Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 37/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu podľa a základného práva vlastniť

majetok podľa , ako aj namietaného porušenia

ustanovenia ústavného , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a

Slovenskej Federatívnej Republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 24. augusta 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59

z 23. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a základného práva vlastniť

majetok podľa , ako aj porušenie ustanovenia ústavného

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný

zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len

„ústavný zákon“), základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. augusta

2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 23. januára 2009.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým

rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu

vykonávanú súdnym exekútorom za neprípustnú a zároveň ju zastavil [o návrhu oprávnenej

(t. j. sťažovateľky, pozn.) a poverenia okresného súdu č. 5309*051844 z 27. augusta 2008]

na vymoženie 392,95 € s prísl.

Exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer poisťovne P., B.

(ďalej len „úpadca“), proti povinnému A. G., D. (ďalej len „povinný“), o vymoženie

392,95 € s prísl. ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení.

Túto pohľadávku proti povinnej spolu s inými pohľadávkami úpadcu voči platiteľom a

samoplatcom poistného zmluvne nadobudla sťažovateľka.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd „ rozhodoval vo veci na základe

skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho rozhodnutia,

resp. danú skutočnosť bol za zákonom taxatívne stanovených podmienok oprávnený

posudzovať iný orgán“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej označených práv.

Všeobecné súdy konali tiež v rozpore s ustanovením „keďže

rozhodovali vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok nepriznával, resp. za

taxatívne vymedzených zákonných podmienok zveroval túto rozhodovaciu právomoc inému

orgánu“, čím porušili „dôležité zásady právneho štátu, a to zásadu zákonnej limitácie

právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej istoty sťažovateľa“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti upriamuje svoju pozornosť aj na ustanovenia čl. 142

ods. 1 , a nasl. (ďalej aj „OSP"), zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom

znení (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“), ako aj ustanovenia

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“)

a o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (Správny poriadok) a podľa nej na preskúmanie platobného výmeru bol

oprávnený konať vecne iba krajský súd v rámci správneho súdnictva, nie všeobecné súdy

v rámci konania v exekučnej veci.

V predmetnom exekučnom konaní okresný súd a krajský súd ako exekučné súdy

„vyhlásili za nulitný exekučný titul v už prebiehajúcom exekučnom konaní (teda dokonca

potom, čo vydali poverenie na vykonanie exekúcie)... vyše sedem rokov od nadobudnutia

právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, po uplynutí všetkých zákonných lehôt na

podanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov voči tomuto správnemu

rozhodnutiu...“, a navyše ex offo zastavili exekúciu z dôvodu údajnej nulity platobného

výmeru, čím „rozšírili svoju rozhodovaciu právomoc nad rámec kompetencií, ktoré im

zveroval zákon, čím konali v rozpore s ústavným princípom právneho štátu a v priamom

dôsledku s konaním súdov došlo k porušeniu práv sťažovateľa na spravodlivý súdny proces,

práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj jeho vlastníckeho práva“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Samotné vyhlásenie nulity správneho rozhodnutia by však z pohľadu

hmotnoprávnych účinkov danej absolútnej neplatnosti správneho rozhodnutia nebolo

postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého

by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je

však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti...

Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací KS

TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle SR,

keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku

síce absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu,

avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok

zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými sú

napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v

Náleze sp. zn. -19 zo dňa 10. 12. 2008 uvádza v súvislosti s údajnou

neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné

výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia

prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto

rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom a nie okresnému súdu v posudzovanom

exekučnom konaní...“

Sťažovateľka považuje tiež uznesenia okresného súdu a krajského súdu „za

arbitrárne a ako také ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia...“.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol nálezom takto:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -42 zo dňa 24. 08.

2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. -27 zo dňa

23. 01. 2009 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu

práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva

sťažovateľa garantovaných , a ods. 4 SR, ust. ,

ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o

ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -42 zo dňa 24. 08.

2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín -27 zo dňa 23. 01.

2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd

v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia sťažovateľa.“

Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu č. k. 59 Er 1033/2008-

27 z 23. januára 2009 a napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 24. augusta 2009, ktoré podľa na nich vyznačenej doložky nadobudli právoplatnosť

16. októbra 2009.

Okrem toho sťažovateľka žiadala o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných

rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 2

ods. 2 , základného práva vlastniť majetok podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa a 4 , ústavného zákona,

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 23. januára 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127

ods. 1 . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných

súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak

takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka

využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe

opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na

základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu a poskytnúť tak ochranu

sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie ,

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a 4 , ústavného zákona, základného práva na

súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 24. augusta 2009.

Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení

označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací v

rámci exekučného konania sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým bola

exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity

exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu a

charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto

svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil a toto rozhodnutie je arbitrárne.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky a

podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne

predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 27. augusta 2008 okresný súd

vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*051844 pre súdneho exekútora JUDr. V.

K., N. (ďalej len „súdny exekútor“). Predmetom exekučného konania bol vymáhaný nárok v

sume 392,95 € s príslušenstvom a exekučným titulom v danej veci bol platobný výmer

č. 682/2005 z 25. mája 2005 vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu.

V procesnom postavení povinného v danom prípade vystupoval povinný a

oprávneným bola sťažovateľka, ktorá pohľadávku vymáhanú v rámci exekučného konania

mala nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi správcom

konkurznej podstaty úpadcu ako postupcom a ňou ako postupníkom.

Okresný súd uznesením č. k. -27 z 23. januára 2009 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo

rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 1. 7. 1999, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 7. 1999, číslo 3215/1999-A, tomuto subjektu zrušené

povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne v zmysle v znení

neskorších predpisov. Podľa Z .z. v znení účinnom v čase

vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa

vstúpila do likvidácie...

Z uvedeného je zrejmé, že už v čase pred vyhlásením konkurzu P. v dôsledku odňatia

povolenia nemala oprávnenie vykonávať zdravotné poistné a teda ani právomoc vydávať

vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako individuálne správne akty. Jej

existencia po zrušení mala smerovať výlučne k jej likvidácii. Vzhľadom na uvedené je

logické, že zrušená poisťovňa a neskôr ani správca konkurznej podstaty nemali žiadne

oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní a takýmto spôsobom vykonávať

právomoc verejného orgánu, ktorá bola zo zákona zverená len poisťovniam s platným

povolením na vykonávanie zdravotníckej starostlivosti. Na tom nemohol nič zmeniť ani nový

právny stav, ktorý nastal po vyhlásení konkurzu...

Právomoc vyrubovať zdravotné poistenie nie je možné odvodzovať ani zo zák.

č. , ktorý ako predpis súkromného práva nemohol založiť úpadcovi a správcovi

konkurznej podstaty právo vydávať individuálne správne akty, ktorými platobné výmery

vyrubujúce poistné na zdravotné poistenie bezpochyby sú. Uvedenému záveru neodporuje

ani skutočnosť, že v zmysle ust. na správcu

konkurznej podstaty prešlo oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Nakladanie s

majetkom podstaty v kontexte zákona o konkurze a vyrovnaní nezahŕňa právo

autoritatívnymi rozhodnutiami zakladať práva a povinnosti iným subjektom, ktoré právo

patrí len orgánom verejnej moci. To, že vtedy platný nepredpokladal,

že by správca konkurznej podstaty, resp. úpadca bol orgánom, ktorý vedie správne konanie,

je zrejmé aj z dikcie ust. § 14 ods. 1 písm. c), podľa ktorého súdne a iné konania podľa

osobitného predpisu, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty, alebo konania o

nárokoch, ktoré majú byť uspokojené z tohto majetku, možno začať na návrh správcu alebo

podaním návrhu proti správcovi.

Rovnako je potrebné uviesť, že v čase vydania platobného výmeru bol zák. č.

(na ktorý sa poisťovňa odvoláva) zrušený, keď od 1. 1. 2005 upravovali

oblasť zdravotného poistenia a č. . V zmysle týchto

zákonov poisťovne stratili právomoc predpisovať poistné a orgánom oprávneným vydávať

platobné výmery sa stal podľa bodu 3 Úrad pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. v ust. síce upravuje

situácie, kedy zdravotné poisťovne aj po účinnosti týchto zákonov dokončia už začaté

správne konania, avšak z dikcie tohto zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že sa

týka len zdravotných poisťovní, ktoré majú povolenie na vykonávanie zdravotného poistenia

a ktoré teda mali v tomto čase povinnosť transformovať sa na akciové spoločnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti má súd za to, že sú tu dôvody, pre ktoré je

exekúcia neprípustná. Exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná

exekúcia, bol vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vydaný v rozpore so zákonom a

osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Súd dospel k záveru, že predložený

exekučný titul je ničotným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu a exekúciu zastavil.»

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -42 z 24. augusta 2009 tak, že napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia

okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ktorých podstatou bolo

tvrdenie, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený vydať platobné výmery ako

právne akty spôsobilé spolu s návrhom na vykonanie exekúcie vyvolať účinky exekučného

konania. V tejto súvislosti sa sťažovateľka odvolávala na príslušné ustanovenia všeobecne

záväzných právnych predpisov.

Povinný sa k odvolaniu sťažovateľky písomne nevyjadril.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného

konštatoval:

„Odvolací súd vec preskúmal podľa ust. bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ust. a dospel k záveru, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa ust. pričom

v náväznosti na odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na

odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

V prejednávanej veci oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe platobného

výmeru č. 682/2005 zo dňa 25. 5. 2005, vydaného správcom konkurznej podstaty JUDr. T.

K. úpadcu P., so sídlom B... (právnym predchodcom oprávneného), ktorým bola povinnému

uložená povinnosť zaplatiť dlžné poistné 11 838,- Sk a poplatok z omeškania vo výške 0,1 %

denne z dlžnej sumy poistného do dňa zaplatenia.

Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, vydal

nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania

neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak má to za následok, že takéto rozhodnutie

nie je možné vykonať. Nieje totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt

nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho ako keby neexistoval. Preto je treba aj na vydanie

platobného výmeru správcom konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt,

toho dôsledkom je, že v preskúmavanej vecí absentuje exekučný titul pre vykonanie

exekúcie. Z tohto potom následne vyplýva, že výkon rozhodnutia je neprípustný.

Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ďalej exekúciu

zastavil.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS

21/96, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo

podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených

sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a

následne bola zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska

relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci svojho rozhodovania

neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci

odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť

na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,

za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na

základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57

ods. 2 Exekučného poriadku) podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok, avšak

stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je

potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v

priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody pre ukončenie núteného vymáhania

pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného

konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je

možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že neexistuje relevantné

rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku, ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným

titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti

exekúcie a zastavení exekučného konania.

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu. K tomu ústavný súd uvádza, že aj keď je rozhodnutie krajského

súdu stručnejšie a tiež všeobecnejšie, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s jasným,

zrozumiteľným a vyčerpávajúcim odôvodnením okresného súdu, ktorého závery už boli

citované, a ktoré bolo podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je možné ďalej vykonať

a že na základe platobného výmeru č. 682/2005 z 25. mája 2005 sa exekúcia vôbec nemala

začať, pretože ho vydal nepríslušný orgán a ide teda o právny nulitný akt. Na základe toho

krajský súd tiež zdôraznil, že „v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie

exekúcie...“ a „výkon rozhodnutia je neprípustný“. Krajský súd preto považoval

rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a zákonné.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných

veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa

sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd

konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp.

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (, ).

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci

sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na nález č. k. -19

z 10. decembra 2008. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom

prípade išlo o odlišnú právnu situáciu, keď námietky v sťažnosti predostrel účastník

konania, ktorý v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom

vyplývali aj jeho odlišné možnosti brániť svoje práva, ktoré ako ústavný súd konštatoval,

mohol využiť v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným

titulom. Keďže v tejto veci išlo o odlišné okolnosti prípadu, ústavný súd v danej veci

nemohol prijať identické závery, pretože vychádzal z úplne opačného postavenia účastníkov

konania (v danom prípade sťažovateľka bola oprávnená), od ktorých pri rovnakých

situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických právnych a opravných

prostriedkov na ochranu svojich práv, pretože ich realizácia s najväčšou

pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením

krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa , a to vychádzajúc z toho, že absencia

porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho

charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku

(obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že a , ako aj

ústavného zákona neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto

vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne z

hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu) odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti (obdobne a ).

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010