Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 230 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (253)27a/386380.b4a68e.pdf
PDF · 121.55 KB
No categories available
2Cdo/141/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 141/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ M. G., bývajúcej
v L., 2/ J. G., bývajúceho v L., obaja zastúpení advokátkou JUDr. K. L., advokátkou v P.,
proti ţalovaným 1/ P. Š. st., bývajúcemu v L., 2/ M. Š., bývajúcej v L., 3/ P. Š. ml.,
bývajúcemu v L., o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 15 C 128/2003, o dovolaní ţalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove z 28. apríla 2011 sp. zn. 8 Co 118/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 18. marca 2010 č.k. 15 C 128/2003-343 ţalobu
zamietol. Ţalovaným 1/ aţ 3/ náhradu trov konania nepriznal a zároveň vyslovil, ţe
ţalobcovia 1/, 2/ nemajú právo na ich náhradu. Náhradu trov štátu nepriznal. Rozhodnutie
odôvodnil tým, ţe po vykonanom dokazovaní súd zistil, ţe ţalobcovia sú bezpodielovými
2
spoluvlastníkmi parcely č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m, rodinného
domu súpisné číslo X. postaveného na parcele č. X., zapísané v katastri nehnuteľností pre
k. ú. L. na LV č. X.. Ţalovaný 3/ je synom ţalovaných 1/, 2/ a je chovateľom holubov. Zo
správy Obce L. vyplynulo, ţe v lokalite obývanej ţalobcami a ţalovanými sa
v minulosti chovali ošípané a hydina. V posledných rokoch sa však na danom mieste chová
hydina a len na okraji pozemku ošípané. V okruhu 100 m sú dvaja chovatelia holubov.
Chov domácich zvierat bol u ţalovaných na základe sťaţnosti ţalobcov upravený
uznesením obecného zastupiteľstva č. X. z 20. novembra 2007 a tieţ rozhodnutím
o dodatočnom povolení stavby z 19. novembra 2007 so stanovením presných podmienok
chovu. Z ďalšej správy Obce L. z 22. októbra 2009 bolo zistené, ţe vo vzťahu
k primeranosti zápachu a hluku sa vyjadriť obec nevedela a v tomto smere neevidovala
sťaţnosti občanov susediacich so ţalovanými. Zároveň bolo v správe uvedené, ţe domáce
zvieratá chovajú aj iní obyvatelia obce a v časti obce sa nachádza aj poľnohospodárske
druţstvo, na ktorom sa chová cca 500 kráv. Z ohliadky na mieste samom 1. júla 2009 súd
zistil, ţe z pozemkov ţalovaných sa ozývali zvuky hydiny a zápach bolo cítiť pri zafúkaní
vetra. V čase ohliadky ţalovaní chovali 28 sliepok a kačíc (spolu), malé zajace, dve kozy,
jedného capa a holuby. V snahe vyjsť v ústrety ţalobcom, ţalovaný 3/ upravil holubník tak,
aby perie holubov nebolo vetrom zanášané na pozemok ţalobcov. Do konania pribratý
znalec zároveň konštatoval, ţe hospodárska budova a ţumpa bola urobená (upravená)
v zmysle jeho doporučení podľa znaleckého posudku a v tom čase bola ţumpa prázdna.
Bolo taktieţ zistené, ţe medzi susediacimi pozemkami chýba časť plechového plotu, čo
odstránili samotní ţalobcovia z dôvodu, ţe pri naráţaní zvierat do plotu toto spôsobovalo
nadmerný hluk. Súd vec posúdil podľa § 127 ods. 1, § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
čl. 20 ods. 1, 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 16, § 16a všeobecne záväzného nariadenia
č. 4 Obce L.. Pri posudzovaní, či sú splnené podmienky na poskytnutie ochrany podľa § 127
ods. 1 Občianskeho zákonníka súd uviedol, ţe susedské práva sa môţu účinne uplatňovať
na princípe vzájomnosti. Ochrana, ktorá sa poskytuje právam vlastníka jednej veci, nesmie
byť v nepomere k spravodlivej ochrane vlastníka druhej veci. Oprávnený sa môţe domáhať,
aby súd uloţil povinnosť zdrţať sa neoprávnených zásahov – presne vymedzeného rušenia,
nie však uloţenia povinnosti niečo konkrétne konať. Ţalobcovia sa domáhali okrem iného
uloţenia povinnosti ţalovaným zabrániť zatekaniu daţďovej vody z hospodárskej budovy,
zabrániť vytekaniu močovky, ako aj znečisťovaniu strechy a záhrady ţalobcov holubmi,
domácou hydinou. Vo vzťahu k tomuto návrhu súd uzavrel, ţe išlo o ţalobu podľa § 417
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Hospodárska budova však bola postavená v súlade
s platnými normami a ako to vyplývalo aj zo znaleckého posudku odvod daţďovej vody
a močovky nespôsoboval zatekanie múrika ţalobcov, ani zalievanie ich pozemku. Vo
vzťahu k prieniku holubov a hospodárskych zvierat súd konštatoval, ţe petit ţaloby bol
jednak nesprávne formulovaný a jednak samotní ţalobcovia umoţňovali prienik týchto
zvierat tým, ţe odstránili časť plechového plotu. Časť ţaloby o zdrţanie sa chovu
akýchkoľvek hospodárskych zvierat, súd rovnako povaţoval za nedôvodnú. Absolútny
zákaz chovu akýchkoľvek hospodárskych zvierat by bol v rozpore s čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky. Súd preto ţalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a o trovách štátu tak, ţe ich
náhradu nepriznal.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcov rozsudkom z 28. apríla 2011 sp. zn.
