Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1474 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1482)b93/364296.c403a1.pdf
PDF · 111.71 KB
No categories available
1Cdo/85/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Cdo 85/2010
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky A. M., bytom T.,
v dovolacom konaní právne zastúpená P., T., proti odporcovi Ing. M. M., trvale bytom T.,
o určenie výživného na manželku, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.
10C/127/2006, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku zo dňa 21.12.2009 sp. zn.
23Co/320/2009, takto
r o z h o d o l
Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a .
Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 9. júna 2009 č. k. 10C/127/2006-660 uložil
odporcovi povinnosť platiť na výživu navrhovateľky 10.000,-Sk mesačne od 28.11.2006 do
31.12.2008 a 331,94 € mesačne od 1.1.2009 naďalej , vždy do pätnásteho dňa v mesiaci k
rukám navrhovateľky. Vo zvyšku návrh zamietol. Nedoplatok na zročnom výživnom za
obdobie od 28.11.2006 do 31.5.2009 vo výške 7.203,08 € odporcovi povolil zaplatiť v
mesačných splátkach po 201 eur spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku
pod následkom straty výhody splátok.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 21.decembra 2009 sp. zn. 23Co/320/2009 na
odvolanie navrhovateľky potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že prvostupňový súd vykonal
rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia okolností podstatných pre určenie manželského
výživného, tak ako to ukladá § 71 ods. 1 Zák. o rodine. , teda že odporca si neplní v takom
rozsahu vyživovaciu povinnosť a na návrh navrhovateľky určil jej rozsah tak, aby životná
úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká
.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním, v ktorom namietala, že
postupom odvolacieho súdu jej bola jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. , keď odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci
podľa § 214 ods.1 písm. a/ O.s.p. malo byť nariadené. Krajský súd následne bez
pojednávania len na základe vyjadrenia odporcu rozhodol vo veci samej bez toho, aby svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil, preto je v tejto časti nepreskúmateľné. Ďalej namietala, že súd
nevykonal ňou navrhované dôkazy, ktoré by prispeli k zvýšeniu sumy výživného.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky uviedol, že rozhodnutie odvolacieho
súdu je vecne správne a navrhol ho ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V ustanovení § 238 ods. 4 Občiansky súdny poriadok zakotvuje zásadu, že dovolanie
nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine (výnimku z tejto zásady
predstavujú rozsudky o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností,
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení).
V preskúmavanej veci išlo o o vyživovaciu povinnosť medzi manželmi (§ 71 Zákona
o rodine). Išlo tu teda o takú vec upravenú Zákonom o rodine, na ktorú sa nevzťahuje
výnimka v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. Vychádzajúc z toho, je opodstatnený záver, že
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vykazuje znaky rozsudku, v prípade
ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p.
V danom prípade by dovolanie žalobkyne mohlo byť procesne prípustné, len ak by
konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku)
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Dôvodom
zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nie je samo tvrdenie účastníka,
že v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou
z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. K tejto procesnej vade došlo podľa jej názoru a to predovšetkým tým, že
odvolací súd: na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie a rozhodol bez neho, v celom
rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, a preto sa
vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Navrhovateľka podala na krajský súd odvolanie, v ktorom relevantnými
spôsobom spochybnila rozhodnutie prvostupňového súdu. Krajský súd následne bez
pojednávanie len na základe vyjadrenia odporcu rozhodol vo veci samej bez toho, aby svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je preto v tejto časti
nepreskúmateľné.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je taký
vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv. Postup súdu, ktorý je v súlade so zákonom, nemôže mať za dôsledok
odňatie možnosti účastníka pred súdom konať.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo
postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou navrhovateľke realizáciu jeho procesných práv.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri
inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou
smerujúcou k porušeniu ústavou chránených práv (viď napr. III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III.
ÚS 99/08). Vzhľadom na námietky dovolateľky bolo potrebné v dovolacom konaní vyriešiť
otázku, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok (len)
procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných
strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne závery
odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
navrhovateľky.
Podľa § 214 ods.1,2 O.s.p. (účinného od 15.10.2008) na prejednanie odvolania proti
rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa
§ 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných
prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Podmienky, za splnenia ktorých môže odvolací súd konať bez nariadenia
pojednávania, musia vyplývať z obsahu spisu a charakteru prejednávanej veci. V danom
prípade odvolací súd nemusel doplňovať, resp. opakovať dokazovanie, lebo sa stotožnil so
skutkovým a právnym posúdením tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa. Rozhodnutiu súdu
prvého stupňa predchádzalo prejednanie veci na súdnom pojednávaní ( viď zápisnice
o pojednávaní z 4.10.2007,10.4.2008, 13.5.2008, 7.4.2009, 9.6.2009 ) nariadenom podľa §
115 O.s.p. Vychádzajúc z povahy prejednávanej veci, obsahu spisu a dovolania ( bez bližšej
konkretizácie pre nariadenie odvolacieho pojednávania vyplývajúceho z § 214 ods.1 O.s.p. )
zaujal dovolací súd názor, že v tomto prípade nejde ani o verejný záujem, keďže nejde o veci
týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného
celku a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách a ani z judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva netrvá na tom, aby civilné konania ( občianskoprávne
spory ) sa mali na každom stupni prejednávať verejne, t.j. na ústnych pojednávaniach.
Požiadavka verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu bola zachovaná ( č.l.157 spisu ).
K námietke navrhovateľky, že súdy nevykonali ňou navrhnuté dôkazy, dovolací súd
uvádza, že táto námietka nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania
nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom
(R 125/1999, R 6/2000).
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto
skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm.
a/ až c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
odvolací súd postupoval v súlade s § 214 ods.1,2 O.s.p. procesný postup odvolacieho súdu
nebol teda založený vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti
dovolania navrhovateľky. Jej mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd úspešnému odporcovi
nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. február 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á , v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta