Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1656 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1663)308/390154.bdf219.pdf
PDF · 155.71 KB
No categories available
7Cdo/38/2012
Najvyšší súd 7 Cdo 38/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Mgr. J. M., 2/ M. M.,
3/ MUDr. A. M., 4/ PhDr. J. M., v dovolacom konaní zastúpených JUDr. M. P.,
advokátom so sídlom V., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú konajú
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5,
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Ţupné námestie č. 13, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 2, Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Mierová č. 19, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Štúrova č. 2, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
10 C 384/2004, o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 26. októbra 2011 sp. zn. 4 Co 430/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 26. októbra 2011 sp. zn. 4 Co 430/2011 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia sa podanou ţalobou (v znení jej doplnenia z 23. augusta 2004) voči
ţalovanej Slovenskej republike domáhali náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej tieţ zákon č. 58/1969 Zb.).
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 25. mája 2011 sp. zn. 10 C 384/2004-297
zamietol ţalobu a ţalovaným 1/ aţ 5/ nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol,
ţe štát v zmysle § 18 zákona č. 58/1969 Zb. nesie objektívnu zodpovednosť za škodu, avšak
pre naplnenie tejto zodpovednosti sa tieţ vyţaduje aj príčinná súvislosť medzi škodou a jeho
nesprávnym úradným postupom, čo preukázané nebolo a preto ţalobu zamietol. Svoje právne
úvahy o tomto závere súd prvého stupňa prezentoval v odôvodnení rozhodnutia (na tieto
dovolací súd odkázal). Výrok o náhrade trov konania odôvodnil poukázaním na § 142 ods. 1
Na odvolanie ţalobcov 1/ aţ 4/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. októbra
2011 sp. zn. 4 Co 430/2011 napadnutý rozsudok potvrdil a ţalovaným 1/ aţ 4/ nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, ţe vec prejednal podľa § 212
ods. 1 O.s.p. bez pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je
dôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu je správny záver súdu prvého stupňa, ţe podľa § 18
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu za splnenia troch podmienok
(bez ohľadu na jeho zavinenie) : existencie 1/ škody, 2/ nesprávneho úradného postupu
a 3/ príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. V danom prípade
i podľa názoru odvolacieho súdu ţalobcovia nepreukázali predpoklady vzniku zodpovednosti
štátu v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. alebo § 415 Občianskeho zákonníka, najmä
nepreukázali, ţe postup ţalovanej (jej orgánov) bol v príčinnej súvislosti so vzniknutou, resp.
s uplatnenou škodou. Dodal, ţe nebolo moţné, aby do súkromnoprávnych vzťahov ţalobcov
zasahovali štátne orgány. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol
podľa § 224 ods. 1, § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia 1/ aţ 4/ dovolanie, ktoré
odôvodnili tým, ţe v konaní im bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.) a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vytkli mu, ţe neboli pozvaní na odvolacie pojednávanie a ţe
nečinnosťou štátnych orgánov utrpeli finančnú ujmu, preto ich nárok povaţujú za dôvodný.
Súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci a preto ju i nesprávne právne posúdili. Z týchto
dôvodov navrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok v spojení s rozsudkom súdu prvého
stupňa zrušil a vec prvostupňovému súdu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaná prostredníctvom za ňu konajúcich orgánov navrhla dovolanie ţalobcov
1/ aţ 4/ (ďalej len „dovolanie ţalobcov“), ako procesne neprípustné a zároveň
i neopodstatnené, zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpení v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním
moţno napadnúť.
1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie ţalobcov smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak
je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania ţalobcov z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.)
a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
2. So zreteľom na to by dovolanie, ktoré podali ţalobcovia, mohlo byť procesne
prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcov preto z týchto
ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ţalobcom (ne)bola v konaní
odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému
všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie
procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná
právna úprava za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolatelia v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. odvolaciemu súdu predovšetkým vyčítali, ţe neboli predvolaní na odvolacie
pojednávanie.
Najvyšší súd je v konaní o dovolaní povinný (ex lege) prihliadnuť na všetky vady
konania uvedené v § 237 O.s.p. Ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p., z ktorého táto povinnosť
dovolacieho súdu vyplýva, totiţ nerozlišuje medzi tými vadami konania, ktoré boli v dovolaní
uplatnené, a ktoré v dovolaní uplatnené neboli. Dovolací súd, rešpektujúc ustanovenie § 242
ods. 1 O.s.p, dospel k záveru, ţe hoci tie okolnosti, na ktoré poukázali dovolatelia
(o povinnosti predvolať ich na pojednávanie), priamo nesvedčia o vade konania v zmysle
§ 237 O.s.p. (odvolací súd totiţ vo veci nenariadil pojednávanie v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p.),
ich tvrdenie, ţe k takejto vade v konaní pred odvolacím súdom došlo, je dôvodné. Jej
existencia vyplýva zo spisu.
Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol
účinnosť 15. októbra 2008, umoţňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje
§ 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Aj v prípadoch, v ktorých
odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je povinný
oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej
päť dní pred jeho vyhlásením. Uvedená povinnosť je priamo spojená s právom kaţdého
(najmä účastníkov konania) zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku zaručeného
v článku 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 156 ods. 1, 3 O.s.p.
O tom, či bol v preskúmavanej veci zachovaný procesný postup odvolacieho súdu,
ktorý je upravený v § 156 ods. 3 O.s.p., môţe dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu.
Na č. l. 327 sa nachádza predkladacia správa okresného súdu o odvolaní ţalobcov
adresovaná odvolaciemu súdu, na č. l. 328 spisu sa nachádza potvrdenie o tom, ţe dňa
30. septembra 2011 o 8:23:48 hodine bola na odvolací súd prijatá predmetná vec a pridelená
na rozhodnutie senátu 4 Co, na č. l. 328a je zaloţená zápisnica o vyhlásení rozsudku
odvolacím súdom z 26. októbra 2011 a na č. l. 329 spisu sa nachádza rozsudok odvolacieho
súdu (sp. zn. 4 Co 430/2011 z 26. októbra 2011).
Z listín zaloţených do súdneho spisu nevyplýva, či na úradnej tabuli súdu bolo
najmenej 5 dní pred dňom vyhlásenia rozsudku oznámené, ţe rozsudok v danej veci bude
vyhlásený 26. októbra 2011 o 10.50 hod. Len samotné konštatovanie odvolacieho súdu
v zápisnici o vyhlásení rozsudku, ţe boli splnené podmienky pre jeho vyhlásenie podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a § 156 ods. 3 O.s.p., dovolací súd nepovaţoval za postačujúce. Zachovanie
postupu odvolacím súdom pred vyhlásením rozsudku v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. musí
vyplývať z písomných pokynov súdu (spravidla predsedu senátu) a ďalších nadväzujúcich
úkonov pracovníkov súdnej kancelárie zabezpečujúcich ich vykonanie tak, aby bolo
zachovanie uvedeného postupu zo súdneho spisu nepochybné.
Obsah spisu ako celok, i jeho konkrétne označené súčasti nedávajú ţiadny podklad
na konštatovanie odvolacieho súdu, ţe miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli
oznámené na jeho úradnej tabuli. Keďţe obsah spisu neumoţňuje posúdiť, či bola zachovaná
lehota vyplývajúca z § 156 ods. 3 O.s.p., je v danom prípade namieste záver, ţe miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku neboli riadne oznámené. Uvedeným postupom odvolacieho
súdu, ktorý sa priečil § 156 ods. 3 O.s.p., došlo k odňatiu moţnosti dovolateľov konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd poznamenáva, ţe na rovnakom závere
o prípustnosti dovolania sú zaloţené aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu (obdobne tieţ
sp. zn. 3 Cdo 179/2010, 3 Cdo 236/2010, 3 Cdo 97/2011, sp. zn. 145/2012).
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní došlo k procesnej
vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu a zároveň dôvodom pre zrušenie rozhodnutia
odvolacieho súdu.
Argumentácia ţalobcov, ktorá je obsiahnutá v dovolaní, svedčí o tom, ţe vytýkané sú
aj nedostatky skutkovej povahy. Dovolatelia spochybňujú správnosť a úplnosť skutkových
zistení súdov a z nich vyvodených skutkových záverov. V prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov ale nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,
R 6/2000).
Z obsahu dovolania moţno vyvodiť aj to, ţe súdy v danej veci vec nesprávne právne
posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V tejto súvislosti treba uviesť, ţe prípadné nesprávne
právne posúdenie veci je relevantým dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ale
súčasne nezakladá aj prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 43/2003, R 54/2012,
tieţ sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
3. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá
prípustnosť dovolania ţalobcov a zároveň aj jeho opodstatnenosť (§ 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p.), zrušil dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 243b O.s.p.). So zreteľom na zrušenie tohto rozhodnutia (z procesných dôvodov)
nemohol pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľov, ţe napadnutý rozsudok
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. januára 2013
JUDr. Daniela Švecová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová