Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/34/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. M., bývajúceho v B.

proti žalovaným 1/ M. C., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. Jozefom Milkom, advokátom

so sídlom v Bratislave, Budovateľská č. 24, 2/ Dražobná spoločnosť, a.s., so sídlom

v Bratislave, Gunduličová č.3, IČO 35 795 038,. zastúpenej STANĚK VETRÁK &

PARTNERI, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Vlčkova č. 18, za ktorú koná JUDr. Anton Staněk,

advokát, o vydanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 18

C 59/2007, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2010

sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobcu o d m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému 2/ trovy dvolacieho konania 650,48€

na účet jeho právneho zástupcu STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o., so sídlom

v Bratislave, Vlčkova č. 18, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Žalovanému 1/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa žalobou voči žalovaným 1/ a 2/ v tomto konaní domáhal vydania

nehnuteľnosti a to stavby - rodinného domu súpisného čísla 753 na parcele číslo 1024

a pozemku parcelné číslo 1024 zastavané plochy a nádvoria o výmere 283 m², nachádzajúcich

sa v katastrálnom území K., okres B. zapísaných na liste vlastníctva číslo X. vedenom

Katastrálnym úradom v B., Správa katastra B., pracovisko B.. Vychádzal z toho, že mu svedčí

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam aj napriek tomu, že k zmene vlastníckeho práva

k dotknutým nehnuteľnostiam 11. marca 2005 došlo na základe príklepu licitátora na

dobrovoľnej dražbe, ktorú žalobca považoval za neplatnú (najmä preto, že zmluva

o vykonaní dobrovoľnej dražby ako i celý dražobný proces sú absolútne neplatné, v rozpore

so zákonom; zmluva o úvere a zriadení záložného práva nebola registrovaná štátnym

notárstvom). Žalovaný 1/ tak neoprávnene nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od

D. S., ten ho získal od B. S., ten ho získal od I. L. s rodinou, ktorí ho získali od D. H.,

vydražiteľa.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 31. marca 2009 č.k. -241

žalobu o vydanie nehnuteľností zamietol s tým, že o trovách rozhodne samostatným

rozhodnutím ( ). Vychádzal z toho, že základnou podmienkou úspechu

žaloby podanej v tomto konaní je preukázanie vlastníckeho práva žalobcom

k nehnuteľnostiam – jeho aktívnej legitimácie – domáhať sa ochrany vlastníckeho práva.

Žalobca bol vlastníkom dotknutých nehnuteľností, z dôvodu nesplateného úveru sa

nehnuteľnosti stali predmetom dobrovoľnej dražby, na základe ktorej žalobca prišiel

o vlastnícke právo. Konanie o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby vedené pred Okresným

súdom Bratislava I pod sp.zn. bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby

žalobcom. Z listu vlastníctva č. X. z 29. októbra 2007 vyplýva, že súčasným vlastníkom

dotknutých nehnuteľností je žalovaný 1/, ktorý ich nadobudol kúpnou zmluvou z 8. augusta

2007. Žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť preukázaním svojho vlastníckeho práva, preto

súd vychádzajúc z , a , žalobu zamietol.

Okresný súd Bratislava IV uznesením z 19. júla 2010 č.k. -364 žalovaným 1/

a 2/ nepriznal náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. marca 2010 sp. zn. 7

Co 127/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; žalovaným 1/ a 2/ nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania a návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

V odôvodnení uviedol, že nevyhovel návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods.

1 písm. b/ a predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie

stanoviska o nesúlade o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok)

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o dobrovoľných dražbách) s

Slovenskej republiky v tom, že zákon nerieši situáciu o márnom uplynutí prekluzívnej lehoty

na podanie žaloby o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorá nastala bez zavinenia

majiteľa draženej nehnuteľnosti, keď dospel k záveru, že citovaný zákon nie je v rozpore

s a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súčasne riešenie tejto

otázky nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie v tejto veci. Odvolací súd zhodne so

súdom prvého stupňa zaujal právny názor, že v prípade žaloby na vydanie veci (resp. vydanie

nehnuteľností) v zmysle , sa predpokladá, že iná osoba

neoprávnene (teda bez právneho dôvodu) zadržiava vec patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju

odmieta vydať. Aktívna legitimácia v takom prípade patrí vlastníkovi veci. Podmienkou

úspechu takejto žaloby je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu. Z listu vlastníctva č. X.

bolo v konaní preukázané, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností je žalovaný 1/, ktoré

nadobudol ako v poradí štvrtý vlastník po vykonaní ich dobrovoľnej dražby, a to na základe

kúpnej zmluvy V-10921/2007 zo dňa 8. augusta 2007 od D. S.. Odvolací súd považoval za

právne irelevantné námietky žalobcu týkajúce sa výkonu dobrovoľnej dražby (doručovania

písomností týkajúcich sa dražby, neplatnosti notárskej zápisnice, ktorou bol osvedčený

priebeh dražby a pod.), ktoré námietky mohli byť uplatnené len v trojmesačnej prekluzívnej

lehote avšak v inom súdom konaní. Vyslovil tiež názor, že pokiaľ by bolo možné v inom ako

v konaní o určení neplatnosti dražby preskúmavať neplatnosť dražby, došlo by k právnej

neistote všetkých prípadných ďalších dobromyseľných vlastníkov draženej nehnuteľnosti,

ktorí majú rovnaký nárok na ochranu vlastníckych práv, ako pôvodný vlastník. Z uvedených

dôvodov, považoval rozsudok súdu prvého stupňa podľa za vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, navrhol dovolaním

napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobe vyhovieť alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu

prvému stupňa na ďalšie konanie a zároveň uložiť žalovaným povinnosť nahradiť mu trovy

dovolacieho konania z dôvodu, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom ( ) tým, že súd prvého stupňa v odôvodnení neuviedol na základe

akých konkrétnych skutočností nie je možné žalobcu považovať za vlastníka dotknutých

nehnuteľností (okrem tvrdenia, že nie je zapísaný na výpise z listu vlastníka ako vlastník

nehnuteľností), čo má za následok jeho nepreskúmateľnosť a porušenie jeho práv na

spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 Dohovoru a .

Uviedol, že v konaní o vydanie nehnuteľností je súd oprávnený ako predbežnú otázku riešiť i

otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom pri posúdení otázky, kto je vlastníkom,

môže sa odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľnosti. Dovolateľ nepovažoval za

správny právny záver súdov, že neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie jeho vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam. Žalobca v konaní poukazoval na dôkazy (a navrhoval ich

vykonanie), ktoré preukazujú protizákonný prechod vlastníckych práv na základe príklepu

v dobrovoľnej dražbe, ktorá bola navrhnutá neoprávnenou osobou a vykonaná na základe

absolútnej neplatnej Zmluvy o vykonaní dražby. Až po vyhodnotení týchto dôkazov mohol

súd vyvrátiť alebo potvrdiť vlastnícke právo žalobcu k predmetu dobrovoľnej dražby.

Rozhodnutie odvolacieho súdu preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca v priebehu celého konania poukazoval, že v Zmluve o vykonaní dražby bola

dôvodom dražby pohľadávky z úverovej zmluvy č. 800235-6 z 20. septembra 1990 a

v Návrhu na vykonanie dražby to bola pohľadávky z úverovej zmluvy č. 78-800702-1 z 1.

októbra 1992. Pohľadávka z úverovej zmluvy č. 800235-6 z 20.septembra 1990 (uvedená v

Zmluve o vykonaní dražby) nebola zabezpečená záložným právom v dôsledku jej

nezaregistrovania štátnym notárstvom ( platného v roku

1990). V zmluve o úvere č. 78-800702-1 z 1. októbra 1992, ktorá bola právnym dôvodom

Návrhu na vykonanie dražby, žalobca nebol dlžníkom (dlžníčkou je jeho manželka),

pohľadávka z tejto úverovej zmluvy nebola postúpená na D. H. (navrhovateľa dražby) a je

vymáhaná Slovenskou konsolidačnou, a.s. od manželky žalobcu v konaní pred Krajským

súdom v Bratislave pod sp.zn. . Z uvedeného vyplýva, že Návrh na vykonanie

dražby bol podaný neoprávnenou osobou, pretože D. H. nebol záložným veriteľom. Rozpor

právnych dôvodov v Návrhu na vykonanie dražby a v Zmluve o vykonaní dražby v zmysle

ustanovenia zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre

rozpor s dobrými mravmi. Žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od

absolútnej neplatnosti Zmluvy o vykonaní dražby (nie však od neplatnosti dražby); na jej

neplatnosť mal súd prihliadať aj bez návrhu. Zmluvou o vykonaní dražby sa súd vôbec

nezaoberal ani ju ako dôkaz nevykonal. Dovolateľ uzavrel, že preukázaním absolútnej

neplatnosti Zmluvy o vykonaní dražby pre jej rozpor so zákonom, by sa preukázala aj

neplatnosť celej dobrovoľnej dražby a teda nezákonne pozbavenie jeho vlastníckych práv

i neplatnosť následných prevodov nehnuteľností. Z týchto dôvodov dovolateľ namietal, že

rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo

vykonanom dokazovaní (§ 241 ods. 2 O.s.p) a že rozhodnutie spočíva i na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ).

Žalovaný 2/ navrhol dovolanie odmietnuť vychádzajúc z názoru, že konanie netrpí

vadou konania v zmysle tak, ako túto obsahovo vymedzil dovolateľ.

Vyslovil názor, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd určiť len v samostatnom konaní

o určenie jej neplatnosti ( o dobrovoľných dražbách

a doplnení o notároch a notárskej činnosti, ďalej len zákon o

dražbách), nie však v inom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), spĺňajúca podmienku

povinného zastúpenia v dovolacom konaní ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie – charakterizovaný svojou výnimočnosťou - mimoriadnosťou. Ide

o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna úprava

pripúšťa ( )

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so

zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

možnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa §238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné

tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je

podľa až 3 procesne prípustné.

Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa tiež otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v (tzv. vady

zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku aj

proti uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady ( ), i keby k ním v konaní došlo

a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani samotné nesprávne právne

posúdenie veci ( ) nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Dovolaciemu súdu preto neprislúcha zaoberať sa tými dovolacími námietkami,

ktoré nachádzajú svoje zdôvodnenie v zmysle a Z hľadiska

posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný

subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky

pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne

vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a až g/

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietaL, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť konať

pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu

možnosti konať pred súdom malo podľa názoru dovolateľa dôjsť predovšetkým nevykonaním

ním navrhovaného dokazovania (preukazujúceho absolútnu neplatnosť Zmluvy o vykonaní

dražby); neprihliadnutím na tieto dôkazy súdom, ktoré dovolateľ považoval za rozhodné;

nevysporiadaním sa s právnou argumentáciou, zaujatými stanoviskami dovolateľa k vecnej a

právnej stránke sporu v dôvodoch rozhodnutia (najmä v otázne absolútnej neplatnosti

Zmluvy o vykonaní dražby, podania návrhu na vykonanie dražby neoprávnenou osobou,

nezákonného doručovania písomností v rámci dobrovoľnej dražby) a v tejto súvislosti

nevysvetlením jednotlivých dôvodov rozhodnutia k otázke o protizákonnom pozbavení

vlastníckeho práva žalobcu k dotknutým nehnuteľnostiam, v súhrne zakladajúcich

nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.

K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza dovolací súd nasledovné:

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na

spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo

spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené

vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. neupravuje

prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné

kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je

zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,

právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na

jeho vykonanie ().

Vzhľadom na charakter argumentácie dovolateľa treba v súvislosti s vyššie uvedeným

dodať, že pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa

a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie

je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré

z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ),

a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za

následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie

však procesnú vadu v zmysle ; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd

v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na

zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/

nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.

S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej

veci, možno preto konštatovať, že i prípadným nevykonaním dovolateľom navrhovaného

dokazovania (k namietaným okolnostiam spochybňujúcim platnosť uskutočnenej dobrovoľnej

dražby a to vzhľadom najmä na absolútnu neplatnosť Zmluvy o vykonaní dražby, podania

návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby neoprávnenou osobou, nezákonného doručovania

písomností v rámci dobrovoľnej dražby a pod.) nemohlo dôjsť k odňatiu jeho možnosti konať

pred súdom. V okolnostiach prejednávaného prípadu je potrebné osobitne uviesť, že súdom

prvého stupňa bolo účastníkom konania dané písomné poučenie v zmysle § 114 ods. 2

(viď – 183 spisu), ktoré žalobca osobne prevzal 12. februára 2009. Na

pojednávaní 31. marca 2011 (viď č.l. 231 a 232 spisu) súd prvého stupňa vykonal mimo

iného aj dokazovanie listinami predloženými žalobcom a to Návrhom na vykonanie dražby

(založenom na č.l. 32 - 33 spisu), Notárskou zápisnicou osvedčujúcou priebeh dražby

(založenou na č.l. 40 – 44 spisu) a ďalšími dôkazmi vzťahujúcimi sa k dobrovoľnej dražbe

i keď pre vec samú za rozhodujúce nepovažoval okolnosti jej (ne)platnosti ale len to, že

žalobca iným spôsobom ako len spochybnením dražby v tomto konaní, nepreukázal že mu

svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.

Pokiaľ ide o námietky dotýkajúce správne alebo úplne zisteného skutkového stavu

veci je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môže to

viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne

nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však tzv. zmätočnosť konania, teda ani vadu

v zmysle ustanovenia (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba

zdôrazniť, že do obsahu základného práva podľa a

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS

97/97). K uvedenej námietke žalobcu treba dodať, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred

ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132

); jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo

osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

písm. f/ (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993), pre

úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/

Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových

zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v

vymenovanej) procesnej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto

dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím

dôvodom ), sama o sebe ale nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Týmto kritériám musí nepochybne zodpovedať rozhodnutie súdu vydané

v občianskom súdnom konaní. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na

konkrétny prípad (porovnaj napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997),

avšak musí zodpovedať požiadavkám zakotveným v v spojení s ods.

2 Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na

každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje

sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z ;

obdobne tomu je aj v prípade uznesení ( ). Jeho účelom je predovšetkým

doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu

pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie dáva súdom dostatočný návod na

to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozhodnutia sa

žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich

konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa

spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané, a právne posúdenie

zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny

záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva nepreskúmateľný.

Keďže odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ( )

odôvodnenia potvrdeného i potvrdzujúceho rozhodnutia tvoria jeden celok, ako celok potom

musia v tomto smere obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie zahrňujúce výklad

opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Len takéto

rozhodnutie možno označiť za preskúmateľné ( v spojení s

).

Z odôvodnení rozsudkov nižších súdov možno zistiť, že dôvodom zamietnutia žaloby

o vydanie nehnuteľných vecí je zhodný záver súdov, že žalobca nie je ich vlastníkom.

Žalobca sa bránil, že vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam nemohol stratiť na základe

absolútne neplatnej Zmluvy o vykonaní dražby a jej nezákonnom priebehu. Súdy však

v tomto súdnom konaní vychádzali z právneho názoru, že otázku neplatnosti dražby nie sú

oprávnené riešiť ani ako otázku predbežnú, pokiaľ žalobca nepreukázal neplatnosť

dobrovoľnej dražby v osobitnom súdnom konaní - začatom podľa § 21 ods. 2 zákona č.

o dobrovoľných dražbách (konanie o určenie neplatnosti dražby vedené pred

Okresným súdom Bratislava I pod sp.zn. bolo podľa ich zistení právoplatne

zastavené), potom vychádzali z toho, že ich vlastníkom je ten komu svedčí zápis na liste

vlastníctva a týmto subjektom nie je žalobca, čo bolo rozhodujúcim dôvodom pre zamietnutie

žaloby. Uvedené skutkové zistenia a na ich základe prijaté právne závery súdu podľa názoru

dovolacieho súdu zodpovedajú zákonným požiadavkám ich preskúmateľnosti v zmysle §157

ods. 2 v spojení s

Bez toho, aby dovolací súd zaujímal stanovisko k právnemu posúdeniu tejto veci,

považuje za vhodné vyjadriť sa i k súvisiacim otázkam o prípadnej arbitrárnosti odôvodnenia

vydaných rozhodnutí.

Dražbou je verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva alebo

iného práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa, pri ktorom sa

licitátor obracia na vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred určenom mieste

s výzvou na podávanie ponúk a pri ktorom na osobu, ktorá urobí najvyššiu ponuku, prejde

príklepom licitátora vlastnícke alebo iné právo k predmetu dražby, alebo verejné konanie,

ktoré bolo licitátorom ukončené z dôvodu, že nebolo urobené ani najnižšie podanie (§ 2 písm.

a/ ). Dražbu je možné vykonať len na základe písomnej zmluvy o

vykonaní dražby, ktorú uzavrie navrhovateľ dražby s dražobníkom; to neplatí, ak ide o

majetok štátu, ak je dražobníkom orgán štátnej správy, alebo ak ide o majetok územného

samosprávneho celku, ak je dražobníkom tento územný samosprávny celok alebo ak je

dražobníkom navrhovateľ dražby ( ). V prípade, ak boli

porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich

právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Toto právo zaniká, ak sa neuplatní do

troch mesiacov odo dňa konania dražby ( ). Súd určí

neplatnosť dražby, ak je na tom naliehavý právny záujem (

Z.z.).

