Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 396/09
PDF · 249.21 KB
No categories available
III. ÚS 396/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.
N., B., namietajúcu porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1
ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako
ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,
základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE/40/2009 z 12.
augusta 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59 Er/1032/2008 z 9.
februára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra
2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného
zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný
zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len
„ústavný zákon“), základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoE/40/2009 z 12. augusta
2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
59 Er/1032/2008 z 9. februára 2009.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým
rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu
vykonávanú súdnym exekútorom za neprípustnú a zároveň ju zastavil [o návrhu oprávnenej
(t. j. sťažovateľky, pozn.) a poverenia okresného súdu č. 5309*054750 z 27. augusta 2008
na vymoženie sumy 13,64 € s prísl.].
Exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie - platobný výmer poisťovne P., B.,
(ďalej len „úpadca“), proti B. G., N. (ďalej len „povinná“), na vymoženie sumy 13,64 €
s príslušenstvom, ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení.
Túto pohľadávku proti povinnej spolu s inými pohľadávkami úpadcu voči platiteľom a
samoplatcom poistného zmluvne nadobudla sťažovateľka.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd „rozhodoval vo veci na základe
skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho rozhodnutia,
resp. danú skutočnosť bol za zákonom taxatívne stanovených podmienok oprávnený
posudzovať iný orgán“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej označených práv.
Všeobecné súdy konali tiež v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy, „keďže
rozhodovali vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok nepriznával, resp. za
taxatívne vymedzených zákonných podmienok zveroval túto rozhodovaciu právomoc inému
orgánu“, čím porušili „dôležité zásady právneho štátu, a to zásadu zákonnej limitácie
právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej istoty sťažovateľa“.
Sťažovateľka v tejto súvislosti upriamuje svoju pozornosť aj na ustanovenia čl. 142
ods. 1 ústavy, § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní
zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom
znení (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“), ako aj ustanovenia zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“)
a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších
predpisov a podľa nej na preskúmanie platobného výmeru bol oprávnený konať vecne iba
krajský súd v rámci správneho súdnictva, nie všeobecné súdy v rámci konania v exekučnej
veci.
V predmetnom exekučnom konaní okresný súd a krajský súd „ako exekučné súdy po
vyše štyroch rokoch od právoplatnosti platobného výmeru ex offo zastavili exekúciu z
dôvodu jeho údajnej nulity“, čím konali v priamom rozpore „s právnym poriadkom a nad
rámec zákonom zverených kompetencií“.
Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že „Povinný svoje právo domáhať sa súdneho
preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nevyužil, ako
aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo
Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací exekučný
súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne
preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu - Platobného výmeru...
V dobe vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené
konkurzné konanie. V zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze tak dňom
vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty oprávnenie nakladať s
majetkom konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súviseli s nakladaním
s majetkom konkurznej podstaty. Počas trvania konkurzu sa na činnosť a právny stav
úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z vyššie
citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených
skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca
konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný výmer. Platobný
výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)...
Pohľadávka z titulu Platobného výmeru bola postúpená na sťažovateľa a keďže
Povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú Platobným výmerom, Sťažovateľ inicioval
na Okresnom súde Trenčín exekučné konanie sp. zn. 61 Er/1295/2008, predmetom ktorého
bolo vymoženie predpísaného dlžného poistného...“.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Samotné vyhlásenie nulity správneho rozhodnutia by však z pohľadu
hmotnoprávnych účinkov danej absolútnej neplatnosti správneho rozhodnutia nebolo
postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého
by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je
však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti...
Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací KS
TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku
síce absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu,
avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok
zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými sú
napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky...
Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v
Náleze sp. zn. I. ÚS 415/08-19 zo dňa 10. 12. 2008 uvádza v súvislosti s údajnou
neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné
výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia
prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto
rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom a nie okresnému súdu v posudzovanom
exekučnom konaní...“».
Sťažovateľka považuje tiež uznesenia okresného súdu a krajského súdu za
„arbitrárne a ako také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia...“.
Vzhľadom na už uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE/40/2009-83, IČS:
3108216847 zo dňa 12. 08. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.
59 Er/1032/2008-40, IČS: 3108216847 zo dňa 09. 02. 2009 došlo k porušeniu práva
Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny
proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE/40/2009-83, IČS:
3108216847 zo dňa 12. 08. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.
59 Er/1032/2008-40, IČS: 3108216847 zo dňa 09. 02. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na
ďalšie konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov
právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd
v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa.“
Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu sp. zn. 59 Er/1032/2008
z 9. februára 2009 a napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 19 CoE/40/2009
z 12. augusta 2009, ktoré podľa na nich vyznačenej doložky nadobudli právoplatnosť
31. augusta 2009.
Okrem toho sťažovateľka žiadala o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných
rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 2
ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 59 Er/1032/2008
z 9. februára 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127
ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných
súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,
že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak
takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka
využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe
opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na
základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu
sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať
prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS
133/05, III. ÚS 208/08).
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 19 CoE/40/2009 z 12. augusta 2009.
Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení
označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací v
rámci exekučného konania sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým bola
exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity
exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu a
charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto
svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil a toto rozhodnutie je arbitrárne.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky
a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne
predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 27. augusta 2008 okresný súd
vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*054750 pre súdneho exekútora JUDr. V.
K., Exekútorský úrad, N. (ďalej len „súdny exekútor“). Predmetom exekučného konania bol
vymáhaný nárok v sume 13,64 € s príslušenstvom a exekučným titulom v danej veci bol
platobný výmer č. 672/2005 z 20. júla 2005 vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu.
V procesnom postavení povinnej v danom prípade vystupovala povinná a
oprávneným bola sťažovateľka, ktorá pohľadávku vymáhanú v rámci exekučného konania
mala nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi správcom
konkurznej podstaty úpadcu ako postupcom a ňou ako postupníkom.
Okresný súd uznesením č. k. 59 Er/1032/2008-40 z 9. februára 2009 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo
rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 1. 7. 1999, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 7. 1999, číslo 3215/1999-A, tomuto subjektu zrušené
povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne v zmysle zák. č. 273/1994 Z. z. v znení
neskorších predpisov. Podľa § 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom v čase
vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa
vstúpila do likvidácie...
Vzhľadom na uvedené je logické, že zrušená poisťovňa a neskôr ani správca
konkurznej podstaty nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom
konaní a takýmto spôsobom vykonávať právomoc verejného orgánu, ktorá bola zo zákona
zverená len poisťovniam s platným povolením na vykonávanie zdravotníckej starostlivosti.
Na tom nemohol nič zmeniť ani nový právny stav, ktorý nastal po vyhlásení konkurzu...
Právomoc vyrubovať zdravotné poistenie nie je možné odvodzovať ani zo zák.
č. 328/1991 Zb., ktorý ako predpis súkromného práva nemohol založiť úpadcovi a správcovi
konkurznej podstaty právo vydávať individuálne správne akty, ktorými platobné výmery
vyrubujúce poistné na zdravotné poistenie bezpochyby sú. Uvedenému záveru neodporuje
ani skutočnosť, že v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) zák. č. 328/1991 Zb. na správcu
konkurznej podstaty prešlo oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Nakladanie s
majetkom podstaty v kontexte zákona o konkurze a vyrovnaní nezahŕňa právo
autoritatívnymi rozhodnutiami zakladať práva a povinnosti iným subjektom, ktoré právo
patrí len orgánom verejnej moci. To, že vtedy platný zák. č. 328/1991 Zb. nepredpokladal,
že by správca konkurznej podstaty, resp. úpadca bol orgánom, ktorý vedie správne konanie,
je zrejmé aj z dikcie ust. § 14 ods. 1 písm. c), podľa ktorého súdne a iné konania podľa
osobitného predpisu, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty, alebo konania o
nárokoch, ktoré majú byť uspokojené z tohto majetku, možno začať na návrh správcu alebo
podaním návrhu proti správcovi.
Rovnako je potrebné uviesť, že v čase vydania platobného výmeru bol zák. č.
273/1994 Z. z. (na ktorý sa poisťovňa odvoláva) zrušený, keď od 1. 1. 2005 upravovali
oblasť zdravotného poistenia zákony č. 580/2004 Z. z. a č. 581/2004 Z. z. V zmysle týchto
zákonov poisťovne stratili právomoc predpisovať poistné a orgánom oprávneným vydávať
platobné výmery sa stal podľa § 18 ods. 1 písm. a) bodu 3 zák. č. 581/2004 Z. z. Úrad pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Zák. č. 581/2004 Z. z. v ust. § 81 síce upravuje
situácie, kedy zdravotné poisťovne aj po účinnosti týchto zákonov dokončia už začaté
správne konania, avšak z dikcie tohto zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sa
týka len zdravotných poisťovní, ktoré majú povolenie na vykonávanie zdravotného poistenia
a ktoré teda mali v tomto čase povinnosť transformovať sa na akciové spoločnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti má súd za to, že sú tu dôvody, pre ktoré je
exekúcia neprípustná. Exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná
exekúcia, bol vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vydaný v rozpore so zákonom a
osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Súd dospel k záveru, že predložený
exekučný titul je ničotným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu a exekúciu zastavil.»
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 19 CoE/40/2009-55 z 12. augusta 2009 tak, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia
okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ktorých podstatou bolo
tvrdenie, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený vydať platobné výmery ako
právne akty spôsobilé spolu s návrhom na vykonanie exekúcie vyvolať účinky exekučného
konania. V tejto súvislosti sa sťažovateľka odvolávala na príslušné ustanovenia všeobecne
záväzných právnych predpisov.
Z vyjadrenia povinnej k odvolaniu sťažovateľky vyplynulo, že za obdobie 6/1998
nebola povinná zdravotnej poisťovni P. odviesť poistné, a preto exekúcia proti nej je vedená
nedôvodne. V tomto období bola na materskej dovolenke a zdravotné poistenie bol za ňu
povinný v prospech zdravotnej poisťovne odviesť štát.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného
konštatoval:
„Pre posúdenie dôvodnosti podaného odvolania považoval odvolací súd za potrebné
zaoberať sa otázkou, či na nútený výkon rozhodnutia (exekúciu) bolo vydané rozhodnutie,
ktoré môže byť podľa Exekučného poriadku titulom pre vykonanie exekúcie.
V čase, keď malo byť vydané vykonávané rozhodnutie (rozhodnutie č. 672/2005 zo
dňa 20. 7. 2005), bol zákon č. 273/1994 Z. z. zrušený, oblasť zdravotného poistenia
upravoval zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (s účinnosťou od 1. 11. 2004).
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vydalo dňa 1. 7. 1999 v zmysle
zákona č. 273/1994 Z. z. rozhodnutie o zrušení povolenia na zriadenie zdravotnej poisťovne
č. 3215/1999-A, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 7. 1999. V dôsledku zrušenia
povolenia na zriadenie zdravotnej poisťovne sa P., a. s. dostala zo zákona do likvidácie (§
34 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.). Následne rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 20. 4. 2001, č. k. 7 K 70/01-30 bol podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a
vyrovnaní v znení neskorších predpisov na majetok poisťovne vyhlásený konkurz...
Odvolací súd pre ďalší procesný postup považoval za určujúcu otázku, či exekučný
titul, ktorým v danej veci má byť platobný výmer č. 672/2005 zo dňa 20. 7. 2005, vydaný
JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorého právnym dôvodom je predpis
poistného, je exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.
Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia. O aké rozhodnutie sa musí jednať,
podrobnejšie upravuje § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok
(§ 41 Exekučného poriadku). Ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva, na
podklade akých rozhodnutí je možné exekúciu vykonať. Okrem iných, exekúciu je možné
vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej
samosprávy vrátanie blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f)
Exekučného poriadku).
Platobný výmer, ktorý má byť v posudzovanej veci exekučným titulom, bol vydaný
správcom konkurznej podstaty úpadcu P., B., preto je rozhodujúce vyriešiť otázku, či
platobný výmer, vydaný správcom konkurznej podstaty, je exekučným titulom, pričom túto
otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu konkurznej podstaty.
Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s
majetkom podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s
nakladaním s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a
vyrovnaní). Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať
individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Správca konkurznej podstaty má iba právo
(a povinnosť) vykonať všetky procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je
oprávnený vo veci rozhodnúť) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie
orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou
úpravou, ktorá by expresis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty
priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku
konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným
titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.
Predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné vydanie
upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí
jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Súd sa pri skúmam
toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie,
ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd
prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol
vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným, ak rozhodnutie vydal
nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania
neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie
nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt
nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval.
Na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty v danej veci je
vzhľadom na vyššie uvedené potrebné hľadieť ako na nulitný akt. V preskúmavanej veci
absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Krajský súd dáva do osobitnej pozornosti
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod číslom 58/1997 v
Zbierke rozhodnutia a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ktoré vyslovilo záver, že výkon
rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom. So zreteľom na
uvedené právne dôsledky nulitného aktu odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa
ďalšími skutočnosťami namietanými v odvolaní. Z uvedených dôvodov krajský súd
uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho
zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo
podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených
sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú
a následne bola zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska
relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci svojho rozhodovania
neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci
odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.
V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť
na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,
za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na
základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57
ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok,
stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne dané. Z uvedeného je
potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania
pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je
možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že neexistuje relevantné
rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku, ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným
titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti
exekúcie a zastavení exekučného konania.
Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd dostatočne
sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je
možné ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru č. 672/2005 z 20. júla
2005 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 41
ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade
vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa jeho názoru však takýmito
rozhodnutiami nemohli byť rozhodnutia správcu konkurznej podstaty úpadcu. Odvolací súd
konštatoval, že zo žiadnych ustanovení zákona o konkurze expressis verbis nevyplývalo pre
správcu konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej
správy. Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom
konkurznej podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo
možné vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo
nevyslovil, že pri prezentácii prijatých záverov sa riadil právnym názorom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným v inej právnej veci
vedenej pod sp. zn 3 M Cdo 20/2008, konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009, z obsahu
odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu však jednoznačne vyplýva, že daný
názor najvyššieho súdu si osvojil.
V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných
veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa
sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd
konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných
súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho
súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).
Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci
sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. I. ÚS 415/08-19
z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka v sťažnosti nesprávne pomenovala ako nález. V
tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú
právnu situáciu, keď námietky v sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý v rámci
exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné
možnosti brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci
odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom. Keďže v tejto veci
išlo o odlišné okolnosti prípadu, ústavný súd v danej veci nemohol prijať identické závery,
pretože vychádzal z úplne opačného postavenia účastníkov konania (v danom prípade je
sťažovateľka oprávnená, v označenom prípade bol sťažovateľ povinný), od ktorých pri
rovnakých situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických právnych a
opravných prostriedkov na ochranu svojich práv, pretože ich realizácia s najväčšou
pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením
krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia
porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti
všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho
charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku
(obdobne napr. III. ÚS 27/08).
Ústavný súd konštatuje, že čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1
ústavného zákona neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto
vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne
z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu) ústavný súd odmietol aj túto časť
sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne III. ÚS 386/09).
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2009