Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2d4/368961.512658.pdf
PDF · 106.34 KB
No categories available
4Cdo/24/2009
Najvyšší súd 4 Cdo 24/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I. M., bývajúceho
v D., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. D. C., advokátom so sídlom v Ž., proti
žalovaným 1/ V. D., bývajúcemu v D., 2/ J. D., bývajúcemu v D., 3/ K. C., bývajúcej v D.,
4/ A. D., bývajúcemu v D., všetci v dovolacom konaní zastúpení JUDr. J. F., advokátom so
sídlom v B., o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava
III pod sp. zn. 6 C 46/2003, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 10. apríla 2008 sp. zn. 9 Co 449/06, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 7. júna 2006 č.k. 6 C 46/03-230 zamietol
návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že poručiteľ J. D., nar. X., zomrelý dňa X., bol ku
2
dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľnosti parc. č. X. – ornej pôdy vo výmere X. mzapísanej
na LV č. X. Katastrálneho úradu v B., Správa katastra S., obec D., kat. úz. J.. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobca nepreukázal v zmysle § 80 písm.c/ O.s.p. naliehavý právny
záujem na určení vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, ktorá bola skonfiškovaná J. D.
zomrelému v R. a nepreukázal ani vecnú legitimáciu v spore. V súlade s názorom vysloveným
v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave z 15. júna 2005 sp. zn. 10 Co 87/05
uviedol, že v danej veci (jej vyhovením by prichádzalo do úvahy dodatočné prejednanie
dedičstva) nepostačovalo na preukázanie naliehavého právneho záujmu len tvrdenie žalobcu,
že poručiteľ je jeho strýko. Mal za to, že žalobcove právne postavenie by sa zlepšilo v prípade
vyhovenia žalobe len vtedy, ak by skutočne prichádzal do úvahy ako dedič po nebohom
strýkovi J. D.. Žalobca však nepreukázal, že poručiteľ zanechal závet, v ktorom by za dediča
označil jeho osobu. Nepreukázal ani to, že bol dedičom (účastníkom konania) v základnom
(pôvodnom) dedičskom konaní, prípadne v ktorej zákonnej skupine dedičov dedil a teda, či
nebol vylúčený z dedičstva osobami, ktoré boli povolané dediť v 1. alebo 2. skupine dedičov.
Nebolo preto možné ustáliť, že žalobcovi svedčí niektorý z dôvodov dediť a teda, že je
nositeľom určitých práv (dedičského práva) po nebohom J. D.. Z uvedených dôvodov žalobe
nevyhovel. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142
ods. 1 O.s.p. a úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. apríla 2008 sp. zn. 9 Co 449/06
na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. V časti náhrady
trov prvostupňového konania rozsudok zmenil tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ náhradu trov konania vo výške 120 821,-- Sk k rukám
JUDr. J. F., advokáta v B. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a rozhodol o trovách
odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa vo veci samej
správne rozhodol, keď žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu
na požadovanom určení, resp. pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Stotožnil sa
s názorom okresného súdu, že naliehavý právny záujem na takom určení, akého sa žalobca
domáhal, môže mať len skutočný (nie iba potencionálny) dedič. Žalobca však zatiaľ
nepreukázal, že patrí do skupiny osôb, ktorí sú dedičmi po zomrelom J. D.. Za mylné
považoval tvrdenie žalobcu, že naliehavý právny záujem, resp. jeho aktívna vecná legitimácia
v konaní je daná už tým, že je účastníkom dedičského konania ako do úvahy prichádzajúci
dedič v tretej skupine. Ustanovenie § 175b O.s.p. totiž platí pre dedičské konanie a nie je ho
možné aplikovať na daný prípad. Dospel k záveru, že predpoklad procesnej prípustnosti
uvedený v § 80 písm.c/ O.s.p. (aktívna vecná legitimácia žalobcu) sa v danej veci naplní len
vtedy, ak žalobca preukáže vierohodným listinným dokladom (napr. právoplatným
rozhodnutím príslušného rakúskeho súdneho orgánu), že je v skutočnosti dedičom po
zomrelom J. D.. Keďže tak žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa a ani pred odvolacím
súdom neurobil, jeho žalobu považoval prinajmenšom za predčasne podanú. Výrok o trovách
prvostupňového konania zmenil z dôvodu nesprávne určenej výšky náhrady trov.
Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K prípustnosti
dovolania uviedol, že ak súdy oboch stupňov vychádzali z názoru, že žalobca nie je v spore
aktívne legitimovaný a teda nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, mali správne konanie
zastaviť, lebo ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Týmto nesprávnym
postupom odňali žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., keďže
právoplatnosť rozsudku spôsobuje, že žalobca nemôže v budúcnosti podávať voči žalovaným
žalobný návrh v dôsledku právoplatnej rozsúdenej veci, hoci sporný majetok patrí
do dedičstva po poručiteľovi J. D.. Namietal tiež, že rozsudok odvolacieho súdu je
nepreskúmateľný, lebo odvolací súd rozhodnutie riadne neodôvodnil. Vytýkal odvolaciemu
súdu, že napriek zložitosti hmotnoprávnej i procesnej stránky veci, sa v odôvodnení zameral
len na otázku vecnej legitimácie, ktorú zdôvodnil veľmi stroho. Poukázal na rozpor
s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktorý zamietnutie žaloby zdôvodnil nedostatkom
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Poukázal tiež na skutočnosť, že
odvolací súd bližšie nezdôvodnil, prečo považoval jeho návrh za prinajmenšom predčasne
podaný. Za zmätočné považoval vyjadrenie odvolacieho súdu v tom, že nie je povinný
určovať rozsah dedičov, ako sa to navrhovateľ mylne domnieva s poukazom na § 175 O.s.p.
Dovolanie odôvodnil tiež tým, že odvolací súd vec nesprávne po právnej stránke posúdil
v otázke naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe a v otázke nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie.
Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie je prípustné.
Keďže nedošlo ani k naplneniu dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.,
dovolanie žalobcu je neprípustné. Navrhli preto, aby dovolací súd dovolanie zamietol.
K žalobcom namietanej vade odňatia možnosti konať pred súdom uviedli, že žalobca mylne
zamieňa podmienky vedenia občianskeho súdneho konania s vecnou legitimáciou. To, že
žalobca nebol aktívne vecne legitimovaný neznamená, že nebol spôsobilý byť účastníkom
súdneho konania. Podľa ustanovenia § 19 veta prvá O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom
konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti. Je zrejmé, že žalobca ako fyzická
osoba, má túto spôsobilosť. Skutočnosť, že rozhodnutie vo veci samej vytvára prekážku res
iudicata neznamená, že žalobca bol vylúčený postupom súdov z realizácie procesných práv.
Pokiaľ žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu uviedli, že
v rozsudku sú uvedené všetky zákonom požadované náležitosti a je preto právne perfektný.
K žalobcom namietanej „strohosti“ odôvodnenia rozsudku poznamenali, že ak zamieta súd
určovaciu žalobu pre nedostatok neliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je
vylúčené, aby sa súčasne zaoberal vecou samou. Ani táto námietka žalobcu preto nie je
opodstatnená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal
predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V posudzovanej veci odvolací súd rozhodol formou rozsudku tak, že rozsudok
okresného súdu vo veci samej potvrdil.
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací
súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
K tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm.f/ O.s.p. treba uviesť, že žalobca nesprávne
stotožňuje vecnú legitimáciu so spôsobilosťou byť účastníkom konania. Vecná legitimácia
vyplýva z hmotného práva; má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného
práva alebo povinnosti. Jej nedostatok, podobne ako nedostatok naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení, vedie k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym
rozhodnutím. Na rozdiel od toho, spôsobilosť byť účastníkom konania (civilnoprocesnú
subjektivitu) má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon
priznáva (§ 19 O.s.p.). Odpoveď na otázku, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti dáva
Občiansky zákonník, podľa ktorého spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti
vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7 ods. 1, 2 OZ). Nedostatok vecnej legitimácie (či už
aktívnej alebo pasívnej) nemožno preto považovať za nedostatok spôsobilosti byť účastníkom
konania a teda za jednu z podmienok konania, ktorý procesný nedostatok vedie k zastaveniu
konania. Ak súdy nižších stupňov dospeli k záveru, že žalobca nie je v konaní vecne
legitimovaný, resp. že nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, správne
postupovali, ak konanie nebolo zastavené, ale žaloba bola zamietnutá. Týmto postupom
neodňali žalobcovi možnosť konať pred súdom tak, ako to nesprávne tvrdil žalobca.
V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že pre určovaciu žalobu nie je určujúca
hmotnoprávna legitimácia účastníkov, ale existencia naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení. Ak dôvodom jej zamietnutia bol len nedostatok naliehavého
právneho záujmu, právoplatný rozsudok nie je prekážkou rozsúdenej veci pre novú určovaciu
žalobu (porovnaj R 15/2005).
Žalobca v dovolaní namietal nepreskúmateľnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia,
avšak v dovolaní neuviedol, v čom konkrétne malo byť odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu nejasné, resp. nezrozumiteľné a s akými skutočnosťami sa odvolací súd v dôvodoch
rozhodnutia nevyporiadal tak, že nemal objektívne možnosť posúdiť správnosť, resp.
nesprávnosť jeho rozhodnutia. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd v odôvodnení
rozhodnutia jasne uviedol dôvody vedúce k potvrdeniu rozhodnutia okresného súdu.
Zrozumiteľne uviedol, prečo sa stotožnil s právnym posúdením urobeným súdom prvého
stupňa v otázke nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, resp. nedostatku jeho
naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe a teda prečo považoval jeho rozhodnutie
za vecne správne. Odôvodnenie jeho rozhodnutia nemožno preto považovať za tak nejasné
a nezrozumiteľné, že by to žalobcovi znemožňovalo objektívne posúdiť jeho (ne)správnosť,
prípadne kvalifikovane sa rozhodnúť, ktorým dovolacím dôvodom má dovolanie odôvodniť.
Žalobca preto neopodstatnene namietal, že rozsudok odvolacieho súdu trpí vadou, ktorá by
prípadne mohla byť porušením práva na spravodlivý proces.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, treba uviesť,
že uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 O.s.p. Námietka účastníka
konania, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii práva, treba považovať
za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., ktorý však sám osebe prípustnosť
dovolania nezakladá. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom
právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto
prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Keďže v prejednávanej veci dovolanie žalobcu smerovalo proti rozsudku odvolacieho
súdu, proti ktorému podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je a neboli zistené ani dôvody
prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako
neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.) bez toho,
aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm.c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. decembra 2009
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová