Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 398/2010
PDF · 201.42 KB
No categories available
I. ÚS 398/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.
N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE 111/2009
z 22. septembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn.
16 Er 1269/2008 z 2. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 111/2009 z 22. septembra 2009
v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn. 16 Er 1269/2008 z 2. októbra 2008
(ďalej len „okresný súd“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým
rozhodnutím potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho
exekútora „o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymoženia poplatku
z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 9 989,-Sk od 01.10.1998 do zaplatenia...“.
Exekučným titulom bolo vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer P. v konkurze, č. ... z
25. mája 2005 proti povinnému J. Ž. o vymoženie poistného s prísl. ako dlžnej pohľadávky
z poistenia na zdravotnom poistení.
3. Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutia krajského súdu a okresného súdu sú
arbitrárne, pretože „náležite sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je
nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej
konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili“, a tiež sa „v odôvodnení svojich
rozhodnutí nevysporiadali so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré
sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal...“.
4. Ako ďalej sťažovateľka uviedla, všeobecné súdy konali v rozpore s vnútroštátnymi
právnymi predpismi, pretože predmetnú povinnosť dlžníka priamo ustanovoval zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní
zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom
znení, čím znemožnili sťažovateľke vymôcť si v rámci exekúcie svoj zákonný nárok v časti
týkajúcej sa poplatku z omeškania. V tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia
iných krajských súdov, podľa ktorých v obdobných veciach všeobecné súdy v Slovenskej
republike rozhodli inak, v súlade s právnym názorom sťažovateľky. K tomu uvádza ako
príklady aj niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. Sťažovateľka ďalej
tvrdí, že v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu poukázala na to, že platobný výmer
ako exekučný titul je „jasný, určitý, formálne aj materiálne vykonateľný vo všetkých
častiach, plne v súlade so zákonom a návrh na vykonanie exekúcie nepresahoval povinnosť
uloženú povinnému právoplatným a vykonateľným platobným výmerom, nakoľko
v platobnom výmere je uvedené konkrétne obdobie v ktorom si povinný nesplnil svoju
povinnosť odviesť poistné...“, ale odvolací súd napriek tomu rozhodol v jej neprospech, čo
považuje za porušenie svojich označených práv.
5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že
uznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu boli porušené ňou
označené práva, a aby tieto uznesenia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Súčasne žiadala
priznať náhradu trov konania.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na
odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený).
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
8. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že dôvodom, pre ktorý
sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je najmä otázka arbitrárnosti
(neodôvodnenosti) rozhodnutí okresného súdu a tiež krajského súdu v odvolacom konaní pri
rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu, ktorým
bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v časti vymoženia poplatku z omeškania na základe platobného výmeru vydaného správcom
konkurznej podstaty P. v konkurze, kde sťažovateľka vystupovala ako oprávnená osoba.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
9. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie ňou
označených práv uznesením okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci
ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na
ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné
súdy. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka
využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe
opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na
základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu
sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať
prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci. Vzhľadom na uvedené
bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na
jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
10. Sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv aj uznesením krajského
súdu. Podstatou jej námietok v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených
práv z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil,
jeho rozhodnutie je arbitrárne a odchyľuje sa od judikatúry iných všeobecných súdov
v obdobných prípadoch.
11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04). Ústavný súd môže do veci zasiahnuť, pokiaľ by tento
výklad bol arbitrárny a nebol ani náležite zdôvodnený; v opačnom prípade nie je
v právomoci ústavného súdu do konania všeobecných súdov zasahovať (I. ÚS 50/04,
III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07). Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej
kontroly, ktorej bolo podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu (z hľadiska námietok
nastolených sťažovateľkou tak v sťažnosti, ako aj v odvolaní podanom proti rozhodnutiu
okresného súdu).
12. Na vlastné odôvodnenie uznesenia krajský súd po prepise dôvodov uznesenia
okresného súdu a obsahu odvolania uviedol: „V prejednávanej veci je exekučným titulom
jedno z rozhodnutí uvedených v ust. § 41 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.
Prvostupňový súd postupoval v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď
preskúmaval žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva pre súd povinnosť
preskúmať predovšetkým exekučný titul, a to formálnu a materiálnu stránku jeho
vykonateľnosti, ďalej žiadosť o vydanie poverenia, ako aj návrh na vykonanie exekúcie.
Vykonávané rozhodnutie nepreskúmava súd po stránke jeho obsahovej správnosti, ako sa to
mylne domnieva v danom prípade oprávnený.
