Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 35/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

a 4 , ústavného , ktorým sa

uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Trenčín č. k. -26 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.

k. -63 z 22. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu podľa a 4 , ústavného zákona č.

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon

Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný

zákon“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -26 z 1. júla 2009 a

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -63 z

22. septembra 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala takto:

«K porušeniu základných práv a slobôd došlo v konaní pred OS TN sp. zn. 23

a následne pred KS TN sp. zn. vedenom voči povinnému –

V. H... o vymoženie 475,70 € s príslušenstvom titulom časti dlžného zákonného poplatku z

omeškania. V predmetnom konaní OS TN Uznesením sp. zn. -26 zo dňa 01.

07. 2009, právoplatným dňa 09. 11. 2009 (ďalej len „Uznesenie 1“) rozhodol o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie. Následne KS TN rozhodol Uznesením sp.

zn. -63 zo dňa 22. 09. 2009, právoplatným dňa 09. 11. 2009 (ďalej len

„Uznesenie 2“) o odvolaní Sťažovateľa voči Uzneseniu 1, pričom súd Uznesením 2 potvrdil

zastavenie exekúcie. Sťažovateľ má za to, že KS TN Uznesením 2 rozhodoval vo veci na

základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho

rozhodnutia, resp. danú skutočnosť bol za zákonom taxatívne stanovených podmienok

oprávnený posudzovať iný orgán, v dôsledku čoho došlo porušeniu zákona a základných

práv a slobôd Sťažovateľa, najmä práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces (ako

základného predpokladu právnej istoty a zákonnosti v právnom štáte), ale aj porušeniu

vlastníckeho práva ako základného súkromnoprávneho inštitútu.

OS TN a KS TN konali tiež v rozpore s ust. SR, keďže rozhodovali

vo veci, v ktorej im toto oprávnenie právny poriadok nepriznával, resp. za taxatívne

vymedzených zákonných podmienok zveroval túto rozhodovaciu právomoc inému orgánu.

Uvedeným postupom porušil dôležité zásady právneho štátu, a to zásadu zákonnej limitácie

právomoci orgánov štátnej moci, ako aj zásadu právnej istoty Sťažovateľa. ...

V prípade Sťažovateľa bol predmetným správnym rozhodnutím Platobný výmer, na

ktorého preskúmavanie zákonnosti by však boli za taxatívne vymedzených zákonných

podmienok (napr. dodržanie zákonnej 2-mesačnej prekluzívnej lehoty) príslušné krajské

súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak na skutočnosť, že Povinný svoje právo domáhať sa

súdneho preskúmania Platobného výmeru v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote

nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím

toto právo Povinného zaniklo. OS TN ako prvostupňový exekučný súd a KS TN ako odvolací

exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty

dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru. ...

V dobe vydania Platobného výmeru bolo na majetok zdravotnej poisťovne vedené

konkurzné konanie. V zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze tak dňom

vyhlásenia konkurzu prešlo na správcu konkurznej podstaty oprávnenie nakladať

s majetkom konkurznej podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súviseli s

nakladaním s majetkom konkurznej podstaty. Počas trvania konkurzu sa na činnosť a

právny stav úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z

vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených

skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca

konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne oprávnený vydať Platobný výmer. Platobný

výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v neskoršom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“). ...

Pohľadávka z titulu Platobného výmeru bola dňa Zmluvou o postúpení pohľadávok

zo dňa 07. 07. 2005 postúpená na Sťažovateľa ako postupníka. Keďže Povinný dobrovoľne

nesplnil povinnosť, uloženú Platobným výmerom, Návrhom na vykonanie exekúcie

Sťažovateľ inicioval na OS TN exekučné konanie, predmetom ktorého bolo vymoženie

dlžného poistného a dlžnej časti zákonného poplatku z omeškania.

Uznesením 1 však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Voči

Uzneseniu 1 podal v zákonnej lehote odvolanie Sťažovateľ. Následne KS TN Uznesením 2

potvrdil Uznesenie 1. ...

V súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu dodatočného posudzovania

údajnej absencie oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydať Platobný výmer a jeho

následného vyhlásenia za nulitný právny akt by sme si dovolili poukázať na tieto

skutočnosti...

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť

o jednoznačné a hrubé porušenie zákona, alebo procesných princípov. Aj s poukazom na

nižšie uvedené Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -49... zo dňa

04. 10. 2007, právoplatné dňa 06. 11. 2007 (kde vecne príslušný krajský súd v rámci

preskúmavania zákonnosti správcom konkurznej podstaty vydaného platobného výmeru

dospel k právnemu názoru, že bola daná predmetná právomoc správcu konkurznej podstaty

jednak v súvislosti s vydávaním platobných výmerov, ako aj v súvislosti s právomocou

rozhodovať o odvolaniach voči predmetným platobným výmerom), má Sťažovateľ za to, že

nemohlo ísť o natoľko jednoznačné porušenie zákona, aby bol súd oprávnený vyhlásiť

Platobný výmer, navyše bez toho – aby Platobný výmer autoritatívne zrušil v zmysle ust.

druhej vety , za nulitný právny akt. ...

Samotné vyhlásenie nulity správneho rozhodnutia by však z pohľadu

hmotnoprávnych účinkov danej absolútnej neplatnosti správneho rozhodnutia nebolo

postačujúce a bolo by potrebné vydanie zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého

by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je

však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti. ...

Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací KS

TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle SR,

keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom poriadku

síce absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu,

avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok

zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými sú

napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky.

Prílohou tejto ústavnej sťažnosti je aj Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-49... zo dňa 04. 10. 2007, právoplatné dňa 06. 11. 2007... V zmysle citovaného

rozhodnutia, a dovoľujeme si zdôrazniť – že v tomto prípade vecne príslušného súdu

v zmysle , bol správca konkurznej podstaty oprávnený vydať Platobný výmer, ktorý bol

posúdený ako platný právny akt. Opačné rozhodnutie, ku ktorému dospeli exekučné súdy

(mimo svojej vecnej pôsobnosti, keďže neboli oprávnené na preskúmavanie oprávnenia

správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery, toto oprávnenie prináležalo výlučne

krajským súdom v rámci výkonu správneho súdnictva) predstavovalo zásah do právnej

istoty Sťažovateľa...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR

v Náleze sp. zn. -19 zo dňa 10. 12. 2008 uvádza v súvislosti s údajnou

neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné

výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia

prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto

rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom

exekučnom konaní“...

Prioritnou problematikou v našom prípade je, či zákony alebo SR umožňovali

OS TN a následne KS TN ako exekučným súdom rozhodovať o zastavení exekúcie na

základe posúdenia oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydať Platobný výmer

a vyhlásiť ho za nulitný vyše sedem rokov po právoplatnosti a vykonateľnosti Platobného

výmeru, a navyše po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty na preskúmanie zákonnosti

správneho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva. ...

OS TN a KS TN v našom prípade rozšírili svoju rozhodovaciu právomoc nad rámec

kompetencií, ktoré im zveroval zákon, čím konali v rozpore s ústavným princípom právneho

štátu a v priamom dôsledku s konaním súdov došlo k porušeniu práv Sťažovateľa na

spravodlivý súdny proces, práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj jeho vlastníckeho

práva. ...

Sťažovateľ považuje Uznesenie 1 a Uznesenie 2 za arbitrárne... Sťažovateľ má

navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ani

so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci (napriek

tomu, že Sťažovateľ na tieto skutočnosti v súvislosti s absenciou danej preskúmavacej

právomoci súdov počas predmetného exekučného konania upozornil) a rozhodli na základe

nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili. ...

Sťažovateľ má za to, že Uznesenie 1 a následne Uznesenie 2 sú arbitrárne a ako také

ústavne neudržateľné, ako vyplýva z ich odôvodnenia... Z odôvodnení Uznesenia 1

a Uznesenia 2 jasne vyplýva skutočnosť, že OS TN koncipoval svoje rozhodnutie na

právnych záveroch, ktoré v rámci slovenského právneho poriadku nebol oprávnený

posudzovať... a že KS TN tiež koncipoval Uznesenie 2 na základe skutočností, v ktorých mu

zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správnych rozhodnutí...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -63 zo dňa 22.

09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. -26 zo dňa

01. 07. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu

práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva

Sťažovateľa garantovaných , a ods. 4 SR, ust. ,

ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -63 zo dňa 22. 09.

2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. -26 zo dňa

01. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd

v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

Okrem toho sťažovateľka žiadala o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných

rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a 4 , ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením okresného súdu č. k. -26 z 1. júla 2009, ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto ustanovenie limituje

hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka

využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe

opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na

základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu a poskytnúť tak ochranu

sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, , ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a 4 , ústavného zákona, základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -63 z 22. septembra 2009.

Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení

označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací

v rámci exekučného konania sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým bola

exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, a to z dôvodu zistenia nulity

exekučného titulu, na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu

a charakter konania, v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd

toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil, a preto ho označila ako arbitrárne a ústavne

neudržateľné.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne

predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že poverením č. 5309*001350

z 19. augusta 2003 okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, predmetom

ktorej bolo vymoženie sumy 475,70 € s príslušenstvom. Poverenie na vykonanie exekúcie

bolo vydané na základe platobného výmeru z 27. mája 2002 vydaného JUDr. T. K. –

správcom konkurznej podstaty P. v konkurze (ďalej len „úpadca“).

V procesnom postavení povinného v danom prípade vystupoval V. H., bytom D.

(ďalej len „povinný“), a oprávneným sa stala sťažovateľka, a to na základe zmluvy o

postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty

úpadcu ako postupcom a ňou ako postupníkom. Tým sťažovateľka nadobudla predmetnú

pohľadávku voči povinnému.

Okresný súd uznesením č. k. -26 z 1. júla 2009 exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo

rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 01. 07. 1999, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 07. 1999, číslo 3215/1999-A, tomuto subjektu zrušené

povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne v zmysle v znení

neskorších predpisov. Podľa v znení účinnom v čase

vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa

vstúpila do likvidácie. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. zo dňa 20. 4.

2001 bol na majetok poisťovne podľa o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty úpadcu v priebehu

konkurzného konania vydal platobný výmer, ktorý má byť exekučným titulom pre exekúciu

prebiehajúcu v tomto konaní, a to vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného z

tohto konania.

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobné výmery, ktoré mali byť

exekučným titulom neboli vydané zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty

úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Z ustanovení pre

správcu konkurznej podstaty však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu

verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu nemožno rozumieť výkon práv

prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej poisťovne). Správca konkurznej podstaty má

iba právo (a povinnosť) vykonať všetky procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý

je oprávnený o veci rozhodnúť) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie

orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou

úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty

priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku

konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným

titulom v zmysle ustanovení § 41 Ex. poriadku.

Vzhľadom na uvedené je platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty

nulitným aktom a takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy,

resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Dôsledkom uvedeného v predmetnej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie

a exekúcia je neprípustná, (uvedené závery vychádzajú z uznesenia NS SR sp. zn. 3 M Cdo

20/2008 zo dňa 22. 4. 2009).“

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -63 z 22. septembra 2009 tak, že napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia

okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ktorých podstatou bolo

tvrdenie, že správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený vydať platobné výmery ako

právne akty spôsobilé spolu s návrhom na vykonanie exekúcie vyvolať účinky exekučného

konania. Okrem toho sťažovateľka argumentovala aj tým, že okresný súd v danej veci

prekročil svoju právomoc, keď rozhodol o nulite exekučného titulu, na čo podľa nej nebol

oprávnený, keďže takáto právomoc patrí všeobecným súdom v rámci správneho súdnictva.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného

konštatoval:

„Z obsahu spisu súdu prvého stupňa je nepochybné, že v čase, keď bolo vydané

vykonávané rozhodnutie, to znamená dňa 27. 5. 2002, postavenie zdravotnej poisťovne

upravoval . Tento zákon bol zrušený súčinnosťou od 1. 11. 2004

o zdravotných poisťovniach s tým, že z prechodného ustanovenia

§ 77a ods. 9 zákona vyplýva, že konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona

č. sa dokončia podľa

Oprávnený sa dostal do likvidácie zo zákona ( )

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. apríla 2001, č. k. -30 bol

podľa vyhlásený na majetok poisťovne konkurz. Správca konkurznej

podstaty v priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer dňa 27. mája 2002.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia. O aké rozhodnutie sa jedná,

podrobnejšie upravuje § 41 Exekučného poriadku. Exekučným titulom je vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Okrem

iného je možné exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej

správy v zmysle Exekučného poriadku. Za účinnosti

Z. z. pôsobnosť orgánov verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Na toto konanie

sa v zmysle vzťahovali predpisy o správnom konaní.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, platobné výmery, ktoré mali byť v posudzovanej veci

exekučným titulom, boli vydané správcom konkurznej podstaty úpadcu. Preto je

rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú

exekučnými titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia

správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu

oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Z ustanovení nevyplýva

oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Postavenie orgánu

verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou.

Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej

podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulom

v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Z tohto potom následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom

vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného

konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto

rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy resp. verejnej moci.

Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Preto je treba aj na

vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty danej veci hľadieť ako na nulitný

akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie

exekúcie.

Z tohto potom následne vyplýva, že výkon rozhodnutia je neprípustný, pokiaľ je

exekučný titul nulitným právnym aktom.

Aj v tejto veci odvolací súd zhodne ako okresný súd vychádza z právneho záveru,

ktorý v analogickom prípade zaujal NS SR. Nemožno akceptovať názor oprávneného

vyslovený v odvolaní, že v prípade, ak exekučný súd zistí nedostatky v exekučnom titule,

nemôže na ne prihliadať. V prejednávanej veci ide o exekučný titul, platobný výmer, ktorý je

nulitný akt, vydaný subjektom, ktorý na to nemá oprávnenie - správcom konkurznej podstaty

úpadcu zdravotnej poisťovne, ktorej bolo zrušené povolenie na zriadenie zdravotnej

poisťovne v zmysle , po zrušení povolenia vstúpila do likvidácie a bol

na jej majetku vyhlásený konkurz. Ustanovený správca konkurznej podstaty však už nemá

oprávnenia, ktoré vyplynuli pre poisťovňu z povolenia na zriadenie zdravotnej poisťovne na

základe a takéto oprávnenie mu nevyplýva ani zo ZK a V.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo

podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených

sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a následne bola zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska

relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci rozhodovania

neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci

odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť

na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,

za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na

základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57

ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok,

stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je

potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek

v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania

pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného

konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je

možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že neexistuje relevantné

rozhodnutie v zmysle § 41 Exekučného poriadku, ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným

titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti

exekúcie a zastavení exekučného konania.

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd dostatočne

sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je

možné ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru vydaného správcom

konkurznej podstaty úpadcu dňa 27. mája 2002 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti

krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno

exekúciu vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa

jeho názoru však takýmito rozhodnutiami nemohli byť rozhodnutia správcu konkurznej

podstaty úpadcu. Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení

Zb. o konkurze a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005 expressis verbis nevyplývalo

pre správcu konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu

verejnej správy. Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom

konkurznej podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo

možné vykonať exekúciu. Pri prezentovaní svojich názorov sa krajský súd podobne ako

okresný súd riadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) vysloveným v obdobnom prípade, avšak v inej veci vedenej pod sp. zn.

, konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných

veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa

sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, poukazujúc pritom na

uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -49 zo 4. októbra 2007, ústavný súd

konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho

súdu (, ).

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci

sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. -19

z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka v sťažnosti nesprávne pomenovala ako nález.

V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú

právnu situáciu, keď námietky v ústavnej sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý

v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho

odlišné možnosti brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť

v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom. Keďže

v tejto veci išlo o odlišné okolnosti prípadu, ústavný súd v danej veci nemohol prijať

identické závery, pretože vychádzal z úplne opačného postavenia účastníkov konania

(v danom prípade sťažovateľka oprávnená, v označenom prípade sťažovateľ povinný), od

ktorých pri rovnakých situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických

právnych a opravných prostriedkov na ochranu svojich práv, pretože ich realizácia

s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením

krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa , a to vychádzajúc z toho, že absencia

porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho

charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku

(obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že , ako aj ústavného zákona

neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na

prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a

namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne z hľadiska

dodržania zásad spravodlivého procesu) ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010