Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 123/2010

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra

Brňáka o sťažnosti Ľ. R., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. O., L., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 4. júna 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave

č. k. -38 zo 4. júna 2008 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ľ. R. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

4. júna 2009 sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. júna 2009 sp. zn.

z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Ľ. R. v sume 476,34 € (slovom štyristosedemdesiatšesť eur

a tridsaťštyri centov) na účet advokáta JUDr. V. O., vedený v ..., v Slovenskej republike, č.

účtu ..., VS: ..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume

476,34 € (slovom štyristosedemdesiatšesť eur a tridsaťštyri centov) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) 24. augusta 2009 doplneným neskôr ustanoveným advokátom ústavnou sťažnosťou

z 27. apríla 2010, ktorá už spĺňala ďalšie náležitosti vyžadované § 20, § 49 a nasl. zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), sa sťažovateľ domáhal zrušenia uvedených

rozhodnutí všeobecných súdov, keďže bol toho názoru, že nimi boli porušené jeho základné

práva garantované (ďalej len „“),

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

a Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový

protokol“).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietané porušenie svojich základných práv

videl v niekoľkých aspektoch. Všeobecným súdom vytýkal nesprávnu aplikáciu ustanovenia

o navrátení

vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), v dôsledku ktorej mu nebol

priznaný správny podiel z navrátených pozemkov po nebohom otcovi Ľ. R., po ktorom bol

jedinou oprávnenou osobou, pretože jeho ostatní dvaja súrodenci zomreli, takže svoj

reštitučný nárok nemohli uplatniť. Týmto nesprávnym postupom a rozhodnutím

všeobecných súdov boli porušené citované normy slovenského právneho poriadku

v neprospech sťažovateľa, a tak bolo zasiahnuté do jeho práv a slobôd zaručených

a dohovorom.

3. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 a 3

a zistil, že okolnosti danej veci nasvedčovali možnosti porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nesprávnym postupom a rozhodnutím všeobecných

súdov, preto v tejto časti prijal sťažnosť na ďalšie konanie uznesením z 27. mája 2010.

4. V časti namietaného porušenia základného práva podľa a

dodatkového protokolu sťažnosť podľa odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť, pretože reštitučný nárok sťažovateľa nepredstavuje majetok

(majetkovú hodnotu) v zmysle citovaných článkov, preto sa naň nevzťahujú ani záruky

týchto ustanovení (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kopecký

v. Slovensko z 28. septembra 2004 a pod.), teda ani nie je ústavne chránený.

5. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadril Krajský súd v Trnave,

ktorý vo svojom podaní z 10. júna 2010 poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

a argumentáciu tam uvedenú. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa naproti tomu stotožnil

so sťažnosťou, pretože konajúci senát pri vydávaní reštitučného nároku postupoval zjavne

v rozpore s , a tým zasiahol do sťažovateľových práv

garantovaných ; obidva súdy súhlasili s neverejným pojednávaním.

6. Podľa môže ústavný súd so súhlasom

účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci. Účastníci súhlas poskytli a od ústneho pojednávania bolo upustené.

7. Ústavný súd si k posúdeniu námietok a tvrdení sťažovateľa vyžiadal spis

Krajského súdu v Trnave sp. zn. , z ktorého zistil tieto skutočnosti:

a) Sťažovateľ si ako oprávnená osoba 19. novembra 2004 uplatnil na príslušnom

pozemkovom úrade reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností v kat. území Š., ktorých

pôvodnými (spolu)vlastníkmi boli jeho strýko Š. R. a tety M. K., rod. R. a V. A., rod. R.,

ktorí boli k 31. decembru 1970 vyhlásení za mŕtvych a ktorých vlastnícke právo prešlo na

štát podľa o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva

k pôde).

b) Obvodný pozemkový úrad v Trnave rozhodnutím z 3. decembra 2007 a zo

4. decembra 2007 uznal uplatnený reštitučný nárok sťažovateľa len v rozsahu 1/18

s odôvodnením, že pôvodní spoluvlastníci ako súrodenci mali 6 bratov (celkovo ich teda

bolo sedem), medzi ktorých patril aj otec sťažovateľa Ľ. R. st., takže každému, aj jemu, by

prislúchol nárok len vo výške 1/6 z vlastníctva pôvodných (spolu)vlastníkov. Ľ. R. st.

zomrel .... a zanechal troch synov, z ktorých v čase uplatnenia nároku zostal nažive iba

sťažovateľ, preto mu opäť patrí len 1/3 z podielu 1/6 jeho otca, čiže celkovo 1/18

z vlastníctva pôvodných (spolu)vlastníkov.

c) Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 4. júna 2008 č. k. -38

na opravný prostriedok sťažovateľa uvedené rozhodnutia príslušného pozemkového úradu

potvrdil ako vecne správne. Podľa neho bol podiel 1/18 z reštitučného nároku

pre sťažovateľa určený správne, vzhľadom na celkový možný počet oprávnených osôb.

d) Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie sťažovateľa rozsudkom zo

4. júna 2009 sp. zn. rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že podiel sťažovateľa bol

správne vypočítaný, keď pozemkový úrad vychádzal z podielu jeho otca ako súrodenca po

pôvodných (spolu)vlastníkoch v rozsahu 1/6, z ktorého sťažovateľovi prináleží len podiel

1/3, pretože mal ešte dvoch súrodencov ako potencionálne oprávnené osoby.

8. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou je ochrana ústavnosti

( ). Nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a neprislúcha mu právo dozoru

nad ich rozhodovacou činnosťou, do ktorej je oprávnený zasiahnuť len vtedy, ak boli

právoplatným rozhodnutím súdu porušené sťažovateľove základné práva a slobody

chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky. K porušeniu ústavným poriadkom

zaručených práv osôb dochádza hlavne vtedy, pokiaľ orgány verejnej moci nesprávne

aplikujú právne normy, takže sa právne závery v ich rozhodnutiach dostávajú

do extrémneho nesúladu s vykonanými skutkovými zisteniami.

9. V prerokovávanej veci ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť

je dôvodná, lebo napadnutými právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo

k zásahu do základných práv sťažovateľa.

10. Správna je námietka sťažovateľa, že výklad ustanovenia § 2 zákona č.

všeobecnými súdmi treba hodnotiť výrazom zjavného a neodôvodneného

či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo štandardného výkladu, ktorý je v súdnej praxi

rešpektovaný (a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu), resp.

je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

11. Pojem ľubovôle môže mať dvojaký význam: môže ísť o ľubovôľu v zmysle

materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci a ďalej

o ľubovôľu v postupe a obsahu rozhodnutia v zmysle nerešpektovania alebo absencie

vopred daných pravidiel a alternatív rozhodovania.

12. Ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, je potrebné voliť ten, ktorý

vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva či slobody.

13. Z ustanovenia vyplýva, že právo na

navrátenie vlastníctva k pozemku podľa toho zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá

je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel

na štát alebo inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej

len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa , ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku

prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch

uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5,

alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami

štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu, to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli jednotlivé veci alebo

práva, ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje

povinnosť vydania, je oprávnený len k tej časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom, ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami

jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho

mieste oprávnenými osobami deti.

14. Z citovaného zákonného ustanovenia možno teda vyvodiť len to, že oprávnenými

osobami sú všetky osoby v tomto ustanovení uvedené. Ich zaradenie do jednotlivých skupín

neznamená, že ak existujú osoby v prednejšom poradí, nemôžu reštitučný nárok úspešne

uplatniť osoby uvedené v neskoršom poradí, alebo ak v tom istom poradí existuje viac osôb,

že jedna z nich môže uplatniť nárok len v pomere k počtu týchto osôb, ak tieto osoby alebo

osoby v prednejšom poradí svoj nárok neuplatnili, a preto ich právo zaniklo. V tomto smere

totiž neobsahuje žiadne pravidlo, ktoré by eliminovalo reštitučný

nárok oprávnenej osoby uvedenej v niektorej zo skupín či v rámci jednej skupiny, ak tento

nárok neuplatnili osoby uvedené v prednejšom poradí, či aj iné osoby v tom istom poradí.

Nečinnosť týchto osôb otvára cestu pre uplatnenie „celého“ reštitučného nároku osobe,

ktorá sa ho aktívne domáha na príslušnom orgáne, lebo aj táto osoba je rovnocenne zahrnutá

do okruhu oprávnených osôb, ktorých sa tiež zmiernenie následkov majetkových krívd

spáchaných na (spolu)vlastníkoch nehnuteľností v minulosti (rozhodnom období) týka. Inak

povedané, uspokojenie nárokov týchto ďalších oprávnených osôb (osoby) pri nečinnosti

iných osôb zodpovedá zmyslu a účelu zmierneného reštitučného zákona. Takáto

interpretácia ustanovenia § 2 cit. zákona je nielen konformná s jeho dikciou, ale aj zmyslom

a účelom tohto zákona, a naostatok je aj v súlade so všeobecne uznávanými zásadami

spravodlivosti, keď sa do širšej „rodiny“ vracia len to, čo bolo odtiaľ nesprávne odňaté

alebo vzaté.

15. Vo svetle naznačených hľadísk sa preto nemožno stotožniť so spôsobom, ako

orgány verejnej moci v prerokovávanej veci vykrátili celý reštitučný nárok sťažovateľa

na 1/18. Ústavný súd je preto nútený konštatovať, že záver všeobecných súdov v uvedenom

smere bol zjavným výkladovým vybočením, ktoré predstavuje porušenie práva

na spravodlivý proces vychádzajúci z a dohovoru.

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd pristúpil ku kasačnému rozhodnutiu.

Subsidiárny charakter poskytovania ochrany ústavným poriadkom viedol ústavný súd iba

k derogácii rozsudku najvyššieho súdu, ktorému sa otvára možnosť opätovného meritórneho

posúdenia odvolacích námietok sťažovateľa, pod aspektom dôvodov tohto nálezu a ochrany

jeho zaručených základných práv [ a a zákona

o ústavnom súde].

17. Sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu preto už nevyhovel, lebo

ním uplatnenými výhradami sa bude zaoberať najvyšší súd v rámci rozhodovania o jeho

odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Za tejto situácie bolo potrebné ústavnú sťažnosť

v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu považovať za neprípustnú, lebo

sa sťažovateľovi vytvoril procesný priestor pre nové prerokovanie jeho opravného

prostriedku (odvolania).

18. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 a § 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s aj o úhrade trov konania ústavnému

súdu, ktoré mu vznikli v dôsledku zaplatenia trov ustanovenému právnemu zástupcovi

sťažovateľa. Ústavný súd pri priznaní odmeny advokátovi vychádzal z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a počtu úkonov

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti), t.j. 2 x po 120,23 € + 2

x 7,21 € režijný paušál a DPH vo výške 45, 69 €, spolu je to 300,57 €, k tejto odmene bolo

potrebné pripočítať aj cestovné náklady zo Z. do H. a späť (2 x 130 km) vo výške

32,03 € (9,8 l/100 km x 260 km x 1,257 €), plus náhrada za opotrebenie motorového vozidla

vo výške 47,58 € (0,183 € x 260 km) a náhradu za stratu času právneho zástupcu vo výške

96,16 € (8 polhodín x 12,02 €).

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť štátu (ústavnému súdu)

zaplatené trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 476,34 € do jedného mesiaca

od doručenia nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010