Z vyššie uvedených ustanovení Najvyšší súdu Slovenskej

republiky v rozsudku z 22. mája 2008 sp. zn. (viď tiež Zo súdnej praxe č.

47/2008) vyvodil, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže určiť len súd v samostatnom

konaní o určenie jej neplatnosti. K zhodnému právnemu záveru dospel neskôr Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozsudkoch z 30. júna 2009 sp. zn. (viď R 23/2010)

a z 23. júna 2010 sp. zn. .

Príklep licitátora na dobrovoľnej dražbe je nadobudnutie vlastníctva formou prechodu

práva na základe inej skutočnosti v zmysle . Takýto prechod

práva je teda právnou skutočnosťou, ktorú nie je možné preskúmať v rámci iného konania ako

konania upraveného v a Pokiaľ v osobitnom konaní o

určenie neplatnosti dražby, v ktorom žaloba musí byť podaná v trojmesačnej prekluzívnej

lehote počítanej od konania dobrovoľnej dražby, súd neurčí neplatnosť dražby, nemôže nikto

– ani súd spochybňovať prechod práva na dobrovoľnej dražbe.

Nadväzujúc na právne závery zaujaté v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uvedených v predchádzajúcom odseku, ktoré sa ustálili na základe ustálenej

judikatúry zverejnenej i v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky (viď R 23/2010) aplikačno-súdna prax uzatvára, že neplatnosť dobrovoľnej dražby

môže vysloviť súd iba v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním návrhu na určenie

neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle Otázku

neplatnosti dobrovoľnej dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa

uvedeného ustanovenia, a to ani ako otázku prejudiciálnu (predbežnú).

Z uvedeného pohľadu dovolací súd v tejto veci nemôže prisvedčiť dovolateľovi, že

odôvodnenie súdnych rozhodnutí je arbitrárne, alebo nie je preskúmateľné, ak korešponduje

záverom vychádzajúcim z citovanej judikatúry, alebo z nich v princípe vychádza.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že súdy v odôvodnení nedali dostatočnú odpoveď na jeho

námietku o „absolútnej neplatnosti Zmluvy o vykonaní dražby“, je potrebné v kontexte

vyššie uvedených právnych úvah dodať, že povinnosťou súdu nie je dať odpoveď na každý

argument účastníka konania ale len na ten, ktorý je pre rozhodnutie veci relevantný (kľúčový,

rozhodný, zásadný. Vychádzajúc z názoru konajúcich súdov, že v predmetnom konaní

o vydaní nehnuteľností nemôže súd posudzovať ani ako predbežnú otázku neplatnosti

dobrovoľnej dražby, je bez ďalšieho zrejmé, prečo už nebolo nutné zdôvodňovať i prípadnú

jej neplatnosť práve (alebo aj) pre namietanú neplatnosť Zmluvy o vykonaní, prípadne

z ďalších dôvodov, na ktoré poukazoval v konaní žalobca.

Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci

odvolacím súdom v napadnutom rozsudku ( ), je potrebné uviesť,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci

neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237

písm. f/ (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ),

zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle , lebo

(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania

neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. ). I keby dovolacie námietky o založení

rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (o tom, komu svedčí vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam; či v tomto konaní možno je súd oprávnený preskúmavať platnosť

dobrovoľnej dražby alebo zmluvy o jej vykonaní) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za

následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania

v zmysle ustanovenia

Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s §

224 ods. 1 a ). Trovy konania žalovaného 2/ v danom prípade

spočívajú v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol žalovanému 2/ vypracovaním

vyjadrenia k dovolaniu žalobcu z 8. decembra 2010 (§ 14 ods. l písm. b/ vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu

tarifnej odmeny dovolací súd stanovil podľa § 10 ods. l a 2 tejto vyhlášky vo výške 539,41 €

(hodnota veci 59 749,05 €), čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) 7,21 € s

19% DPH 103,86 €, predstavuje spolu 650,48 €. V dôsledku zásady účelnosti vynaložených

trov konania ( ) dovolací súd nepriznal náhradu trov konania za jeden úkon

právnej služby spojený s replikou žalovaného 2/ z 25. mája 2011 k vyjadreniu žalobcu zo 4.

apríla 2011, lebo jeho obsah len dôslednejšie konkretizuje pôvodné stanovisko žalovaného 2/

z 8. decembra 2010 k žalobcovmu dovolaniu. Dovolací súd žalovanému 1/ nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na rozhodnutie o

priznaní náhrady trov tohto konania ( v spojení s ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. februára 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu