Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 384/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia ,

základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa a 4 Slovenskej

republiky, ústavného , ktorým sa uvádza Listina

základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Trenčín č. k. -17 z 18. marca 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -41 z 21. júla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra

2009 doručená sťažnosť Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a 4 , ústavného

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný

zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len

„ústavný zákon“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -17

z 18. marca 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -41 z 21. júla 2009.

Sťažovateľka uviedla, že na základe platobného výmeru č. 590/2002 zo 17. júna

2002 vydaného správcom konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze (ďalej len

„oprávnený“), bolo proti povinnému J. B..., I. (ďalej len „povinný“), vedené exekučné

konanie, na vykonanie ktorého vydal okresný súd 23. júla 2003 poverenie. Predmetom

exekučného konania bola suma 2 782,58 € s príslušenstvom. Sťažovateľka ďalej uviedla,

že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 jej bola oprávneným –

postupcom postúpená predmetná pohľadávka, v dôsledku čoho 6. februára 2009 podala

okresnému súdu návrh na zmenu účastníkov exekučného konania na strane oprávneného.

Okresný súd uznesením č. k. -17 z 18. marca 2009 návrh na pripustenie

zmeny účastníkov konania zamietol a exekúciu zastavil. Proti tomu sa sťažovateľka

odvolala a následne v rámci odvolacieho konania krajský súd uznesením č. k.

-41 z 21. júla 2009 rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu v časti

týkajúcej sa zastavenia konania potvrdil a v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

oprávneného na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane oprávneného odvolanie

odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného argumentovala:

«OS TN prijatím Uznesenia 1 a následne KS TN prijatím Uznesenia 2 rozhodovali

nad rámec kompetencií, ktoré im zveruje právny poriadok a SR, čím došlo

k porušeniu základného práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, práva

na spravodlivý súdny proces, ako aj jeho vlastníckeho práva...

Počas trvania konkurzu sa na činnosť a právny stav úpadcu prioritne aplikoval

Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona

o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1

písm. a) Zákona o konkurze bol správca konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne

oprávnený vydať Platobný výmer. Platobný výmer predstavuje exekučný titul v zmysle

ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v neskoršom znení (ďalej len „Exekučný

poriadok“)... Vyššie uvedené ustanovenia umožňujú správcovi konkurznej podstaty začať

správne konanie, pričom za začatie konania sa v zmysle ZoZP a subsidiárnej aplikácie

Správneho poriadku považovalo aj vydanie Platobného výmeru. Po vydaní Platobného

výmeru sa na ďalší postup a konanie správneho orgánu použili ustanovenia správneho

konania a preto bol správca konkurznej podstaty v zmysle Zákona o konkurze v spojení

so ZoZP oprávnený ďalej viesť správne konania ktoré inicioval, ako i vydávať ďalšie

rozhodnutia v týchto konaniach (napr. rozhodnutia o odvolaní). Keďže správca konkurznej

podstaty ako orgán s delegovanou správnou právomocou bol oprávnený iniciovať správne

konanie vydaním Platobného výmeru na zaplatenie poplatku z omeškania v zmysle Zákona

o konkurze v spojení so ZoZP, nemožno považovať ani ním vydaný právoplatný

a vykonateľný Platobný výmer za nulitný právny akt...

Prvostupňový OS TN návrh Sťažovateľa na vstup do predmetného exekučného

konania na strane oprávneného ako nedôvodný zamietol, jednak z dôvodu,

že z predložených dokladov nebolo údajne spoľahlivo zistené, či na Sťažovateľa bola

postúpená pohľadávka voči Povinnému, ako aj z dôvodu absencie predpísanej formy

notárskej zápisnice v zmysle ust. § 37 Exekučného poriadku, účinného do 31. 08. 2005,

pokiaľ ide o predmetnú zmluvu o postúpení pohľadávok. OS TN v súvislosti s následným

zánikom oprávneného – zdravotnej poisťovne – bez právneho nástupcu predmetné exekučné

konanie zastavil. Voči Uzneseniu 1 podal v zákonnej lehote odvolanie Sťažovateľ.

Následne KS TN Uznesením 2 potvrdil Uznesenie 1 v časti zastavenia exekúcie,

aj keď z iných dôvodov – z dôvodu údajnej nulity Platobného výmeru. Odvolanie

Sťažovateľa voči Uzneseniu 1 v časti pripustenia zmeny účastníka exekučného konania

na strane oprávneného KS TN odmietol. V Uznesení 2 absentovalo náležité odôvodnenie

odmietnutia podaného odvolania vo výroku o návrhu na pripustenie zmeny oprávneného

v predmetnej exekúcii, takže Sťažovateľ sa vôbec nedozvedel, ktoré dôkazy a tvrdenia súd

považoval za preukázateľné, prečo aplikoval použiteľné právo tým spôsobom, ktorým

ho aplikoval, aké úvahy ho viedli k tejto aplikácii a prečo z tejto aplikácie práva vyvodil

právny záver o odmietnutí odvolania voči predmetnému výroku Uznesenia 1. KS TN

len v súvislosti s odvolaním voči výroku Uznesenia 1 o pripustení zmeny oprávneného

konštatoval, že toto odvolanie odmieta analogicky podľa ust.

a tiež z dôvodu jeho bezpredmetnosti vzhľadom na nulitu exekučného titulu...

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť

o jednoznačné a hrubé porušenie zákona, alebo procesných princípov. Aj s poukazom

na nižšie uvedené Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -49,

IČS: 1007200121 zo dňa 04. 10. 2007, právoplatné dňa 06. 11. 2007 (kde vecne príslušný

krajský súd v rámci preskúmavania zákonnosti správcom konkurznej podstaty vydaného

platobného výmeru dospel k právnemu názoru, že bola daná predmetná právomoc správcu

konkurznej podstaty jednak v súvislosti s vydávaním platobných výmerov, ako aj v súvislosti

s právomocou rozhodovať o odvolaniach voči predmetným platobným výmerom),

má Sťažovateľ za to, že nemohlo ísť o natoľko jednoznačné porušenie zákona, aby bol súd

oprávnený vyhlásiť Platobný výmer, navyše bez toho – aby Platobný výmer autoritatívne

zrušil v zmysle ust. druhej vety , za nulitný právny akt. Sťažovateľ

má za to, že uvedený postup súdov bol nenáležitý aj z dôvodu, že k predmetnému vyhláseniu

nulity došlo v rámci konania pred exekučnými súdmi, ktoré danú problematiku neboli

oprávnené posudzovať...

Napadnutým právoplatným Uznesením 1 a Uznesením 2 po márnom uplynutí

zákonných lehôt na podanie príslušného riadneho opravného prostriedku (odvolania)

v rámci správneho konania, ako aj podanie mimoriadnych opravného prostriedku (žaloba

na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia) v zmysle ust. a nasl. ,

zároveň došlo k porušeniu princípu právnej istoty a ochrany dôvery Sťažovateľa ako

dobromyseľného nadobúdateľa práv k exekučnému titulu v právo, ktorý predstavuje

základný atribút právneho štátu...

Uznesením 1 a následne Uznesením 2 tak prvostupňový OS TN ako aj odvolací

KS TN zasiahli do ústavného vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle

SR, keďže majetok nepochybne predstavujú aj pohľadávky. V slovenskom právnom síce

poriadku absentuje legálna definícia majetku ako podstatného súkromnoprávneho inštitútu,

avšak zo slovenskej, ako aj európskej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pojem majetok

zahrňuje hmotný, nehmotný majetok, ako aj práva spojené s týmto majetkom, ktorými

sú napr. vecné bremená, nájomné práva, ale aj pohľadávky...

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR

v Náleze sp. zn. -19 zo dňa 10. 12. 2008 uvádza v súvislosti s údajnou

neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné

výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia

prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto

rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom

exekučnom konaní.“...

Ako navyše vyplýva z platnej judikatúry (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 10. 06. 2003), súd je viazaný materiálnou

právoplatnosťou rozhodnutí – v našom prípade Platobného výmeru a nie je oprávnený

ju v rámci exekučného konania posudzovať. Materiálna právoplatnosť exekučného titulu

znamená jeho záväznosť a nezmeniteľnosť pre účastníkov konania pre všetky štátne orgány,

pričom ide o prekážku, ktorá bráni novému prejednaniu veci (prekážka res iudicata),

ako aj preskúmavaniu vecnej správnosti exekučného titulu v exekučnom konaní.

Oprávnenie správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery by bolo možné

subsumovať pod materiálnu právoplatnosť správneho rozhodnutia, ktorú exekučné súdy

v žiadnom prípade nie sú oprávnené posudzovať...

Prioritnou problematikou v našom prípade je, či zákony alebo SR umožňovali

OS TN a následne KS TN ako exekučným súdom rozhodovať o zastavení exekúcie

na základe posúdenia oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydať Platobný výmer

a vyhlásiť ho za nulitný vyše sedem rokov po právoplatnosti a vykonateľnosti Platobného

výmeru, a navyše po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty na preskúmanie zákonnosti

správneho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva...

Závery OS TN a KS TN sú v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou a ich

následkom je porušenie základného práva alebo slobody Sťažovateľa, v tomto prípade ide

o elimináciu vlastníckych práv Sťažovateľa, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces,

keďže základné práva a slobody subsumujú aj procesnú stránku realizácie základného

práva a slobody, nielen jeho materiálny obsah. Z Uznesenia 1 a Uznesenia 2 nepochybne

vyplýva skutočnosť, že OS TN a KS TN pri rozhodovaní o zastavení exekučného konania

a najmä samotným preskúmavaním právoplatného Platobného výmeru po uplynutí

zákonných lehôt nekonali „zákonom ustanoveným postupom“ v zmysle ústavnej definície

základných práv a slobôd.

V prejednávanej veci KS TN ako odvolací súd na rozdiel od prvostupňového OS TN

zaujal názor, že v exekučnom konaní údajne absentuje platný exekučný titul a posúdil

exekučný titul ako nulitný. Z vyššie uvedeného dôvodu na rozdiel od súdu prvého stupňa

odvolací KS TN ani nepristúpil k právnemu vyhodnoteniu skutkového a právneho stavu,

ktorý v Uznesení 1 uviedol OS TN. Odvolací súd v porovnaní s Uznesením 1 založil

Uznesenie 2 na úplne odlišnom právnom závere, keď konštatoval nulitu exekučného titulu

a exekučné konanie zastavil. So zreteľom na priebeh a výsledky konania na OS TN ako súde

prvého stupňa, bolo legitímne očakávanie Sťažovateľa, že v odvolacom konaní bude

prerokovávaná len vecná stránka napadnutého Uznesenia 1, nie však nulita Platobného

výmeru. Tým, že odvolací KS TN svoje Uznesenie 2 bez akejkoľvek súvislosti

s predchádzajúcim súdnym konaním založil na iných právnych záveroch než súd prvého

stupňa, bolo Sťažovateľovi odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho

názoru na inštančne vyššom (odvolacom) súde. Odvolací súd vyvodil svoj odlišný právny

záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp.

nevyhodnotil v neprospech Sťažovateľa, resp. pôvodného oprávneného subjektu. Sťažovateľ

teda nemal možnosť namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci

súdom ohľadne nulity exekučného titulu, tak ako ju vyhodnotil odvolací KS TN, ani nemal

možnosť vyjadriť sa k uvádzaným skutočnostiam, pričom práve vyjadrenie Sťažovateľa

mohlo mať vplyv na právne závery a následne rozhodnutie odvolacieho súdu. Uvedeným

postupom odvolacieho exekučného súdu bola Sťažovateľovi znemožnená realizácia jeho

procesných práv a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -41 zo dňa 21. 06.

2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. -17 zo dňa

18. 03. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu

práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva

Sťažovateľa garantovaných , , a ods. 4 SR,

ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -41 zo dňa 21. 06.

2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. -17 zo dňa

18. 03. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd

v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

Okrem toho sťažovateľka žiadala o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných

rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2

, základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a 4 , ústavného zákona, základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -17

z 18. marca 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127

ods. 1 . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných

súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,

ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka

využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe

opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať

na základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu

sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie ,

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a 4 , ústavného zákona, základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -41 z 21. júla 2009.

Podstatou námietok sťažovateľky v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení

označených práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací

v rámci exekučného konania konštatoval nulitu exekučného titulu a exekúciu zastavil,

na čo podľa jej názoru však nemal právomoc, a to vzhľadom na povahu a charakter konania,

v ktorom tak učinil. Okrem toho sťažovateľka tvrdila, že krajský súd toto svoje rozhodnutie

náležite nezdôvodnil.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne

predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

, zberného spisu krajského súdu sp. zn. , ako

aj z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 360/09 z 5. novembra 2009 ústavný súd

zistil tento skutkový stav:

Dňa 24. júna 2003 podal správca konkurznej podstaty oprávneného súdnemu

exekútorovi JUDr. V. K., Exekútorskú úrad N. (ďalej len „súdny exekútor“), návrh

na vykonanie exekúcie voči povinnému. V danom prípade bol exekučným titulom platobný

výmer č. 590/2002 zo 17. júna 2002 vydaný správcom konkurznej podstaty oprávneného

(úpadcu). Vymáhaným nárokom bola suma 83 828 Sk (2 782,58 €) s príslušenstvom.

Na základe žiadosti súdneho exekútora vydal okresný súd 23. júla 2003 poverenie

na vykonanie exekúcie č. 5309*000864.

Dňa 8. augusta 2007 bol oprávnený vymazaný z Obchodného registra Slovenskej

republiky (ďalej len „obchodný register“) z dôvodu, že uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -1404 z 22. februára 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť

5. apríla 2007, bol zrušený konkurz, ktorý bol naňho vyhlásený, pretože jeho majetok

nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny pre správcu konkurznej podstaty.

Dňa 6. februára 2009 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na zmenu

účastníka exekučného konania na strane oprávneného z dôvodu postúpenia pohľadávky

voči povinnému, a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej 7. júla 2005

medzi správcom konkurznej podstaty oprávneného ako postupcom a sťažovateľkou

ako postupníkom.

O návrhu sťažovateľky na zmenu účastníka exekučného konania rozhodol okresný

súd uznesením č. k. -17 z 18. marca 2009 tak, že ho zamietol a exekúciu

zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sa dostatočne nepreukázal prevod tejto

pohľadávky z oprávneného na sťažovateľku.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -41 z 21. júla 2009 tak, že napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa v časti týkajúcej sa zastavenia exekúcie potvrdil a odvolanie sťažovateľky

proti výroku rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na pripustenie zmeny

účastníka konania na strane oprávneného odmietol.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia

okresného súdu, námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, ako aj stručné vyjadrenie

povinného. Z relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu okrem iného

vyplynulo:

«V prejednávanej veci sa potom odvolací súd zaoberal v prvom rade otázkou,

či na nútený výkon rozhodnutia bolo vydané rozhodnutie, ktoré môže byť podľa Exekučného

poriadku titulom pre vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa je nepochybné, že v čase, keď bolo vydané

vykonávané rozhodnutie, to znamená dňa 17. 6. 2002, postavenie zdravotnej poisťovne

upravoval Tento zákon bol zrušený súčinnosťou od 1. 11. 2004

o zdravotných poisťovniach. Z prechodného ustanovenia

§ 77a ods. 9 zákona vyplýva, že konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona

č. sa dokončia podľa ..

Oprávnený sa dostal do likvidácie zo zákona ( )

a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. apríla 2001, č. k. -30 bol

podľa vyhlásený na majetok poisťovne konkurz. Správca konkurznej

podstaty v priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer dňa 17. 6. 2002.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia. O aké rozhodnutie sa jedná,

podrobnejšie upravuje § 41 Exekučného poriadku. Exekučným titulom je vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Okrem iného je možné exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov

verejnej správy v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku. Za účinnosti zákona

č. pôsobnosť orgánov verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne.

Na toto konanie sa v zmysle vzťahovali predpisy o správnom

konaní.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, platobné výmery, ktoré mali byť v posudzovanej veci

exekučným titulom, boli vydané správcom konkurznej podstaty úpadcu. Preto

je rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú

exekučnými titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia

správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu

oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Z ustanovení nevyplýva

oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Postavenie orgánu

verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou.

Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej

podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulom

v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Z tohto potom následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom

vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného

konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto

rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy resp. verejnej moci.

Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Preto je treba

aj na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty danej veci hľadieť

ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul

pre vykonanie exekúcie.

Z tohto potom následne vyplýva, že výkon rozhodnutia je neprípustný, pokiaľ

je exekučný titul nulitným právnym aktom.

Preto dospel odvolací súd k záveru, že správny bol postup súdu prvého stupňa,

ktorý exekučné konanie zastavil, avšak malo sa tak stať z dôvodu, že daný platobný výmer,

ktorý je exekučnými titulom, je nulitným právnym aktom, a preto exekúcia nemala byť

ani nariadená.

S poukazom na vyššie uvedené dospel potom následne odvolací súd k záveru,

že odvolanie spoločnosti Z. proti zamietnutiu jej návrhu na zmenu na strane oprávneného

je potrebné odmietnuť analogicky podľa z dôvodu, že toto

odvolanie je v súčasnej dobe bezpredmetné z dôvodov vyššie uvedených. Keďže v

prejednávanej veci exekúcia nemala byť vedená vôbec, nakoľko neexistuje vykonateľné

rozhodnutie, je bezpredmetné rozhodovať o pripustení zmeny na strane oprávneného z

dôvodu postúpenia pohľadávky.»

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo

podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu, a to z hľadiska námietok nastolených

sťažovateľkou. Ústavný súd teda považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým sa nepripustila zmena účastníka konania

na strane oprávneného a ktorým zároveň došlo k zastaveniu exekúcie, mal právomoc

skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami,

či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil svoju právomoc patriacu síce

všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné

ustanovenia pojednávajúce o správnom súdnictve.

V danom prípade krajský (odvolací) súd rozhodujúci v rámci exekučného konania

rozhodol po viac ako 6 rokoch od začatia exekúcie o tom, že platobný výmer č. 590/2002

zo 17. júna 2002 vydaný správcom konkurznej podstaty oprávneného nemožno považovať

za exekučný titul tak, ako to má na mysli § 41 ods. 2 písm. f) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“), pretože nebol vydaný orgánom na to oprávneným.

Prv, než ústavný súd pristúpil k hodnoteniu právnych a skutkových záverov

krajského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, považoval v prvom rade

za potrebné ustáliť, či krajský súd v rámci exekučného konania mohol pristúpiť k prijatiu

sťažovateľkou spochybňovanému záveru. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju

pozornosť na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že exekúciu možno

zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska

otázka, za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody,

na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu

(§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok,

avšak stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.

Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. Ak krajský súd hoci aj po viac než 6 rokoch od začatia exekúcie

dospel k presvedčeniu, že exekúciu nie je možné ďalej vykonávať, pretože na základe

daného „exekučného titulu“ sa ani nemala začať, potom správne rozhodol o zastavení

exekučného konania. To znamená, že krajský súd svojím postupom a prijatým rozhodnutím

nemohol prekročiť svoju právomoc, ktorá mu prináleží v rámci exekučného konania,

pretože mal na pamäti, že v priebehu celého exekučného konania bol povinný skúmať

splnenie všetkých podmienok potrebných pre jeho regulárne vedenie. Jednou z týchto

podmienok je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu

vykonať.

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd dostatočne

sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu

nie je možné ďalej vykonať a že exekúcia sa na základe platobného výmeru č. 590/2002

zo 17. júna 2002 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to,

že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať

aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom v zmysle zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní účinného

do 30. októbra 2004 (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) mali zdravotné poisťovne,

ktorou bol aj oprávnený, postavenie orgánu verejnej správy. Podľa § 58 ods. 1 zákona

o zdravotnom poistení ak tento zákon neustanovoval inak, na rozhodovanie vo veciach

zdravotného poistenia sa vzťahovali všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa názoru

krajského súdu však takéto postavenie nemohol mať správca konkurznej podstaty

zdravotnej poisťovne, a teda ani správca konkurznej podstaty oprávneného. Odvolací súd

konštatoval, že zo žiadnych ustanovení o konkurze a vyrovnaní

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) expressis

verbis nevyplývalo pre správcu konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne

právne akty orgánu verejnej správy. Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný

výmer vydaný správcom konkurznej podstaty oprávneného nemohol byť exekučným

titulom, na základe ktorého by bolo možné vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil, že pri prezentácii prijatých záverov

sa riadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) vysloveným v inej právnej veci vedenej pod sp. zn. , konkrétne

v uznesení z 22. apríla 2009, z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského

súdu však jednoznačne vyplýva, že daný názor najvyššieho súdu si osvojil.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných

veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým

sa sťažovateľka stotožnila a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd

konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho

súdu (, ).

