Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 73/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

a 4 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

ods. 1 ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd

ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. -20

z 9. februára 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 15. júla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. decembra 2009 doručená sťažnosť Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 4 a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky (ďalej len „ústavný zákon“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 49 Er/1496/2008-

20 z 9. februára 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. júla 2009.

2. Sťažovateľka uviedla, že na základe platobného výmeru č. 151/2005 z 29. apríla

2005 vydaného správcom konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze (ďalej len

„oprávnený“) bolo proti povinnému M. P. (ďalej len „povinný“) vedené exekučné konanie,

predmetom ktorého bola suma 503,49 € s príslušenstvom. Sťažovateľka ďalej uviedla, že na

základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 jej bola oprávneným (postupcom)

postúpená predmetná pohľadávka. Okresný súd uznesením č. k. -20

z 9. februára 2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Na

odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím sp. zn.

z 15. júla 2009 potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

3. Podľa názoru sťažovateľky „... OS BA... a následne KS BA... rozhodovali nad

rámec kompetencií, ktoré im zveruje právny poriadok a ..., čím došlo k porušeniu

základného práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, práva na spravodlivý súdny

proces, ako aj jeho vlastníckeho práva... OS BA... rozhodol o nevydaní poverenia na

vykonanie exekúcie na základe skutočnosti, ohľadne ktorej nemal kompetenciu

rozhodovať ... OS BA a KS BA rozhodli vo veci, v ktorej im žiadne ustanovenie právneho

predpisu nepriznalo rozhodovaciu právomoc. Právomoc rozhodovať o obsahu konkurznej

podstaty prináležala výlučne príslušnému konkurznému súdu. Konali tak nad rámec svojej

právomoci. Zároveň... rozhodli ohľadne skutočnosti, o ktorej už bolo právoplatne

rozhodnuté v rámci konkurzného konania Opatrením, odlišným spôsobom... Sťažovateľ

považuje Uznesenie... za arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam... Podľa názoru

Sťažovateľa, súdy vyslovili právne závery, na ktoré ich právny poriadok neoprávňoval.

Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležité nevysporiadali s príslušnými zákonnými

ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne

posúdenie veci (napriek tomu, že Sťažovateľ na tieto skutočnosti v súvislosti s aplikáciou

nesprávnych ustanovení neplatného zákona počas predmetného exekučného konania

upozornil) a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše

nedostatočne odôvodnili...“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„... Uznesením Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 15. 07. 2009

v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. -20 zo dňa 09. 02. 2009

došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu práva

Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva

Sťažovateľa garantovaných , a ods. 4 ..., ust. , ust.

čl. 36 ods. 1 Listiny... a ust. čl. 6 ods. 1... dohovoru...

... Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 15. 07. 2009

v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp./n. -20 zo dňa 09. 02. 2009 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

...Ústavný súd... priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho

zastúpenia... Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom

tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56

vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho

odmietnutie. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie ňou

označených práv uznesením okresného súdu č. k. -20 z 9. februára 2009,

ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto

ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

7. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka

využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe

opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať

na základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu

sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci. Vzhľadom na uvedené

bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na

jej prerokovanie (obdobne napr. , , ).

8. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv

uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. júla 2009. Podstatou námietok

sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených práv uznesením

krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací (a predtým aj okresný súd)

v rámci exekučného konania konštatoval, že správca konkurznej podstaty nemohol od

1. januára 2003 vymáhať pohľadávky, ktoré vznikli zrušenej zdravotnej poisťovni, pretože

netvorili majetok patriaci do konkurznej podstaty a žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie zamietol (okresný súd), resp. prvostupňové rozhodnutie potvrdil

(krajský súd), na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu

a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd

toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Okresný súd uznesením č. k. -20 z 9. februára 2009 žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, keď v podstatnom po odcitovaní

príslušnej na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy uviedol, že „konkurzný správca nemohol

od 1. januára 2003 vymáhať pohľadávky, ktoré vznikli zrušenej zdravotnej poisťovni P. ..,

nakoľko netvorili majetok patriaci do konkurznej podstaty. Vymáhanie pohľadávok malo

byť v kompetencii VŠZP, ktorej táto činnosť vyplývala už z predmetu činnosti.“. Uvedený

právny záver v celosti prevzal tiež krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn.

z 15. júla 2009, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

11. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre

jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

13. Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo

podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu (z hľadiska dôvodov aj uznesenie

okresného súdu, keďže bolo potvrdené), a to z hľadiska námietok nastolených

sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd (a predtým aj okresný súd) v rámci daného exekučného

konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného

titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil svoju

právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na

ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia pojednávajúce

o správnom súdnictve. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58

ods. 1 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne

natíska otázka, za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo

dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1

Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto

rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný

poriadok, stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.

Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nie je možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že neexistuje

relevantné rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku, ktoré by bolo spôsobilé

byť exekučným titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu

o neprípustnosti exekúcie.

14. Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd

(a v rozsahu potvrdzujúcich dôvodov aj okresný súd) dostatočne sťažovateľke ozrejmil

okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je možné ďalej vykonať

a že exekúcia sa vôbec nemala začať. Odvolací (okresný) súd konštatoval, že zo žiadnych

ustanovení relevantnej zákonnej úpravy (predovšetkým o konkurze

a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005) nevyplývalo pre správcu konkurznej podstaty

oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy. Na základe toho oba

súdy uzavreli, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemohol

byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné vykonať exekúciu. Ústavný súd

k uvedenému už iba dodáva, že k podobným záverom dospel v uznesení sp. zn.

z 22. apríla 2009 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a v tomto ohľade

nepovažoval tento názor ústavný súd za arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený v celom rade

svojich rozhodnutí (, , ,

a pod.).

15. V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že

v obdobných veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd

spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy

odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu

prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích

súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (, ).

16. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú

časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu

uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva vlastniť majetok podľa , a to vychádzajúc z toho, že

absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce

ochranu majetku (obdobne napr. ).

18. Ústavný súd konštatuje, že čl. 2 ods. 2 (ktorý v petite sťažovateľka ani

nenamietala, pozn.) a , ako aj ústavného zákona neobsahujú

konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na prijaté závery

o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným

porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne z hľadiska dodržania zásad

spravodlivého procesu) ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

19. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010