Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 228/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základných práv podľa a Listiny

základných práv a slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 15.

októbra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 7

z 5. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako

aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5

CoE/132/2009 z 15. októbra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. marca 2009.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým

rozhodnutím potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho

exekútora „o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymoženia poplatku

z oeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 1.589, 96 €... od 01. 07. 1999 do zaplatenia...“.

Exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer správcu

konkurznej podstaty P., a. s. v konkurze, B. (ďalej len „správca konkurznej podstaty

úpadcu“), č. 654/2005 z 25. mája 2005 proti povinnej A. W. o vymoženie poistného s prísl.

ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutia krajského súdu a okresného súdu sú

arbitrárne, pretože „náležite sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je

nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej

konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili“, a tiež sa „v odôvodnení svojich

rozhodnutí nevysporiadali so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré

sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal...“.

Všeobecné súdy konali v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi, pretože

predmetnú povinnosť dlžníka priamo ustanovoval o zdravotnom

poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v príslušnom znení, čím znemožnili sťažovateľke vymôcť si v rámci exekúcie svoj zákonný

nárok v časti týkajúcej sa poplatku z omeškania.

V tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia krajských súdov, podľa ktorých

v obdobných veciach všeobecné súdy v Slovenskej republike rozhodli inak, v súlade

s právnym názorom sťažovateľky. K tomu uvádza ako príklady aj niektoré rozhodnutia

Najvyššieho súdu Českej republiky.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu poukázala

na to, že platobný výmer ako exekučný titul je „jasný, určitý, formálne aj materiálne

vykonateľný vo všetkých častiach, plne v súlade so zákonom a návrh na vykonanie exekúcie

nepresahoval povinnosť uloženú povinnému právoplatným a vykonateľným platobným

výmerom, nakoľko v platobnom výmere je uvedené konkrétne obdobie v ktorom si povinný

nesplnil svoju povinnosť odviesť poistné...“, ale odvolací súd napriek tomu rozhodol v jej

neprospech, čo považuje za porušenie svojich označených práv.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol nálezom takto:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -40 zo dňa 15. 10.

2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn.

-19 zo dňa 05. 03. 2009 došlo k porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľa

v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru

o ľudských právach, a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 SR, článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -40 zo dňa 15. 10.

2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn.

-19 zo dňa 05. 03. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia sťažovateľa. Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Nové

Mesto nad Váhom sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj

návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že dôvodom, pre ktorý

sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.

1 , listiny, práva podľa dodatkového protokolu a základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , listiny a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je najmä otázka arbitrárnosti

(neodôvodnenosti) rozhodnutí okresného súdu a tiež krajského súdu na konanie vo veci

rozhodovania o opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola

zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti

vymoženia poplatku z omeškania vo veci vedenej pod sp. zn. na základe

platobného výmeru vydaného správcom konkurznej podstaty úpadcu, kde sťažovateľka

vystupovala ako oprávnená osoba.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie ňou

označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. z 5. marca 2009,

ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto

ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka

využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe

opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na

základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu

sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci. Vzhľadom na uvedené

bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na

jej prerokovanie (obdobne napr. , , ).

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv

uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2009. Podstatou jej

námietok v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených práv uznesením

krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací svoje rozhodnutie náležite

neodôvodnil, jeho rozhodnutie je arbitrárne a nevychádza z judikatúry všeobecných súdov v

obdobných prípadoch.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ). Ústavný súd môže do veci zasiahnuť, pokiaľ by tento

výklad bol arbitrárny a nebol ani náležite zdôvodnený; v opačnom prípade nie je

v právomoci ústavného súdu do konania všeobecných súdov zasahovať (,

, ).

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo

podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu (z hľadiska námietok nastolených

sťažovateľkou tak v sťažnosti, ako aj v odvolaní podanom proti rozhodnutiu okresného

súdu).

Krajský súd okrem iného uviedol, že „V prejednávanej veci je exekučným titulom

jedno z rozhodnutí, uvedených v § 41 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Prvostupňový

súd postupoval v súlade s ust. , keď preskúmaval žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva pre súd povinnosť preskúmať predovšetkým

exekučný titul, a to formálnu i materiálnu stránku jeho vykonateľnosti, ďalej žiadosť

o vydanie poverenia, ako aj návrh na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutia vymenované v ust. § 41 Exekučného poriadku vrátane súdnych

rozhodnutí môžu byť exekučnými titulmi len vtedy, ak sú vykonateľné. Formálna stránka

vykonateľnosti rozhodnutia je dodržaná v prípade, ak má rozhodnutie náležitosti, ktoré sú

pre neho vymedzené v príslušnom právnom predpise.

Materiálnu stránku vykonateľnosti rozhodnutia predstavuje individualizácia

oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcej povinnosti na

plnenie, ako aj presne stanovená lehota na plnenie. Ak chýba tento materiálny predpoklad

exekúcie, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietne tak, ako to predvída znenie

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V prejednávanej veci je vykonávaným rozhodnutím platobný výmer (...), ktorý mal

nadobudnúť právoplatnosť dňom 07. 07. 2005 a vykonateľnosť dňa 18. 07. 2005. Podľa

citovaného platobného výmeru je povinná A. W. povinná zaplatiť dlžné poistné vo výške

47.899,- Sk a poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy poistného do dňa

zaplatenia, a to do 8 dní od právoplatnosti platobného výmeru. Je tak zrejmé, že povinnej

bolo uložené zaplatiť sumu 47.899,- Sk do 8 dní od právoplatnosti predmetného platobného

výmeru. Počiatok povinnosti platiť poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej

sumy poistného však vo výroku platobného výmeru nie je uvedený. V návrhu na vykonanie

exekúcie však oprávnený žiada, aby bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie ako pre

dlžné poistné vo výške 47.899,- Sk, tak aj pre poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z

uvedenej sumy od 1. 7. 1999 do zaplatenia. Takýmto spôsobom však vo výrokovej časti

vykonávaného rozhodnutia nie je povinnosť povinného, týkajúca sa poplatku z omeškania

vymedzená. Prvostupňový súd preto dôvodne zamietol žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia v časti vymoženia poplatku z omeškania pre nedostatok materiálnej

vykonateľnosti vykonávaného rozhodnutia.

Preto odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdiť.“.

Z okolností daného prípadu vyplýva, že v rozsahu potvrdzujúcich dôvodov krajský

súd dostatočne sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že

potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymoženia poplatku z omeškania a jeho skutkové

a právne závery sú podľa názoru ústavného súdu dostatočné a jasné.

Aj keby ústavný súd bol iného názoru ako krajský súd (teda by sa stotožnil

s námietkami sťažovateľky v časti, že v platobnom výmere bolo riadne vymedzené obdobie,

od kedy je povinný zaviazaný na zaplatenie poplatku z omeškania, čo zo sťažnosti a jej

príloh predložených sťažovateľkou nevyplývalo), v danej veci nemohol prehliadnuť to, že

platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemôže byť exekučným

titulom, keďže zo žiadnych ustanovení relevantnej zákonnej úpravy (predovšetkým zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov účinného

do 31. decembra 2005) nevyplývalo pre správcu konkurznej podstaty úpadcu oprávnenie

vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy [k podobným záverom dospel v

uznesení sp. zn. z 22. apríla 2009 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“)] a v tomto ohľade nepovažoval tento názor za arbitrárny alebo

zjavne neodôvodnený ani ústavný súd v celom rade svojich predchádzajúcich rozhodnutí

(, , , a pod.).

K námietkam sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov konania

rozhodol ten-ktorý všeobecný súd inak a spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila,

resp. s jej právnym názorom, ústavný súd poznamenáva, že nie je v právomoci ústavného

súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, keďže to je úlohou najmä

odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (, ).

Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa ( listiny)

neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecnými súdmi úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s právnymi názormi.

Z opačného hľadiska možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie základného práva (napr. , ,

, , ). Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľka namieta v sťažnosti aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa ( listiny) a práva podľa dodatkového

protokolu rozhodnutím krajského súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru procesu uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

(resp. čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu). V súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. , ) ústavný súd k tomu

poznamenáva, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie

sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce

ochranu majetku (obdobne napr. ).

Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

(napr. ). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v

spojení s .

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010