Sťažovateľka taktiež namietala, že uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené

prvostupňové rozhodnutie, avšak z iných dôvodov, ako prezentoval okresný súd, jej bola

odňatá možnosť namietať nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, proti

rozhodnutiu ktorého nebol prípustný riadny opravný prostriedok. Tým podľa jej názoru

došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu. Vo vzťahu k uvedenému však ústavný súd

dáva do pozornosti svoju judikatúru, v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania procesného

postavenia účastníka konania pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej

strane a procesnými možnosťami účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie

zisteného skutkového stavu konajúcim súdom na strane druhej. Kým procesná stránka

účastníctva pri dokazovaní je takmer výlučne vyčerpávaná procesnými právami účastníka

konania smerujúcimi k objasneniu skutkovej stránky prejednávanej kauzy, právne

hodnotenie skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla

„iura novit curia“. Procesno-právne normy totiž výslovne neukladajú súdu povinnosť

oboznámiť účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v rámci rozhodovania

o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu krajský súd dospel k záveru, že s vecnou

správnosťou výroku napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, a preto podľa § 219 ods. 1

uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení konania

potvrdil. To, že zistený skutkový stav ho priviedol k prijatiu odlišných právnych dôvodov,

ale smerujúcich k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, ešte nemožno,

a to vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, ako aj s prihliadnutím na citovanú judikatúru

ústavného súdu, považovať za situáciu, ktorá by mohla prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľky

o porušení zásad spravodlivého procesu.

Z obsahu sťažnosti taktiež vyplynulo, že sťažovateľka prejavila nespokojnosť

s odôvodnením uznesenia krajského súdu aj v tom smere, že jej nebola daná odpoveď na to,

z akého dôvodu bolo jej odvolanie proti výroku prvostupňového rozhodnutia o zamietnutí

návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného odmietnuté. Ústavný

súd zastáva názor, že vyjadrenie krajského súdu o tom, že vzhľadom na zastavenie

exekučného konania bolo už irelevantné rozhodovať o argumentoch sťažovateľky proti

zamietnutému návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania, je potrebné považovať

za dostatočné a ústavne akceptovateľné. Krajský súd totiž konštatoval, že nebol splnený

jeden z elementárnych predpokladov vedenia exekučného konania z dôvodu, že neexistoval

relevantný exekučný titul, na základe ktorého by bolo možné exekúciu vykonať.

Toto konštatovanie bolo zásadné, a preto rozhodovanie o ďalších právnych skutočnostiach

v danom štádiu exekučného konania by už bolo bezpredmetné.

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľky týkajúci

sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. -19

z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka v sťažnosti nesprávne pomenovala ako nález.

V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú

právnu situáciu, keď námietky v ústavnej sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý

v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho

odlišné možnosti brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť

v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu, ktoré bolo exekučným titulom. Keďže

v tejto veci išlo o odlišné okolnosti prípadu, ústavný súd v danej veci nemohol prijať

identické závery, pretože vychádzal z úplne opačného postavenia účastníkov konania

(v danom prípade sťažovateľka oprávnená, v označenom prípade sťažovateľ povinný),

od ktorých pri rovnakých situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických

právnych a opravných prostriedkov na ochranu svojich práv, pretože ich realizácia

s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením

krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa , a to vychádzajúc z toho, že absencia

porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti

všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho

charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku

(obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje, že a , ako aj

ústavného zákona neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto

vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a namietaným porušením základných práv a slobôd sťažovateľky (hlavne

z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu) ústavný súd odmietol aj túto časť

sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009