Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 398/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.

1 a Listiny základných práv a slobôd, práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 22. septembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn.

z 2. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), základného práva na súdnu ochranu podľa a

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. septembra 2009

v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn. z 2. októbra 2008

(ďalej len „okresný súd“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým

rozhodnutím potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho

exekútora „o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymoženia poplatku

z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 9 989,-Sk od 01.10.1998 do zaplatenia...“.

Exekučným titulom bolo vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer P. v konkurze, č. ... z

25. mája 2005 proti povinnému J. Ž. o vymoženie poistného s prísl. ako dlžnej pohľadávky

z poistenia na zdravotnom poistení.

3. Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutia krajského súdu a okresného súdu sú

arbitrárne, pretože „náležite sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je

nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej

konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili“, a tiež sa „v odôvodnení svojich

rozhodnutí nevysporiadali so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré

sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal...“.

4. Ako ďalej sťažovateľka uviedla, všeobecné súdy konali v rozpore s vnútroštátnymi

právnymi predpismi, pretože predmetnú povinnosť dlžníka priamo ustanovoval zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom

znení, čím znemožnili sťažovateľke vymôcť si v rámci exekúcie svoj zákonný nárok v časti

týkajúcej sa poplatku z omeškania. V tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia

iných krajských súdov, podľa ktorých v obdobných veciach všeobecné súdy v Slovenskej

republike rozhodli inak, v súlade s právnym názorom sťažovateľky. K tomu uvádza ako

príklady aj niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. Sťažovateľka ďalej

tvrdí, že v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu poukázala na to, že platobný výmer

ako exekučný titul je „jasný, určitý, formálne aj materiálne vykonateľný vo všetkých

častiach, plne v súlade so zákonom a návrh na vykonanie exekúcie nepresahoval povinnosť

uloženú povinnému právoplatným a vykonateľným platobným výmerom, nakoľko

v platobnom výmere je uvedené konkrétne obdobie v ktorom si povinný nesplnil svoju

povinnosť odviesť poistné...“, ale odvolací súd napriek tomu rozhodol v jej neprospech, čo

považuje za porušenie svojich označených práv.

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že

uznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu boli porušené ňou

označené práva, a aby tieto uznesenia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Súčasne žiadala

priznať náhradu trov konania.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na

odmietnutie návrhu podľa (t. j. ústavný súd môže na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený).

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

8. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že dôvodom, pre ktorý

sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , listiny, práva podľa dodatkového protokolu a základného

práva na súdnu ochranu podľa , listiny a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je najmä otázka arbitrárnosti

(neodôvodnenosti) rozhodnutí okresného súdu a tiež krajského súdu v odvolacom konaní pri

rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu, ktorým

bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v časti vymoženia poplatku z omeškania na základe platobného výmeru vydaného správcom

konkurznej podstaty P. v konkurze, kde sťažovateľka vystupovala ako oprávnená osoba.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

9. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie ňou

označených práv uznesením okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

zakotveného v . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na

ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné

súdy. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka

využila ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe

opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na

základe podaného odvolania uznesenie okresného súdu, a poskytnúť tak ochranu

sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci. Vzhľadom na uvedené

bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na

jej prerokovanie (obdobne napr. , , ).

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

10. Sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv aj uznesením krajského

súdu. Podstatou jej námietok v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení označených

práv z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil,

jeho rozhodnutie je arbitrárne a odchyľuje sa od judikatúry iných všeobecných súdov

v obdobných prípadoch.

11. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ). Ústavný súd môže do veci zasiahnuť, pokiaľ by tento

výklad bol arbitrárny a nebol ani náležite zdôvodnený; v opačnom prípade nie je

v právomoci ústavného súdu do konania všeobecných súdov zasahovať (,

, ). Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej

kontroly, ktorej bolo podrobené napadnuté uznesenie krajského súdu (z hľadiska námietok

nastolených sťažovateľkou tak v sťažnosti, ako aj v odvolaní podanom proti rozhodnutiu

okresného súdu).

12. Na vlastné odôvodnenie uznesenia krajský súd po prepise dôvodov uznesenia

okresného súdu a obsahu odvolania uviedol: „V prejednávanej veci je exekučným titulom

jedno z rozhodnutí uvedených v ust. § 41 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Prvostupňový súd postupoval v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď

preskúmaval žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva pre súd povinnosť

preskúmať predovšetkým exekučný titul, a to formálnu a materiálnu stránku jeho

vykonateľnosti, ďalej žiadosť o vydanie poverenia, ako aj návrh na vykonanie exekúcie.

Vykonávané rozhodnutie nepreskúmava súd po stránke jeho obsahovej správnosti, ako sa to

mylne domnieva v danom prípade oprávnený.

Rozhodnutia vymenované v ust. § 41 Exekučného poriadku, vrátane súdnych

rozhodnutí môžu byť exekučnými titulmi len vtedy, ak sú vykonateľné. Formálna stránka

vykonateľnosti rozhodnutia je dodržaná v prípade, ak má rozhodnutie náležitosti, ktoré sú

pre neho vymedzené u príslušnom právnom predpise.

Materiálnu stránku vykonateľnosti rozhodnutia predstavuje individualizácia

oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcej povinnosti na

plnenie, ako aj presne stanovená lehota na plnenie. Ak chýba tento materiálny predpoklad

exekúcie, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietne tak, ako to predvída znenie

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V prejednávanej veci je vykonávaným rozhodnutím platobný výmer, vydaný P. v

konkurze, B. zo dňa 25.5.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 22.7.2005 a vykonateľnosť

1.8.2005. Podľa citovaného platobného výmeru povinný J. Ž., mal za nesplnenie povinnosti

platiť poistné ustanovené v a v znení neskorších predpisov

povinnosť zaplatiť dlžné poistné v čiastke 9.989,-Sk. Podľa ďalšej časti výroku, dlžné

poistné v čiastke 9.989,-Sk a poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy

poistného do zaplatenia mal platiteľ poistného povinnosť uhradiť do 8 dní odo dňa

právoplatnosti tohto platobného výmeru na účet P. v konkurze, B. na označené bankové

spojenie. V odôvodnení bolo zároveň uvedené, že kontrolou platieb poistného zaslaných na

účet P. v konkurze, B. za obdobie 05/96 - 06/99 bolo zistené, že platiteľ poistného neuhradil

poistné za uvedené obdobie vo výške 9.989,-Sk, a preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené

vo výrokovej časti platobného výmeru.

Z výroku výmeru, ako aj jeho odôvodnenia je zrejmé, že počiatok povinnosti platiť

poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy poistného nie je uvedený.

V návrhu na vykonanie exekúcie však oprávnený žiada, aby bolo udelené poverenie na

vykonanie exekúcie ako pre dlžné poistné v čiastke 9.989,-Sk, tak aj pre poplatok

z omeškania vo výške 0,1% zo sumy 9.989,-Sk od 1.7.1999 do zaplatenia. Takýmto

spôsobom však vo vykonávanom rozhodnutí nie je povinnosť povinného, týkajúca sa

poplatku z omeškania, vymedzená.

Špecifickým znakom právnych noriem je, že sú pre ich v adresátov záväzné a že ich

obsah možno nútene vykonať. Ak sú splnené právnou normou stanovené predpoklady, a

teda ak nastanú právne skutočnosti vymedzené v hypotetickej časti právnej normy,

prejavuje sa záväznosť právnych noriem tak, že automaticky vznikne právny vzťah medzi

uvedenými subjektami ku konkrétnemu objektu, ktorého obsahom sú subjektívne práva a

povinností, objektívne stanovené touto normou. Táto konkretizácia všeobecnej právnej

normy môže nastať v prípade, ak nie je potrebný individuálny právny akt. V takom prípade

musí byť táto povinnosť stanovená určitým zákonom predpísaným spôsobom tak, aby bola

zrejmá jeho adresátovi. To sa deje v jednotlivých prípadoch postupom vydaním

individuálnych aktov, tak ako sú aj označené v ust. § 41 Exekučného poriadku. Založenie

alebo určenie práv a povinností rozhodnutiami ešte vždy nemá za následok ich

uskutočnenie. Hmotné uskutočnenie sa realizuje štátnou donucovacou mocou. Nútený výkon

rozhodnutia (podľa súčasnej právnej úpravy exekúcia) predpokladá, že právo oprávneného

subjektu a povinnosť povinného subjektu sú stanovené jednoznačne. Preto aj uskutočnenie

exekúcie jediným zákonom pripusteným dôkazom o existencii práva a povinností, ktorá má

byť uskutočnená je originálna listina vydaná orgánom podľa zákona na to oprávneným, vo

forme na to predpísanej a spôsobilej na to, aby jej obsah bol nútene uskutočnený. Ide tak

o exekučný titul. Exekučný titul, ktorým je ako súdne rozhodnutie, tak rozhodnutie iného

orgánu, je titulom len vtedy, ak je vykonateľné. Má teda spĺňať predpoklady formálnej

a materiálnej vykonateľnosti vykonávaného rozhodnutia, tak ako boli vyššie naznačené. Ak

má byť teda nejaké právo a jemu zodpovedajúca povinnosť nútene uskutočnená, musia byť

stanovené jednoznačne určite tak, aby vykonávací orgán vedel, čo má nútene uskutočniť,

a aby to nemusel len v priebehu vykonávacieho konania zisťovať. Preto z hľadiska

materiálneho musí každé rozhodnutie, aby bolo vykonateľné v exekučnom konaní,

obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presne vymedzenie práva

a jemu zodpovedajúcej povinnosti na plnenie, ako aj presne stanovenú lehotu na plnenie.

V prejednávanej veci je predmetom exekúcie poistné a poplatok z omeškania.

Povinnosť platiť poistné je zakotvená v ust. a povinnosť platiť

poplatok z omeškania v § 23 cit. zákona, ako na to poukazuje aj oprávnený vo svojom

odvolaní. Citovaný právny predpis z ust. § 18 ods. 9 upravuje postup príslušnej poisťovne

pre prípad, že platiteľ poistného nesplní svoju zákonnú povinnosť (príslušná poisťovňa

predpíše platiteľovi poistného platobným výmerom dlžné poistné, ak ho neodviedol

v termíne splatnosti podľa ods. 1 až 4).

Rovnako aj povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania je stanovená v § 23 ods. 1 zák.

č. , ale zároveň v ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia je upravené, že

poplatok z omeškania predpíše príslušná poisťovňa platiteľovi poistného platobným

výmerom. Predpokladom núteného uskutočnenia aj tejto zákonnej povinnosti je teda

vydanie individuálneho právneho aktu, ktorý musí spĺňať podmienky formálnej

a materiálnej vykonateľnosti, vrátane stanovenia počiatku platenia poplatku z omeškania,

ako to ustálil prvostupňový súd v napadnutom uznesení. Krajský súd preto uznesenie

okresného súdu potvrdil.“

13. Z okolností daného prípadu vyplýva, že v rozsahu potvrdzujúcich dôvodov

krajský súd dostatočne sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré ho viedli k tomu, že potvrdil

rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie v časti vymoženia poplatku z omeškania a jeho skutkové a právne

závery sú podľa názoru ústavného súdu dostatočné, jasné a zrozumiteľné. Aj keby ústavný

súd bol iného názoru ako krajský súd (teda by sa stotožnil s námietkami sťažovateľky

v časti, že v platobnom výmere bolo riadne vymedzené obdobie, od kedy je povinný

zaviazaný na zaplatenie poplatku z omeškania, čo zo sťažnosti a z jej príloh predložených

sťažovateľkou nevyplývalo), v danej veci nemohol prehliadnuť to, že platobný výmer

vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemôže byť exekučným titulom, keďže zo

žiadnych ustanovení relevantnej zákonnej úpravy (predovšetkým

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005)

nevyplývalo pre správcu konkurznej podstaty úpadcu oprávnenie vydávať individuálne

právne akty orgánu verejnej správy [k podobným záverom dospel v uznesení sp. zn.

z 22. apríla 2009 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“)] a v tomto ohľade nepovažoval tento názor za arbitrárny alebo zjavne

neodôvodnený ani ústavný súd v celom rade svojich predchádzajúcich rozhodnutí

(, , , a pod.).

14. K námietkam sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov konania

rozhodol ten-ktorý všeobecný súd inak a spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila,

resp. s jej právnym názorom, ústavný súd poznamenáva, že nie je v právomoci ústavného

súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, keďže to je úlohou najmä

odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (, ). Základné právo na

súdnu a inú právnu ochranu podľa ( listiny) neznamená ani

právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecnými súdmi úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s právnymi názormi. Z opačného hľadiska

možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za

porušenie základného práva (napr. , , ,

, ). Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Sťažovateľka namieta v sťažnosti aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa ( listiny) a práva podľa dodatkového

protokolu uznesením krajského súdu. Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo

vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(resp. listiny a práva podľa dodatkového protokolu). V súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (napr. , ) ústavný súd k tomu

poznamenáva, že absencia porušenia ústavnoprávnych princípov postupu podľa čl. 46 až

vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za

porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré

nepochybne patrí aj základné právo garantujúce právo vlastniť majetok (obdobne napr.

). Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až (napr. ). V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s .

16. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov,

náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010