8 Co 118/2010 zmenu ţaloby nepripustil a rozsudok okresného súdu potvrdil. Účastníkom
konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, ţe v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvého stupňa. K námietkam ţalobcov uvedených v odvolaní dodal, ţe
znečisťovanie strechy holubmi preukázané v konaní nebolo. Pokiaľ išlo o úpravu petitu,
resp. jeho zmenu, odvolací súd dospel k záveru, ţe v danom prípade by išlo o novú ţalobu.
Výsledky doterajšieho konania by nemohli byť podkladom pre rozhodnutie o zmenenom
návrhu. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti rozhodnutia vo veci samej podali
ţalobcovia dovolanie. Navrhli rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali
z § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedli, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné,
preto malo byť odvolacím súdom zrušené. V dôsledku toho majú za to, ţe v konaní im bola
odňatá moţnosť konať pred súdom. Súdy oboch stupňov nebrali do úvahy nimi predloţené
dôkazy a ignorovali ich návrh na vypracovanie znaleckého posudku ohľadne vplyvu chovu
zvierat ţalovanými na zdravotný stav obyvateľov obce. Zo strany ţalobcov išlo o uplatnenie
ochrany ich práv v zmysle § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dlhotrvajúci negatívny
stav mal a má nepriaznivý vplyv na zdravotný stav ţalobcov. Uviedli, ţe majú právo
na zdravé ţivotné podmienky. Namietali porušenie práva na účinný opravný prostriedok,
práva na súkromie a rodinný ţivot, práva na ochranu ţivotného prostredia, ţivota a zdravia,
práva na ochranu majetku, porušenie práv ich dieťaťa. Poukázali aj na to, ţe s rozhodnutím
stavebného úradu rovnako nesúhlasia. Zdôraznili však, ţe nikdy sa nesťaţovali na stavbu,
ktorá stojí uţ vyše 20 rokov bez stavebného povolenia a kolaudácie, ale na chov
hospodárskych zvierat a z toho plynúcich dôsledkov, ktoré v danom prípade nad mieru
primeranú pomerov ţalobcov obťaţujú. To, ţe svoje práva neuplatňujú aj iní občania obce
s touto vecou vôbec nesúvisí. Počas prebiehajúceho konania sa preukázalo, ţe hospodárska
budova má dosť závaţné nedostatky. Ďalej uviedli, ţe konštatovanie, ţe plechový plot bol
ţalobcami odstránený je zavádzajúce, pretoţe ţalobcovia plot upravili a nie odstránili. Súd
nemohol objektívne posúdiť situáciu na mieste samom, nakoľko ohliadka trvala pribliţne
10 minút. Majú za to, ţe ţalovaní argumenty ţalobcov nevyvrátili.
Ţalovaní sa k dovolaniu ţalobcov písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení
advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť dovolaním.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 ods. 1
O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je
prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Pretoţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov rozsudkov uvedených v citovanom ustanovení je zrejmé, ţe ide o prípad,
v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 238 O.s.p. nepripúšťa.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je
dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolatelia vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/
O.s.p. nenamietali a tieto nezistil ani dovolací súd.
Dovolatelia namietali vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videli
v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, resp. v jeho
nepreskúmateľnosti.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko
vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého
stupňa zodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, ţe rovnako odvolací súd
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj
z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolatelia sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňujú, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia, rozhodnutí (napr. I. ÚS 188/06). Naostatok nemoţno opomenúť
ani ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa
so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu.
V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
Dovolateľmi vytýkaná vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. bola teda nedôvodná.
K námietke dovolateľov ohľadne nevykonania navrhnutých dôkazov dovolací súd
dodáva, ţe dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára
poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd
v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy
vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého
dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď
R 37/1993).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pokiaľ ide o námietku spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, resp.
nesprávnosť skutkových zistení (vyplývajúc z obsahu dovolania), treba uviesť, ţe
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe ţalobcovia namietali aj skutočnosť, ţe súdy
vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcov boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcami vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie ţalobcov odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko im ţiadne trovy v dovolacom konaní
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. septembra 2012
JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová