Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 189 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (204)III. ÚS 35/2010
PDF · 244.4 KB
No categories available
III. ÚS 35/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.
N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Trenčín č. k. 23 Er 1551/2003-26 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.
k. 17 CoE 109/2009-63 z 22. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona č.
23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon
Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný
zákon“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Er 1551/2003-26 z 1. júla 2009 a
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 109/2009-63 z
22. septembra 2009.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala takto:
«K porušeniu základných práv a slobôd došlo v konaní pred OS TN sp. zn. 23
Er/1551/2003 a následne pred KS TN sp. zn. 17 CoE/109/2009 vedenom voči povinnému –
V. H... o vymoženie 475,70 € s príslušenstvom titulom časti dlžného zákonného poplatku z
omeškania. V predmetnom konaní OS TN Uznesením sp. zn. 23 Er/1551/2003-26 zo dňa 01.
07. 2009, právoplatným dňa 09. 11. 2009 (ďalej len „Uznesenie 1“) rozhodol o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie. Následne KS TN rozhodol Uznesením sp.
zn. 17 CoE/109/2009-63 zo dňa 22. 09. 2009, právoplatným dňa 09. 11. 2009 (ďalej len
„Uznesenie 2“) o odvolaní Sťažovateľa voči Uzneseniu 1, pričom súd Uznesením 2 potvrdil
zastavenie exekúcie. Sťažovateľ má za to, že KS TN Uznesením 2 rozhodoval vo veci na
základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho
rozhodnutia, resp. danú skutočnosť bol za zákonom taxatívne stanovených podmienok
oprávnený posudzovať iný orgán, v dôsledku čoho došlo porušeniu zákona a základných
práv a slobôd Sťažovateľa, najmä práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces (ako
základného predpokladu právnej istoty a zákonnosti v právnom štáte), ale aj porušeniu
vlastníckeho práva ako základného súkromnoprávneho inštitútu.
OS TN a KS TN konali tiež v rozpore s ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keďže rozhodovali
vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok nepriznával, resp. za taxatívne
vymedzených zákonných podmienok zveroval túto rozhodovaciu právomoc inému orgánu.
Uvedeným postupom porušil dôležité zásady právneho štátu, a to zásadu zákonnej limitácie
právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej istoty Sťažovateľa. ...
V prípade Sťažovateľa bol predmetným správnym rozhodnutím Platobný výmer, na
ktorého preskúmavanie zákonnosti by však boli za taxatívne vymedzených zákonných
podmienok (napr. dodržanie zákonnej 2-mesačnej prekluzívnej lehoty) príslušné krajské
súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak na skutočnosť, že Povinný svoje právo domáhať sa
súdneho preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote
nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím
toto právo Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací
exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty
dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru. ...
V dobe vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené
konkurzné konanie. V zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze tak dňom
vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty oprávnenie nakladať
s majetkom konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súviseli s
nakladaním s majetkom konkurznej podstaty. Počas trvania konkurzu sa na činnosť a
právny stav úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z
vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených
skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca
konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný výmer. Platobný
výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v neskoršom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“). ...
Pohľadávka z titulu Platobného výmeru bola dňa Zmluvou o postúpení pohľadávok
zo dňa 07. 07. 2005 postúpená na Sťažovateľa ako postupníka. Keďže Povinný dobrovoľne
nesplnil povinnosť, uloženú Platobným výmerom, Návrhom na vykonanie exekúcie
Sťažovateľ inicioval na OS TN exekučné konanie, predmetom ktorého bolo vymoženie
dlžného poistného a dlžnej časti zákonného poplatku z omeškania.
Uznesením 1 však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Voči
Uzneseniu 1 podal v zákonnej lehote odvolanie Sťažovateľ. Následne KS TN Uznesením 2
potvrdil Uznesenie 1. ...
V súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu dodatočného posudzovania
údajnej absencie oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydať Platobný výmer a jeho
následného vyhlásenia za nulitný právny akt by sme si dovolili poukázať na tieto
skutočnosti...
Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť
o jednoznačné a hrubé porušenie zákona, alebo procesných princípov. Aj s poukazom na
nižšie uvedené Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 11/2007-49... zo dňa
04. 10. 2007, právoplatné dňa 06. 11. 2007 (kde vecne príslušný krajský súd v rámci
preskúmavania zákonnosti správcom konkurznej podstaty vydaného platobného výmeru
dospel k právnemu názoru, že bola daná predmetná právomoc správcu konkurznej podstaty
jednak v súvislosti s vydávaním platobných výmerov, ako aj v súvislosti s právomocou
rozhodovať o odvolaniach voči predmetným platobným výmerom), má Sťažovateľ za to, že
nemohlo ísť o natoľko jednoznačné porušenie zákona, aby bol súd oprávnený vyhlásiť
Platobný výmer, navyše bez toho – aby Platobný výmer autoritatívne zrušil v zmysle ust.
§ 250j ods. 3 druhej vety OSP, za nulitný právny akt. ...
Samotné vyhlásenie nulity správneho rozhodnutia by však z pohľadu
hmotnoprávnych účinkov danej absolútnej neplatnosti správneho rozhodnutia nebolo
postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého
by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je
však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti. ...
Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací KS
TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku
síce absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu,
avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok
zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými sú
napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky.
Prílohou tejto ústavnej sťažnosti je aj Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
1 S 11/2007-49... zo dňa 04. 10. 2007, právoplatné dňa 06. 11. 2007... V zmysle citovaného
rozhodnutia, a dovoľujeme si zdôrazniť – že v tomto prípade vecne príslušného súdu
v zmysle OSP, bol správca konkurznej podstaty oprávnený vydať Platobný výmer, ktorý bol
posúdený ako platný právny akt. Opačné rozhodnutie, ku ktorému dospeli exekučné súdy
(mimo svojej vecnej pôsobnosti, keďže neboli oprávnené na preskúmavanie oprávnenia
správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery, toto oprávnenie prináležalo výlučne
krajským súdom v rámci výkonu správneho súdnictva) predstavovalo zásah do právnej
istoty Sťažovateľa...
Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR
v Náleze sp. zn. I. ÚS 415/08-19 zo dňa 10. 12. 2008 uvádza v súvislosti s údajnou
neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné
výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia
prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto
rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom
exekučnom konaní“...
Prioritnou problematikou v našom prípade je, či zákony alebo Ústava SR umožňovali
OS TN a následne KS TN ako exekučným súdom rozhodovať o zastavení exekúcie na
základe posúdenia oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydať Platobný výmer
a vyhlásiť ho za nulitný vyše sedem rokov po právoplatnosti a vykonateľnosti Platobného
výmeru, a navyše po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty na preskúmanie zákonnosti
správneho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva. ...
OS TN a KS TN v našom prípade rozšírili svoju rozhodovaciu právomoc nad rámec
kompetencií, ktoré im zveroval zákon, čím konali v rozpore s ústavným princípom právneho
štátu a v priamom dôsledku s konaním súdov došlo k porušeniu práv Sťažovateľa na
spravodlivý súdny proces, práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj jeho vlastníckeho
práva. ...
Sťažovateľ považuje Uznesenie 1 a Uznesenie 2 za arbitrárne... Sťažovateľ má
navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ani
so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci (napriek
tomu, že Sťažovateľ na tieto skutočnosti v súvislosti s absenciou danej preskúmavacej
právomoci súdov počas predmetného exekučného konania upozornil) a rozhodli na základe
nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili. ...
Sťažovateľ má za to, že Uznesenie 1 a následne Uznesenie 2 sú arbitrárne a ako také
ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia... Z odôvodnení Uznesenia 1
a Uznesenia 2 jasne vyplýva skutočnosť, že OS TN koncipoval svoje rozhodnutie na
právnych záveroch, ktoré v rámci slovenského právneho poriadku nebol oprávnený
posudzovať... a že KS TN tiež koncipoval Uznesenie 2 na základe skutočností, v ktorých mu
zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správnych rozhodnutí...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE/109/2009-63 zo dňa 22.
09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er/1551/2003-26 zo dňa
01. 07. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu
práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva
Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1,
ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE/109/2009-63 zo dňa 22. 09.
2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er/1551/2003-26 zo dňa
01. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov
právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd
v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy
právneho zastúpenia Sťažovateľa.“
Okrem toho sťažovateľka žiadala o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných
rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 1551/2003-26 z 1. júla 2009, ústavný súd vychádzal
z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje
hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka
využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe
opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na
základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu a poskytnúť tak ochranu
sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať
prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 386/09).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 109/2009-63 z 22. septembra 2009.
Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení
označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací
v rámci exekučného konania sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým bola
exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity
exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu
a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd
toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil, a preto ho označila ako arbitrárne a ústavne
neudržateľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky
a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne
predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že poverením č. 5309*001350
z 19. augusta 2003 okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, predmetom
ktorej bolo vymoženie sumy 475,70 € s príslušenstvom. Poverenie na vykonanie exekúcie
bolo vydané na základe platobného výmeru z 27. mája 2002 vydaného JUDr. T. K. –
správcom konkurznej podstaty P. v konkurze (ďalej len „úpadca“).
V procesnom postavení povinného v danom prípade vystupoval V. H., bytom D.
(ďalej len „povinný“), a oprávneným sa stala sťažovateľka, a to na základe zmluvy o
postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty
úpadcu ako postupcom a ňou ako postupníkom. Tým sťažovateľka nadobudla predmetnú
pohľadávku voči povinnému.
Okresný súd uznesením č. k. 23 Er 1551/2003-26 z 1. júla 2009 exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo
rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 01. 07. 1999, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 07. 1999, číslo 3215/1999-A, tomuto subjektu zrušené
povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne v zmysle zák. č. 273/1994 Z. z. v znení
neskorších predpisov. Podľa § 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom v čase
vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa
vstúpila do likvidácie. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 7K 70/01 zo dňa 20. 4.
2001 bol na majetok poisťovne podľa zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení
neskorších predpisov vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty úpadcu v priebehu
konkurzného konania vydal platobný výmer, ktorý má byť exekučným titulom pre exekúciu
prebiehajúcu v tomto konaní, a to vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného z
tohto konania.
Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobné výmery, ktoré mali byť
exekučným titulom neboli vydané zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty
úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Z ustanovení zák. č. 328/1991 Zb. pre
správcu konkurznej podstaty však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu
verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu nemožno rozumieť výkon práv
prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej poisťovne). Správca konkurznej podstaty má
iba právo (a povinnosť) vykonať všetky procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý
je oprávnený o veci rozhodnúť) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie
orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou
úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty
priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku
konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným
titulom v zmysle ustanovení § 41 Ex. poriadku.
Vzhľadom na uvedené je platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty
nulitným aktom a takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy,
resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.
Dôsledkom uvedeného v predmetnej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie
a exekúcia je neprípustná, (uvedené závery vychádzajú z uznesenia NS SR sp. zn. 3 M Cdo
20/2008 zo dňa 22. 4. 2009).“
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 17 CoE 109/2009-63 z 22. septembra 2009 tak, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa potvrdil.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia
okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ktorých podstatou bolo
tvrdenie, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený vydať platobné výmery ako
právne akty spôsobilé spolu s návrhom na vykonanie exekúcie vyvolať účinky exekučného
konania. Okrem toho sťažovateľka argumentovala aj tým, že okresný súd v danej veci
prekročil svoju právomoc, keď rozhodol o nulite exekučného titulu, na čo podľa nej nebol
oprávnený, keďže takáto právomoc patrí všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného
konštatoval:
„Z obsahu spisu súdu prvého stupňa je nepochybné, že v čase, keď bolo vydané
vykonávané rozhodnutie, to znamená dňa 27. 5. 2002, postavenie zdravotnej poisťovne
upravoval zákon č. 273/1994 Z. z.. Tento zákon bol zrušený súčinnosťou od 1. 11. 2004
zákonom č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach s tým, že z prechodného ustanovenia
§ 77a ods. 9 zákona vyplýva, že konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona
č. 581/2004 Z. z. sa dokončia podľa zákona č. 273/1994 Z. z.
Oprávnený sa dostal do likvidácie zo zákona (§ 34 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.)
a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. apríla 2001, č. k. 7K/70/2001-30 bol
podľa zákona č. 328/1991 Zb. vyhlásený na majetok poisťovne konkurz. Správca konkurznej
podstaty v priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer dňa 27. mája 2002.
Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia. O aké rozhodnutie sa jedná,
podrobnejšie upravuje § 41 Exekučného poriadku. Exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Okrem
iného je možné exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej
správy v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku. Za účinnosti zákona č. 273/1994
Z. z. pôsobnosť orgánov verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Na toto konanie
sa v zmysle § 58 zákona č. 273/1994 Z. z. vzťahovali predpisy o správnom konaní.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, platobné výmery, ktoré mali byť v posudzovanej veci
exekučným titulom, boli vydané správcom konkurznej podstaty úpadcu. Preto je
rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú
exekučnými titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia
správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu
oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Z ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. nevyplýva
oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Postavenie orgánu
verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou.
Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej
podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulom
v zmysle § 41 Exekučného poriadku.
Z tohto potom následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom
vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného
konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto
rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy resp. verejnej moci.
Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Preto je treba aj na
vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty danej veci hľadieť ako na nulitný
akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie
exekúcie.
Z tohto potom následne vyplýva, že výkon rozhodnutia je neprípustný, pokiaľ je
exekučný titul nulitným právnym aktom.
Aj v tejto veci odvolací súd zhodne ako okresný súd vychádza z právneho záveru,
ktorý v analogickom prípade zaujal NS SR. Nemožno akceptovať názor oprávneného
vyslovený v odvolaní, že v prípade, ak exekučný súd zistí nedostatky v exekučnom titule,
nemôže na ne prihliadať. V prejednávanej veci ide o exekučný titul, platobný výmer, ktorý je
nulitný akt, vydaný subjektom, ktorý na to nemá oprávnenie - správcom konkurznej podstaty
úpadcu zdravotnej poisťovne, ktorej bolo zrušené povolenie na zriadenie zdravotnej
poisťovne v zmysle zák. č. 273/1994 Z. z., po zrušení povolenia vstúpila do likvidácie a bol
na jej majetku vyhlásený konkurz. Ustanovený správca konkurznej podstaty však už nemá
oprávnenia, ktoré vyplynuli pre poisťovňu z povolenia na zriadenie zdravotnej poisťovne na
základe zák. č. 273/1994 Z. z. a takéto oprávnenie mu nevyplýva ani zo ZK a V.“
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho
zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo
podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených
sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú
a následne bola zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska
relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci rozhodovania
neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci
odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.
V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť
na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,
za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na
základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57
ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok,
stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je
potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania
pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je
možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že neexistuje relevantné
rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku, ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným
titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti
exekúcie a zastavení exekučného konania.
Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd dostatočne
sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je
možné ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru vydaného správcom
konkurznej podstaty úpadcu dňa 27. mája 2002 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti
krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno
exekúciu vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa
jeho názoru však takýmito rozhodnutiami nemohli byť rozhodnutia správcu konkurznej
podstaty úpadcu. Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení zákona č. 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005 expressis verbis nevyplývalo
pre správcu konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu
verejnej správy. Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom
konkurznej podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo
možné vykonať exekúciu. Pri prezentovaní svojich názorov sa krajský súd podobne ako
okresný súd riadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) vysloveným v obdobnom prípade, avšak v inej veci vedenej pod sp. zn.
3 M Cdo 20/2008, konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009.
V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných
veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa
sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, poukazujúc pritom na
uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 11/2007-49 zo 4. októbra 2007, ústavný súd
konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných
súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho
súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).
Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci
sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. I. ÚS 415/08-19
z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka v sťažnosti nesprávne pomenovala ako nález.
V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú
právnu situáciu, keď námietky v ústavnej sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý
v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho
odlišné možnosti brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť
v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom. Keďže
v tejto veci išlo o odlišné okolnosti prípadu, ústavný súd v danej veci nemohol prijať
identické závery, pretože vychádzal z úplne opačného postavenia účastníkov konania
(v danom prípade sťažovateľka oprávnená, v označenom prípade sťažovateľ povinný), od
ktorých pri rovnakých situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických
právnych a opravných prostriedkov na ochranu svojich práv, pretože ich realizácia
s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením
krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia
porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti
všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho
charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku
(obdobne napr. III. ÚS 27/08).
Ústavný súd konštatuje, že čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona
neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na
prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a
namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne z hľadiska
dodržania zásad spravodlivého procesu) ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. januára 2010