.
Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré
existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca
konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom
podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním
s majetkom podstaty /§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní/.
Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty
orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle
preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci /zdravotnej
poisťovne/. Správca konkurznej podstaty má iba právo /a povinnosť/ vykonať všetky
procesné úkony /podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť/
v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť
správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto
oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny
poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať
individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného
poriadku.
Ako už bolo uvedené, predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného
rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej
stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie.
Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa
jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je
vykonateľné po formálnej ako aj po materiálne stránke. Ide pritom o predpoklady,
ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný
titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie
vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného
konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto
rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci.
Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.
Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom
konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že
v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.
Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého
stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil z dôvodu, že daný platobný výmer je paaktom, preto
exekúcia nemala byť ani nariadená. Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval preto za
opodstatnené, už aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 zo dňa
22. 04. 2009.“
Ústavný súd konštatuje, že nemožno zistiť prvky arbitrárnosti v záveroch krajského
súdu, že správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul je ničotným
správnym aktom z dôvodu, že správca konkurznej podstaty nebol oprávnený vydávať
individuálne správne akty (správne rozhodnutia) ako orgán verejnej správy, pretože takým
orgánom nie je, a teda nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe ktorého
sťažovateľka navrhla viesť exekučné konanie.
Závery krajského súdu nemôže spochybniť ani argumentácia sťažovateľky, že
krajský súd sa nevysporiadal pri posudzovaní nulitnosti exekučného titulu s okolnosťou
zahrnutia pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu do konkurznej podstaty poisťovne
po vyhlásení konkurzu na jej majetok, schválením speňaženia konkurznej podstaty vrátane
tejto pohľadávky rozhodnutím konkurzného súdu a následným nadobudnutím tejto
pohľadávky sťažovateľkou zmluvou o postúpení pohľadávky a s dôsledkami týchto
okolností na platnosť exekučného titulu. Podľa sťažovateľky sa krajský súd nezaoberal ani
„prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to
napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky“.
Všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu
konania, len čo na to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj krajský súd, ako aj
okresný súd, keď na základe záveru o nulitnosti označeného exekučného titulu exekúciu
vyhlásili za neprípustnú a zastavili ju.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov
konania rozhodol už všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že
naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného
súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej
praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).
Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali
možnosti porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu, a preto je sťažnosť sťažovateľky v tejto časti zjavne
neopodstatnená, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
b) k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1
dodatkového protokolu
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy (ako aj čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané,
o prípadnom porušení označeného základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru
(čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo
možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané
sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení
ústavnoprocesných princípov obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
II.B K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením
najvyššieho súdu
Ústavný súd preskúmal aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľky ako procesne neprípustné podľa § 239 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj podľa § 237 OSP.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd „sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením“, ktoré
v dovolacom konaní predložila.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie dovolania
z hľadiska kritérií ustanovených v § 239 ods. 1 až 3 OSP. Následne sa zaoberal aj
skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania,
vymenovaných v § 237 písm. a) až písm. g) OSP s dôrazom na existenciu vady podľa § 237
písm. f) OSP, ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní uplatnená ako jediná.
Najvyšší súd odmietnutie dovolania proti označenému uzneseniu krajského súdu
odôvodnil takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.). Bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba
odmietnuť.
Pri skúmaní prípustnosti dovolania v prejednávanej veci vychádzal dovolací súd
z toho, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti
uzneseniu, je v zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak
a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/
ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním je v danom prípade napadnutý potvrdzujúci výrok uznesenia odvolacieho
súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená; takéto rozhodnutie
nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení v zmysle § 239 ods. 1 až 3 O. s. p.,
proti ktorým je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania oprávneného
prichádzala do úvahy len v prípade výskytu niektorej z vád uvedených v ustanovení § 237
V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát (§ 237 O. s. p.). Dovolateľ
nenamieta, že v danom konaní došlo k niektorej z vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/
a g/ O. s. p.; existencia vád takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť
dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.
Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p., pretože postupom odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa došlo k zastaveniu
exekúcie v dôsledku nesprávneho záveru o nulitnosti exekučného titulu vychádzajúc z toho,
že správca konkurznej podstaty zrušenej zdravotnej poisťovne nebol oprávnený vydať
platobný výmer (exekučný titul). ...
