Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 225/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo

sudcu Petra Brňáka o sťažnosti I. M., D., zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 10. apríla 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. decembra 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo I. M. podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 10. apríla 2008 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 10. apríla 2008

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť I. M. trovy právneho

zastúpenia v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. D. Ch. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-19 z 9. júna 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť I. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. apríla 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 21. decembra 2009.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako zákonný dedič v III. skupine podal na

Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým sa domáhal určenia,

že poručiteľ J. D. bol vlastníkom bližšie označenej nehnuteľnosti. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 7. júna 2006 tento návrh zamietol. Vo svojom odôvodnení uviedol,

že „mal preukázané vykonaným dokazovaním, že poručiteľ J. D. bol v čase smrti vlastníkom

spornej nehnuteľnosti“, avšak návrh zamietol „z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal, že je

dedičom po poručiteľovi J. D. a tým nepreukázal ani svoju aktívnu vecnú legitimáciu na

podanie určovacej žaloby“. Na odvolanie navrhovateľa (sťažovateľa, pozn.) krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 10. apríla 2008 potvrdil prvostupňový rozsudok. Proti

tomuto rozsudku podal navrhovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 21. decembra 2009 odmietol.

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „podľa záverov dovolacieho... súdu... ako i Krajského

súdu... v danom spore môže navrhovateľ byť nositeľom aktívnej vecnej legitimácie len

v prípade, ak preukáže, že je dedičom, t. j. nadobúdateľom majetku, ohľadne ktorého podal

na súd určovaciu žalobu. Skutočnosť, že sťažovateľ je podľa potvrdenia notárskeho úradu

zákonným dedičom v III. skupine dedičov po poručiteľovi a teda účastníkovi dedičského

konania považovali oba súdy za nedostatočný dôvod k priznaniu aktívnej vecnej

legitimácie.“. Zároveň uviedol, že „Notársky úrad JUDr. M. S., na ktorom začalo dedičské

konanie po poručiteľovi J. D., ktorého majetok je zatiaľ zapísaný vo vlastníctve iných osôb,

môže o dedičstve a jeho nadobúdateľoch rozhodnúť až vtedy, keď právoplatným súdnym

rozhodnutím bude určené, že sporný majetok patrí do dedičstva po poručiteľovi J. D. To

vyplýva aj z potvrdenia notárskeho úradu zo dňa 23. 9. 2008 predloženého v dovolacom

konaní Najvyššiemu súdu... Vzhľadom na stanoviská súdov, že nositeľom aktívnej vecnej

legitimácie v predmetnom spore môže byť len dedič sporného majetku, pričom na druhej

strane, notársky úrad objektívne nemôže rozhodovať o spornom majetku skôr ako bude

súdom určené, že tento majetok patrí do dedičstva, vzniká právny stav, podľa ktorého sa

sťažovateľ nemôže nikdy dovolať svojho práva a notársky úrad dedičské konanie zastaví.

Sťažovateľ je názoru, že jeho aktívna vecná legitimácia je daná tým, že je zákonným

dedičom v III. skupine. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR bolo porušené jeho právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná..., pretože ide o rozhodnutie svojvoľné,

arbitrárne... Ak sa odvolací súd obmedzil v rozhodnutí o odvolaní len na stotožnenie sa

s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozsudku a neuviedol pritom žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by vyvrátili odvolacie dôvody sťažovateľa, ide o rozhodnutie v rozpore

s právom na súdnu ochranu a s právom na spravodlivé súdne konanie.

Čo sa týka... náhrady trov konania... spor o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva

nie je sporom o určenie vlastníckeho práva, pri ktorom sa vychádza z hodnoty veci, ale

sporom o určenie právneho vzťahu, pre ktorý sa má použiť náhrada podľa § 11 ods. 1 vyhl.

č. , pri použití ktorej je sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

1/13 výpočtového základu, teda podstatne nižšia suma, než z akej vychádzali súdy.

Týmto chybným použitím právneho predpisu o odmeňovaní zo strany Okresného

a Krajského súdu došlo nielen k zásahu do označených garantovaných ústavných práv

podľa ... a Dohovoru, ale aj k zásahu do vlastníckeho práva,

ktoré garantuje ... a Protokolu č. 1 k Dohovoru... Sťažovateľ

poukazuje na skutočnosť, že svojho práva sa domáha už od r. 2003, pričom dlhodobé

čakanie na spravodlivosť aj vzhľadom na pokročilý vek sťažovateľa zvyšuje a predlžuje jeho

psychickú traumu a stav právnej neistoty.“.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

„Právo I. M. priznané ... a Dohovoru... a vlastnícke právo

garantované ... a Protokolu č. 1 k Dohovoru rozhodnutím

Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 10. 4. 2008 v spojení s Uznesením

Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cdo (správne má byť 24/2009, pozn.) zo dňa 21. 12. 2009

porušené bolo.

Označené rozhodnutia Najvyššieho súdu... ako aj Krajského súdu... sa zrušujú a vec

sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu...

I. M. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom... tak ako budú vyčíslené pri

skončení konania o Ústavnej sťažnosti.“.

5. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadrili predsedovia najvyššieho

súdu a krajského súdu.

- Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení č. KP 4/2010-62 z 29. júna 2010

v podstatnom uviedol, že „... napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku Krajského súdu... z 10. apríla 2008 sp. zn. , ktorým bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu... zo 7. júna 2006... Najvyšší súd... skúmal prípustnosť dovolania

v danej veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa

žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa Následne sa sústredil na

skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v So zreteľom na

dovolateľom namietanú vadu sa detailne zaoberal vadou konania, podľa ktorej účastníkovi

konania sa odňala možnosť konať pred súdom ( ). Dospel k záveru, že

dovolateľ namieta predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Osobitne

zdôraznil, že nedostatok vecnej legitimácie nemožno považovať za nedostatok spôsobilosti

byť účastníkom konania, ktorý vedie k zastaveniu konania. Zaoberal sa aj námietkou

ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to,

že nebolo porušené ani ustanovenie .. Najvyšší súd... uskutočnil výklad

ustanovení zákona o prípustnosti dovolania, osobitne v súvislosti s posudzovaním odňatia

možnosti účastníkovi konať pred súdom, v súlade s doteraz zaužívanou praxou

a judikatúrou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe.“.

- Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 3333/2010 z 29. júna 2010

v podstatnom uviedla, že „Právny názor vyslovený v rozhodnutí súdu prvého stupňa ako aj

v odvolacom a dovolacom rozhodnutí, nie je neodôvodnený, ani arbitrárny.“.

6. Podľa môže ústavný súd so súhlasom

účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci. Účastníci konania poskytli súhlas na upustenie od ústneho

pojednávania.

II.

7. Ústavný súd si na posúdenie námietok a tvrdení sťažovateľa vyžiadal (i) spis

okresného súdu sp. zn. , ako aj (ii) dedičský spis sp. zn. D not 124/06 a spis

Okresného súdu Pezinok sp. zn. (predtým vedený na okresnom súde pod

sp. zn. ). V súvislosti s dedičským spisom si ústavný súd vyžiadal tiež

stanoviská notárky a predsedu Okresného súdu Pezinok. V rozsahu podanej sťažnosti

ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

(i) Okresný súd rozsudkom č. k. -230 zo 7. júna 2006 zamietol návrh,

ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že poručiteľ J. D., bol ku dňu svojej smrti

vlastníkom bližšie označených nehnuteľností v katastrálnom území J. Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že sťažovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníctva

k spornej nehnuteľnosti, ktorá bola konfiškovaná J. D., ktorý zomrel v Rakúsku a o ktorom

navrhovateľ tvrdí, že je jeho právnym predchodcom. Sťažovateľ okrem naliehavého

právneho záujmu na takomto určení nepreukázal ani vecnú (aktívnu) legitimáciu, keď síce

tvrdil, že nebohý J. D. bol jeho strýkom (brat jeho matky), avšak v súdnom konaní

nepreukázal, že bol dedičom v základnom dedičskom konaní po nebohom J. D., resp. že

poručiteľ zanechal závet (a teda, že existujú závetní dedičia a že je medzi nimi aj

sťažovateľ), resp. ktorým všetkým osobám svedčilo právo dediť po nebohom J. D. Teda

sťažovateľ nepreukázal, že mu vôbec svedčí niektorý z dôvodov (závet, zákon) dediť.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. z 10. apríla

2008 potvrdil prvostupňový rozsudok vo veci samej a zmenil ho v časti náhrady trov

prvostupňového konania, keď túto náhradu v sume 120 821 Sk priznal strane žalovaných;

rovnako im priznal aj trovy odvolacieho konania. Krajský súd v podstatnom uviedol, že

„Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, má ten,

kto je zúčastnený na právnom vzťahu alebo práve, o ktoré v konaní ide, alebo ktorého

právnej sféry sa sporný právny vzťah alebo sporné právo týka.

Z tohto pohľadu sa návrh navrhovateľa javí odvolaciemu súdu ako prinajmenšom

predčasný. Navrhovateľ totiž v priebehu celého konania nepreukázal, že je dedičom po

poručiteľovi J. D..., keďže len dedič môže mať naliehavý právny záujem... na takom určení,

akého sa navrhovateľ domáha. Vzhľadom k tomu, že zatiaľ nepreukázal, že patrí do skupiny

ľudí, ktorí sú dedičmi po zomrelom J. D., nebol preukázaný ani jeho právny záujem na

určení akého sa domáha.

Tvrdenie navrhovateľa, že v zmysle je účastníkom dedičského konania

ako dedič v tretej skupine (§ 475 Obč. zák.), je aktívne legitimovaný v tomto konaní, je

nesprávne.

Podľa účastníkmi konania sú tí, o ktorých sa možno dôvodne

domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi...

Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že toto ustanovenie platí pre

dedičské konanie a nie je možné ho premietnuť do tohto konania. Skutočnosť, že možno

predpokladať, že navrhovateľ je potencionálnym dedičom po nebohom J. D., neznamená, že

týmto dedičom v skutočnosti je. Ak preukáže vierohodným listinným dokladom (t. j.

právoplatným rozhodnutím príslušného rakúskeho súdneho orgánu), že týmto dedičom je,

má právo podať návrh o určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Preukázanie

tejto skutočnosti, to zn., že je dedičom, je jeho dôkaznou povinnosťou ( ).

Povinnosťou súdu v tejto veci nie je - ako sa mylne navrhovateľ domnieva - určovať rozsah

dedičov. Povinnosť ustáliť okruh dedičov po nebohom patrí do právomoci toho súdu, ktorý

má povinnosť konať podľa až zc , to zn. v dedičskom konaní...“.

K rozhodnutiu o trovách konania krajský súd uviedol, že „V časti týkajúcej sa

náhrady trov prvostupňového konania súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, i keď vec

správne posudzoval po právnej stránke. Úspešným odporcom... patrí síce v zmysle § 142

ods. 1 náhrada trov konania, ale táto bola priznaná v nesprávnej výške.

Hodnota veci bola správne určená sumou 102.150,70 Sk (§ 13 ods. 1 vyhl.

č. a vyhl. č. )...“.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 21. decembra 2009 tak, že ho

odmietol. Najvyšší súd v podstatnom uviedol:

„Prípustnosť dovolania v predmetnej vecí podľa neprichádza do

úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok,

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237

...

K tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom podľa treba uviesť, že žalobca nesprávne

stotožňuje vecnú legitimáciu so spôsobilosťou byť účastníkom konania. Vecná legitimácia

vyplýva z hmotného práva; má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného

práva alebo povinnosti. Jej nedostatok, podobne ako nedostatok naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení, vedie k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym

rozhodnutím. Na rozdiel od toho, spôsobilosť byť účastníkom konania (civilnoprocesnú

subjektivitu) má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju

zákon priznáva ( ). Odpoveď na otázku, kto má spôsobilosť mať práva a

povinnosti dáva , podľa ktorého spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a

povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou (, ). Nedostatok vecnej

legitimácie (či už aktívnej alebo pasívnej) nemožno preto považovať za nedostatok

spôsobilosti byť účastníkom konania a teda za jednu z podmienok konania, ktorý procesný

nedostatok vedie k zastaveniu konania. Ak súdy nižších stupňov dospeli k záveru, že žalobca

nie je v konaní vecne legitimovaný, resp. že nepreukázal naliehavý právny záujem na

požadovanom určení, správne postupovali, ak konanie nebolo zastavené, ale žaloba bola

zamietnutá. Týmto postupom neodňali žalobcovi možnosť konať pred súdom tak, ako to

nesprávne tvrdil žalobca.

V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že pre určovaciu žalobu nie je určujúca

hmotnoprávna legitimácia účastníkov, ale existencia naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení. Ak dôvodom jej zamietnutia bol len nedostatok naliehavého právneho

záujmu, právoplatný rozsudok nie je prekážkou rozsúdenej veci pre novú určovaciu žalobu

(porovnaj R 15/2005)... Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd nesprávne právne vec

posúdil, treba uviesť, že uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237

Námietka účastníka konania, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii

práva, treba považovať za dovolací dôvod podľa , ktorý však

sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj

spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za

predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

...“

(ii) Popri občianskoprávnom konaní už uvedenom [bod 7 (i)] sťažovateľ 21. marca

2004 podal na okresnom súde návrh (sp. zn. ) na „Prejednanie dedičstva po J.

D... – žiadosť“, v ktorom okrem iného uviedol, že nebohý bol vlastníkom bližšie

označených nehnuteľností, ktoré síce boli konfiškované, ale nemali byť. Ďalej uviedol, že

podľa jeho vedomosti ako dedič prichádza do úvahy iba on (syn sestry poručiteľa), a preto

požiadal okresný súd o prejednanie dedičstva po neb. J. D. s tým, že dedičom jeho celého

majetku sa stáva sťažovateľ.

- Uznesením okresného súdu č. k. -14 zo 6. mája 2004 bol sťažovateľ

vyzvaný, aby v stanovenej lehote odstránil nedostatky podaného návrhu, keďže návrh na

dodatočné prejednanie dedičstva musí obsahovať (sťažovateľ pritom neuvádzal, že ide

o dodatočné prejednanie dedičstva, pozn.) dedičské rozhodnutie vydané v Rakúsku (a jeho

preklad...).

- Listom z 24. mája 2004 oznámil sťažovateľ okresnému súdu, že rakúske orgány mu

odmietajú vydať dedičské rozhodnutie po jeho nebohom ujovi, a preto požiadal okresný súd

o súčinnosť podľa medzinárodných zmlúv o pomoci, t. j. nech toto rozhodnutie vyžiada

okresný súd úradnou cestou.

- Dňa 15. júla 2006 sťažovateľ doručil úmrtný list po neb. J. D. a zopakoval, že nie je

v jeho silách zabezpečiť dedičské rozhodnutie z Rakúska.

- Sudkyňa okresného súdu poverila 22. septembra 2006 notárku JUDr. M. S., aby

vykonala potrebné úkony „vo veci prejednania dedičstva“ (teda nie dodatočného

prejednanie dedičstva, pozn.) po poručiteľovi J. D.

- Status sťažovateľa ako dediča v III. skupine potvrdila notárka na žiadosť sťažovateľa

23. septembra 2008 s tým, že ak nebudú predložené doklady osvedčujúce vlastníctvo

poručiteľa k hnuteľným alebo nehnuteľným veciam, bude dedičské konanie zastavené pre

nemajetnosť.

- Dňa 26. novembra 2008 bol právny zástupca sťažovateľa notárkou vyzvaný, aby

predložil doklad o vlastníctve nehnuteľností, ktoré je potrebné prejednať ako dedičstvo po

poručiteľovi, ako aj rozhodnutie rakúskeho úradu o dedičskom konaní po poručiteľovi, inak

bude konanie zastavené.

- Listom z 26. januára 2009 advokát oznámil notárke, že prebieha konanie na súde (na

dovolacom).

- Notárka podaním zo 6. mája 2009 požiadala rakúskeho partnera o pomoc, na koho sa

má obrátiť, aby zistila, či prebehlo dedičské konanie po poručiteľovi.

- Sudkyňa okresného súdu v dedičskom spise 3. novembra 2009 zaznamenala

úradným záznamom, v ktorom je uvedené, že príslušnosť slovenského súdu na prejednanie

dedičstva vyplýva z

v znení neskorších zmien (ďalej aj „OSP“), keďže majetok sa nachádza na Slovensku,

pričom vec nie je skončená. Vec bola odstúpená na Okresný súd Pezinok v zmysle súdnej

reorganizácie. Zároveň je uvedený ďalší postup vo veci (právomoc...).

- Dňa 16. novembra 2009 bola vec odstúpená v dôsledku súdnej reorganizácie na

Okresný súd Pezinok a bola jej pridelená sp. zn. (sudkyňa JUDr. V. M.).

- Dňa 25. marca 2010 bol zaslaný dedičský spis notárke JUDr. S. na pokračovanie

v konaní. Zároveň bola notárka vyzvaná na oznámenie stavu konania v lehote 3 mesiacov.

- Notárka listom z 15. apríla 2010 opakovane vyzvala advokáta na predloženie

požadovaných dokladov pod následkom zastavenia dedičského konania.

- Listom zo 4. mája 2010 požiadal právny zástupca sťažovateľa notárku o predĺženie

lehoty (o 30 dní) na predloženie požadovaných dokladov, pretože bolo zistené, že poručiteľ

J. D. zomrel síce v Rakúsku, ale bol nemeckým štátnym občanom, a preto je potrebné

žiadať doklady od príslušných orgánov v Nemecku.

Zaznamenaný už uvedený priebeh dedičskej veci sťažovateľa [bod 7 (ii)] zodpovedá

tiež obsahu oznámenia predsedu Okresného súdu Pezinok č. Spr. 3235/2010 z 23. júna

2010, ktoré si vyžiadal ústavný súd. Na základe výzvy ústavného súdu sa k priebehu

dedičského konania vyjadrila aj notárka JUDr. M. S. a v oznámení „o stave dedičského

konania D not. 124/06 po J. D., ... naposledy bytom Rakúska republika“, zo 16. júna 2010

uviedla, že „... dedičské konanie po poručiteľovi J. D. posledne bytom, Rakúska republika,

zapísaný na Okresnom súde Pezinok pod č. (pôvodne Okresný súd

Bratislava I I I pod č. ) nebolo do dnešného dňa ukončené... Dedičská vec nie je

doteraz ukončená z dôvodu, že zástupca dediča žijúceho na Slovensku, nepredložil doklad

o tom, kto zostal ako dedič v Rakúsku, doklad o štátnom občianstve poručiteľa, ako aj

doklad o vlastníctve nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom dedenia...“.

III.

8. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou je ochrana ústavnosti (čl. 124

). Nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a neprislúcha mu právo dozoru nad ich

rozhodovacou činnosťou, do ktorej je oprávnený zasiahnuť len vtedy, ak boli právoplatným

rozhodnutím súdu porušené sťažovateľove základné práva a slobody chránené ústavným

poriadkom Slovenskej republiky (teda aj práva podľa dohovoru či dodatkového protokolu,

pozn.). K porušeniu ústavným poriadkom zaručených práv osôb dochádza hlavne vtedy, ak

orgány verejnej moci nesprávne aplikujú právne normy, takže sa právne závery v ich

rozhodnutiach dostávajú do extrémneho nesúladu s vykonanými skutkovými zisteniami

().

9. Rovnaké účinky (pozri bod 8) pre dotknuté osoby má svojvoľný postup

všeobecných súdov (notára), v rámci ktorého tieto orgány verejnej moci odmietajú vecne

rozhodnúť o ich návrhu, a to či už pre dlhodobú nečinnosť [v okolnostiach danej veci zo

strany notárky, pozri bod 7 (ii)], a to napriek existujúcej príslušnosti slovenských súdov

o dedičskom návrhu konať a rozhodnúť, resp. pre ústavne nekonformný výklad § 80 písm.

c) (v okolnostiach danej veci zo strany okresného súdu a krajského súdu). „Pojem

svojvôle môže mať pritom dvojaký význam: môže ísť o svojvôľu v zmysle materiálnom, t.

j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci, a ďalej o svojvôľu

v postupe a obsahu rozhodnutia v zmysle nerešpektovania alebo absencie vopred daných

pravidiel a alternatív rozhodovania“ ().

10. V prerokovávanej veci ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je sčasti

dôvodná, lebo namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k zásahu do práv sťažovateľa

podľa a dohovoru.

11. Ústavný súd má porozumenie pre obavy sťažovateľa, ktorý objektívne vzaté (aj podľa

potvrdenia notárskeho úradu) „je... zákonným dedičom v III. skupine dedičov po

poručiteľovi“ (táto skutočnosť nebola ani okresným ani krajským súdom rozporovaná,

pozn.) a napriek tomu bola ním podaná určovacia žaloba vo veci nároku jeho neb.

príbuzného (brata jeho matky) zamietnutá pre rozpor s . V tejto súvislosti

považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že v konaní okresného súdu a krajského súdu

nešlo o nárok sťažovateľa, ale o nárok jeho nebohého príbuzného, proti ktorému

v budúcnosti sťažovateľ môže/nemusí byť úspešný (tak, ako k nemu môžu/nemusia byť

úspešní napr. iní zákonní/závetní dedičia neb. J. D.). Krajský súd v namietanom rozsudku

sp. zn. z 10. apríla 2008 považoval návrh sťažovateľa za „prinajmenšom

predčasný“ [pozri bod 7 (i)] a v tejto súvislosti vyslovil podľa ústavného súdu nesprávny

názor, že „Vzhľadom k tomu, že zatiaľ nepreukázal, že patrí do skupiny ľudí, ktorí sú

dedičmi po zomrelom J. D., nebol preukázaný ani jeho právny záujem na určení akého sa

domáha.“.

12. Článok 20 ods. 1 ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (podobne čl. 1

dodatkového protokolu). Podľa každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1

prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...,

prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch...

13. Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

14. Ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, je potrebné voliť ten, ktorý

vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva či slobody. „Podľa

názoru ústavného súdu taká interpretácia a aplikácia ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku, ktorá vo svojich dôsledkoch znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany

postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti v otázke patriacej

do primárnej právomoci všeobecných súdov, je popretím samej podstaty základného práva

na súdnu ochranu podľa ..., ako aj obdobného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ ().

15. Kruciálnou otázkou, na základe ktorej krajský súd formuloval svoje odmietavé

závery k návrhu sťažovateľa, bolo, či sťažovateľa (v čase rozhodovania krajského súdu,

pozn.) je/nie je možné považovať za dediča po zomrelom J. D., ktorý bol bratom matky

sťažovateľa [t. j. sťažovateľ prichádza do úvahy ako dedič v III. skupine podľa § 475 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

pozn.]. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že sťažovateľ „zatiaľ nepreukázal, že patrí do

skupiny ľudí, ktorí sú dedičmi po zomrelom J. D.“, a preto „nebol preukázaný ani jeho

právny záujem na určení akého sa domáha“. [bod 7 (i)]. Je pritom zrejmé, že sťažovateľ

podal okresnému súdu návrh na prejednanie dedičstva, o ktorom nebolo doteraz rozhodnuté

[pozri bod 7 (ii)]. Dedičstvo sa pritom nadobúda smrťou poručiteľa ( ) a až do

konečného prejednania dedičstva súdom (na základe postupu súdu podľa III. časti V. hlavy

), resp. zistenia iných zákonných/závetných dedičov

sťažovateľ disponuje príslušnou vecnou legitimáciou vyplývajúcou pre neho z hmotného

práva (podľa VII. časti , najmä , ). Inými slovami, už smrť fyzickej

osoby, teda poručiteľa, spôsobuje vznik dedičsko-právneho vzťahu a tento trvá dovtedy,

kým sa v rámci následného prejednávania a rozhodovania súdu (súdneho komisára)

v dedičskej veci nepreukáže niečo iné.

16. Ústavný súd potvrdzuje aj v danej veci svoje ustálené názory, podľa ktorých

„kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd a v spojitosti s tým

zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd.“ (). V tejto súvislosti a nad rámec

v bode 15 uvedeného ústavný súd dodáva, že v súvislosti s posudzovaním ne/ústavnosti

rozsudku krajského súdu nebolo možné prehliadnuť ani postoj Okresného súdu Pezinok

a príslušnej notárky pri prejednávaní veci sp. zn. [pozri bod 7(ii), najmä in

fine], z ktorého nie je možné vylúčiť odmietnutie spravodlivosti (sťažovateľovi, resp.

samotnej dedičskej veci sp. zn. ) aj v rámci prebiehajúceho dedičského

konania, a to z formálno-procesných dôvodov, resp. z dôvodu neznalosti ďalšieho

procesného postupu príslušnou notárkou. „Justice must not only be done, it must also be

seen to be done“ (spravodlivosť musí byť nielen vykonávaná, ale musí byť aj vidieť, že

vykonávaná je).

17. Vo svetle naznačených hľadísk sa preto nemožno stotožniť so závermi krajského

súdu (a predtým aj okresného súdu), na základe ktorých sťažovateľ „zatiaľ nepreukázal, že

patrí do skupiny ľudí, ktorí sú dedičmi po zomrelom J. D.“, čím „nebol preukázaný ani jeho

právny záujem na určení akého sa domáha“. Ústavný súd je preto nútený konštatovať, že

záver krajského súdu v uvedenom smere bol zjavným výkladovým vybočením, ktoré

predstavuje porušenie základného práva na spravodlivý proces vychádzajúceho z čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru. Totiž aj nedostatočný/nesprávny výklad

a odôvodnenie právnej argumentácie je možné považovať podľa názoru ústavného súdu za

porušenie zásad spravodlivého procesu. Ako už bolo v podobných súvislostiach uvedené

(), rozsudok krajského súdu, ktorý znamená popretie základného práva na

súdnu ochranu (denegatio iustitiae), je arbitrárny, a treba ho považovať za porušenie

označeného práva sťažovateľa podľa a dohovoru (výrok 1).

18. Z uvedených dôvodov ústavný súd pristúpil ku kasačnému rozhodnutiu

a k derogácii rozsudku krajského súdu (výrok 2), ktorému sa otvára možnosť opätovného

meritórneho posúdenia odvolacích námietok sťažovateľa, pod aspektom dôvodov tohto

nálezu a ochrany jeho zaručených základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru [§ 56 ods. 2 a 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom

súde].

19. Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 10. apríla 2008 namietal tiež porušenie a dodatkového

protokolu (bod 1, 4, 12), ústavný súd predovšetkým zobral na zreteľ skutočnosť, že

predmetom posudzovaného občianskoprávneho konania je určovacia žaloba vo veci nároku

sťažovateľovho neb. príbuzného (teda nie nároku sťažovateľa), a teda v rámci tohoto

občianskoprávneho konania nemohli byť porušené/ohrozené práva sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 a dodatkového protokolu; tieto práva by mohli byť pre sťažovateľa

významné pri splnení ostatných zákonných predpokladov v prebiehajúcom dedičskom

konaní, ktoré ale nie je v hre (pozri bod 11). Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľa

v rozsahu namietaného porušenia práv podľa a dodatkového

protokolu nevyhovel (výrok 4).

20. Keďže ústavný súd (výrokom 2) z dôvodov uvedených v bodoch 14 až 18

derogoval celé rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2008, a teda aj

jeho výrok o trovách konania, bolo bez významu reagovať na námietky sťažovateľa proti

rozhodnutiu krajského súdu o trovách konania (pozri bod 3), o ktorých bude znova

rozhodované (princíp subsiadirity); obsah vecného posúdenia návrhu sťažovateľa je okrem

iného vymedzený tiež poslednou vetou .

21. Sťažnosti sťažovateľa v časti proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. decembra 2009 ústavný súd nevyhovel (výrok 4), pretože sťažovateľ

v podanej sťažnosti (ani neskôr) neuviedol, aké konkrétne výhrady proti dovolaciemu

rozhodnutiu má. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne,

ale iba procesne (nezistiac dovolacie dôvody podľa , pričom nesprávne právne

závery krajského súdu nebol dovolací súd v zmysle oprávnený skúmať). Navyše,

ústavný súd v jeho (najvyššieho súdu, pozn.) dôvodoch nezistil ani arbitrárnosť, ani zjavnú

neodôvodnenosť.

22. Postup, na základe ktorého ústavný súd napriek existencii dovolacieho

rozhodnutia (pozri bod 19) zrušil iba rozsudok krajského (odvolacieho) súdu, je tiež

v súlade so zaužívanou praxou ústavného súdu, podľa ktorej je možné preskúmať ústavnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu až po rozhodnutí o dovolaní. „Pritom lehota na podanie

takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť

č. 31419/04 a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom...“

().

23. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa (výrok 3),

ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov účinnej do 1. júna 2010

(ďalej len „vyhláška“), a to po 120,23 € za 2 úkony vykonané v roku 2010 a režijný paušál

2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 254,88 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej

hodnoty, uvedená suma bola zvýšená o 19 % daň z pridanej hodnoty na sumu 303,30 €.

Podanie sťažovateľa zo 14. septembra 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na

absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo

veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je

krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010