Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
623/400467.b290ef.pdf
PDF · 156.02 KB
No categories available
1MObdoV/5/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1MObdoV/5/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: V. Z. P., a. s., so
sídlom M., B., IČO: X., proti ţalovanému: Z. K., s. r. o., so sídlom K., B., IČO: X.,
právne zastúpenému JUDr. F. N., advokátom so sídlom K., B., o určenie neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávok, o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 21. júna 2011, č. k. 4Obo/52/2009-350, takto
rozhodol:
Konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky z a s t a v u j e.
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. 02. 2009, č. k. 6Cbi/111/2005-263
ţalobe vyhovel, keď určil neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa
07. 07. 2005 medzi T. K. – správcom konkurznej podstaty úpadcu P. D. Z. P., P., B.,
IČO: X., a Z. K., s. r. o., H., X. Ţ. H., IČO: X., na sumu 1 169 254 201 Sk. O trovách
konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi
ich náhradu nepriznal, nakoľko mu ţiadne trovy nevznikli.
Dôvody svojho rozhodnutia o vyhovení negatívnej určovacej ţalobe súd prvého
stupňa objasnil odkazom na ustanovenia § 80 písm. c/ O, § 37 ods. 1, § 39, § 524
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 14 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní, § 34 ods. 1, 4, 5, 6, § 59 ods. 1, 2 zákona č. 273/2004 Z. z., ako aj
zisteným skutkovým stavom, z ktorého mal za preukázaný naliehavý právny záujem
ţalobcu na určení neplatnosti predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok v zmysle
§ 80 písm. c/ O. s. p., spočívajúci v tom, ţe bez určenia by bolo ohrozené jeho právo
k správe pohľadávok zdravotného poistenia. Uviedol, ţe sporné práva sa týkajú
právnej sféry zdravotného poistenia v pôsobnosti ţalobcu, na ktorého prešli poistenci
zrušenej zdravotnej poisťovne. Jeho aktívna legitimácia je daná jeho postavením
správcu zdravotného poistenia, a navyše právo domáhať sa absolútnej neplatnosti
priznáva zákon kaţdému a súd ju skúma ex offo.
Prvostupňový súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového zistenia, ţe na
majetok úpadcu bol 20. apríla 2001 vyhlásený konkurz. V pláne speňaţenia podstaty
neboli zahrnuté pohľadávky úpadcu na poistnom. Dôvodom ich nezaradenia bola,
podľa odôvodnenia uvedeného priamo v pláne, skutočnosť, ţe pohľadávky nie sú
majetkom poisťovne, ale súčasťou verejných financií vytváraných platiteľmi
poistného, ktoré poisťovňa iba spravuje, preto netvoria konkurznú podstatu.
Oznámeniami zo 07. apríla 2005 a 19. októbra 2005 oznámil správca súdu, ţe
zákonom č. 581/2004 Z. z. bol zrušený zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení
a zdravotných poisťovniach. Tým sa odstránili nezrovnalosti a odchýlky medzi
zákonom o zdravotnom poistení a všeobecnými ustanoveniami zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV"). Nová úprava neupravuje, čo je, a čo nie je,
súčasťou majetku poisťovne, čo umoţňuje zahrnúť aj predmetné pohľadávky do
konkurznej podstaty úpadcu. Zmluvou uzavretou správcom konkurznej podstaty so
ţalovaným 07. júla 2005 bol súbor pohľadávok úpadcu voči platiteľom a samoplatcom
poistného postúpený ţalovanému.
Súd prvého stupňa poukázal na zásadu občianskeho práva, podľa ktorej nikto
nemôţe na iného previesť viac práv, neţ má sám. Ozrejmil, ţe ZKV nemá výnimky
z uvedenej zásady. Podľa § 14 ods. 1 ZKV, vyhlásením konkurzu síce prechádza na
správcu podstaty právo nakladať s majetkom úpadcu, neprechádza však na neho
vlastnícke právo k majetku a majetkovým hodnotám. Neprechádzajú na neho ani
pohľadávky, ani rozhodovanie podľa zákona č. 273/1994 Z. z. Veriteľom pohľadávok
je úpadca, preto správca nemohol s nimi vo vlastnom mene nakladať. Postúpeniu
pohľadávok bránila aj zákonná úprava, najmä zákon č. 273/1994 Z. z. v znení zákona
č. 671/2002 Z. z., zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách a zákon č.
291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici. Podľa uvedených predpisov sú pohľadávky na
poistnom súčasťou verejných financií a nie majetkom poisťovne. Po zrušení poisťovne
a jej vstupom do likvidácie upravoval nakladanie s takýmito pohľadávkami § 59
zákona č. 273/1994 Z. z. Podľa § 59 ods. 2 tohto zákona, pohľadávka zrušenej
poisťovne nie je pohľadávkou podľa odseku 1 a nakladanie s nimi upravuje osobitný
zákon (podľa pozn. 21ad je ním zákon č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom
verejnoprávnych inštitúcií). Nový zákon o zdravotných poisťovniach reţim
pohľadávok vzniknutých za účinnosti predchádzajúceho zákona nezmenil, ani inak
neupravil. Na základe uvedeného dospel prvostupňový súd k záveru, ţe správca
podstaty preto nemohol, ako veriteľ, platne postúpiť pohľadávky na ţalovaného pre
rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka a s uvedenými zákonmi.
Za ďalší dôvod neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok označil súd prvého
stupňa skutočnosť, ţe táto zmluva viazala platnosť a účinnosť zmluvy na úplné
zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávok. Poukázal na to, ţe zmluva neobsahuje
výšku odplaty a odkazuje na Dodatok č. 1, ktorý mal byť uzatvorený v deň totoţný
s dňom uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok. Bola v ňom dohodnutá odplata
vo výške 750 000 Sk. Upozornil na rozdiel v uzatváraní medzi zmluvou a dodatkom
spočívajúci v tom, ţe podpis postupcu na zmluve je osvedčený notárom a na dodatku
podpis osvedčený nie je. Z toho usúdil, ţe táto skutočnosť nasvedčuje tomu, ţe zmluva
a dodatok neboli uzavreté naraz. Dôvodil tým, ţe keďţe dodatok nebol súčasťou
zmluvy, mohol ju len meniť, nemohol však konvalidovať vadnú zmluvu, v ktorej
chýbalo dojednanie o výške odplaty za postúpené pohľadávky. Prvostupňový súd
vyslovil záver o rozpore takto uzavretej zmluvy s § 37 Občianskeho zákonníka, keďţe
platnosť zmluvy bola viazaná na zaplatenie úhrady v celej výške a odplata v časti
612 500 Sk bola navyše zaplatená na účet úpadcu menom iného subjektu ako
postupníka.
Na odvolanie ţalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,
rozsudkom z 21. 06. 2011, č. k. 40bo/52/2009-350, právoplatným 09. 08. 2011, zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol. K náhrade trov konania v sume
736,72 eur zaviazal neúspešného ţalobcu voči úspešnému ţalovanému.
Z doplneného dokazovania vyplynuli odvolaciemu súdu nasledovné skutkové
zistenia, ktoré pojal do odôvodnenia svojho zmeňujúceho rozsudku:
Dňa 20. 03. 2001 podal likvidátor dlţníka P., D. Z. P. v likvidácii, návrh na
vyhlásenie konkurzu na jej majetok. Uznesením z 20. 04. 2001, č. k. 7 K 70/01 -
30, bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz a za správcu podstaty ustanovený JUDr.
V., ktorý bol neskôr zbavený funkcie a za nového správcu bol ustanovený JUDr. T. K.
(uznesením z 29. 10. 2001). Správca 12. 04. 2005 konkurznému súdu oznámil, ţe
vychádzajúc zo zmenenej právnej úpravy povaţuje pohľadávky úpadcu na poistnom
za majetok úpadcu, ktorý patrí do konkurznej podstaty. Uvedené pohľadávky preto
zaraďuje do podstaty a budú speňaţené podľa podmienok speňaţenia stanovených v
pôvodnom pláne speňaţenia.
Správca podstaty 02. 06. 2005 poţiadal konkurzný súd o súhlas na speňaţenie
súboru pohľadávok úpadcu (okrem ďalších) voči ostatným platiteľom predajom
kupujúcemu Z. K., s. r. o., (ţalovaný) mimo draţby. Súd opatrením z 22. 06. 2005, sp.
zn. 7 K 70/01 (č. 1. 26 spisu), udelil na navrhnutý predaj za odplatu 750 000 Sk súhlas
s podmienkou, ţe kúpna cena bude uhradená najneskôr pri podpise kúpnej zmluvy. V
odôvodnení opatrenia uviedol, ţe záujemcovia ponúkli za odkúpenie predmetných
pohľadávok vyššiu cenu ako určili v pripojených posudkoch znalci Ing. E. H. a Ing. J.
Ţ.. Keďţe bol dodrţaný postup predaja súborov pohľadávok prijatý vo schválenom
pláne speňaţenia, súd súhlasil s predajom mimo draţby podľa § 27 ods. 1, 2 ZKV.
Odvolávajúc sa na uvedené opatrenie správca podstaty uzavrel 07. 07. 2005 so
ţalovaným zmluvu o postúpení predmetných pohľadávok za odplatu 750 000 Sk
(výška odplaty a spôsob zaplatenia je uvedený v dodatku k zmluve datovanom
rovnakým dňom).
Dňa 13. 06. 2006 správca podstaty predloţil súdu záverečnú - konečnú správu
o speňaţovaní majetku podstaty. Súčasťou správy je, okrem iného, aj informácia
o speňaţení predmetných pohľadávok (str. 8 a 15 - 16). Uznesením z 19. 10. 2006 súd
konečnú správu schválil (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. 11. 2006).
Uznesením zo 14. 11. 2006, č. k. 7 K 70/01 - 1404, súd konkurz zrušil, zbavil
JUDr. K. funkcie správcu podstaty a rozhodol o doplatku odmeny vo výške 100 000
Sk. Konkurz zrušil podľa § 44 ods. 1 písm. d/ ZKV, keďţe po čiastočnom uspokojení
pohľadávok proti podstate a vyplatení odmeny správcovi nezostanú prostriedky na
ďalšie vedenie konkurzu. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc o odvolaní
ţalobcu, uvedené uznesenie potvrdil uznesením z 22. 02. 2007.
Na margo takto zisteného skutkového stavu, odvolací súd ozrejmil, ţe
predmetom a zmyslom konkurzného konania je usporiadanie majetkových pomerov
úpadcu a pomerné uspokojenie veriteľov. Tomuto cieľu slúţi špecifická štruktúra
konkurzného konania charakterizovaná jednotlivými etapami konania. Z pohľadu
prejednávanej veci je významná najmä etapa, v ktorej sa zisťuje a určuje stav a rozsah
podstaty a etapa v ktorej sa majetok, ktorý podľa zistenia súdu patrí do podstaty
speňaţuje. Formálnym výrazom úsudku čo patrí do podstaty, je zaradenie (zapísanie)
konkrétnych súčastí majetku do súpisu podstaty § 18 ods. 1 ZKV. Súpis vykonáva
správca podstaty podľa pokynov súdu. Zapísanie majetku do zoznamu podstaty dáva
správcovi podstaty legitimáciu na dispozíciu s majetkom, teda na jeho speňaţenie
predajom (§ 27). Zapísanie veci do podstaty zakladá vyvrátiteľnú domnienku, ţe vec
bola do podstaty zaradená správne. Vyradiť vec z podstaty môţe správca buď
z vlastného podnetu, alebo na podnet súdu (sudcu). Inak musí osoba, uplatňujúca
nesprávnosť zapísania, uplatniť formou vylučovacej ţaloby podľa § 19 ZKV. Uvedená
konštrukcia je jedným z prípadov, keď zákon prelamuje zásadu, ţe nikto nemôţe na
iného previesť viacej práv ako má sám.
Okrem toho odvolací súd objasnil, ţe napriek špecifickému predmetu
a charakteru konkurzného konania, ide o súdne konanie, a ako kaţdé súdne konanie, je
autonómne. Jeho autonómia sa prejavuje v tom, ţe správnosť jeho postupu, záverov
a rozhodnutí môţe byť, z podnetu jeho účastníkov i tretích osôb, predmetom
preskúmania s účinkami pre konanie len v rámci tohto konania a prostriedkami
upravujúcimi súdne konanie (riadne a mimoriadne opravné prostriedky). Znamená to,
ţe súdu (všeobecnému) neprislúcha v inom konaní hodnotiť správnosť postupu
a rozhodnutia súdu konajúceho v konkurze a deklarovať jeho prípadnú nesprávnosť.
Zo skutkových zistení mal odvolací súd za preukázané, ţe ţalovaný nadobudol
pohľadávky v konkurznom konaní. Nadobudol ich potom, ako súd opatrením podľa
§ 66b ZKV dal súhlas na ich predaj, čo pri pohľadávke znamená postúpenie za
odplatu. Súhlas na speňaţenie konkrétnej veci je, okrem schválenia spôsobu
speňaţenia, i vyjadrením záveru, ţe majetok bol do súpisu zapísaný oprávnene, čo
mu dáva spôsobilosť na to, aby bol v konkurze speňaţený (predajom, postúpením).
Ţalovaný tak pohľadávky nadobudol vo formalizovanom konaní (procese)
uskutočňovanom orgánom štátu na to povereným. Osoby, ktoré takto nadobúdajú
právo v konkurznom konaní, musia mať istotu, ţe ich dobromyseľne nadobudnuté
právo bude chránené a nebude dotknuté ani prípadnými chybami konkurzného
konania.
Odvolací súd zaujal názor, ţe uvedené skutočnosti vylučujú moţnosť, aby sa
predmetná zmluva povaţovala za neplatnú z materiálnych dôvodov (z dôvodu
neprípustnosti jej obsahu). Keďţe samotným udelením súhlasu súdu na predaj
pohľadávky opatrením podľa § 66b ZKV nedochádza k uzavretiu zmluvy, moţno
pripustiť, prípadnú neplatnosť zmluvy z formálnych dôvodov (prípadne jej
neexistenciu).
Výhrady k formálnej bezchybnosti uzavretej zmluvy, vznášané ţalovaným
a uvádzané v rozsudku súdom prvého stupňa, boli vyvrátené výsledkami doplneného
dokazovania. Z originálov zmluvy a jej dodatku, predloţenými na odvolacom
pojednávaní, v spojení s oznámením Notárskej komory Slovenskej republiky,
spravujúcej Centrálny register osvedčených podpisov, z 11. 05. 2011 (č. 1.343 spisu)
vyplýva, ţe boli uzavreté v jeden deň 07. 06. 2005 a na oboch listinách bola pravosť
podpisu postupcu (správcu podstaty JUDr. K.) úradne osvedčená v rovnaký deň (na
zmluve o 17.15 hod. a na dodatku o 17.29 hod.). K tomu odvolací súd poznamenal, ţe
právna úprava osvedčenie podpisu v takomto prípade nevyţaduje. Rovnako boli
vyvrátené aj pochybnosti o tom, či bola kúpna cena (odplata za postúpenie
pohľadávok) zaplatená pri podpise zmluvy. Z originálov vkladových pokladničných
dokladov predloţených na odvolacom pojednávaní je zrejmé, ţe na účet úpadcu
vedený v Ľudovej banke bola 25. 05. 2005 vloţená hotovosť 262 500 Sk, ako záloha, a
v deň uzavretia zmluvy o 10.35 hod. hotovosť 612 500 Sk s označením účelu „odplata
za postúpenú pohl.“. V oboch prípadoch je pokladničný doklad podpísaný Z. V., ktorý
bol konateľom ţalovaného. Na doklade o druhej platbe síce nie je pečiatka ţalovaného
(na doklade o prvej platbe pečiatka je), v oboch prípadoch je však na nich uvedené
IČO ţalovaného (X.), nie je preto dôvod na pochybnosť o tom, ţe Z. V. aj v tomto
prípade peniaze poukazoval v mene ţalovaného, tým viac, ţe ţalovaný sa k uvedenej
platbe hlási. Zaplatenie odplaty za postúpené pohľadávky je napokon potvrdené aj
podpísaním zmluvy a dodatku (druhá a tretia veta posledného odseku na prevej strane
dodatku).
K poukazu ţalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
27. 05. 2009, sp. zn. 20bo 10/2009 a 20bo 11/2009, ktorým odvolací súd potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci rovnakých účastníkov, predmetom ktorej bolo
postúpenie druhého balíka obdobných pohľadávok, odvolací súd uviedol, ţe citované
rozhodnutie bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. 10.
2010, sp. zn. IV. ÚS 182/2010-44.
Odvolací súd uviedol, ţe na neodôvodnenosti ţaloby nič nemenia ani ţalobcom
predkladané rozhodnutia súdov a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 31. 03. 2010, sp. zn. I. ÚS 73/2010-44, podľa ktorých platobné výmery na zaplatenie
poistného vydávané správcom podstaty nie sú exekučným titulom, keďţe správca na
ich vydávanie nie je oprávnený. Uvedené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sa však nedotýka moţnosti predmetné pohľadávky postúpiť, ani platnosti
zmluvy o postúpení. Napokon poznamenal, ţe ţalobca síce podal 02. 03. 2006 na
Krajský súd v Bratislave ţalobu na vylúčenie sporných pohľadávok z konkurznej
podstaty (výpis zo spisu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Cbi 15/2006 na č. 1.
335a), v čase jej podania však uţ boli pohľadávky v rámci speňaţenia podstaty
postúpené.
So zreteľom na uvedené skutkové a právne zistenia odvolací súd dospel
k záveru o neexistencii dôvodov, pre ktoré by mala byť predmetná zmluva o postúpení
pohľadávok neplatná. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vychádzajúci
čiastočne z neúplného a nesprávneho skutkového zistenia a z nesprávneho právneho
posúdenia veci, zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ţe ţalobu zamietol.
Odvolací súd napadnutým rozhodnutím priznal ţalovanému náhradu trov
odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 224 ods. 2
O. s. p., pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia advokátom. Na rozdiel od
vyúčtovania podaného zástupcom ţalovaného, však odvolací súd nevychádzal pri
určení tarifnej hodnoty, ako základu pre určenie výšky trov, zo sumy 1 169 254 201 Sk
(38 812 129,09 eur), čo je nominálna hodnota postúpených pohľadávok. Odhliadnuc
od toho, ţe skutočná hodnota pohľadávok nemusí byť totoţná s ich nominálnou
hodnotou (v konkurznom konaní bola ich hodnota určená na cca 750 000 Sk a v takej
výške bola aj stanovená odplata, za ktorú boli pohľadávky postúpené), neboli
predmetom konania pohľadávky. Odvolací súd poukázal na § 9 ods. 1, § 10 ods. 2
Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych sluţieb v účinnom znení a konštatoval, ţe predmetom konania
neboli pohľadávky, avšak predmetom konania bola určovacia ţaloba (§ 80 písm. c/
O. s. p.), na základe ktorej mala byť určená neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky. Zmluva samotná nie je ani peňaţným plnením, ani vecou, ani právom,
ktorých hodnotu by bolo moţné vyjadriť v peniazoch. To isté podľa odvolacieho súdu
platí pre predmet konania o určenie jej neplatnosti. Základnou sadzbou pre určenie
tarifnej odmeny je tak podľa § 11 ods. 1 tarify jedna trinástina výpočtového základu
stanoveného podľa § 1 ods. 3 tarify.
Odvolací súd uviedol, ţe odmena zástupcu ţalovaného za 3 úkony právnej
sluţby po 45,51 eur (príprava a prevzatie zastúpenia, vyjadrenie vo veci a účasť na
pojednávaní) uskutočnené v roku 2007 predstavuje 136,52 eur (výpočtový základ
591,58 eur), a náhrada výdavkov v paušálnej výške (§ 16 ods.3 tarify) po 5,91 eur,
predstavuje 17,74 eur. Odmena zástupcu ţalovaného za 2 úkony právnej sluţby po
48,63 eur (príprava a prevzatie zastúpenia a účasť na pojednávaní ) uskutočnené v
roku 2008 predstavuje) 97,26 eur (výpočtový základ 632,54 eur), a náhrada výdavkov
v paušálnej výške predstavuje 12,65 eur. Odmena zástupcu ţalovaného za 1 úkon
právnej sluţby (podanie odvolania ) uskutočnený v roku 2009 predstavuje 53,49 eur
(výpočtový základ 695,41 eur), a náhrada výdavkov v paušálnej výške predstavuje
6,95 eur. Odmena zástupcu ţalovaného za 3 úkony právnej sluţby po 57 eur (účasť na
odvolacom pojednávaní ) uskutočnené v roku 2011 predstavuje 171 eur (výpočtový
základ 632,54 eur), a náhrada výdavkov v paušálnej výške predstavuje 22,41 eur.
Odvolací súd preto konštatoval, ţe náhrada trov konania na súde prvého stupňa a na
odvolacom súde predstavuje 458,27 eur odmeny advokátovi a 59,75 eur náhrady
výdavkov, spolu 518,02 eur. S poukazom na § 145 O.s.p. odvolací súd dodal, ţe
úspešnému ţalovanému odvolací súd priznal aj náhradu trov predbeţného opatrenia.
Trovy ţalovaného spočívajú v súdnom poplatku za podané odvolania 2 x 2000 Sk, a
odmeny advokátovi za dva úkony právnej pomoci (podanie dvoch odvolaní)
uskutočnených v roku 2006 po 630 Sk (§ 11 ods. 1 písm. a v spojení s § 14 ods. 2
písm. a tarify ) a paušálnej náhrady 2x 164 Sk (výpočtový základ 16 381 Sk ). Spolu 6
588 Sk, po prepočte 218,68 eur. Odvolací súd preto priznal ţalovanému náhradu trov
celkovo vo výške 732,72 eur.
Napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 06.
2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 08. 2011 a vykonateľnosť dňa 13. 08. 2011.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky podaním zo dňa 06. 07. 2012, na
podnet účastníka konania (ţalovaného) podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku
odvolacieho súdu, a to v rozsahu výroku o povinnosti ţalobcu zaplatiť ţalovanému
náhradu trov konania vo výške 736,72 eur. Navrhol uvedené súdne rozhodnutie
v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie. Výrok rozsudku, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol, zostal mimoriadnym
dovolaním nedotknutý. Mimoriadne dovolanie bolo podané podľa ust. § 243e ods. 1
O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. z dôvodu, ţe rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.
Napadnutým rozhodnutím bol podľa názoru generálneho prokurátora porušený
zákon, nakoľko odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, a to s poukazom na § 142
ods. 1 O. s. p., § 9 ods. 1. § 10 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb, keďţe pri výpočte výšky náhrady trov konania nesprávne aplikoval § 11 ods. 1
písm. a/ vyhlášky 655/2004 Z. z., hoci mal správne aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2
vyhlášky 655/2004 Z.z. (v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.).
Podľa generálneho prokurátora kaţdé súdne konanie v majetkovej veci sa týka
určitého právneho vzťahu. Predmetom majetkových právnych vzťahov sú veci, práva
alebo iné majetkové hodnoty (§118 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pri určení tarifnej
hodnoty veci postupuje súd tak, ţe najskôr zistí akej veci alebo práva (respektíve inej
majetkovej hodnoty) sa konanie týka. Potom súd zisťuje hodnotu tejto veci alebo
práva, respektíve zisťuje, či hodnotu veci alebo práva je moţné vyjadriť v peniazoch.
Generálny prokurátor zdôraznil, ţe v danom prípade odvolací súd neodpovedal
na otázku, akej veci alebo práva sa konanie týka. Správne mal odvolací súd ustáliť, ţe
konanie sa týka postupovaných pohľadávok a následne, za účelom zistenia tarifnej
odmeny, mal zistiť ich hodnotu. Namiesto toho, odvolací súd uviedol, ţe predmetom
konania bola „určovacia ţaloba“. Generálny prokurátor má za to, ţe konanie je totiţ
postup súdu a účastníkov, pričom ţaloba je procesný úkon, ktorým sa konanie začína.
Ţaloba preto podľa jeho názoru nie je „predmetom konania“.
V mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor ďalej uviedol, ţe podľa
odvolacieho súdu zmluva (ktorej neplatnosť sa ţiadala určiť) nie je vecou alebo
právom. Nakoľko kaţdé konanie sa týka určitých práv, podľa generálneho prokurátora
vţdy je moţné odpovedať na otázku, akých práv sa konanie týka. V tejto súvislosti
poukázal na § 10 ods. 2 vyhlášky 655/2004 Z. z., ktoré ustanovenie hovorí, ţe
základom tarifnej odmeny je hodnota veci alebo práva. To, ţe je petit konania
formulovaný na učenie neplatnosti úkonu, podľa generálneho prokurátora neznamená,
ţe sa konanie netýka určitých vecí alebo práv. Ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky
655/2004 Z. z., ani iné ustanovenia tejto vyhlášky, nepočítajú s tým, ţe existujú také
súdne konania, ktoré sa ţiadnej veci alebo práva netýkajú. Vyhláška 655/2004 Z. z.
totiţ podľa generálneho prokurátora určuje, ţe vec alebo právo sú jediným predmetom
pre výpočet tarifnej odmeny, a contrario je týmto vylúčené, aby rozhodujúcim
elementom pre určenie tarifnej hodnoty bol právny úkon (zmluva), ako peniazmi
neoceniteľný prejav vôle.
Na margo veci, povaţoval generálny prokurátor v podanom mimoriadnom
dovolaní za potrebné poukázať na nesprávnu úvahu súdu, ţe na určenie tarifnej
odmeny má vplyv skutočnosť, ţe „skutočná hodnota postupovaných pohľadávok
nemusí byť totoţná s ich nominálnou hodnotou“. Odvolací súd touto úvahou podľa
generálneho prokurátora de facto spochybňuje rokmi zauţívanú interpretáciu.
V konaní o vymoţenie určitej peňaţnej pohľadávky sa základ pre výpočet tarifnej
odmeny, ako aj za základ pre výpočet súdneho poplatku, podľa generálneho
prokurátora povaţuje nominálna hodnota pohľadávky. V judikatúre neexistujú v tomto
smere pochybnosti. Podľa generálneho prokurátora je pritom zrejmé, ţe väčšina
ţalovaných pohľadávok nemá reálnu hodnotu zhodnú s ich nominálnou hodnotou,
pretoţe reálnosť ich vymoţenia je v praxi nízka, alebo preto ţe trhová hodnota
okamţitého speňaţenia ţalovaných pohľadávok je vţdy niţšia, ako ich nominálna
hodnota.
Na základe zistených skutočností má generálny prokurátor za to, ţe sú splnené
podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., pričom podanie mimoriadneho dovolania zo strany
generálneho prokurátora si vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov
účastníka konania, ktorú nemoţno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Ţalobca vo svojom stanovisku k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, ţe pri
právnom posudzovaní predmetnej veci je v zhode s právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“), vyjadrenom v obdobnej veci v náleze č. k.
IV. ÚS 107/2012-13, kde ÚS SR vyslovil svoj právny názor k úhrade trov konania,
s ktorým sa ţalobca stotoţnil. V oboch konaniach ide o totoţných účastníkov konania,
v oboch zmluvách ide o postúpenie pohľadávok úpadcu P. D. Z. P., ktoré postúpil
správca konkurznej podstaty JUDr. T. K. ţalovanému a v oboch konaniach ide o trovy
konania uplatňované ţalovaným voči ţalobcovi. Pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a/
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v spojení s § 80
písm. c/ O. s. p. má podľa ţalobcu rozhodujúci význam najmä slovné spojenie „ak nie
je moţné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom
prípade práva) predovšetkým podľa ţalobcu znamená vysporiadať sa so skutočným
obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne
rozhodnutie súdu v tomto konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania
pred krajským súdom a najvyšším súdom rozhodovanie o určení ne(platnosti)
právneho úkonu, konkrétne zmluvy o postúpení pohľadávok.
Ţalobca má za to, ţe ţaloba o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávok je určovacou ţalobou podľa ust. § 80 písm. c/ O. s. p. a z hľadiska
náhrady trov konania je hodnota takouto zmluvou postúpených pohľadávok
bezvýznamná. Zmluva samotná, ktorá je predmetom konania o určenie neplatnosti, nie
je peňaţným plnením, ani vecou, ako ani právom, ktorých hodnotu by bolo moţné
vyjadriť v peniazoch. Ţalobca dodal, ţe tento princíp napokon platí aj pre určenie
poplatkovej povinnosti z návrhu na začatie konania, kedy podľa poznámky k poloţke
1, sa súdny poplatok vyberie podľa písmena b) tejto poloţky, ako v prípadoch, keď
nemoţno predmet konania oceniť peniazmi. Pri posudzovaní náhrady trov konania
úspešnému účastníkovi preto podľa ţalobcu platí, ţe výška tarifnej odmeny jeho
advokáta sa určuje podľa ust. §11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb, ako v spore s neoceniteľnou
hodnotou veci. Ţalobca zdôraznil, ţe ÚS SR v nadväznosti na posudzovanú vec
poukázal na skutočnosť, ţe z poznámky k poloţke č. 1 prílohy zákona o súdnych
poplatkoch označenej ako „Sadzobník súdnych poplatkov“, časť I „Poplatky vyberané
v občianskom súdnom konaní“ vyplýva, ţe v konaní o určenie, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, sa súdny poplatok vyberie pevnou sumou, teda tak, ako
keď predmet konania nemoţno oceniť peniazmi. Aj keď poznámka pod čiarou nemá
všeobecne záväzný normatívny charakter, ale má len informatívnu povahu (napr.
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 81/2010 z 24. 11. 2010), môţe zohrať pri
aplikácii príslušných ustanovení právneho predpisu svoju úlohu. Konanie o tom istom
návrhu, resp. ţalobe je potrebné tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj
odvolacím súdom povaţovať za jeden celok. Preto ak ide o konanie o určenie, či tu
právo alebo právny vzťah je alebo nie je, ako v okolnostiach namietaného prípadu, ide
o konanie, ktorého predmet nemoţno oceniť peniazmi, a to nielen pre účely určenia
výšky súdneho poplatku, ale aj pre účely určenia výšky náhrady trov konania. Preto je
aplikácia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky podľa názoru ÚS SR odôvodnená ústavne
konformným spôsobom, z ktorého dôvodu podľa ţalobcu najvyšší súd v napadnutom
rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemoţno povaţovať za arbitrárny a ani za
zjavne nedôvodný. Vzhľadom na uvedené ţalobca navrhuje, aby dovolací súd
mimoriadne dovolanie ako nedôvodné zamietol.
Ţalovaný v podanom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, ţe sa plne
stotoţňuje s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, pričom dodal, ţe pri
výpočte trov právneho zastúpenia v uvedenej právnej veci bolo podľa jeho názoru
potrebné vychádzať z tarifnej hodnoty predstavujúcej hodnotu sporu v súdnom konaní.
Dodal, ţe predmetom uvedenej napadnutej Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej
dňa 07. 07. 2005 boli vyčíslené pohľadávky vo výške 38 812 129,09 eur
(1 169 254 201 Sk). K predmetnému spôsobu vyčíslenia trov konania ţalovaný
poukázal na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky prezentovanú napr. Nálezom
sp. zn. II. ÚS 538/10 zo dňa 24. 03. 2011, ktorým súd judikoval, ţe „v prípade ţaloby
na určenie existencie právneho vzťahu k nehnuteľnosti je nutné pri výpočte náhrady
nákladov konania advokáta podľa advokátskej tarify vychádzať z hodnoty tejto
nehnuteľnosti, nie z toho, ţe predmetom sporu je vec peniazmi neoceniteľná, resp.
zistiteľná len so značnými ťaţkosťami. Prekáţkou nie je, ţe v súdnom konaní hodnota
veci zisťovaná nebola.“ Uvedené závery sú podľa ţalovaného právne kompatibilné aj s
mnohými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj
s rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ţalovaný
poukázal aj na stanovisko predsedníctva Slovenskej advokátskej komory zverejnené v
Bulletine slovenskej advokácie č. 12/2009, ktoré sa vyjadrovalo k vyčísleniu trov
právneho zastúpenia v prípade určovacej ţaloby (in concreto ţaloby o určenie, ţe
spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam patrí do dedičstva). Predsedníctvo
Slovenskej advokátskej komory uviedlo, ţe pri posúdení pertraktovanej určovacej
ţaloby by súd mohol analogicky uplatniť vo vzťahu k tarifnej odmene poznámku 1 k
sadzobníku súdnych poplatkov (zákon č. 71/1992 Zb.), kde určovacia ţaloba, ktorej
predmetom je určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, sa spoplatňuje
podľa poloţky b) sadzobníka, t. j. ako predmet konania neoceniteľný peniazmi, teda
z hodnoty neurčitej. Tento postup však ţalovaný nepovaţuje za správny. Podľa názoru
ţalovaného je nepochybné, ţe pri posudzovaní oceniteľnosti predmetu konania na
účely stanovenia základnej sadzby tarifnej odmeny v zmysle Vyhlášky MS SR
nemoţno pouţiť analógiu so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, a to jednak z objektívneho
dôvodu výslovnej a komplexnej právnej úpravy základnej sadzby tarifnej odmeny vo
Vyhláške MS SR, ako i z dôvodu nezakotvenia poznámky ohľadne posudzovania
konaní o určenie práva alebo právneho vzťahu, ako konaní s peniazmi neoceniteľným
predmetom konania.
Preto podľa ţalovaného nie je správny taký procesný postup súdu, keď súd po
formálnej stránke síce aplikuje správnu právnu normu, ale tú nesprávne interpretuje,
vypĺňajúc domnelé medzery Vyhlášky MS SR interpretáciou vecne nepríslušného
právneho predpisu v podobe Zákona o poplatkoch. Ţalovaný má za to, ţe výpočet
náhrady trov právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky MS SR je
moţný najmä v súdnych konaniach podľa § 80 písm. a/ O. s. p., teda v konaniach,
v ktorých súd rozhoduje o osobnom stave. Totiţ v súdnom konaní o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je zásadne vţdy moţné definovať predmet
poskytovania právnych sluţieb, vyjadrený v jeho materiálnej hodnote. Ak sú splnené
zákonné podmienky vychádzajúce z ustanovenia § 10 ods. 2 Vyhlášky MS SR,
nemôţe podľa ţalovaného nastať právna prekáţka v podobe nepriznania náhrady trov
právneho zastúpenia v takto určenej výške. Podľa názoru ţalovaného je potrebné vziať
do úvahy aj tú skutočnosť, ţe právo na priznanie primeranej (a právnym predpisom
stanovenej) náhrady nákladov, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou
práva na spravodlivý proces a tieţ súvisia, pokiaľ ide konkrétne o náhradu právneho
zastúpenia, s právom na právnu pomoc v zmyslu ustanovenia článku 37 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd. Ak všeobecný súd náhradu trov právneho zastúpenia vo
výške stanovenej v súlade s Vyhláškou MS SR úspešnému účastníkovi neprizná,
podľa ţalovaného odoprie mu tým právo zakotvené v ustanovení článku 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd.
Pre prípad úspechu vo vedenom dovolacom konaní si ţalovaný uplatnil okrem
uţ vyčíslených trov prvostupňového a odvolacieho konania v celkovej výške
780 681,78 eur, aj trovy dovolacieho konania. Podľa ţalovaného v dovolacom konaní
ide o náhradu trov právneho zastúpenia ţalovaného advokátom JUDr. F. N. v zmysle
ust. § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR vo výške 117 107,74 eur, a to za 1 úkon právnej
sluţby vo výške 78 061,41 eur (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s
klientom zo dňa 26. 07. 2013) a za 1 úkon právnej sluţby vo výške 39 030,71 eur, t. j.
jedna polovica základnej sadzby tarifnej odmeny v zmysle ust. § 14 ods. 3 písm. b/
Vyhlášky MS SR (písomné vydrenie zo dňa 29. 07. 2013 k mimoriadnemu dovolaniu),
plus reţijný paušál za 2 úkony právnej sluţby po 7,81 eur.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a skutočnosti ţalovaný navrhol, aby
dovolací súd zmenil rozsudok Najvyššieho sudu Slovenskej republiky zo dňa 21. 06.
2011 č. k. 4Obo 52/2009-350 vo výroku o trovách konania (druhý výrok), a to tak, ţe
zaviaţe ţalobcu nahradiť ţalovanému trovy prvostupňového, ako aj odvolacieho
súdneho konania v celkovej výške 780 681,78 eur, a to na účet právneho zástupcu
ţalovaného - advokáta JUDr. F. N. v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Ţalovaný zároveň navrhuje, aby dovolací Najvyšší sud Slovenskej
republiky zaviazal ţalobcu nahradiť ţalovanému rovnako aj trovy dovolacieho
súdneho konania titulom trov právneho zastúpenia v celkovej výške 117 107,74 eur,
a to na účet právneho zástupcu ţalovaného - advokáta JUDr. F. N. v lehote do
troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.), po
tom, čo dal moţnosť účastníkom sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadriť (§ 243i ods. 1
O. s. p.), skúmal najskôr, či sú splnené podmienky za ktorých môţe konať o veci.
Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za
ktorých môţe konať vo veci (§ 103 O. s. p.).
Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd
konanie zastaví (§ 104 ods.1 veta prvá O. s. p.).
Procesnými podmienkami v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, ţe ich
Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, sú
predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex offo. Ak pri ich skúmaní
dôjde k záveru, ţe v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý nemoţno odstrániť,
konanie zastaví.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia sa skúma v kaţdom štádiu konania a v prípade zistenia,
vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má
v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide predovšetkým vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne
rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
V danom prípade generálny prokurátor na podnet ţalovaného, mimoriadnym
dovolaním v rozsahu výroku o trovách konania napadol rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č.k. 4 Obo 52/2009-350 zo dňa 21. júna 2011, ktorým Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak,
ţe ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť ţalovanému nahradiť trovy konania
736,72 eur na účet jeho zástupcu.
V čase vydania rozhodnutia v predmetnej veci dovolací súd zistil, ţe rozsudkom
č. k. 1ObdoV/43/2011 zo dňa 30. mája 2013 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ako súd dovolací, o dovolaní ţalobcu proti napadnutému rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Obo/52/2009-350 z 21. júna 2011
v celom rozsahu tak, ţe dovolanie zamietol.
Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu
dovolacieho, zakladá v predmetnej veci prekáţku rozsúdenej veci (rei iudicate), ktorej
nedostatok podmienky konania bráni pokračovaniu v dovolacom konaní, a vecnému
prejednaniu generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho dovolania.
Nakoľko ide o neodstrániteľnú podmienku konania, dovolací súd preto konanie
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa § 104
ods.1 v spojení s § 243i ods.2 a § 243c O. s. p. zastavil.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 146 ods.1
písm. c) O. s. p. tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho
konania.
K uvedeným záverom dovolací päťčlenný senát dospel jednohlasne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. júla 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.