Ako už bolo uvedené vyššie, dovolací súd pre ďalší procesný postup považoval za
určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorým v danej veci má byť platobný výmer z 25. mája
2005 číslo 679/2005 vydaný JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu
(pôvodného oprávneného) P., ktorých právnym dôvodom je predpis poistného v zmysle § 19
ods. 2 zákona č. 273/1994 Z. z., je exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41
Exekučného poriadku.
Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva
na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať
podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným
titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu.
Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov
verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§
41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku). Za účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. pôsobnosť
orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení §
19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené vydávať rozhodnutia (platobné výmery) o
predpise poistného. Na uvedené konanie sa v zmysle ustanovení § 58 zákona č. 273/1994 Z.
z. vzťahovali predpisy o správnom konaní, pričom právoplatné rozhodnutie bolo
preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5). Platobný výmer, ktorý mal byť v posudzovanej veci
exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty
úpadcu, ktorý bol poverený spravovať majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce
vyriešiť otázku, či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je exekučným
titulom, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu
konkurznej podstaty a rovnako od toho, či oprávnenie predpisovať poistné vyhlásením
konkurzu trvá (resp. nezaniklo).
Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré
existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca
konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom
podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním
s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní).
Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať akty aplikácie práva -
individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie
uvedenom zmysle preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci
(zdravotnej poisťovne) vrátane schopnosti vydávať individuálne akty aplikácie práva.
Správca konkurznej podstaty bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej správy
s rozhodovacou právomocou v zmysle právomoci vydávať akty aplikácie práva, má iba
právo a povinnosť vykonať všetky nevyhnutné a potrebné právne úkony (napr. podať žalobu,
opravné prostriedky a iné) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu
verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou,
ktorá by expressis verbis takúto právomoc správcovi konkurznej podstaty priznávala.
Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej
podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v
zmysle ustanovení § 41 Exekučného poriadku (viď Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn.
V tomto smere je potrebné uviesť to, že predmetné pohľadávky (na nezaplatenom
poistnom) zrušenej poisťovne nepatrili do konkurznej podstaty, nakoľko v zmysle
ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. prešli na V., prípadne na inú zdravotnú
poisťovňu. Správca ani úpadca preto nemal vecný dôvod tieto pohľadávky (patriace inému
subjektu ako úpadcovi) vymáhať a predpisovať. Právo predpísať poistné zo zrušenej
poisťovne na správcu konkurznej podstaty by tak musel pripustiť zákon, t. j. vymáhať dlžné
poistné v postavení orgánu verejnej moci uskutočňujúceho výkon rozhodnutia voči tretím
osobám; to ale z právnej úpravy nevyplýva. Ako už bolo uvedené, predpokladom pre
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné vydanie upovedomenia o začatí
exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie
vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž
umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je
vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať
podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po
materiálne stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti.
Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným
právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt
nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale
naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom
verejnej moci (aktom aplikácie práva). Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho
akoby neexistoval.
Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom
konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že
v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne
dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti zaužívanú rozhodovaciu prax
vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998, pričom do osobitnej pozornosti dáva
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod č. 58/1997, ktoré
expressis verbis vyslovilo záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je „exekučný titul“
nulitným právnym aktom. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, aby konanie pred
súdmi nižších stupňov trpelo namietanou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z § 237
O. s. p., ale ani z § 239 O. s. p., odmietol ho dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno
napadnúť týmto opravným prostriedkom. So zreteľom na dôvod, pre ktorý dovolanie
odmietol, nezaoberal sa vecnou správnosťou dovolaním napadnutého uznesenia.»
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom
argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal, nezistil pritom vady v konaní krajského súdu,
ktoré namieta sťažovateľka, a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil. Vo vzťahu
k námietkam sťažovateľky sa v podstate stotožnil so závermi krajského súdu uvedenými
v jeho uznesení, ktoré podľa ústavného súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo
arbitrárne.
Ústavný súd tiež konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom
a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje
§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len
pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je
prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2
OSP.
S ohľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júla 2011