Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 396/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., namietajúcu porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

podľa a základného práva vlastniť majetok podľa

, ako aj porušenie ustanovenia

ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako

ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,

základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 12.

augusta 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 9.

februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a základného práva vlastniť

majetok podľa , ako aj porušenie ustanovenia ústavného

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný

zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len

„ústavný zákon“), základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. augusta

2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 9. februára 2009.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým

rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu

vykonávanú súdnym exekútorom za neprípustnú a zároveň ju zastavil [o návrhu oprávnenej

(t. j. sťažovateľky, pozn.) a poverenia okresného súdu č. 5309*054750 z 27. augusta 2008

na vymoženie sumy 13,64 € s prísl.].

Exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie - platobný výmer poisťovne P., B.,

(ďalej len „úpadca“), proti B. G., N. (ďalej len „povinná“), na vymoženie sumy 13,64 €

s príslušenstvom, ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení.

Túto pohľadávku proti povinnej spolu s inými pohľadávkami úpadcu voči platiteľom a

samoplatcom poistného zmluvne nadobudla sťažovateľka.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd „rozhodoval vo veci na základe

skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho rozhodnutia,

resp. danú skutočnosť bol za zákonom taxatívne stanovených podmienok oprávnený

posudzovať iný orgán“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej označených práv.

Všeobecné súdy konali tiež v rozpore s ustanovením , „keďže

rozhodovali vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok nepriznával, resp. za

taxatívne vymedzených zákonných podmienok zveroval túto rozhodovaciu právomoc inému

orgánu“, čím porušili „dôležité zásady právneho štátu, a to zásadu zákonnej limitácie

právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej istoty sťažovateľa“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti upriamuje svoju pozornosť aj na ustanovenia čl. 142

ods. 1 , a nasl. (ďalej aj „OSP“), zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom

znení (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“), ako aj ustanovenia

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“)

a o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších

predpisov a podľa nej na preskúmanie platobného výmeru bol oprávnený konať vecne iba

krajský súd v rámci správneho súdnictva, nie všeobecné súdy v rámci konania v exekučnej

veci.

V predmetnom exekučnom konaní okresný súd a krajský súd „ako exekučné súdy po

vyše štyroch rokoch od právoplatnosti platobného výmeru ex offo zastavili exekúciu z

dôvodu jeho údajnej nulity“, čím konali v priamom rozpore „s právnym poriadkom a nad

rámec zákonom zverených kompetencií“.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že „Povinný svoje právo domáhať sa súdneho

preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote nevyužil, ako

aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo

Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací exekučný

súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne

preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu - Platobného výmeru...

V dobe vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené

konkurzné konanie. V zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze tak dňom

vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty oprávnenie nakladať s

majetkom konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súviseli s nakladaním

s majetkom konkurznej podstaty. Počas trvania konkurzu sa na činnosť a právny stav

úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z vyššie

citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených

skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca

konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný výmer. Platobný

výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)...

Pohľadávka z titulu Platobného výmeru bola postúpená na sťažovateľa a keďže

Povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť uloženú Platobným výmerom, Sťažovateľ inicioval

na Okresnom súde Trenčín exekučné konanie sp. zn. , predmetom ktorého

bolo vymoženie predpísaného dlžného poistného...“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Samotné vyhlásenie nulity správneho rozhodnutia by však z pohľadu

hmotnoprávnych účinkov danej absolútnej neplatnosti správneho rozhodnutia nebolo

postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého

by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je

však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti...

Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací KS

TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle SR,

keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku

síce absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu,

avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok

zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými sú

napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v

Náleze sp. zn. -19 zo dňa 10. 12. 2008 uvádza v súvislosti s údajnou

neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné

výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia

prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto

rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom a nie okresnému súdu v posudzovanom

exekučnom konaní...“».

Sťažovateľka považuje tiež uznesenia okresného súdu a krajského súdu za

„arbitrárne a ako také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia...“.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -83, IČS:

3108216847 zo dňa 12. 08. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.

-40, IČS: 3108216847 zo dňa 09. 02. 2009 došlo k porušeniu práva

Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny

proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1,

a ods. 4 SR, ust. , ust. Listiny základných práv a

slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -83, IČS:

3108216847 zo dňa 12. 08. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.

-40, IČS: 3108216847 zo dňa 09. 02. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na

ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd

v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia sťažovateľa.“

Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 9. februára 2009 a napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 12. augusta 2009, ktoré podľa na nich vyznačenej doložky nadobudli právoplatnosť

31. augusta 2009.

Okrem toho sťažovateľka žiadala o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných

rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 2

ods. 2 , základného práva vlastniť majetok podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa a 4 , ústavného zákona,

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 9. februára 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127

ods. 1 . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných

súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak

takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka

využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe

opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na

základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu

sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. , III. ÚS

133/05, ).

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie ,

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a 4 , ústavného zákona, základného práva na

súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. augusta 2009.

Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení

označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací v

rámci exekučného konania sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým bola

exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity

exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu a

charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto

svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil a toto rozhodnutie je arbitrárne.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne

predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 27. augusta 2008 okresný súd

vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*054750 pre súdneho exekútora JUDr. V.

K., Exekútorský úrad, N. (ďalej len „súdny exekútor“). Predmetom exekučného konania bol

vymáhaný nárok v sume 13,64 € s príslušenstvom a exekučným titulom v danej veci bol

platobný výmer č. 672/2005 z 20. júla 2005 vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu.

V procesnom postavení povinnej v danom prípade vystupovala povinná a

oprávneným bola sťažovateľka, ktorá pohľadávku vymáhanú v rámci exekučného konania

mala nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi správcom

konkurznej podstaty úpadcu ako postupcom a ňou ako postupníkom.

Okresný súd uznesením č. k. -40 z 9. februára 2009 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo

rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 1. 7. 1999, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 7. 1999, číslo 3215/1999-A, tomuto subjektu zrušené

povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne v zmysle v znení

neskorších predpisov. Podľa v znení účinnom v čase

vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa

vstúpila do likvidácie...

Vzhľadom na uvedené je logické, že zrušená poisťovňa a neskôr ani správca

konkurznej podstaty nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom

konaní a takýmto spôsobom vykonávať právomoc verejného orgánu, ktorá bola zo zákona

zverená len poisťovniam s platným povolením na vykonávanie zdravotníckej starostlivosti.

Na tom nemohol nič zmeniť ani nový právny stav, ktorý nastal po vyhlásení konkurzu...

Právomoc vyrubovať zdravotné poistenie nie je možné odvodzovať ani zo zák.

č. , ktorý ako predpis súkromného práva nemohol založiť úpadcovi a správcovi

konkurznej podstaty právo vydávať individuálne správne akty, ktorými platobné výmery

vyrubujúce poistné na zdravotné poistenie bezpochyby sú. Uvedenému záveru neodporuje

ani skutočnosť, že v zmysle ust. na správcu

konkurznej podstaty prešlo oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Nakladanie s

majetkom podstaty v kontexte zákona o konkurze a vyrovnaní nezahŕňa právo

autoritatívnymi rozhodnutiami zakladať práva a povinnosti iným subjektom, ktoré právo

patrí len orgánom verejnej moci. To, že vtedy platný nepredpokladal,

že by správca konkurznej podstaty, resp. úpadca bol orgánom, ktorý vedie správne konanie,

je zrejmé aj z dikcie ust. § 14 ods. 1 písm. c), podľa ktorého súdne a iné konania podľa

osobitného predpisu, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty, alebo konania o

nárokoch, ktoré majú byť uspokojené z tohto majetku, možno začať na návrh správcu alebo

podaním návrhu proti správcovi.

Rovnako je potrebné uviesť, že v čase vydania platobného výmeru bol zák. č.

(na ktorý sa poisťovňa odvoláva) zrušený, keď od 1. 1. 2005 upravovali

oblasť zdravotného poistenia a č. V zmysle týchto

zákonov poisťovne stratili právomoc predpisovať poistné a orgánom oprávneným vydávať

platobné výmery sa stal podľa bodu 3 Úrad pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. v ust. síce upravuje

situácie, kedy zdravotné poisťovne aj po účinnosti týchto zákonov dokončia už začaté

správne konania, avšak z dikcie tohto zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sa

týka len zdravotných poisťovní, ktoré majú povolenie na vykonávanie zdravotného poistenia

a ktoré teda mali v tomto čase povinnosť transformovať sa na akciové spoločnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti má súd za to, že sú tu dôvody, pre ktoré je

exekúcia neprípustná. Exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná

exekúcia, bol vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vydaný v rozpore so zákonom a

osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Súd dospel k záveru, že predložený

exekučný titul je ničotným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu a exekúciu zastavil.»

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -55 z 12. augusta 2009 tak, že napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia

okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ktorých podstatou bolo

tvrdenie, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený vydať platobné výmery ako

právne akty spôsobilé spolu s návrhom na vykonanie exekúcie vyvolať účinky exekučného

konania. V tejto súvislosti sa sťažovateľka odvolávala na príslušné ustanovenia všeobecne

záväzných právnych predpisov.

Z vyjadrenia povinnej k odvolaniu sťažovateľky vyplynulo, že za obdobie 6/1998

nebola povinná zdravotnej poisťovni P. odviesť poistné, a preto exekúcia proti nej je vedená

nedôvodne. V tomto období bola na materskej dovolenke a zdravotné poistenie bol za ňu

povinný v prospech zdravotnej poisťovne odviesť štát.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného

konštatoval:

„Pre posúdenie dôvodnosti podaného odvolania považoval odvolací súd za potrebné

zaoberať sa otázkou, či na nútený výkon rozhodnutia (exekúciu) bolo vydané rozhodnutie,

ktoré môže byť podľa Exekučného poriadku titulom pre vykonanie exekúcie.

V čase, keď malo byť vydané vykonávané rozhodnutie (rozhodnutie č. 672/2005 zo

dňa 20. 7. 2005), bol zrušený, oblasť zdravotného poistenia

upravoval o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (s účinnosťou od 1. 11. 2004).

Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vydalo dňa 1. 7. 1999 v zmysle

rozhodnutie o zrušení povolenia na zriadenie zdravotnej poisťovne

č. 3215/1999-A, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 7. 1999. V dôsledku zrušenia

povolenia na zriadenie zdravotnej poisťovne sa P., a. s. dostala zo zákona do likvidácie (§

34 ods. 4 ). Následne rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 20. 4. 2001, č. k. -30 bol podľa o konkurze a

vyrovnaní v znení neskorších predpisov na majetok poisťovne vyhlásený konkurz...

Odvolací súd pre ďalší procesný postup považoval za určujúcu otázku, či exekučný

titul, ktorým v danej veci má byť platobný výmer č. 672/2005 zo dňa 20. 7. 2005, vydaný

JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorého právnym dôvodom je predpis

poistného, je exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia. O aké rozhodnutie sa musí jednať,

podrobnejšie upravuje § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným titulom je

vykonateľné rozhodnutie, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok

(§ 41 Exekučného poriadku). Ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva, na

podklade akých rozhodnutí je možné exekúciu vykonať. Okrem iných, exekúciu je možné

vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej

samosprávy vrátanie blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f)

Exekučného poriadku).

Platobný výmer, ktorý má byť v posudzovanej veci exekučným titulom, bol vydaný

správcom konkurznej podstaty úpadcu P., B., preto je rozhodujúce vyriešiť otázku, či

platobný výmer, vydaný správcom konkurznej podstaty, je exekučným titulom, pričom túto

otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu konkurznej podstaty.

Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s

majetkom podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s

nakladaním s majetkom podstaty ( o konkurze a

vyrovnaní). Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať

individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Správca konkurznej podstaty má iba právo

(a povinnosť) vykonať všetky procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je

oprávnený vo veci rozhodnúť) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie

orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou

úpravou, ktorá by expresis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty

priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku

konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným

titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné vydanie

upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí

jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Súd sa pri skúmam

toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie,

ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd

prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol

vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným, ak rozhodnutie vydal

nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania

neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie

nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt

nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval.

Na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty v danej veci je

vzhľadom na vyššie uvedené potrebné hľadieť ako na nulitný akt. V preskúmavanej veci

absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Krajský súd dáva do osobitnej pozornosti

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené pod číslom 58/1997 v

Zbierke rozhodnutia a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ktoré vyslovilo záver, že výkon

rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom. So zreteľom na

uvedené právne dôsledky nulitného aktu odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa

ďalšími skutočnosťami namietanými v odvolaní. Z uvedených dôvodov krajský súd

uznesenie okresného súdu podľa potvrdil.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo

podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených

sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a následne bola zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska

relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci svojho rozhodovania

neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci

odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť

na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,

za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na

základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57

ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok,

stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne dané. Z uvedeného je

potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek

v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania

pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného

konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je

možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že neexistuje relevantné

rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku, ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným

titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti

exekúcie a zastavení exekučného konania.

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd dostatočne

sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je

možné ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru č. 672/2005 z 20. júla

2005 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 41

ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade

vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa jeho názoru však takýmito

rozhodnutiami nemohli byť rozhodnutia správcu konkurznej podstaty úpadcu. Odvolací súd

konštatoval, že zo žiadnych ustanovení zákona o konkurze expressis verbis nevyplývalo pre

správcu konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej

správy. Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom

konkurznej podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo

možné vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo

nevyslovil, že pri prezentácii prijatých záverov sa riadil právnym názorom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným v inej právnej veci

vedenej pod sp. zn , konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009, z obsahu

odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu však jednoznačne vyplýva, že daný

názor najvyššieho súdu si osvojil.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných

veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa

sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd

konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho

súdu (, ).

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci

sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. -19

z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka v sťažnosti nesprávne pomenovala ako nález. V

tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú

právnu situáciu, keď námietky v sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý v rámci

exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné

možnosti brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci

odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom. Keďže v tejto veci

išlo o odlišné okolnosti prípadu, ústavný súd v danej veci nemohol prijať identické závery,

pretože vychádzal z úplne opačného postavenia účastníkov konania (v danom prípade je

sťažovateľka oprávnená, v označenom prípade bol sťažovateľ povinný), od ktorých pri

rovnakých situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických právnych a

opravných prostriedkov na ochranu svojich práv, pretože ich realizácia s najväčšou

pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením

krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa , a to vychádzajúc z toho, že absencia

porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho

charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku

(obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že a , ako aj

ústavného zákona neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto

vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne

z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu) ústavný súd odmietol aj túto časť

sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne ).

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009