Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 73/2010
PDF · 206.99 KB
No categories available
I. ÚS 73/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.
N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 1
ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd
ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 49 Er/1496/2008-20
z 9. februára 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE/273/2009
z 15. júla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. decembra 2009 doručená sťažnosť Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
§ 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky (ďalej len „ústavný zákon“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 49 Er/1496/2008-
20 z 9. februára 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 18 CoE/273/2009 z 15. júla 2009.
2. Sťažovateľka uviedla, že na základe platobného výmeru č. 151/2005 z 29. apríla
2005 vydaného správcom konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze (ďalej len
„oprávnený“) bolo proti povinnému M. P. (ďalej len „povinný“) vedené exekučné konanie,
predmetom ktorého bola suma 503,49 € s príslušenstvom. Sťažovateľka ďalej uviedla, že na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 jej bola oprávneným (postupcom)
postúpená predmetná pohľadávka. Okresný súd uznesením č. k. 49 Er/1496/2008-20
z 9. februára 2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Na
odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím sp. zn. 18 CoE/273/2009
z 15. júla 2009 potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
3. Podľa názoru sťažovateľky „... OS BA... a následne KS BA... rozhodovali nad
rámec kompetencií, ktoré im zveruje právny poriadok a Ústava..., čím došlo k porušeniu
základného práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, práva na spravodlivý súdny
proces, ako aj jeho vlastníckeho práva... OS BA... rozhodol o nevydaní poverenia na
vykonanie exekúcie na základe skutočnosti, ohľadne ktorej nemal kompetenciu
rozhodovať ... OS BA a KS BA rozhodli vo veci, v ktorej im žiadne ustanovenie právneho
predpisu nepriznalo rozhodovaciu právomoc. Právomoc rozhodovať o obsahu konkurznej
podstaty prináležala výlučne príslušnému konkurznému súdu. Konali tak nad rámec svojej
právomoci. Zároveň... rozhodli ohľadne skutočnosti, o ktorej už bolo právoplatne
rozhodnuté v rámci konkurzného konania Opatrením, odlišným spôsobom... Sťažovateľ
považuje Uznesenie... za arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam... Podľa názoru
Sťažovateľa, súdy vyslovili právne závery, na ktoré ich právny poriadok neoprávňoval.
Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležité nevysporiadali s príslušnými zákonnými
ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne
posúdenie veci (napriek tomu, že Sťažovateľ na tieto skutočnosti v súvislosti s aplikáciou
nesprávnych ustanovení neplatného zákona počas predmetného exekučného konania
upozornil) a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše
nedostatočne odôvodnili...“.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„... Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 18 CoE/273/2009- zo dňa 15. 07. 2009
v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 49 Er/1496/2008-20 zo dňa 09. 02. 2009
došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva
Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva
Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy..., ust. § 1 ods. 1, ust.
čl. 36 ods. 1 Listiny... a ust. čl. 6 ods. 1... dohovoru...
... Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 18 CoE/273/2009- zo dňa 15. 07. 2009
v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp./n. 49Er/1496/2008-20 zo dňa 09. 02. 2009 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
...Ústavný súd... priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho
zastúpenia... Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom
tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56
zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho
odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie ňou
označených práv uznesením okresného súdu č. k. 49 Er/1496/2008-20 z 9. februára 2009,
ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto
ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
7. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka
využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe
opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať
na základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu
sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať
prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci. Vzhľadom na uvedené
bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na
jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
8. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv
uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoE/273/2009 z 15. júla 2009. Podstatou námietok
sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených práv uznesením
krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací (a predtým aj okresný súd)
v rámci exekučného konania konštatoval, že správca konkurznej podstaty nemohol od
1. januára 2003 vymáhať pohľadávky, ktoré vznikli zrušenej zdravotnej poisťovni, pretože
netvorili majetok patriaci do konkurznej podstaty a žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol (okresný súd), resp. prvostupňové rozhodnutie potvrdil
(krajský súd), na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu
a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd
toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky
a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Okresný súd uznesením č. k. 49 Er/1496/2008-20 z 9. februára 2009 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, keď v podstatnom po odcitovaní
príslušnej na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy uviedol, že „konkurzný správca nemohol
od 1. januára 2003 vymáhať pohľadávky, ktoré vznikli zrušenej zdravotnej poisťovni P. ..,
nakoľko netvorili majetok patriaci do konkurznej podstaty. Vymáhanie pohľadávok malo
byť v kompetencii VŠZP, ktorej táto činnosť vyplývala už z predmetu činnosti.“. Uvedený
právny záver v celosti prevzal tiež krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn.
18 CoE/273/2009 z 15. júla 2009, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
11. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre
jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
13. Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo
podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu (z hľadiska dôvodov aj uznesenie
okresného súdu, keďže bolo potvrdené), a to z hľadiska námietok nastolených
sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd (a predtým aj okresný súd) v rámci daného exekučného
konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného
titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil svoju
právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na
ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pojednávajúce
o správnom súdnictve. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne
natíska otázka, za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo
dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1
Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto
rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný
poriadok, stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.
Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nie je možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že neexistuje
relevantné rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku, ktoré by bolo spôsobilé
byť exekučným titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu
o neprípustnosti exekúcie.
14. Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd
(a v rozsahu potvrdzujúcich dôvodov aj okresný súd) dostatočne sťažovateľke ozrejmil
okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je možné ďalej vykonať
a že exekúcia sa vôbec nemala začať. Odvolací (okresný) súd konštatoval, že zo žiadnych
ustanovení relevantnej zákonnej úpravy (predovšetkým zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005) nevyplývalo pre správcu konkurznej podstaty
oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy. Na základe toho oba
súdy uzavreli, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemohol
byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné vykonať exekúciu. Ústavný súd
k uvedenému už iba dodáva, že k podobným záverom dospel v uznesení sp. zn.
3 M Cdo 20/2008 z 22. apríla 2009 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a v tomto ohľade
nepovažoval tento názor ústavný súd za arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený v celom rade
svojich rozhodnutí (III. ÚS 35/2010, III. ÚS 37/2010, III. ÚS 384/09, IV. ÚS 31/2010
a pod.).
15. V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že
v obdobných veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd
spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy
odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu
prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích
súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).
16. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17. Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú
časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu
uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že
absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky
hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce
ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).
18. Ústavný súd konštatuje, že čl. 2 ods. 2 (ktorý v petite sťažovateľka ani
nenamietala, pozn.) a čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona neobsahujú
konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na prijaté závery
o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným
porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne z hľadiska dodržania zásad
spravodlivého procesu) ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
19. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010