Rozhodnutia vymenované v ust. § 41 Exekučného poriadku, vrátane súdnych
rozhodnutí môžu byť exekučnými titulmi len vtedy, ak sú vykonateľné. Formálna stránka
vykonateľnosti rozhodnutia je dodržaná v prípade, ak má rozhodnutie náležitosti, ktoré sú
pre neho vymedzené u príslušnom právnom predpise.
Materiálnu stránku vykonateľnosti rozhodnutia predstavuje individualizácia
oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcej povinnosti na
plnenie, ako aj presne stanovená lehota na plnenie. Ak chýba tento materiálny predpoklad
exekúcie, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietne tak, ako to predvída znenie
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V prejednávanej veci je vykonávaným rozhodnutím platobný výmer, vydaný P. v
konkurze, B. zo dňa 25.5.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 22.7.2005 a vykonateľnosť
1.8.2005. Podľa citovaného platobného výmeru povinný J. Ž., mal za nesplnenie povinnosti
platiť poistné ustanovené v § 10 a §18 zák. NR č. 273/1994 v znení neskorších predpisov
povinnosť zaplatiť dlžné poistné v čiastke 9.989,-Sk. Podľa ďalšej časti výroku, dlžné
poistné v čiastke 9.989,-Sk a poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy
poistného do zaplatenia mal platiteľ poistného povinnosť uhradiť do 8 dní odo dňa
právoplatnosti tohto platobného výmeru na účet P. v konkurze, B. na označené bankové
spojenie. V odôvodnení bolo zároveň uvedené, že kontrolou platieb poistného zaslaných na
účet P. v konkurze, B. za obdobie 05/96 - 06/99 bolo zistené, že platiteľ poistného neuhradil
poistné za uvedené obdobie vo výške 9.989,-Sk, a preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti platobného výmeru.
Z výroku výmeru, ako aj jeho odôvodnenia je zrejmé, že počiatok povinnosti platiť
poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy poistného nie je uvedený.
V návrhu na vykonanie exekúcie však oprávnený žiada, aby bolo udelené poverenie na
vykonanie exekúcie ako pre dlžné poistné v čiastke 9.989,-Sk, tak aj pre poplatok
z omeškania vo výške 0,1% zo sumy 9.989,-Sk od 1.7.1999 do zaplatenia. Takýmto
spôsobom však vo vykonávanom rozhodnutí nie je povinnosť povinného, týkajúca sa
poplatku z omeškania, vymedzená.
Špecifickým znakom právnych noriem je, že sú pre ich v adresátov záväzné a že ich
obsah možno nútene vykonať. Ak sú splnené právnou normou stanovené predpoklady, a
teda ak nastanú právne skutočnosti vymedzené v hypotetickej časti právnej normy,
prejavuje sa záväznosť právnych noriem tak, že automaticky vznikne právny vzťah medzi
uvedenými subjektami ku konkrétnemu objektu, ktorého obsahom sú subjektívne práva a
povinností, objektívne stanovené touto normou. Táto konkretizácia všeobecnej právnej
normy môže nastať v prípade, ak nie je potrebný individuálny právny akt. V takom prípade
musí byť táto povinnosť stanovená určitým zákonom predpísaným spôsobom tak, aby bola
zrejmá jeho adresátovi. To sa deje v jednotlivých prípadoch postupom vydaním
individuálnych aktov, tak ako sú aj označené v ust. § 41 Exekučného poriadku. Založenie
alebo určenie práv a povinností rozhodnutiami ešte vždy nemá za následok ich
uskutočnenie. Hmotné uskutočnenie sa realizuje štátnou donucovacou mocou. Nútený výkon
rozhodnutia (podľa súčasnej právnej úpravy exekúcia) predpokladá, že právo oprávneného
subjektu a povinnosť povinného subjektu sú stanovené jednoznačne. Preto aj uskutočnenie
exekúcie jediným zákonom pripusteným dôkazom o existencii práva a povinností, ktorá má
byť uskutočnená je originálna listina vydaná orgánom podľa zákona na to oprávneným, vo
forme na to predpísanej a spôsobilej na to, aby jej obsah bol nútene uskutočnený. Ide tak
o exekučný titul. Exekučný titul, ktorým je ako súdne rozhodnutie, tak rozhodnutie iného
orgánu, je titulom len vtedy, ak je vykonateľné. Má teda spĺňať predpoklady formálnej
a materiálnej vykonateľnosti vykonávaného rozhodnutia, tak ako boli vyššie naznačené. Ak
má byť teda nejaké právo a jemu zodpovedajúca povinnosť nútene uskutočnená, musia byť
stanovené jednoznačne určite tak, aby vykonávací orgán vedel, čo má nútene uskutočniť,
a aby to nemusel len v priebehu vykonávacieho konania zisťovať. Preto z hľadiska
materiálneho musí každé rozhodnutie, aby bolo vykonateľné v exekučnom konaní,
obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presne vymedzenie práva
a jemu zodpovedajúcej povinnosti na plnenie, ako aj presne stanovenú lehotu na plnenie.
V prejednávanej veci je predmetom exekúcie poistné a poplatok z omeškania.
Povinnosť platiť poistné je zakotvená v ust. § 10 zák. č. 273/1994 Z. z. a povinnosť platiť
poplatok z omeškania v § 23 cit. zákona, ako na to poukazuje aj oprávnený vo svojom
odvolaní. Citovaný právny predpis z ust. § 18 ods. 9 upravuje postup príslušnej poisťovne
pre prípad, že platiteľ poistného nesplní svoju zákonnú povinnosť (príslušná poisťovňa
predpíše platiteľovi poistného platobným výmerom dlžné poistné, ak ho neodviedol
v termíne splatnosti podľa ods. 1 až 4).
Rovnako aj povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania je stanovená v § 23 ods. 1 zák.
č. 273/1994 Z. z., ale zároveň v ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia je upravené, že
poplatok z omeškania predpíše príslušná poisťovňa platiteľovi poistného platobným
výmerom. Predpokladom núteného uskutočnenia aj tejto zákonnej povinnosti je teda
vydanie individuálneho právneho aktu, ktorý musí spĺňať podmienky formálnej
a materiálnej vykonateľnosti, vrátane stanovenia počiatku platenia poplatku z omeškania,
ako to ustálil prvostupňový súd v napadnutom uznesení. Krajský súd preto uznesenie
okresného súdu potvrdil.“
13. Z okolností daného prípadu vyplýva, že v rozsahu potvrdzujúcich dôvodov
krajský súd dostatočne sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré ho viedli k tomu, že potvrdil
rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v časti vymoženia poplatku z omeškania a jeho skutkové a právne
závery sú podľa názoru ústavného súdu dostatočné, jasné a zrozumiteľné. Aj keby ústavný
súd bol iného názoru ako krajský súd (teda by sa stotožnil s námietkami sťažovateľky
v časti, že v platobnom výmere bolo riadne vymedzené obdobie, od kedy je povinný
zaviazaný na zaplatenie poplatku z omeškania, čo zo sťažnosti a z jej príloh predložených
sťažovateľkou nevyplývalo), v danej veci nemohol prehliadnuť to, že platobný výmer
vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemôže byť exekučným titulom, keďže zo
žiadnych ustanovení relevantnej zákonnej úpravy (predovšetkým zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005)
nevyplývalo pre správcu konkurznej podstaty úpadcu oprávnenie vydávať individuálne
právne akty orgánu verejnej správy [k podobným záverom dospel v uznesení sp. zn.
3 M Cdo 20/2008 z 22. apríla 2009 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“)] a v tomto ohľade nepovažoval tento názor za arbitrárny alebo zjavne
neodôvodnený ani ústavný súd v celom rade svojich predchádzajúcich rozhodnutí
(III. ÚS 35/2010, III. ÚS 37/2010, III. ÚS 384/09, IV. ÚS 31/2010 a pod.).
14. K námietkam sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov konania
rozhodol ten-ktorý všeobecný súd inak a spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila,
resp. s jej právnym názorom, ústavný súd poznamenáva, že nie je v právomoci ústavného
súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, keďže to je úlohou najmä
odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Základné právo na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) neznamená ani
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecnými súdmi úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s právnymi názormi. Z opačného hľadiska
možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za
porušenie základného práva (napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08, I. ÚS 73/2010). Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
15. Sťažovateľka namieta v sťažnosti aj porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu uznesením krajského súdu. Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo
vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu). V súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07) ústavný súd k tomu
poznamenáva, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov postupu podľa čl. 46 až
čl. 48 ústavy vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za
porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré
nepochybne patrí aj základné právo garantujúce právo vlastniť majetok (obdobne napr.
III. ÚS 27/08). Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.
16. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov,
náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010